Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, October 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/77/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517200942
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8517200942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzska republika, konajúci na území Slovenskej
republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA pobočka zahraničnej banky,
Karadžičova 2, Bratislava, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly s.r.o.,
Ventúrska16,Bratislavaprotižalovanému:P.P.,nar.XX.XX.XXXX,bytomD.XXX/XX,J.Q.,ozaplatenie
sumy 1.491,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa
zo dňa 08.03.2018 č.k. 6Csp 81/2017 - 74 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok v jeho zamietavej časti tak, že žalobcovi sa priznávajú ďalšie úroky z omeškania vo výške
0,05% ročne zo sumy 526,78 Eur od 5.8.2015 do zaplatenia a vo výške 0,05% ročne zo sumy 716,44 Eur
od 5.8.2015 do zaplatenia a žalovaný je povinný ich zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Čo do zvyšku, okrem zamietnutia žaloby vo vzťahu k uplatnenému úroku z dlžnej úverovej istiny vo
výške 18,16% ročne od 5.8.2016 do zaplatenia, rozsudok v jeho zamietavej časti potvrdzuje.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov 1. inštančného konania v rozsahu 66,70%.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.243,22 Eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 526,78 Eur od 05.08.2015 do zaplatenia a
úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 716,44 Eur od 05.08.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 66,70 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 31.10.2014
uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 699 Eur. Ďalšou zmluvou zo dňa 06.11.2014 bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský
úver vo výške 799 Eur. Obe zmluvy boli posúdené podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Tieto zmluvy sú zároveň aj zmluvami spotrebiteľskými v zmysle ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ich uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ
a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy ako aj obsah úverových podmienok bol daný právnym

predchodcom žalobcu bez možnosti ich zmeny.

3. V oboch zmluvách absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v ustanovení §
9 ods. 2 písm. k/ a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedenýiba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné,
neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Účelom uvedenej právnej úpravy
je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru

a poplatkoch súvisiacich s úverom. Dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na
úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje
spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný v tomto prípade však túto možnosť nemal, keďže
výška úrokov a poplatkov nie je v zmluve uvedená.

4. Ani rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu
rozhodovaciu prax všeobecných súdov, nakoľko pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona
členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok.
V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice zásadne vylúčený, a preto vnútroštátne
súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať

eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, a teda eurokonformný výklad zákona však nie je
absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, nakoľko by sa jednalo
o výklad contra legen. Podľa zákona č. 129/2010 Z.z. sa vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem iného obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a teda
zákon ide nad rámec Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a celkom jednoznačne

vyžaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský
zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu
ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu splátky
pridal slová istiny, úrokov a iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.
existuje bohatá judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že

zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

5. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých úverov, žalovaný má povinnosť vrátiť
iba istinu v celkovej výške 1.498 Eur, ktorá mu bola zo strany právneho predchodcu žalobcu reálne

poskytnutá. Žalovaný do zosplatnenia uhradil sumu 254,78 Eur a preto súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 1.243,22 Eur (1.498 Eur - 254,78 Eur) v prospech žalobcu. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

6. Výrok o trovách odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2 CSP a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

7. Proti zamietavej časti rozsudku, okrem zamietnutia žaloby vo vzťahu k uplatnenému úroku z dlžnej
úverovej istiny vo výške 18,16 % ročne od 05.08.2016 do zaplatenia, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod
uviedol, že v oboch úverových zmluvách sa nachádza údaj o výške, počte a termíne splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15, podľa
ktorého článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o
zmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušeníSmerniceRady87/102/EHSsamávykladaťvtomzmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať

dátumy týchto splátok. Súdny dvor vo vyššie uvedenom rozsudku zároveň konštatoval, že článok 10
ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo

svojej vnútroštátnej právnej úprave. Z výkladu Súdneho dvora k Smernici 2008/48, ako aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného vo veci 3Cdo 146/2017 nevyplýva povinnosť, že by
zmluva o úvere mala obsahovať presné rozčlenenie vnútornej skladby jednotlivých splátok na časť istiny,
úrokov a poplatkov.

8. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom k 05.08.2015 je výška úrokov
z omeškania o 5 %-nych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky v rozmedzí od 10.09.2014 do 15.03.2016 bola vo výške 0,05 %. Žalobcovi preto nie je zrejmé,čo viedlo prvoinštančný súd k priznaniu úroku z omeškania od 05.08.2015 vo výške 5 % ročne a nie v
správnej výške 5,05 % ročne.

9. Obe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahovali všetky zákonom požadované náležitosti uvedené v
ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, a preto nie
je možné sa stotožniť s rozhodnutím súdu, ktorým posúdil predmetné úverové zmluvy ako bezúročné a
bez poplatkov. Žalobcovi mal byť priznaný uplatnený nárok v celom rozsahu okrem uplatneného úroku
z dlžnej úverovej istiny vo výške 18,16 % ročne od 05.08.2016 do zaplatenia.

10. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
a zistil, že odvolanie žalobcu je len čiastočne dôvodné, a to vo vzťahu k výške priznaného úroku z
omeškania.

11. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu, t.j. k 05.08.2015 je výška úrokov z omeškania o 5 % -tuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. K 05.08.2015 základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola vo výške 0,05
%. Správna výška úrokov z omeškania tak dosahovala 5,05 % ročne. Keďže súd prvej inštancie z tohto

titulu už žalobcovi priznal 5 % úroky z omeškania, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 388 CSP rozsudok v jeho zamietavej časti zmenil tak, že žalobcovi priznal ďalšie úroky z omeškania
vo výške 0,05 % ročne zo sumy 526,78 Eur od 05.08.2015 do zaplatenia a vo výške 0,05 % ročne zo
sumy 716,44 Eur od 05.08.2015 do zaplatenia.

12. Pokiaľ ide o posúdenie poskytnutých úverov ako bezúročných a bezpoplatkových, v tejto časti sa v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.
Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje.

13. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti je potrebné poukázať na
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv
vyžadujúce rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky.
Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm.

b/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv považoval za bezúročný a bez
poplatkov.

14. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že

členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

15. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba

foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako
nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu ,kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný

rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanoveniasmernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre

členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

16. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica

zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec

smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

17. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia

smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

18. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú

istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov

a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

19. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd podľa ustanovenia § 387 CSP rozsudok čo do zvyšku v
jeho zamietavej časti ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách prvoinštančného konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 2 CSP v spojení
s ustanoveniami § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP. V prvoinštančnom konaní zo žalobcom
požadovanej istiny 1.491,46 Eur bola žalobcovi priznaná suma 1.243,22 Eur. Úspech žalobcu tak
predstavoval 83,35 % a jeho neúspech 16,65 %. Po odrátaní úspechu žalobcu od jeho neúspechu,
žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 66,70 %.

21. Čo sa týka trov odvolacieho konania, o týchto sa rozhodlo v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní bol v prevažnej miere úspešný žalovaný,
avšak tejto strane sporu v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, a preto žalovanému
nemohla byť ich náhrada priznaná.

22. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).