Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407200789
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4407200789.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

RenátyPátrovičovejaJUDr.DenisyŠaligovej,vprávnejvecižalobcu:RímskokatolíckacirkevBiskupstvo
Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. č. 7, 949 01 Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Petruška & partners s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 47 254 882, proti
žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpeného Advokátskou kanceláriou HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom
Červeňova14,81103Bratislava,IČO:35885459,ovydanienehnuteľnýchvecíanavrátenievlastníctva,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 16C/15/2007-1139 zo dňa

03.11.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam: parcela č. 3815,
druh pozemku lesné pozemky o výmere 5507 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o
výmere 533847 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 1246492 m 2, parcela
č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 264023 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné

pozemky o výmere 253104 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3327 m2,
parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 5345 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria o výmere 8542 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku zastavané plochy a
nádvoria o výmere 461 m2, zapísané na LV č. XXXX, pre katastrálne územie Kamenín, obec Kamenín,
okres Nové Zámky, vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom ako parcely registra
„C“, a to spolu s dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti o lesy, opis
porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú a porastovú

mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej
siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický
prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku.
Súd svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. c),
ods. 2, 3, § 4, § 5 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj „zákon o
navrátení vlastníctva“ alebo „reštitučný zákon“) a § 3 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Súd v

odôvodnení poukázal aj na niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Zároveň
súd priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s
odkazomnaustanovenie§251,§255ods.1a§262ods.2zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporového
poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“).2. Žalobca (pôvodne Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza) sa podanou žalobou
domáhalodžalovanéhovydaniaaprinavráteniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiam:parcelač.XXXX,

druh pozemku lesné pozemky o výmere 5507 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o
výmere 533847 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 1246492 m2, parcela
č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 264023 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné
pozemky o výmere 253104 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3327 m2,
parcela č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 5345 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku

zastavané plochy a nádvoria o výmere 8542 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku zastavané plochy
a nádvoria o výmere 461 m2, zapísané na LV č. XXXX, pre kat. územie Kamenín, Obec Kamenín,
okres Nové Zámky, vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom ako parcely registra
„C“, a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. Uviedol, že Ostrihomské arcibiskupstvo bolo
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných v Pozemkovoknižnej vložke č. XXX, v katastrálnom
území Kamením. Z Modusu vivendi medzi Československou republikou a Svätou Stolicou z 02.02.1928

apodľaPápežskejkonštitúcieslovenskostizodňa30.12.1977,konštitúcii„Praescipritionumsacrosancti“
a „Qui Divino“ vyplýva, že žalobca je právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva na území
Slovenskej republiky.

3. Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi a konštatoval, že žalobca je ako

cirkev registrovaná v Slovenskej republike riadne registrovaná a že je daná jeho aktívna legitimácia
na podanie žaloby ako právneho nástupcu Ostrihomskej kapituly; táto skutočnosť bola viacerými
rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prejudikovaná a obdobný názor zaujal aj Ústavný
súd Slovenskej republiky. Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v
období, ktoré je podľa reštitučného zákona rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových

krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností,
ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú arcidiecézu alebo iný
zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Podľa názoru súdu Ostrihomská arcidiecéza nemala
k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne právo, pretože Svätá stolica jej právo spravovať
tieto majetky odňala 29.05.1922 a právne toto územie odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila

k Trnavskej apoštolskej administratúre. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou
boli upravené medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, ktorá nadobudla platnosť 02.02.1928. Touto
zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia československých diecéz. V súlade so
zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou "Ad ecclesiastici regiminis incrementum"
z 02.09.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi

hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak,
že územie Ostrihomskej arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo
a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku žalobcu - Trnavskú apoštolskú administratúru.
Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný
a nehnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze

pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre. V tejto súvislosti súd poukázal aj na ďalšie Apoštolské
konštitúcie "Qui Divino" a " Praescriptionum sacrosanti", ktoré potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz
s československými štátnymi hranicami.

4. Z pozemkovoknižnej vložky č. 582 pre katastrálne územie Kamenín súd zistil, že ako vlastník

dotknutýchnehnuteľnostíbolovčaseichodňatiauvedenéOstrihomskéarcibiskupstvo,ktoréhoprávnym
nástupcom vo vzťahu k nehnuteľnému majetku na území SR je nepochybne Rímskokatolícka cirkev.
Aj rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotili v závere,
že v žalobách o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v
zmyslereštitučnéhozákonajezaoprávnenúosobu,tedazaaktívnevecnelegitimovanýsubjektpotrebné

považovať Rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr.
ktorá diecéza) si tento reštitučný nárok uplatní.

5. Podľa § 5 reštitučného si oprávnená osoba musela svoje právo na vrátenie vlastníctva uplatniť voči
povinnej osobe písomnou výzvou, urobenou najneskôr do 30.04.2006. V tejto lehote bolo povinnosťou

oprávnenej osoby aj preukázať skutočnosti podľa § 3 reštitučného zákona. Ak na základe takejto výzvy
povinná osoba do 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrela s oprávnenou osobou dohodu o
vydaní veci, mala oprávnená osoba právo obrátiť sa so svojim nárokom na súd v lehote podľa § 5
ods. 3 reštitučného zákona. Z písomnej výzvy zo dňa 13.01.2006 súd zistil, že si oprávnená osobauplatnila právo na navrátenie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam s odkazom na pozemnoknižnú
vložku č. XXX a identifikáciu parciel č. XXXX/XX z novembra 2005 ako aj na výpis z listu vlastníctva č.
XXXX. Keďže v tomto prípade k uzavretiu dohody medzi oprávnenou a povinnou osobou v zmysle § 5

ods. 2 reštitučného zákona nedošlo, žalobca si ako oprávnená osoba uplatnil svoje právo na súde dňa
19.01.2007, podaním žaloby v tejto veci, t.j. žaloba bola podaná v lehote podľa § 5 ods. 3 reštitučného
zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola
podaná dôvodne, a preto jej vyhovel v celom rozsahu. Žalobca si splnil všetky zákonné podmienky pre
navrátenie vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam, lebo vo výzve uviedol, ktoré nehnuteľnosti žiada

navrátiť a táto výzva bola žalovanému doručená v zákonnej lehote, pričom obsahovala predmet nároku
na vydanie nehnuteľnosti, keďže žalobca uviedol, že tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom
území Kamenín a bližšie ich špecifikoval s odkazom na pozemnoknižnú vložku, list vlastníctva a
identifikáciu parciel, ktoré tvorili prílohu výzvy. V súčasnosti sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č.
XXXX pre katastrálne územie Kamenín s poukazom na v obci vykonaný ROEP (register obnovnej
evidencie pozemkov). Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť. V odôvodnení odvolania namietal arbitrárnosť a nezákonnosť rozsudku a
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, resp. nepreukázanie jeho vecnej aktívnej legitimácie, pretože
podľa jeho názoru žalobca nie je pôvodným pozemnoknižným vlastníkom a ani právnym nástupcom po

pôvodnom pozemnoknižnom vlastníkovi - Ostrihomskej kapitule. Súd podľa neho neprihliadal na ním
predložené dôkazy, a to Kódex kánonického práva z 1983 a Pápežskú bulu DIOECESIUM FINES zo dňa
19.07.1939, a tiež namietal posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a posúdenie existencie
rozhodného obdobia. Podľa neho neobstojí názor, že na riadne a včasné uplatnenie reštitučného
nároku postačuje výzva, v ktorej sú identifikované nehnuteľnosti označením katastrálneho územia a

pozemnoknižnej vložky, keďže nevyhnutným predpokladom pre riadne a včasné uplatnenie reštitučného
nároku je i preukázanie dôvodu navrátenia vlastníckeho práva v hmotnoprávnej lehote končiacej
dňom 30.04.2007. Súd z tohto hľadiska preto nesprávne právne posúdil výzvu žalobcu, v ktorej
žalobca nedodržal kumulatívne zákonné podmienky reštitučného zákona na navrátenie vlastníckeho
práva doručením kvalifikovanej, zrozumiteľnej a určitej výzvy, a keďže v hmotnoprávnej lehote, t. j.

do 30.04.2007 nepreukázal skutočnosti požadované reštitučným zákonom, jeho právo na navrátenie
vlastníckeho práva zaniklo.

7. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP)
a po prejednaní veci urobil záver, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto tento rozsudok podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd
použijúc v tomto prípade citované zákonné ustanovenie konštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie

aj správne a podrobne odôvodnil v súlade s citovanými ustanoveniami reštitučného zákona, na ktoré
aj odvolací súd poukazuje. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal všetkými
námietkami uvádzanými žalovaným v priebehu konania a tiež v podanom odvolaní, jeho závery majú
oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v súlade aj s judikatúrou súdov v obdobných veciach. Odvolacie
dôvody žalovaného neobsahujú také skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v priebehu konania

nezaoberal.

9. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku uvedenej žalovaným v podanom odvolaní
odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť

súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý procestreba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných
práv, priznaných jej v civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených
záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a

právom chránených záujmov priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich
práv a oprávnených záujmov, a to aj z hľadiska práv na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd
dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu teda musí obsahovať
uvedené zákonné náležitosti, t. j. musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a

spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Ak
rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, v dôsledku

čoho dochádza k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom sporovom
konaní. Nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia bráni jeho vecnému preskúmaniu
a konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických
dôvodov do úvahy, najmä pri zachovaní zásady dvojinštančnosti.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia zhodnotil, že námietka
nepreskúmateľnosti predmetného rozhodnutia zo strany žalovaného nie je opodstatnená. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ako je opísané v bodoch 1. až 5., totiž obsahuje všetky zákonné náležitosti
vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP, vrátane jasného opísania skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj myšlienkového postupu súdu, ktorým sa spravoval pri rozhodovaní

predmetného sporu, a samotného právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia je jasné a
zrozumiteľné, vrátane aplikácie správnych ustanovení reštitučného zákona a súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa predmetného sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nenesie
znaky ľubovôle a je v súlade aj s ďalšími súdnymi rozhodnutiami, v ktorých boli rozhodované obdobné
spory.

12.Vovzťahukpasívnejlegitimáciižalovanéhoodvolacísúduvádza,žeajtútootázkusúdprvejinštancie
správne posúdil. Ustanovenie § 4 ods. 1 reštitučného zákona ustanovuje, kto je povinnou osobou, a
to tak, že je ňou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona (t.j. 01.05.2005) spravuje nehnuteľné
veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. V prejednávanej veci nebolo

pochýbotom,ženehnuteľnosti,ktorésamajúvydať,boliaajvčaserozhodovaniasúdusúvovlastníctve
Slovenskej republiky a že ich správcom je evidovaný žalovaný. Žalovaný ako správca a držiteľ sporných
nehnuteľností je v zmysle reštitučného zákona povinnou osobou, preto ho žalobca správne označil ako
pasívne legitimovanú stranu sporu. Rovnaký záver prijal v obdobnej veci aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku zo dňa 30. novembra 2010 sp. zn. 2Cdo 208/2009.

13.Vzhľadomnauvedenézáveryodvolacísúdposúdilodvolaniežalovanéhoakoneopodstatnené,preto
rozsudok súd prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v
podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

14. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému podľa § 255 CSP patrí náhrada účelne
vynaložených trov. V tomto štádiu konania mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd v zmysle
§ 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol, že sa mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §

420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).