Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/58/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117225429
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4117225429.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: TH Law Firm, s.r.o., so sídlom Na varte
13200/2a, 831 01 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 35 926 473, proti žalovanému: SLOVAK
OPTIMAL, s.r.o., so sídlom Farská 3, 949 01 Nitra, IČO: 36 532 134, zastúpený: JUDr. Marek Ďuran,
advokát, so sídlom Štefánikova 34, 949 01 Nitra, IČO: 30 788 285, o splnenie povinnosti zo zmluvy, o
odvolaní žalobcu proti III. výroku uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/76/2017 - 66 zo 17. mája
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd III. výrok uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/76/2017 - 66 zo 17. mája 2018
p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením, ktoré v jeho III. výroku odvolaním napadol žalobca, konanie zastavil
(I. výrok), žalobcovi vrátil súdny poplatok (II. výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke založil na ustanoveniach § 144, § 145 ods.
1, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok a § 11
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nakoľko žalobca využil
svoje dispozičné oprávnenie a vzal žalobu späť v celom rozsahu skôr, ako sa začalo predbežné
prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo pojednávanie, súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby nebol
potrebný, súd preto akceptoval späťvzatie žaloby a konanie zastavil. Zastavenie konania zavinil žalobca,
ktorý zobral žalobu späť zo zdravotných dôvodov jedného zo svojich konateľov, nie pre správanie
sa žalovaného. Keďže k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa žalovaného, je žalobca povinný
nahradiť žalovanému trovy konania, súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 199,-- eur. Súd rozhodol o vrátení súdneho
poplatku kráteného o 1 %, najmenej však o 6,70 eura, teda vo výške 192,30 eura.

4. Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie v jeho III. výroku napadol včas podaným odvolaním žalobca.

5. Žalobca v odvolaní ako odvolací dôvod uplatnil dôvod ustanovený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca
v odvolaní uviedol, že už v čase podania žaloby trpel zdravotnými dôvodmi, ktoré mu neumožňovali
naplno si uplatňovať svoje práva na súde. Neprítomnosťou žalovaného na pojednávaní dňa 28.02.2018

žalovaný spôsobil náklady žalobcu. Napriek tomu, že žalovaný sám zavinil trovy konania a výlučne
svojím konaním, ktoré nemalo oporu v objektívnych skutočnostiach, nakoľko disponuje aj druhým
konateľom, ktorý sa podľa informácií žalobcu pojednávania zúčastniť mohol, súd prvej inštancie rozhodol
v prospech žalovaného. Žalobca, i keď má dvoch konateľov, z ktorých jeden je zároveň právnym
zástupcom žalobcu, takže sa nemohol zúčastniť súdneho konania ako štatutárny orgán žalobcu z
dôvodov možného konfliktu záujmov, zo zdravotných dôvodov konateľa, ktorý sám vykonával činnosti
zo zmluvného vzťahu so žalovaným, navrhol žalovanému späťvzatie žaloby, nakoľko mu jeho zdravotný
stav nedovoľoval zúčastňovať sa prípadných pojednávaní v súdnom spore. Zdravotné dôvody sú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Na návrh žalobcu na späťvzatie žaloby a tým súvisiace mimosúdne urovnanie
sporu žalovaný reagoval bez zbytočného odkladu pozitívne, pričom argumentoval tým, že „sa mu nechce
vláčiť po súdoch a nemá na to ani čas“. Vzhľadom na uvedené je nesporné, že existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré mal súd prvej inštancie o trovách konania rozhodnúť podľa § 257 CSP.
Z uvedených dôvodov sa žalobca odvolacím návrhom domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnuté
rozhodnutie tak, že o trovách rozhodne podľa § 257 CSP.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný.

7. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že zastavenie konania zavinil žalobca. Žalobu považuje od začiatku
za bezdôvodnú a zmätočnú. Nakoľko je žalobcom právnická osoba, žalovaný nerozumie, o akých
zdravotných dôvodoch žalobca hovorí. Zdravotné problémy konateľa žalobcu a ostatné dôvody uvedené
v odvolaní nemajú žiaden relevantný súvis s náhradou trov konania a nemožno ich považovať za dôvody
hodné osobitného zreteľa. Nakoľko vzal žalobca žalobu späť, procesne zavinil zastavenie konania, a
preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu. S ohľadom na uvedené považuje
žalovaný výrok o priznaní náhrady trov konania žalovanému v plnom rozsahu za vecne správny.

8. K vyjadreniu žalovaného sa odvolacou replikou vyjadril žalobca.

9. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že trovy konania boli zavinené žalovaným, a to najmä (i)
pre jeho konanie (žalovaný si dlhodobo neplatil svoje záväzky a neplnil si povinnosti zo zmluvy),
(ii) pre ignorovanie pokusov zo strany žalobcu urovnať vec mimosúdne (žalovaný odignoroval obe
výzvy žalobcu na splnenie záväzkov zo zmluvy), (iii) pre ignorovanie súdneho konania, v ktorom súd
dostatočne vopred upovedomil účastníkov konania o pojednávaní a žalovaný doručil vo večerných
hodinách pred pojednávaním, ktoré sa konalo nasledujúce ráno, ospravedlnenie z pojednávania, pričom
žalovaný je právnickou osobou s dvoma konateľmi (reálne bolo toto ospravedlnenie súdu doručené v
deň pojednávania). Žalobcovi vznikli náklady spojené s účasťou na pojednávaní, pričom žalovanému
takéto náklady nevznikli. Je nesporné, že žalobca je právnickou osobou, ktorá koná prostredníctvom
štatutárnych zástupcov, pričom práve ten štatutárny zástupca, ktorý v spore môže konať za žalobcu
(nakoľko druhý štatutárny orgán by bol v konflikte záujmov), dlhodobo trpí zdravotnými problémami,
o čom mal žalovaný vedomosť a ako sám v komunikácii po pojednávaní zmarenom žalovaným uznal
a sám priznal, že si neplnil voči žalobcovi svoje záväzky. Právo má byť spravodlivé a nemá slúžiť na
účelovú interpretáciu a porušovanie nepoctivého obchodného styku. Žalovaný ani po urovnaní a napriek
tomu, že prejavil záujem spor urovnať mimosúdne, konal v rozpore so zmluvou a poctivým obchodným
stykom. Trovy konania by mal z uvedených dôvodov znášať výlučne žalovaný. Na základe uvedeného
žalobca zotrval na svojom odvolaní.

10. K vyjadreniu žalobcu sa odvolacou duplikou vyjadril žalovaný.

11. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že žalobca vzal žalobu späť zo zdravotných dôvodov, v
dôsledku čoho súd zastavil konanie a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu s
odôvodnením, že zastavenie konania zavinil žalobca tým, že zobral žalobu späť zo zdravotných dôvodov
jedného zo svojich konateľov. Akékoľvek ďalšie skutočnosti, ktoré uvádza žalobca, považuje žalovaný
za irelevantné, keďže bolo späťvzatie odôvodnené výlučne zdravotnými dôvodmi a žiadnymi inými
skutočnosťami. Náhrada trov konania je spojená nielen so zásadou úspechu vo veci, ale taktiež aj so
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Nakoľko žalobca podal na súd jednak bezdôvodnú
žalobu a jednak túto žalobu vzal späť, je zodpovedný za vznik trov konania a je povinný nahradiť trovy
konania žalovanému. Žalovaný považuje výrok súdu prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania
žalovanému v plnom rozsahu za vecne správny.

12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“) prejednal odvolanie žalobcu proti III. výroku uznesenia súdu
prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v medziach
daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP), a po preskúmaní obsahu spisu,
napadnutého výroku uznesenia a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého výroku uznesenia dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné, keďže uznesenie súdu prvej inštancie je v III. výroku, napadnutom odvolaním, vecne
správne, a teda v prejednávanej veci sú naplnené všetky podmienky, za ktorých je odvolací súd povinný
napadnutý III. výrok uznesenia podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

13. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa 14.06.2017, doručenou súdu prvej
inštancie - Okresnému súdu Nitra dňa 20.07.2017 domáhal vydania rozsudku, ktorým uloží žalovanému
povinnosť vyplatiť žalobcovi všetky nevyplatené provízie za obdobie od 01.09.2013 podľa zmluvy, ako
aj previesť celý poistný kmeň, ktorý je v správe žalobcu, žalobcovi alebo nahradiť celý poistný kmeň
žalobcu vo forme finančnej kompenzácie vo výške 2.500,-- eur. Žalobca v priebehu konania podaním
zo dňa 18.04.2018, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 19.04.2018, vzal svoju žalobu späť v
celom rozsahu. Následne súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP, odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

17. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

18. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

19. Podľa § 13 ods. 1 veta druhá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný
zákonník“), právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

20. Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac
konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak
spoločenská zmluva neurčuje inak.

21. Podľa § 89 ods. 1 veta prvá CSP, strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si
zvolí.

22. Keďže odvolací súd v odvolacom konaní dospel k záveru, že vo vzťahu k odvolaním napadnutému
III. výroku napadnutého uznesenia súd prvej inštancie postupoval procesne správne, správne zistil aj
skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
aj náležite, v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil, odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa
preto v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia.

23. CSP v ustanovení obsiahnutom v § 387 ods. 3 veta druhá ďalej vyžaduje, aby sa aj v
prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd vysporiadal v odôvodnení s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní. Podstatnými tvrdeniami sú pritom len také tvrdenia, ktoré majú vecnú súvislosť
s prejednávanou vecou, a ktoré sú v prípade ich preukázania, samostatne alebo v spojení s inými
okolnosťami, spôsobilé privodiť odvolateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

24. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého III. výroku uznesenia súdu prvej
inštancie (§ 387 ods. 2 CSP in fine) a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcu
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) uvádza, že vo všeobecnosti platí, že náhradu
trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti
za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je normatívne vyjadrená v ustanovení
obsiahnutom v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.

25. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie nie je
možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou
je správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní,
že konanie muselo byť zastavené, podľa § 256 ods. 1 CSP jej vzniká zásadne povinnosť nahradiť druhej
procesnej strane trovy konania.

26. Pojem procesné zavinenie je ďalej nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu,
ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý sa po podaní žaloby celkom či
v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, čím vyvolal u žalobcu nevyhnutnosť
späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Dôvodnosť podanej žaloby sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska, teda bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo, a to z
dôvodu, že nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného
práva.

27. Kritérium procesného zavinenia zastavenia konania je súčasne nutné posudzovať z objektívneho
hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku
sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie
bolo zastavené. Podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe (vychádzajúc napr. z právneho názoru
Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatovaného v rozhodnutí so sp. zn. I. ÚS 196/09, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky konštatovaného v rozhodnutí so sp. zn. 7 M Cdo 4/2010) ak nie je
preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom
či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné
nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku
príčinnej súvislosti, ktorou je jeho prejav spočívajúci v späťvzatí žaloby (ktorý nebol vyvolaný príčinou
na strane žalovaného).

28. Odvolací súd mal z obsahu spisu za preukázané, že v prejednávanej veci sa žalovaný po podaní
žaloby nezachoval ani sčasti v zmysle žalobnej požiadavky. Žalovaný svojim správaním teda ani sčasti
nevyvolal u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby (keďže v dôsledku správania žalovaného
po podaní žaloby predmet sporu neodpadol). Zastavenie konania po späťvzatí žaloby žalobcom tak
vzhľadom na uvedené, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, procesne zavinil žalobca (a nie
žalovaný, ako v odvolaní namieta žalobca), čím je naplnená hypotéza právnej normy ustanovenej v §
256 ods. 1 CSP, v zásade (s výnimkou ustanovenia § 257 CSP) zakladajúca priznanie náhrady trov
konania protistrane, teda v prejednávanej veci žalovanému.

29. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP sa však ani za naplnenia jej hypotézy neuplatňuje bezvýnimočne,
nakoľko výnimku z tohto všeobecného pravidla ustanovuje § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP teda
predstavuje odchýlku od všeobecnej zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP), ktorá umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že ak sú splnené podmienky aplikácie
ustanovenia § 257 CSP, súd nezaviaže podľa § 256 CSP stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane, ale (v prípade úplnej moderácie) rozhodne, že súd
stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

30. Ustanovenie § 257 CSP vytvára pomerne široký priestor pre voľnú úvahu súdu. Použitie tohto
ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre rozhodnutie o

nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP kumulatívne splnenie dvoch podmienok: a) existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa a b) existenciu výnimočných okolností. Teda, na rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania strane, ktorá by inak mala na náhradu trov konania právo, nestačí
len existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo len existencia výnimočných okolností, ale na
takéto rozhodnutie je nutná existencia tak dôvodov hodných osobitného zreteľa ako aj výnimočných
okolností. Priamo z textu zákonného ustanovenia § 257 CSP totiž vyplýva, že súd by mal podľa neho
rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch.

31. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nešpecifikuje. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom
procesnej situácie.

32. Keďže je akcentované nazeranie na použitie inštitútu obsiahnutého v § 257 CSP z pohľadu úspešnej
strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri
tejto činnosti vynaložil.

33. Žalobca v odvolaní ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý mal súd prvej inštancie rozhodnúť
o náhrade trov konania podľa § 257 CSP, zdravotné dôvody toho z dvoch konateľov žalobcu, ktorý sám
vykonával činnosti zo zmluvného vzťahu so žalovaným a konajúc ktorým žalobca navrhol žalovanému
späťvzatie žaloby, nakoľko mu jeho zdravotný stav nedovoľoval zúčastňovať sa prípadných pojednávaní
v súdnom spore.

34. Odvolací súd, bez toho, že by to bolo v prejednávanej veci právne významné, zdôrazňuje, že žalobca
síce tvrdil, že jeden z jeho dvoch konateľov (a to práve ten, ktorého žalobca ako advokáta vykonávajúcim
v danom čase advokáciu samostatne nesplnomocnil na zastupovanie v tomto konaní) mal zdravotné
problémy, a že jeho ošetrujúci lekári mu neodporúčali účasť na prípadných pojednávaniach v súdnom
spore, no toto tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, a to napr. lekárskymi správami a pod.. Žalobcu
ťažilo v tomto smere dôkazné bremeno, nakoľko v rámci dokazovania platí v civilnom sporovom
konaní zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí,
ten dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len
potom môže súd zobrať jeho tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. Dôkazné bremeno týkajúce sa
skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí (obdobne
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 38/2015 z 21.01.2015). Žalobca však toto
tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, preto nemohol z neho ani odvolací súd vychádzať pri svojom
rozhodovaní v odvolacom konaní. Odvolací súd však súčasne dodáva, že vzhľadom na ďalšie okolnosti
prejednávanej veci by ani skutočne preukázané zdravotné problémy jedného z dvoch konateľov žalobcu
neboli dôvodom na rozhodnutie o trovách konania tak, že by súd žalovanému trovy konania, ktoré mu
vznikli na súde prvej inštancie, nepriznal, resp. by tento jeho nárok moderoval.

35. Žalobca je právnickou osobou, z hľadiska právnej formy spoločnosťou s ručením obmedzeným,
ktorá koná štatutárnym orgánom - jedným alebo viacerými konateľmi (§ 13 ods. 1 veta druhá v spojení
s § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka). Žalobca mal v čase, kedy prebiehalo konanie na súde prvej
inštancie, dvoch konateľov. Z výpisu žalobcu z Obchodného registra vyplýva, že v mene spoločnosti
bol oprávnený konať každý z konateľov samostatne. Jedným z konateľov žalobcu bol aj JUDr. Tomáš
Hauptvogela, ktorý v uvedenom čase vykonával aj advokáciu, a to samostatne (§ 12 ods. 1 písm. a)
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii - ďalej len „zákon o advokácii“). Žalobca JUDr. Tomáša Hauptvogela
splnomocnil ako svojho právneho zástupcu na zastupovanie v prejednávanej veci.

36. Ako vyplýva z ustanovenia § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka, právnická osoba, ktorou je
aj žalobca, koná nielen štatutárnym orgánom, ale môže za ňu konať aj zástupca. To platí v plnom rozsahu
aj v civilnom procesnom práve, poukazujúc na ustanovenie § 89 ods. 1 veta prvá CSP. Žalobca toto
svoje hmotnoprávne ako aj procesnoprávne oprávnenie, dať sa v konaní zastúpiť, a to kvalifikovaným
právnym zástupcom - teda advokátom, aj využil. Ako svojho zástupcu napokon splnomocnil osobu,
ktorá bola v čase konania na súde prvej inštancie jedným z dvoch konateľov žalobcu. Na základe
uvedených hmotnoprávnych ako aj procesnoprávnych ustanovení mal žalobca vytvorenú možnosť, aby

zabezpečil svoju účasť na pojednávaní aj prostredníctvom zástupcu, ktorú napokon aj využil a takto
mohol plnohodnotne vykonávať všetky jemu patriace procesné práva.

37. Ak žalobca chcel dosiahnuť stav, kedy sa pojednávaní bude zúčastňovať osobne (teda
prostredníctvom aspoň jedného konateľa, u ktorého žalobca netvrdil existenciu zdravotných problémov,
ktoré by mu v účastí na pojednávaniach bránili), tento stav mohol dosiahnuť aj tak, že by ako právneho
zástupcu splnomocnil iného advokáta ako toho, ktorý je súčasne jedným z konateľov žalobcu. Neobstojí
ani argument žalobcu o tom, že JUDr. Tomáš Hauptvogel sa nemohol v dôsledku splnomocnenia, ktoré
mu žalobca ako advokátovi na svoje zastupovanie v konaní udelil, zúčastňovať na pojednávaní ako
štatutárny orgán žalobcu z dôvodov možného konfliktu záujmov. Ak by totiž u JUDr. Tomáša Hauptvogela
existoval konflikt záujmov so záujmami žalobcu, bol tento povinný odmietnuť poskytnutie právnych
služieb žalobcovi podľa § 21 písm. b) zákona o advokácii. Keďže JUDr. Tomáš Hauptvogel neodmietol
poskytnutie právnych služieb žalobcovi, toto nasvedčuje tomu, že jeho záujmy neboli v rozpore so
záujmami žalobcu a za týchto okolností potom nič nebránilo JUDr. Tomášovi Hauptvogelovi zúčastniť
sa súdneho pojednávania ako štatutárny orgán žalobcu.

38. Za týchto okolností tvrdenie, že žalobca navrhol žalovanému späťvzatie žaloby z tvrdených, avšak
nepreukázaných, zdravotných dôvodov, aj to len jedného z dvoch konateľov žalobcu, pričom v konaní
bol naviac žalobca zastúpený advokátom, nemožno ani v prípade preukázania skutočných zdravotných
problémov jedného z konateľov žalobcu, ktoré by mu bránili v účasti na pojednávaní, tieto považovať za
dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd nemal priznať v dôsledku späťvzatia žaloby bez toho,
že by toto späťvzatie vyvolal svojím správaním žalovaný, náhradu trov konania žalovanému.

39. Z uvedených dôvodov odvolací súd preto dospel k záveru, že by nebolo v prejednávanej veci
spravodlivé, aby žalovanému neboli zo strany žalobcu nahradené trovy konania.
40. Keďže ani odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie nezistil v prejednávanej veci existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa a súčasne ani výnimočných okolností prípadu, odvolací súd dospel
k záveru, že nie sú v prejednávanej veci splnené podmienky aplikácie ustanovenia § 257 CSP a
rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP
žalovanému voči žalobcovi je správne.

41. Odvolací súd III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, napadnutý odvolaním žalobcu, z už
uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %). O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a ktoré vydá súdny úradník.

43. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 19. 2. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.