Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/106/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213225023
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213225023.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: H. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R., X. ulica XX, v konaní o zaplatenie sumy 1.536,48 eura s príslušenstvom,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6C/45/2014-150 zo dňa 1. augusta
2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 6C/45/2014- 184 zo dňa 27. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanému

nepriznáva náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na, § 52 ods. 1 až 4, § 100
ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 29.10.2013 domáhala, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1536,48
eura, ako aj vyčísleného úroku z omeškania v sume 21,38 eura a úroku z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 1536,48 eura za čas od 7.8.2011 do zaplatenia a trov konania. Poukázal na to,

že právny predchodca žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril dňa 26.9.2007 so žalovaným
zmluvu o splátkovom úvere číslo 212508877, na základe ktorej mu poskytol úver, ktorý sa zaviazal
vrátiť v mesačných splátkach, pričom následky nedodržania splátok sú uvedené vo VOP pôvodného
veriteľa. Žalovaný však dohodnuté splátky nedodržal, preto ku dňu postúpenia pohľadávky bola táto
vo výške 5015,50 eura. V tomto konaní si žalobca uplatňuje splátky splatné v období od 20.11.2010
do 20.8.2012 , pričom splátky splatné od 20.8.2011 do 20.8.2012 sa stali splatné dňa 6.8.2011, kedy

vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru. Predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2011 .

2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 26.9.2007 žalovaný ako dlžník
a právny predchodca žalobkyne ako veriteľ uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej
veriteľ mu poskytol úver v sume (90 000 Sk) 2987,45 eura. Tento úver žalovaný mal splácať

v mesačných splátkach po 2104 Sk (90,29 Euro) a mal vykonať 59 splátok a to od 20.10.2007
do 20.8.2012. Listom zo dňa 18.7.2011 pôvodný veriteľ oznámil dlžníkovi postúpenie predmetnej
pohľadávky žalobkyni. Listom zo dňa 18.7.2011 žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie celého
úveru. Podľa prílohy č. l k zmluve o postúpení pohľadávok posledná úhrada dlžníkmi bola vykonaná dňa
20.12.2008. Súd prvej inštancie poznamenal, že je nepochybné, že zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný a
právny predchodca žalobkyne dňa 26.9.2007 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto

uzatvoril dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský
právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení OZ a to aj z hľadiska premlčania. Takýto záver ocharakterepredmetnéhoprávnehovzťahu,akoajoaplikáciiustanoveníOZopremlčanínatakýtoprávny
vzťah , je v súlade s rozhodnutím NS SR zo dňa 21.4.2015 spisová značka 3MCdo 12/2014 ako aj 4
MCdo 17/2014 zo dňa 26.11.2015.

3. Súd prvej inštancie s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, skúmal, či
sporné právo bolo na súde uplatnené pred uplynutím zákonom stanovenej premlčacej dobe. Vzhľadom
na to zisťoval, kedy nastala možnosť vykonania práva po prvý raz, teda od ktorého dňa začala plynúť
premlčacia doba veriteľovi na uplatnenie tohto svojho práva z predmetnej zmluvy. Začiatok plynutia

premlčacejdobynastávavokamihu,keďsaveriteľmôžeoprávnenedomáhaťnasúdesplneniazáväzku.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz . Ak
však veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať. Z tohto dôvodu
súdna prax (R 28/1984) vyvodzuje, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď
veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať. To potom v tomto prípade znamená, že počiatok plynutia
premlčacejdobytrebapočítaťododňanasledujúcehopotom,čopôvodnýveriteľmoholprvýkrátpožiadať

a splnenie a nie odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu. V opačnom prípade veriteľ by mohol predlžiť
svojou nečinnosťou premlčaciu dobu, čo však je v rozpore zmyslom inštitútu premlčania. Doplnil, že
podľa tvrdenia žalobkyne dátum poslednej úhrady bol 20.12.2008 . Vzhľadom k tomuto údaju pôvodný
veriteľ mohol vyvolať splatnosť celého dlhu najneskôr 20.6.2009. V zmysle uvedeného potom súd prvej
inštancie pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát na súde svoje právo mohol uplatniť voči

žalovaným už 20.8.2009 (pretože po nezaplatení 3. po sebe nasledujúcej splatnej splátky, mohol
vypovedať predmetnú zmluvu podľa bodu 17.1 VOP a tým dosiahnuť zosplatnenie predmetného dlhu) .
Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát mohol svoje právo na súde uplatniť už 20.8.2009 a
začalamuod21.8.2009plynúťtrojročnápremlčaciadobanauplatneniepráva auplynuladňa21.8.2012.
Žaloba na súd bola podaná dňa 29.10.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty.

Na základe vyše uvedeného súd dospel k záveru, že sporné právo je premlčané , preto ho žalobkyni
priznať nemohol a žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP,
keď v konaní plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože mu zo spisu žiadne
nevyplývali.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Upozornil na to, že považuje
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné, pretože mu nie je zrejmé na základe akých
zákonných skutočností ustálil, že veriteľ mohol prvýkrát uplatniť na súde svoje právo už 20.08.2009 a z

akého dôvodu začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie tohto práva odo dňa 21.08.2009. V uvedenej
súvislosti poukázal na Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1ObdoV/10/2012 zo
dňa 30.05.2013, a sp. zn. 4Cdo/90/2013 zo dňa 22.08.2013. Vyzdvihol, že podľa jeho názoru nemožno v
tomto prípade aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 MCdo/17/2014 zo
dňa 26.11.2015, na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie, pretože v uvedenom

prípade bolo dohodnuté plnenie dlhu v splátkach, a teda nie je možné posudzovať plynutie premlčacej
doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, keďže plynutie premlčacej doby v prípade
dojednania splácania dlhu v splátkach upravuje Občiansky zákonník vo svojom ustanovení §
103. Z uvedeného je zrejmé nesprávne právne posúdenie súdom. Každá zo splátok predstavuje
samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho

zákonníka samostatne. Občiansky zákonník ďalej v ustanovení § 565 umožňuje, aby
sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv.
strata výhody splátok). Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlho, začína plynúť
odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. To však
platí len v prípade, keď veriteľ využil svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie

niektorých zo splátok. Zdôraznil, že si žalobou uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky
splatné od 20.11.2010 do konečnej splatnosti úveru -20.08.2012. Ak veriteľ svoje oprávnenie nevyužije,
plynie premlčacia doba v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka pre každú splátku
samostatne.AjvprípadeaplikácieustanoveníObčianskehozákonníkatýkajúcichsapremlčacejdoby,by
premlčacia doba začala plynúť pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade

s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka od 21.04.2011 (deň nasledujúci po splatnosti splátky, pre
nesplneniektorejdošlokvyhláseniumimoriadnejsplatnosti),pričompresplátkysplatnépredvyhlásením
mimoriadnej splatnosti by plynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti (pre
každú samostatne). V predmetnej veci bolo dohodnuté plnenie v splátkach, preto bolo potrebné navec aplikovať ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, dospel žalobca k
záveru, že nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný, a to ani v prípade aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku. Namietal, že súd na daný prípad nesprávne

aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, pričom na daný prípad bolo
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny
obchodno-záväzkovývzťah,spoukazomnaviacerérozhodnutiavšeobecnýchsúdov,akoajNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 1.536,48

s príslušenstvom a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho v plnom
rozsahu.

5. Žalovaný s k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dospel k záveru, že
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušiť vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

10.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného

práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,
a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval
(citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009).

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle §

380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Odvolací súd preskúmaním dôvodnosti podaného odvolania žalobcu, ktorým namietal vecnú
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti dospel k záveru, že súd prvej inštancie

nesprávne vec právne posúdil tým, že neaplikoval správnu právnu normu, pretože na obchodno-
záväzkový vzťah použil ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie, pričom aplikoval
aj ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.13. Súd prvej inštancie poukazujúc na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. dospel k jednoznačnému
záveru o premlčaní celého uplatnené nároku žalobkyne, v dôsledku čoho žalobu ako celok zamietol.
Z ust. § 5b cit. zákona vyplývalo, že „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada

aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával“. Odvolací súd však v tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018, ktorý vyslovil, že ustanovenie §

5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe predmetného nálezu stratilo citované ustanovenie § 5b
účinnosť, a to dňom 27.09.2018, kedy bol nález publikovaný v Zbierke zákonov, pričom zákonodarca je
povinný toto ustanovenie uviesť do súladu s Ústavou Slovenskej republiky do 6 mesiacov odo dňa jeho
zverejnenia v zbierke zákonov, inak stráca aj platnosť.

14. Podľa § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú
účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

15. Odvolací súd poznamenáva, že nález o nesúlade ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 46 Ústavy
SR bol publikovaný v zbierke zákonov dňom 27.09.2018, preto je nevyhnutné neaplikovať predmetné
právne ustanovenie na právne vzťahy, ktorých stranou je spotrebiteľ, vzhľadom na stratu jeho účinnosti.
V tejto súvislosti, odvolací súd ešte dopĺňa, že normatívne účinky vysloveného nesúladu ústavným
súdom v zmysle § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. (strata účinnosti sporného ustanovenia) sú nevyhnutným

a nezvrátiteľným následkom vysloveného nesúladu, na ktoré musel odvolací súd v odvolacom konaní
prihliadnuť.

16. Ďalej je potrebné poznamenať, že Ústava SR a taktiež ani Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné
ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením

konania. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, v ktorom plénum Ústavného súdu zajalo jednoznačné
stanovisko ohľadom hmotnoprávnych účinkov rozhodnutí ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného
nálezu možno dospieť k záveru, že aj vo veciach, ktoré neboli právoplatne skončené a ústavný súd
rozhodol o nesúlade právneho predpisu, resp. časti právneho predpisu možno ustáliť, že v týchto

veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí
tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný
výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu, teda aj napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie
vychádzal pri jeho rozhodovaní v predmetnej veci z platného a účinného práva, vychádzal tiež z
predpokladu ústavnosti sporného ustanovenia, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Nesúladnosť sporného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa bola ústavným súdom konštatovaná až neskôr, avšak s poukazom na to, že nález
ústavného súdu ex tunc, nemožno argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorou odôvodnil zamietnutie časti
žaloby žalobcu považovať za správnu. Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že v čase jeho rozhodovacej
činnosti vychádzal z právne súladnej právnej normy, v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým
vyslovilnesúladnosť§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaprišloktakejpodstatnejzmene

okolností, v dôsledku ktorých odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie zaťažil napadnuté
rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Odvolací súd sa však stotožnil aj s odvolacou námietkou žalobcu ohľadom nesprávneho posúdenia
premlčania, keď súd prvej inštancie konštatoval, že veriteľ mohol prvýkrát uplatniť na súde svoje právo

už 20.08.2009. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že sám určil splatnosť dlhu v závislosti
od poslednej úhrady splátky zo strany žalovaného. Takýto postup súdu je však neprípustný, keď právo
zosplatniť úver má len veriteľ, čo nakoniec vyplýva aj zo VOP veriteľa. Súd nemôže nútiť veriteľa
zosplatniť predmetný úver alebo vypovedať zmluvu, pretože je to jeho právo a nie povinnosť.19. Nad rámec uvedeného, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozsudku nevysporiadal s tým, či žalobkyňa uplatnenú pohľadávku nadobudla platným právnym úkonom
postúpenia v nadväznosti na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), v znení účinnom v čase
postúpenia pohľadávky, podľa ktorého: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.“

20. V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že do spisu nebol doložený
dôkaz o tom, či veriteľ ešte pred postúpením pohľadávky žalobcovi vyzval žalovaného na splatenie
zvyšnej časti úveru. V súlade s aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa tým, či žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno,
listinnýmidôkazmi(ktoréjejpripostúpeníbankabolapovinnáodovzdať)dostatočnepreukázal,žebanka

pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného na zaplatenie peňažného záväzku, v dôsledku čoho
by bol s platením dlhu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a či následne žalobcovi
postúpila svoju pohľadávku zodpovedajúcu práve tomuto nesplnenému peňažnému záväzku. Ak totiž
banka postúpila svoju pohľadávku žalobcovi bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy, potom
bolo potrebné súdom prvej inštancie zhodnotiť súlad takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky

so zákonom a urobiť záver o platnosti či neplatnosti takéhoto právneho úkonu (§ 39, § 525 ods.
2 Občianskeho zákonníka), v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“). Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd

na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou, ani konvalidáciou, nepremlčuje
sa a poskytnuté plnenie z takého právneho úkonu predstavuje bezdôvodné obohatenie. V naznačenom
kontexte je nevyhnutné akcentovať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, podľa ktorého ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej
vety zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o

postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka zakázané.

21. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

Súd prvej inštancie v ďalšom konaní najskôr posúdi aktívnu legitimáciu žalobcu, teda s poukazom na
vyššie uvedené sa bude zaoberať platnosťou postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu
žalobcu (Slovenskej sporiteľne, a.s.) na samotného žalobcu. V závislosti od uvedeného vec opätovne
právne posúdi aj s ohľadom na nové skutočnosti týkajúce sa nesúladu ustanovením § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pridŕžajúc sa pritom právneho názoru odvolacieho súdu v tomto

zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách
odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).