Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216206928
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216206928.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému B. B., C.. XX.XX.XXXX, S.
Q. XX, XXX XX I., o zaplatenie 7.738,51 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/183/2016 - 102 zo dňa 12.12.2017

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„ Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.
Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal toho, aby súd uložil
žalovanémuzaplatiťmusumu7.738,51eurasúrokmizomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy5.600
eur od 24.10.2015 do zaplatenia žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu náhradu trov s

konaním mu vzniknutých. V žalobe bolo uvedené, že právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa,
a.s., uzatvoril so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXXX dňa 2.9.2013, súčasťou ktorej sú Všeobecné
obchodné podmienky. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver, podmienky zmluvy
žalovaný nedodržal a na úhradu svojho záväzku zo zmluvy dlhuje sumu 7.738,51 eura, ktorá pozostáva
zneuhradenejistinyúveru5.600eur,neuhradenéhoriadnehoúroku1.877,32eura,neuhradenéhoúroku
z omeškania 174,25 eura, neuhradených poplatkov 86,94 eura. Podľa žalobcu Slovenská sporiteľňa,
a.s. žalovanému oznámila postúpenie pohľadávky na žalobcu, čím je daná jeho aktívna legitimácia

na uplatnenie pohľadávky, ktorú postúpením nadobudol, bez skúmania samotnej zmluvy o postúpení
pohľadávok.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
Z vykonaných dôkazov mal súd za preukázané, že medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným
existoval občianskoprávny záväzkový vzťah titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dňa 2.9.2013
bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 5.600
eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach po 114,36 eura mesačne k 29. dňu v mesiaci,

počet splátok bol 120 od 29.10.2013, konečná splatnosť úveru bola 29.9.2023. Pred postúpením
pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávok z 23.10.2015, Slovenská sporiteľňa, a.s. výzvou z
9.9.2015 žalovanému oznámila meškanie so splácaním úveru v sume 2.027,59 eura, pričom žalovaný
mal byť vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy, čo preukázanénebolo. Pohľadávka bola Slovenskou sporiteľňou, a.s. vyhlásená k 29.9.2015 listom z 30.9.2015
za splatnú. Toto oznámenie žalovanému malo byť doručené 6.10.2015. Slovenská sporiteľňa, a.s.
žalovanému mala oznámiť postúpenie pohľadávky listom z 30.10.2015. Súd prvej inštancie dospel k

záveru o neexistencii aktívnej legitimácie žalobcu. V konaní podľa súdu neboli splnené podmienky pre
postúpenie pohľadávky, žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania postupiteľnosti (spôsobilosti
na postúpenie) pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu, nebola splnená
podmienka uplynutia lehoty 90 kalendárnych dní od doručenia výzvy klientovi v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Podľa súdu prvej inštancie ide o špeciálnu normu upravujúcu postup pri postupovaní

bankovej pohľadávky, odovzdanie údajov o poskytnutom úvere a jeho podmienkach bankou tretej
osobe. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné považovať za neoprávnené zverejnenie
údajov o osobe dlžníka, včítane údajov o jeho majetkových pomeroch. Bez významu nie je podľa
súdu prvej inštancie ani skutočnosť, že poskytovateľ úveru, v tomto prípade banka, je v súvislosti
s rozhodovaním o žiadosti spotrebiteľa o poskytnutie úveru povinný zo zákona zisťovať schopnosti
žiadateľa o úver, úver splácať a nesporne v rámci toho zisťovať aj jeho najmä rodinné a majetkové

pomery, pričom tieto údaje tvoria obsah dokumentácie o záväzkovom vzťahu, ktorú je banka povinná
pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi. Súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje právo
Slovenskej sporiteľne, a.s. upraviť práva a povinnosti pri poskytovaní úveru odchylne od zákona.
Toto právo vyplýva z ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách. V tomto zmysle článok 19 bod 19.16
Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, na ktoré žalobca poukazoval, nepovažoval

súd prvej inštancie za individuálne dohodnuté. Text Všeobecných obchodných podmienok v bode 19.16
nemožno považovať za dohodu v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 Zákona o bankách, oprávňujúcu
Slovenskú sporiteľňu, a.s. postúpiť pohľadávku. Zmluvná podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Touto podmienkou
banka zrejme obchádzala ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách a žalovaný ako spotrebiteľ už

vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek
pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu, zatiaľ čo žalovaný takýto súhlas banky na
postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke na tretiu osobu, nedostal alebo
iba s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Ide preto o neprijateľnú podmienku, o podmienku
absolútne neplatnú. Podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu,

preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Obchodného zákonníka - § 261 ods.
3 písm. d), § 497, z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1 - 4, § 54 ods. 1 a 2, § 39, § 524,
§ 525, § 526, z ustanovení Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 1 ods. 2, § 2 písm.
d), z ustanovení Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách - § 89 ods. 1, § 92 ods. 8.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona
o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona, ust.

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Podľa žalobcu
zmluvné strany dohodli si otázku postúpenia odchýlne od zákona, a to vo všeobecných obchodných
podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. V podmienkach si zmluvné strany
dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním
písomnej výzvy. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu

pohľadávky. Žalobca taktiež poukázal na to, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k
ukončeniu zmluvného vzťahu podaním z 30.9.2015, na základe ktorého došlo k vyhláseniu predčasnej
splatnosti. Predmetné podanie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Z platobnej histórie je pritom zrejmé, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky viac ako 90 dní
nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, a to aj napriek doručeniu výzvy na úhradu. Podľa

žalobcu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky, účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí
o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalovanému
bolo postúpenie pohľadávky oznámené postupcom, čo preukazuje podací hárok potvrdzujúci odoslanie

tejto písomnosti žalovanému. Uvedené bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/01 z 11.6.2003. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok
preskúmal a zmenil ho tak, že žalobe vyhovie.3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcu, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce, súc viazaný dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku uverejnil na úradnej tabuli, ako
aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.10.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru

o tom, že odvolaniu žalobcu nebolo možné vyhovieť.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v
kontexte s namietaným právnym posúdením, v tej súvislosti to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

6. Žalobca odvolaciu argumentáciu skoncentroval na tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci
súdom prvej inštancie.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodením napadnutého rozsudku, právnym posúdením
zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia
rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym záverom, rešpektujúcim právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej súdnej autority v oblasti interpretácie a aplikácie
zákonov, vyjadrený v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.3.2018, aj v uznesení 1Cdo/147/2017 z
24.4.2018.
Odvolací súd sa preto, vychádzajúc z článku 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového
poriadku, stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

uvedenom v odôvodnení rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu preto len dodáva:

9. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v období
rozhodujúcom pre posúdenia nároku (ďalej aj len „Zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní

so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta.

10. Citovaným zákonným ustanovením sú definované dve podstatné podmienky, pri splnení ktorých je

banka oprávnená postúpiť svoju pohľadávku bez súhlasu klienta inej osobe. Je to písomná výzva banky
meškajúcemu dlžníkovi a následné nepretržité omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 dní. Ak tieto zákonné
podmienky nie sú kumulatívne preukázané, nejde o platné postúpenie.

11. Žalobca ako subjekt, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno splnenia zákonných podmienok pre

postúpenie pohľadávky, ktorú ako postupník nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z
23.10.2015 od Slovenskej sporiteľne, a.s. ako postupcu a pôvodného veriteľa zo zmluvy, nárok z ktorej
bol premetom konania, na preukázanie splnenia zákonných podmienok postúpenia predložil listinné
dôkazy, ktoré súd prvej inštancie nehodnotil ako relevantné.
Žalobca predložil písomnosť - Výzvu z 9.9.2018, ktorou postupca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej

sumy zo zmluvy vo výške 2.027,59 eura do 15 dní od doručenia a písomnosť postupcu z 30.9.2015
označenú ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti s výzvou na úhradu sumy 7.640,71 eura
do 15 dní, ktorú, ako z doručenky k nej vyplýva, žalovaný prevzal 6.10.2015.Aj keby bolo možné nesúhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal doručenie
výzvy žalovanému, keďže, vychádzajúc z obsahu písomnosti postupcu z 30.9.2015, aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti bolo výzvou na úhradu dlžnej sumy do určenej lehoty, ktorá bola

žalovanému preukázateľne doručená, podstatné je, že nebola dodržaná ďalšia zákonná podmienka -
následné nepretržité meškanie dlhšie ako 90 dní. Zmluva o postúpení pohľadávok bola totiž uzatvorená
23.10.2015, zjavne pred uplynutím 90 dní, išlo teda o postúpenie neplatné.

12. Vzťah, nárok z ktorého bol predmetom konania, je vzťahom spotrebiteľským. Pokiaľ žalobca

v odvolaní poukázal na to, že preukázaným bolo to, že postupca oznámil žalovanému postúpenie
pohľadávky a odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/01 z
11.6.2003, podľa ktorého v takom prípade sa platnosť zmluvy o postúpenie nepreskúmava, odvolací súd
dáva do pozornosti názor tej istej súdnej autority, uvedený v rozhodnutí 1Cdo 147/2017 z 24.4.2018,
podľa ktorého, rozhodnutie sp. zn. 4Obo 210/01 nie je aplikovateľné v oblasti spotrebiteľského práva.
Ak bola pohľadávka postúpená v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným

oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi.

13. K odvolacej námietke poukazujúcej na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok postupcu,
z ktorého ma vyplývať oprávnenie veriteľa (banky) pohľadávku postúpiť, keďže § 89 ods. 1 Zákona o
bankách pripúšťa úpravu vzťahu medzi bankou a klientom odlišne, čo mal súd prvej inštancie nesprávne

vyhodnotiť, odvolací súd má za to, že táto argumentácia vo vzťahu ku konkrétne posudzovanej veci
obstáť nemohla taktiež.

14. Súd prvej inštancie na jednej strane poukázal na ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách, v zmysle
ktorého môže banka s klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodu odchýlne od zákona,

takáto zmluva musí mať však formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom
banka zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe, na druhej strane sa zaoberal
nevyváženosťou tejto zmluvnej podmienky. Nevyváženosť mala spočívať v disproporcii v tom zmysle, že
bankamohlasvojupohľadávkuvočidlžníkovipostúpiťajbezjehosúhlasu,pričomžalovanýtakýtosúhlas
na postúpenie, resp. prevod záväzkov voči banke na tretiu osobu nedostal, resp. len s predchádzajúcim

súhlasom banky.

15. Odvolací súd považuje vo vzťahu k tvrdenej nevyváženosti zmluvnej podmienky za potrebné uviesť,
že samotné toto tvrdenie by neobstálo, ak by boli splnené ostatné podmienky platnosti pre túto dohodu.
Ak veriteľ v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. (ďalej

aj len „VOP“) môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník svoj záväzok voči veriteľovi na
iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž
mohol prevziať taký dlžník, ktorého príjmové alebo majetkové pomery by boli také, že by mohli zhoršiť
alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa.

16. Občiansky zákonník nemá explicitnú právnu úpravu aplikácie obchodných podmienok na zmluvné
vzťahy tak, ako je to v § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, vo všeobecnosti však platí, vychádzajúc
z princípu autonómie účastníkov záväzkového vzťahu a z toho odvodenej zásady zmluvnej slobody,
ktorá patrí medzi základné princípy záväzkového práva, že ani v spotrebiteľských vzťahoch nie je
vylúčená aplikácia VOP, na ktoré môže zmluva odkazovať. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15. Súdny dvor Európskej únie totiž uviedol, že nie je únijnou úpravou
stanovená požiadavka, aby všetky povinné informácie boli uvedené v jednom podpísanom dokumente
(bod 45. rozsudku).
Bod 19.16. VOP Slovenskej sporiteľne, a.s. sám o sebe znaky nevyváženosti, ako bolo uvedené v bode
15. tohto rozsudku, nevykazuje.

V oblasti ochrany spotrebiteľa však treba mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu
dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II. ÚS 3/06 zo 6.11.2007 a I. ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony osôb v sociálnom styku je základným predpokladom
fungovania komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho
života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne

keďsajednáoformulárovúzmluvu,mábyťprepriemernéhospotrebiteľadostatočnečitateľný,prehľadný
a logicky usporiadaný.
Vychádzajúc z uvedeného, aj keď bod 19.16. VOP podľa odvolacieho súdu nevykazuje znaky
nevyváženosti, neznamená to, že jeho zakomponovanie vo VOP je poctivým spôsobom úpravyvzájomných vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom ak je dlžník spotrebiteľom. V komplexe viacerých
ustanovení VOP pozornosti priemerného spotrebiteľa dôsledky tejto úpravy pravdepodobne uniknú,
pri opaku je vyjednávacia možnosť v zmysle zmeny takého bodu VOP len iluzórna. Spotrebiteľ je tak

vystavený riziku, že postúpením práva veriteľa zo zmluvy o úvere sa môže zhoršiť jeho postavenie,
čo je, pokiaľ by pre postúpenie mala platiť len zákonná úprava, touto zákonnou úpravou eliminované.
Odvolacia námietka k bodu 19.16. VOP dôvodná nebola.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku týkajúcom sa veci samej
vecne správne, preto ho potvrdil, v dôvodoch rozhodnutia sa zaoberajúc aj podstatnými tvrdeniami v
zmysle ods. 3 ust. § 387 CSP.

18.Správnemurozhodnutiuvovecisamejzodpovedáajvýrokotrováchkonaniazodpovedajúcivýsledku
konania a existencii trov, odvolací súd preto rozsudok vo výroku o trovách konania, s dôvodmi ktorého
sa stotožnil podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že v odvolacom konaní bol žalovaný plne
úspešný,zospisuvšakvyplývato,žebolvodvolacomkonanípasívny,kodvolaniusanevyjadril,nárokna
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a podľa listín zo spisu mu žiadne trovy v odvolacom konaní
ani nevznikli. Odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú
ekonómiu konania pred súdom, rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396

ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške
náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by
bolo zjavne nielen nelogické, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.
Preto žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.