Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 11, 2018

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Csp/132/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317211746
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2018:2317211746.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: B. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N. X. č. XXX, zast.: Podhorský & Partners, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom 811 01 Bratislava, Zámocká 36, IČO: 46 962 000, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom 824 96 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast.:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47
233 516, o zaplatenie 1381,90 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd
rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou zo dňa 5. 5. 2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 1381,90 eura s úrokom z omeškania, spolu s náhradou trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 4. 2. 2010 Zmluvu o revolvingovom
úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi sumu vo výške 896,24 eura a dňa
27. 6. 2011 sumu vo výške 985,86 eura. Žalovaný však poskytol menej ako bolo zmluvnými stranami

dohodnuté. V tejto veci sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Galanta sp. zn. 30C/236/2014,
v ktorom žalovaný žaloval žalobcu na zaplatenie sumy 646,78 eura s prísl., no konajúci súd žalobu
zamietol z dôvodu, že mal za preukázané, že predmetná zmluva je v rozpore s dobrými mravmi a preto je
neplatná, teda peňažné prostriedky, ktoré poskytol žalovaný žalobcovi mu boli poskytnuté bez právneho
dôvodu. Vykonaným súdnym dokazovaním v konaní č. 30C/236/2014 bolo preukázané, že žalované
poskytol úver vo výške 1202,75 eura. Žalobca z toho splatil žalovanému sumu vo výške 2584,65 eura.
Na základe uvedeného sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu vo výške 1381,90 eura.

Plnenie v sume 1381,90 eura, ktoré žalovaný od žalobcu prijal, je plnením bez právneho dôvodu, a teda
ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí žalovaný vydať. V prípade námietky
premlčania vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe zo strany žalovaného, žalobca z opatrnosti dal do
pozornosti viaceré rozsudky súdov, ktoré posúdili konanie dodávateľov ako úmyselné konanie vedúce
k bezdôvodnému obohateniu tým. že nedávajú svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Objektívna premlčacia doba je tak 10 ročná. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania v zákonnej
výške podľa § 517 ods. 2 OZ a to odo dňa podania žaloby, t. j. od 3. 5. 2017 až do zaplatenia.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 19. 6. 2017 a 10. 8. 2017 tak,
že namietol miestnu príslušnosť tunajšieho súdu a zároveň vzniesol námietku premlčania, keď poslednásplátka úveru bola uhradená dňa 10. 2. 2015 a tak 2-ročná premlčacia doba uplynula pred podaním
žaloby.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - Zmluva o revolvingovom
úvere, spis tunajšieho súdu sp. zn. 30C/236/2017 a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

5. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

6. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,
ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty
sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej
koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní zastúpený

advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z
tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že
k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto
súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán)
stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo

strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje (hoci podľa § 295 CSP je tu malá výnimka v
spotrebiteľských sporoch, vzťahujúca sa však na spotrebiteľov, nie veriteľov). Tu súd poukazuje aj na
to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. Súd poukazuje pri posúdení
splnenia podmienok podľa § 150 CSP aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009
z 24. 2. 2010, podľa ktorého základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je

ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť
dôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Uvedenéustanoveniestanovujedôkaznúpovinnosťúčastníkovv
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho
účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon
určujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,pokiaľjeurčovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom

zmysle,žesúdhonepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní

svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia,
má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo,
spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre

neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena. Zároveň súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7.

2009, podľa ktorého účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak
účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v
tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,

urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).8. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Zodpovedá pravde, že strany sporu uzatvorili Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej

len "zmluva"), a to dňa 4. 2. 2010.

10. Dňa 11. 11. 2014 tunajší súd v sp. zn. 30C/236/2014 rozhodol, že žalobu o zaplatenie sumy 646,78
eura zamieta s poukazom na to, ako to uviedol právny zástupca žalobcu v tomto konaní (predmetná
zmluva je v rozpore s dobrými mravmi a preto je neplatná, teda peňažné prostriedky, ktoré poskytol
žalovaný žalobcovi mu boli poskytnuté bez právneho dôvodu). Tento rozsudok bol žalobcovi (ktorý

vystupoval ako žalovaný v konaní pod sp. zn. 30C/236/2014) doručený dňa 22. 12. 2014, teda najneskôr
v tento deň sa dozvedel o tom, že k plneniu došlo z neplatnej zmluvy, t.j. z titulu bezdôvodného
obohatenia. Od uzatvorenia zmluvy, t. j. od 4. 2. 2010 žalobca vedel, komu plní, od 22. 12. 2014 vedel,
že plní v prospech žalovaného bez právneho dôvodu a najneskôr od 10. 2. 2015 vedel, v akej výške
plnil žalovanému.

11. Podľa § 100 ods. 1 OZ, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, (1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.
(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

12. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania znamená, že súd nemôže premlčané právo
priznať.Aniuplatnenímnámietkypremlčaniaprávonezaniká,apretopovinnýsubjektmôžeajpouplynutí

premlčacej lehoty a po vznesení námietky premlčania dobrovoľne svoj dlh plniť. Funkciou premlčania
je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať,
že už zanikli. Keby povinný subjekt nemal námietku premlčania, musel by sa brániť námietkou, že
právo zaniklo určitým spôsobom (napr. splnením, započítaním alebo inak). Dokázanie tejto skutočnosti
po dlhšom čase by ho mohlo viesť k značným alebo neprekonateľným ťažkostiam práve preto, lebo

právo trvalo dlho. Podstata premlčania spočíva v tom, že a) uplynula zákonom ustanovená doba, teda
premlčacia doba, a to b) bez toho, že by bol oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť
mal a mohol. Námietku premlčania môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až
do právoplatného skončenia veci. Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné
uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva

uplatňovali riadne a včas. Preto uplatnenie námietky premlčania by nemalo byť zásadne v rozpore s
dobrými mravmi (porovnaj § 3 ods. 1), takže súd má povinnosť na ňu vždy prihliadať. Podľa platného
právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo
veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods. 1 in fine). Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu
dobu a osobitné premlčacie doby. Všeobecná premlčacia doba má subsidiárny (podporný) charakter.

Platí v prípade, keď pre konkrétne právo nie je ustanovená osobitná premlčacia doba. Táto osobitná
premlčacia doba môže byť tak kratšia, ako aj dlhšia než všeobecná premlčacia doba, ale môže byť aj
kombinovaná. Môže ju ustanoviť tak Občiansky zákonník, ako aj iný zákon.

13. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa

ustanovenia § 100 ods. 1. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa teda môže
premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Pri premlčaní práva na vydaniebezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna
a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť,
plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z

nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba.
Napríklad ak odo dňa, keď sa žalobca (oprávnený) dozvedel o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto
sa na jeho úkor obohatil, do uplatnenia práva na vydanie bezd. obohatenia uplynie čas uvedený v
ustanovení § 107 ods. 1 a žalovaný (povinný) v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa
premlčalo, aj keď ide o vydanie úmyselného bezd. obohatenia. Neprichádza tu už do úvahy objektívna

desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 107 ods. 2. Podobne je to aj v prípade, ak by
ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby, ale už by uplynula objektívna
premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej
doby, ktorú nemôže presiahnuť. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať, že ide o okamih splnenia všetkých
predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné hovoriť o

premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel
(či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať
už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné
obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na

desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný
získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je
zodpovednosťou objektívnou. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívne
premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž
oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna

lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie
vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia
na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie
možno dôvodne uplatniť na súde. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho

úkonu vzniká od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od
vzniku takéhoto právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený
dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal.

14. Pokiaľ ide o počítanie subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva z neoprávneného

majetkového prospechu (§ 107 ods. 1 OZ), správne postupujú súdy vtedy, keď za začiatok jej plynutia
považujú deň, keď účastník zistil neplatnosť zmluvy (R 1/1979). V prejednávanom prípade žalobca zistil,
že sa jedná o bezdôvodné obohatenie dňom doručenia rozsudku sp. zn. 30C/236/2014, t. j. dňom 22. 12.
2014, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba, najneskôr začala plynúť dňa 10. 2. 2015, kedy
žalobca vedel, v akej výške plnil žalovanému. Potom subjektívna premlčacia doba uplynula najneskôr

dňom 10. 2. 2017, pričom žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 5. 5. 2017, t. j. po uplynutí premlčacej
doby.

15. Vzhľadom na uvedené vyplýva (s poukazom najmä na odôvodnenie uvedené v bode 13. tohto
rozsudku), že žalobca nemohol byť v konaní úspešný a súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol,

pričom je bezpredmetné sa zaoberať tým, že v danom prípade sa jednalo o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, kedy by plynula 10-ročná objektívna premlčacia doba.

16.Čosatýkavznesenejnámietkymiestnejnepríslušnostitunajšiehosúdu,súdpoukazujenaznenie§-u
290 CSP (Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej

zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.), teda podľa názoru súd je tunajší súd miestne
príslušný na rozhodnutie vo veci podľa § 19 písm. d/ CSP, pretože celý spor sa odvíjal od hoci súdom
určenej neplatnej, no pôvodne uzavretej spotrebiteľskej zmluvy.

17. Podľa § 19 písm. d/ CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd,

v ktorého obvode d) má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.Podľa § 36 ods. 1 a 2 CSP, konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.
Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do
skončenia konania.

Podľa § 37 CSP, ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.

Podľa § 41 CSP súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri
prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku

konania.

Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd
na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

18. Civilný sporový poriadok rozlišuje všeobecnú a osobitnú miestnu príslušnosť súdu, pričom osobitná
miestna príslušnosť je buď alternatívna (§ 19 CSP), alebo výlučná (§ 20 CSP). Alternatívna miestna
príslušnosť je daná na výber, a teda súdy ustanovené v § 19 CSP môžu byť príslušné popri všeobecnom
súde žalovaného, pričom výber medzi všeobecným súdom žalovaného a súdom uvedeným § 19 CSP
realizuje žalobca podaním návrhu na vybratý súd. Táto voľba nemôže byť následne žalobcom menená,

a to s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 CSP, podľa ktorého sa príslušnosť určuje podľa okolností v
čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. Žalovaný nemá možnosť
voľbu žalobcu namietať, má možnosť namietať len nedostatok miestnej príslušnosti, ak bola žaloba
podaná na nepríslušný súd (pozri § 41 CSP), teda že v predmetnej veci nie je možné aplikovať § 19 CSP.
Ak je žalobcom spotrebiteľ, v spotrebiteľských sporoch alebo v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského

rozhodcovského konania si ten nemusí svoj nárok uplatniť na všeobecnom súde žalovaného, ale
aj na súde, v ktorého obvode má adresu svojho trvalého pobytu. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou (zákon nestanovuje, že sa musí jednať o platnú spotrebiteľskú zmluvu).
Spotrebiteľskou zmluvou je podľa § 52 OZ každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ je fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP, pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov
konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu

všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalovaný bol v konaní
plne úspešný, preto mu súd priznal ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.