Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 11, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/345/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212221297
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4212221297.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcov: X./ J. R.,
nar.XX.XX.XXXX, X./ P. R., nar. XX.X.XXXX, X./ N. R., nar.XX.X.XXXX, X./ D. R., nar. XX.XX.XXXX,
X./ mal. Q. R., nar.XX.XX.XXXX, zastúpený zákonným zástupcom žalobkyňou v X.rade , X./ mal. Z. R.,
nar. XX.X.XXXX, zastúpený zákonným zástupcom žalobkyňou v X.rade , X./ mal.X. R., nar. X.X.XXXX,
zastúpený zákonným zástupcom žalobkyňou v3.rade , X./K. R., nar. XX.X.XXXX, všetci bytom S., všetci
zastúpení JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokát, so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17, proti žalovaným:
X./Viktória K., nar. X.XX.XXXX, bytom F. XX, B. W., X./ H. - B. s.r.o., J.: XX XXX XXX, so sídlom V.

č. 6, obaja zastúpení JUDr. Adrienou Vysudilovou, advokátkou, so sídlom Trnava, Paulínska 15/A, o
určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k.
8C/553/2012-457 zo dňa 10.02.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na súde dňa 08.10.2012 a jej zmenou zo dňa 29.01.2013 domáhali
neúčinnosti dvoch právnych úkonov podľa § 42a ods. 1,2 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú
zdôvodnili tým, že dňa 16.6.2012 V. Q. spáchal trestný čin -obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy a

pokusu vraždy, čím spôsobil smrť X. R., nar. XX.X.XXXX,. R., nar. XX.X.XXXX a V. R., nar. X.X.XXXX a
strelné zranenia K. R. a D. R.. Za tento skutok bol 16.06.2012 vzatý do väzby a bolo voči nemu začaté
trestné stíhanie. Žalobcovia sú pozostalí poškodení a priamy poškodení. V čase spáchania trestného
činu bol V. Q. bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností vedených na LV č.XXX pre k.ú. B. W. a
to rodinného domu so súp.č.XX na parc.č. 431/1 o výmere 452 m2-zast. plochy a nádvoria, parc.č.
431/1 o výmere 452 m2- zast. plochy a nádvoria a parc. č.431/2 o výmere 348 m2- záhrady, ktoré
previedoldarovacouzmluvouzodňa11.11.2011,ktorejvkladdokatastranehnuteľnostíbolpovolenýdňa

09.07.2012, na svoju dcéru žalovanú v 1. rade . Ďalšou zmluvou (bližšie nešpecifikovanou žalobcami)
previedol V. Q. osobné motorové vozidl zn. Fiat Punto 1,2 EVČ: K. XXX BS na žalovanú v 2.rade,
ktorej konateľkou a spoločníčkou je jeho druhá dcéra Z. T.. Z dôvodu, že Q. Q. na svoje dcéry previedol
svoj majetok potom, čo spáchal trestný čin, mohol ako mestský policajt už v čase spáchania tohto
skutku, ktorého sa dopustil dňa 16.6.2012, vedieť o následkoch svojho konania a o približnej výške
náhrady škody, ktorú bude musieť zaplatiť pozostalým žalobcom , preto existuje dôvodný predpoklad,
že nehnuteľnosti i auto previedol s úmyslom ukrátiť pohľadávku žalobcov na náhradu škody. Oboma

právnymi úkonmi úmyselne nastolil stav, ktorý znemožňuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky z
jeho majetku. Preto sa žalobcovia ako poškodení trestným činom V. Q. voči ktorému majú pohľadávku
na náhradu škody, domáhajú určenia, že obe zmluvy, ktorými došlo k zmenšeniu majetku dlžníka V. Q.a tým k ukráteniu žalobcov pri uspokojovaní ich pohľadávky na náhradu škody, sú právne neúčinné voči
žalobcom.
2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia (po pripustení

rozšírenia žaloby voči žalovanej v 2. rade a zmeny žalobného petitu uznesením č.k.8C/553/2012-275
zo dňa 15.04.2013) domáhali určenia, že darovacia zmluva zo dňa 11.11.2011 uzatvorená medzi
žalovanou v 1. rade a jej rodičmi V. Q. a V. Q. týkajúca sa prevodu nehnuteľnosti vedených na LV
č.XXX pre k.ú. B. W. a to rodinného domu so súp.č.XX na parc.č. 431/1 o výmere 452 m2-zast. plochy
a nádvoria, parc.č. 431/1 o výmere 452 m2- zast. plochy a nádvoria a parc. č.431/2 o výmere 348

m2- záhrady, ktorých vlastníkom sa stala na základe darovacej zo dňa 11.11.2011 žalovaná v 1. rade
a zmluva, ktorou došlo k prepisu osobného motorového vozidla Fiat Punto 1,2EVČ: K. XXX BS na
žalovanú v 2. rade, sú voči žalobcom právne neúčinné. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie súd odôvodnil ustanoveniami §42a ods. 1,2 , § 42b ods. 1,2, §116 a § 117, § 628 ods.
1-3, § 34, § 35 ods. 1,2, §37 ods. 1-3,§ 39, §40 ods. 1, § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len
OZ)a zisteným skutkovým stavom. V dôvodoch uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,

že darovacia zmluva, ktorú žalobcovia žiadajú voči nim určiť za neúčinnú bola vyhotovená a podpísaná
žalovanou v 1. rade ako obdarovanou a jej rodičmi V. Q. a V. Q. ako darcami dňa 11.11.2011, teda sedem
mesiacovpred spáchanímtrestnéhočinuV.Q.(16.06.2012),pretovčaseuzatvoreniadarovacejzmluvy
nemohlo ísť o úmysel otca žalovanej v 1. rade ukrátiť žalobcov ako veriteľov. Zároveň konštatoval, že
darovaciazmluvamávšetkyzákonnénáležitostitakejtozmluvyajeplatnýmprávnymúkonom. Poukázal

na to, že ešte pred uzatvorením darovacej zmluvy mali manželia Q. úmysel usporiadať majetkové vzťahy
voči dcéram ešte za svojho života, čo vyplýva z listinných dôkazov - dohoda zo dňa 01.09.2010 o
budúcom darovaní, podľa ktorej rodinný dom s pozemkami mala dostať darom dcéra M.( žalovaná v
1. rade) a finančné prostriedky na podnikanie dcéra Z., ktorá spolu s manželom založili 11.12. 2010
spoločnosť FEKKO- STAV s.r.o. ( žalovaná v 2. rade). Úmysel manželov Q. usporiadať majetkové vzťahy

potvrdili aj výpovede svedkov Q..V. D. ( v tom čase nadriadená V. Q. a primátorka mesta) a V. A. ( kolega
V. Q.). V časti určenia neúčinnosti zmluvy o prevode motorového vozidla na žalovanú spoločnosť v 2.
rade súd konštatoval, že žalobcovia hodnoverným spôsobom nepreukázali kedy a akou zmluvou malo
dôjsť k tomuto prevodu, čo je zrejmé zo samotného žalobného petitu . Skutočnosť, že vozidlo bolo
zaradené do inventára dlhodobého majetku žalovanej firmy dňom 20.6.2012 je irelevantná. Súd na

základe zisteného skutkového stavu prijal záver, že žaloba nie je dôvodná, pretože v čase uzatvorenia
darovacej zmluvy žalobcovia nemali žiadnu pohľadávku voči V. Q., čím nebola splnená podmienka
vymáhateľnej pohľadávky, čo je jeden zo zákonných predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu
podľa § 42a ods. 2 OZ.
3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí

navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie za účelom doplnenia
dokazovania. V dôvodoch uviedli, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že v čase
16.06.2012 t.j. v čase keď malo dôjsť ( teraz už aj došlo) k trestnému činu, právny úkon- darovacia
zmluva už bola vyhotovená a podpísaná dňa 11.11.2011, teda 7 mesiacov pred spáchaním trestného
činu. Podľa názoru súdu nič nemenila ani skutočnosť , že darovacia zmluva bola predložená na zápis

do katastra nehnuteľností až 29.06.2012. V súvislosti s kúpnou zmluvou na motorové vozidlo mal
súd za to, že žalobcovia nepreukázali, kedy malo k prevodu vozidla dôjsť a preukázanie zaradenia
vozidla do inventára 20.06.2012 považoval za irelevantné. Záverom súd konštatoval, že žalobcovia
nemali voči V. Q. v čase uzavretia darovacej zmluvy žiadnu pohľadávku. S uvedenými závermi súdu
prvej inštancie sa nestotožňujú. Podľa ich názoru súd mal skúmať okolnosti uzatvorenia právnych

úkonov, ktoré predchádzali samotným zmluvám, účinnosť ktorých napádajú. Konkrétne spochybňujú
podpisy na dohode o budúcom urovnaní a tým pravosť daných dokumentov , na ktorú okolnosť mal
súd vykonať potrebné dokazovanie. Nevzatie do úvahy otázku pravosti dokumentov, ktoré majú údajne
legitimizovať skorší záujem V. Q. a jeho manželky obdarovať dcéru, možno vnímať ako morálne
zlyhanie, ktoré posúva napadnutý rozsudok do rozporu so zásadou spravodlivosti v širšom kontexte.

Namietali, že súd sa nevysporiadal s hodnovernosťou listín, ktorými žalované preukazovali dlhodobý
zámerrodičovobdarovaťsvojedetieštevrokoch2010a2011,zktorýchlistínjeevidentné,žepodpisysú
vyhotovené jednou osobou. Súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, čo je odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ OSP. Merito celého konania spočíva
v jednotlivých právnych úkonoch, ktorými bol neplatne prevedený majetok V. Q. práve za účelom

ukrátenia nároku žalobcov. Z chronologického sledu udalosti je zrejmé, že všetky zmluvy a potvrdenia
boli overené pred notárom už v čase, keď predmetné konanie bolo iniciované. Súd sa v rozsudku
nevysporiadal s otázkou, prečo sa uvedené zmluvy overovali až v čase, keď V. Q. bol pozbavený
osobnej slobody. S poukazom na vážne podozrenie, že zmluvy sú falošné a antidatované, považujúpredmetný rozsudok za nezákonný. Predovšetkým poukazujúc na zjavnú snahu dodatočne legitimizovať
(správanímnasvedčujúcimpodvodnékonanie)údajnýskoršízámerrodičovobdarovaťžalovanúvprvom
rade, navrhli, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zruší a vráti vec na ďalšie konanie

za účelom doplnenia dokazovania v súlade s ust. § 205a ods. 1 písm. b) OSP.
4. Žalované sa k odvolaniu žalobcov písomne neyjadrili.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania ( § 359, §362 ods. 1 CSP) viazaný dôvodmi a
rozsahom odvolania (§ 379,§380CSP) a skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie(§ 383 CSP),

prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcovniejedôvodnéapretonapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil.
6. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol
dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie
vydal dňa 10.02. 2016, t.j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol

Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd, rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového
poriadku , postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti . Podľa ods. 2
citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Z toho
vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred účinnosťou zákona. V danej
veci súd prvej inštancie vo veci rozhodol 10.02.2016,preto všetky procesné úkony účastníkov konania
a procesný postup súdu odvolací súd posudzoval ešte podľa ustanovení OSP a na odvolacom súde od

účinnosti CSP od 01.07.2016.
7. V prejednávanej veci bolo z obsahu spisu zistené, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 08.10.2012 domáhali voči žalovanej v 1. rade neúčinnosti darovacej zmluvy zo
dňa“ 09.07.2012“ , ktorou mali V. Q. a jeho manželka previesť na svoju dcéru - žalovanú v 1. rade
nehnuteľnosti -rodinný dom a pozemky, zapísané na LV č. XXX , ktoré boli v ich bezpodielovom

spoluvlastníctve. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.01.2013 žalobcovia zmenili žalobný
petit v tom, že sa domáhajú určenia neúčinnosti darovacej zmluvy zo dňa „ 11.11.2011“, týkajúcej sa
prevodu tých istých nehnuteľností a zároveň rozšírili žalobu aj o ďalší žalobný petit a pripustenie
ďalšieho účastníka na strane žalovaných a to „ určenie , že zmluva, na základe ktorej došlo k prepisu
osobného motorového vozidla Fiat W. 1,2, EVČ: K na spoločnosť FEKKO-STAV s.r.o., so sídlom

Modrany6,IČO:45956031jeakoprávnyúkonvočižalobcomneúčinný“.Súdprvejinštancieuznesením
č.k.8C/553/2012-275 zo dňa 15.04.2013 túto zmenu pripustil a ďalej konal o zmenenej žalobe.
8. Z pripojené vkladového spisu Katastrálneho úradu v Nitre , Správa katastra Komárno sp. zn.
VZ2380/12 vyplýva, že dňa 29.06.2012 bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 11.11.2011 medzi darcami V. Q. a manželkou V. Q. a

obdarovanou M. K., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v kat. úz. B. W., zapásané na LV č. XXX ako
parc.č.. zastavané plochy a nádvoria vo výmere 452m2, parc. Č. XXX/X.-záhrady vo výmere 348m2 a
rodinný dom súp. č. XX postavený na parc.č. XXX/X, ktoré tvorili bezpodielové spoluvlastníctvo darcov.
Vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy zo dňa 11.11.2011
bol povolený Správou katastra v K. rozhodnutím zo dňa 09.07.2012 a žalovaná v 1. rade je vedená

ako výlučná vlastníčka darovaných nehnuteľností.
9. Uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru ČVS. PPZ-182/BOK-ZA-2012 zo dňa
17.06.2012 bolo vznesené obvinenie V. Q. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy z časti
dokonaného a z časti v štádiu pokusu, ktorého sa dopustil dňa 16.06.2012 a zároveň bol vzatý do
väzby. Dňa 11.12.2012 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal na obvineného V. Q. obžalobu

na Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, ktorý rozhodol vo veci rozsudkom
sp.zn.BB-4T/52/2012 zo dňa 27.03.2013 tak, že uznal obžalovaného vinného z obzvlášť závažného
zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1,2 písm.c/ Trestného zákona z časti dokonanej a z časti v
štádiu pokusu a iné, na tom skutkovom základe, že si v roku 2011 od neznámej osoby neoprávnene bez
príslušného povolenia zadovážil krátku strelnú zbraň a dňa 16.06.2012 so zámerom definitívne vyriešiť

problém s neprispôsobivými obyvateľmi mesta S. sa motorovým vozidlom zn. H. W. EČ KN odviezol
pred rodinný dom č. X/X na K. ulici v S., vošiel do dvora a z prinesenej zbrane namieril a vystrelil 8
krát na osoby nachádzajúce sa na dvore a usmrtil Q. R., X. R. a V. R. , K. R. a D. R. neusmrtil, ale im
spôsobil strelné poranenia. Za tento trestný čin bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody 9 rokovs ochranným dohľadom na tri roky a poškodených s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske
súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie poškodení ( J. R., P. R., K. R., D. R. a N. R. aj
ako zákonná zástupkyňa maloletých detí R.: Q.,Z. a X.), čo do výroku o vine a treste ako aj výroku o

náhrade škody, v tejto časti odvolania namietali, že súd v rámci adhézneho konania nerozhodol o ich
nárokunanáhraduškodyakomajetkovejškodyanemajetkovejujmealeichodkázalnaobčianskesúdne
konanie. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 1To/3/2013 zo dňa 18.09.2013 odvolanie poškodených vo
vzťahu k výroku o náhrade škody zamietol ako nedôvodné ( proti výroku o vine a treste nemali zákonné
oprávnenie podať ako poškodení odvolanie).

10. Z ďalších listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise bolo preukázané, že žalobcovia ako
poškodení podali dňa 10.07.2012 na Úrade špeciálnej prokuratúry návrh na uspokojenie ich nároku
na náhradu škody zaistením majetku obvineného V. Q. v zmysle ust. § 50 ods. 4 TP z dôvodu, že sa
obávali, že bude s majetkom nakladať s cieľom zbaviť sa ho a vyhnúť sa uspokojeniu ich nárokov na
náhradu škody. Uznesením zo dňa 15.10.2012 prokurátor ˇUradu špeciálnej prokuratúry zamietol návrh
poškodených na zaistenie majetku obvineného z dôvodu, že obvinený Q. nemá žiadny majetok.

11.RozhodnutiamiMinisterstvaspravodlivostiSR zroku2013bolopoškodeným nazákladeichžiadosti.
priznané finančné odškodnenie podľa zákona č. 215/2006 Z.z o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi.
12. Predmetom tohto konania je určenie, že darovacia zmluva zo dňa 11.11.2011 uzatvorená medzi
žalovanou 1/ a jej rodičmi V. Q. a V. Q. ako aj zmluva o prevode motorového vozidla V. Q. na žalovanú

v 2. rade sú neúčinné voči žalobcom. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok pre úspešnosť žaloby podľa § 42a ods. 1,2 Obč. zákonníka a tou je existencia vymáhateľnej
pohľadávky žalobcov voči V. Q., ktorý oboma právnymi úkonmi prevádzal svoj majetok na blízke osoby
( § 116 OZ) svoje dcéry. Odvolatelia odvolanie odôvodnili v podstate tým, že v konaní došlo k vadám,

pretože súd nevykonal potrebné dokazovane ( § 205 ods. 2 písm. a/ OSP) a že na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP). Namietali, že súd
neskúmal pravosť jednotlivých právnych úkonov, ktorými bol neplatne prevedený majetok V. Q. za
účelom ukrátenia nároku žalobcov. Tvrdili, že z chronologického sledu udalostí je zrejmé, že všetky
zmluvy a potvrdenia boli overené pred notárom v čase, ke´d žalobcovia iniciovali toto konanie. Zmluvy

považujú za falošné a antidatované a súd sa s nimi z tohto aspektu nevyporiadal.

13. Podľa § 42a ods. 1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už

vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Podľa odseku 2 odporovať možno právnemu úkonu, ktorý
dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej
strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných
troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom
čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa

aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

14. Podľa § 42b ods. 1 OZ právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Podľa
odseku2právoodporovaťprávnemuúkonusauplatňujeprotitomu,ktomalzodporovateľnéhoprávneho
úkonu dlžníka prospech. Podľa odseku 4 právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne

neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, ak to nie je možné, má právo na náhrad voči tomu, kto mal z tohto
úkonu prospech.
15.Podľa§116OZblízkouosoboujepríbuznývpriamomrade,súrodenecamanžel;inéosobyvpomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú trpela jedna

z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
16.Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, uvádza ustanovenie §
42a ods. 2 OZ. Medzi základné predpoklady odporovateľnosti patria: a) existencia právneho úkonu,
ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, b) platnosť odporovatelného právneho úkonu c) vymáhateľnosť
pohľadávky veriteľa, d) ukrátenie veriteľa (objektívna stránka odporovateľnosti) úmysel ukrátiť veriteľa

(subjektívna stránka odporovateľnosti), e) úmysel ukrátiť veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti).
17. Odvolací súd nemá žiadny zásadný dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie
uvedenou ním v odôvodnení napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia,
teda najmä záver o tom, že žaloba žalobcov nie je dôvodná, pretože nepreukázali že mali vočiV. „vymáhateľnú pohľadávku.“ Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že predpokladom úspešnej
odporovateľnosti právneho úkonu je splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok upravených v §
42aObč. zák., ktorou je aj existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi; právny úkon

dlžníka ukracujúci uspokojenie tejto pohľadávky veriteľa, za predpokladu jeho platnosti; trojročná
prekluzívna lehota, v ktorej došlo zo strany dlžníka k napádanému právnemu úkonu; úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany o tomto úmysle, ktoré sa v zmysle ustanovenia § 42a ods. 4
Obč. zák.prezumujú; to však neplatí, ak druhá strana preukáže že nemohla ani pri náležitej starostlivosti
poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

18. K uvedenej argumentácii súdu prvej inštancie o nepreukázaní „ vymáhateľnej pohľadávky“ žalobcov
voči Q. ako dlžníkovi dovolací súd poukazuje na súdnu prax, ktorá riešila výklad pojmu „ vymáhateľná
pohľadávka „ pri odporovateľných žalobách . Najvyšší súd Slovenskej republiky riešil uvedenú otázku
napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 198/2010, kde uviedol „Hoci v právnej teórii a praxi nie je jednotný
názor na to, aká pohľadávka veriteľa zodpovedá zákonnému pojmu "vymáhateľná pohľadávka", podľa
názoru dovolacieho súdu niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených už v rozsudku Najvyššieho

súdu SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001). Ako je uvedené v citovanom rozhodnutí
najvyššieho súdu „Vymáhateľnú pohľadávku môžeme charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú,
pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka,
ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný
titul“. Z uvedeného tak vyplýva, že podmienkou uplatnenia odporovateľnosti nie je právoplatné súdne

rozhodnutie, ktoré je vykonateľné, no musí ísť o pohľadávku, ktorá je žalovateľná na súde.
19. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 253/2012 NS SR v otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná
pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotožnil s právnym
názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99, ktorý
bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 44/2001. Uviedol, že podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t.j.
pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou.
Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka
treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným

titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa
spočívajúcavmožnostidosiahnuťrozhodnutiesúdu,ktorýmbybolourčené,žedlžníkomurobenýprávny
úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom
predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi,
domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym

úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny
úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré
odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo
výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného

účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia §
42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou,
t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa
ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa

nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“
či splatnú, teda žalovateľnú. S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je
postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu
odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), potom prerušenie konania o odporovacej žalobe až
do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, by sa javilo ako vhodné

a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej
republike s právnou úpravou v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje
na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007)“ .
20. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným právnym názorom dovolacieho súdu a posudzujúc

prejednávanú vec z uvedeného hľadiska prijal rovnaký záver ako súd prvej inštancie, že žalobcovia
nepreukázali existenciu „ vymáhateľnej pohľadávky“ voči V.i ako dlžníkovi v čase urobenia oboch úkonov
ani do rozhodnutia súdu o odporovacej žalobe. Žalobcovia ani v žalobe ani do rozhodnutia súdu
prvej inštancie nijako nekonkretizovali akú pohľadávku majú voči V. Q.. Samotné spáchanie skutkudňa 16.06.2012 ešte nezakladá existenciu ich vymáhateľnej pohľadávky ako poškodených voči V. Q..
Požiadavka aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, ktorá je obsiahnutá v ustanovení § 42a ods.
1 OZ, vymedzuje aktívnu vecnú legitimáciu k odporovacej žalobe. Ust. § 42b ods. 1 OZ rieši otázku

aktívnej procesnej legitimácie žalobcu. Aktívne legitimovaným na podanie tejto žaloby je veriteľ, ktorý
má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku ( RC 12/1998). Na to, aby žalujúci
veriteľ bol vecne legitimovaný stačí, aby jeho pohľadávka voči dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v
dobe rozhodnutia súdu o podanej žalobe( Rc 64/2002). To, že žalobcovia nedisponujú vymáhateľnou
pohľadávkou voči V. Q. vedie k zamietnutiu ich žaloby pre nedostatok ich aktívnej legitimácie .

21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov , ktorí sa v odvolaní k podstatnej
otázke pre posúdenie napadnutého rozsudku a to k vymáhateľnej pohľadávke nijako nevyjadrili, po
vyslovení vyššie uvedeného právneho záveru, sa zaoberal ich odvolacou námietkou , že sa súd prvej
inštancie nevysporiadal s platnosťou predložených listín vyhotovených V. Q. a jeho manželkou a na túto
skutočnosť navrhol doplniť dokazovanie. Odvolací súd posúdil túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú,
pretože odporovacou žalobou možno napadnúť len platný právny úkon. Ak právny úkon nie je platný

odporovacia žaloba nemôže byť úspešná ( pozri J. H. Y. zákonník M. komentár § 42b). M. dokazovanie
na zistenie pravosti listín, ktoré predchádzali úkonom ( darovacej zmluve a zmluve o prevode vozidla)
neúčinnosti ktorých sa žalobcovia domáhajú je právne bezvýznamné.
XX. V odvolacom konaní boli úspešné žalované, u ktorých by bol dôvod na to, aby im odvolací súd podľa
§ 396 ods. X, § 255 a § 262 ods. 1 E. priznal v celom rozsahu nárok na náhradu trov odvolacieho konania

s tým, že o výške tohto nároku by podľa § X52 ods. 2 E. rozhodol súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Žalované uviedli, že náhradu odvolacích trov nežiadajú, preto
odvolací súd rozhodol, že im nárok na náhradu týchto trov nepriznáva.

23. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).