Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 17, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/96/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414223970
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4414223970.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov:
1. R. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. A., M. R. U. XX, 2. Y.. K. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., V.
XX, 3. K.. R. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. A., M. R. U. XXXX/XX, všetci zastúpení JUDr. Jánom
Legerským, advokátom, so sídlom Trenčín, Nám. sv. Anny 25, proti žalovaným: 1. Elektrosvit Nové
Zámky, a. s., so sídlom Nové Zámky, Komárňanská cesta 3, IČO: 00 152 340, 2. UNICO TRADE s. r. o.,
so sídlom Nové Zámky, M. R. Štefánika 19, IČO: 36 537 039, 3. Birtler Garden, s. r. o., so sídlom Nové
Zámky, Ernestova bašta 2524/7, IČO: 47 399 481, všetci zastúpení Mgr. Martinom Šutkom, advokátom,

so sídlom Nové Zámky, Ernestova bašta 2524/7, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. októbra 2017 č. k. 9C/315/2014-398 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. až 3. rade voči žalobcom v 1. až 3. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c),

§ 37, § 39 Občianskeho zákonníka a § 205 CSP a súd sa najskôr zaoberal skutočnosťou zjavného
zneužitia práva zo strany žalobcov v súvislosti s neodôvodnenými prieťahmi v tomto konaní, keď v deň
pojednávania dňa 25. 10. 2017 obaja právni zástupcovia potvrdili súdu po otvorení pojednávania, že
všetcižalobcoviaboliprítomnívbudovesúduaprávnyzástupcažalobcovodôvodnil,žesapojednávania
nezúčastnili z dôvodu, že on je iba ich substitútom a že budú vypovedať iba za prítomnosti ich právneho
zástupcu. Právny zástupca žalobcov JUDr. Ján Légerský požiadal podaním doručeným tunajšiemu súdu
dňa 23. 10. 2017 o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie v inej trestnej veci, ktorej sa musel zúčastniť

na Okresnom súde Trnava. Zároveň však túto skutočnosť žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal
a súd telefonicky dňa 23. 10. 2017 oznámil kancelárii právneho zástupcu žalobcov prostredníctvom
zákonnej sudkyne, že pojednávanie vo veci sa bude konať, nebude odročené a že je povinný zabezpečiť
si substitučné zastupovanie v tomto konaní a zároveň mal zabezpečiť aj účasť žalobcov na tomto
pojednávaní. V základných princípoch Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z. z. čl. 5
je jednoznačne uvedené, „že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu
ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia

na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva alebo vedú k
neodôvodneným prieťahom v konaní“. Správanie sa žalobcov, ktorí sa odmietli zúčastniť pojednávania v
deň25.10.2017inaksúdaninemoholvyhodnotiť,nežakozjavnézneužitiepráva,ktorénepožívažiadnu
právnu ochranu, keď už zo samotnej veci, ktorá napadla na tunajší súd dňa 17. 12. 2014 a prvýkrátsúd prvej inštancie pojednával až 25. 10. 2017, pričom predtým už niekoľko krát vytýčil pojednávania,
ktoré všetky boli zmarené práve správaním žalobcov pre ich neustále procesné návrhy, ktoré bolo
potrebné riešiť, medzi ktorými boli aj také, ktoré inak nemožno vyhodnotiť ako tak, že spôsobovali

prieťahy v konaní, pretože boli úplne zbytočne podané, len aby súd nemohol vo veci konať a o to
závažnejšie, že ide o postavenie strany žalobcov, ktorí by mali mať záujem na tom, aby vo veci bolo
čo najrýchlejšie rozhodnuté. V tejto súvislosti poukázal tiež na čl. 17 základných princípov Civilného
sporového poriadku, „keď súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania strán sporu a iných osôb“. Z uvedeného považoval za zjavné, že žalobcovia si sami
svojím správaním odopreli možnosť konať pred súdom a vypovedať, ďalej z procesných návrhov,
ktoré podávali v tomto konaní, ale aj v konaní 17C/646/2015, ktoré bolo spojené s týmto konaním
na spoločné konanie, jednoznačne vyplýva, že niektoré boli úplne nadbytočné, nebolo potrebné ich
vôbec podať a tým zbytočne spôsobiť prieťahy v konaní, a preto išlo z ich strany o zjavné zneužitie
práva v súlade s čl. 5 základných princípov CSP, súdu prvej inštancie nič nebránilo v tom, aby vo veci

pojednával, pretože žalobcovia sami zodpovedajú za svoje činy, boli prítomní v budove súdu, vedeli
o tom, že je pojednávanie vo veci, mali možnosť vypovedať, toto právo nevyužili, naopak, zneužili ho
výhovorkou, resp. odôvodnením, že nebudú vypovedať za prítomnosti substitúta a že budú vypovedať
iba za prítomnosti svojho právneho zástupcu a takýto argument nepodlieha žiadnej právnej ochrane,
preto súd nemal žiadny dôvod na odročenie pojednávania. Okrem toho, právny zástupca žalobcov

nenavrhoval vo veci vykonať žiadne ďalšie dokazovanie okrem výsluchu žalobcov. Okrem toho, žiadne
nové dôkazy právny zástupca žalobcov na pojednávaní nepredložil a nežiadal prejednať, nakoľko všetky
sú obsiahnuté v listinách, ktoré sú v spise doložené a ktoré korešpondujú s účelom tohto konania.

1.2. Čo sa týka právnej argumentácie žalobcov a zmeny žaloby, ktorú súd pripustil, bolo potrebné, aby

žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení, že vlastníkom nehnuteľnosti podľa petitu
pripustenej zmeny žaloby je žalovaný v 1. rade v podiele 1/1 a túto skutočnosť v rámci tohto konania súd
aj posudzoval, či je dôvodná alebo nie je dôvodná. Pri určovacej žalobe (§ 137 písmeno c) CSP) znie
žalobný návrh na určenie, či tu právo je alebo či tu právo nie je. Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí
existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe

bude mať deklaratórne účinky. Určovací rozsudok nie je exekučným titulom. Predpokladom úspešnosti
určovacej žaloby sú: vecná legitimácia strán sporu a naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu má
ten, kto je stranou sporu právneho úkonu alebo práva, o ktorého v konaní ide alebo ak sa právny
vzťah priamo týka jeho sféry. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný,

čiže užitočný. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva preukázať. Prívlastok naliehavý
právna teória chápe tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že
určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný, naopak, naliehavosť nie je daná,
ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý
právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že

naliehavý právny záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť dôkazy. Absencia
naliehavého právneho záujmu a skutočnosť, že žalobca nenavrhne vykonať dôkazy, ktoré smerujú k
preukázaniu naliehavého právneho záujmu, je dôvodom zamietnutia žaloby.

1.3. V danom prípade sa súd zaoberal otázkou absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv medzi žalovanými,

pretože tieto napádali žalobcovia troma kúpnymi zmluvami, a to kúpnou zmluvou uzavretou medzi
žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim zo dňa 16. 08. 2013,
ďalej kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade
ako kupujúcim dňa 11. 12. 2013 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17. 12. 2013 a v neposlednom rade
kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovaným v 2. rade ako predávajúcim a žalovaným v 3. rade ako

kupujúcim zo dňa 02. 07. 2014. Čo sa týka neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv, bolo povinnosťou
žalobcov, objektívnou, že treba túto neplatnosť preukázať. Žalobcovia však listinnými dôkazmi a žalobou
túto skutočnosť nepreukázali. Tvrdili, že žalovaní sú personálne prepojení a z ich strany išlo o zrýchlené
prevody (vkladové konania) za nízke ceny, čo nie je možné v žiadnom prípade konštatovať, že boli
nízke. Žalobcovia nie sú osobami, ktoré môžu tvrdiť, či daná nehnuteľnosť je predaná alebo kúpená za

nízku alebo vysokú cenu, ale zároveň nepreukázali žalobcovia, že týmto konaním žalovaný v 1. rade
chcel pripraviť svojich veriteľov o uspokojenie. Jediný, ktorý môže byť v konaní neuspokojený ako veriteľ
žalovaného v 1. rade, je žalobca v 1. rade, avšak len voči žalovanému v 1. rade, nie žalovaným v 2.
a 3. rade, ktorý má súdom judikovanú pohľadávku vo výške 698,80 eura v exekučnom konaní, ktoréprebiehalo na tunajšom súde pod sp. zn. 5Er/243/2010 a ktoré bolo právoplatne skončené po tom, ako
súd prvej inštancie námietkam povinného (Elektrosvit Nové Zámky, a. s.) proti exekúcii zo dňa 16. 10.
2012 vyhovel, a to uznesením sp. zn. 5Er/243/2010-93 zo dňa 12. 03. 2014 a Krajský súd v Nitre v tejto

exekučnej veci napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil uznesením č. k. 5CoE/138/2014-114
zo dňa 30. 01. 2015. V tomto rozhodnutí odvolací súd poukázal na to, že povinný (Elektrosvit Nové
Zámky, a. s.) v podaných námietkach proti exekúcii namietal, že rozsudok Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 19. 06. 2000 č. k. 4C/365/1999-48 nenadobudol právoplatnosť, pretože bol na majetok povinného
vyhlásený konkurz. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti, bolo súdne konanie vedené pred Okresným

súdom Nové Zámky prerušené a rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť s poukazom na §
14 odsek 1 písmeno d) Zákona o konkurze a vyrovnaní. Vzhľadom k prerušeniu súdneho konania v
dôsledku vyhlásenia konkurzu, predmetné rozhodnutie už nebolo spôsobilé nadobudnúť právoplatnosť
a vykonateľnosť, a teda nemôže byť ani spôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého by si
oprávnený mohol uplatňovať svoj nárok voči povinnému. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali už dňa 18.
07. 2000, nakoľko konkurz na majetok povinného bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 18. 07. 2000 č. k. 3K/238/1998. Ďalšie exekučné konanie, ktoré prebieha na tunajšom súde vo
veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému - žalovanému v 1. rade je pod sp. zn. 14Er/325/2013, kde
sa jedná o vymoženie uloženej povinnosti o zaplatenie 713,60 eura s príslušenstvom a trovami exekúcie,
kde obdobne povinný podal proti exekúcii námietky, o ktorých odvolací súd rozhodol uznesením zo
dňa 29. 09. 2017 č. k. 7CoE/19/2017-125 tak, že zmenil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a

námietky povinného proti exekúcii zamietol. Exekúcia nie je skončená. Žalobcovia v 2. a 3. rade veriteľmi
žalovaného v 1. rade nie sú, a dokonca ani netvrdili, že nimi sú. Všetci žalobcovia neboli ani účastníkmi
napádaných úkonov, teda kúpnych zmlúv, preto podľa názoru súdu nemôžu byť vecne legitimovaní k
podaniu takejto žaloby.

1.4. Naliehavý právny záujem na určení, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalovaný v 1. rade nemôže
byť, pretože postavenie žalobcov sa týmito určovacími petitmi a žalobou žiadnym spôsobom nezmení
a ani nebude istejšie a ani priaznivejšie v ich prospech. Ich práva nie sú vôbec ohrozené. Postavenie
žalobcu v 1. rade sa tiež nezmení, ak by aj vlastníkom bol po rozhodnutí žalovaný v 1. rade. Čo sa týka
absolútnej neplatnosti všetkých troch kúpnych zmlúv a v tej súvislosti naliehavého právneho záujmu

žalobcov na takomto určení, z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia v 1. a 3. rade vôbec
nešpecifikovali, ktoré ustanovenie ktorého zákona bolo porušené a z akého dôvodu a nepredložili žiadny
dôkaz takéhoto porušenia. Ich námietky v tom smere, že žalovaný v 1. rade, resp. žalovaný v 2. rade
konal v rozpore s dobrými mravmi pri predaji nehnuteľností, ktoré sú predmetom troch kúpnych zmlúv
v tom smere, keď tvrdili žalobcovia, že kúpne ceny boli nízke a prevody rýchle ukracujúce veriteľov,

dôkazy nepreukázali a žiadne nepredložili. Jediným veriteľom v konaní je žalobca v 1. rade a jeho
nárok na uspokojenie prebieha v exekúcii vedenej na tunajšom súde, ktorá ešte nie je právoplatne
skončená pod sp. zn. 14Er/325/2013 a ďalší jeho nárok v exekučnom konaní pod sp. zn. 5Er/243/2010
bol právoplatne skončený. Zároveň je potrebné poznamenať, a vyplýva to z celého dokazovania v tomto
konaní, že žalobcovia v 2. a 3. rade nepreukázali súdu, že sú veriteľmi. Naviac, existencia veriteľstva

ako takého ešte automaticky nespôsobuje automatickú neplatnosť právneho úkonu, skôr do úvahy
prichádza odporovateľnosť právnych úkonov podľa § 42a odsek 1 OZ, ktorú žalobcovia nevyužili a
ktorá už je po lehote. Čo sa týka nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu kúpnych zmlúv zo dňa
16. 08. 2013 a 11. 12. 2013, neboli vlastníctvom žalovaného v 1. rade, ako to tvrdili žalobcovia do
momentu dvoch právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Nové Zámky, a to rozsudku Okresného

súdu Nové Zámky č. k. 13C/210/2013-28 zo dňa 25. 11. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.
12. 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 13C/210/2013-35 zo dňa 16. 12. 2013 a rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/624/2012-81 zo dňa 08. 07. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 09. 08. 2013. Dovtedy boli zapísané tieto nehnuteľnosti len v pozemno-knižných vložkách správy
katastra, ale nie na listoch vlastníctva. Boli zapísané neskôr na LV č. X Mesta Nové Zámky z dôvodu,

že až zápisom vlastníctva do katastra nehnuteľností sa vlastník nehnuteľností stáva vlastníkom de
iure. Z dôvodu, že došlo k nesprávnemu zápisu vlastníctva na liste vlastníctva Mesta Nové Zámky,
museli prebehnúť vyššie citované konania, ktoré boli iniciované zo strany žalovaného v 1. rade až po
skončení konkurzu na žalovaného v 1. rade, ktorý skončil podľa obchodného registra v roku 2012, čo
je evidentné z výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade. Z týchto dôvodov nemožno hovoriť

o neuspokojení konkurzných veriteľov, ktorých uspokojuje zo zákona správca konkurznej podstaty, a
nie úpadca. Personálne prepojenie osôb Mgr. Martin Šutka a Mgr. Jozef Šutka je zrejmé z výpisov
z obchodného registra, ale samotné personálne prepojenie ešte nie je nezákonné a automaticky
nezakladá absolútnu neplatnosť právnych úkonov a v tejto súvislosti súd poukázal na uznesenie NS SRč. k. 4Obo/31/2016 na strane 18. a 19. tohto uznesenia spolu aj s judikatúrou uverejnenou v Zbierke
súdnych rozhodnutí, resp. článkov zo Súdnej praxe pod č. 47/2005. Čo sa týka zápisov štatutárnych
orgánov, teda Mgr. Martina Šutku a Mgr. Jozefa Šutku, vyplývajú z výpisu z obchodného registra, ktorý

je a aj bol záväzný v minulosti pre všetky dotknuté strany vrátane súdu v súlade so zásadou materiálnej
publicity § 27 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Pokiaľ niektorý zo žalobcov namietal nezákonnosť
ich zápisu, resp. neplatnosť konaného valného zhromaždenia, mal možnosť dosiahnuť zhodu zápisu
a skutočného stavu do obchodného registra buď žalobou o neplatnosť valného zhromaždenia podľa §
131 odsek 1 Obchodného zákonníka, alebo podaním podľa v tom čase platnom § 200 odsek 2 OSP.

Z vykonaného dokazovania však súd prvej inštancie zistil, že ani jeden zo žalobcov takúto žalobu o
neplatnosť valného zhromaždenia žalovaného v 1. rade nepodal. Žalobca v 2. rade podal na Okresnom
súde Nitra podnet na začatie konania podľa § 200 OSP, avšak uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 29
Exre/58/2015-495 zo dňa 21. 12. 2016 súd rozhodol, že konanie vo veci zápisov do obchodného registra
nezačne a toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 15Cob/22/2017-515 zo dňa 27.
07. 2017, a teda z týchto rozhodnutí vyplýva, že zápis obidvoch štatutárov za žalovaného v 1. rade bol

nepochybný a tvrdenia žalobcov o nezákonnosti ich zápisu preukázané neboli. Tieto vyššie citované
rozhodnutia sú zverejnené na internete, sú verejne dostupné každému, je možné si ich overiť. Čo sa týka
skutočnosti, ktorú žalobcovia napádajú v žalobe, a to účelovosť konania v snahe ukrátiť veriteľov, musí
byť z ich strany dostatočne preukázaná. Nemôže ísť o určité tvrdenia, ktoré strana sporu nepreukáže.
Jedná sa v danom prípade o úmyselné konanie, ktoré treba samostatne dokazovať. Musia existovať

aj konkrétni veritelia. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní vo svojom prednese uviedol, že mal
snahumimosúdnesadohodnúťsjedinýmveriteľom,atožalobcomv1.rade,avšaktentopožadovalvyše
1.000.000 eur, ktorý návrh dohody právny zástupca neprijal, pretože ho považoval za neúmerne vysoký,
ničím nepodložený, pritom, že žalobca v 1. rade má uplatnenú pohľadávku so žalovaným v 1. rade v
exekučnom konaní o vymoženie sumy 713,60 eura. V tejto súvislosti nemožno poukazovať na iných

veriteľov, ktorí nie sú stranami sporu. Čo sa týka ďalšej námietky žalobcov ohľadne výšky kúpnej ceny,
z ich strany bolo potrebné preukázať, že kúpne ceny boli extrémne nízke oproti trhovým cenám v danej
lokalite. V čase prevodov išlo však o nehnuteľnosti a lokalitu určenú výlučne na športové aktivity a podľa
zdroja prístupného z internetu územný plán Nových Zámkov, terén bol neupravený a značne zarastený
- teda v takomto stave je otázne, čo bola optimálna výška kúpnej ceny. Dôkazné bremeno bolo v tomto

smerenažalobcoch,ktorítoničímnepreukázali.Naliehavýprávnyzáujemvtomtokonanížalobcoviav2.
a 3. rade ničím nepreukázali a čo sa týka žalobcu v 1. rade, jeho postavenie je isté, lebo je veriteľom
žalovaného v 1. rade, ale iba do výšky uplatnenej pohľadávky v exekučnom konaní. K možnosti jeho
súhlasuvexekúcii,abysaumožnilpredajprinavrátivšiehomajetkudovlastníctvažalovanéhov1.rade,je
potrebné uviesť, že takýto záujem nemôže byť naliehavý a vôbec nie právny, pretože z listov vlastníctva

Okresného úradu, katastrálneho odboru Nové Zámky č. XXXXX a LV č. XXXX pre kat. územie W. A.
vyplýva, že ako veriteľ - oprávnený, si svoje práva uplatňuje prostredníctvom povereného exekútora, a
nie sám. Zo spisu tunajšieho súdu č. k. 13C/124/2014 vyplýva, že žalobcovia v 1. a 3. rade podali voči
žalovaným v 1. a 2. rade návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré konanie bolo rozhodnuté
uznesením zo dňa 05. 02. 2015 tak, že konanie o vydaní predbežného opatrenia voči žalovanému

v 1. rade (Elektrosvit Nové Zámky, a. s.) bolo zastavené a návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietnutý. Jednalo sa v podstate tiež o neplatnosti kúpnych zmlúv, ktoré sú napádané aj v tomto konaní
a v tejto súvislosti žalobcovia týmto návrhom žiadali, aby žalovaný v 2. rade, teda spoločnosť UNICO
TRADEs.r.o.sazdržalakéhokoľveknakladaniasnehnuteľnosťamibližšiešpecifikovanýmivpetitetohto
návrhu, ktoré sú zapísané na LV č. XXXXX kat. územia W. A. a následne po takomto rozhodnutí súdu

a správoplatnenia konania 13C/124/2014 podali žalobcovia žalobu o určenie neplatnosti troch kúpnych
zmlúv v tomto konaní. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci 13C/124/2014 odvolanie nepodali.
Žalobcovia v 2. a 3. rade žiadnym spôsobom nepreukázali, že sú veriteľmi niektorého zo žalovaných.
Preto v ich prípade o naliehavom právnom záujme nemôže byť vôbec reč a v tomto smere sa súd s ich
námietkami ani nebude zaoberať v tomto odôvodnení rozsudku, pretože sú právne irelevantné.

1.5. Čo sa týka absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv napádaných v žalobe podľa § 39 OZ, bolo potrebné
v tomto konaní, aby žalobcovia preukázali, že správanie žalovaných bolo nepoctivé, resp. v rozpore s
bežnou praxou, resp. mali preukázať, že žalovaní v 1. a 2. rade sledovali úmysel niekoho ukrátiť, čo v
prípade žalovaného v 2. a 3. rade je úplne vylúčené, lebo nie sú veriteľmi žalovaného v 1. rade a žalobca

v 1. rade si svoju pohľadávku dávno vymáha vo vyššie citovanom exekučnom konaní tunajšieho súdu
a ani časový sled právoplatnosti jednotlivých rozsudkov (9C/624/2012 a 13C/210/2013), medzi ktorými
je pol roka a následných, aj keď zrýchlených samostatných prevodov v príslušnej správe katastra,
nenapovedá tomu, že žalovaní konali v rozpore s dobrými mravmi a žalobcovia nepreukázali o tomtožiadny hodnoverný listinný dôkaz. Žalobcovia, ako ani právny zástupca žalobcov ani na pojednávaní, ani
listinnými dôkazmi nezdôvodnil, prečo kúpne zmluvy považuje za absolútne neplatné, pričom z hľadiska
právneho je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru v tomto smere, ktorá v prípade úspešnosti

predpokladá, tak ako to už súd vyššie uviedol, platnú vecnú legitimáciu žalobcov a naliehavý právny
záujem. Čo sa týka vecnej legitimácie žalobcov, v tomto smere je potrebné poukázať, že jediným
veriteľom žalovaného v 1. rade je žalobca v 1. rade, ktorého pohľadávka vo výške 713,60 eura, resp.
jej uspokojenie prebieha v exekučnom konaní, ktoré stále nie je právoplatne ukončené na tunajšom
súde, u žalobcov v 2. a 3. rade nie je možné hovoriť o aktívnej vecnej legitimácii, nepreukázali, že

majú pohľadávku voči žalovanému v 1. rade. Určovacou žalobou sa ich postavenie nezmení a žiadnym
spôsobom sa nestane istým v súvislosti so žalovaným v 1. rade a čo sa týka naliehavého právneho
záujmu, ten je na požadovanom určení daný vtedy, ak je právo ohrozené alebo neisté, právo žalobcu v
1. rade ohrozené nie je s poukazom na exekučné konanie 14Er/325/2013, ale ani ostatných žalobcov,
pretože si de facto v tomto konaní žiadnym spôsobom svoju pohľadávku nevyčíslili, čiže v ich prípade
absentujú obidve podstatné zložky úspešnosti takto podanej žaloby.

1.6. Čo sa týka návrhu na doplnenie dokazovania predneseného právnym zástupcom žalobcov na
pojednávaní konanom dňa 25. 10. 2017, je potrebné uviesť, že potvrdil súdu, že všetci žalobcovia boli
prítomní v budove súdu, dostavili sa podľa predvolania a mali možnosť vypovedať pred súdom, túto
skutočnosť nevyužili, čím sami sebe odňali možnosť konať pred súdom bez ospravedlniteľného dôvodu,

čo nie je možné tolerovať v súdnej praxi a tobôž nie, keď ide o stranu žalobcu, ktorá má mať záujem na čo
najrýchlejšom skončení veci, lebo ide o jeho nárok. Z tohto dôvodu má súd za to, že nebol žiadny dôvod
na odročenie pojednávania pre výsluch žalobcov, pretože žiadne iné dôkazy vo veci navrhované neboli.

1.7. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že v konaní neboli preukázané najpodstatnejšie

atribúty žaloby, ktoré sú podstatné v tomto konaní, a to vecná legitimácia žalobcov, naliehavý právny
záujem na určení práva, ktorého sa domáhali žalobcovia, rozpor s dobrými mravmi a taktiež ani
absolútna neplatnosť všetkých troch kúpnych zmlúv. Je potrebné ešte podotknúť skutočnosť, že kúpna
zmluva zo dňa 02. 07. 2014 absolútne nemá nič spoločné so žalovaným v 1. rade a v tej súvislosti
s uspokojením veriteľov z majetku žalovaného v 1. rade. V tomto smere táto kúpna zmluva nemala

byť vôbec ani predmetom tohto konania, pretože s ním absolútne nesúvisí. Žalovaný v 3. rade nemá
žiadne majetkové prepojenie v súvislosti s upokojením pohľadávok veriteľov, žalobcov. Preto nie je
možné sa stotožniť s argumentmi a dôkazmi, ktoré boli produkované v tomto konaní žalobcami, pretože
ich postavenie touto žalobou, pokiaľ by jej bol súd vyhovel, by sa vôbec nestalo istým a priaznivejším,
naopak, vyhovením žaloby by vôbec nedocielili návratnosť a zmenu majetkového imania žalovaného

v 1. rade. Z týchto dôvodov nezostávalo nič iné súdu prvej inštancie ako žalobu zamietnuť, pretože
žalobcovia dôkazné bremeno v tomto konaní nezvládli, žiadnym spôsobom ho nepreukázali s poukazom
na to, že absentujú hlavné atribúty dôkazov v konaní o určenie vlastníctva nehnuteľnosti, preto rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

1.8. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 CSP a priznal ich žalovaným, ktorí boli v
konaní úspešní, v rozsahu 100% podľa § 262 odsek 1 CSP a o výške náhrady trov konania rozhodne
súd samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 CSP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia v 1. až 3. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie,

odôvodniac ho tým, že rozsudok je založený na nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorým tento
znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, a jednak na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku ktorého
súd nevykonal navrhované dôkazy. Rozhodnutie súdu je tiež značne nesúrodé a protirečivé, a to do
takej miery, že toto je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku nemajúce náležitosti

v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď vykonal
pojednávanie dňa 25. 10. 2017 v neprítomnosti žalobcov a ich advokáta a len za účasti strany žalobcu
prostredníctvom substituujúceho advokáta, ktorý tiež navrhol odročenie pojednávania za účelom
vykonania ďalšieho dokazovania. Žalobcovia odmietajú konštatovanie súdu o akomsi zneužití práva
zo strany žalobcov v súvislosti s neodôvodnenými prieťahmi v tomto konaní a takéto konštatovanie

považujú za nezodpovedajúce obsahu súdneho spisu a stavu veci. Vo vzťahu k pojednávaniu, ktoré
sa konalo na súde prvej inštancie dňa 25. 10. 2017 žalobcovia uvádzajú, že vykonaním tohto
pojednávania v neprítomnosti žalobcov a ich advokáta a len za prítomnosti substituujúceho advokáta,
ktorého účasť zabezpečil advokát a len pre účely preukázania dôvodov na strane žalobcov na odročenietohto pojednávania a z dôvodu, že súd prvej inštancie na riadne písomne podaný a odôvodnený
návrh advokáta žalobcov tomuto včas neoznámil, že tento návrh nebude akceptovať a pojednávanie
uskutoční. Advokát žalobcov listom zo dňa 20. 10. 2017, zaslaným súdu prvej inštancie doporučenou

listovou zásielkou, podal návrh na odročenie pojednávania nariadeného na deň 25. 10. 2017 a v tomto
uviedol, že dôležitým dôvodom, pre ktorý navrhuje odročenie pojednávania, je skutočnosť, že v trestnej
veci ďalšieho jeho klienta vedenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného
zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná protizločinecká jednotka, expozitúra Západ, Nitra pod
ČVS: PPZ-513/NKA-PZ-ZA - 2016 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi mu bolo elektronickou
poštou doručené upovedomenie obhajcu o tom, že dňa 25. 10. 2007 na 8:30 hod. sa na Okresnom
súde Trnava uskutoční výsluch obvinených v súvislosti s návrhom prokurátora na predĺženie lehoty
väzby, ktorého sa musí osobne zúčastniť a že jeho klienti v tejto veci trvajú na jeho osobnej účasti
na pojednávaní a nesúhlasia s jeho substitučným zastúpením, ktoré by ani vzhľadom na zložitosť a
rozsiahlosť veci nebolo vhodné, ani účelné. Súd prvej inštancie na takto podaný návrh na odročenie

pojednávania až dňa 23. 10. 2017 mal podľa odôvodnenia rozsudku telefonicky oznámiť kancelárii
advokáta žalobcov, že pojednávanie vo veci sa bude konať a nebude odročené a že dokonca si
advokát žalobcov je povinný zabezpečiť substitučné zastupovanie a aj účasť žalobcov na pojednávaní.
Vzhľadom na takýto stav absolútnej časovej tiesne, ktorý sa takýmto spôsobom vytvoril, zabezpečil
advokát žalobcu len núdzovo svoje substitučné zastúpenie iným advokátom, s ktorým žalobcovia

predtým vôbec nemali možnosť vec prejednať a len z toho dôvodu, aby mu mohli poskytnúť ďalšie
listinné dôkazy, ktorými chceli navrhnúť vykonať dokazovanie v tejto veci, sa aj samotní žalobcovia
dostavili do budovy súdu prvej inštancie, keďže v daných časových súvislostiach nemali inú možnosť
kontaktu so substituujúcim advokátom. Účelom tejto substitúcie bolo zabezpečiť len rozhodnutie súdu o
podanom návrhu na odročenie pojednávania a potvrdenie a doloženie jeho dôvodov, teda nemožnosti

účasti advokáta žalobcov na pojednávaní. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu v tejto veci,
bolo objektívne celkom nemožné, aby sa substituujúci advokát, ktorého tiež nebolo možné zabezpečiť
ihneď, ale až po zistení časových možností viacerých advokátov, mohol oboznámiť s vecou a túto v
rozsahu potrebnom na zabezpečenie riadnej účasti na pojednávaní so žalobcami prejednať. Práve z
toho dôvodu sa samotní žalobcovia nezúčastnili pojednávania v presvedčení, že pri rešpektovaní ich

práv ako strany sporu nemôže súd prvej inštancie za takéhoto stavu pojednávanie uskutočniť. Tvrdenie
súdu prvej inštancie o tom, že advokát žalobcov nepreukázal dôvod, pre ktorý navrhol odročenie
pojednávania, nemá žiadne opodstatnenie, keď v písomne podanom návrhu na odročenie pojednávania
zo dňa 20. 10. 2017 bolo uvedené konkrétne konanie jeho sp. zn. 0Tp 11/2017 na Okresnom súde
Trnava.Advokátžalobcovvčasepodanianávrhunaodročeniepojednávaniadisponovallentelefonickou

informáciou a mailovou správou o termíne konania výsluchu jeho klienta v trestnej veci na Okresnom
súde Trnava, a preto predpokladal, že uvedením označenia tohto súdu a čísla konania dostatočne
preukázal dôvod, pre ktorý odročenie pojednávania navrhol. V konaní na Okresnom súde Trnava sa
jednalo o výsluch obvinených pred rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie o návrhu prokurátora na
predĺženielehotyväzbyvrámciskupinovejtrestnejvecipreobzvlášťzávažnýzločinvedenejprotišiestim

obvineným, ktorí všetci sú stíhaní väzobne a neúčasť advokáta žalobcov na tomto úkone trestného
konania bola vylúčená, a teda advokát žalobcu sa nevyhnutne musel osobne tohto úkonu trestného
konania zúčastniť. Advokát žalobcov sa tohto úkonu zúčastnil od 8.30 do 13.00 hod. Advokát žalobcov
sa z objektívne ospravedlniteľných dôvodov nemohol zúčastniť pojednávania v tejto veci na súde prvej
inštancie dňa 25. 10. 2017 a zároveň nebolo možné od advokáta žalobcov spravodlivo žiadať, aby sa na

pojednávaní nechal zastúpiť a toto nebolo možno od advokáta žalobcov žiadať ani v rámci uvedeného
trestného konania. Ak za tohto stavu a po tom, čo aj substituujúci advokát žalobcov na pojednávaní
dňa 25. 10. 2007 súdu prvej inštancie predniesol návrh na odročenie pojednávania a zároveň predložil
súdu aj listinný doklad preukazujúci účasť advokáta žalobcov na úkone uvedeného trestného konania,
pojednávanie neodročil a toto vykonal, a navyše, na ňom podané dôkazné návrhy strany žalobcov

výsluchom samotných žalobcov odmietol, a dokonca ani vôbec nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predloženými stranou žalobcov a nevykonal ani predtým podané dôkazné návrhy žalobcov v
rámci ich písomných podaní v tejto veci a vo veci aj meritórne rozhodol, tak takýmto postupom súdu
prvej inštancie bolo podľa žalobcov jednoznačne znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. Už tento nesprávny

procesný postup súdu prvej inštancie zakladá samostatný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedli ďalej,
že súd prvej inštancie zásadne zamietol žalobu žalobcov z dôvodu zistenej neexistencie naliehavého
právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení práva, teda vlastníckeho práva žalovaného v 1.rade k predmetným nehnuteľnostiam, pričom tento záver odôvodnil v zásade tým, žalobcovia nie sú v
spore o takomto určovacom nároku aktívne vecne legitimovaní, keď žalobcovia v 2. a 3. rade vôbec
nie sú veriteľmi žalovaného v 1. rade a žalobca v 1. rade, ktorý síce je veriteľom žalovaného v 1. rade,

vymáha takúto pohľadávku v prebiehajúcom exekučnom konaní, a teda jeho právne postavenie vo
vzťahu k tejto pohľadávke by sa ani prípadným vyhovením podanej určovacej žalobe nezmenilo, a preto
je potrebné takúto určovaciu žalobu považovať za samoúčelnú a bez reálneho dopadu požadovaného
určovacieho rozhodnutia na právne postavenie žalobcov. Takéto závery súdu považujú žalobcovia za
nesprávne a predčasné, keď súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami

vyplývajúcimi zo žalobných tvrdení žalobcov na preukázanie ich naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení pôvodne absolútnej neplatnosti príslušných právnych úkonov a následne z nej
odvodeného výlučného vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k predmetným nehnuteľnostiam. Ak
súd prvej inštancie v tomto prípade zamietol žalobu pre nesplnenie podmienky naliehavého právneho
záujmu na strane žalobcov, nebolo vôbec dôvodu, aby spornú vec posudzoval, a preto sú závery súdu
prvej inštancie o vecnej neopodstatnenosti uplatneného žalobného nároku založené na vyhodnotení

príslušných kúpnych zmlúv z hľadiska ich súladnosti so zákonom a dobrými mravmi, a nemožno
považovať závery za založené na riadnom vecnom posúdení. Aj tento postup súdu prvej inštancie, ktorý
na jednej strane dospel k záveru o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov
na požadovanom určení práva, a na druhej strane prakticky bez vykonania akéhokoľvek riadneho
dokazovania pristúpil aj k vecnému posúdeniu predmetu sporu, je celkom nesprávny. Súd prvej inštancie

neprihliadal na skutočnosť vyplývajúcu z celkom ustálenej rozhodovacej činnosti súdov a spočívajúcu
v tom, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
je daný v zásade vždy, pokiaľ zápis právnych vzťahov vrátane vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v
katastri nehnuteľnosti nie je v súlade so skutočným právnym stavom. Žalobcovia preukázali svoje právne
postavenie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, a to žalobca v 1. rade existenciou dlhodobo neuhradenej

vymáhateľnej pohľadávky, žalobca v 2. rade tak isto existenciou pohľadávky voči žalovanému v 1. rade,
ktorú získal postúpením, ďalej vlastníctvom akcií iného absolútne rozhodujúceho akcionára žalovaného
v 1. rade a hlavne jeho predchádzajúcou príslušnosťou k štatutárnemu orgánu žalovaného v 1. rade, za
nesprávnu činnosť, ktorého by mohol niesť tiež osobnú zodpovednosť a žalobca v 3. rade vlastníctvom
akcií iného absolútne rozhodujúceho akcionára žalovaného v 1. rade, a preto už tieto skutočnosti stavajú

žalobcov do postavenia takých osôb, ktoré objektívne môžu mať záujem na zosúladení stavu zápisu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam značnej majetkovej hodnoty patriaci žalovanému v 1. rade v
katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Touto okolnosťou podstatnou pre posúdenie
otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení práva na strane žalobcov sa súd prvej
inštancie vôbec nezaoberal a posúdenie tejto otázky nedôvodne zúžil len na otázku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcov, ktorú však neskúmal v týchto súvislostiach, ale len v súvislosti s existenciou, či
neexistenciou pohľadávky jednotlivých žalobcov voči žalovanému v 1. rade, kde aj túto vo vzťahu k
žalobcovi v 2. rade nesprávne zistil a posúdil. Pokiaľ ide o existenciu nesúladu zápisu vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom, táto je podľa
žalobcov založená na existencii dôvodov majúcich za následok absolútnu neplatnosť právnych úkonov,

na základe ktorých žalovaný v 1. rade predmetné nehnuteľnosti previedol na žalovaného v 2. rade a ten
následne tieto previedol na žalovaného v 3. rade. Pri posúdení otázky platnosti kúpnych zmlúv, ktorými
žalovaný v 1. rade previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného v 2. rade je potrebné zohľadniť
viaceré podstatné skutočnosti, ktorými sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. V konaní bolo zatiaľ
nesporne preukázané a zistené, že žalovaný v 1. rade je právnickou osobou, na majetok, ktorý bol

uznesenímKrajskéhosúduvBratislaveč.3K238/98zodňa18.07.2000,ktorénadobudloprávoplatnosť
dňa 23. 08. 2000, vyhlásený konkurz a že tento konkurz skončil napokon uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. 3K 238/98-2017 zo dňa 18. 01. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 02. 2012,
pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že tento konkurz bol zrušený v zmysle § 44 ods. 1
písm. b) zák. č. 328/1991 Zb. v znení platnom v danom čase, teda po splnení rozvrhového uznesenia. V

nadväznosti na to z ustanovenia § 68 ods. 4 veta prvá Obchodného zákonníka vyplýva, že po ukončení
konkurzného konania zostane majetok spoločnosti, vykoná sa jeho likvidácia. Z rozsudkov Okresného
súdu Nové Zámky č. k. 9C 624/2012-81 zo dňa 08. 07. 2013 a č. k. 13C 210/2013-28 zo dňa 25. 11.
2013 vyplýva, že týmito rozsudkami bolo určené vlastnícke právo žalovaného v 1. rade k predmetným
nehnuteľnostiam, ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade

v tomto spore. Z obsahu označených rozsudkov bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že vlastnícke právo
žalovaného v 1. rade k predmetným nehnuteľnostiam bolo odvodené od skutočností poukazujúcich na
to, že žalovaný v 1. rade od nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam jeho právnym
predchodcom, toto platným právnym spôsobom nestratil, a teda, že bol vlastníkom týchto nehnuteľnostíaj v čase začatia konkurzného konania, celého jeho priebehu a rovnako tak aj v čase ukončenia
konkurzného konania, keď dané rozsudky majú len deklaratórny charakter a existenciu vlastníckeho
práva žalovaného v 1. rade k predmetným nehnuteľnostiam nezaložili, ale len potvrdili. Zo súhrnu týchto

skutočností je potom zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti predstavujú majetok, ktorý zostal žalovanému
v 1. rade po ukončení konkurzného konania a vo vzťahu, ku ktorému bolo potrebné vykonať jeho
likvidáciu. Pokiaľ by sa súd prvej inštancie touto právne významnou skutočnosťou zaoberal, bol by zistil,
že už z dôvodu rozporu s týmto zákonným ustanovením boli kúpne zmluvy, ktorými žalovaný v 1. rade po
ukončení konkurzného konania predmetné nehnuteľnosti previedol na žalovaného v 2. rade, absolútne

neplatnými právnymi úkonmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a že už z toho dôvodu by bol daný
nesúlad stavu zápisu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností so skutočným
právnym stavom, keďže v katastri nehnuteľností je za ich vlastníka zapísaný v celosti žalovaný v 3.
rade. Žalovaný v 1. rade mohol v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia nakladať s predmetnými
nehnuteľnosťami len v rámci vykonania likvidácie tohto majetku a túto povinnosť uzavretím kúpnych
zmlúv so žalovaným v 2. rade celkom zjavne porušil a tieto zmluvy sú v rozpore so zákonom. Už z

tohto dôvodu potom žalobcovia, vzhľadom na ich postavenie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, mali
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože vyhovením takejto určovacej žalobe by došlo
bezohľadunaďalšiedopadysúdnehorozhodnutiakzosúladeniustavuzápisuvkatastrinehnuteľnostíso
skutočným právnym stavom. Ďalšou podstatnou skutočnosťou poukazujúcou na absolútnu neplatnosť
kúpnych zmlúv, ktorými žalovaný v 1. rade previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného v 2. rade

a ten potom ako nevlastník na žalovaného v 3. rade, je personálne obsadenie štatutárnych orgánov
žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade v čase uzavretia týchto kúpnych zmlúv a s tým súvisiace
nedodržanie zákonných podmienok platnosti týchto kúpnych zmlúv v zmysle stanovenia § 196a ods. 1,
2 Obchodného zákonníka v znení platnom v danom čase. Primárnou sankciou porušenia ustanovenia §
196a Obchodného zákonníka je absolútna neplatnosť úkonu. Žalovaný v 1. rade uzavrel so žalovaným

v 2. rade o prevode predmetných nehnuteľností dve kúpne zmluvy, a to prvú, ktorú za žalovaného v
1. rade podpísali ako členovia predstavenstva Mgr. Martin Šutka dňa 16. 08. 2013 a Mgr. Jozef Šutka
dňa 19. 08. 2013 a druhú, ktorú za žalovaného v 1. rade ako členovia predstavenstva podpísali Mgr.
Martin Šutka a Mgr. Jozef Šutka, obaja dňa 11. 12. 2013. Podľa zápisu v obchodnom registri ku dňu
16. 08., 19. 08., ako aj 11. 12. 2013 boli členmi predstavenstva žalovaného v 1. rade Mgr. Jozef Šutka

ako predseda predstavenstva a Mgr. Martin Šutka a Mgr. Imrich Meszáros a od 12. 12. 2013 sa stal
predsedom predstavenstva C. I.. Podľa zápisu v obchodnom registri ku dňu 16. 08., 19. 08., ako i 11.
12. 2013 bol jediným konateľom a zároveň aj spoločníkom žalovaného v 2. rade Mgr. Martin Šutka.
Skutočnosť, že k druhej z uvedených kúpnych zmlúv bol následne uzavretý dodatok č. 1, podpísaný za
žalovaného v 1. rade tiež Mgr. Jozefom Šutkom a Mgr. Martinom Šutkom, ktorí už v tom čase členmi

predstavenstva žalovaného v 1. rade neboli, nemá pre vec žiaden právny význam, keď navyše týmto
dodatkom bol len zúžený predmet prevodu. Z týchto nesporných skutočností je potom celkom zrejmé,
že obe kúpne zmluvy, ktorými žalovaný v 1. rade previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného
v 2. rade sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich
rozpor s ustanoveniami § 196a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a to jednak preto, že dozorná rada

žalovaného v 1. rade predchádzajúci súhlas k takémuto prevodu nedala, a jednak preto, že išlo o
prevodzaextrémnenevýhodnýchpodmienokprežalovanéhov1.radevúplnomrozporespodmienkami
obvyklými v bežnom obchodnom styku. Súd prvej inštancie sa ani týmito skutočnosťami nezaoberal.
Za stavu, kedy sa súd prvej inštancie nevenoval vôbec skutočnostiam podstatným pre posúdenie
naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov na požadovanom určení práva, z ktorých je zrejmé,

že existujú najmenej dva samostatné dôvody spôsobujúce absolútnu neplatnosť právnych úkonov, je
záver súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení práva za nesprávny
a skutkovo i právne nepodložený. Ani závery súdu prvej inštancie týkajúce sa vecného posúdenia
uplatneného žalobného návrhu nie sú správne a nie sú vôbec založené na právnych skutočnostiach
relevantných pre posúdenie otázky platnosti príslušných právnych úkonov. Obe kúpne zmluvy trpia

dvoma samostatnými dôvodmi spôsobujúcimi absolútnu neplatnosť týchto právnych úkonov. Za tohto
stavu žalobcovia nerozumejú častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých je uvedené, že čo
sa týka absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv, bolo potrebné, aby žalobcovia v tomto konaní preukázali,
že správanie žalovaných bolo nepoctivé, či v rozpore s bežnou praxou, a že mali preukázať, že žalovaní
v 1. a 2. rade sledovali úmysel niekoho ukrátiť. Dôvody absolútnej neplatnosti príslušných právnych

úkonov tvrdené žalobcami boli takými dôvodmi, na ktoré bolo povinnosťou súdu prihliadnuť z úradnej
moci a otázka ukracujúceho úmyslu by mohla byť relevantná v úplne inom spore o odporovacej žalobe,
ktorým rozhodne nie je tento spor. Rovnako nerozumejú konštatovaniu súdu, že žalovaný v 3. rade
nemá žiadne majetkové prepojenie v súvislosti s uspokojením pohľadávok veriteľa žalovaného v 1. radea že kúpna zmluva, ktorou žalovaný v 3. rade predmetné nehnuteľnosti nadobudol, absolútne nemá
nič spoločné so žalovaným v 1. rade, a preto táto kúpna zmluva nemala byť ani predmetom tohto
konania, pretože s ním nesúvisí. Predmetom kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 2. a 3. rade

boliprávetienehnuteľnosti,ktorépredtýmžalovanýv2.radenadobudolnamietanýmikúpnymizmluvami
od žalovaného v 1. rade, a teda jednalo sa o ten istý majetkový substrát, ktorý bol predmetom kúpnych
zmlúv uzavretých medzi žalovaným v 1. a 2. rade a predmetom kúpnej zmluvy uzavretej následne
medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade. Rovnako je tomu pri konštatovaní súdu o postavení
žalovaného v 3. rade vo vzťahu k uspokojeniu pohľadávok veriteľov žalovaného v 1. rade, keď navyše

aj žalovaný v 3. rade bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným v 2. rade osobou majetkovo
a personálne prepojenou so žalovaným v 2. rade. Takéto závery súdu sú preto podľa žalobcov nielen
zjavne nesprávne, ale aj celkom nezrozumiteľné. Z uvedených dôvodov navrhli napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedli, že čo sa týka namietaného postupu súdu,

ktorý dňa 25. 10. 2017 po troch rokoch za účasti meritórne rozhodol, je potrebné najskôr spraviť
prehľad procesných úkonov, ktoré žalobcovia realizovali vždy tesne pred vytýčením pojednávania, čím
skoro 3 roky cielene spôsobili prieťahy v konaní. Dňa 17. 12. 2014 bola podaná žaloba zo strany
žalobcu v 1. rade a R. H. ml., pričom v tejto veci bolo vo veci vytýčených 6 pojednávaní, zmarených
vždy z dôvodu procesných podaní zo strany žalobcov. Žalobca v 2. rade podal dňa 01. 10. 2015

na súd obsahovo rovnakú žalobu spolu v návrhom na vydanie predbežného opatrenia, v tejto veci
bolo vytýčených päť pojednávaní, z toho štyri zmarené z dôvodu procesného podania žalobcu tesne
pred pojednávaním. Z prehľadu procesných úkonov v dvoch samostatných, no obsahovo rovnakých
konaniach jednoznačne vyplýva, že žalobcovia spôsobovali prieťahy realizovaním rôznych procesných
úkonov tesne pred pojednávaním a zjavne koordinovali svoje postupy do spojenia oboch vecí, teda

jednoznačnezneužívalivýkonsvojichprocesnýchstrán,abyoddialilirozhodnutievzjavnebezúspešnom
konaní, ktorým blokujú predaj pozemku vo vlastníctve žalovaného v 3. rade. Z konania žalobcu v 1.
rade je zrejmé, že nemá záujem, aby bola jeho pohľadávka zaplatená, ale prostredníctvom žaloby
šikanuje žalovaných a žalovaného v 3. rade, marí jeho podnikateľské aktivity pri predaji pozemkov.
K účasti substitúta na pojednávaní dňa 25. 10. 2017 uviedol, že právny zástupca žalobcov vedel o

novom termíne pojednávania s dostatočným predstihom, pričom už skorší termín pojednávania na deň
06. 09. 2017 zmaril banálnym dôvodom o sťahovaní svojej dcéry na vysokoškolskom internáte, čo súd
veľkoryso akceptoval. Neobstojí ani tvrdenie o akejsi priorite zastupovania v trestnej väzobnej veci, o
termíne ktorej sa dozvedel právny zástupca žalobcov až po prevzatí predvolania na nový termín v tejto
veci, teda prioritu mala vec v konaní o určenie vlastníckeho práva. Namietaný stav absolútnej časovej

tiesne si teda privodil samotný právny zástupca žalobcov svojou vyťaženosťou. V neposlednom rade
poukázal na fakt, že postavenie substitúta advokáta zastupujúceho žalobcov v tomto konaní je úplne
rovnaké, ako aj samotného advokáta, so všetkými právami a aj povinnosťami vrátane povinnosti byť
pripravený na pojednávanie a mal predniesť všetky svoje tvrdenia. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že sa
pojednávania zúčastnil iba preto, aby súdu vysvetlil dôvody na odročenie a tým ospravedlnil neúčasť

advokáta, takéto tvrdenie je zavádzajúce a nemá oporu v zákone. Poukázali tiež na to, že ešte 6 dní
pred konaným pojednávaním právny zástupca žalobcov v snahe oddialiť pojednávanie realizoval ďalší
procesný úkon, ktorý mal podľa nového CSP spraviť oveľa skôr, čím sa opäť pokúsil oddialiť konanie.
Poukázali na správanie žalobcov, ktorí sa v deň pojednávania jednoznačne dostavili do budovy súdu a
túto opustili až tesne pred pojednávaním, po tom, čo zistili, že sa pojednávanie bude konať. Paradoxne,

po otvorení pojednávania však ako dôkaz navrhol práve ich výsluch, hoci vedel, že budovu súdu už
opustili, a teda vedel, že takýto dôkaz nebude môcť súd vykonať. Takúto stratégiu preto považoval súd
za účelovú a správne poukázal vo svojom rozhodnutí na zjavné zneužívanie práv v rozpore s článkom
5 CSP. V zmysle príslušných ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania teda súd nielenže mohol,
ale dokonca mal rozhodnúť a neobstojí ani argument žalobcov o výnimke z tohto pravidla podľa § 470

ods. 2 CSP. Žalovaní sa preto v plnej miere stotožňujú s postupom súdu prvej inštancie, ktorý mal k
dispozícii všetky listinné dôkazy a poznal všetky argumenty strán, aby meritórne rozhodol na prvom
pojednávaní,akotopredpokladáustanovenie§157ods.1CSP.Čosatýkarozhodnutiasúdu,žalobcovia
na podporu svojich tvrdení uvádzajú úplne nové argumenty a tvrdenia, ktoré neuviedli skôr a ani na
pojednávanídňa25.10.2017,hocitakmaliurobiťdoukončeniadokazovaniapodľa§154CSP,aktorými

sa súd prvej inštancie ani nemohol zaoberať, pretože ich objektívne nemohol poznať a ani len tušiť. Len
žalobca v 1. rade je veriteľ istiny cca 700 eur, u ktorého si riadne v exekučnej veci túto pohľadávku
vymáha, teda jeho postavenie nie je vôbec neisté. Naopak, postavenie žalobcov v 2. a 3. rade vo vzťahu
k žalovaným nie je žiadne a nebolo ani preukázané, nakoľko na súde sa nevedie žiadne konanie ozaplatenie zo strany zvyšných žalobcov proti žalovaným. Preto súd správne ustálil záver, že žalobcovia
v 2. a 3. rade nemali žiadny právny záujem na navrátení pozemkov do vlastníctva žalovaného v 1.
rade. Žalobcovia, vedome obchádzajúc tento fakt, až v odvolaní začali argumentovať novými dôvodmi

absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv, tvrdiac zároveň, že zápis právnych vzťahov vrátane vlastníckeho
právaknehnuteľnostiniejevsúladesoskutočnýmprávnymstavomažejednotlivédôvodyichstavajúdo
pozície osôb majúcich záujem na takomto zosúladení. K novým dôvodom absolútnej neplatnosti uviedli,
že z výpisu CDCP SR, a. s. vyplýva, že 97% akcionárom žalovaného je p. T. F. a 3% akcionárom je
žalovaný v 2. rade. Pán F. uvedené akcie nadobudol kúpou ešte v roku 2008. Žalobca v 1. rade nie

je akcionárom spoločnosti ELSVIT, a. s., žalobca v 2. rade vlastní 4% akcií a žalobca v 3. rade 1%
akcií. Tvrdenie, že žalobca v 2. rade je veriteľom pohľadávky proti žalovanému, je nepravdivé. Takúto
pohľadávku si žalobca nikdy neuplatňoval, ani ju nepreukázal a žalovaný v 1. rade ju ani neuznáva.
Špekulácie žalobcov o tom, čo malo nasledovať po skončení konkurzu na žalovaného v 1. rade, je
zavádzajúce,pretožespornépozemkyprvnebolivôbecvedenénažiadnomLVaažneskôrbolizapísané
na LV Mesta Nové Zámky. Ak by žalovaný v 1. rade nebol na súde inicioval žaloby o určenie neplatnosti

hospodárskej zmluvy a určenie týchto pozemkov do jeho vlastníctva, neboli by tieto nikdy napísané na
jeho LV, a teda by nemohla platiť takáto úvaha, ktorá je nesprávna, pretože prvým zapísaným vlastníkom
týchto pozemkov bolo Mesto Nové Zámky. Následná úvaha o tom, čo by bolo s pozemkami, ak by sa
predávali v likvidácii predpokladanej v ustanovení § 68 ods. 4 Obchodného zákonníka a ako by s nimi
mohol žalovaný v 1. rade nakladať, je vzhľadom k uvedenému bezpredmetná. Zavádzajúca je tiež aj

úvaha o porušení ustanovenia § 196a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v nadväznosti na ustanovenie
§ 39 Občianskeho zákonníka. Účelom tohto ustanovenia je chrániť spoločnosti pred zmenšovaním jej
majetkuatýmpádomajsamotnýchspoločníkov,resp.akcionárovspoločnosti,ktorýmižalobcovianiesú.
Na takomto určení teda žalobcom opäť chýba naliehavý právny záujem, lebo ich postavenie vo vzťahu
k majetku patriacemu žalovanému v 1. rade sa nijakým spôsobom nezmení. Týmto ustanovením sú

postihované len obchody, ktoré sa javia byť ukracujúcimi, čo treba preukázať. Žalobcovia nepredložili
v tomto smere žiaden znalecký posudok, ktorý by rozlíšil hodnotu pozemkov určených podľa v tom
čase platného územného plánu Mesta Nové Zámky a na športové účely a v čase zmareného obchodu
už určených na individuálnu bytovú výstavbu. V nadväznosti na tvrdenú absenciu písomného súhlasu
dozornej rady uviedli, že dozorná rada žalovaného v 1. rade takýto prevod odsúhlasila na svojom

zasadnutí dňa 23. 12. 2013, o čom predkladá dôkaz. Nesprávna je aj námietka personálneho prepojenia
konajúcich osôb. Namietaný rozpor s dobrými mravmi nie je daný automaticky iba tým, že prevod sa
uskutočnil medzi spoločnosťami ovládanými rodinou U.. Rozpor s dobrými mravmi treba preukázať. Nie
je pravdou tvrdenie, že žalobcovia majú postavenie takých osôb, ktoré objektívne môžu mať záujem
na zosúladení stavu zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam značnej majetkovej hodnoty so

skutočným právnym stavom. Na novú argumentáciu žalovaných v odvolaní by odvolací súd nemal
prihliadať. Z uvedených dôvodov je záver súdu, že na požadovanom určení nemôžu mať naliehavý
právny záujem, správny. Napadnutý rozsudok navrhli potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,

ďalej len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcov (§ 379 a § 380 ods. 1
CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1. až 3. rade nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

5. Pôvodní žalobcovia, R. Y. a R. H., nar. XX. XX. XXXX sa pôvodne podanou žalobou domáhali
pôvodne od žalovaných v 1. a 2. rade určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade ako
predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim zo dňa 16. 08. 2013 je neplatná, určenia, že kúpna
zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim zo

dňa 11. 12. 2013 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17. 12. 2013 je neplatná. V priebehu konania došlo
k viacerým procesným návrhom (návrh na pripustenie ďalšieho účastníka na strane žalovaných, návrh
na rozšírenie petitu, späťvzatie žaloby, návrh na pripustenie ďalšieho žalobcu do konania, návrh na
spojenie vecí a zmena žaloby), pričom o všetkých týchto návrhoch rozhodol súd prvej inštancie v zmysle
procesných predpisov tak, ako to v napadnutom rozhodnutí správne uviedol aj súd prvej inštancie. V

dôsledku týchto procesných návrhov na strane žalobcov teraz vystupujú R. Y., Y.. K. Y. a K.. R. H., nar.
XX. XX. XXXX a na strane žalovaných, okrem dvoch pôvodne žalovaných vystupuje aj Birtler Garden,
s. r. o., pričom predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej

lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Prvým odvolacím dôvodom vo veci bolo tvrdenie žalobcov o nesprávnom procesnom postupe súdu,
ktorým tento znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto sa odvolací súd v prvom rade zaoberal touto odvolacou

námietkou.

9. Podľa § 183 ods. 1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie
nemôže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôžedostaviťnapojednávanieazároveňodnichnemožnospravodlivožiadať,abysanapojednávaní

nechali zastúpiť.

10. Podľa § 183 ods. 2 CSP od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaní
a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom
zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou

osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu.

11. Podľa § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod
bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky
okolnosti mohla predpokladať.

12. Podľa § 183 ods. 4 CSP, ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie
je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje
odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno
upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania.

13. Podľa § 184 ods. 1 CSP súd rozhodne o odročení pojednávania bezodkladne; o tom upovedomí
tých, ktorí boli na pojednávanie predvolaní. Súd uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

14. Žalobcovia v odvolaní vytýkali súdu prvej inštancie, že nepostupoval správne, keď vykonal

pojednávanie dňa 25. 10. 2017 v neprítomnosti žalobcov a ich advokáta a len za účasti strany
žalobcu prostredníctvom substitujúceho advokáta, ktorý tiež navrhol odročenie pojednávania za účelom
vykonania ďalšieho dokazovania. K tomuto odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že právny
zástupca žalobcov po predložení plných mocí od žalobcov požiadal o odročenie pojednávania dňa
06. 09. 2017. Súd prvej inštancie toto odročenie pojednávania akceptoval a pojednávanie odročil na

25. 10. 2017. Dňa 23. 10. 2017 bol právnym zástupcom žalobcov súdu predložený opätovne návrh
na odročenie pojednávania z dôvodu, že v trestnej veci ďalšieho jeho klienta vedenej Ministerstvom
vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná protizločinecká
jednotka, expozitúra Západ, Nitra pod č. ČVS: PPZ-513/NKA-PZ-ZA-2016 pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi mu bolo dňa 13. 10. 2017 elektronickou poštou doručené upovedomenie obhajcu o tom, že
dňa 25. 10 . 2017 o 8.30 hod. sa na Okresnom súde Trnava uskutoční výsluch obvinených v
súvislosti s návrhom prokurátora na predĺžene lehoty väzby, ktorého sa tak musí osobne zúčastniť.
Jeho klienti v tejto veci trvajú na jeho osobnej účasti na pojednávaní a nesúhlasia s jeho substitučným
zastúpením,ktorébyanivzhľadomnazložitosťarozsiahlosťvecinebolovhodnéaúčelné.Svojetvrdenia

v žiadosti o odročenie pojednávania ničím nepreukázal. Dňa 25. 10. 2017 sa žalobcovia pojednávania
nezúčastnili, pojednávania sa zúčastnil JUDr. Andrej Hudcovic, splnomocnený JUDr. Jánom Legerským
na pojednávanie v tento deň, ktorý súdu na pojednávaní predložil mail zo dňa 13. 10. 2017, adresovaný
JUDr. Jánovi Legerskému, z ktorého vyplýva, že v prílohe tohto podania mu bol zaslaný termín výsluchuv trestnej veci 0TP/111/2017, ktorý sa uskutoční 25. 10. 2017 o 8.30 hod. na OS Trnava, upovedomenie
obhajcu o výsluchu a návrh Krajskej prokuratúry Trnava o predĺžení väzby. Napriek tomu, že substitút
žiadal o odročenie tohto pojednávania z dôvodu výsluchu žalobcov, súd prvej inštancie pokračoval v

pojednávaní a na tomto pojednávaní vyhlásil napadnutý rozsudok.

15. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti zaoberal tým, či postup súdu prvej inštancie,
keď neakceptoval žiadosť právneho zástupcu žalobcov na odročenie pojednávania bol správny a či
uvedeným postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcov na spravodlivý proces. Obsahom základného

práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti strany sporu je, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom, avšak nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie
pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu v každom konkrétnom prípade patrí
výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. januára
1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998). Právna úprava odročenia pojednávania v § 183 a § 184 CSP reflektuje na
zásadu, že vec sa má rozhodnúť rýchlo a hospodárne, v zásade na jednom pojednávaní. Skutočnosť, že

odročenie pojednávania predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, deklaruje zákonná formulácia
prípustnosti odročenia pojednávania len z dôležitých dôvodov. Dôležitosť dôvodu na odročenie termínu
pojednávaniaposudzujesúdpodľakonkrétnychokolnostíprípaduamôžeichpreveriťlenzoskutočností,
ktorésúmuznámevčaseposudzovaniažiadostioodročenietermínupojednávania.Žiadosťoodročenie
pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak právny zástupca strany tvrdí také skutočnosti,

ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Ak je
takouto prekážkou kolízia s iným pojednávaním, nestačí na splnenie podmienky dôležitého dôvodu,
že právny zástupca žalobcov takúto skutočnosť iba súdu oznámil; je naopak primerané žiadať, aby
oznámil ďalšie údaje o tom, prečo sa nemôže pojednávania zúčastniť, kedy sa o termíne kolidujúceho
pojednávania dozvedel, prečo má za to, že kolidujúci úkon je naliehavejší, prípadne to, prečo to nebolo

možné vyriešiť inak. Iba na základe konkrétnych okolností môže súd ustáliť, či sa žiada o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu (rozhodnutie NS SR 1Cdo 136/2010).

16. Podľa CSP pojednávanie na návrh strany sporu môže súd odročiť, ak sa návrhom, bezodkladne
podaným po tom, čo sa strana o dôvode na odročenie pojednávania dozvedela, uplatní dôležitý

dôvod, z dôvodu ktorého sa strana alebo jej zástupca nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň
od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. V danej veci sa právny
zástupca žalobcov o dôvode na odročenie pojednávania dozvedel dňa 13. 10. 2017, pričom žiadosť
o odročenie pojednávania zaslal súdu až dňa 20. 10. 2017 poštou, pričom táto zásielka bola súdu
doručená až dňa 23. 10. 2017. Následne súd telefonicky právnemu zástupcovi žalobcov oznámil, že

jeho žiadosť o odročenie pojednávania nebude akceptovaná (aj keď o tom v spise nie je urobený úradný
záznam, vyplýva to z rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania žalobcov). Pokiaľ právny zástupca
žalobcov v odvolaní uviedol, že súd mu až dňa 23. 10. 2017 telefonicky oznámil, že jeho žiadosť
nebude akceptovaná, táto jeho výhrada je nedôvodná, pretože súd tak urobil v deň, kedy mu bola jeho
žiadosť doručená, pričom keďže sa právny zástupca žalobcov o dôvode, pre ktorý bude žiadať odročenie

pojednávania dozvedel už 13. 10. 2017, to, že súdu tento dôvod oznámil až 23. 10. 2017, nemožno
to považovať za splnenie bezodkladnosti podania takéhoto návrhu. Žiadosť advokáta o odročenie
pojednávania ku dňu jej podania (súdu doručené 23. 10. 2017) nebola ničím doložená, išlo len o jeho
tvrdenie, aj keď v tomto podaní uvádza, že mu bolo dňa 13. 10. 2017 elektronickou poštou doručené
upovedomenie obhajcu o tom, že dňa 25. 10. 2017 sa uskutoční výsluch obvinených, teda z tohto jeho

podania je zrejmé, že dôvodnosť svojej žiadosti na odročenie pojednávania mohol preukázať aj týmto
spôsobom, čo však neurobil. Zo žiadosti advokáta o odročenie pojednávania pritom nie je zrejmé, prečo
žiadal o odročenie práve tohto pojednávania a že úkony, ktorým dal prednosť, mali byť vykonávané v
tento deň a nemohol zabezpečiť substitúciu. Samotné tvrdenie, že klienti trvali na ich výsluchu v jeho
prítomnosti bez oznámenia ostatných okolností, rozhodujúcich pre rozhodnutie o žiadosti o odročenie

pojednávania, nie je možné akceptovať, keď termín pojednávania v tejto veci bol právnemu zástupcovi
žalobcov známy oveľa skôr, ako v kolidujúcej veci. Primárnym záujmom je hospodárne prejednanie
veci a nie záujem strany, resp. advokáta a dôvody na strane advokáta môžu byť akceptované ako
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania iba vo výnimočných prípadoch. Odvolací súd dospel v
danej veci k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci dňa 25. 10. 2017 pojednával, nedošlo

týmto jeho postupom k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na tomto pojednávaní bolo následne
rozhodnuté o pripustení zmeny žaloby, vyjadrili sa právni zástupcovia žalobcov, ako aj žalovaných,
boli oboznámené listinné dôkazy, zamietnutý návrh právneho zástupcu žalobcov na vypočutie žalobcov
za prítomnosti ich advokáta (nie substitúta) a následne vyhlásený napadnutý rozsudok. V danej vecisa pritom žalobcovia bezprostredne pred pojednávaním nachádzali v budove súdu, preto ak nebola
žiadosť právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich na tomto pojednávaní v tento deň zastupoval, o odročenie
pojednávania z dôvodu výsluchu žalobcov akceptovaná, ani takýmto postupom nedošlo k odňatiu práva

na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie, keďže iné návrhy na doplnenie dokazovania podané neboli a
ide o vec, ktorej právne posúdenie vyplýva najmä z písomných dokladov založených v spise (bez ohľadu
na výsluch strán sporu), podľa názoru odvolacieho súdu nebol povinný pojednávanie odročiť, pričom
súd postupoval v zmysle článku 17 CSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Žalobcovia JUDr. Legerského splnomocnili na zastupovanie v konaní v júli 2017, teda ani z tohto

pohľadu nešlo o dlhšie trvajúci spor, neuvádzali ani osobné väzby strany na advokáta a v plnej moci pre
JUDr. Legerského súhlasili s ustanovením substitúta, preto odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd
prvej inštancie žiadosť žalobcov o odročenie pojednávania neakceptoval, na tomto pojednávaní vo veci
rozhodol, takýmto jeho postupom nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nedôvodné je aj
tvrdeniežalobcovvodvolaní,ževzhľadomnastavabsolútnejčasovejtiesne,ktorýsavytvoril,zabezpečil
advokát žalobcov len núdzovo svoje substitučné zastúpenie iným advokátom, s ktorým žalobcovia

predtým vôbec nemali možnosť vec prejednať a len z toho dôvodu, aby mu mohli poskytnúť ďalšie
listinné dôkazy, ktorými chceli navrhnúť vykonať dokazovanie v tejto veci. Substitút právneho zástupcu
žalobcov na pojednávaní okrem listín preukazujúcich dôvodnosť odročenia pojednávania, žiadne iné
listiny nepredložil a vykonanie iných dôkazov, okrem výsluchu žalobcov, ani nenavrhol, preto je aj tento
ich argument nedôvodný.

17. Vzhľadom k tomu, že tento odvolací dôvod odvolací súd neakceptoval, v ďalšom sa zaoberal
posúdením toho, či je záver súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení správny.

18. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplýva z osobitného predpisu.

19. Určovacia žaloba má predovšetkým preventívny charakter - jej účelom je spravidla poskytnúť

ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba
preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde
je namieste žaloba na splnenie povinnosti). To znamená, že určovacie žaloby všeobecne majú potom
opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia, nakoľko určovacia
žaloba má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva, a naopak, nápravu stavu vzniknutého

porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie. Právny záujem, ktorý
je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv
a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je,
či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy strán sporu a predíde sa žalobe na plnenie).

20. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je tak základným procesným predpokladom
každej tzv. určovacej žaloby, bez jeho existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne.
Teda, súd musí mať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v každom štádiu
konania preukázanú. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých

vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to,
aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny
určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s
daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v
jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá

teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či
snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať
iné konanie. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so
zreteľom na cieľ sledovaný podanou žalobou a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca
neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý

dôvod pre zamietnutie žaloby.

21. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je to, že
účastníci majú vecnú legitimáciu, a že žalobca má na určení naliehavý právny záujem. O naliehavýprávnyzáujemmôžezásadneísťibavtedy,akbybezsúdomvyslovenéhourčenia,žeprávnyvzťahalebo
právo existuje, bolo buď ohrozené právo žalobcu, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým.
To znamená, že u žalobcu musí ísť buď o právny vzťah (právo) už existujúce (aspoň v dobe vydania

rozhodnutia), alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už
existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť
vystavený konkrétnej ujme (I. ÚS 151/2016).

22. Žalobca v 1. rade odôvodňoval svoj naliehavý právny záujem existenciou pohľadávky voči

žalovanémuv 1.rade,vymáhanouvprebiehajúcomexekučnomkonanínaOkresnomsúdeNovéZámky
pod sp. zn. 14Er 325/2013. Žalobca v 2. rade ako bývalý člen predstavenstva žalovaného v 1. rade
odôvodňovalsvojnaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenízdôvodu,žepodanímtakejtožaloby
predíde hroziacej škode na majetku a taktiež s poukazom na § 194 Obchodného zákonníka. Žalobca
v 3. rade odôvodňoval svoj naliehavý právny záujem ochranou záujmov a majetkových práv akcionára
spoločnosti ELSVIT, a. s. so sídlom Nové Zámky ako akcionára vlastniaceho 97% podiel na základnom

imaní obchodnej spoločnosti Elektrosvit Nové Zámky, a. s., teda žalovaného v 1. rade, a to Ing. R. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom M. R. U. XXXX/XX, W.. Uviedol, že Ing. R. H. je 10 % akcionárom spoločnosti
ELSVIT, a. s. Nové Zámky, z toho 1% akcií je vedených u Centrálneho depozitára cenných
papierov SR, a. s. a 9% vyplývajúcich z právoplatných a vykonateľných rozsudkov súdov SR. Tvrdenie
v odvolaní, že žalobca v 2. rade odôvodňoval naliehavý právny záujem na požadovanom určení aj

existenciou pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, ktorú získal postúpením a vlastníctvom akcií iného
absolútne rozhodujúceho akcionára žalovaného v 1. rade zo spisu nevyplýva.

23. Žalobcovia v podanom odvolaní dôvodne argumentujú tým, že súd prvej inštancie sa posúdením
otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z hľadiska toho, ako ho odôvodňoval

každý zo žalobcov v 1. až 3. rade nezaoberal a posudzoval ho len vo vzťahu k existencii pohľadávky
žalobcov v 1. až 3. rade vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Aj keď je podľa odvolacieho súdu táto
námietka žalobcov, uvedená v odvolaní, opodstatnená, odvolací súd, vychádzajúc zo zásady vyjadrenej
v čl. 17 CSP, podľa ktorej súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania strán sporu a iných osôb, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a jeho
záver o zamietnutí žaloby žalobcov je správny, preto dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil a
rozšíril, pretože ani zrušenie veci a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie by zmenu konečného
rozhodnutia o veci neprinieslo.

24. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd, posudzujúc právny záujem každého zo žalobcov osobitne,
z dôvodov uvádzaných nimi v žalobách dospel k záveru, že ani po zohľadnení aj týchto ich dôvodov nie
je ani u jedného z nich preukázaný právny záujem na požadovanom určení. Z dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie nevyplýva, že by bez určenia, že žalovaný v 1. rade je vlastníkom predmetných
nehnuteľností došlo k ohrozeniu práva žalobcov, prípadne sa ich postavenie stalo neistým. To, že

žalobca v 1. rade je veriteľom žalovaného v 1. rade a oprávneným v exekučnom konaní voči nemu
na základe súdom priznaného exekučného titulu, žalobca v 2. rade je bývalým členom predstavenstva
žalovaného v 1. rade a žalobca v 3. rade má majetkové práva vo vzťahu k žalovanému v 1. rade,
takýmito skutočnosťami nie sú. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu
prvej inštancie ohľadne nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, žalobcami

požadovaným určením by sa teda neodstránila spornosť práv medzi stranami, preto je záver súdu prvej
inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu správny a rovnako tak aj záver súdu o zamietnutí
žaloby z tohto dôvodu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Na záver odvolací súd dodáva, že vzhľadom
k tomu, že k potvrdeniu zamietnutia žaloby zo strany odvolacieho súdu došlo z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, k odvolacím dôvodom súvisiacim s vecným
posúdením žaloby sa odvolací súd už nevyjadroval a aj argumenty súdu prvej inštancie, ak zamietol
žalobu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, sú nadbytočné.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262

ods. 2 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcom v 1. až 3. rade v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).