Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 5, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/243/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215216614
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215216614.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO:
31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: V. C., nar. XX. D. XXXX, B. Z. XXXX/XX, W. Z., o
3.792,71 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.
k. 14C/467/2015-53 z 19. októbra 2016 takto

r o z h o d o l :

I/ Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni ďalších 613,97 eur a 5 % p.a. úrok z omeškania zo sumy
610,39 eur od 21. júla 2015 do zaplatenia.

II/ Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje.

III/ Vo výroku o zročnosti dlhu v splátkach napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že
žalovanému povoľuje splácať plnenie priznané žalobkyni v napadnutom rozsudku, ako aj v tomto
rozsudku v mesačných splátkach po 127 eur zročných vždy do posledného dňa kalendárneho mesiaca
počnúc po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s jednou splátkou má za následok zročnosť

celého plnenia.

IV/ Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI/uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni3.360,87
eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 21. júla 2015 do zaplatenia, ktorý jej povolil splácať po 50
eur mesačne, II/ zamietol žalobu vo zvyšnej časti (t. j. 431,84 eur na istine, 3,62 eur na poplatku za
poistenie, 178,55 eur na vyčíslenom úroku, 1,77 eur na vyčíslenom úroku z omeškania, 15,9 % ročný
úrok z nezaplatenej istiny 3.792,71 eur od 21. júla 2015 do zaplatenia a 5 % ročný úrok z omeškania

z 610,39 eur 21. júla 2015 do zaplatenia), III/ priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na 77,22 % trov
konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná a žalobkyňa uzavreli
5.augusta2014zmluvuospotrebiteľskomúvereč.0090000000147974,podľaktorejžalobkyňaposkytla
žalobcovi úver 4.000 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 15,9 %. Úver mal byť splatený 96 anuitnými
splátkami po 73,79 eur, ktoré mali byť splatné vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca a posledná mala

byť splatná 15.7.2022. Okrem toho bola určená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), priemerná
RPMN, poplatok za poskytnutie úveru bol 200 eur.3. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o spotrebiteľskom úvere z 20. apríla 2015 je
spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 O.z., ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z. z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto

zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Citovanému ustanoveniu nevyhovuje zmluva, ktorá neobsahuje
vyčíslenie splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Táto zmluva sa tak považuje za bezúročnú a bez
poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobkyňa má nárok len na vrátenie
istiny.Žalovanýdostalodžalobkyne4.000eurazaplatil639,13eur,žalobkyňamátedanároknavrátenie

rozdielu 3.360,87 eur, ktoré oprávnene zosplatnila. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení nariadenia č. 20/2013 Z. z. S
ohľadom na pomery žalovanej jej umožnil splácať dlh v splátkach po 50 eur, čo považuje za primerané
k výške priznanej pohľadávky.

4.Protitomutorozsudkupodalavčasodvolaniežalobkyňasnávrhomzmeniťhotak,žesažalobecelkom

vyhovie a žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť celý dlh v lehote troch dní od právoplatnosti. Nesúhlasila
s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky rozdelené na istinu a
úroky. Súčasťou zmluvy sú aj obchodné podmienky pre úvery občanom, ktoré v ods. 2.5.3 upravujú tzv.
anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu
splácanie sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky,

ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahujú aj tzv. štandardný
formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobil
zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo rozpísať 108
mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala aj na navrhovanú novelu zákona č. 129/2010
Z. z. z októbra 2015, ako aj na návrhy generálnej advokátky z 9. júna 2016 vo veci C-42/15, Home Credit

Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová (ods. 58 a 59). Ďalej žalobkyňa vytkla súdu prvej inštancie, že povolenie
splátok žalovanej nesprávne oprel o § 160 O. s. p., keď C. s. p. takýto postup neumožňuje. Okrem
toho súd prvej inštancie vyšiel len z tvrdení žalovanej, ktorú bližšie neoveroval, čím nedostatočne zistil
skutkový stav. Žalobkyňa nesúhlasila konečne ani s názorom, že zmluva odporuje § 53c Občianskeho
zákonníka, keď súd prvej inštancie svoj záver riadne neodôvodnil a žalobkyňa kvôli hospodárnosti

doručila súdu prvej inštancie svoje obchodné podmienky vytlačené po viac stránok na jednu stranu.

5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce

konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

7. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere z 5. augusta 2014 sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky, ktorý sa zaviazal splácať ich v splátkach. Žalobkyňa poskytovala tento úver v
rámci svojho podnikania, žalovaný však nekonal na takýto účel, preto ich treba považovať za veriteľa
a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k tomuto dňu. Okrem toho žalobkyňa

spĺňala definíciu dodávateľa a žalovaný definíciu spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 O.z. v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy a zmluva z 5. augusta 2015 je tak spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52
ods. 1 a 2 O.z. Súd prvej inštancie však správne posúdil zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere
v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať
všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa §

9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit.
zák. bezúročná a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Súd prvej inštancie
citoval vo svojom rozsudku na podporu tohto názoru rozsudky tunajšieho súdu vydané v roku 2011, resp.
2012. Z ich verejne dostupného znenia možno dospieť k záveru, že sa týkajú zmlúv o spotrebiteľských
úveroch uzavretých v roku 2009, prípadne skôr. V danom čase však spotrebiteľské úvery upravoval

zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnychpredpisovasprávnychopatreníčlenskýchštátov,ktorésatýkajúspotrebiteľskéhoúveru.Podľa
čl. 15 cit. smernice táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšieustanovenia na ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva). Uvedená smernica teda sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá
umožňovala členským štátom prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie než sú požiadavky

vyplývajúce z citovanej smernice. Z tohto hľadiska teda bolo možné ustanovenie § 4 ods. 2 písm.
i) zákona č. 258/2001 Z. z. [obsahovo v podstate zodpovedajúce ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z.] vykladať tak, ako to urobil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, teda
tak, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia obsahovať presné rozdelenie jednotlivých splátok na
splátku istiny, úrokov a iných poplatkov. V prerokúvanej veci však žalobkyňa svoj nárok opiera o zmluvu

z 5. augusta 2014 uzatvorenú v čase účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z., ktorým bola do právneho
poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Čl.
22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy

zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa.
Citovaný záver vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyslovene potvrdil aj Súdny
dvor Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej. Ten vo svojom
rozsudku z 15. novembra 2016 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca

amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave“.

8. Ako už bolo uvedené, táto smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná
práve zákonom č. 129/2010 Z. z. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne
ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda
musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok

SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea
Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc
do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z
posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti

Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných
zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 5. augustu 2014 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy
znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho
právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto

ustanovenie zavedené do právneho poriadku na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
2008/48/ES. Preto je povinnosťou súdov prihliadať na výklad tohto ustanovenia podaný Súdnym dvorom
EÚ pri výklade § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Z toho potom vyplýva, že taký výklad § 9 ods. 2
písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na
istinu, úroky a poplatky, odporuje cit. ustanoveniam smernice a znamenal by, že takýmto ustanovením

Slovenská republika porušuje právo Európskej únie (ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje odchylnú
úpravu, ako to konštatuje aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku). Možný je teda len opačný výklad tohto
ustanoveniazákonač.129/2010Z.z.,tedažetakétorozvrhnutiesplátokvzmluveniejepotrebné.Takýto
výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie

len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V zmluve by však postačovalo uviesť termín splátky ako
jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá
tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by
zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová,
V.:PokusodemýtizáciurozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-42/15,HomeCreditSlovakia,

a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

9. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 73,79 eur a dátumu splatnosti jednotlivých splátokodkazom na presný dátum prvej splátky (15. augusta 2014), kalendárne určený dátum ďalších splátok
(15. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (15. júla 2022). Podľa odvolacieho súdu tak táto zmluva
ako taká spĺňa náležitosti § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho

dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová.
Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za
správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.

10. Súčasťou tejto zmluvy sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj obchodné podmienky pre

úvery občanom. Zo znenia oddielu 1 (definícia anuitnej splátky), ale aj týchto obchodných podmienok,
zreteľne vyplýva, že sa nimi spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri tomto spôsobe úročenia sa
postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poslednej splátky do splatnosti
príslušnej splátky a z tejto splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije
na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Z
toho vyplýva, že aj splácanie samotnej istiny je rozvrhnuté do (vopred určených a vypočítateľných, aj keď

v zmluve výslovne nevyčíslených) splátok, keďže každá v zmluve dohodnutá splátka v sebe obsahuje
istinovú a úrokovú časť. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému
dohodnutých 4.000 eur ihneď 15. augusta 2014 a od tohto dňa sa podľa obchodných podmienok začalo
úročenie istiny dohodnutou sadzbou 15,9 % p.a. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia
úveru (do 20. júla 2015) domáhala zaplatenia istiny 3.792,71, úroku 178,55 eur, poplatku za poistenie

3,62 eur, ako aj úroku z omeškania 1,77 eur. Takto uplatnená suma istiny je výsledkom započítania
jednotlivých splátok uhradených žalovaným počas trvania zmluvy a ako taká zodpovedá výsledkom
úročenia a započítavania jednotlivých splátok žalovaným v súlade s obchodnými podmienkami. Takisto
úrok z istiny k 20. júlu 2015 dosiahol žalobkyňou vyčíslených 178,55 a úrok z omeškania sumu 1,77 eur.
Pretože žalovaný neuhradil tri splátky úveru, žalobkyňa v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 O.z. po

predošlom bezvýslednom upozornení vyzvala žalovaného na predčasné splatenie všetkých uvedených
nárokov.Nároknapoplatokzapoistenie1,81mesačnejasnevyplývazozákladnýchustanoveníúverovej
zmluvy, preto ho odvolací súd ako oprávnený nárok priznal, pričom zamietajúca časť žaloby vyrieknutá
súdom prvej inštancie sa v tomto týkala požadovaného nároku nad 1,81 eur do 3,62 eur.

11. Žalobkyňa si však ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 15,9 % aj po
zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu jej však takýto úrok nepatrí.
Podľa § 658 ods. 1 O.z., ktorým sa zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným spravuje podľa § 52 ods.
2 druhej vety O.z., možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Citované ustanovenie podľa názoru
odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi
len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy
užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote
splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie
upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky a tieto možno zmluvne upraviť

(modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol
k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe
zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. O.z.) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa §
517 ods. 2 O.z. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná
a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať

za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate
obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto
umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 17. novembra
2015 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5 % vyššej ako základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky, ktorá k 21. júlu 2015 bola vo výške 0 %.

12.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúddospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieniejevovýroku
vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 20. júlu 2015 nárok na zaplatenie istiny 3.792,71 eur,
úroku 178,55 eur, poplatku za poistenie 1,81 eur a úroku z omeškania 1,77 eur, ako aj pokračujúceho

úroku z omeškania zo sumy 3.971,26 (istiny a úroku) od 21. júla 2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 3.360,87 eur a nárok na poplatok za poistenie, úrok a úrok
z omeškania jej nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, poplatku
za poistenie, ako aj vyčísleného úroku a úroku z omeškania do 20. júla 2015 v celkovej výške (431,84+ 1,81 + 178,55 + 1,77 =) 613,97, ako aj pokračujúceho 5 % p.a. úroku z omeškania zo sumy (431,84
+ 178,55 =) 610,39 eur od 21. júla 2015 do zaplatenia. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v jeho
zamietajúcej časti podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených

súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia riadneho úroku
po zosplatnení, však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol
správne, keď ju zamietol a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku
vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

13. Nebolo možné súhlasiť s námietkami žalobkyne, že výrok o povolení splátok je založený na
aplikácii nesprávneho zákona, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku je celkom zrejmé, že súd
prvej inštancie rozhodoval podľa § 232 C. s. p. účinného od 1. júla 2016, teda aj v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku. Je pravdou, že § 160 ods. 1 O. s. p. dovoľoval výslovne súdu, aby povolil
splácať peňažné plnenie v splátkach. V § 232 C. s. p. síce chýba takéto výslovné oprávnenie, to však
neznamená, že by súd takéto oprávnenie nemal. Z § 232 ods. 4 C. s. p. totiž jasne vyplýva, že sa v

ňom takýto spôsob plnenia (v splátkach) predpokladá a predpokladá sa v ňom aj možnosť rozhodnutia o
strate výhody splátok. Takéto ustanovenia by nemali zmysel, ak by súd nemohol povoliť splácať plnenia
v splátkach. Vzhľadom na to takýmto výrokom samým osebe súd nerozhodol v rozpore so zákonom.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie vyšiel len z tvrdení žalovanej, potom treba poukázať na
to, že podľa § 151 ods. 1 C. s. p. sa skutkové tvrdenie, ktoré protistrana nepoprela, považujú za nesporné

a súd z nich má podľa § 186 C. s. p. vychádzať. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie nariadil na
prerokovanie veci pojednávanie (§ 297 C. s. p.), na ktoré žalobkyňu riadne predvolal. Žalobkyňa mala
možnosť sa na ňom zúčastniť a v súlade s § 151 C. s. p. poprieť tvrdenia žalovaného o jeho príjme
a nákladoch. Ak tak žalobkyňa neurobila, mohol súd tieto skutkové tvrdenia považovať za nesporné
podľa § 151 ods. 1 C. s. p. a vychádzať z nich. Popretie skutkového tvrdenia v odvolaní (teda po

vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, § 182 C. s. p.) nie je prípustné, pretože odporuje zákonnej
koncentrácii podľa § 154 C. s. p. Aj odvolací súd teda musí vychádzať zo zistení súdu prvej inštancie,
že žalovaný má mesačný príjem (dôchodok 270 eur).

14. Treba uviesť, že súd prvej inštancie sa neriadil ustálenou judikatúrou, pretože pri povolení splátok v

zmysle tejto by malo dôjsť k splateniu dlhu cca do troch rokov od právoplatnosti. Po zmene napadnutého
rozsudku vo veci samej a po zohľadnení toho, že v prerokúvanej veci bol žalobkyni priznaný aj nárok na
úrok z omeškania, ktorý v čase rozhodovania odvolacieho súdu predstavuje sumu 588,60 eur, čo spolu
s priznanými nárokmi ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku predstavuje sumu 4.563,44 eur, pri rozpočítaní
na 36 mesiacov predstavuje cca 127 eur mesačne. Z týchto dôvodov odvolací súd vecne nesprávny

výrok napadnutého rozsudku o povolení splátok podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalovanému všetky
plnenia povolil splácať splátkou 127 eur mesačne (výrok III), keď tu bral na zreteľ aj to či to nebude mať
neprimeraný negatívny dopad na oprávnené záujmy žalobkyne. Strata výhody splátok podľa § 232 ods.
4 C. s. p. má pre žalovaného pôsobiť dostatočne motivačne na to, aby určené splátky dodržiaval.

15. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa
bola vo výsledku plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení), odvolací súd jej podľa § 255 ods.
1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok IV).

16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.