Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. december 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514204372
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8514204372.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: C. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom 1. mája XXX/X, XXX XX L. M., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Mliekarenská
10, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v konaní o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa č.k. 4C/147/2014-97 zo dňa 02.10.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.12.2012 uzavretý medzi žalobcom a žalovaným
je bezúročný a bez poplatkov. II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. III. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 Eur na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 52 ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3, 5 a
6 Občianskeho zákonníka, ust.§ 3 ods.3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy (27.12.2012) a ust.§ 1 ods.2, § 2 písm.a/, b/, d/, § 9 ods.1 a § 11 ods.1
písm.a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
a ust.§ 137 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi stranami sporu

je zmluvou spotrebiteľskou. Žalovaný konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalobca ako fyzická
osoba nekonal v rámci svojej obchodnej, či podnikateľskej činnosti. Je nepochybné, že ide o tzv.
formulárovú zmluvu, kedy do pripravenej predtlače boli vpísané údaje účastníkmi zmluvy.

4. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na určení, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva je bez
poplatkov a bezúročná je daný, pretože len určovacou žalobou sa môže odstrániť stav neistoty, v ktorom
sa žalobcom nachádza. Žalobca a jeho majetková sféra je v ohrození, pretože žalovaný aj po podaní

žaloby vyzýval žalobcu na plnenie z tejto zmluvy. Žalobca v postavení spotrebiteľa má preto zákonné
právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami v
spotrebiteľských zmluvách vyplývajúcich z § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z., z ktorého taktiež vyplývanaliehavý právny záujem na požadovanom určení. Takýto výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho
súdneho dvora, ktorého charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

5. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach týchto zmluvných strán, čo neplatí v prípade individuálneho dojednania
týchto povinností. Je nepochybné, že v danom prípade tieto zmluvné ustanovenia neboli dojednané
individuálne, žalobca nemal reálnu možnosť ovplyvniť obsah týchto dojednaní. Žalovaný nepreukázal,
že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienil žalobca, resp. že žalobca mal možnosť

výberu, či predmetnú dohodu podpíše, alebo nepodpíše, ak chcel, aby mu bol zo strany žalovaného
poskytnutý úver. Bolo preukázané, že žalobca žiadal o poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur, avšak
v skutočnosti reálne žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.284,25 Eur, teda sumu
nižšiu o 215,75 Eur. Táto suma bola strhnutá žalobcovi podľa bodu 8.1 dohody o poskytnutí služby
spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok - maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru. Súd
je toho názoru, že ide o dojednanie, ktoré spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach,

strán sporu, kedy žalovaný túto sumu odráta ihneď z poskytnutého úveru, bez ohľadu na to, či reálne
vôbec dôjde k skutočnému využitiu tohto inštitútu. Žalovaný neposkytol spotrebiteľovi službu - ale iba
hypotetickú možnosť požiadať o odklad splátok. Odplata za poskytnutie služby spočívajúce v možnosti
odkladu splatnosti splátok úveru v bode 8.1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predstavuje peňažný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stráne nebolo dodané a cieľom tejto „služby“ v

skutočnosti sledoval žalovaný záujem na zvýšení ceny úveru. Toto konanie žalovaného pri uzatváraní
dohody o poskytnutí služby má navyše znaky nekalosti, čo nie je v súlade so zásadou dobrých mravov
uplatňovanou v spoločnosti. V skutočnosti žalovaný poskytol úver v nižšej výške, než aká bola uvedená
v zmluve. Táto skutočnosť má význam aj taký, že úroková sadzba je netransparentná a zavádzajúca,
keďže základom pre jej výpočet nie je nižšia (skutočná) výška úveru. Účelom ochrany spotrebiteľa je to,

aby zmluvné podmienky boli vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, teda by bolo spotrebiteľovi zrejmé
akú sumu si požičiava, bez toho, aby v týchto zmluvách boli zakompované ďalšie vedľajšie dojednania,
ktoré len navyšujú cenu úveru bez toho, aby o nich mal spotrebiteľ jasné prehľad pri podpise zmluvy.

6. V zmluve chýba obligatórna náležitosť zakotvená v § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010

Z.z., v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom
nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon
o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové
náležitosti. Cieľom tejto úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkového
právneho vzťahu so spotrebiteľského úveru. Tento právny záver o nutnosti rozlíšenia časti splátok

potvrdený aj rozhodovacou praxou súdov, ako napr. v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7Co/220/20114, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/401/2012, či v rozsudku Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 8Co/549/2014. V dôsledku chýbajúcej vyššie citovanej obligatórnej náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je teda potrebné poskytnutý úver s poukazom na § 11 ods1 písm. a) zák. č.
129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov.

7. Konštatoval, že vnútroštátny súd musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom,
že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také

sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy
súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi
jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry

Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak
právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na
právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto
prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí
ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať

o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad
Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.8. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriami účinok, jednalo by
sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Súd je preto názoru, že napriek odkazu žalovaného

na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11
tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

9. Poukazujúc na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Ďalšími argumentmi sa súd výslovne nevysporiadával, pretože podľa jeho názoru popísané závery
sú postačujúce na vyslovenie, že predmetný úver uzatvorený medzi stranami sporu je bezúročný a
bezpoplatkov. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na judikatúru súdov i európskeho súdu, ktorá
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04, rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III).

10. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 a § 262 C.s.p. Konštatoval, že
vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca v podaní doručenom súdu dňa 29.03.2017 výslovne uviedol, že
netrvánanáhradetrovkonania,pričomžalobcovi zosúdnehospisuanižiadnetrovykonanianevyplývajú
súd mu túto náhradu nepriznal. Výrok o súdnom poplatku odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 2 ods.2

veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. S poukazom na toto zákonné ustanovenie súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku z podanej žaloby, lebo žalobca bol od poplatku
oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel.

11. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia podľa

jeho názoru spočíva vo svojej podstate v tom, že znenie § 9 ods.2 písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
nie je súd oprávnený vykladať autonómne bez ohľadu na únijné právo. Ani Smernica č. 2008/4/ES ani
vnútroštátne právo nezakotvujú žiadne právo na rozpis splátky v zmluve. Spotrebiteľ má právo vyžiadať
si tzv. amortizačnú tabuľku (§ 9 ods.5), čo zodpovedá jeho právu vyplývajúcemu z článku 10 ods.2
písm.i/ Smernice. Ani konštrukcia § 9 ods.2 písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nie je založená na tom,

že sa upravuje právo spotrebiteľa na rozpis splátky priamo v zmluve. Ak zákonodarca chcel výslovne
formulovať niektorú náležitosť uvedenú v zmluve ako právo spotrebiteľa, potom to výslovne uviedol
(napríklad právo na predčasné splatenie podľa § 16 zákona, právo na odstúpenie od zmluvy v lehote
14 dní od jej uzavretia podľa § 13 zákona). Žalovaný tvrdí, že nepriamy účinok Smernice vylúčený
nie je. Napokon samotný Súdny dvor EÚ by asi postupoval nelogicky, ak by na jednej strane dospel k

záveru, že ustanovenie uvedenej Smernice sa má vykladať určitým spôsobom, pričom tak odpovedal
na prejudiciálnu otázku slovenského súdu, ktorý sa zjavne pýtal preto, aby uplatnil nepriamy účinok a
súčasnebyjehovýkladbolpraktickynezrealizovateľný.SúdnydvorEÚ nepodávavýkladkhypotetickým
otázkam a ani nezaujíma hypotetické, akademické, či dokonca nepoužiteľné závery v rozsudkoch.
Z tohto uhla pohľadu preto nie je možné rozsudok vo veci C-42/15 odmietnuť s tvrdeniami o lámaní

vnútroštátneho práva, či priamom účinku. O nepriamy účinok sa súd prvej inštancie ani len nepokúsil a
nevyhodnotil ho ani z pohľadu obmedzujúcej, vylučujúcej podoby, ani jeho doplňujúcej varianty. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01),
body 115 a 116 s tým, že význam a aplikovateľnosť nepriameho účinku v horizontálnych vzťahoch
potvrdilo rozhodnutie vo veci Kücükdeveci (C-55/07), body 47 a 48. Z uvedeného vyplýva, že súd

členského štátu nemôže na únijné právo, ktoré by mal zohľadniť pri dodržaní nepriameho účinku nazerať
ako na porušenie vlastného právneho poriadku. V tomto je postup súdu prvej inštancie nesprávnym.
O nepriamy účinok sa súd prvej inštancie ani len nepokúsil. Nemôže potom tvrdiť, že jeho použitie
neprichádza do úvahy. Argumentácia o rozhodovaní contra legem uvedeným súdom prvej inštancie
je nesprávna, pretože súd prvej inštancie zamieňa postup contra legem za postup contra verba legis.

Súdny dvor EÚ vymedzil hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem. Ňou
určil kedy nepriamy účinok neprichádza do úvahy. Je však dôležité povedať, že contra legem nie je
totožné s contra verba legis. Výklad contra verba legis je prístup, kedy v rámci možných výkladových
metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu
zákona.Vtejtosúvislostipoukázalžalovanýna§110KonstantinosAdenelerC-212/04,§44,§47Pupino

C-105/03. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol
spotrebiteľinformovanýosvojejpovinnosti.Akbyzákonodarcasledoval,žezmluvamáobsahovaťrozpis
splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke, by bolo nutné uvádzať termín splatnosti, či
počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by nemalažiadny význam. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštatoval právo spotrebiteľa požadovať
amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť uvedená v zmluve. Pri zachovaní princípu racionality
zákonodarcu je preto namieste tvrdiť aj s využitím výkladových metód teologického výkladu práva,

prípadne teologickej redukcie, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku
konštituoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods.5 zjavne bolo sledované právo spotrebiteľa podľa článku
10 ods.2 písm.i/ Smernice. Z toho potom logicky plynie, že znenie § 9 ods.2 písm.k/ zákona č. 129/2010
Z.z. je dôsledok nedokonalosti implementačnej činnosti a jeho výklad by mal byť súlade s výkladom
Smernice 2008/48/ES, ktorý práve prezentoval únijný súd v rozhodnutí C-42/15. Takýto výklad totiž nie je

výkladom contra legem, teda nepopiera účel zákona, ale vo svojej podstate ide o použitie obmedzujúcej
podoby nepriameho účinku. Konanie vo veci C-42/15 nebolo konaním o porušení členského štátu
implementovať smernicu. Išlo o konanie smerujúce k tomu ako vykladať právny poriadok. Súdny dvor
EÚ síce predložil výklad únijného práva, ale predložil ho ku konkrétne formulovanej otázke. Súdny dvor
EÚ sa pozeral aj na vnútroštátne právo SR a spomína ho v bode 12 rozsudku. Zároveň žalovaný citoval
body 46, 47, 48, 49 a 50 z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia. Zároveň konštatoval, že z rozhodnutia

samotného je zrejmé, že článok 10 ods.2 písm.h/ a i/ Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle,
žezmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkaminemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súd prvej inštancie prijal výklad,

ktorý odporuje smernici a je jej porušením. Žalovaný tvrdí, že na základe uvedeného súd prvej inštancie
postupovalvrozporesozákonom,nerešpektovalanipovinnosťsúladnéhovýkladuvnútroštátnehopráva
s únijným právom v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie a dospel k nesprávnemu záveru o
výklade § 9 ods.2 písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Zároveň žalovaný poukázal na názor Národnej banky
Slovenska ako inštitúcie dohľadu nad ochranu finančného spotrebiteľa. Právne odôvodnil žalovaný svoje

odvolanieust.§365ods.1písm.b/,d/C.s.p.Navrhol,abyodvolacísúdzmenilrozsudokažalobuzamietol
alebo ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 92,21 Eur, vrátane DPH a náhradu iných trov odvolacieho
konania.

12. Odvolanie bolo doručené žalobcovi dňa 21.12.2012 na vyjadrenie. Z jeho strany vyjadrenie zaslané
nebolo.

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385

C.s.p., a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabulu a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.12.2018 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v
rozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočnostíanazáklade vykonanéhodokazovaniadospel

k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odvolacie námietky
žalovaného sú zhrnutím jeho právnej argumentácie predostretej v priebehu konania na súde prvej
inštancie, pričom na tieto súd prvej inštancie rozumným a primeraným spôsobom vo svojom rozhodnutí
reagoval.

15. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je preskúmateľné. Iba také rozhodnutie
je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, respektíve tieto právne závery zo žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplývajú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však jednoznačne vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu

na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie napadnutého rozsudku jednoznačne rešpektuje
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právne argumentácie, teda
toto rozhodnutie je preskúmateľné. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí odpovedal na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak garantoval stranám ich právo na
spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného,

teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom neznamená, že došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie ako sa mylne domnieva žalovaný. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismia mal na pamäti základné právo strán na súdnu ochranu, pričom túto stranám poskytol v požadovanej
kvalite.

16. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na ust.§ 9 ods.2
písm.k/zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzatváraniazmluvy,ktorývyžadovalrozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti
malo za následok, že úver sa v súlade s ust.§ 11 ods.1 písm.a/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

17. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na

výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na
jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny
predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami
jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú

záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.
Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou
záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a
jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne
prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na

tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej
povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto
smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota,
kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od
nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak

sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica
nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice
zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a
nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej
osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej

ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi
súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval
smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické
alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne
prebratej smernice žiadna povinnosť. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či

má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez
poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože
Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila.
To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že

členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamná, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo
vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika
nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.19. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Slovenský zákon však ide nad rámec
smernice a celkom jednoznačne požaduje uvedenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok

iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše
obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa
smernica.Avšakslovenskýzákonodarcatakútoterminológiunepoužil,alektermínu„splátky“pridalslová
„istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra
slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať

vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
považuje za bezúročnú a bez poplatkov. S touto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

20.Pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepostupompodľaust.§387C.s.p.akovecnesprávny
potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. Neúspešný žalovaný na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo a úspešnému
žalobcovivsúvislostisodvolacímkonanímžiadnetrovynevznikli.Pretoodvolacísúdvyslovil,žestranám
sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.