Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/222/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117221583
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3117221583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35 792 752, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom v Bratislave, Kubániho
16, proti žalovanému I. C., bytom v K. XXX, o zaplatenie 1.482,14 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. júla 2018, č. k. 21Csp/261/2017-23, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

1.068,86 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 5.7.2015 do zaplatenia, a to troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi
proti žalovanému priznal náhrada trov konania v rozsahu 44,24 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu
1.482,14 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 5.7.2015 do zaplatenia. Z listinných dôkazov,
predložených žalobcom, súd zistil, že dňa 20.12.2014 resp. 23.12.2014 podpísali strany (najskôr

žalovaný) Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500097766, žalovaný ako dlžník. Predmetom zmluvy
mal byť úver 1.260,00 eur, počet mesačných splátok 42 po 39,84 eur, celková čiastka, ktorú musí
dlžník zaplatiť bola 1.799,28 eur, priemerná RPMN 36,30 %, ročná úroková sadzba 18,08 %, poplatok
za poskytnutie úveru 126,00 eur. Pre prípad uzavretia Dohody o poskytovaní služieb bola mesačná
splátka 68,87 eur. Predtlač úverovej zmluvy bola formulovaná tak, že bod 5. bol označený ako údaje o
požadovanom revolvingovom úvere a vypísaný strojom a bod 6. bol označený ako údaje o schválenom
revolvingovom úvere a bol vypísaný ručne. Bolo možné konštatovať, že v bodoch 5. a 6. boli uvedené

totožné údaje, s výnimkou RPMN úveru, ktorá bola v bode 5. formulovaná ako predpokladaná RPMN
úveru 26,17 % a v bode 6. ako RPMN za úver 25,72 % eur. Žalobca ďalej predložil oznámenie veriteľa o
schváleníúverudlžníkovizodňa23.12.2014,kdeokremúdajov,uvedenýchvbode6.zmluvysúuvedené
dátumy splatnosti prvej splátky úveru (1.2.2015) a splatnosti poslednej splátky úveru (1.7.2018). Žalobca
v žalobce uviedol, že žalovaný doposiaľ zaplatil 191,14 eur. Tieto skutočnosti medzi stranami sporné
neboli.

3. Súd sa v prvom rade zaoberal tým, či vôbec došlo k platnému uzavretiu predmetnej úverovej zmluvy.
Z predložených listinných dôkazov je jednoznačné, že žalovaný pred uzavretím zmluvy navrhol dňa
20.12.2014 znenie zmluvy uvedené v bode 5. zmluvy, ktoré žalobca v celom rozsahu a bez výhrad
neprijal,anavrholdňa23.12.2014inézneniezmluvyuvedenév bode6.tejtopísomnosti.Akžalobcamalv úmysle poskytnúť žalovanému úver na základe podmienok iných ako boli uvedené v žiadosti žalobcu
o poskytnutie revolvingového úveru v bode 5., mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli jeho nové
podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov v bode 6. zmluvy označenej ako Údaje o

schválenom revolvingovom úvere v EUR, resp. formou "Oznámenia veriteľa o schválení úveru" zo dňa
23.12.2014, ktoré žalovaný v zákonom vyžadovanej forme neakceptoval (písomne tento zmenený návrh
neprijal). Proces uzatvárania zmlúv je možné rozdeliť na fázu návrhu a fázu jeho akceptácie, ale stále
musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu,
ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus

vzniku zmlúv, ktorý mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže
mať za následok vznik platnej zmluvy. Ak teda žalobca v bode 6. - Údaje o schválenom revolvingovom
úvere, uvádzal iné údaje (hodnota RPMN úveru) ako údaje uvedené v bode 5. - Údaje o požadovanom
revolvingovom úvere, išlo o nový návrh, ktorý mal žalovaný prijať. Žalobca teda nebol oprávnený sám
jednostranne meniť akúkoľvek zmluvnú podmienku. Za tejto situácie, keď nedošlo k platnému uzavretiu
zmluvy, predmetom ktorej je poskytnutie úveru, išlo o plnenie zo strany žalobcu bez právneho dôvodu, a

preto má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu poskytnutého plnenia.

4. Súd ďalej poukázal na to, že ak by aj došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8500097766, tak táto zmluva je vzhľadom na charakter zmluvných strán a predmet plnenia
spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu, kedy mala byť zmluva uzavretá.
Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravuje tento zákon v § 9 ods. 1, 2, ktorý vyžaduje
písomnú formu pri takejto zmluve a v odseku 2 upravuje zákonom požadované náležitosti takejto zmluvy,
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka. Nedostatok čo i len jednej náležitosti
uvedenej v § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/, y/ má za následok to, že úver sa považuje bezúročný a

bez poplatkov. Zmluva v znení v akom bola podpísaná žalovaným ako dlžníkom dňa 20. 12. 2014 a
žalobcom ako veriteľom dňa 23. 12. 2014, neobsahovala náležitosti upravené v § 9 ods. 2 písm. f/,
j/ k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Neobsahovala teda vymedzenie termínu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a termínu splatnosti jednotlivých splátok. Ak by žalobca
poukázal na to, že údaj o konečnej splatnosti úveru je uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru

dlžníkovi, tak toto oznámenie bolo vyhotovené žalobcom až po podpise zmluvy žalovaným, teda v
čase podpisu zmluvy žalovaným zmluva túto zákonom vyžadovanú náležitosť neobsahovala a pokiaľ
túto náležitosť obsahovalo oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, išlo o zmenený a doplnený
návrh žalobcu na uzavretie zmluvy, žalovaným neakceptovaný. Je potrebné tiež uviesť, že termíny
splatnosti jednotlivých mesačných splátok neobsahuje úverová zmluva v znení, podpísaným žalovaným,

ale nie sú uvedené ani v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, kde je uvedený len termín
splatnostiprvejaposlednejsplátky,zčohovyplýva,žežalovanýsizrejmemaltermínsplatnostiostatných
splátok domyslieť podľa už uvedeného, čo je zjavne prinajmenšom neurčitá formulácia. Zmluva ďalej
neobsahovala jednoznačný údaj o RPMN úveru, pretože v zmluve v bodoch 5. a 6. je uvedená v
rozdielnych hodnotách, nie je možné preto ustáliť, že úverová zmluva túto náležitosť obsahuje. Uvedenie

dvoch rôznych hodnôt RPMN nespĺňa podmienku upravenú v § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, t.j. uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v čase uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. V zákone sa ako náležitosť zmluvy vyžaduje uvedenie presného údaja o RPMN
úveru, dve rôzne hodnoty túto požiadavku nespĺňajú. Účelom zákona bolo, aby spotrebiteľ mal možnosť
na základe tohto jednoznačného a presného údaja porovnať produkty na úverovom trhu, dozvedieť sa

celkové náklady na úver a posúdiť výhodnosť úveru. Dva rôzne údaje spôsobujú stav právnej neistoty
žalovaného ako spotrebiteľa. Neuvedenie náležitostí upravených v § 9 ods. 2 písm. f/, j/ k/ zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch spôsobuje s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b/ tohto zákona
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, t.j. v konečnom dôsledku ide o rovnaký následok aký nastáva pri
vyššie uvedenom vyhodnotení vzťahu strán sporu, t.j., že medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy

z dôvodu chýbajúceho konsenzu oboch zmluvných strán. Vychádzajúc z toho, že žalobca poskytol
žalovanému plnenie 1.260,00 eur a žalovaný doposiaľ zaplatil 191,14 eur, je povinnosťou žalovaného
zaplatiť žalobcovi 1 068,86 eur, preto v tejto časti súd považoval žalobu za dôvodne podanú a v tomto
rozsahu žalobe vyhovel. Žalovaný sa dostal s vydaním bezdôvodného obohatenia do omeškania, preto
bola žaloba dôvodná aj v časti úrokov z omeškania, uplatnených v zákonnej výške, ktoré boli priznané

v zmysle žaloby od 5.7.2015. O trovách konania rozhodoval súd podľa zásady úspechu (§ 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku), žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 72,12 %, žalovaný v rozsahu
27,88% (72,12 % - 27,88 % = 44,24 %).5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v odvolaním napadnutej
časti vyhovie a žalovaného zaviaže k povinnosti náhrady trov konania žalobcu v celom rozsahu. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere,
pretože prijatie návrhu obsahuje iné údaje ako návrh na uzavretie zmluvy. Tvrdí, že jediný rozdiel
medzi údajmi v žiadosti o úver (predstavujúci návrh) a v schválenom úvere (predstavujúci prijatie) je
v údaji RPMN. V tejto súvislosti poukazuje na to, že pri uzatvorení zmluvy nedošlo k žiadnej zmene
v údaji RPMN, nakoľko jej výsledná hodnota bola presne uvedená v bode 6. V bode 5 sa nachádza

údaj o RPMN, ktorá je s ohľadom na časové obdobie podania žiadosti (kedy nie sú známymi všetky
relevantné údaje, ktoré sa do zákonného matematického vzorca výpočtu RPMN vkladajú) označená iba
ako predpokladaná - s ohľadom na tú skutočnosť, že RPMN sa určí v okamihu akceptácie návrhu zo
strany veriteľa. Ak však ide o iné ako obligatórne náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto
fakultatívnych dojednaní (či už pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto
dojednania nie sú platné. Ich nedodržanie nemá za následok nevzniknutie zmluvy (napr. Fekete, I. :

Občiansky zákonník. Komentár. EPOS. 2007, str. 119). Určenie podstatných zložiek právneho úkonu
pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka. Podstatnými náležitosťami zmluvy je
dohodaoúvere,záväzoktietoprostriedkyvrátiťazaplatiťúroky.HodnotaRPMNnieježiadnymzákonom
stanovenáakopodmienkavznikuúverovejzmluvy.Jednoznačnetovyplývazoznenia§11ods.1zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500098560.

Ak by hodnota RPMN bola podmienkou vzniku zmluvy (teda obligatórnou náležitosťou pre jej vznik),
potom by citované zákonné ustanovenia (osobitne pod písmenom b) nemalo žiadny právny význam.
Tvrdí preto, že čiastkový záver súdu o nevzniknutí zmluvy z dôvodu, že nedošlo k dohode o RPMN, je v
rozpore so zákonom. Závery súdu a rozhodnutie nadväzujúce na tieto závery žalobca napáda aj preto,
že súd ani len nezdôvodnil, na základe akých skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o ročnej

percentuálnej miere nákladov (RPMN) by si účastníci zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť. Súd prvej
inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia uvádza, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Vzhľadom na
špecifickosť tohto údaju, spôsob jeho určenia a kogentné pravidlá stanovené zákonom pre jeho výpočet
tvrdí, že takýto formalistický prístup súdu je predčasný. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, a zákon takýto konsenzus

ani nepredpokladá (čo je na prvý pohľad zrejmé pri údajoch ako adresa a označenie kontrolného orgánu,
ktorý je určený zákonom, priemerná hodnota RPMN, ktorý údaj určuje Ministerstvo financií SR). Súd
prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí
medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Poukazuje na to, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami
úverovej zmluvy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To,

žeRPMNsadohodnúťobjektívnenedá(nedásatedanavrhnúť,akceptovaťapod.)vyplývavprvomrade
z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému záveru.
AkmábyťúdajoRPMNurčenýtak,žejevypočítanýnazákladeúdajovplatnýchvčaseuzavretiazmluvy,
potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto
údaje (viď príloha č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v

čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia
RPMN teda nielen svojím textom, ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre
určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom.
Ak by žalobca neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010
Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy,

ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by
porušil zákona č. 129/2010 Z.z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako
údajne „navrhol“ žalobca v oboch zmluvných vzťahoch. Pretože v takom prípade by takto určená RPMN
nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na
základe čoho súd dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie

revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej
RPMN. Na základe uvedeného tvrdí, že otázka „dohody“ o RPMN nebola zo strany súdu ani len
posúdená v tom smere, či zákonná úprava takúto dohodu pozná a predpokladá. Zákon č. 129/2010 Z.z.
vôbec nepredpokladá, že by sa náležitosti vymenované v § 9 ods. 2 mali dohodnúť, vyžaduje aby boli
v zmluve uvedené. Na základe uvedených skutočností tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil

otázku vzniku zmluvných vzťahov. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016. Zo záverov uvedených v rozsudku ďalej vyplýva, že úver v
dôsledku nedodržania zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. považoval za
bezúročnýabezpoplatkov.Žalobcapopierauvedenétvrdeniaauvádzavlastnézáveryoposudzovanýchskutočnostiach. Výslovne popiera závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením údaja o dobe
trvania zmluvy, termínu konečnej splatnosti úveru a termínoch splatnosti jednotlivých splátok úveru.
Požiadavka uvedenia predmetných náležitostí bola v predmetnom zmluvnom vzťahu splnená viacerými

spôsobmi, a to - spôsobom vyplývajúcim z článku 9 ods. 9.1 Zmluvných dojednaní, v zmysle ktorého je
zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená na dobu neurčitú; určením podľa dátumu splatnosti splátok
v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok; spôsobom vyplývajúcim z článku 4. ods. 4.5
zmluvných dojednaní, v zmysle ktorého dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti; spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového

kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Podporne je možné
poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný súdny dvor uvádza,
že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom
a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie

údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov,
čo bolo zo strany žalobcu splnené - žalovaný mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín
splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa
o schválení úveru a Splátkového kalendára, ktoré v zmysle zhodného prejavu vôle zmluvných strán
predstavovali neoddeliteľnú súčasť zmluvy). V uvedenej súvislosti zároveň poukazuje na to, že otázka

obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola až donedávna posudzovaná rôzne,
pričom k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky podstatne prispelo konanie pred
Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15. Ide o pravidlo výkladu, ktoré treba rešpektovať a
skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj keby v zmluve nebola uvedená, čo pre prípad zmluvného vzťahu
sporových strán popiera nižšie) ešte neznamená, že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť len

vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku
spotrebiteľa a obsah jeho rozhodnutia uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Rozsah záväzku
spotrebiteľa definujú iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška
úveru. Oznámenie veriteľa o schválení úveru predstavuje dokument, ktorý ma informatívnu povahu
a ktorý je iba potvrdením už dojednaných náležitostí medzi zmluvnými stranami, ktoré sú obsahom

samotnej zmluvy. Cieľom predmetnej listiny je predovšetkým informovanosť spotrebiteľa titulom zhrnutia
už dohodnutých zmluvných údajov. V spomínanom oznámení sa nenachádzajú žiadne „nové“ údaje,
ktoré by mali z pohľadu povinnosti uvádzania obligatórnych zákonných údajov v spotrebiteľskom úvere
reálny právny význam. Za uvedeného predpokladu teda možno hovoriť o tom, že Oznámenie spresňuje
obsah v zmluve už dohodnutých náležitostí, ktoré predstavujú skutočne podstatné zložky právneho

úkonu (essentialia negotii), pričom zároveň obsahuje aj ďalšie náležitosti, ktoré však nie sú významné
pre obsah rozhodnutia spotrebiteľa o tom, či uzatvorí alebo neuzatvorí zmluvný vzťah. Otázka údajnej
povinnosti veriteľov v oblasti uvádzania výšky, počtu a termínov splatnosti vo vzťahu ku každej zložke
mesačnej splátky už bola dostatočným spôsobom posúdená nielen v oblasti európskeho práva (v
súvislosti s konaním pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C- 42/15), ale tiež na úrovni vnútroštátneho

exkurzu (v súvislosti s novelizáciou Zákona o spotrebiteľských úveroch a závermi Najvyššieho súdu
SR v konaniach vedených pod spisovými značkami 3Cdo 146/2017, 4Cdo 211/2017 a 3Cdo 56/2018).
Tieto okolnosti súd prvej inštancie vo svojich záverov absolútne nezohľadňuje, naopak, formalisticky a
arbitrárne pristupuje k výkladu uvedeného ustanovenia.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

7. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v konečnom dôsledku v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa

§ 387 ods. 1 CSP.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
9. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa nestotožňuje so záverom ku ktorému dospel súd prvej

inštancie, a to že nedošlo k uzavretiu Zmluvy, z dôvodu, že Zmluvu ako prvý podpísal žalovaný, ktorý v
bode 5 Zmluvy vyplnil údaje o požadovanom revolvingovom úvere, podal teda podľa súdu prvej inštancie
v zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka návrh na uzatvorenie Zmluvy, ktorý však podľa súdu
prvej inštancie zo strany žalobcu nebol v celom rozsahu akceptovaný, pretože v bode 6 Zmluvy - „údajeo schválenom revolvingovom úvere“, bol údaj o RPMN odlišný ako v bode 5 a teda žalobca podľa súdu
prvej inštancie v skutočnosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 OZ návrh žalovaného na uzatvorenie Zmluvy
odmietol a naopak predložil žalovanému nový návrh na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý

žalovaný neakceptoval, čo je zrejmé z toho, že Zmluvu opätovne nepodpísal. Za právne irelevantnú
pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania považuje
odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, skutočnosť, že žalobca pri prijatí návrhu žalovaného
na uzatvorenie zmluvy mal dopísať do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaj o
RPMN úveru odlišný ako bol uvedený v bode 5. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť

neznamená, že žalobca prijal návrh žalovaného na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle §
44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo, že žalobca odmietol návrh žalovaného na uzatvorenie
zmluvy, adresoval mu nový návrh, ktorý však potom nebol žalovaným prijatý a preto medzi účastníkmi
nedošlo k uzatvoreniu zmluvy. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali
účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru
a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dojednali na výške úveru, termíne jeho
splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná
sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa
uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez
ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.

10. Na druhej strane súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že Zmluva neobsahuje podstatné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a síce dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v
zmysle ust. § 11 potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Tieto závery súdu
prvej inštancie považuje teda odvolací súd po preskúmaní veci za správne. Zákon č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného
obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b)/. Zmluva o

úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod 4.5 zmluvného
dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva uzatvorená
medzi stranami v podstate zahŕňa vždy dve zmluvy, jednak zmluvu o úvere, ktorou sa žalobca zaviazal
žalovanému poskytnúť úver do sumy 1.260 eur a žalovaný sa čerpaný úver zaviazal splácať v 42-

splátkach po 39,84 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je
tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalobca
zaviazal poskytnúť žalovanému revolvingový úver vo výške ďalších 1.260 eur, za splnenia dojednaných
podmienok.Zdokazovaniavykonanéhovsporesúdomprvejinštanciepotomvyplýva,žemedzistranami
sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových úverov.

Ustanoveniazmluvnýchdojednaní,naktoréžalobcavodvolanípoukazovalvsúvislostisjehonámietkou,
že zmluva obsahuje termín konečnej splatnosti úveru sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj
samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving", ktorý ale žalobca žalovanému neposkytol a žalovaný ho nečerpal.
Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní teda nič nemenia na závere, že zmluva o úvere 1.260 eur
neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

11. Rovnako na závere, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič
nemení ani ďalšie tvrdenie žalobcu v odvolaní, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od
ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne

a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva
o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade samotná zmluva neobsahuje údaj konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Nie
je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných
zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere stanovil.
12. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva o
úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Túto skutočnosť
potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti abezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovaným od žalobcu a vychádzajúc z toho, že žalobca poskytol
žalovanému plnenie 1.260,00 eur a žalovaný doposiaľ zaplatil 191,14 eur, je povinnosťou žalovaného
zaplatiť žalobcovi 1.068,86 eur, preto v tejto časti súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel.

13. Na základe uvedeného záveru sa odvolací súd už nezaoberal ďalšou odvolacou námietkou žalobcu,
podľa ktorej je nesprávny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru aj
dôsledkom absencie rozpisu splátok úveru na splátku istiny, úroku a prípadných poplatkov.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v konečnom
dôsledku ako vecne správny potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).