Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 17, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118010051
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118010051.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.01.2019, v trestnej
veci obžalovaného R.. O. W., PhD. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T 4/18 zo dňa 20.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného R.. O. W.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného R.. O. W., B.. za vinného z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase o 20:00 hod. viedol po miestnej komunikácii po ulici O. v meste B. smerom
na ulicu N. osobné motorové vozidlo značky O. Q., S.: BL XXX HB, vedeniu vozidla nevenoval zvýšenú

pozornosť pred prechodom pre chodcov v blízkosti zastávky W., keď včas nepostrehol z ľavej strany
v smere jeho jazdy chodkyňu prechádzajúcu cez priechod pre chodcov - F. O., nar. XX.XX.XXXX, do
ktorej narazil pravou prednou časťou vozidla do pravej strany jej tela, v dôsledku nárazu spadla na zem,
a tak utrpela otras mozgu ľahkého stupňa, pomliaždenie a prekrvácanie mäkkých pokrývok lebečných
v temennej oblasti vpravo, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie dolnej časti hrudníka vpravo a
pomliaždenie dolnej prednej časti hrudníka vpravo, podvrtnutie ľavého členkového zhybu s natiahnutím

vnútorného bočného väziva členka s poúrazovým zápalom šľachy a jej obalu, ktoré zranenia si vyžiadali
dobu liečenia v trvaní 38 - 40 dní. Svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f), § 137 ods.
1, ods. 2 písm. r) Zákona č. 9/2009 Z. z. o cestnej premávke. (Nepochybne ide len o chybu v písaní
a správne má byť 8/2009)

Za to mu podľa § 158 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/, písm. l/, písm. n/ Tr. zák., § 56

ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 600,- eur, podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, žeby
výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu ustanovil aj náhradný trest odňatia slobody
vo výmere 6 mesiacov a podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu zároveň uložil aj trest zákazu činnosti
viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu 1 roka.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému aj povinnosť nahradiť poškodenej F. O. škodu vo

výške 2.472,- eur a 15,46 eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. ju so zvyškom jej nároku na náhradu škody
odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní,
podal obžalovaný, avšak len čo do výroku o treste, odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním,
prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil. V písomných dôvodoch podaného odvolania uviedol,

že uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá považuje za nezákonný. Vyčítal súdu prvého
stupňa, že pri ukladaní trestu nezohľadnil ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., z ktorého vyplýva účel trestu;pretože z hľadiska generálnej prevencie, teda zabezpečenia ochrany spoločnosti, ako aj individuálnej
prevencie, teda zabránenia v páchaní mu (obžalovanému) trestnej činnosti, vytvorenia podmienok,
aby viedol riadny život, odradenie iných od páchania trestných činov a morálneho odsúdenia, nebolo

potrebné mu (obžalovanému) ukladať trest zákazu činnosti. Zdôraznil, že v prejednávanej veci sa jedná
o nedbanlivostný trestný čin, pritom uloženie trestu zákazu činnosti má, podľa jeho názoru, zmysel pri
trestných činoch spáchaných úmyselne. Uviedol, že odo dňa 04.10.2016, kedy sa stal skutok, až do
dňa rozhodnutia súdu prvého stupňa, teda 15.05.2018, t.j. po dobu 1 a pol roka sa nedopustil žiadneho
priestupku na úseku dopravy, nespáchal ani iný priestupok, a ani trestný čin. Poukázal na skutočnosť,

že v minulosti sa nikdy nedopustil žiadneho trestného činu, a to ani z nedbanlivosti, nedopúšťal sa
ani iných priestupkov, s výnimkou drobných priestupkov na úseku dopravy, skutok veľmi ľutuje a už
vznesenie obvinenia a vedenie trestného konania bolo preňho veľkým ponaučením. To, podľa jeho
názoru, znamená, že účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák. už bol dosiahnutý, pretože
už samotné vedenie trestného konania naňho (obžalovaného) dostatočne zapôsobilo a zabezpečilo
tak aj ochranu spoločnosti a zabránilo mu v páchaní nielen trestnej činnosti, ale aj priestupkov, a tak

vytvorilo podmienky na to, aby viedol riadny život. V ďalšom odvolateľ vyčítal súdu prvého stupňa, že
podľa jeho názoru nezohľadnil ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., teda jednotlivé hľadiská ukladania trestov z
neho vyplývajúce. Opätovne zdôraznil, že trestný čin spáchal z nedbanlivosti, neprekročil maximálne
povolenú rýchlosť, pričom pri spáchaní skutku zohrali svoju rolu aj zlé svetelné podmienky, t.j. tma a
silný dážď, dodnes nechápe, ako je možné, že poškodenú nezbadal. Ďalej poukázal na skutočnosť,

že od počiatku sa k spáchaniu trestného činu priznal a jeho spáchanie úprimne oľutoval. Zdôraznil,
že vodičský preukaz potrebuje k výkonu svojho zamestnania, bol taktiež podmienkou jeho prijatia
a uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá by ho neprimerane prísne postihlo stratou
jeho zamestnania, je schopný a ochotný zaplatiť vyšší peňažný trest namiesto trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá. Vyčítal prvostupňovému súdu jeho argumentáciu vyplývajúcu z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia spočívajúcu v tom, že nezistil žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie, čo svedčí o tom, že prvostupňový súd postupoval v rozpore s ust. § 34
ods. 4 Tr. zák., ale aj § 61 ods. 2 Tr. zák., pretože z naznačenej argumentácie vyplýva, že súd prvého
stupňa ukladal trest zákazu činnosti obligatórne, čo je v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami; trest
zákazu činnosti má fakultatívnu povahu a nie je potrebná existencia žiadnych výnimočných okolností

pre jeho neuloženie; výnimočné okolnosti vyžaduje judikatúra pre neuloženie trestu zákazu činnosti
pri trestnom čine ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, čo je však úmyselný trestný čin. O tom, že
prvostupňový súd ukladal trest zákazu činnosti ako trest obligatórny, svedčí aj vyjadrenie samosudcu,
ktorý pri odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že za 10 rokov, čo je sudcom, uložil trest zákazu
činnosti vždy. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku

o treste a uložil mu prípadne aj vyšší peňažný trest, avšak, nie však trest zákazu činnosti.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por.

Keďžekrajskýsúdvdanomprípadenezistiltakéchyby,ktorébyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa§

371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (obžalovaný bol poučený o neodvolateľnosti vyhlásenia o vine), preskúmaval
len napadnutý výrok rozsudku, teda výrok o treste a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným
záverom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri

rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Prvostupňovýsúdsprávnezistil,žeobžalovanémupoľahčovalo,žekspáchaniutrestnéhočinusapriznal
a trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.) a že pred spáchaním skutku viedol riadny život
(§ 36 písm. j/ Tr. zák.).

Z dôvodu, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine, čím zrýchlil súdny proces, konštatoval prvostupňový
súd v prejednávanej veci aj existenciu poľahčujúcej okolnosti vyplývajúcu z ust. § 36 písm. n/ Tr. zák.
Takýto záver je však v rozpore s ustálenou súdnou praxou (stanovisko NS SR - R 44/2017), podľaktorej len samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. a pre jej konštatovanie sa vyžaduje určitá osobitná činnosť zo strany páchateľa, ktorá prispeje
napr. k odhaleniu páchateľov, či zabezpečeniu dôkazov, ktoré by bez jeho pričinenia orgány činné v

trestnom konaní nezistili, prípadne zistili len za veľmi sťažených podmienok a pod. Vzhľadom ale na
to, že v prejednávanej veci odvolanie okresný prokurátor nepodal, nebolo možné napadnutý rozsudok
v neprospech obžalovaného zmeniť a spomínanú poľahčujúcu okolnosť vypustiť (§ 322 ods. 3, druhá
veta, Tr. por.).

Priťažujúce okolnosti ani krajský súd nezistil. U obžalovaného bola teda zistená prevaha poľahčujúcich
okolností nad okolnosťami priťažujúcimi, ktorých existencia zistená nebola.

Vychádzajúc z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák. účelom trestu je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov vyjadrujúc morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou, pričom jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajú z ust. § 34 ods. 3, ods. 4
Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy a skutočnosť, aby trest
postihoval iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Majúc teda na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská ukladania trestu, dospel krajský
súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie bude primeraným trestom trest,
ktorý obžalovanému uložil už súd prvého stupňa, teda peňažný trest vo výške 600,- eur a náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorých uloženie a výšku ani obžalovaný nespochybnil.

Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti, uloženie len ktorého obžalovaný v podanom odvolaní namietal, je
potrebné obhajobe prisvedčiť, že ani pri trestných činoch v doprave nie je potrebné ukladať trest zákazu
činnosti obligatórne, pretože takýto postup by bol v rozpore s jednotlivými zásadami a hľadiskami pre
ukladanie trestu, ale aj pri takýchto trestných činoch je pri ukladaní trestu potrebné zohľadňovať vždy
konkrétne zistené skutočnosti toho ktorého prípadu.

Vychádzajúczustálenejsúdnejpraxe(napr.R15/1977,R21/1982,R41/1978aR42/1978)sispáchanie
trestného činu na úseku dopravy pod vplyvom alkoholu naozaj spravidla vyžaduje aj uloženie trestu
zákazu činnosti.

Nie je možné ale súhlasiť s názorom obhajoby, že by ukladanie trestu zákazu činnosti bolo namieste
pri trestných činoch v doprave len vtedy, pokiaľ ide o úmyselný trestný čin. Väčšina trestných činov
spáchaných v doprave sú trestnými činmi nedbanlivostnými, čo znamená, že pri akceptovaní vyššie
naznačeného názoru by pri väčšine trestných činoch v doprave nebolo možné ukladať trest zákazu
činnosti, pritom práve takýto trest patrí medzi najúčinnejšie sankčné prostriedky ochrany bezpečnosti v

cestnej premávke. Naopak neuloženie trestu zákazu činnosti pri porušení dôležitej povinnosti v prípade
spôsobeniaťažkejujmynazdraví(atoajkeďtrestnýčinnebolspáchanýpodvplyvomalkoholu)spravidla
neplní účel trestu (primerane napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 5Tz 16/2003).

Taktiež ukladanie trestu zákazu činnosti pri trestných činoch v doprave, aj za situácie, že bola spôsobená

„len“ ľahká ujma na zdraví nemožno hodnotiť ako výnimočné, ale súdy k ukladaniu takejto sankcie, pri
posúdení samozrejme konkrétnych okolností tej ktorej prejednávanej veci, bežne pristupujú (napríklad
rozsudok Okresného súdu Košice I. sp. zn. 7T 40/2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Košiciachsp.zn.8To27/17,rozsudokOkresnéhosúduHumennésp.zn.2T99/16vspojenísuznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To 33/17, rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1T

54/08 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To 138/08 atd.).

Zohľadňujúc potom jednotlivé hľadiská ukladania trestu, prihliadajúc najmä na spôsob spáchania
trestného činu, keď obžalovaný nedal prednosť chodkyni - poškodenej, ktorá vstúpila na vozovku
a prechádzala cez priechod pre chodcov z ľavej strany na pravú z pohľadu vodiča v smere jeho

jazdy, teda poškodená prešla niekoľko jazdných pruhov kým došlo k zrážke, a preto obžalovaný
mal dostatok času na chodkyňu správne zareagovať, s ohľadom na spôsobený následok, pretože aj
keď zranenia, ktoré poškodenej spôsobil, je nutné hodnotiť ako zranenia ľahké, keďže ich liečenie
si nevyžiadalo dobu najmenej 42 dní, každopádne z tohto pohľadu išlo o zranenie hraničné, pretožepodľa ustálených skutkových okolností si vyžiadalo dobu liečenia v trvaní minimálne 38 dní, čo sa
už výrazne k požadovaným 42 dňom približuje, aj krajský súd dospel k záveru, že uloženie trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá bude v prejednávanej veci nevyhnutné. Zohľadňujúc ale prevahu

poľahčujúcich okolností na strane obžalovaného, skutočnosť, že sa pred spáchaním stíhanej trestnej
činnosti dopustil „len“ piatich skôr menej závažných priestupkov na úseku dopravy, hoci je držiteľom
vodičskéhooprávneniatakmer20rokovapospáchanískutkudorozhodnutiasúdusažiadnehoďalšieho
priestupku na úseku dopravy už nedopustil, dospel aj krajský súd k záveru, že na jeho nápravu, ako i
ochranu spoločnosti, teda tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, postačí trest zákazu

činnosti na samej dolnej hranici.

Potreba vodičského oprávnenia pre výkon povolania nie je, ani podľa názoru krajského súdu, tak
výraznou okolnosťou, ktorá by s ohľadom na spôsobený následok a spôsob spáchania trestného
činu, bola natoľko významná, že by odôvodňovala neuloženie trestu zákazu činnosti. Napokon, podľa
vlastného vyjadrenia obžalovaného pred súdom prvého stupňa, jeho čistý mesačný príjem dosahuje

úroveň cca 2.200,- eur, ktorý je nutné hodnotiť ako dostatočný na to, aby po dobu trestu zákazu činnosti,
si prípadne zabezpečil napríklad šoféra, či prijal iné vhodné opatrenie v tomto smere.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že k spáchaniu jeho trestného činu prispeli zlé svetelné podmienky, t.j. tma
a dážď, k tomu krajský súd uvádza, že obžalovaný odvolanie čo do výroku o vine nepodal, a taktiež nebol

k takémuto úkonu oprávnený, pretože pred súdom prvého stupňa urobil vyhlásenie o vine, ktoré súd
za splnenia zákonom stanovených podmienok aj prijal, pritom z ustáleného skutku nijakým spôsobom
nevyplýva, že by nepriaznivé poveternostné podmienky znižovali zásadným spôsobom viditeľnosť na
mieste dopravnej nehody a tak sa zásadným spôsobom k jej vzniku pričinili. Napokon z vykonaného
dokazovania ešte v prípravnom konaní, a to najmä z ohliadky miesta činu a dodatočnej ohliadky miesta

činu vyplýva, že vozovka na mieste dopravnej nehody bola síce mokrá a pršalo, avšak viditeľnosť nebola
znížená vplyvom poveternostných podmienok, výhľadové podmienky boli dobré a nad priechodom pre
chodcov z oboch strán cesty sa nachádzajú stĺpy s namontovanými svetlami verejného osvetlenia
zvyšujúcimi intenzitu osvetlenia uvedeného priechodu pre chodcov.

Napokon, aj keby naozaj v momente skutku boli poveternostné podmienky zlé, vychádzajúc z ust. § 3
ods. 2 písm. a/ zák. č. 8/2009 o cestnej premávke, podľa ktorého je účastník cestnej premávky povinný
správať sa disciplinovane a ohľaduplne, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä okrem
iného poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, obžalovaný bol povinný si počínať tak, aby
aj za zníženej viditeľnosti v dôsledku zlých poveternostných podmienok mohol priechodom pre chodcov

bezpečne prejsť bez ohrozenia chodcov, ktorí cez priechod prechádzajú.

Nezistiac teda dôvod pre zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia krajský súd odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.