Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 16, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/137/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817210316
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817210316.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne F. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX/X, W., zastúpenej JUDr. Máriom Patakym, advokátom, so sídlom Hviezdoslavovo
námestie 200, Námestovo proti žalovanému BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom 1
Boulevard Haussmann, 750 09 Paríž, Francúzska republika, konajúcemu na území Slovenskej republiky
prostredníctvom organizačnej zložky BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej
banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, Bratislava o vydanie bezdôvodného obohatenia, na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 9C/21/2017-180 zo dňa 28. marca
2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 2.565,80 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovej zmluvy o

poskytovaní platobných služieb zo dňa 07.11.2014 /VS: 6206290004/, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.565,80 eur od 27.05.2017 až do zaplatenia, vo výroku II. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 4.717,93 eur z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a
vydaní kreditnej karty a rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb zo dňa 31.08.2015 /VS:
6206290006/, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 4.717,93 eur od 27.05.2017
až do zaplatenia, vo výroku III. žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku IV. rozhodol, že

žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42%.
2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia z úverových zmlúv, ktoré s ním uzavrela
a ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými. Jednalo sa o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluva
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní
platobných služieb zo dňa 19.03.2014, ktorú uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného,
spoločnosťou CETELEM SLOVENSKO a.s., na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver

vo výške 30.000,- eur. V zmluve je nesprávne uvedený údaj o RPMN úveru /keď do výpočtu nebolo
zahrnuté poistné, ktoré bolo podmienkou uzatvorenia zmluvy/ a údaj o priemernej RPMN. Nemenej
podstatným nedostatkom zmluvy je aj neuvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN uvedenej
v zmluve, pretože v zmluve nie je uvedená splatnosť jednotlivých splátok ako ani údaj o splatnosti prvejsplátky, čím nie je možné bez pochýb overiť správnosť výpočtu RPMN uvedenej veriteľom v zmluve.
Úver je tak bezúročný a bezpoplatkový a suma rovnajúca sa rozdielu medzi celkovo zaplatenou sumou
vo výške 32.968,54 eur a poskytnutou istinou vo výške 30.000,- eur predstavuje bezdôvodné obohatenia

na strane žalovaného vo výške 2.968,54 eur. Žalobkyňa s právnym predchodcom žalovaného uzatvorila
aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej
karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb dňa 07.11.2014, na základe ktorej jej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 32.037,- eur. Aj v tejto je nesprávne uvedený údaj o RPMN
úveru /keď do výpočtu nebolo zahrnuté poistné, ktoré bolo podmienkou uzatvorenia zmluvy/, údaj o

priemernej RPMN a neboli uvedené predpokladov použité na výpočet RPMN uvedenej v zmluve. Úver
je tak bezúročný a bezpoplatkový a suma rovnajúca sa rozdielu medzi celkovo zaplatenou sumou vo
výške 34.602,80 eur a poskytnutou istinou vo výške 32.037,- eur predstavuje bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie 2.565,80 eur. Nakoniec žalobkyňa uzatvorila s právnym
predchodcom žalovaného aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom
úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb zo dňa 31.08.2015,

na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 33.249,- eur. Táto trpí rovnakými
nedostatkami ako predchádzajúcemu dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere, úver je tak bezúročný a
bezpoplatkový a suma rovnajúca rozdielu medzi celkovo zaplatenou sumou vo výške 37.966,93 eur a
poskytnutou istinou vo výške 33.249,- eur predstavuje bezdôvodné obohatenia na strane žalovaného
vo výške 4.717,93 eur.

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobkyňa a právny predchodca žalovaného -
spoločnosť CETELEM SLOVENSKO, a.s. uzatvorili tri zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa zmluvy z
19.3.2014, strany uzavreli zároveň so spotrebiteľským úverom i zmluvu o revolvingovom úvere a vydaní
kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb. Podľa časti 3 zmluvy 1.1 dlžník
vyhlasuje, že sa oboznámil s rámcovými zmluvami o poistení a súhlasí s poistením, ktoré si vybral,

pričom mal možnosť výberu medzi 4 alternatívami. Podľa potvrdenia bola k 31.3.2014 odfinancovaná
suma žalobkyni 30.000 eur. Podľa prehľadu splátok k tejto zmluve žalobkyňa zaplatila od 4/2014 do
10/2014 po 452,74 eur a 14.11.2014 sumu 29.346,62 eur. Podľa štandardných európskych informácií
k úveru sa na získanie tohto úveru nemusí uzavrieť poistenie ale ako záruka je vyžadované rozšírené
poistenie, spoludlžnícky záväzok, dohoda o zrážkach zo mzdy. RPMN je tu uvedená 12,21%. V zmluve

je uvedené, ako splatnosť splátky 15. deň v mesiaci, splatnosť 1. mesačnej splátky je 15. deň v mesiaci
nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bol úver dlžníkovi poskytnutý. Tiež podľa zmluvy zo 7.11.2014
strany uzavreli zároveň so spotrebiteľským úverom i zmluvu o revolvingovom úvere a vydaní kreditnej
karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb. Podľa časti 3 zmluvy 1.1 dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil s rámcovými zmluvami o poistení a súhlasí s poistením, ktoré si vybral, pričom

mal možnosť výberu medzi 4 alternatívami. Podľa potvrdenia bola k 14.11.2014 odfinancovaná suma
žalobkyni 32.037eur. Podľa prehľadu splátok k tejto zmluve žalobkyňa zaplatila od 12/2014 do 8/2015 po
483,68 eur, 19.8.2015 bola na účet prevedená suma 452,74 eur, 14.8.2015 483,68 eur a 3.9.2015 sumu
30.249,68 eur. Podľa štandardných európskych informácií k úveru sa na získanie tohto úveru nemusí
uzavrieť poistenie, ale ako záruka je vyžadované rozšírené poistenie, spoludlžnícky záväzok, dohoda

o zrážkach zo mzdy. RPMN je tu uvedená 12,23%. V zmluve je uvedené, ako splatnosť splátky 15.
deň v mesiaci, splatnosť 1. mesačnej splátky je 15. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom
bol úver dlžníkovi poskytnutý. Podľa zmluvy z 31.8.2015 strany uzavreli zároveň so spotrebiteľským
úverom i zmluvu o revolvingovom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní
platobných služieb. Podľa časti 3 zmluvy 1.1 dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil s rámcovými zmluvami o

poistení a súhlasí s poistením, ktoré si vybral, pričom mal možnosť výberu medzi 4 alternatívami. Podľa
potvrdenia bola k 3.9.2015 odfinancovaná suma žalobkyni 33.249 eur. Podľa prehľadu splátok k tejto
zmluvežalobkyňazaplatilaod10/15do11/2015po481,59eur,27.12.2016bolanaúčetprevedenásuma
31.224,67 eur. Podľa štandardných európskych informácií k úveru sa na získanie tohto úveru nemusí
uzavrieť poistenie, ale ako záruka je vyžadované rozšírené poistenie, spoludlžnícky záväzok, dohoda o

zrážkach zo mzdy. RPMN je tu uvedená 11,11%. V zmluve je uvedené, ako splatnosť splátky 15. deň
v mesiaci, splatnosť 1. mesačnej splátky je 15. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bol
úver dlžníkovi poskytnutý.
4. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 9 ods. 1, 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení k 31.8.2015 a v znení k 7.11.2014 /ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch/, podľa

§ 451 ods. 2, § 456 a § 107 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pokiaľ ide o námietku premlčania,
ktorú v spore vzniesol žalovaný, splátka zo 14.11.2014 bola poukázaná na úverový účet síce v trojročnej
objektívnej premlčacej dobe, avšak podľa názoru súdu subjektívna dvojročná doba už uplynula. Podľa
tvrdení žalobkyne sa dozvedela žalobkyňa o tom, že zmluva z 19.3.2014 je bezúročná a bezpoplatkovpo porade s advokátom v januári 2017. Avšak o plnení ako takom, teda o skutkových okolnostiach tohto
plneniamalavedomosťnajneskôr14.11.2014.Jenepochybné,žetedanároknavydanie bezdôvodného
obohatenia zo zmluvy z 19.3.2014, kde naposledy plnila žalobkyňa splátkou z 14.11.2014 je premlčaný.

Preto v tejto časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. K tvrdeniu žalobkyne, že má za to, že uplatnenie
premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom v tomto prípade pretože by bolo výrazom zneužitia
tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, súd uviedol, že v tomto
prípade neuplatnil ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, pretože išlo o úverový vzťah, žalobkyni
bol teda žalovaným poskytnutý úver a preto nemožno hovoriť vo vzťahu k nej o neprimerane tvrdom

postihu. Vo zvyšnej časti námietka nebola dôvodná zo zmluvy z 7.11.2014 bolo naposledy plnené
žalobkyňou dňa 3.9.2015 30.055,54 eur, zo zmluvy z 31.8.2015 naposledy 27.12.2016 31.224,67 eur.
Žaloba bola podaná 28.6.2017, teda nároky z týchto dvoch zmlúv nie sú premlčané. Pokiaľ ide o
dôvodnosť nárokov, súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, obidve zmluvy boli formulované tak,
že žalobkyňa musela zároveň uzavrieť i zmluvu o poistení - konkrétne rozšírenom poistení, pretože
takáto záruka sa podľa štandardných európskych informácií v obidvoch prípadoch vyžadovala. Preto

je potrebné sumu poistenia 6.99% zahrnúť podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch do
celkových nákladov spotrebiteľa a v takom prípade je RPMN pri zmluve z 31.8.2015 12,95 % a nie
11,11% a pri zmluve z 7.11.2014 je RPMN 14,12 a nie 12,23 % ročne (ekonomika. sme. kalkulačky
RPMN) a v takom prípade je podľa § 11 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona v znení ku dňu podpisu
obidvoch zmlúv úver považovaný za bezúročný a bezpoplatkov, pretože je v ňom uvedená nesprávna

RPMN v neprospech spotrebiteľa. Tiež zmluvy neobsahujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k), l),
pretože v nich absentuje aj zrozumiteľný a jasný údaj o výške, termíne a počte splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. V čase uzatvárania zmluvy spotrebiteľ nemôže vedieť, kedy mu bude úver poskytnutý a
teda ani nemôže poznať termín splatnosti prvej splátky. Výklad tohto ustanovenia v zmysle rozhodnutia
C42/15 Home Credit Slovakia, proti Kláre Bíroovej by bol aj podľa názoru súdu v rozpore s platným

zákonom. Z týchto dôvodov sa súd stotožnil s argumentáciou ohľadom týchto dvoch zmlúv so žalobcom
a priznal mu sumy žalované ako bezdôvodné obohatenie z týchto zmlúv, pretože na úver z 31.8.2015 vo
výške 33.249 eur uhradila žalobkyňa 37.976,93 eur, teda má právo na zaplatenie rozdielu 4.717,93 a na
úvervovýške32.037eurz7.11.2014uhradila35.055,54eur,tedamáprávonazaplateniesumy2.565,80
eur. Pokiaľ argumentoval žalovaný tým, že žalobkyňa musela vedieť o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

vzhľadom k tomu že pracovala v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov, a to už od uzavretia
zmlúv, súd túto argumentáciu nepovažoval za rozhodnú, vzhľadom k tomu, že ak by žalobkyňa o tom
vedela, nemala by predsa dôvod plniť žalovanému. Keďže žalovaný bol od uplynutia lehoty 10 dní od
doručenia výzvy (16.5.2017) uvedenej vo výzve žalobkyne teda od 27.5.2017 v omeškaní súd prisúdil
žalobkyni i úrok z omeškania, ktorý bol uplatnený podľa § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia

vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
5. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 262 a § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/. Žalobkyňa bola úspešná 71%, neúspech predstavoval
29%, teda jej čistý úspech je 42%. V tomto pomere súd prevažne úspešnej žalobkyni priznal náhradu
trov konania od žalovaného.

6. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyňa i žalovaný.
7. Žalobkyňa podala odvolanie do výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorej bola jej žaloba
vo zvyšnej časti /vydanie bezdôvodného obohatenia - plnenia žalobkyne na úver zo zmluvy zo dňa
19.03.2014/ zamietnutá. Uviedla, že v tejto časti vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie z z
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie nesprávne posúdil toto uplatnené

právo žalobkyne ako premlčané. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že žalobkyňa o
plnení ako takom, t.j. o skutkových okolnostiach tohto plnenia, mala mať vedomosť najneskôr dňa
14.11.2014. Uvedeným odôvodnením je však zrejmé len to, že vedela o úhrade mimoriadnej splátky
žalovanému na základe novoposkytnutého úveru od žalovaného, túto skutočnosť žalobkyňa nepopiera,
avšak táto skutočnosť nezakladá jej vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie

sanezaoberalanevysporiadalstvrdeniamižalobkyneohľadnepočiatkuplynutiasubjektívnejpremlčacej
lehoty a neskúmal kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o tom, že bezdôvodné obohatenie vzniklo,
v akej výške a kto sa bezdôvodne obohatil, t.j. kedy mala k dispozícii všetky také informácie, ktoré jej
skutočne umožňovali podať žalobu na súd a žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia. Subjektívna
premlčacia lehota sa pri vydaní bezdôvodného obohatenia viaže na skutočnú preukázanú, t.j. nie len

na možnú alebo domnelú, vedomosť žalobkyne o bezdôvodnom obohatení, a to (i) o tom kto sa
bezdôvodne obohatil a (ii) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ku skutočnosti (i) kto sa mal
na úkor žalobkyne obohatiť, je zrejmé, že to mal byť žalovaný, nakoľko so žalovaným bola žalobkyňa
v zmluvnom vzťahu a svoje povinnosti zo zmluvného úverového vzťahu si plnila voči žalovanému,napr. úhradou dohodnutých splátok. K vedomosti žalobkyne (ii) o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu je potrebné uviesť, že tu sa vyžaduje, aby jej vedomosť o bezdôvodnom obohatení bola
skutočná, nie len predpokladaná alebo domnelá a rovnako je potrebné prízvukovať aj to, že nie

je žiadnym spôsobom podstatné, či mohla žalobkyňa získať skutočnú vedomosť o bezdôvodnom
obohatení už skôr, prípadne pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Subjektívna premlčacia lehota je teda
viazaná na subjekt oprávneného z bezdôvodného obohatenia, pričom však platí, že tento subjekt sa o
bezdôvodnom obohatení nemusí na svoju škodu dozvedieť vôbec, resp. sa o ňom môže dozvedieť s
časovým odstupom. Vzhľadom na túto skutočnosť zaviedol zákonodarca kombináciu dvoch premlčacích

lehôt, a to subjektívnej a objektívnej a vymedzil ich vzájomný vzťah. Kým subjektívna lehota sa
viaže na subjekt a jeho subjektívnu vedomosť (subjektívny - týkajúci sa subjektu; neprihliadajúci na
objektívnu skutočnosť; opak objektívneho) o tom, že bezdôvodné obohatenie vzniklo, na druhej strane
je objektívna premlčacia lehota, ktorá sa viaže na absolútne objektívnu skutočnosť, a to na okamih
vzniku bezdôvodného obohatenia. Pre správne posúdenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty je potrebné poukázať na to, že v prípade nadobudnutia skutočnej vedomosti žalobkyne o vzniku

bezdôvodného obohatenia musia byť u nej kumulatívne splnené nasledovné podmienky: a) vedomosť
o existencii úverovej zmluvy, b) poznanie obsahu zmluvy (práva a povinnosti z nej vyplývajúce), c)
vedomosť o tom, že na úverovú zmluvu sa uplatní zákonná fikcia bezúročnosti úveru. Z vykonaného
dokazovania však vôbec nie je zrejmé, že by všetky tieto skutočnosti boli preukázané práve ku dňu
14.11.2014. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa vedela o existencii úverovej zmluvy

a poznala obsah tejto zmluvy (pravidelne uhrádzala mesačné splátky v stanovenej výške), avšak
nie je preukázané, že by k tomuto dňu žalobkyňa mala vedomosť o uplatnení zákonnej fikcie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy ako aj nemala vedomosti potrebné na to, aby
dokázala správne právne posúdiť obsah zmluvy, t.j. či náležitosti uvedené v úverovej zmluve sú v
zmluve uvedené v správnej výške. Aj zo samotného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva,

že pri podpise predmetnej zmluvy žalobkyňa takúto vedomosť nemala, inak by sa priečilo logike a
zdravému rozumu to, že žalovanému plnila podľa zmluvy. Samotná skutočnosť, že spotrebiteľ, v tomto
prípade žalobkyňa, vedela o uzatvorení zmluvy a poznala obsah zmluvy nezakladá vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia, zakladá jedine vedomosť o tom, že plnila podľa uzatvorenej zmluvy. V
prípade zákonnej fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, tak ako je formulovaná v

zákone o spotrebiteľských úveroch, je potrebné, aby spotrebiteľ poznal aj právne posúdenie, a to či sú
splnené podmienky na to, aby nastala fikcia bezúročnosti zo zákona. Spotrebiteľ sa tak v skutočnosti
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia až vtedy, keď sa dozvie o skutočnosti, že na predmetnú
spotrebiteľskú zmluvu sa uplatní zákonná fikcia bezúročnosti. Všetky tieto skutočnosti, uvádzané v
žalobe ako aj v písomných a ústnych vyjadreniach sa žalobkyňa dozvedela až tesne pred podaním

žaloby od svojho právneho zástupcu. Žalobkyňa v rozhodnom čase, t.j. 14.11.2014 informáciu o
uplatnení fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti na predmetnú zmluvu o úvere nemala (získala ju až
po porade s právnym zástupcom), jej skutočná vedomosť sa v rozhodnom čase týkala len vedomosti o
existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané -
t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške a lehotách na účet veriteľa, čo žalobkyňa aj dodržiavala.

Žalobkyňa uhrádzala poskytnuté úvery pravidelne v zmysle jej povinností vyplývajúcich jej z jednotlivých
zmlúv o úvere, čo svedčí o skutočnosti, že žalobkyňa svedomito dodržiavala svoje zmluvné povinnosti
a konala po celý čas v dobrej viere, že žalovaný má na zaplatené finančné prostriedky legitímny nárok.
Až do porady so svojim právnym zástupcom tak žalobkyňa nemala a ani nemohla mať vedomosť o
vzniku bezdôvodného obohatenia z predmetných spotrebiteľských úverov v takom rozsahu, aby mohla

svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešne uplatniť na súde. Súd prvej inštancie sa
v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal žalobkyňou uvádzanými podstatnými skutočnosťami,
ktoré majú rozhodujúci vplyv na posúdenie okamihu skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení, a
to najmä na skutočnosť, že tento úver bol uhradený v rámci refinancovania žalovaným a žalobkyni bol
vyplatený len rozdiel po splatení úveru, a to rozdiel vo výške ako ho určil a vyrátal žalovaný. Žalobkyňa

tak nemala možnosť ovplyvniť výšku úhrady a nemala dôvod pochybovať o správnosti takéhoto určenia
zostatku dlhu. Žalobkyňa koniec koncov nemala akúkoľvek možnosť ovplyvniť vznik bezdôvodného
obohatenia z tejto mimoriadnej splátky. V čase predčasného splatenia úveru dňa 14.11.2014 žalobkyňa
nedisponovala ani úverovou zmluvou zo dňa 19.03.2014, o čom svedčí skutočnosť, že si túto musela
pred podaním tejto žaloby vyžiadať od žalovaného, za čo mu uhradila poplatok vo výške 10,- eur.

Žalobkyňa tak v čase zaplatenia uvedenej mimoriadnej splátky úveru nemala k dispozícii úverovú
zmluvu a nie je spravodlivé vyžadovať od nej, aby si presne pamätala jej obsah aj po viac ako pol
roku odo dňa jej podpisu. Uvedená skutočnosť rovnako vyvracia konštrukciu o vedomosti žalobkyne
o vzniku akéhokoľvek bezdôvodného obohatenia ku dňu uhradenia mimoriadnej predčasnej splátkyúveru dňa 14.11.2014, majúc na mysli skutkové okolnosti, na základe ktorých by dospela k záveru,
že zaplatila niečo, na čo veriteľ nemal nárok, nakoľko u nej absentovala vedomosť o uplatnení fikcie
bezúročnosti. Na základe stretnutia s právnym zástupcom si vyžiadala kópiu úverovej zmluvy zo dňa

19.03.2014 ako aj bankových výpisov týkajúcich sa obdržaných platieb z poskytnutých úverov, čo
potvrdzuje datovanie týchto dokladov. Až po ich obdržaní sa žalobkyňa dozvedela aj konkrétnu a
presnú výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia, na základe spätného prepočtu
po tom, ako si zadovážila na to všetky potrebné skutkové zistenia a podklady. Až v tomto momente
mohla žalobkyňa najskôr poznať rozsah bezdôvodného obohatenia, ktorý jej umožnil podať žalobu

na súd a uplatniť tak svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v konkrétnej výške a voči
konkrétnej osobe. Prvoinštančný súd sa rovnako nevysporiadal so skutočnosťou, že od žalobkyne
ako spotrebiteľa, bežného človeka bez právneho vzdelania, nemožno spravodlivo vyžadovať absolútnu
znalosť právnych predpisov spolu so správnou právnou aplikáciou a výkladom týchto predpisov, nakoľko
sa jedná o zložitú právnu problematiku, s ktorou zápasia v mnohých prípadoch aj samotné súdy, a
ktorých právny názor na jednotlivé právne otázky výkladu zákona nie je vždy jednotný. Pre správne

posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia by tak žalobkyňa musela poznať nielen znenie všetkých na
vec sa vzťahujúcich zákonov, ale aj teoretické metódy výkladu zákonných ustanovení (jazykový, logický,
systematický, historický, teleologický a i., t.j. nie len samotný text zákona), všeobecne platné právne
princípy, relevantnú judikatúru vnútroštátnych súdov a aj judikatúru Súdneho dvora EÚ ako aj podmienky
záväznosti týchto rozhodnutí, a vykonať tak správny výklad znenia úverovej zmluvy t.j. žalobkyňa by sa

svojím právnym povedomím musela dostať na úroveň skúsenej právnicky vzdelanej osoby. Poznanie
samotného textu zákona neznamená poznanie práva a vzájomných súvislostí. Na spotrebiteľa by sa
tak preniesla zodpovednosť za to, aby sám dokázal aplikovať právo bezchybným spôsobom. Takýmto
spôsobom by však došlo k potláčaniu účelu spotrebiteľskej ochrany, nakoľko v prípade, ak by bol každý
spotrebiteľ natoľko právne a ekonomicky zdatný len v duchu zásady „ignorantia iuris non excusat“,

nebola by vôbec potrebná žiadna ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany vo vzťahu s veriteľom,
pretože by si každý spotrebiteľ vedel vopred posúdiť zmluvu a jej náležitosti, prepočítať si ekonomické
ukazovatele zmluvy a pod.. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je aj to, že je to v konečnom dôsledku
až súd, ktorý rozhodne o tom, či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru na základe právneho posúdenia úverovej zmluvy a jej obsahu.

Do rozhodnutia súdu sa môže žalobkyňa a jej právny zástupca len domnievať, že zmluvy neobsahujú
zákonom vyžadované náležitosti, tak ako sa žalovaný a jeho právny zástupca domnievajú, že ním
pripravené zmluvy tieto náležitosti spĺňajú, čo je podstatou sporu. Až po posúdení predbežnej otázky,
ktorou je otázka právneho posúdenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, môže súd rozhodnúť o tom,
či došlo k bezdôvodnému obohateniu sa na strane žalovaného. Právny názor zastávajúci teóriu, že

spotrebiteľ musí vedieť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov už v čase jej podpisu alebo v čase
úhrady prvej splátky nad rámec poskytnutej istiny len preto, že platí domnienka znalosti právnych
predpisov, a preto by nemal úroky a poplatky veriteľovi uhradiť, by viedla spotrebiteľa k vedomému
neplneniu si svojich zmluvných záväzkov a k porušeniu zásady „pacta sunt servanda“ len v dôsledku
svojichdomnienokavystavilbysatakmožnýmprávnymaekonomickýmnásledkomvpodobepovinnosti

úhrady úrokov z omeškania, poplatkov za vymáhanie, zmluvných pokút a iných sankcií v prípade, ak by
súd rozhodol o tom, že zmluva bezúročná nie je, a teda že po právnom posúdení zmluvy súdom nie sú
dané dôvody na aplikáciu zákonnej fikcie bezúročnosti zmluvy. Zároveň je však potrebné uviesť aj to,
že ak by mal spotrebiteľ v dôsledku takejto teórie vedieť o bezúročnosti, mal by to vedieť aj veriteľ ako
osoba s dominantným postavením v právnom vzťahu disponujúca nepomerne väčšími skúsenosťami a

vedomosťami, a napriek tomu pri predčasnom splatení úveru si nechal od spotrebiteľa zaplatiť aj úrok z
poskytnutého úveru. Nie je preto spravodlivé a správne uvažovať o tom, že spotrebiteľ sa mohol alebo
mal dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia ešte skôr ako k nemu skutočne dôjde, v čom sa
zhoduje aj ustálená súdna prax. Okrem uvedeného žalobkyňa namietala aj to, že súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal so vznesenou námietkou rozporu žalovaným vznesenej námietky premlčania

s dobrými mravmi. Žalovaný, ktorý ako veriteľ pri predčasnom splatení úveru sám vyčíslil zostatok úveru
vrátane úrokov podľa zmluvy o úvere (ktorej bezúročnosť nepripúšťa) a v tejto výške uskutočnil odkup
úveru /zápočet zostatku voči novoposkytnutému úveru/, čím konal zreteľne v rozpore so zákonom,
ktorý musí poznať ako odborne zdatný profesionál na finančnom trhu a uviedol tak žalobkyňu do omylu
ohľadne jeho nároku na zaplatenie úrokov a poplatkov z úverovej zmluvy, sa následne v konaní, kde sa

žalobkyňa ako spotrebiteľ domáha svojho práva v dôsledku porušenia povinností žalovaného správne
uviesť v zmluve všetky potrebné náležitosti, sa tento bráni uplatnením námietky premlčania s odvolaním
sa na vedomosť žalobkyne o bezúročnosti zmluvy, ktorú ale sám popiera. Žalovaný tak sám sebe
odporuje vo svojich tvrdeniach, kedy všemožne vyvracia bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, avšaknastranedruhejuvádza,ženapriektomu,žezmluvaoúvereniejebezúročnáabezpoplatkov,žalobkyňa
o tejto bezúročnosti (ktorá vraj nenastala) musela vedieť už pri podpise úverovej zmluvy. V prípade ak
o bezúročnosti musela vedieť žalobkyňa už od počiatku, resp. od úhrady mimoriadnej splátky, musel

vedieť o nej aj žalovaný, a teda v časti svojej argumentácie tak uznáva bezúročnosť a bezpoplatkovosť
predmetných úverových zmlúv. Žalovaný, ktorý tak sám vedome vyvolal protiprávny stav a sám si
započítal úroky voči novoposkytnutému úveru (hoci musel vedieť, že na tieto úroky nárok nemá v
dôsledku právnej fikcie bezúročnosti) tak svojím konaním len utvrdil žalobkyňu v tom, že je potrebné
plniť v zmluve dohodnuté povinnosti, a spôsobil tak omyl žalobkyne ohľadne povinnosti plniť mu úroky,

čo následne v konaní využil proti žalobkyni a vzniesol námietku premlčania. Vzhľadom na skutkové
okolnosti prípadu a konanie žalovaného ako veriteľa je jeho konanie v rozpore s dobrými mravmi a
vznesenie námietky premlčania je zneužitím jeho práva a jeho dominantného postavenia v právnom
vzťahu a súd by takémuto konaniu nemal priznať právnu ochranu, nakoľko žalobkyňa neporušila žiadnu
svoju povinnosť. Uznanie námietky premlčania by tak voči nej bolo neprimerane tvrdým postihom, keďže
subjekt vystupujúci v danom právnom vzťahu ako odborne znalý dodávateľ, ktorý mal v roku 2014 tržby

takmer 35 mil. eur a viac ako 150 zamestnancov, by bol voči spotrebiteľovi zvýhodnený a bola by mu
poskytnutá ochrana v rozpore s dobrými mravmi. V neposlednom rade žalobkyňa namieta, že vo vzťahu
k spotrebiteľskej zmluve zo dňa 19.03.2014 namietal žalovaný premlčanie konkrétne len v rozsahu sumy
2.515,80 eur, čo vyplýva z jeho vyjadrenia zo dňa 26.02.2018, ale súd prvej inštancie zamietol vo výroku
III. nárok žalobkyne na zaplatenie celej sumy 2.968,54 eur, t.j. aj nad rámec námietky žalovaného.

Žalobkyňa z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd zmenil v napadnutom výroku III. rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že jej žalobe aj vo zvyšku vyhovie, resp. aby ho v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Žalovaný svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie smeroval do výrokov I. a II., ktorým mu
bola uložené peňažná povinnosť voči žalobkyni a tiež do výroku IV. o náhrade trov konania. Rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný namieta, že spotrebiteľské
úvery, poskytnuté na základe zmlúv zo dňa 07.11.2014 a zo dňa 31.08.2015 boli súdom prvej inštancie
posúdené ako bezúročné a bez poplatkov z dôvodu údajnej absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm.
k), l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 26.02.2018, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Aj v rozsudku Súdneho dvora - tretia komora zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, sa uvádza, že „Zmluva
o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľke spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.“.

S prihliadnutím na uvedené je nepochybné, že v obidvoch úverových zmluvách sú uvedené zákonné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zakotvené v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to uvedenie splátky úveru. Nesprávne právne posúdenie veci spočíva aj v tom, že súd
prvej inštancie taktiež neprihliadol na anuitné splácanie úveru, ktoré bolo v tomto prípade dohodnuté
v úverovej zmluve zo dňa 07.11.2014 a úverovej zmluve zo dňa 31.08.2015, čo vyplýva z nemennej,

stabilnej výšky mesačnej splátky z čerpaných úverov a taktiež nemennej úrokovej sadzby. Pri anuitnom
splácaní platí, že splátka má rovnakú výšku počas celej doby splácania a úroky sa platia vždy z
aktuálne dlžnej sumy. Takýmto splácaním úveru klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel
splácanej istiny. Žalovaný namieta aj to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, aj pokiaľ ide o vyhodnotenie, že v obidvoch úverových zmluvách

bola nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa (žalobkyne).
Ročná percentuálna miera nákladov je v obidvoch úverových zmluvách vypočítaná správne a v súlade
s ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle § 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch na účely tohto zákona sa ročnou percentuálnou mierou nákladov rozumejú celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky

spotrebiteľského úveru podľa § 19. To znamená, že ročná percentuálna miera nákladov je závislá na
dvoch parametroch: 1. celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a 2. celková
výška spotrebiteľského úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 2 písm. g) definuje celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom ako všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že do celkovýchnákladov spojených so spotrebiteľským úverom patria aj náklady na poistné (doplnkové služby) jedine
v prípade, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poistnom (o poskytnutí takejto doplnkovej
služby), aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Inak povedané,

ak uzatvorenie zmluvy o poistnom je fakultatívne, hodnota poistného sa nezapočítava do celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V danom prípade žalovaný listinnými
dôkazmi preukázal, že poistné nebolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru žalobkyňou, a to
vo všetkých prípadoch úverových zmluvných vzťahov so žalobkyňou (vrátane úverovej zmluvy zo dňa
07.11.2014 a úverovej zmluvy zo dňa 31.08.2015). Vo vzťahu k úverovej zmluve zo dňa 07.11.2014

táto skutočnosť vyplýva z nasledovných listinných dôkazov: 1. štandardné európske informácie o
spotrebiteľskom úvere, predložené pred uzatvorením Úverovej zmluvy zo dňa 07.11.2014, v ktorých je v
časti: Vyžadované záruky (Opis záruky, ktorú bude musieť spotrebiteľ poskytnúť v súvislosti so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere), výslovne uvedené alternatívnym spôsobom: Spoludlžnícky záväzok, Dohoda
o zrážkach zo mzdy, Ručiteľ (od sumy 25.000,00 EUR), Rozšírený súbor poistenia (6,99 %), - v časti: Na
získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok

sa musí uzavrieť - poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského úveru, je výslovne uvedené: Nie, - ďalšia
zmluva o doplnkovej službe: Nie. Dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá bola uzatvorená medzi zmluvnými
stranami. Existencia uvedenej dohody preukazuje, že bola splnená jedna z alternatívnych podmienok
pre poskytnutie úveru tak, ako je to uvedené v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom
úvere.Vovzťahukúverovejzmluvezodňa31.08.2015tátoskutočnosťvyplývaznasledovnýchlistinných

dôkazov: 3. Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, predložené pred uzatvorením
Úverovej zmluvy zo dňa 31.08.2015, v ktorých je - v časti: Vyžadované záruky (Opis záruky, ktorú
bude musieť spotrebiteľ poskytnúť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere), výslovne uvedené
alternatívnym spôsobom: Spoludlžnícky záväzok, Dohoda o zrážkach zo mzdy, Ručiteľ (od sumy
25.000,00 EUR), Rozšírený súbor poistenia (6,99 %), v časti: Na získanie spotrebiteľského úveru

alebo na získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok sa musí uzavrieť - poistenie na
zabezpečenie spotrebiteľského úveru, je výslovne uvedené: Nie, - ďalšia zmluva o doplnkovej službe:
Nie. Dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá bola uzatvorená medzi zmluvnými stranami. Existencia uvedenej
dohody preukazuje, že bola splnená jedna z alternatívnych podmienok pre poskytnutie úveru tak, ako je
to uvedené v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný zdôrazňuje, že

úverová zmluva zo dňa 07.11.2014 a úverová zmluva zo dňa 31.08.2015 obsahujú súbor poistenia, ktorý
si žalobkyňa zvolila na základe vlastnej slobodnej vôle. Žalobkyňa sa sama rozhodla pre rozšírený súbor
poistenia, vo výške čiastky určenej na úhradu poistného vo výške 6,99 %. Poistenie nebolo podmienkou
poskytnutia spotrebiteľského úveru, z tohto dôvodu nie je možné poistenie (poistné) započítať do
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré sú relevantné pre výpočet

RPMN - ročnej percentuálnej miery nákladov. Z časti 3. ods. 1.2 druhej vety Úverovej zmluvy zo dňa
07.11.2014 (a Úverovej zmluvy zo dňa 31.08.2015) vyplýva, že dlžník berie na vedomie, že poplatok
za poistenie uvedený v základných podmienkach ZoSÚ/ZoRSÚ je vyjadrený percentom z mesačnej
splátky Úveru/Revolvingového úveru. Z listinných dôkazov vyplýva, že v časti 1. úverovej zmluvy zo
dňa 07.11.2014 je výška mesačnej splátky uvedená spolu s poistným vo výške 6,99 % z mesačnej

splátky (t.j. vo výške 483,68 eur). Výška mesačnej splátky bez poistného tak predstavuje 452,08 eur
(t.j. 483,68 x100 /106,99 = 452,08). Celková čiastka k zaplateniu (vypočítaná v súlade so Zákonom o
spotrebiteľských úveroch) je správna: 54.249,60 (120x 452,08 eur). Taktiež, aj v časti 1. úverovej zmluvy
zo dňa 31.05.2015 je výška mesačnej splátky uvedená spolu s poistným vo výške 6,99 % z mesačnej
splátky (t.j. vo výške 481,59 eur). Výška mesačnej splátky bez poistného tak predstavuje 450,13 eur (t.j.

481,59 x100 /106,99 = 450,13). Celková čiastka k zaplateniu (vypočítaná v súlade so ZSÚ) je správna:
54.015,60 (120x 450,13 eur). Záver súdu prvej inštancie, že poistné bolo potrebné zahrnúť do výpočtu
výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, aj keď nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, je nesprávny a v rozpore
s priamym znením zákona o spotrebiteľských úveroch. V tomto smere je nesprávnym aj vyhodnotenie

dôkazov súdom prvej inštancie - nepreukázanému tvrdeniu žalobkyne, že musela uzatvoriť i zmluvu o
poistení, súd priložil väčšiu dôkaznú silu ako listinným dôkazom, predloženým žalovaným. Nesprávne
preto súd prvej inštancie uložil vo výrokoch I. a II. žalovanému povinnosť vydať žalovanej bezdôvodné
obohatenie. V nadväznosti na toto odvolanie žalovaný napadá aj IV. výrok rozsudku, ktorým súd
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 %. Výrok rozsudku o trovách konania je

nesprávny aj v tom smere, že súd prvej inštancie napriek tomu, že žalovaný si uplatnil nárok na náhradu
trov konania, nerozhodol o trovách konania, vynaložených žalovaným pri ceste na pojednávanie dňa
27.03.2018 o 13.45h, ktoré bolo nariadené za účelom verejného vyhlásenia rozhodnutia, avšak z dôvodu
administratívneho nedopatrenia na strane súdu sa nekonalo a bolo odročené na deň 28.03.2018 o 13.35h.. Aplikáciou § 251 CSP, a to aj za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 CSP, je nutné dospieť k záveru o
nároku žalovaného na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s odročením pojednávania dňa
27.03.2018 o 13.45 h., na ktoré sa riadne dostavil, voči štátu. Vzhľadom na tú skutočnosť, že povinnosť

nahradiť trovy odročeného pojednávania sa posudzuje osobitne a nezávisle od výsledku úspechu v
spore, pričom na rozhodovanie o trovách konania sa uplatňuje princíp oficiality, žalovaný má za to, že
mu mal byť priznaný nárok na náhradu trov odročeného pojednávania voči štátu v rozsahu 100 %.
Zodpovednou osobou za odročené pojednávanie je v tomto prípade štát, ktorý by mal znášať aj takto
strane sporu vzniknuté trovy. Nakoľko je jednoznačné, že trovy odročeného pojednávania zavinil štát,

je zjavne nespravodlivé, aby boli trovy odročeného pojednávania uložené k náhrade niektorej zo strán
sporu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne
a prizná mu plnú náhradu trov konania.
9. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Žalovaný zotrváva na vznesenej námietke premlčania.
Pri subjektívnej premlčacej dobe je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment,
kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný, a kto sa na jeho úkor

bezdôvodne obohatil. K tomuto treba uviesť, že v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o
vznikubezdôvodnéhoobohateniaoprávnenýdozvievtedy,keďmákdispozíciiúdaje,ktorémuumožňujú
podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak žalobkyňa namietala, že v úverových zmluvách
(t.j. úverovej zmluve zo dňa 19.03.2014, úverovej zmluve zo dňa 07.11.2014, úverovej zmluve zo dňa
31.08.2015) nie sú uvedené zákonom stanovené údaje, v dôsledku čoho sú spotrebiteľské úvery podľa

nej bezúročné a bez poplatkov, mala preukázateľnú vedomosť o ňou tvrdených absenciách počnúc
od uzavretia týchto úverových zmlúv. Žalovaný je toho názoru, že napriek nepreukázanému tvrdeniu
žalobkyne, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od svojho právneho zástupcu, tomuto tvrdeniu
s poukazom na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR v znení neskorších predpisov nemožno
priznať právnu váhu. Žalobkyňa od počiatku, t.j. od uzatvorenia jednotlivých úverových zmlúv, mala

preukázateľnú vedomosť o tom, aké náležitosti konkrétna úverová zmluva obsahuje a aké neobsahuje.
Taktiež od uzatvorenia jednotlivých zmlúv mala vedomosť o tom, kto jej poskytol úver, resp. kto je
veriteľom, ako aj o tom, komu uhrádza jednotlivé splátky úveru či zostatok úveru. Vedomosť o právnom
posúdení nie je v tomto prípade relevantnou. V odvolaní žalobkyňa charakterizuje svoju osobu ako
„spotrebiteľa, bežného človeka bez právneho vzdelania“. V rámci konania pred súdom prvej inštancie

však žalovaný poukázal a preukázal skutočnosť, že žalobkyňa titulom svojej podnikateľskej (inej)
činnosti v oblastiach: - Ostatné pomocné činnosti finančných služieb okrem poistenia a dôchodkového
zabezpečenia, - Ostatné poskytovanie úverov, - Obchodný zástupca - Provident Financial, musela mať
vedomosti z oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov. Inak povedané, mala vedomosť o skutkových
okolnostiach (ňou tvrdená absencia zákonom stanovených údajov v úverových zmluvách), na základe

ktorých mala možnosť podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Taktiež treba prihliadať aj na
fakt, že žalobkyňa mala možnosť sa podrobne so zmluvnou dokumentáciou oboznámiť, a to vo svojom
domácom prostredí, kedy rozsah a čase oboznámenia sa so zmluvami si určovala samotná žalobkyňa.
10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku I. a II. vychádza zo správneho právneho posúdenia a zistených skutkových

okolností, na základe ktorých súd vyhodnotil Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o revolvingovom
spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb
zo dňa 07.11.2014 a zo dňa 31.08.2015 (ďalej ak ako „Úverové zmluvy“) ako zmluvy bezúročné a
bez poplatkov z dôvodu nedodržania zákonných náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosť zmluvy podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, slovenský zákonodarca v tomto prípade

išiel nad rámec Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej ako „Smernica“) a bez
pochybností požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov
v spotrebiteľskej úverovej zmluve. Účelom tejto náležitosti je informovať spotrebiteľa tak, aby vedel
rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože bez toho potom nie
je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí

na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu veriteľa. K výkladu tohto ustanovenia existuje konštantná
judikatúra slovenských súdov (potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/61/2015
zo dňa 28.06.2016, 3Sžo/19/2012 zo dňa 12.03.2013, a množstvom rozhodnutí krajských súdov a
okresných súdov). Neprichádza do úvahy eurokonformný výklad tohto zákonného ustanovenia vo svetle
rozhodnutia SD EÚ C-42/15 tak, ako sa ho domáha žalovaný. Tu žalobkyňa poukázal na viaceré

rozhodnutia súdov a v tej súvislosti na pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutýspravodlivo. Čo sa týka nesprávna výška RPMN a celkových nákladov spotrebiteľa, v konaní bolo
preukázané, že žalovaný nesprávne a v neprospech žalobkyne nezapočítal do výpočtu RPMN poistné
za poistenie, ktoré žalobkyňa musela uzatvoriť spolu s predmetnými Úverovými zmluvami. Z vykonaných

dôkazov je nepochybné, že bez uzatvorenia poistenia ku každej Úverovej zmluve by žalobkyni nebol
poskytnutý ten-ktorý spotrebiteľský úver, pretože poistenie a zrážky zo mzdy museli byť žalobkyňou
poskytnuté ako prostriedok zabezpečenia všetkých spotrebiteľských úverov, ktoré žalovaný žalobkyni
poskytol.Právnyzáversúduprvejinštanciejetaksprávny,riadneodôvodnenýavychádzazoskutkových
zistení a predložených dôkazov. Predmetné Úverové zmluvy boli vopred žalovaným naformulované

tak, že žalobkyňa nemala možnosť odmietnuť poistenie (čo vyplýva priamo z predložených Úverových
zmlúv), a preto bolo bezpochyby poistenie podmienkou pre poskytnutie úveru a bez pochýb muselo
byť poňaté do výpočtu RPMN ako aj do výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa, nakoľko v opačnom
prípade boli oba tieto podstatné ukazovatele výhodnosti či nevýhodnosti úveru pre spotrebiteľa uvedené
nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa, pretože spotrebiteľ v konečnom dôsledku zaplatí viac ako
mu veriteľ uviedol pri podpise Úverových zmlúv. Rozdiel na celkových nákladoch spotrebiteľa, ktorý

vznikol v dôsledku nesprávneho si počínania žalovaného nie je zanedbateľný. Žalovaný vo svojom
odvolaní napáda skutočnosť, že záver súdu prvej inštancie o tom, že poistné bolo potrebné zahrnúť do
výpočtu výšky RPMN (bod 12. odôvodnenia), aj keď nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, je nesprávny a v rozpore
s priamym znením zákona. S uvedeným tvrdením sa nemožno stotožniť, nakoľko z bodu 12.

odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie posúdil, vzhľadom na skutkové
okolnosti uzatvorenia zmluvy a jej obsahové znenie, uzatvorenie poistenia v rozsahu rozšíreného
poistenia ako podmienku poskytnutia úveru, a teda takýto záver je plne v súlade s § 2 písm. g)
zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na štandardné európske
informácie o spotrebiteľskom úvere, avšak z jednotlivých úverových zmlúv možnosť uzatvoriť zmluvu

o spotrebiteľskom úvere bez poistenia nevyplýva, pretože kým dohoda o zrážkach zo mzdy bola
vyhotovená ako samostatný dokument pevne pripojený k zmluve, uzatvorenie poistenia bolo viazané
priamo na podpis tej, ktorej Úverovej zmluvy. Rovnako máme za to, že zabezpečenie výlučne dohodou
o zrážkach zo mzdy by nebolo vzhľadom na výšku poskytnutej istiny pre žalovaného dostatočné, hoci sa
to snaží v konaní takto prezentovať, nakoľko dohoda o zrážkach zo mzdy nezabezpečí pre žalovaného v

prípade úrazu či smrti dlžníka žiadnu perspektívu na vrátenie požičaných finančných prostriedkov oproti
zabezpečeniu poistením, ktoré by bolo priamo vyplatené žalovanému, alebo spoludlžnícky či ručiteľský
záväzok. Okrem už uvedeného, z podpísaných úverových zmlúv nevyplýva, že by bolo možné zo strany
žalobkyne ako spotrebiteľa akýmkoľvek spôsobom odmietnuť uzatvorenie poistenia, ktoré bolo vopred
včlenené do predmetných Úverových zmlúv. Žalovaný tak nepreukázal ani v konaní pred súdom prvej

inštancie a ani vo svojom odvolaní, že žalobkyňa si ako spotrebiteľ individuálne vyjednala poistenie,
pričom žalovaný ako dodávateľ je povinný preukázať, že určitá zmluvná podmienka bola zo strany
spotrebiteľa individuálne vyjednaná a nie spotrebiteľ je povinný preukazovať, že si niečo individuálne
nevyjednal.
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu

a z dôvodov odvolaní oboch strán sporu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdiť.
12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli,

neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúdprvejinštanciepoužilsprávnyprávnypredpis,správneho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými
aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého

rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam
strán sporu potom odvolací súd dodáva nasledovné:
13. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie predstavujúce peňažné sumy, ktoré žalobkyňa zaplatila žalovanému nad rámec istiny
čerpaných úverov podľa zmlúv o spotrebiteľských úveroch zo dňa 07.11.2014 a 31.08.2015 /výroky

I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie/ na tých záveroch, že uvedené zmluvy o spotrebiteľských
úveroch obsahujú v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa nesprávny údaj o RPMN úveru, keď výpočet
RPMN nezohľadňuje poistné za poistenie schopnosti splácať úver, ktoré musela žalobkyňa uzatvoriť a
neobsahujú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľskýchúveroch - zrozumiteľný a jasný údaj o výške, termíne a počte splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
V dôsledku týchto skutočností sa tak úvery, ktoré žalobkyňa podľa týchto zmlúv čerpala považujú podľa
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročné a bezpoplatkové a všetky peňažné sumy,

ktoré žalobkyňa zaplatila nad istiny týchto čerpaných úverov sa považujú za plnenie bez právneho
dôvodu, ktoré je žalovaný povinný ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka
žalobkyni vydať.
14. Záver súd prvej inštancie, že predmetné zmluvy o spotrebiteľských úveroch obsahujú nesprávny
údaj o RPMN úveru, v neprospech spotrebiteľa považuje odvolací súd po preskúmaní veci za celkom

správny. Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov /RPMN/ úveru, sa musia v zmysle zákona
spotrebiteľských úveroch /§ 19 v spojení s § 2/ použiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov, pričom do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so
zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené

získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. V tomto prípade z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú formulárovými
zmluvami, ktorých znenie predpripravil samotný žalovaný. K uzatvoreniu zmluvy došlo podľa výpovede
žalobkyne tak, že po prejavení záujmu o úver ponúknutý zo strany žalovaného, boli návrhy zmlúv
predpripravené žalovaný zaslané poštou žalobkyni, ktorá ich podpísala a vrátila žalovanému. Z obsahu

samotných zmlúv vyplýva, že v základných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere /bod 1./
je uvádzaný medzi ostatnými náležitosťami /ako napríklad účel úveru, výška úveru, výška úrokovej
sadzby a podobne/ aj poplatok za poistenie 6,99 %. Tento údaj je rovnako ako ostatné základné
podmienky úveru predpripravený žalovaným, žalobkyňa do neho nijako nezasahovala a samotný
formulárzmluvyjejtakétokonanieanineumožňoval/napríkladtým,žebypriúdajiopoplatkuzapoistenie

bola pre žalobkyňu vyhradená možno odmietnuť poistenie/. Podľa odvolacieho súdu je z uvedených
skutočností nepochybné, že aby žalobkyňa získala spotrebiteľský úver ponúknutý žalovaným, za
podmienok vyplývajúcich z návrhu zmluvy, ktorý na formulári predpripravil žalovaný, musela prijať
aj poistenie splácania úveru. Získanie úveru za ponúkaných podmienok bolo teda podmienené tým,
že žalovaná poistí svoju schopnosť splácať úver a zaviaže sa na platenie poistného. Poplatky za

poistenie preto spadajú do celkových nákladov žalobkyne ako spotrebiteľa spojených s predmetnými
spotrebiteľskýmiúvermiamalibyťpretozahrnutédovýpočtuRPMNúverov.Aksataknestalo,čoostatne
ani žalovaný nespochybňuje, sú údaje o RPMN úveru v predmetných zmluvách uvedené nesprávne v
neprospech spotrebiteľa, a preto sú úvery, ktoré žalobkyňa na základe týchto zmlúv čerpala bezúročné
a bezpoplatkové. Z toho nevyhnutne potom vyplýva, že plnenia, ktoré žalovaný prijal od žalobkyne nad

rámec istiny čerpaných úverov predstavujú jeho bezdôvodné obohatenie, ktoré musí žalobkyni vydať.
15. Na základe uvedených záverov, ktoré samé už odobrujú vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie, nepovažuje odvolací súd za potrebné sa bližšie vyjadrovať k odvolacej námietke žalovaného,
ktorý namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie o absencii údaja o výške, termíne a počte splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere.

16. Čo sa týka žalobkyňou namietaného rozhodnutia súd prvej inštancie o zamietnutí jej žaloby na
vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v plnení na úver podľa zmluvy zo dňa 19.03.2014 /
výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie/, aj tu dospel odvolací súd po preskúmaní veci k závery, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Uvedené zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie
je založené na závere, že námietka premlčania uplatneného práva žalobkyne, ktorú vzniesol žalovaný,

je dôvodná. Odvolací súd s tým súhlasí.
17. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor obohatil. Z obsahu uvedeného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že
pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia

je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú
rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané
bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná,
pretože, len tak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť
svoje právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Takúto subjektívnu vedomosť však nemožno

preukázať inak ako z objektívnych okolností danej konkrétnej veci, ktoré umožňujú záver o existencii
skutočnej subjektívnej vedomosti oprávneného. Pri skúmaní existencie vedomosti oprávneného o je
preto potrebné vychádzať z toho, že o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o
tom, kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii všetky údaje, ktoré mu umožňujúpodať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenie, teda keď nadobudne vedomosť o objektívnych
skutkových okolnostiach, z ktorých možno dovodiť vznik bezdôvodného obohatenia ako aj osobu, ktorá
sa bezdôvodne obohatila. V danom prípade je právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenie

spočívajúceho v peňažnom plnení nad rámec istiny čerpaného úveru podľa zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 19.03.2014 založené na závere, že predmetná zmluva obsahuje nesprávny údaj o RPMN
úvere v neprospech spotrebiteľa, keď pri výpočte RPMN úvere v rámci celkových nákladov spotrebiteľa
nezohľadnila poistné, ktoré bola žalobkyňa povinná platiť. Spôsob výpočtu RPMN úveru ako aj určenie
jednotlivých parametrov úveru rozhodujúcich pre tento výpočet stanovuje zákon o spotrebiteľských

úveroch. Tento zákon tiež stanovuje následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru,
akjeúdajoRPMNúveruvzmluveuvedenývneprospechspotrebiteľa.Žalobkyňatakmalaprezumovanú
vedomosť o týchto zákonom stanovených skutočnostiach a mala aj objektívnu možnosť sa o správnosti
údaja o RPMN úveru v zmluve presvedčiť jednoduchým spôsobom - za použitia kalkulačiek RPMN
úveru, ktoré sú voľne dostupné na internete /teda spôsobom, ktorý použil vo veci aj súd prvej inštancie/.
Od momentu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.03.2014 tak žalobkyňa mala

vedomosť o tom, že úver, ktorý bude na základe tejto zmluvy čerpať je bez úročný a bezpoplatkový.
Následne, v momente, kedy začala istinu čerpaného úveru 30.000,- eur preplácať, t.j. dňa 14.11.2014,
kedy zaplatila na tento úver sumu 29.346,62 eur, po tom, čo už predtým zaplatila 7 x 452,74 eur,
získala vedomosť o tom, že na tento úver plní žalovanému bez právneho dôvodu, teda že žalovaný
získava v čiastke presahujúcej istinu úveru na jej úkor bezdôvodné obohatenie. Od uvedeného dňa

jej tak začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie jej práva na vydanie tohto
bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktorá uplynula v pondelok dňa 14.11.2016. Keďže svoje
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia si na súde uplatnila až žalobou podanou dňa 28.06.2017,
bola námietka premlčania vznesená žalovaným dôvodná a súd prvej inštancie preto správne premlčané
právo žalobkyni nepriznal. Nie je správne tvrdenie odvolacie žalobkyne, že nie je spravodlivé a správne

uvažovať o tom, že spotrebiteľ sa mohol alebo mal dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia
ešte skôr ako k nemu skutočne dôjde. Uvedené súd prvej inštancie a ani odvolací súd netvrdí.
Je potrebné rozlíšiť od vedomosti žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku
vadného údaju o RPMN úveru, ktorú vedomosť mala od uzavretia zmluvy, od vedomosti žalobkyne
o vzniku bezdôvodného obohatenia a o osobe, ktorá sa bezdôvodne obohatila. Vedomie prvej z

uvedených skutočností /bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru/ sama osebe nepredstavuje vedomosť o
bezdôvodnom obohatení. To vzniká až plnením bez právneho dôvodu, teda až plnením žalobkyne nad
rámec istiny čerpaného úveru. Až do tohto okamihu žalobkyňa nemala a ani nemohla mať vedomosť
o bezdôvodnom obohatení, a nikto od nej takúto vedomosť ani nepožaduje, keďže k bezdôvodnému
obohateniu ešte nedošlo. Až po tom, čo žalobkyňa začala plniť žalovanému nad rámec istiny čerpaného

úveru sa k vedomosti žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pridáva ďalšia vedomosť,
tento krát o plnení nad rozsah istiny čerpaného úveru, a až vtedy žalobkyňa získava vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o osobe, ktorá sa na jej úkor bezdôvodne obohatila.
18. Na uvedených záveroch o premlčaní práva žalobkyne nič nemení ani odvolacie tvrdenie žalobkyne,
že zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.03.2014 nemala k dispozícii. Uvedené skutkové tvrdenie

žalobkyne nebolo súčasťou jej žaloby, ani iné jej neskoršieho podania vo veci samej a nevyplynulo
ani z jej výpovede pred súdom prvej inštancie. Podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného
sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, tak uvedené skutkové
tvrdenia žalobkyne predstavujú tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, ktorej uplatnenie
má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 CSP, ktorý stanovuje, že prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria podľa § 149 CSP aj skutkové tvrdenia, možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedené prostriedky, ak
neboli použité do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, možno ako novotu v odvolacom konaní
použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie /§ 366 CSP/. Odvolací súd v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených
dôvodov § 366 CSP pre použitie novoty zo strany žalobkyne v odvolacom konaní. Novo použité
skutkové tvrdenia žalobkyne sa netýkajú procesných podmienok /medzi ktoré patria napríklad právomoc
súdu, príslušnosť súdu, neexistencia prekážky začatého konania (litispendencie), neexistencia prekážky

právoplatnerozhodnutejveci(reiiudicatae),spôsobilosťstranysamostatnekonaťpredsúdom(procesná
spôsobilosť) a podobne/, netýkajú sa vylúčenia sudcu, či nesprávneho obsadenia súdu a nejde ani
o situáciu, kedy ich žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie /
skutočnosť, že žalobkyni nezostala po uzatvorení zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.03.2014k dispozícii musela žalobkyňa vedieť od momentu jej uzatvorenia/. Keďže v spore nebola splnená
žiadna zo zákonných podmienok, za splnenia ktorej by odvolací súd mohol prihliadnuť na uvedené nové
skutkové tvrdenia žalobkyne v odvolaní, odvolací súd na tieto skutkové tvrdenia žalobkyne pri svojom

rozhodovaní neprihliadal.
19. Na záveroch o premlčaní práva žalobkyne nemení nič ani tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že vo
vzťahu k spotrebiteľskej zmluve zo dňa 19.03.2014 namietal žalovaný premlčanie konkrétne len v
rozsahu sumy 2.515,80 eur, čo vyplýva z jeho vyjadrenia zo dňa 26.02.2018, ale súd prvej inštancie
zamietol vo výroku III. nárok žalobkyne na zaplatenie celej sumy 2.968,54 eur, t.j. aj nad rámec námietky

žalovaného. Uvedené odvolacie tvrdenie žalobkyne nie je pravdivé. Z písomného vyjadrenia žalovaného
k žalobe žalobkyne zo dňa 11.08.2017 /č.l. 86 a nasl. spisu/ vyplýva, že žalovaný vznáša námietku
premlčania ohľadne všetkých platieb žalobkyne uhradených pred viac ako dvomi rokmi od podania
žaloby, teda týkajúcu sa uplatneného nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia u platieb
žalobkyne uhradených pred viac ako dvomi rokmi od podania žaloby /bod II.6 vyjadrenia/. Námietka
premlčania žalovaného sa teda týkala práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu

k spotrebiteľskej zmluve zo dňa 19.03.2014 v celom jeho uplatnenom rozsahu /všetky plnenia žalobkyne
na tento úver boli viac ako dva roky pred podaním žaloby žalobkyne na súde/ a súd prvej inštancie preto
správne, po zistení dôvodnosti tejto námietky, žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol.
20. Nakoniec odvolací súd preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania /výrok IV./. Odvolací súd zistil, že aj tu je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne,

keď rozhodnutie o nároku žalobkyne na náhradu trov konania v rozsahu 42 % zodpovedá pomeru
procesnéhoúspechustránvsporeatedajeplnevsúlades§255ods.2CSP.Pokiaľsažalovanýdomáha
rozhodnutia o náhrade trov konania, ktoré vynaložil pri ceste na pojednávanie dňa 27.03.2018 o 13.45h,
ktoré bolo nariadené za účelom verejného vyhlásenia rozhodnutia, avšak z dôvodu administratívneho
nedopatrenia na strane súdu sa nekonalo a bolo odročené na deň 28.03.2018 o 13.35h, jeho žiadosť

nie je dôvodná. Náhrada takýchto trov konania, bez ohľadu na procesný úspech strany v spore, patrí
strane len vtedy, ak jej takéto trovy vznikli zavinením protistrany /§ 256 ods. 2 CSP/. Nemožno však
strane priznať náhradu takýchto trov konania proti štátu, resp. súdu a to ani v prípade, že by súd svojím
procesným postupom zavinil vznik trov konania strane sporu. V takomto prípade by za určitých okolností
prichádzala do úvahy náhrada škody titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nie
však nárok na náhradu trov konania voči štátu.. Aplikáciou § 251 CSP, a to aj za použitia analógie podľa
čl.4ods.1CSP,jenutnédospieťkzáveruonárokužalovanéhonanáhradutrovkonania,ktorémuvznikli
v súvislosti s odročením pojednávania dňa 27.03.2018 o 13.45h, na ktoré sa riadne dostavil, voči štátu.
21. Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil.
22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 2 CSP. Ani jedna zo strán sporu nebola v odvolacom konaní so svojím odvolaním úspešná a preto
odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).