Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/346/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213218465
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213218465.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek
senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, o zaplatenie sumy 144,18 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne

proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6C/74/2014-151 zo dňa 5. mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanému
nepriznáva náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 52 ods. 1 až 4, § 1

odsek 1, § 4 odsek 1 až 8 zákona 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
s poukazom na článok 8 CSP.
1.2 V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa dňa 22.8.2013 doručila súdu žalobu, ktorou sa
domáhala, aby žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 144,18 eura, ako aj úroku z omeškania v sume
2,81 eura a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 144,18 eura za čas od 21.2.2011 do
zaplatenia a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že jej právny predchodca (Slovenská

sporiteľňa a.s.) dňa 3.3.2006 uzatvoril so žalovaným zmluvu č. 212171944 a na základe tejto zmluvy
mu poskytol úver. Žalovaný sa zaviazal tento úver splácať mesačných splátkach tak, ako to vyplýva zo
zmluvy.Tútopovinnosťsivšak nesplnil,pretovznikla spornápohľadávka,ktorápredstavujeneuhradené
splátky v počte 6 celkom v sume 144,18 Euro. Uplatnila si aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho
po splatnosti jednotlivých splátok do splatnosti ďalšej splátky a od 21.2.2011 do zaplatenia celej
neuhradenej sumy. V žalobe ďalej uviedla, že dlh vyplývajúci z tejto zmluvy jej pôvodný veriteľ postúpil

a to zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2011. Ďalej poukázala na to, že rozsudkom č. k.
6C/74/2014 zo dňa 11.8.2015 žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože mal za to, že uplatnené právo
je premlčané. V dôsledku odvolania žalobkyne bol jeho rozsudok zrušený uznesením Krajského súdu
Nitra č.k. 7Co/1152/2015-120 zo dňa 24.11.2016 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd v tomto uznesení vyslovil právny názor podľa ktorého jeho záver o premlčaní
sporného práva nie je správny a odvolací súd za začiatok plynutia premlčacej lehoty považoval deň

21.02.2011(deňnasledujúcipodohodnutejlehotesplatnostivzmluveoúvere),majúczato,ženedošlok
mimoriadnej splatnosti úveru (čo potvrdila aj žalobkyňa), pričom posledným dňom premlčacej trojročnej
lehoty bol deň 21.02.2014 a žaloba súdu bola doručená v tejto veci dňa 22.08.2013.
1.3 Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný (ako dlžník) a Slovenská sporiteľňa a.s.
IČO 00 151 653 (ako veriteľ) dňa 3.3.2006 uzatvorili s zmluvu o splátkovom úvere č. 0212171944.
Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému úver v sume 26 200 Sk. Tento úver sa žalovaný

zaviazal veriteľovi vrátiť v mesačných splátkach po 724 Sk a mal vykonať 59 splátok. Dňa 28.6.2011
žalobkyňa ako postupca uzatvorila zmluvu o postúpení (aj) spornej pohľadávky so Slovenskousporiteľňou a.s. IČO 00 151 653. Listom zo dňa 18.7.2011 pôvodný veriteľ oznámil žalovanému
postúpenie spornej pohľadávky.
1.4 Súd prvej inštancie poznamenal, že je nepochybné, že zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný a právny

predchodca žalobkyne treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože
pôvodný veriteľ má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo
žalobkyňou tvrdené a ani preukázané, že sporný úver bol poskytnutý žalovaným za účelom výkonu
zamestnania, povolania alebo podnikania. Vyzdvihol, že ustanovenie § 52 OZ nadobudlo účinnosť 1.
mája 2014 a právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od

jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd prvej inštancie, preto
predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení
OZ.Takýtozáverocharakterepredmetnéhoprávnehovzťahu, akoajoaplikáciiustanoveníOZnatakýto
právny vzťah, je v súlade s rozhodnutím NS SR zo dňa 21.4.2015 spisová značka 3MCdo 12/2014.
Zdôrazňujúc spotrebiteľský charakter zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobkyne a
žalovaným dňa 3.3.2006 je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, a to zák. č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase vzniku právneho vzťahu, (ďalej len
Zákon o spotrebiteľských úveroch) ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvej inštancie zisťoval, či predmetná
zmluva má všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa citovaných ustanovení zákona
č.258/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a či prípadná absencia niektorého údaju má vplyv na rozsah

povinností žalovaných ako spotrebiteľov. Skonštatoval, že zmluva z ktorej žalobkyňa vyvodzovala svoj
uplatnený nárok, neobsahuje náležitosť podľa §-u 4 ods. 2 písm a) (sumu, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov). Táto náležitosť má teda obsahovať údaj o tom, aká suma sa zo splátky
započíta na úverovú istinu, aká suma na úroky, prípadne na poplatky. Tieto údaje sú mimoriadne
dôležité pre spotrebiteľa, pretože na základe tejto informácie je schopný potom prekontrolovať správnosť

údajov veriteľa o výpočte prípadného nedoplatku. Absencia tejto zákonom stanovenej náležitosti v
spotrebiteľskejzmluvemázanásledok,žespotrebiteľskýúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov
s prihliadnutím na ust. §-u 4 ods. 5 citovaného zákona, to znamená žalovaný je povinný veriteľovi
vrátiť iba sumu, ktorú od neho dostal. Takýto záver o právnom následku absencie tejto náležitosti zmluvy
nebol podľa jeho názoru v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo

veci C-42/15, pretože jeho právne závery sa týkajú výkladu Smernice a nie vnútroštátneho predpisu.
1.5 Akcentoval na článok 8 CSP, z ktorého vyplýva, že sú to predovšetkým strany sporu, ktoré
majú nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Uvedené stanovuje
dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní. Táto dôkazná povinnosť zahrňuje prioritne
povinnosť tvrdenia konkrétnych rozhodujúcich skutočností, predovšetkým žalobkyňou (na základe

ktorých žalobkyňa uplatňuje právo) a zakotvuje aj ich iniciatívu pri zhromažďovaní dôkazov. Sporová
strana, ktorá síce svoju povinnosť tvrdenia splnila, avšak nepredloží dôkazy na podporu svojich tvrdení,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe predložených a vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dodal, že v prejednávanej veci žalobkyňa v žalobe neuviedla a ani nepredložila dôkaz
na preukázanie toho, aká suma sa mala započítať na istinu úveru, aká na úroky z úveru prípadne na
poplatky. Žalobkyňa si teda nesplnila svoju dôkaznú povinnosť, ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť
preukázania tvrdení a tým neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažovalo v tomto konaní. Dôsledkom
neunesenia dôkaznej povinnosti, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie (zamietnutie žaloby),

preto žalobu zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP, keď v konaní plne
úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože mu zo spisu žiadne nevyplývali.

2 Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa (v jeho zamietajúcej časti)
z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Citoval ustanovenia § 4 odsek 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného
do 31.12.2007 (vo vzťahu k odseku 3 s účinnosťou od 01.01.2008). K uzavretiu zmluvy o splátkovom
úvere došlo dňa 03.03.2006. Ustanovenie na základe ktorého sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d)

až j), k) a l) je účinné až od 01.01.2008. Na základe uvedených zákonných ustanovení zastáva názor,
že pokiaľ nie je splnená podmienka v zmysle ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.
z., nie je uvedený nedostatok sankcionovaný tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Táto „sankcia“ podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase uzavretiazmluvy nastáva v prípade, ak zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, čo nie je daný
prípad, keďže táto je v zmluve o splátkovom úvere uvedená. Úrok, ako aj poplatky sú špecifikované v
zmluve v úvodných ustanoveniach, ktoré sú označené ako základné podmienky, teda rovnako nemožno

poukazovať na ustanovenie § 4 odsek 5 zákona č, 258/2001 Z. z. Na podporu svojich tvrdení poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 11Co/807/2014 zo dňa 30.10.2015. Pokiaľ súd prvej
inštancie poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. s tým, že táto zákonná
náležitosť nie je splnená a súčasťou zmluvy musí byť presný rozpis, ak časť splátky pripadá na istinu,
aká na úrok, a aká na poplatky, takýto súdny výklad je v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102 EHS, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve ZoSÚ. V uvedenom kontexte
na podporu svojej argumentácie upriamil pozornosť na rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie vo
veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyni prizná uplatnený nárok,
alternatívne, aby ho v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie a súčasne si vyčíslil trovy odvolacieho konania.

3 Žalovaný s k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4 Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dospel k záveru, že
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušiť vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5 Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

6 Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7 Podľa § 4 ods. 2 písm. a ) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy, zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na
možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.

8 Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec v zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu a zákonných
ustanovení dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré súd vo zvyšku žalobu zamietol sú nesprávne. Je
nepochybné, že medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená úverová zmluva v zmysle ust. § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka, ktorá má povahu tzv. absolútneho obchodu. Zároveň ide o spotrebiteľský
právny vzťah v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na

ktorú sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (03.03.2006). V
danom prípade bola medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne uzatvorená písomná úverová
zmluva, ktorej platnosť nebola spochybnená.

9 Odvolací súd zaoberajúc sa odvolacou námietkou žalobkyne uvedenou v odvolaní uvádza, že sa

nestotožňuje s výkladom súdu prvej inštancie ohľadom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a ) zákona č.
258/2001 Z.z. Tento zákon nahradil zákon č. 129/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 11.06.2010 a
v ktorom sa tiež nachádza predmetné ustanovenie, a to pod § 9 ods. 2 písm. k). Zákon č. 129/2010 Z.z. v
prílohe č. 1 prebral právne záväzné akty Európskej únie, okrem iného Smernicu Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS (Ú.v. EÚ L 133, 22.5.2008). Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES, zmluva o
úverezrozumiteľneastručneuvádzavýšku,početafrekvenciusplátokspotrebiteľaaprípadneporadie,v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia. Podľa čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahujeharmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

10 Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa
zdôrazňuje zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu poskytnutého spotrebiteľského úveru
a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková

výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže
opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých
termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné
poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

11 Odvolací súd preto dospel k záveru, že podľa eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. ( predtým § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z.) nemožno
od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ toto ustanovenie uvádza
pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je treba za použitia

eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru
zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné
náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje celkovú výšku úroku,
druh a účel úveru, výšku úrokovej sadzby, výšku mesačnej anuitnej splátky, termín prvej splátky, počet
splátok a periodicitu a termín splatnosti splátok, splatnosť úveru, ako aj celkovú čiastku, ktorú je povinný

klient zaplatiť. Všetky tieto údaje sú špecifikované v zmluve o úvere zo dňa 03.03.2006.

12OdvolacísúdupriamujepozornosťsúduprvejinštancieajnaRozsudoksúdnehodvora(tretiakomora)
z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania
podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19. decembra 2014

doručeným súdnemu dvoru 02.02.2015 v súvislosti s konaním Home Credit Slovakia, a.s. proti V.. Z jeho
bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil

takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na uvedený rozsudok reagovala aj legislatíva
SR zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o
bankách a súčasne sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým došlo k zmene ustanovenia § 9 ods.
2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.Z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej

správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie tejto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo
nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku C-42/15. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa
ktorého niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES.
Vyššie uvedené závery konštatoval vo svojich rozhodnutiach aj Najvyšší súd SR a to v uznesení zo dňa
22.02.2018 sp.zn. 3Cdo 146/2017 a zo dňa 17.04.2018 sp. zn. 3Cdo 56/2018.

13 Nad rámec uvedeného, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozsudku nevysporiadal s tým, či žalobkyňa uplatnenú pohľadávku nadobudla platným právnym úkonom
postúpenia v nadväznosti na ustanovenie § 92 ods. 7 (v súčasnosti odsek 8) zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), v znení účinnom

v čase postúpenia pohľadávky, podľa ktorého: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiaholjeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ V tomto prípade z výsledkov vykonaného dokazovania je
zrejmé, že do spisu nebol doložený dôkaz o tom, či veriteľ ešte pred postúpením pohľadávky žalobkyni
vyzval žalovaného na splatenie zvyšnej časti úveru.

14 V súlade s aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie zaoberať sa tým, či žalobkyňa, na ktorej spočíva dôkazné bremeno, listinnými dôkazmi
(ktoré jej pri postúpení banka bola povinná odovzdať) dostatočne preukázala, že banka pred postúpením
pohľadávky vyzvala žalovaného na zaplatenie peňažného záväzku, v dôsledku čoho by bol s platením
dlhu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a či následne žalobkyni postúpila svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Ak totiž banka postúpila svoju pohľadávku

žalobkyni bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy, potom bolo potrebné súdom prvej inštancie
zhodnotiť súlad takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky so zákonom a urobiť záver o platnosti
či neplatnosti takéhoto právneho úkonu (§ 39, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka), v nadväznosti na
ustanovenie § 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Absolútna neplatnosť
právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju
odstrániť ratihabíciou, ani konvalidáciou, nepremlčuje sa a poskytnuté plnenie z takého právneho
úkonu predstavuje bezdôvodné obohatenie. V naznačenom kontexte je nevyhnutné akcentovať aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, podľa

ktorého ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy
je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané.

15 K odvolacej námietke žalobkyne o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 4 odsek 3 zákona č. 258/2001

Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.01.2008 odvolací súd dopĺňa, že túto nepovažoval za právne
irelevantnú, keďže súd prvej inštancie predmetné ustanovenie ani neaplikoval, čiže nekonštatoval
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s poukazom na citované ustanovenie.

16 Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c ) CSP

zrušil v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania a vec podľa § 391
ods. 2 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom sa bude opätovne
zaoberať nárokom žalobkyne v zamietajúcej časti rozsudku v zmysle vyššie uvedených záverov, vykoná
dokazovanie vo veci samej a opätovne rozhodne a toto svoje rozhodnutie riadne odôvodní. Právnym
názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí súd

prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

17 Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).