Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508220119
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1508220119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a

členov senátu JUDr. Janky Cisárovej a JUDr. Jána Šikutu, PhD. v spore žalobcu T., bývajúceho v
B., zastúpeného JUDr. Zuzanou Lapárovou, advokátkou v Nových Zámkoch, Forgáchova bašta 7,
proti žalovanému News and Media Holding a.s. so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, zastúpenému
advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave, Einsteinova 25, Digital Park II,
v menej ktorej koná Mgr. Martin Škubla, konateľ a advokát, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 33.193,92 Eur, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 16 C 239/2008, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. mája 2015 sp. zn. 5 Co 254/2013, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. mája 2015 sp. zn. 5 Co 254/2013, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby nad priznaných 10.000,- Eur,
o d m i e t a.

II. Dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. mája 2015 sp. zn. 5 Co 254/2013, ktorým
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.000,- Eur
tak, že žalobu zamietol, z a m i e t a.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 9. mája 2013 č. k. 16 C 239/2008-418 uložil žalovanému
(predtým SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s.r.o. so sídlom v Bratislave, Panónska cesta 9) povinnosť v časopise
Šarm, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku uverejniť správu s ospravedlnením: „V ženskom týždenníku
„Šarm“ číslo 28 z 8. júla 2008 na stránkach 22 až 24 sme uverejnili článok pod názvom „Biznis s
rakovinou“, v ktorom boli uvedené skutkové tvrdenia, že „klinický onkológ Z. mal pripraviť zdravotné
poisťovne o viac ako devätnásť miliónov korún, v rokoch 1995 až 2004 si mal dávať preplácať

onkologickú liečbu, ktorú v skutočnosti nikomu nepodal, vraj liečil aj zdravých ľudí, ktorých držal v
omyle, že majú nádor, znalecké posudky a svedectvá mali mnohé odhaliť, pani T. popisovaná v článku
nemala byť riadne liečená, onkológ nevypisoval recepty, ale drahé lieky dával pacientom rovno v
ordinácii, nechcel vydať zdravotnú kartu, zdravotná dokumentácia, ktorú od neho T. prevzala, v mnohých
prípadoch nebola v poriadku ani kompletná a mnohých pacientov v nej vôbec nenašla, našli sa aj falošné
nálezy a ich opisy, takže pán doktor v tom zrejme nebol sám, preplatené lieky za milióny nikdy neboli
naozaj fyzicky čerpané, iba papierovo cez eseročku“. Obsah tohto článku je skreslený, nepravdivý a

zasiahli sme ním veľmi vážne do práv na ochranu osobnosti T. a znížili sme jeho vážnosť, dôstojnosť
a česť, za čo sa mu ospravedlňujeme“.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.000,- Eur do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutiavo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal odstránenia následkov
neoprávnených zásahov žalovaného do jeho práva na ochranu osobnosti a primeraného zadosťučinenia
spočívajúceho ako v ospravedlnení tak i v priznaní materiálnej satisfakcie vo výške 33.193,92 Eur.

Žalovaný v ženskom týždenníku „Šarm“ č. 28 uverejnil článok pod názvom „Biznis s rakovinou“. V článku
sú skutkové tvrdenia, ktoré sa dotýkajú jeho cti a dôstojnosti a z článku je možné jednoznačne určiť
len osobu žalobcu, pretože je jediný onkológ pôsobiaci v B. v odbore onkológia s krstným menom Z..
V článku sú uvedené skutkové tvrdenia, ktoré vrátane textu na obálke časopisu sa hrubo dotkli jeho
cti a dôstojnosti tým, že vyvolávajú dojem, že pacientov a poisťovne klamal. Článok vyvoláva dojem,

že je podvodník, ktorý zarábal na ľudskom nešťastí a ako lekár neliečil riadne svojich pacientov a
obohatil sa na ľudskom nešťastí na úkor poisťovne. Článok mal negatívny vplyv i na jeho rodinných
príslušníkov. Článok bol zverejnený v celoslovensky rozširovanom známom a vyhľadávanom časopise,
ktorý má široký okruh čitateľov a náklad 118 000 výtlačkov a je zverejnený na internete. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalobca nebol odsúdený ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu
Komárno pod sp. zn. 3 T 210/2007. Mal za to, že nemateriálne zadosťučinenie nie je postačujúce v

tomto prípade i vzhľadom na to, že žalobca nebol uznaný vinným. Preukázalo sa, že tvrdenia uvedené
v článku sú nepravdivé a samotný článok zasiahol do osobnostných práv žalobcu, čo sa prejavilo v
jeho osobnom, rodinnom i verejnom živote. Uvedené zmeny boli v príčinnej súvislosti s publikovaným
článkom. Žalobcovi preto priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-Eur, keďže túto sumu považoval
za primeranú. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tej časti, týkajúcej sa zamestnania v B. Neuviedol

ani jeden prípad, že by sa o zamestnanie zaujímal a bol by odmietnutý.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 27. mája 2015 sp. zn. 5 Co 254/2013 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o povinnosti žalovaného uverejniť v časopise
Šarm správu s ospravedlnením a v časti výroku o zamietnutí zvyšku návrhu. V napadnutej časti výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.000,- Eur rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
návrh zamietol. Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke. Stotožnil
sa s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukázal ako na správne
a preto ich neopakoval (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Poukázal na to, že v prejednávanej veci došlo ku kolízii

(vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane išlo o právo žalobcu domáhať
sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu, na druhej strane išlo
o slobodu prejavu - jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti i rozvoja každého
človeka,nastranežalovaného.Podľanázoruodvolaciehosúdubolsprávnyzáverprvostupňovéhosúdu,
že zverejnením článku došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti. Preto sa odvolací súd

plne stotožnil s dôvodmi a závermi súdu prvého stupňa ohľadom dôvodnosti žaloby v časti uloženia
povinnosti žalovaného zverejniť v časopise Šarm správu s ospravedlnením v rozsahu tak, ako to bolo
určené súdom prvého stupňa.
Pokiaľ ide o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd
dospel k záveru, že žalobcovi neoprávneným zásahom do osobnostných práv chránených ustanovením

§ 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne práva na česť a podobizeň a s tým imanentne spojeným právom
na súkromie, nebola spôsobená závažná ujma, za ktorú by mu mala patriť aj náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade je postačujúce morálne
zadosťučinenie, neexistenciu závažnej ujmy spôsobenej žalobcovi neoprávneným zásahom do jeho
osobnostných práv, pritom objektívne vyhodnotil z hľadiska obsahu, intenzity a okolností, za ktorých k

neoprávnenému zásahu došlo. Žalobca nie je bežný občan, preto musí zniesť skutočnosť, že médiá
sa môžu zaujímať o výkon jeho práce a s ním súvisiacimi okolnosťami a takou bolo aj trestné stíhanie
žalobcu. Pokiaľ bola na žalobcu podaná obžaloba, bolo právom a z hľadiska práce médií i povinnosťou,
ak mali vedomosť o trestnom stíhaní, informovať verejnosť o tejto skutočnosti. Žalobca nepreukázal
objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy v osobnostných právach ani v pracovnej,

ani spoločenskej či súkromnej oblasti svojho života. Všetky skutočnosti, ktoré uvádzal ako závažnú
ujmu spôsobenú zverejnením predmetného článku boli jeho subjektívnymi pocitmi, alebo nevykazovali
znaky značnej miery, či závažnej ujmy. Neoprávnený zásah do osobnostných práv môže, avšak nemusí
mať aj difamačné dôsledky, teda neoprávnený zásah nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo
dôstojnosti dotknutej osoby. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania

podmienok na priznanie majetkovej satisfakcie, preto v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobu na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol. Pritom potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa v časti zamietnutia zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy. Keďže bolo preukázané, že fakty
uvedené v predmetnom článku neboli pravdivé a hodnotiace úsudky nemali oporu, pretože vychádzali znepravdivých faktov (neexistujúcich skutočností), preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti povinnosti
zverejniť ospravedlnenie považoval za vecne správny, preto ho v uvedenej časti potvrdil.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal 20. januára 2016 dovolanie žalobca, proti výroku, ktorým bol
potvrdený prvostupňový rozsudok o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznaných
10.000,- Eur a proti výroku, ktorým bol zmenený výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým mu bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-Eur tak, že aj v tejto časti návrh zamietol.
Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, a to s poukazom na § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a takisto namietal, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť v ňom použitých argumentov, či skutkových zistení. Odvolací
súd mu uložil nesplniteľné dôkazné bremeno, keď neuviedol, čo ešte mal preukázané. Podľa jeho názoru
preto bola porušená zásada rovnosti účastníka konania (čl. 47 ods. 3 Ústavy). Vadou konania je aj
neúplnosť a nesprávnosť zisteného skutkového stavu a hlavne jeho hodnotenia, o ktoré odvolací súd

oprel svoje právne závery. V tomto smere sa absolútne nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v
podanom odvolaní a na ne nereagoval. Podľa jeho názoru odvolací súd vec nesprávne posúdil. Nevzal
do úvahy, že informovanosť nie je dôležitejšia ako česť a dôstojnosť človeka. Súd síce aplikoval správny
právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval a zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutých častiach a

vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie žalobcu v potvrdzujúcej časti
rozsudku o zamietnutí zvyšku návrhu, odmietnuť ako neprípustné a vo zvyšnej časti dovolanie zamietnuť
ako nedôvodné. Žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd alebo dovolací súd) ako súd dovolací (§ 35
Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu bolo podané 20.
januára 2016 vychádzal z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
2016, v zmysle ktorého platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), a preto skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).

7. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, platného a účinného do 30. júna 2016, ďalej len O.s.p.).

8. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným
vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti
uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v
zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.

9. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním v potvrdzujúcej časti a zmeňujúcej časti
týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a žiadal tento rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

10. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016, v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. bol dovolací súd
povinný aj ex offo posúdiť, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. a tiež, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

11. Žalobca vady uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. nenamietal a dovolací súd ich ani pri svojom
prieskume nezistil.12. Pokiaľ žalobca napadol výrok rozsudku, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok o zamietnutí
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznaných 10.000,-Eur, nie je jeho dovolanie v tejto časti
rozsudku (potvrdzujúcej) odvolacieho súdu prípustné. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016

bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon
pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval v ustanovení §
238 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažným
procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.

13. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

14. Pokiaľ ide o tzv. inú vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. na rokovaní občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna
veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods.
2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“.
15. Uplatnenie tohto stanoviska, ktoré bolo publikované v Zbierke pod R 2/2016, považuje dovolací
súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny
dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta stanoviska, ktorá predstavuje krajnú

výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo, keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

Napadnutý rozsudok podáva vysvetlenie podstatných dôvodov, so zreteľom, na ktoré bolo rozhodnuté.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolací súd preto dospel k záveru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Z uvedeného dôvodu nejde pokiaľ ide o
odôvodnenie napadnutého rozsudku zároveň o tzv. inú vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Dovolací
súd v rámci prieskumu predmetného spisu nezistil, že by bola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania.

16. Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nepovažovala vtedajšia rozhodovacia prax
najvyššieho súdu ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd
poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993,
R 6/2000, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo

268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 251/2012, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo
38/2012.

17. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy.

18. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolanie má v danom prípade účinok,
ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) - dovolateľom napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-Eur tak, že v tejto časti bol návrh zamietnutý,
čím súčasne založil i subjektívnu prípustnosť žalobcu na podanie dovolania a bolo preto možné v tejto
časti podrobiť rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

19. Žalobca výslovne uviedol, že dovolanie podáva z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

a namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.20. Dovolací súd odkazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti, v
ktorej vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade postačuje ospravedlnenie a
nie je potrebné priznať nemajetkovú ujmu.

21. Dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzujeprávnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikujekonkrétnuprávnunormu.Nesprávneprávne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci
sa však nejedná o tento prípad.

22. Žalobca v konaní nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy v
osobnostných právach ani v pracovnej, ani spoločenskej a ani v súkromnej oblasti života. Skutočnosti,
ktoré uviedol žalobca boli iba jeho subjektívnymi pocitmi. Tieto nevykazovali znaky závažnej miery, či

závažnej ujmy.

23. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobca v dovolaní nedôvodne uplatnil
dovolacie dôvody (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.). S poukazom na to dovolanie v zmeňujúcom výroku
odvolacieho súdu zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).

24. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.