Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/54/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715211851
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8715211851.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa, v spore žalobcu: N., právne zastúpeného Beňo &
partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 93, Poprad 058 01, proti žalovanému
N.., zast. JUDr. Máriou Faithovou, advokátkou, Hlavná 28, 925 26 Reca, o určenie vlastníckeho práva,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 13C/218/2015-184 zo dňa 15.2.2017
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu,
o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej súd prvej inštancie) zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, po upresnení pozemku D. parc.č.
XXX/X - ostatné plochy o výmere XXXX m2 v k.ú. V. a priznal v konaní plne úspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. V odôvodnení uviedol, že sporná nehnuteľnosť - pozemok parc.č. XXX/X v k.ú. V. bola vytvorená
geometrickým plánom č. XX/XXXX (poznámka odvolacieho súdu správne č. XX/XXXX) zo dňa
22.05.2015 a to odčlenením od parc. č. XXX/X, ako diel č. X o výmere XXX m2, diel č. X o výmere
XX m2 a parc.č.XXX/X ako diel č.X o výmere XX m2 a diel.č.X o výmere XXX m2. Táto nehnuteľnosť
je zapísaná na LV č. XXXX k.ú. V., podľa ktorého výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností je
žalovaný. Rovnako žalovaný potvrdil, že pôvodným parcelám č. XXX/X a č. XXX/X zodpovedajú súčasné
parc. č. XXX/X, č. XXX/X a č. XXX/X, pričom táto parcela je predmetom konania vedeného na tamojšom
súde pod sp.zn. XXC/XXX/XXXX.

3. Žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol vydržaním a zároveň tvrdil, že
už jeho právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti na základe rozhodnutí o
vyvlastnení a následne zo zákona prešlo vlastnícke právo na žalobcu.

4. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k pôvodným parc. č. XXX/X a č. XXX/X na základe darovacích
zmlúv uzavretých s dedičmi po pôvodných vlastníkoch, U. O. a Q. Q.. Tieto právne predchodkyne
žalovaného sa domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych
predchodcoch U. E.i v jednej polovici a nebohej Q. B. v jednej polovici a to v konaní vedenom na
tamojšom súde pod sp.zn. 13C/78/2012 z dôvodu, že v tom čase na základe osvedčenia o vydržaní
a následného prevodu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou bolo vlastnícke právo zapísané v prospech

tretej osoby. V uvedenej veci tamojší súd rozhodol rozsudkom zo dňa 15.02.2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 25.03.2013 a následne na základe osvedčenia o dedičstve vydaného v konaní
21D/183/2013 na tamojšom súde spoluvlastnícky podiel nebohého U. E. nadobudla U. O., ktorá ho
na základe darovacej zmluvy zo dňa 24.07.2014 previedla na žalovaného. Na základe osvedčenia o
dedičstve vydaného v konaní na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod. sp.zn. 4D/252/2014 nadobudla
Q. Q. spoluvlastnícky podiel nebohej Q. B. a táto ho darovacou zmluvou zo dňa 03.07.2015 previedla
na žalovaného.

5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na ust. §132 ods. 1, 2, §134 ods. 1, 2,
§130 ods. 1 OZ, §2 ods.1 zák.č. 138/1991 Zb. o majetku Obcí, §18 ods.1, §20 ods.1 zák.č. 87/1958
Zb. o stavebnom poriadku, §47 vyhlášky č. 144/1959 Zb a §6 ods. 2 vyhlášky č.23/1964 Zb. uzavrel,
že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože zmenu vlastníctva
k spornej nehnuteľnosti nie je možné docieliť inak, ako podaním určovacej žaloby s prihliadnutím na
rozhodnutia správy katastra, ktoré predložili strany sporu a to v zmysle §80 pís. C) OSP (právnej úpravy
účinnej v čase v podania žaloby) a rovnako aj v zmysle §137 pís. c) zák.č. 160/2015 Z.z. CSP (ďalej
len CSP) účinného od 01.07.2016. Súd prvej inštancie skonštatoval, že sporná parc.č. XXX/X bola
vytvorená geometrickým plánom č. XX/XXXX z pôvodných parciel A. XXX/X a XXX/X, z ktorých bola
odčlenená celková výmera XXXX m2 a zo zvyšku týchto parciel boli vytvorené parcely č. XXX/X a č.
XXX/X, ktoré však nie sú predmetom tohto konania. Podľa tvrdenia v žalobe predmetné parcely A. č.
XXX/X a XXX/X ležia z časti pod miestnou komunikáciou, z časti pod chodníkom pre peších, resp. vo
verejnej zeleni. Žalobca predovšetkým tvrdil, že pôvodné parcely A. č. XXX/X a č. XXX/X (z ktorých
bola vytvorená predmetná sporná parcela č. KN XXX/X) nadobudol na základe vyvlastnenia, pretože
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol štát a boli zverené do správy právneho predchodcu
žalobcu - bývalého MsNV v V.. Žalobca tiež tvrdil, že vyvlastnenie parciel č. XXX/X a XXX/X prebehlo v
troch etapách. V prvej etape malo prebehnúť vyvlastnenie tých častí nehnuteľností, ktorým v súčasnosti
zodpovedá parc.č. XXX/X. Druhá etapa vyvlastnenia mala prebiehať v r. XXXX a ukončená mala byť
rozhodnutím odboru pre výstavbu Rady ONV v V. č. B../XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956. Právoplatné
rozhodnutie, na ktoré sa žalobca odvolával, súdu však nepredložil, predložil iba kópiu prvých dvoch
strán tohto rozhodnutia s odôvodnením, že v archíve sa zvyšok nenachádza. Podľa tohto rozhodnutia
sa malo uskutočniť vyvlastnenie v prospech N. podnikové riaditeľstvo v V. za účelom výstavby bytových
jednotiek. Na druhej strane rozhodnutia sa uvádza, že predmetom vyvlastnenia mali byť aj okrem iného
aj nehnuteľnosti parc.č.XXX/X - dvor a č. XXX/X - záhrada o výmere XXX m2 a následne pod tým sa
uvádza výmera zabratej plochy celkovo XXX m2. Žalobca nepredložil žiaden geometrický plán, z ktorého
by bolo zrejmé, ktorá konkrétna časť parciel č. XXX/X a XXX/X mala byť predmetom vyvlastnenia.
Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zapísané do evidencie nehnuteľností, čo medzi stranami sporu ani
nebolo sporné. Žalobca predložil doklady, z ktorých vyplýva, že prebiehali jednania ohľadom odkúpenia
pozemkov a že vo veci bolo zahájené vyvlastňovacie konanie (uzn. č. D169/56), avšak pre nadobudnutie
vlastníctva je podstatné, či vyvlastňovacie konanie bolo právoplatne skončené. Túto skutočnosť
nepreukazuje výmer MsNV v V. pod. č. výst. XXX/XXXX, ktorým bola stavebníkovi - N. V. povolená
výstavba bytových jednotiek okrem iného aj na parcele č. XXX/X. Výmer bol vydaný 25.05.1955, avšak
v tom čase ešte nedošlo k vyvlastneniu týchto nehnuteľností, pretože vyvlastňovacie konanie bolo
zahájené až na základe rozhodnutia z 25.04.1956. Naviac vyvlastnenie malo byť vykonané za účelom
výstavby bytových jednotiek na vyvlastnených nehnuteľnostiach, avšak tieto bytové jednotky nikdy na
parc.č. XXX/X a XXX/X neboli postavené, teda aj preto je dôvodné pochybovať, či vyvlastňovacie
konanie, ktoré malo byť vykonané na tento účel, aj skutočne bolo ukončené vo vzťahu k parc.č. XXX/
X a XXX/X. Aj keď neexistujúci dátum uvedený v rozhodnutí by mohol byť iba technickou chybou, z
obsahu rozhodnutia nie je zrejmé, aká časť predmetných parciel mala byť predmetom vyvlastnenia,
keďže sa tu uvádza údaj XXX m2 a tiež XXX m2. Odhliadnúc od týchto nedostatkov však súd prvej
inštancie považoval za rozhodujúce, že zo strany žalobcu nebolo predložené právoplatné rozhodnutie,
na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že došlo k vyvlastneniu časti sporných nehnuteľností
a teda k zániku vlastníctva pôvodných vlastníkov ako právnych predchodcov žalobcu. V tretej etape
vyvlastnenie malo prebehnúť na základe rozhodnutia č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964, keď predmetom
vyvlastnenia mala byť parcela mpč. XXX/X a mpč. XXX/X o výmere XXX m2. Tvrdenie žalobcu, že
ide o právoplatné rozhodnutie, žalovaný opäť spochybnil, pretože predložil súdu farebnú kópiu tohto
dokladu, na ktorej je v hornej časti zreteľne uvedená poznámka, že ide o koncept. Táto skutočnosť
na čiernobielej kópii predloženej žalobcom viditeľná nie je. Na predloženom doklade sa uvádza, že ho
mal vydať vedúci odboru výstavby a je tam nečitateľný podpis. V dolnej časti sa rukou uvádza údaj:
„toto rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné, V., 15.12.1964 a nečitateľný podpis“. Podľa názoru súdu

prvej inštancie predložený doklad nemožno považovať za právoplatné rozhodnutie, pretože uvedená
poznámka „koncept“ nasvedčuje tomu, že išlo iba o nejaký návrh alebo prípravu rozhodnutia, je pritom
otázne, či rozhodnutie v takomto znení aj skutočne bolo vydané. Navyše rozhodnutie nebolo opatrené
ani pečiatkou príslušného štátneho orgánu. Aj keď podľa vtedy platnej právnej úpravy (vládne nariadenie
č. 91/1960) sa medzi náležitosťami rozhodnutia výslovne neuvádzal odtlačok pečiatky orgánu, ktorý ho
vydal a podpis zamestnanca oprávneného vydať rozhodnutie (tak ako to v súčasnosti opravuje zák. č.
71/1967 Zb.), bolo bežnou praxou, že práve odtlačkom pečiatky sa preukazovalo, že rozhodnutie vydal
správny orgán, čo vyplýva z viacerých listinných dôkazov - rozhodnutí predložených oboma stranami
sporu. Aj doložka o vykonateľnosti sa vyznačovala tak, že bola opatrená odtlačkom pečiatky správneho
orgánu a podpísaná príslušnou osobou a rovnako z nej vyplývalo, ktorým dňom došlo k právoplatnosti
jednotlivých výrokov. Naviac rovnako v zmysle konceptu by predmetom vyvlastnenia mala byť parc.č.
XXX, aj keď v tom čase takáto parcela nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností a ak by mala byť reálne
oddelená časť nehnuteľnosti ako v tomto prípade, k rozhodnutiu by musel byť predložený aj geometrický
plán, na ktorom je vyznačené oddelenie nehnuteľnosti a uvedená jej výmera. Z týchto dôvodov súd
prvej inštancie dospel k záveru, že doklad predložený žalobcom nemožno považovať za právoplatné
rozhodnutie správneho orgánu a mal za to, že ani ohľadom tejto časti pôvodných nehnuteľností žalobca
nepreukázal, žeby došlo k právoplatnému vyvlastneniu sporných nehnuteľností a skonštatoval, že zo
strany žalobcu, ktorého zaťažuje dôkazne bremeno, nebolo preukázané, žeby druhá alebo tretia etapa
vyvlastňovania bola ukončená právoplatným rozhodnutím príslušného správneho orgánu a skonštatoval,
že žalobca, ani jeho právny predchodca, nemohol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudnúť
vyvlastnením.

6. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ex lege
v zmysle §2 ods.1 zák.č. 138/1991 Zb., súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na nepreukázanie
tvrdení žalobcu ohľadom vyvlastnenia sporných nehnuteľností by musela byť inými dôkazmi preukázaná
skutočnosť, že bývalý MsNV v V. mal právo hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam ku dňu
nadobudnutia účinnosti zák.č. 183/1991 Zb. Žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že k predmetným
nehnuteľnostiam mal právo hospodárenia bývalý MsNV v V., resp. dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé,
že sporné nehnuteľnosti by boli zahrnuté v majetku, ktorý bol delimitovaný na žalobcu, však žalobca
nepredložil. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
svojho tvrdenia, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol na základe zákona.

7. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval tvrdenia žalobcu, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
nadobudol vydržaním. V tejto súvislosti poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu ohľadom plynutia
vydržacej lehoty, keď v žalobe tvrdil, že táto uplynula ku dňu 01.01.2006, aj keď neuvádzal, na základe
akého právneho titulu sa stal oprávneným držiteľom a následne na pojednávaní tvrdil, že vydržacia
lehota uplynula k 01.01.1993, pričom začala plynúť momentom právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.
Súd prvej inštancie však skonštatoval, že nebolo preukázané, žeby v roku 1964 bolo o vyvlastnení
predmetných nehnuteľností právoplatne rozhodnuté. Aj v prípade, keby právoplatne rozhodnuté o
vyvlastnení bolo, tak vlastníkom by sa stal štát a právny predchodca žalobcu by k týmto nehnuteľnostiam
získal iba právo hospodárenia a žalobca by následne vlastníctvo nadobudol v zmysle §2 ods.1 zák.č.
138/1991 Zb. Nakoľko nebolo preukázané, že rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť, resp.
že bolo vydané, preto by žalobca musel preukázať, že mu právnym predchodcom boli nehnuteľnosti
dané do užívania a ak by bola preukázaná jeho dobromyseľnosť, začala by mu plynúť vydržacia doba.
Žalobca však ani odovzdanie nehnuteľností do užívania právnym predchodcom nepreukázal. Držbu
žalobca odôvodňoval tým, že predmetné pozemky tvoria verejné priestranstvo, konkrétne ležia pod
miestnou komunikáciou, resp. pod chodníkom a žalobca vykonáva ich celoročnú údržbu a prevádzku
s vedomím, že pozemky boli legálne vyvlastnené v jeho prospech, aj keď vyvlastňovacie rozhodnutia
sa nezapísali do pozemkovej knihy. V súvislosti s dobromyseľnosťou žalobcu treba podľa názoru
súdu prvej inštancie rozlišovať, či žalobca nakladal so spornými pozemkami ako vlastnými alebo či
takto nakladal s komunikáciami, ktoré by mali byť na nich umiestnené. Podľa tvrdenia žalobcu, ktoré
však taktiež žalobca nepreukázal, sa na sporných pozemkoch nachádzajú miestne komunikácie, a
to cesta a chodník. Pokiaľ žalobca vykonáva údržbu cesty, ešte to neznamená, že aj s pozemkom,
na ktorom sa cesta nachádza, nakladá ako s vlastným. Ohľadom sporného pozemku žalobca žiadne
tvrdenia o tom, žeby s ním nakladal a správal sa ako vlastník pozemku, nepredložil (okrem jeho
tvrdenia, že sa cíti byť ich vlastníkom). Naopak, boli to práve právni predchodcovia žalovaného, ktorí
potom, ako zistili, že k predmetným pozemkom bolo na základe vydržania zapísané vlastnícke právo
v prospech tretej osoby, sa v konaní na tamojšom súde pod sp.zn. 13C/78/2012 domáhali určenia,

že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodných vlastníkoch. Ani v konaní vedenom správou
katastra V. pod č. D (žalobca preukazoval svoje vlastníctvo rozhodnutím o vydržaním č. D zo dňa
24.11.2006 vydaného správou katastra V.), avšak toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove č.k. 2S/7/2007 zo dňa 05.09.2008, na základe čoho správa katastra v V. vydala nové
rozhodnutie D ktorým návrh žalobcu na vydanie požadovaného rozhodnutia zamietla. Z týchto dôvodov
súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal oprávnenosť držby spornej nehnuteľnosti, nakoľko
dokazovaním nebolo preukázané, že by s predmetnou nehnuteľnosťou žalobca nakladal ako s vlastnou
a pri nakladaní s ňou bol dobromyseľný, pretože jeho dobromyseľnosť je spochybnená aj tým, že po
prechode vlastníctva na žalobcu k veciam, ku ktorým mal právo hospodárenia MsNV V., musel žalobca
vedieť z delimitačných protokolov ako aj ďalších podkladov, ktoré veci mu boli odovzdané. Pokiaľ mu do
užívania neboli odovzdané aj pozemky parc.č. XXX/X a X/XX/X, nemôže tvrdiť, že je dobromyseľný pri
ich užívaní. Navyše žalobca ani nepreukázal, po akú dobu mal predmetné pozemky mať v držbe, a preto
ani z tohto hľadiska nemožno konštatovať splnenie podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Nakoľko nebolo preukázané právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení sporných nehnuteľností,
na základe ktorého by však aj tak nemohol žalobca nadobudnúť vlastnícke právo, ale nadobudol by ho
štát a taktiež nebolo preukázané, že by vlastníctvo žalobcu k sporným pozemkom vzniklo na základe
zákona a rovnako aj vzhľadom na nepreukázanie tvrdenia žalobcu o tom, že by vlastníctvo k sporným
pozemkom vydržal, súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a s poukazom na
ust. §365 ods. 1 písmeno f) a písmeno h) CSP navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a určil žalobcu za výlučného vlastníka spornej nehnuteľnosti. V prípade úspechu si uplatnil
náhradu trov konania. Mal za to, že vlastnícke právo spornej nehnuteľnosti nadobudol rozhodnutím
o vyvlastnení a následne prechodom zo zák.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a ďalším nadobúdacím
titulom bolo vydržanie. Zdôraznil, že v konaní predložil všetky dostupné dokumenty svedčiace o
tom, že v minulosti skutočne došlo k vyvlastneniu sporného pozemku a to v troch etapách tak,
ako je to aj popísané v napadnutom rozsudku. V súvislosti s preukazovaním, že o vyvlastnení
bolo právoplatne rozhodnuté príslušným štátnym orgánom poukázal na skutočnosť, že predložil dve
strany rozhodnutia odboru pre výstavbu Rady ONV v V. č. výst.XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956,
pretože zvyšok sa v archíve nevyskytuje s tým, že toto nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností.
V konaní však bolo nespochybniteľne preukázané zahájenie vyvlastňovacieho konania a vydanie
výmeru č. XXX/XXXX zo dňa 25.05.1955 o povolení stavby stavebníkovi Q., V.. Ohľadom tretej etapy
vyvlastňovania žalobca predložil rozhodnutie č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964, na ktorom bola ručne
vyznačená doložka právoplatnosti dňom 15.12.1964 s podpisom a na pravej strane aj poznámka
„koncept“. Podľa záveru súdu prvej inštancie z predloženého vyvlastňovacieho rozhodnutia nemožno
zistiť, ktorým dňom by malo byť rozhodnutie právoplatné a tiež, že aj tak by bolo v rozpore s
vyhláškou č. 23/64 Zb. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že vyvlastňovacie konanie prebehlo v
súlade s vtedy platnou právnou úpravou (zák. č. 280/1949 Zb., vládne nariadenie č. 93/1950 Zb.,
vládne nariadenie č. 20/1955 Zb.). Mal za to, že správny orgán postupoval v intenciách uvedených
predpisov, keď príslušný správny orgán vydal o vyvlastňovacom konaní, o ktorého zahájení niet pochýb,
vyvlastňovacie rozhodnutie s dátumom vydania 31.11.1956. Je nesporné, že k začatiu vyvlastnenia
došlo a predmetné rozhodnutie predložené žalobcom nepochybne svedčí o tom, že toto vyvlastnenie
bolo aj ukončené práve vydaním uvedeného rozhodnutia. Pokiaľ súd spochybňoval jeho správnosť či
zrozumiteľnosť poukazujúc na inú výmeru pozemku (XXX m2 alebo XXX m2), mal za to, že nie je
v právomoci všeobecného civilného súdu preskúmavať náležitosti správneho rozhodnutia, postup a
konanie správneho orgánu. Ohľadne tretej etapy vyvlastnenia, kedy žalobca produkoval jednoznačný
dôkaz o existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 04.01.1964,
na ktorom bola vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 15.12.1964 s podpisom
vedúceho odboru výstavby a s poznámkou „ex 05.11.1964“ - teda dátumu expedovania rozhodnutia,
už z týchto rozhodnutí je zrejmé vydanie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o vyvlastnení.
Žiaden právny predpis neupravoval povinnosť správneho orgánu opatriť pečiatkou orgánu a pečiatkou
právoplatnosti akékoľvek správne rozhodnutie. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii,
resp. o nepreukázaní právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia s tvrdením, že je na ňom uvedená
poznámka „koncept“ a že absentuje pečiatka orgánu, ktorý ho vydal, ako aj vyznačenie doložky
právoplatnosti a čo bolo „bežnou praxou podľa súdu, mal žalobca za to, že ide o nesprávny právny
záver, nakoľko vládne nariadenie č. 91/1960, ktorý citoval aj samotný súd prvej inštancie, za podstatnú
náležitosť rozhodnutia odtlačok pečiatky správneho orgánu nepovažoval a ani nebola platná osobitná
úprava pre vyznačovanie doložky právoplatnosti v rozhodnutiach v správnom konaní. Podľa žalobcu je

zrejmé, že rozhodnutie bolo deň nasledujúci po jeho vydaní expedované a nadobudlo právoplatnosť
15.12.1964. Na preukázanie skutočnosti, že to nemuselo byť „bežnou praxou“ predložil súdu iné
rozhodnutie zo dňa 15.12.1962, v ktorom sú rovnako vytýkané nedostatky (len doložka právoplatnosti
a vykonateľnosti je dopísaná písacím strojom) a napriek tomu došlo k právoplatnému vyvlastneniu
v ňom uvedených nehnuteľností. Ako podporný dôkaz ohľadne právoplatnosti a vykonateľnosti
vyvlastňovacieho rozhodnutia zo 04.11.1964 žalobca predložil žiadosť o preplatenie nehnuteľností
vyvlastnených pre investičnú výstavbu z mimolimitného fondu zo dňa 29.01.1965. Zdôraznil, že
všeobecnému súdu neprináleží preskúmavať zákonnosť správneho rozhodnutia a posudzovať, či
malo alebo nemalo v tom čase vyžadované náležitosti a zo svojho záveru vyvodiť následne nulitu
či neexistenciu správneho rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že dôkazy o vyvlastňovaní dotknutých
pozemkov, ktoré v konaní produkoval, jednoznačne preukazujú, že vyvlastňovacie konanie bolo riadne
zahájené, bolo zaznamenané v evidencii nehnuteľností a následne, že k vyvlastneniu pozemkov aj došlo.
Nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby s tak značným časovým odstupom od vyvlastnení
(1945 - 1948 , 1956, 1964) predložil kompletné spisové materiály, najmä ak žalobca produkoval dôkaz
a po celý čas tvrdil, že najmä vyvlastnenie v roku 1964 bolo aj právoplatne ukončené a vyznačenie
právoplatnosti vyplýva aj zo samotného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal žalobca na ustálenú
rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej pokiaľ sa po tak dlhej dobe od vyvlastnenia nenachádza nejaký
doklad týkajúci sa vyvlastnenia v archívoch, najmä ak nebolo zrejmé, kde sa spisový materiál týkajúci sa
vyvlastnenia vôbec nachádzal, nemožno z toho vyvodiť, že vyvlastnenie nenadobudlo právoplatnosť a
nemožno ani spochybňovať správnosť, obsah a náležitosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Rovnako tak
pokiaľ ide o existenciu zápisu zmeny stavu do evidencie nehnuteľností. Žalobca zdôraznil, že produkoval
v konaní pred súdom prvej inštancie všetky dostupné dôkazy, a preto súd nemal a ani nemohol
spochybňovať skutočnosti, ktoré pred tak značnou dobou založili určité právne vzťahy a rovnako tak súd
prvej inštancie nemôže spochybňovať ani správnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ak žalovaný tvrdí,
že sa určité veci v dávnej dobe neuskutočnili obvyklým či úradným postupom, dôkazné bremeno v tomto
smere je na žalovanom.

Ohľadne nepreukázania dobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k vydržaniu mal za to, že svoju
dobromyseľnosť preukázal práve tvrdením, že s nehnuteľnosťou nakladal ako s vlastnou. V meste
V. prebehol prechod vlastníctva k mnohým nehnuteľnostiam bez toho, aby boli tieto zanesené
do delimitačného protokolu, čo je všeobecne známa skutočnosť. Delimitačný protokol však nemá
konštitutívny charakter, ale plní len deklaratórnu funkciu a potvrdzuje len skutočnosť, ktorá nastala zo
zákona. Okrem vnútorného subjektívneho presvedčenia žalobcu o tom, že je vlastníkom vydržiavanej
veci, svedčí aj existencia objektívneho nadobúdacieho titulu, od ktorého odvodzuje svoje subjektívne
presvedčenie o svojom vlastníckom práve. Nadobúdacím titulom od ktorého žalobca svoje presvedčenie
o tom, že sa stal vlastníkom nehnuteľností odvodzuje, je zák.č. 138/1991 Zb. Počas celého konania
pred súdom prvej inštancie žalobca konzistentne tvrdil, že nemal dôvod pochybovať o tom, že sa stal
vlastníkom nehnuteľností prechodom podľa § 2 ods. 1 zák.č. 138/1991 Zb. a teda bol odo dňa účinnosti
tohto zákona dobromyseľný, že k nehnuteľnostiam nadobudol vlastnícke právo. Jeho dobromyseľnosť
nemohla byť nijako ovplyvnená tým, že nebol podaný návrh na vklad jeho vlastníctva do katastra
nehnuteľností a už vôbec nie tým, že domnelí právni nástupcovia po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľností
sa domáhali určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva.

Žalobca teda zotrvával na svojom presvedčení podloženom v konaní produkovanými dôkazmi, že
pozemok bol právoplatne vyvlastnený, následne došlo k jeho prechodu zo zák.č. 138/1991 Zb. a ďalším
titulom pre vlastníctvo žalobcu je vydržiaci titul a to zo zreteľom na zistený skutkový stav, či už u jeho
právneho predchodcu, ktorého doba držby sa započítava do držby samotného žalobcu, alebo aj len
vydržaním vlastníckeho práva samým žalobcom. Z uvedených dôvodov navrhol vyhovieť žalobe v celom
rozsahu a v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje za správne po vecnej aj právnej stránke. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že vlastnícke
právo k predmetnému pozemku nadobudol rozhodnutím o vyvlastnení a následne ex lege - zo zákona
č. 138/1991 Zb. a ďalším jeho nadobúdacím titulom bolo vydržanie konštatoval, že nie je možné, aby tú
istú vec vlastník nadobudol dvoma odlišnými nadobúdacími titulmi. Ak sa mal žalobca stať vlastníkom
predmetného pozemku na základe vyvlastnenia a potom tento majetok získať v zmysle zákona č.
138/1991 Zb., tak nemôže tvrdiť, že pozemok, ku ktorému už mal vlastnícke právo následne vydržal.
Vlastník veci nemôže túto sám sebe vydržať. Uvedené tvrdenie žalobcu nielenže postráda logiku, ale

poukazuje aj na to, že žalobca nepozná svoj nadobúdací titul, a preto uvádza všetko, čo by mu mohlo v
argumentácii pomôcť. Žalobca argumentoval tým, že vyvlastnenie malo prebehnúť v troch etapách, ale v
súvislosti s prvou etapou vyvlastnenia si právo neuplatňuje a ďalej žalobca argumentoval rozhodnutiami,
ktoré mali preukázať vyvlastnenie v druhej a tretej etape. Malo ísť o vyvlastnenie v rôznych časových
úsekoch, preto žalobca hovorí o „etapách“, to však neznamená, že by išlo o vyvlastnenie, ktoré by sa
skutočne delilo na etapy. V súvislosti s údajnou druhou etapou vyvlastnenia sa žalobca odvoláva na prvé
dve strany rozhodnutia Odboru pre výstavbu Rady ONV v V., č. B..XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956.
Takýto dátum v kalendári nie je, pretože november má iba 30 dní a navyše toto rozhodnutie nikdy
nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností. Navyše vyvlastnenie podľa tohto rozhodnutia nebolo v
prospech štátu, ale N.., takže argumentácia žalobcu, že došlo k vyvlastneniu a potom získal pozemok,
či jeho časť na základe zákona 138/91 Zb. neobstojí. Dôležité však je, že predložená listina rozhodnutia
nie je úplná a neobsahuje ani vyznačenie právoplatnosti. Skutočnosť, že uvedené rozhodnutie nebolo
zapísané v evidencii nehnuteľností iba potvrdzuje pochybnosť o tom, či rozhodnutie vôbec niekedy
nadobudlo právoplatnosť. Argumentácia žalobcu, že bolo preukázané začatie vyvlastňovacieho konania
nie je dôkazom o jeho právoplatnom skončení. Súd prvej inštancie bol oprávnený skúmať, či predložený
listinný dôkaz spĺňa všetky zákonné náležitosti vzhľadom na nepreukázanie právoplatnosti rozhodnutia,
či predloženie jeho časti, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/123/2003, ak ide
o správne akty - rozhodnutia, ktoré sú nulitné, teda o akty, ktorých vady sú tak závažné čo do zápornej
kvality vady, neuplatní sa prezencia ich správnosti. V zmysle rozhodnutia R-220/1950 sú súdy povinné
zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Z toho dôvodu mal žalovaný
za to, že žalobca pri tomto neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právoplatné vyvlastnenie a
získanie vlastníctva k predmetnému pozemku uvedeným spôsobom. K tvrdeniu žalobcu v súvislosti s
údajnou treťou etapou vyvlastnenia na základe rozhodnutia č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964 zdôraznil,
že predložené rozhodnutie má v úvode rukou napísané „koncept“, neobsahuje pečiatku orgánu, ktorý
ho vydal a absentuje tiež pečiatka orgánu, ktorý mal vyznačiť právoplatnosť. Z rukou dopísaných údajov
„toto rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné“ a v ďalšom riadku „V. 15.12.1964“, kde opäť absentuje
pečiatka orgánu, ktorý mal právoplatnosť vyznačiť, tak z takto vyznačenej údajnej doložky právoplatnosti
nie je zrejmý dátum právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, pričom uvedenie dátumu 15.12.1964 pri
meste „V.“ rozhodne nemožno považovať za dátum právoplatnosti, ale iba za možný dátum zápisu údaju.
Navyše žalovaný už v priebehu konania uviedol, že U. E. nebol v čase vydania predmetného rozhodnutia
vlastníkom údajne vyvlastňovaných nehnuteľností, pretože ešte nebolo skončené konanie o dedičstve.
Ak ešte nebol vlastníkom, tak nemohol byť vyvlastnený týmto rozhodnutím. Závažným nedostatkom
predloženého „konceptu“ je skutočnosť, že v čase jeho vydania tam uvedená parcela č. XXX, ktorá
sa mala vyvlastniť nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností. Žalovaný mal za to, že predmetný
„koncept rozhodnutia“ je nulitným aktom a vykazuje také závažné nedostatky, že nie je možné ním
preukázať právoplatné skončenie vyvlastňovacieho konania, opäť aj s poukazom na vyššie uvádzané
rozhodnutia Najvyššieho súdu 4Cdo/123/2003 a R-220/1950. Opäť preto konštatoval, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď síce tvrdil, že pozemok bol vyvlastnený, ale nepreukázal jeho riadne
právoplatné vyvlastnenie. Ak žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol ex
lege podľa zákona 138/1991 Zb., tak k prechodu vlastníctva v zmysle § 2 ods. 1 citovaného zákona by
mohlo dôjsť za predpokladu, že ku dňu činnosti tohto zákona by k predmetným nehnuteľnostiam mal
právo hospodárenia bývalý MsNV v V., čo však žalobca nepreukázal a rovnako ani to, že napr. pozemok
bol zahrnutý v majetku delimitovanom na žalobcu. V súvislosti s v odvolaní uvádzaným odkazom na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/651/2015 zdôraznil, že v predmetnej veci súdu
nebol predložený žiaden vyvlastňovací spis, iba kópie rozhodnutí, ktoré majú zásadné nedostatky,
pričom žalobcom predložené údajné vyvlastňovacie rozhodnutia neboli spochybňované extenzívnym
spôsobom, ale iba z dôvodu, že nespĺňajú požiadavky správneho rozhodnutia, pričom ich nedostatky boli
riadne pomenované. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že sporný pozemok vydržal žalovaný poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom už samotná skutočnosť, že žalobca vždy uviedol
iné tvrdenia ohľadom plynutia vydržacej doby vedie k pochybnosti tejto argumentácie, nehovoriac o tom,
že začiatok držby žalobca nikdy súdu nepreukázal a rovnako nepreukázal, že s pozemkom nakladal ako
s vlastným a že pri tomto bol dobromyseľný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému náhradu trov konania.

10. V odvolacej replike sa žalobca pridržiaval argumentácie obsiahnutej v odvolaní a navrhol rozhodnúť
v zmysle petitu odvolania.

11. V odvolacej duplike žalovaný predložil rozhodnutie OR PZ v V., č. p. R.-PP-R.-XX-XXX/XXXX-P zo
dňa 27.07.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.08.2017, v ktorom sa na strane 5 jednoznačne
uvádza, že mesto V., teda žalobca sa v tomto priestupkovom konaní vyjadrilo, že nie je vlastníkom
pozemku KN-C par. č. XXX/X k. ú. V., a preto nemôže preukázať jeho nadobudnutie do svojho
vlastníctva. Žalovaný ďalej uviedol, že ako vlastník platí za sporný pozemok daň, ktorú mu vyrubuje
Mesto, teda žalobca, o čom doložil aj rozhodnutia. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že žalobca
nemôže byť vlastníkom sporného pozemku, nespráva sa ako vlastník, za vlastníka považuje žalovaného
a navyše sa písomne v priestupkovom konaní vyjadril, že vlastníkom nie je a nemôže preukázať
nadobudnutie vlastníctva. Z týchto dôvodov zotrval na svojej argumentácii a svojich tvrdeniach.

12. Žalobca sa k doručenému podaniu žalovaného nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok
je vecne správny.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti
neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra
tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-
A; Hiro Balani c./Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

16. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej
inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám
odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím
procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny
proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv
odvolateľa.

18. Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
na zistený skutkový stav použil správne právne predpisy, tieto aj správne interpretoval, pričom zo
skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na vecne
správne závery súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa:

19. Ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením o nadobúdaní
subjektívneho vlastníckeho práva jednotlivými spôsobmi. Vlastnícke právo sa nadobúda buď od

skoršieho vlastníka prevodom alebo prechodom, kde ide o nadobudnutie odvodené (derivátne), alebo sa
nadobúda pôvodným (originárnym) spôsobom k novovzniknutej veci, ktorá doteraz nikomu nepatrila. Pri
nadobúdaní vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu hovoríme o prechode vlastníckeho práva.
Vlastnícke právo na základe rozhodnutia štátneho orgánu sa nadobúda napr. rozhodnutím správneho
orgánu o vyvlastnení veci. V zmysle § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka okamihom nadobudnutia
vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu je zásadne nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia,
okrem prípadu, keď by v rozhodnutí bol deň nadobudnutia vlastníckeho práva výslovne určený.

20. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že
by k spornému pozemku nadobudol vlastnícke právo vyvlastnením, resp. následne ex lege v zmysle § 2
ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.. Predloženie prvých dvoch strán rozhodnutia Odboru pre výstavbu Rady
ONV v V. č. B..XXX/XX/XX-Bá zo dňa 31.11.1956 nepreukazuje skutočnosť, že by k právoplatnému
vyvlastneniu sporného pozemku skutočne došlo. Odvolací súd sa prikláňa k argumentácii žalovaného v
súvislosti s dátumom 31.11.1956 uvádzaným na vyvlastňovacom rozhodnutí (č. l. 111), pretože mesiac
november má iba 30 dní, pričom deň 30.11.1956 pripadol na piatok. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie
nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností a predovšetkým skutočnosť, že podľa tohto rozhodnutia
vyvlastnenie nebolo v prospech štátu, ale Q. Preto argumentácia žalobcu, že došlo k vyvlastneniu
a následne mesto V. získalo sporný pozemok na základe zákona č. XXX/XX Zb. nemôže obstáť,
pretože nemohlo ísť o zverenie majetku do správy bývalého MsNV v V.. V zmysle § 2 ods. 1 zákona
č. 138/91 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí z majetku Slovenskej republiky prechádzajú veci, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú. Podstatná je tiež skutočnosť, že predmetné neúplné rozhodnutie neobsahuje
ani vyznačenie právoplatnosti (§ 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Správne preto postupoval súd
prvej inštancie, ak skúmal všetky zákonné náležitosti predloženého rozhodnutia a po jeho dôslednom
preskúmaní skonštatoval jeho vady, toto nerešpektoval a hľadel na neho ako na akt neexistujúci.
Skutočnosť, že bolo preukázané začatie vyvlastňovacieho konania v zmysle argumentácie žalobcu však
nemôže byť dôkazom aj o jeho právoplatnom ukončení, a teda následnom vyvlastnení. V tejto súvislosti
preto správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal
právoplatné vyvlastnenie a získanie vlastníctva k spornému pozemku uvedeným spôsobom. Rovnako
sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne neunesenia dôkazného bremena
žalobcom, ktorý tvrdil, že sporný pozemok bol vyvlastnený v údajnej tretej etape vyvlastňovania na
základe rozhodnutia č. XXXX/XX zo dňa 04.11.1964 a opätovne nepreukázal jeho riadne právoplatné
vyvlastnenie. Už na prvej strane údajného rozhodnutia je uvedená rukou písaná poznámka „koncept“.
Odvolací súd sa prikláňa k argumentácii žalovaného, že z tohto konceptu nie je ani zrejmý dátum
právoplatnosti a vykonateľnosti konceptu tohto rozhodnutia, keď uvedenie dátumu 15.12.1964 pri slove
„V.“ rozhodne nemožno považovať za dátum jeho právoplatnosti. Navyše v čase vydania tohto konceptu
parc. č. XXX, ktorá sa mala vyvlastniť ani v evidencii nehnuteľností zapísaná nebola. Rovnako v čase
vydania predmetného rozhodnutia (zo dňa 04.11.1964) pán U. E. ani nebol evidovaným vlastníkom
údajne vyvlastňovaných nehnuteľností, pretože ešte nebolo skončené konanie o dedičstve, a preto
ak ešte nebol vlastníkom, nemohol byť týmto rozhodnutím vyvlastnený. Dedičské konanie po právnej
predchodkyni U. E., jeho matke U. E. bolo právoplatne skončené až 29.12.1964 v zmysle vyjadrení na
pojednávaní dňa 19.04.2016 (č. l. 60 a nasl.). Nemôže obstáť ani argumentácia vtedajšej splnomocnenej
zástupkyne žalobcu, že síce pôvodná vlastníčka U. E. zomrela ešte pred vydaním rozhodnutia o
vyvlastnení a že dedičské konanie bolo skončené až po vydaní rozhodnutia, ale v tom čase v rámci
vyvlastňovacieho konania príslušný orgán konal už s domnelými dedičmi. Po U. E. boli okrem pána U.
E. predsa ešte dvaja dedičia žijúci v K., a to jeho súrodenci A. E. a F. E. (zápisnica z pojednávania zo
dňa 05.05.2015 vo veci 17C/176/2014 a tvrdenie splnomocnenej zástupkyne mesta V. - č. l. 48 spisu).
Z týchto dôvodov možno predložený „koncept“ rozhodnutia považovať za nulitný právny akt vykazujúci
také závažné nedostatky, že ním nie je možné preukázať právoplatné skončenie vyvlastňovacieho
konania.

21. Z uvedených dôvodov je legitímne konštatovanie súdu prvej inštancie, že ak žalobca tvrdil, že
nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti zo zákona v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/91 Zb.,
tak v zmysle tohto zákonného ustanovenia k prechodu vlastníctva by mohlo dôjsť za predpokladu, že ku
dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona by mal k predmetným nehnuteľnostiam právo hospodárenia
bývalý MsNV v V.. Nakoľko žalobca nepreukázal tvrdenia ohľadom vyvlastnenia sporných nehnuteľností,
táto skutočnosť by musela byť preukázaná inými dôkazmi. Žalobca však takéto dôkazy nepredložil,
rovnako ani nepreukázal, že by sporný pozemok bol zahrnutý v majetku delimitovanom na žalobcu,

a preto možno konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nadobudnutie
vlastníctva k pozemku nielen vyvlastnením, ale ani ex lege. V tejto súvislosti nemôže ani obstáť tvrdenie
žalobcu v odvolaní o tom, že „v meste V. prebehol prechod vlastníctva k mnohým nehnuteľnostiam bez
toho, aby tieto boli zanesené do delimitačného protokolu, čo je všeobecne známa skutočnosť.“

22. Odvolací súd sa rovnako prikláňa ku konštatovaniu súdu prvej inštancie v súvislosti s nepreukázaním
dobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k vydržaniu. Neobstojí názor žalobcu, že svoju dobromyseľnosť
preukázal, a to práve tvrdením, že s nehnuteľnosťou nakladal ako s vlastnou. Okrem vnútorného
subjektívneho presvedčenia o tom, že je vlastníkom vydržiavanej veci, musí žalobcovej dobrej viere
svedčiť aj existencia objektívneho nadobúdacieho titulu, od ktorého odvodzuje subjektívne presvedčenie
o svojom vlastníckom práve. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre
vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby
práva tak, ako vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/117/94 a 2Cdo/271/2007, na ktoré
vo svojom odvolaní poukazoval aj samotný žalobca. Už skutočnosť, že žalobca uvádzal rôzne tvrdenia
ohľadne začiatku plynutia vydržacej doby (01.01.2006, následne 01.01.1993) vedie k pochybnosti
argumentácie žalobcu ohľadom plynutia vydržacej doby.

23. Odvolací súd sa prikláňa aj ku konštatácii súdu prvej inštancie, že aj keby sa preukázalo, že žalobca
vykonával údržbu cesty, ktorá sa má nachádzať na časti sporného pozemku, ešte to neznamená, že
žalobca aj s pozemkom pod ňou nakladal ako s vlastným.

24. Keďže žalobcovi sa nepodarilo v priebehu konania preukázať, že s pozemkom nakladal ako s
vlastným a že pri tomto bol dobromyseľný (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nemohol preukázať
vydržanie sporného pozemku.

25. V priebehu konania, ako aj v samotnom odvolaní žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k spornému
pozemku nadobudol rozhodnutím o vyvlastnení a následne ex lege, pričom ďalším nadobúdacím titulom
malo byť vydržanie sporného pozemku. Ak sa žalobca mal stať vlastníkom predmetného pozemku na
základe vyvlastnenia a následne tento pozemok získať v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. podľa jeho
tvrdenia, tak nemôže obstáť žalobcove ďalšie tvrdenie, že pozemok, ku ktorému už mal vlastnícke právo,
následne vydržal. Vlastník veci totiž nemôže túto vec vydržať sám sebe. Nie je totiž možné, aby tú
istú vec vlastník nadobudol dvoma odlišnými nadobúdacími titulmi. Tvrdenia žalobcu o nadobudnutí
vlastníctva sú protichodné, v priebehu konania žalobca neuviedol, na základe ktorého nadobúdacieho
titulu tvrdí, že je vlastníkom sporného pozemku a z tohto dôvodu jeho žaloba rovnako nemôže obstáť.

26. Pre oprávnenosť držby je podstatné, že držiteľ veci je dobromyseľný. Oprávnenou držbou treba
rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v
dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj
podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný,
treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/27/2005). Pre vydržanie vlastníckeho práva je nutné
kumulatívne splnenie podmienok vydržania - t.j. spôsobilosť predmetu vydržania, vydržacia doba,
oprávnenosť držby. Pokiaľ absentuje čo i len jeden z predpokladov, je vydržanie vlastníckeho práva
vylúčené.

27. Ak žalobca tvrdí, že vlastníctvo k spornému pozemku nadobudol zo zákona (zákon č. 138/1991
Zb. o majetku obcí), musel by preukázať v konaní vierohodným spôsobom, že ku dňu nadobudnutia
účinnosti tohto zákona mal k predmetnej nehnuteľnosti právo hospodárenia bývalý MsNV v V.. Podľa
tvrdení žalobcu vyvlastňovacie konanie sporného pozemku malo prebiehať v troch etapách, pričom
svoj nárok žalobca odvodzoval od skončenia druhej etapy vyvlastňovacieho konania v roku 1956 a
rovnako od tretej etapy vyvlastňovacieho konania z roku 1964. V delimitačných protokoloch však sporný
pozemok zaevidovaný nebol, rovnako vyvlastňovacie rozhodnutia neboli zaevidované ani v evidencii
nehnuteľností. Aj samotný žalobca podal predmetnú určovaciu žalobu až takmer 24 rokov od účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb.. Možno teda konštatovať, že ak by právny predchodca žalobcu postupoval
v súlade s princípom ochrany vlastníckeho práva, pozemky by mal majetkoprávne vysporiadané už
pred účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.. Rovnako však ani samotný žalobca v súlade s princípom
ochrany vlastníckeho práva nepostupoval, keď predmetnú určovaciu žalobu podal po takmer 24 rokoch
od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.. Vzhľadom na vyššie popísaný stav by bolo v rozpore so zásadami

uplatňovanými v demokratickej spoločnosti, ako aj s princípom ochrany vlastníckeho práva (ktorý mal
svoje uplatnenie aj v čase ČSSR) akceptovať záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníckeho
práva na právneho predchodcu žalobcu, na základe vyvlastnenia, resp. na samotného žalobcu zo
zákona.

28. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
rozhodol správne, pričom správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania, a preto za daného stavu rozsudok ako vecne správny potvrdil s osvojením si dôvodov
rozhodnutia uvedených súdom prvej inštancie (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania
voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 9. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.