Decision was made at the court Krajský súd Trenčín
Judgement was issued by JUDr. Iveta Anderlová
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/11/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113232499
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113232499.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu N. C. A., s.r.o., so sídlom v K., O. 5, T.: XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. proti žalovaným 1/ O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
V. nad Z., 2/ Z. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. nad Z., K. XXX/XX, zastúpeného M.. N. P., advokátkou
so sídlom V. nad Z., K. XXX/XX, o zaplatenie 6.168,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. októbra 2017, č. k. 12C/243/2013-169, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., II., III. p
o t v r d z u j e .
Žalovaný 1/ n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
Žalovaný 2/ m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 6.168,60
eur s príslušenstvom. Výrokom II. rozhodol, že žalovanému 1/ sa nepriznáva právo na náhradu trov
konania. Výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania vo výške,
ako bude vyčíslená v samostatnom uznesení tamojšieho súdu po právoplatnosti rozsudku, a to k rukám
jeho právnej zástupkyne Mgr. N. P., do 30 dní po právoplatnosti uznesenia. Výrokom IV. rozhodol,
že Všeobecnej ochrane práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 423 629 62,
zast. JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom Bratislava, Dobrovičova 13 ako vedľajšiemu
účastníkovi nastranežalovaných1/a2/ do30.06.2016 nepriznávanáhradutrovkonania.Vodôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 21.11.2013, domáhal
od žalovaných 1/, 2/ zaplatenia sumy 6.168,60 eur s príslušenstvom. Z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 bola postúpená
A. sporiteľňou a.s. pohľadávka voči žalovanému 1/ a pôvodnému žalovanému 2/ na žalobcu. Právny
predchodca žalobcu dňa 5.10.2004 uzatvoril so žalovaným 1/ ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytol peňažné prostriedky - spotrebný úver na
investície do nehnuteľností vo výške 300.000,- Sk (t.j. 9.958,18 eur) . Žalovaný 1/ sa zaviazal úver
vrátiť v mesačných splátkach po 4.040,- Sk (t.j. 134,10 eur) vždy k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou
1. splátky dňa 20.11.2004 a poslednej dňa 20.9.2014. Pôvodný žalovaný 2/ dňa 5.10.2004 uzatvoril s
veriteľom A. sporiteľňa a.s. dohodu o ručení k predmetnej Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX.
Súčasťou zmluvy boli úverové zmluvné podmienky žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v
danej veci nie je medzi stranami sporu sporné, že ide o spotrebiteľský vzťah vzhľadom na charakter
strán sporu. Aj keď ide v danej veci o úverovú zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
vzťahujú sa ňu ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, okrem zák. č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako lex specialis, ktorý má podľa § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (bez prechodných ustanovení) prednosť pred ustanovenia Obchodného zákonníka ako
všeobecného zákona. Súd prvej inštancie právne vec ďalej posudzoval aj podľa § 39, § 52ods. 2, §
524 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka a podľa § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 o bankách. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách spôsobilým predmetom postúpenia
môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia
byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V tomto konaní žalobca takýto dôkaz - písomnú výzvu banky
A. sporiteľne a.s. nepredložil spolu so žalobou, ale až v priebehu konania bez doručenky od žalovaného
a bez poštového podacieho hárku. Podľa bodu 10.3. Všeobecných obchodných podmienok banky pri
doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po
jej odoslaní a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, z čoho vyplýva, že listy banky
zo dňa 13.7.2005 žalovaným sa považujú za doručené na 3. deň po ich odoslaní. Ich nedoručenie
nenamietala žiadna zo strán sporu. A. sporiteľňa, a.s. písomnými výzvami zo dňa 13.7.2005 vyzvala
dlžníka i ručiteľov k zaplateniu splátok dlžných ku dňu 13.7.2005 vo výške 20.164,80 Sk (t.j. 669,35 eur)
do 5 dní od doručenia týchto listov pod hrozbou vymáhania pohľadávky alebo k jej postúpeniu na tretiu
osobu. K postúpeniu pohľadávky bankou došlo až dňa 13.12.2012 Zmluvou o postúpení pohľadávok na
žalobcu a podľa Prílohy č. 1 k tejto zmluvy nedošlo k vyhláseniu predčasnej (mimoriadnej) splatnosti
úveru, čo vyplýva z uvedenia splatnosti úveru dňa 20.9.2014, čo je totožný dátum s dátumom konečnej
splatnosti úveru podľa úverovej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
A. sporiteľňa a.s. mohla platne postúpiť len "pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
písomnou zmluvou inej osobe bez súhlasu klienta". Týmto peňažným záväzkom je suma 20.164,80 Sk
(t.j. 669,35 eur), t.j. splatné mesačné splátky podľa výzvy zo dňa 13.7.2005 s výzvou na zaplatenie do
5 dní od doručenia listu zo dňa 13.7.2005, čo pri fikcii doručenia môže byť max. do konca júla 2005.
Vo zvyšnej časti postúpenej pohľadávky - dlhu žalovaných neboli splnené obidva zákonné predpoklady
pre platné postúpenie pohľadávky banky na žalobcu podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách, preto je
postúpenie pohľadávky v časti obdobia od 14.7.2005 do konečnej splatnosti dňa 20.9.2014 neplatné
podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom a to pre nedodržanie zákonnej podmienky
uvedenej v § 92 ods. 8 zák. o bankách. Podľa názoru súdu prvej inštancie osobitným predpisom je nielen
pod čiarou uvedené ust. § 524 Občianskeho zákonníka ale aj iné osobitné predpisy, neuvedené pod
čiarou, kam možno zaradiť aj ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, čo vyplýva jednak zo zákonnej definície
poznámky podľa ods. 16 rozsudku (informatívny charakter) ako aj z toho, že zákonodarca uviedol v
zneníustanoveniapojem"všeobecnýpredpis"anielenustanovenie§524Občianskehozákonníka,teda
predpokladal existenciu aj iných osobitných predpisov. Aj § 17 zák. č. 129/2010 Z.z. vyžaduje povinnosť
informovať dlžníka o postúpení pohľadávky. V dôsledku tohto žalobca nie je nositeľom subjektívneho
práva z hmotnoprávneho vzťahu (veriteľom), teda nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní v časti
pohľadávky za obdobie od 14.7.2005 do konečnej splatnosti úveru dňa 20.9.2014. Žalobca v žalobe
žaloval splátky úveru, ktoré sa stali splatné od 20.12.2010 do 20.9.2014, spadajúce do obdobia neplatnej
časti postúpenej pohľadávky (bez výzvy banky), preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa §
101 Občianskeho zákonníka je platne postúpená, ale nežalovaná časť dlhu vo výške 20.164,80 Sk (t.j.
669,35 eur) z predmetného úveru, premlčaná vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote. Táto suma bola
splatná do konca júla 2005 a žaloba bola podaná dňa 21.11.2013, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej
lehoty. Žalobcom žalované splátky splatné od 20.12.2010 do 20.9.2014 nie sú premlčané vo všeobecnej
3-ročnej premlčacej lehote, ale súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodov uvedených vyššie. Podľa
§ 255 ods. 1 CSP súd prvej inštancie priznal úspešnému žalovanému 2/ právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Úspešnému žalovanému 1/ súd nepriznal náhradu trov konania, pretože žiadnu nežiadal
a žiadna mu ani nevznikla.
2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom I., II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
ktorý v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Žalobcapovažujezanesporné,žepeňažnýzáväzokžalovaného
1/ vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného 1/.
Vzhľadom na uvedené je absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému
záväzku“ rozumie len tú časť záväzku, ktorá sa stala splatnou. Tento pojem podľa názoru žalobcu
znamená zostatok dlhu žalovaného 1/. Ani zo samotného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná.Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal aj na bod 19.16 Všeobecných
obchodných podmienok, podľa ktorého „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky“. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o
bankách, podľa ktorého Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne
upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon
ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich
nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi
bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia
odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Zastával
názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť
pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali
platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Mal za to, že doručenie písomnej výzvy banky
dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá
to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením
takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Poukázal ďalej na
skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný 1/ ku dňu
postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 2843 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so
splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovaného 1/ trvalo nepochybne
viac ako rok zastával názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. Žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom
rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za vecne správne a navrhuje ho potvrdiť v celom rozsahu. Súd prvej inštancie správne vec
posúdil a správne rozhodol aj o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení jasne a zreteľne
uviedol dôvody, skutkové zistenia ako aj právne posúdenie predmetnej veci. Písomnú výzvu banky A.
sporiteľne a.s. predložil žalobca v priebehu konania bez doručenky od žalovaných a bez poštového
podacieho hárku, pričom žalovaný 2/ túto skutočnosť vo svojom vyjadrení k stanovisku A., a.s. zo dňa
13.06.2017 namietal. V predmetnej výzve banka vyzvala dlžníka a ručiteľov k zaplateniu splátok dlžných
ku dňu 13.07.2005 vo výške 20.164,80 Sk (669,35 €) do 5 dní od doručenia týchto listov. K postúpeniu
pohľadávky bankou došlo až dňa 13.12.2012 Zmluvou o postúpení pohľadávok na žalobcu, pričom
s poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách A. sporiteľňa a.s. mohla platne postúpiť
len pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku uvedenému vo výzve, teda vo výške 669,35 €
písomnou zmluvou inej osobe bez súhlasu klienta. Žalobca sa podanou žalobou domáha úhrady splátok
úveru s prísl. splatných za obdobie od 20.12.2010 do 20.09.2014, ktorá pohľadávka nemohla byť
predmetom postúpenia, nakoľko neboli splnené obidva zákonné predpoklady pre platné postúpenie
pohľadávky banky na žalobcu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto je postúpenie pohľadávky za
uvedené obdobie podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom neplatné. Žalovaný 2/ ďalej
zastáva názor, že Zmluva o postúpení pohľadávky banky na žalobcu zo dňa 13.12.2012 je absolútne
neplatná v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu -v zamietajúcom
výroku I. a vo výrokoch II., III. o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ podľa § 379
a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, anito nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.
6. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. o zamietnutí žaloby a vo
výrokoch II. a III. o náhrade trov konania. Vo výroku IV., ktorým súd prvej inštancie Všeobecnej
ochrane práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 423 629 62, ako vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaných 1/ a 2/ do 30.06.2016 nepriznal náhradu trov konania, odvolaním
napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd nepreskúmaval.
7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu v časti pohľadávky za obdobie od 14.07.2005 do konečnej
splatnosti úveru dňa 20.09.2014, ktorý nepreukázal za toto obdobie platné postúpenie pohľadávky proti
žalovanémuzpôvodnéhoveriteľaA.sporiteľňa,a.s.,keďzmluvaopostúpenípohľadávkyjeneplatnápre
rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách a nakoľko žalobca žaloval splátky úveru splatné od 20.12.2010 do
20.09.2014, spadajúce do obdobia neplatnej časti postúpenej pohľadávky súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.
8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby
ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007
zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.
K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods.
8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkovýchvzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."
11. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a
bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
12. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka
alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z
obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to
v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje,
že v čase postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 13.12.2012,žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie § 89 ods.
1 zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky požadovať
preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona bola
do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny predchodca a
žalovaný 1/ upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase, keď to zákon
neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom.
13. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky
banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom
ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých
právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.
14. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok
v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil
omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..."
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by
legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam
sa (táto výnimka) vzťahuje.15. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok §
92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky v rozsahu splatných splátok úveru od
20.12.2010 do 20.09.2014, ktorých zaplatenia sa žalobca podanou žalobou domáhal, a preto možno
súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca
pohľadávku proti žalovaným 1/, 2/ nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá
aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.
16. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné.
17. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.
18. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní 1/, 2/, preto im vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní však
žalovanému 1/ žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaný 1/ nemá nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovanému 2/ vznikli v odvolacom konaní trovy konania v súvislosti s
právnym zastupovaním, preto odvolací súd priznal žalovanému 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).
19. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.