Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/162/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817203701
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7817203701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu U. L., W., zast. JUDr. Vladimírom
Sidorom, advokátom, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanej PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 1.772,15 € istiny s prísl., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku 8Csp/78/2017-70 z 28.9.2017 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.772,15 € spolu s 5 % s úrokmi z omeškania ročne od 15.6.2017 do
zaplatenia (I.) a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia dlžnej sumy 1.772,15
€ s príslušenstvom na skutkovom základe, že so žalovanou ako s veriteľom uzavreli dňa 1.3.2012
zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500009743 (ďalej tiež „úverová zmluva“), na základe ktorej mu mal

byť poskytnutý úver vo výške 1.500 €, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 48 splátkach po 77,05 €
mesačne, s výškou úrokovej sadzby 70,01 % ročne, RPMN - 66,80 %, pričom celková čiastka splatná
žalobcom ako dlžníkom mala byť 3.698,40 €, avšak v skutočnosti žalovaná poskytla žalobcovi úver
v sume 1.132,51 €, po odpočítaní odplaty v sume 367,49 € za službu možnosti odkladu splatnosti
splátok od dohodnutej úverovej sumy 1.500,- €. Postupnými splátkami žalobca na svoj záväzok vrátiť
takto poskytnuté peniaze s dohodnutými úrokmi zaplatil žalovanej spolu sumu 3.698,40 €, z ktorých sa
žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 1.772,15 € na podklade argumentácie, že

v úverovej zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, o rozdelení splátok na istinu, úrok
a iné poplatky, nie je v nej vyjadrený správny údaj o výške RPMN a o dobe trvania úveru, a naviac v nej
dohodnutá výška úroku je v rozpore s dobrými mravmi, preto je potrebné považovať úver za bezúročný a
bezpoplatkový. Žalobca taktiež poukázal aj na dohodu o poskytnutí služby uzavretú so žalovanou spolu
so zmluvou o úvere dňa 1.3.2012, za ktorú žalovaná požadovala odplatu vo výške 367,49 €, a to za
poskytnutie odkladu troch akýchkoľvek splátok, splatnú dňom uzavretia tejto dohody, pričom veriteľ a
dlžník sa dohodli na započítaní pohľadávok. Dohoda o poskytnutí služby je závislá na dohode o úvere

a je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, so zákonom o spotrebiteľských úveroch a s Občianskym
zákonníkom. Táto dohoda, predmetom ktorej je fiktívne plnenie veriteľa, za ktoré musel žalobca zaplatiť
vysokú odplatu, nie je plnením, ktoré slúži záujmom spotrebiteľa, ale naopak slúži záujmom veriteľa,
pričom obdobné poplatky, ktoré súvisia so zmluvou sú považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ustanovení § 261 ods.
6 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 39, § 41, § 52

ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1 veta prvá, § 53 ods. 2, 3, 5 a 6 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), §
1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1 a 2 písm. f), j), k), § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy dospel k záveru, že medzi
stranami došlo k uzavretiu úverovej zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru
revolvingového typu. Zmluva o úvere obsahuje údaj o výške RPMN, ktorá bola určená nesprávnym

spôsobom v neprospech spotrebiteľa, chýba v nej údaj o termíne konečnej splatnosti a údaj o členení
splátky na istinu, úroky a iné poplatky, vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., úrokovú sadzbu vo výške
70,01 % ročne súd posúdil ako neplatne dojednanú, keďže niekoľkokrát prevyšuje priemernú úrokovú
sadzbu úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (úvery pre domácnosti, spotrebiteľské a
ostatné úvery, splatnosť od jedného do 5 rokov) v rozhodnom období 03/2012 (11,76 %). Z dôvodu
absencie podstatných náležitostí úverovej zmluvy, súd poskytnutý úver posúdil v zmysle ust. § 11

ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. ako bezúročný a bez poplatkov. Dohodu o poskytnutí služby
odkladu akýchkoľvek troch splátok posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto ju považoval za
neplatnú. Po zistení, že z poskytnutej sumy úveru 1.500 € (nakoľko žalovaná žalobcovi zrazila poplatok
v sume 367,49 € za službu možnosti odkladu splatnosti splátok) skutočná výška úveru predstavovala
sumu 1.132,51 € a žalobca preukázateľne zaplatil žalovanej sumu 3.698,40 €, súd prvej inštancie

zaviazal žalovanú v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 a § 457 Občianskeho zákonníka zaplatiť žalobcovi
sumu 1.772,15 € požadovanú žalobcom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa ust. § 517
ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi tiež úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 30.1.2017 do zaplatenia. O
náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v spore plný

úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Proti rozsudku, čo do vyhovujúceho výroku (I.) a výroku o trovách konania (II.) podala v zákonnej

lehote odvolanie žalovaná, a to z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP
a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol a priznal jej právo na
náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Žalovaná v odvolaní namietala, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je založené na nesprávnom právnom posúdení a nesprávne zistenom skutkovom stave. Súd
nesprávne ustálil, čo tvorí zmluvu o revolvingovom úvere, nakoľko právny poriadok predpokladá, že časť

zmluvy môže byť určená napríklad odkazom na obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzatvárajúcim
zmluvu známe alebo k návrhu priložené. V súvislosti so záverom o neuvedení konečnej splatnosti
úveru a doby trvania zmluvy, poukázala na znenie odseku 13 zmluvy o revolvingovom úvere, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy. Uviedla, že z
článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že úver je po každom revolvingu splatný podľa nového

splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený, pričom deň poslednej splátky úveru, resp.
revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Na podporu
uvádzaného poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/111/2014-166. Záver súdu prvej
inštancie o nedostatku náležitosti zmluvy v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch nepovažovala za vecne správny a dôvodný, poukazujúc na rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ vo veci C- 42/15 týkajúce sa výkladu Smernice (ES) č. 2008/48/ES a mala za to, že
záver o nedostatku náležitosti týkajúcej sa členenia splátky na časť istina, úroky a iné poplatky, odporuje
ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. Za nesprávny žalovaná považovala aj spôsob posúdenia výšky úrokov
a záver o neplatnosti ich dojednania. Uviedla, že zmluva o revolvingovom úvere medzi stranami sporu
sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), a v otázkach, ktoré neupravuje

Obchodný zákonník, sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Základná úprava regulácie výšky
úrokov pre úverovú zmluvu v čase uzavretia zmluvy bola uvedená v ust. § 502 ObchZ, podľa ktorého ak
strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný
platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z uvedeného vyplýva, že záver súdu zneplatňujúci dojednanie
o úroku a o vzniku bezdôvodného obohatenia je nedôvodný a v rozpore so zákonom.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej citoval právny názor z rozhodnutí Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k. 15Co/727/2015, Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/764/2014, 6Co/699/2014
a 2Co/56/2014, Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/434/2014 a 24Co/666/2015, Krajského súdu vŽiline č.k. 11Co/127/2015 a z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 342/09. Uviedol, že ťažisko
argumentácie žalovanej vo vzťahu k absencii podstatných náležitostí spornej zmluvy odkazuje na
zmluvné dojednania k zmluve, ktoré podľa žalovanej sú súčasťou zmluvy, pričom ustálená judikatúra

slovenských súdov zastáva jednoznačné stanovisko, že zmluvné dojednania sa nemôžu bez podpísania
oboma zmluvnými stranami stať súčasťou zmluvy. Zmluvné dojednania sa nemôžu brať do úvahy aj
z toho dôvodu, že sú napísané neprimerane drobným zhusteným písmom, voľným okom je ich text
takmer nečitateľný, a preto sú neprijateľné a neplatné. Uviedol, že údaj o dobe trvania zmluvy, termíne
konečnej splatnosti úveru, údaj o výške, počte a termínoch splátok predstavuje esenciálnu náležitosť

úverovej zmluvy a nestačí, ak je tento údaj uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi,
ale je potrebné, aby ho obsahovala aj samotná zmluva o úvere. Oznámenie veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi je len jednostranným právnym úkonom veriteľa, nie zmluvou, ktorá je dvojstranným
právnym úkonom a musí byť podpísaná oboma zmluvnými stranami. V tej súvislosti poukázal na
vybrané rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 26Co/452/2015, Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 17Co/1444/2014, 15Co/753/2014, 17Co/1397/2014, 17Co/1428/2014, 17Co/1043/2014,

14Co/1125/2014, Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/166/2016, 9Co/153/2014, Krajského súdu v Žiline
č.k. 5Co/286/2014, 6Co/107/2016 a Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/108/2015, 17Co/1249/2015.
Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti, tak účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ
jasne a bez pochybností a ďalších výpočtov informovaný, kedy nastane konečná splatnosť úveru,
nakoľko nie je konformné, aby spotrebiteľ musel zo zmluvy vyvodzovať odpočtom počtu mesiacov

viažúcim sa na poskytnutie úveru, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t.j. aká
je doba trvania zmluvy. Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z., pokiaľ ide o podstatné
náležitosti úveru, ak by súd po rozsudku C - 42/15 vyložil toto ustanovenia eurokonformne tak, že zmluva
nemusí obsahovať žalovanou namietané a v zmluve absentujúce náležitosti, prípadne v otázke, kedy
je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a nahradil ho

Smernicou EÚ, čo je typické pre priamy účinok, v tomto prípade vylúčený, nakoľko sa jedná o spor medzi
jednotlivcami. Možno uvažovať iba o nepriamom účinku smernice, čo však nebude možné, lebo by sa
jednalo o výklad práva contra legem, pričom týmto výkladom by bola porušená zásada právnej istoty.
Túto argumentáciu žalobca podporil aj súdnou praxou poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 476/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/1998, R 59/1998 a rozsudky

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/165/2013 z 19.11.2013, 5Co/567/2013 z 25.2.2014. Ďalej žalobca
poukázal na to, že podľa ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna náležitosť vymenovaná v ust. §
11 ods. 1 cit. zákona, pričom nejde o kumulatívne podmienky. Žalobca v súvislosti s úrokovou sadzbou
uviedol, že táto prevýšila 6- násobne mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej

zmluvy, a preto je potrebné vnímať dohodu o výške úrokovej sadzby v zmysle § 39 OZ ako priečiacu
sa dobrým mravom, a tým pádom absolútne neplatnú (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5
Co/96/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/3/2015, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/97/2015, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 z 31.7.2009). Žalobca záverom
zdôraznil, že podobné úvery sú súdmi stabilne vyhlasované za bezúročné a bez poplatkov, za neplatné,

rovnako dojednania o úrokovej sadzbe sa považujú za rozporné s dobrými mravmi, a preto napadnutý
rozsudok považoval za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Poukázal ďalej na judikatúru týkajúcu sa
princípov právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a k princípu ochrany spotrebiteľa citoval
právny názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 201/2014,
2Cdo 241/2009, Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/1993, PL. ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS

243/2005 a IV. ÚS 14/2007.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a §

380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP], s prihliadnutím
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, žalovanou uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie
sú preukázané a napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 21.11.2018 v pojedn. miestnosti Krajského súdu

v Košiciach č. dv. 215/2.p., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. §219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP.7. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti a predchádzajúceho procesného
postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovanej
vymedzených v podanom odvolaní, sa stotožňuje so správnymi skutkovými závermi i so spôsobom

právnehoposúdeniaprejednávanejvecisúdomprvejinštancie,akoajsdôvodminapadnutéhorozsudku,
na ktoré v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné
zistenie skutkového stavu, lebo súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov
sporových strán vyplynuli a vyšli za konania najavo, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, v jeho hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a výsledok hodnotenia

dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP. Súd
na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia hmotnoprávnych predpisov, ktoré v podstate aj
správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

8. Žalovanou uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a odvolanie je
neopodstatnené. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru, pokiaľ

posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov a odplatu za poskytnutý úver ako
neprimeranú, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom
postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán (žalovanej) alebo právo na spravodlivý
proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody preskúmavaného rozsudku, s ktorými sa

odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje.

9. Odvolacie námietky a argumenty žalovanej uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozsudku a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku. V danej veci súd prvej
inštancie pri posúdení spotrebiteľského úveru ako bezúročného a bez poplatkov, správne vychádzal

zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu sporových strán z úverovej zmluvy. Žalobca uplatňoval
v spore nárok zo spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o revolvingovom úvere), kde na jednej strane
vystupoval žalobca ako spotrebiteľ a na druhej strane žalovaná ako dodávateľ konajúci v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Bolo preto dôvodné na daný právny vzťah aplikovať právne normy
spotrebiteľského práva, a to zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi (§ 1 ods. 2 zák.
č. 129/2010 Z.z.) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť

spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Právna regulácia zákona o
spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere vytvorená predovšetkým s ohľadom na
špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Táto zmluva vzhľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo
strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ, preto sa

na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 tretia veta OZ). Z
uvedených dôvodov správne postupoval súd prvej inštancie, ak na zmluvný vzťah medzi žalobcom a
žalovanou prednostne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie normy obchodného práva
(pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 14/2014 z 21.4.2015).

10. Odvolací súd vzhľadom na námietky žalovanej vymedzené v podanom odvolaní ďalej skúmal, či
dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie určil úverovú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú, mali skutočne
za následok túto sankciu. Zistil, že v časti posúdenia náležitosti zmluvy obsiahnutej v ust. § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. súd prvej inštancie nesprávne postupoval, pokiaľ záver o zániku

nároku žalobcu na úroky a poplatky ním požadované v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru
žalovanej v danej veci vyvodil tiež z absencie vyjadrenia konkrétnej vnútornej skladby tej ktorej anuitnej
splátky v zmluve (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) podľa § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
ktoré ust. nesprávne vyložil a na vec aplikoval, pričom neprihliadol na rozsudok Súdneho dvora EÚ z

9.11.2016 vo veci C- 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, v ktorom je podaný výklad
čl. 10 ods. 1, ods. 2 písm. h) a i) a čl. 22 a 23 Smernice EP a Rady (ES) č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere, z ktorého bolo potrebné pri aplikácii použitého právneho predpisu
vychádzať. S námietkami žalovanej v tomto smere možno plne súhlasiť; nebolo však na ne odvolacímsúdom prihliadnuté, keďže uvedené pochybenie v postupe súdu nemalo vplyv na správnosť záveru o
dôvodnom uplatnení nároku žalobcom a nespochybňuje vecnú správnosť rozsudku, ktorým súd žalobe
v celom rozsahu vyhovel.

11. V súvislosti s výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. odvolací súd dáva do
pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, v
ktorom Najvyšší súd SR pri eurokonformnom výklade predmetného zákonného ustanovenia vyslovil
názor, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľa žiadať, aby

v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu a vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých
splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny, a aká časť
na úroky a poplatky. Podľa názoru dovolacieho súdu pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je potrebné
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Najvyšší súd SR uviedol,
že v žiadnom prípade nemožno z tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. vyvodiť, že zámerom

zákonodarcu bolo sprísniť požiadavku zakotvenú v článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorého zmluva o úvere má zrozumiteľne a stručne uvádzať
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Nesprávne

posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie (náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z
ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.) v konečnom dôsledku nič nemení na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku a správnosti záveru súdu prvej inštancie, že spotrebiteľský úver poskytnutý
žalobcovi sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

12.Zaneopodstatnenépovažujeodvolacísúdvýhradyžalovanejvovzťahukzáveromsúduochýbajúcej
náležitosti zmluvy o úvere - termín konečnej splatnosti úveru v zmysle ust. § 9 ods. 1 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z.z. Ust. § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona stanovuje ako podstatnú náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere aj dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
pričom nedostatok tejto náležitosti má v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. v

znení účinnom do 31.12.2012 (t.j. v čase uzavretia zmluvy) za následok, že poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zistil,
že doba trvania zmluvy nebola v zmluve určená, zo zmluvy je zrejmý len počet splátok (48), čo však
neumožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky, a tým určiť aj
termín konečnej splatnosti úveru a skončenia zmluvného vzťahu. Uvedenie údaja o konečnej splatnosti

úveru, resp. splatnosti poslednej splátky úveru v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa
1.3.2012 (č.l. 13) aj podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je postačujúce pre naplnenie náležitosti v
zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z., nakoľko ide o jednostranný právny úkon veriteľa,
ktorý nemožno považovať za súčasť zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu
právnemu záveru, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov vzhľadom na absenciu podstatnej náležitosti

podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.

13.Odvolacísúdzasprávnypovažujetiežzáversúduprvejinštancieoneplatnostidohodnutejodplatyza
poskytnutý spotrebiteľský úver v zmluve o revolvingovom úvere uzavretej dňa 1.3.2012, nakoľko výška
dohodnutých úrokov v sadzbe 70,05 % ročne niekoľkonásobne prevyšuje priemernú ročnú úrokovú

mieru pri obdobných spotrebiteľských úveroch obvykle požadovanú na finančnom trhu v tomto období
ako najvyššie prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov
požadovať podľa ust. § 53 ods. 6 OZ, a v takej výške aj podľa posúdenia odvolacieho súdu je
neprimeraná, v rozpore s ust. § 3 ods. 1 OZ a so zákonom (ust. § 53 ods. 6 OZ), a z tohto dôvodu
je zmluva v tejto časti neplatná v zmysle § 39 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že aj

podľa záverov súdnej praxe neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je len taká výška
dohodnutých úrokov, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä
s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným komerčnými bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 z 26.apríla 2012).

14. Keďže žalovanou uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolanie
nemožno považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil
rozsudok vo vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny.15. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd priznal
proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorých výške

rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu

vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do

uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedkyprocesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a
včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).