Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/182/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311208287
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2311208287.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: T. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. W.
XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Ondrej Bartošovič, so sídlom Šaľa, Pázmáňa 2020/30, IČO: 42
335 299, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A.Reimana Prešov, so sídlom Prešov,
Hollého 14, IČO: 00 610 577, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o.,
so sídlom Košice, Žriedlová 3, IČO: 36 863 947, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 5C/119/2011-336 zo dňa 8.12.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacích konaní aj dovolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh v celom rozsahu zamietol a vo výroku tiež vyslovil,
že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 15, § 100 ods. 1, 2, §
101 Občianskeho zákonníka.

3. Prvoinštančný súd sa prioritne vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, pričom sa
stotožnil s názorom žalobkyne s tým, že samotné podanie žalobkyne nie je jednoznačným návrhom na
náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 15 Občianskeho zákonníka, ale jeho nejasnosť bola odstránená
práve na pojednávaní 11.12.2013. Preto keďže nešlo o zmenu návrhu, ale o odstránenie vád návrhu
na začatie konania, jej prejav na pojednávaní 11.12.2013 považoval za spresnenie nároku, teda žaloby
a právnej kvalifikácie, ktorú nemožno považovať za zmenu žaloby. Z tohto dôvodu nedošlo k uplatneniu

nároku po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po úmrtí D. L. XX.X.XXXX,
nejednoznačným podaním zo dňa 12.4.2011 ostala zachovaná trojročná premlčacia lehota, nakoľko do
11.12.2013 neplynula.

4. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že aby sa mohol zaoberať priznaním nemajetkovej ujmy,
je potrebné mať za preukázané, že žalovaný zapríčinil svojim konaním, resp. nekonaním smrť D.
L. (matky žalobkyne) a to, že porušil svoje povinnosti v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou o

matku žalobkyne, nakoľko práve z tohto dôvodu si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Súd skonštatoval, že väčšina skutočností, na ktoré žalobkyňa poukazuje, boli posudzované
už Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako kompetentným orgánom a boli riešené a
preskúmavanéivrámcipolicajnéhovyšetrovania.Úradpredohľadnadzdravotnoustarostlivosťou(ďalejlen ÚDZS) vo svojom protokole č. 273/2009 ohľadom poskytnutia zdravotnej starostlivosti pacientke
D. L. v dňoch 12.4. až 13.4.2008 konštatoval, že u dohliadaného subjektu nedostatky nezistil. Súd
preto nemal dôvod vyvodiť iný záver, pokiaľ samotná žalobkyňa nepredložila iný dôkaz, ktorý by

svedčil o tom, že žalovaný pochybil. Súd nemal za preukázané, že u nebohej D. L. bola prerazená
lebečná kosť, napriek tvrdeniu žalobkyne. Táto skutočnosť nebola preukázaná ani pitvou. Tým, že
žalobkyňa nepreukázala, že nebohá mala prerazenú lebku, nebola preukázaná ani súvislosť medzi
tým, že mala byť umiestnená na iné oddelenie, čo v podstate potvrdilo správnosť záveru Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Rovnako nemožno vyvodiť záver o tom, že matka žalobkyne

bola umiestnená na nesprávne oddelenie, ani z dôvodu, že mala byť u nej zistená náhla príhoda brušná,
ku ktorému sa vyjadrovali službukonajúce lekárky, ktoré pacientku vyšetrili a rozhodli o jej prijatí na
oddelenie klinickej onkológie. Nebolo preukázané ani ďalšie tvrdenie žalobkyne, že matku mal zámerne
usmrtiť injekciou niektorý z pracovníkov žalovaného, toto podozrenie naviac neuvádzala ani v rámci
vyšetrovania. Naopak v rámci vyšetrovania trestného činu zabitia bol vypracovaný znalecký posudok,
kde znalkyňa posúdila i výsledky zistené pitvou a bolo zistené, že u nebohej bezprostrednou príčinou

smrti bolo zlyhanie srdca. Predmetný posudok na základe podania žaloby zo strany žalobkyne a jej
sestry bol opätovne preskúmaný v rámci konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
23C/176/2010 a pravdivosť a objektívnosť znaleckého posudku bola potvrdená. Súd preto opäť nemal
dôvod pochybovať o jeho záveroch. Súd pri hodnotení nemohol prehliadať skutočnosti, že u nebohej
bola konštatovaná generalizovaná forma rakoviny i napriek tvrdeniu žalobkyne o tom, že matka po

tom, ako bola operovaná vo Q. M., bola zdravá. Naviac žalobkyňa nepredložila dôkazy svedčiace o
opaku. Uvedené nemohlo spochybniť ani tvrdenie žalobkyne o tom, že jej matka nebola dňa 7.3.2008
pred onkologickou komisiou i keď je pravdou, že zo správy konziliárneho onkologického vyšetrenia
nie je zrejmé, prečo zápis zo 7.3.2008 je uvedený ešte pred zápisom z februára 2008. Uvedené ale
nesvedčí o tom, že by žalovaný mal porušiť predpisy o zdravotnej starostlivosti, resp. že by jeho konaním

mala byť nebohej spôsobená smrť. Nepreukázalo sa ani tvrdenie žalobkyne, že prijímacia správa mala
byť napísaná rôznym typom písma a mala byť pozliepaná od správ iných pacientov. Uvedené a ani
existencia dvoch prijímacích správ (z 12.4. a 13.4.2008) nie je preukázaním o takom konaní žalovaného,
v dôsledku ktorého by mala matke žalobkyne byť spôsobená smrť. Pokiaľ ide o podanie lieku Cerucal,
namiesto Degan, ktorý si mal žalovaný vyúčtovať od zdravotnej poisťovne, súd nemal za preukázané,

že v skutočnosti bol tento liek nebohej podaný, či nešlo o chybu pri uplatnení náhrady za liek. Ak by aj
bol v skutočnosti podaný namiesto lieku Degan, súd nemá za preukázané, či by tento liek mal nejaké
následky na matku žalobkyne a ani nie je preukázané, že by mal byť podaný kvôli prerazenej lebke.
Rovnako nebolo preukázané ani tvrdenie o tom, že v dňoch 12. a 13.4. na oddelení neslúžil žiadny lekár.
Pokiaľ v evidencii dochádzky nie sú zapísané sama žalobkyňa a jej sestra, pri vyšetrovaní uviedli, že sa

rozprávali s primárkou. Pokiaľ neskôr tvrdila, že vlastne ani nevie kto to bol, keďže nemala menovku,
toto jej tvrdenie nie dôkazom, že na oddelení cez víkend neslúžili MUDr. D. a MUDr. S.. O tom, že
mali tieto lekárky službu svedčí aj ich výpoveď v rámci vyšetrovania, odhliadnuc od ich podpisov na
prijímacej a prepúšťacej správe. Tvrdenie, že nebohá nebola zahlásená na stravu, dokazuje iba to, že
vzhľadom na jej stav a odporúčania lekárov, keď jej mala byť zavedená sonda, toto nebolo potrebné.

Ďalšie tvrdenia ako je nesprávnosť použitia formulárov žalovaným, že niektoré formuláre mali byť v
niekoľkých origináloch, že na posteli nebohej chýbala teplotná tabuľka, že nebola dodržaná doba, po
ktorú mala byť nebohá po konštatovaní smrti na izbe, nemajú žiadny súvis so smrťou nebohej a nemohli
spôsobiť ujmu žalobkyne. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn.
30Cdo/171/2005. Uzavrel, že falšovanie zdravotnej dokumentácie nebohej D. L. preukázané nebolo a

to ani s poukázaním na uvedené nezrovnalosti. Pokiaľ odporca aj nedodržal niektoré ustanovenia, na
príčinu smrti nebohej to vplyv nemalo. Nemohlo do zasiahnuť ani do osobnostného práva žalobkyne.
Z uvedeného súd vyvodil, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný svojím konaním, resp. nekonaním
či už úmyselného alebo nedbanlivostného porušenia povinnosti pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti,
spôsobil nebohej D. L. smrť a preto žalobkyni ani nemohlo vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej

ujmy. Pokiaľ ide o čestné prehlásenie sestry žalobkyne Ing. W., ktorej výpoveď sa zhoduje s výpoveďou
žalobkyne, nakoľko ide o sestru žalobkyne a táto bola účastníčkou konania vedeného na Okresnom
súde Galanta pod sp. zn. 23C/176/2010 a vzhľadom na jej vzťah k matke žalobkyne, jej vyhlásenie súd
nemohol považovať za hodnoverné zvlášť vo vzťahu k dôkazom, ktoré stáli na strane žalovaného.

5. V ďalšom súd poukázal na to, že pokiaľ by aj protiprávnosť konania žalovaného bola preukázaná,
súd by žalobkyni i tak nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože nárok z tohto pohľadu
neodôvodnila. Nespochybnil, že strata člena rodiny je neodčiniteľnou ujmou a náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je primeraným prostriedkom obrany protineoprávnenému zásahu, avšak aby súd mohol určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy je
potrebné i zdôvodniť závažnosť dôsledkov a preukázať ich. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS
ČR sp. zn. 30Cdo 2094/2007. Žalobkyňa uviedla, že konanie žalovaného jej spôsobilo šok, avšak už

neuviedla aké dôsledky mala mať smrť matky zapríčinená žalovaným, ako sa to prejavilo na jej či už
súkromnom alebo pracovnom živote. Tieto skutočnosti je tiež potrebné zdôvodňovať a preukazovať,
pretože výška náhrady záleží od ich zistenia. Súd prvej inštancie pritom nespochybnil niektoré tvrdenia
žalobkyne o tom, že na niektorých správach sú nesprávne uvedené údaje, existujú dve prijímacie správy,
pochybnosti o tom, prečo si nemocnica od poisťovne vyúčtovala liek Cerucal, pokiaľ nebohej mal byť

podaný liek Degan, avšak ani z uvedeného nemožno vyvodiť záver o tom, že odporca správy falšoval,
svojvoľne dopĺňal a týmto zahladzoval nejaké stopy ohľadne úmrtia D. L.. Uvedené nepreukazuje ani
záver o tom, že žalovaný, či už úmyselne alebo nedbanlivostne porušil svoje povinnosti v súvislosti s
poskytnutím zdravotnej starostlivosti nebohej, v dôsledku ktorých by zomrela.

6. Súd v odôvodnení doplnil, že nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou ohľadne evidencie

dochádzky z chirurgického oddelenia, pretože takýto dôkaz by nič vo veci neosvedčil, pričom na dôkazy
predložené na pojednávaní dňa 18.11.2015 neprihliadol s poukazom na § 118a ods. 1 O.s.p., keďže
tieto dôkazy navrhovateľka mala, resp. mohla mať k dispozícii najneskôr v čase prvého, resp. druhého
pojednávania a teda mala možnosť ich predložiť už skôr. Avšak i v prípade, ak by ich súd akceptoval
vzhľadom na vyššie uvedené závery a na charakter týchto dôkazov by súd nerozhodol inak. Súd tiež

doplnil, že ak sa v odôvodnení nezaoberal ďalšou konkrétnou námietku a tvrdením účastníka, robil
tak preto, že daný argument a odpoveď naň nepovažoval za rozhodujúci pre rozhodnutie. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A,
s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. V zvere súd dal žalobkyni do pozornosti,

že do obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. aby súdy preberali alebo riadili sa výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania s odkazom na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS
3/97, II.ÚS 251/03. Súd preto návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

8. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho advokáta odvolanie
žalobkyňa, pričom sa ním domáhala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobkyni priznal
náhradu nemajetkovej ujmy, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v podobe trov právneho zastúpenia. Ako
odvolací dôvod uviedla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, s poukazom na
§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

9. Odvolateľka vyslovila názor, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne protiprávneho
konania žalovaného, ktoré malo súvis s pobytom a úmrtím matky žalobkyne v zdravotníckom zariadení
žalovaného. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nedefinovala porušenie povinnosti, resp.
protiprávne úkony odporcu, ktorými jej mala byť spôsobená nemajetková ujma označila za v rozpore so
skutočnýmstavom.Navznikobčianskoprávnejsankciezanemajetkovúujmuspôsobenúneoprávneným

zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené predpoklady a) existencia zásahu, ktorý vyvolá,
resp. bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených
ust. § 11 OZ, b) neoprávnený charakter tohto zásahu, c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom
a vzniknutou ujmou. Z judikátu R-103/1967 zdôraznila, že stačí, ak ide o zásah, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať ujmu, ktorá spočíva nielen v porušení, ale v samotnom ohrození osobnosti. K zásahu

do osobnostných práv žalobkyne jednoznačne došlo úmrtím jej matky a konaním nemocnice, ktorá
hrubým porušením viacerých právnych povinností prispela k smrti nebohej. Smrť blízkej osoby je v
zmysle ustálenej judikatúry prejudikovaná ako zásah do práva na súkromie a rodinný život, z čoho
je zrejmé, že prvý predpoklad zodpovednosti za nemajetkovú ujmu je naplnený. Žalobkyňa síce v
konaní nepreukázala priamo úkon, ktorým by bola spôsobená jej matke smrť, preukázala však množstvo

skutkov a nezrovnalostí, ktoré prispeli k smrti matky, resp. z ktorých je zrejmé, že žalovaný sa snažil jej
smrť dodatočne zastrieť a sfalšovaním dokumentácie rôznych inštitúcií svoje pochybenie zamaskovať.
Pokiaľ by s úmrtím matky žalobkyne bolo všetko v poriadku, nedošlo by dodatočne zo strany nemocnice
krozsiahlymmachináciámsozdravotnoudokumentáciouresp.jejdorábaním,vyhotovovanímdvojakýchspráv. Z uvedeného je zrejmé, že nemocnica porušila mnoho ustanovení viacerých právnych predpisov
a práve tieto skutočnosti spôsobili žalobkyni závažnú ujmu, nakoľko pokiaľ by všetky dokumenty a
celý postup okolo smrti D. L. „nesmrdeli“, nevznikli by ani pochybnosti žalobkyne o prirodzenosti jej

smrti a následná trauma, ktorá ju sprevádza do dnešného dňa. Protiprávnosťou zásadu je konanie,
ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré je v rozpore s právami
a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom. Zrušenie tejto povinnosti bolo spôsobené konaním,
resp. opomenutím niektorých členov zdravotného personálu, ako aj následným pozmeňovaním a
účelovým vyrábaním zdravotnej dokumentácie, v čom žalobkyňa zjavne vidí snahu o zahladenie stôp,

či už neodborne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti, či podozrenia z úmyselného ublíženia na zdraví matky žalobkyne. Protiprávne konanie v
konanípreukázanéjekonanímvrozpores§80ods.1písm.a)ZákonaoPZS,podľaktoréhozdravotnícki
pracovníci sú povinní poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci
bol ohrozený jej život alebo zdravie, ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú
starostlivosť, ktorú povinnosť žalovaný porušil. V konaní aj v nekonaní žalovaného je prítomných viacero

porušení zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré predchádzali úmrtiu nebohej a boli v
konanídostatočnepreukázanéaktorépodľažalobkynespôsobilijejúmrtieanáslednesasnažilizahladiť
stopy týchto porušení. Podľa žalobkyne boli porušené ust. § 79 ods. 1 písm. a), b), l), m) a w) Zákona o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Došlo tiež k porušeniu § 2 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti... neposkytnutím neodkladnej starostlivosti, tiež porušením § 4 ods. 3 ostatne citovaného

zákona, nakoľko starostlivosť nebola poskytnutá správne. Zo strany žalovaného došlo podľa názoru
žalobkyne k porušeniu viacerých práv garantovaných Zákonom o zdravotnej starostlivosti, konkrétne
§ 11 ods. 8 písm. a), b), c) a i). Vzhľadom na to je podľa odvolateľky zrejmé, že nakoľko bolo v
konaní preukázané porušenie daných povinností, je splnený predpoklad protiprávnosti konania ako
ďalší z predpokladov pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti zdôraznila,

že pre občianskoprávnu ochranu osobnosti je charakteristický objektívny princíp, čo znamená, že
sa nevyžaduje zavinenie zo strany ohrozovateľa, či narušovateľa práva na ochranu osobnosti, ujma,
ktorá vznikne osobnosti poškodeného je rovnaká bez ohľadu na to, či bol zásah spôsobený úmyselne
alebo bez zavinenia. Žalobkyňa je subjektívne presvedčená, že k úmrtiu jej matky došlo cielene, teda
úmyselným konaním zdravotníckeho personálu žalovaného.

10. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na podstatné nezrovnalosti listinných dôkazov, ktoré
boli predložené a vykonané v priebehu prvoinštančného konania, ktoré súd nezohľadnil, v rozsudku
sa nimi nezaoberal a prípadné zistenia z nich bagatelizoval. Uviedla, že v protokole o vykonanom
dohľade č. 273/2009 zo dňa 18.5.2009 sú údaje zavádzajúce a v rozpore so skutočným stavom aj

stavom nepozmenenej zdravotnej dokumentácie. V oznámení o prešetrení podania zo dňa 1.6.2009
sú značné rozpory v porovnaní s predloženým protokolom napriek tomu, že boli vyhotovené zhruba
v rovnakom čase a taktiež so skutočným stavom. Súdu bol žalobkyňou predložený tiež výsledok
šetrenia tak, ako ho od Úradu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou obdržala v roku 2009, pričom je
jasné, že údaje v ňom sú pozmenené sfalšované a účelovo podopĺňané. Matka žalobkyne totiž pitvaná

nebola, pričom úrad chcel súd presvedčiť o opaku, čo vyplýva aj z ostatných dôkazných listín. Súd
si napokon toto tvrdenie aj osvojil. Podľa odvolateľky nikde nebolo preukázané, že by rodina o pitvu
žiadala a nebolo preukázané ani, že by sa pitva uskutočnila. Súd napokon ani neuviedol na základe
akých skutočností dospel k záveru, že pitva skutočne vykonaná bola. Nezainteresované strany chceli
presvedčiť, že nebohá bola údajne ťažký rakovinový prípad a tým ututlať jej smrť a zakryť falšovanie

pitvy. Preto bolo účelovo napísané, že údajne nebohá zomrela v nemocnici na diagnózy „patologická
pitva potvrdila stav po operácii ľavých pľúc pre karcinóm, generalizovaný karcinóm koreňa jazyka,
metastázy do srdca a obličiek, ako základnú príčinu smrti. Ďalšie komplikácie vedúce k úmrtiu boli ťažká
arteroskleróza..., chronický zápal priedušiek, akútny zápal pľúc, zápal pohrudnice. Bezprostrednou
príčinousmrtibolozlyhaniečinnostisrdcaadýchania“.Telomŕtvejboloukryté,pitvanánebolaadiagnózy

sú vymyslené a v relevantnej dokumentácii nepodložené. V listinách je uvedené aj že patologická
pitva vylučuje úraz hlavy pred hospitalizáciou, ale žiadna pitva vykonaná nebola, čo vyplýva aj zo
záznamu z prehliadky mŕtvej, ktorý existuje v dvoch rôznych verziách, v oficiálnej, v ktorej je uvedené, že
pitvaná nebola a neskôr doplnenej, teda sfalšovanej, kde v jednej časti je uvedené, že pitvaná nebola,
následne aj doplnené, že bola pitvaná. Preto je zrejmé, že došlo k porušeniu viacerých povinností,

podľa zdravotníckych predpisov, ktoré zrejme zapríčinili smrť nebohej. Zdôraznila, že MUDr. S. svojím
podpisomdňa9.10.2008vzápisnicizvýsluchusvedkauvyšetrovateľavypovedala,ževýsledkyobdržala
až po úmrtí nebohej, pričom navyše nevedela uviesť odkiaľ čerpala informácie o zdravotnom stave
pacientky. Odvolateľka zhrnula porušenie povinnosti žalovaným pod bodom ad.1) porušenie povinnostiv súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti - nesprávne umiestnenie D. L. na oddelení
klinickej onkológie napriek tomu, že mala byť umiestnená na chirurgii, umožnenie prístupu k pacientom
neznámym osobám vydávajúcim sa za lekárov, neznámy muž v bielom plášti, ktorý pichol nebohej

do brucha injekciu, neposkytnutie potrebnej pomoci nebohej pri zistení akútneho ohrozenia života a
zdravia z dôvodu preliačenej lebky, nepresunutie na chirurgické oddelenie, neposkytnutie potrebných
poučení, neposkytnutie stravy, napriek tomu, že bola vyhladovaná, účtovanie si zdravotníckych úkonov,
ktoré neboli vykonané, neposkytnutie nadštandardnej izby napriek žiadosti rodiny. Pod bodom ad.2)
odvolateľka zhrnula falšovanie a pozmeňovanie dokumentácie ako doplňovanie a zlátanie prijímacej

správy, nepredloženie dokladu na základe ktorého by bolo zistené, že nebohá je onkologický pacient,
falošný chorobopis, na ktorom je uvedené nepoužívané meno žalobkyne a dôvodom prijatia priedušky
alebo pľúca bez špecifikácie, zavádzajúce údaje, že nebohá bola pri príchode nechodiaca a závislá,
nepravdivé údaje o metabolickom rozvrate a zavedení sondy pri prijatí, diametrálne odlišné podpisy
viacerých členov zdravotníckeho personálu na rôznych dokumentoch, nepravdivé tvrdenia i existencii
teplotnej tabuľky a chorobopisu, doklad o prehliadke mŕtveho v dvoch verziách, pričom jedna deklaruje,

že nebola pitvaná a druhá takisto a o pár riadkov nižšie, že bola pitva vykonaná, včítane evidenčných
chýb dokladov, vykonštruované a doplnené potvrdenia, že nebola dňa 7.3.2008 pred komisiou. Všetky
uvedené skutočnosti a porušenia vyplývajú z predložených listinných dôkazov, avšak súd sa nimi
nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať, čo nepochybne viedlo k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

11. V ďalšej časti odvolania advokát žalobkyne poukázal na ďalšie nezrovnalosti a pochybenia tak, ako
ich v priebehu celého konania vyšpecifikovala žalobkyňa. Namietal, že súd odmieta výpovednú hodnotu
dôkazov, ktoré si sám zadovážil pre konanie a to výpis účtovaných úkonov z účtu nebohej a jej zdravotnej
poisťovne za marec a apríl 2008. Zo záznamu z pohotovosti zo dňa 11.4.2008 žalovaný jasne tvrdí,

že všetky vitálne funkcie mala nebohá dva dni pred usmrtením v norme, nie je v ňom žiadne zmienka
o rakovine, ani o žiadnych iných zdravotných problémoch, ani o podaní akýchkoľvek iných liekov. V
tomto zázname je uvedená diagnóza K 30, DYSPEPSIA, čo znamená zlé trávenie. Ako na ďalšie
poukázala odvolateľka, že žalovaný predložil súdu nepravdivú verziu dochádzky oddelenia klinickej
onkológie za obdobie od 10. do 13.4.2008. Podľa odvolateľky absentuje dochádzka oddelenia RZP,

chirurgie a príjmovej ambulancie na posúdenie súdu. Vyšetrovací spis ČVS: ORP-680/1-OVK-PO-2008
je len účelový a nie je objektívny. Znalecký posudok podpísaný MUDr. M. X. rovnako nie je objektívny.
Jeho záver nekorešponduje so skutočným priebehom posledných dní života nebohej, pričom nespomína
žiadnefaktytýkajúcesaošetrovaniapacientkyvposlednýchhodináchjejživotanaonkooddelení.Keďže
povinná obhliadka tela zomrelej nebola vykonaná, dokazuje to, že personál nemocnice mal záujem

na ututlaní smrti pacientky a zahladzovaní stôp po jej smrti. Znalkyňa vôbec nekontaktovala oddelenie
klinickej onkológie, kde došlo k smrti nebohej, nevyžiadala si záznamy z archívu, pričom žalovaného
oslovila jedine vo veci, ktorá nesúvisí s údajne novým onkologickým ochorením. Správnu liečbu a
diagnostiku, ktorú vyhodnotil žalovaný v januári 2008, teda pľúcne oddelenie nemocnice v spolupráci
s onkologickou komisiou žalobkyňa nespochybňuje. Pochybné ostávajú jedine praktiky žalovaného v

následnom období od 7.3.2008. Obvodná lekárka MUDr. D. má ako posledný zápis v zdravotnej karte
dátum 28.3.2008, kedy nebohá u nej bola naposledy na kontrole peši, usmiata a s nákupom. Lekárku jej
smrť prekvapila. V zdravotnej karte všeobecnej lekárky pritom absentuje záverečná správa z nemocnice
o smrti pacientky, vrátane výsledkov, že jej bolo vykonávané nejaké odborné vyšetrenie. Žalovaný
zatajil smrť pacientky nielen obhliadajúcemu lekárovi, ale aj všeobecnej lekárke. Žalovaný nevyhotovil

v deň smrti záverečnú správu o úmrtí nebohej, porušil povinnosť osobne odovzdať záverečnú správu o
smrti pacientky do rúk pozostalým a zaviazať ich povinnosťou do troch dní odovzdať záverečnú správu
obvodnému lekárovi zomrelej. Tvrdenie o údajnej ťažkej rakovine nebohej označila za lož. Súd nemôže
opomenúť, že nikto nespochybnil fakt, že osoba, ktorá sa osobne rozprávala na izbe s dcérami nebohej
uviedla, že také dva tri dni nebude ju možné zobrať do W. na diagnostiku a že nepatrí na onkológiu, ale

na chirurgiu. Následne o 20.00 hod. pacientka zomiera na ich oddelení škaredo zohavená. Ak MUDr. S.
tvrdí, že pacientka prišla v terminálnom štádiu rakoviny, absentuje adekvátna, teda výlučne onkologická
liečba pacientky. V zázname sa uvádza, že pacientke dali dvakrát klistír, žiadne lieky, žiadna diagnostika,
žiadny dôkaz o skutočnej liečbe pacientky.

12. Vo výške požadovaného odškodnenia žalobkyňa uviedla, že znalcami bola orientačne ustálená
hodnota ľudského života na sumu 332.144,68 Eur. Právo na život garantované Ústavou bolo matke
žalobkyne násilím odobraté obzvlášť potupným spôsobom, čo je možné definovať ako obzvlášť závažný
zločin. Aby bola zadefinovaná skutočná miera zavinenia zo strany žalovaného, bolo nutné vykonaťznalecké dokazovanie výlučne z oblasti kriminalistika a grafológia. Žalobkyňa sa dožaduje finančného
odškodnenia vo výške 165.000,- Eur aj z dôvodu, že utrpela psychickú ujmu pri zistení, že k usmrteniu
matky došlo cielene úzkou záujmovou skupinou osôb. Znalkyňa v posudku nerieši ako náhlu brušnú

príhodu nebohej odstránili, alebo liečili a prečo ponechali pacientku aj po 21.00 hod. na nesprávnom
onkologickom oddelení. Náhla a potupná smrť nebohej nebola objasnená vinou žalovanej nemocnice,
ktorá zahmlieva skutočnosti okolo tejto smrti, pohrebnej služby, ktorá telo vyniesla bez povinnej ohliadky
adržalahopocelétridni,vinoupatológie,ktoránaprieknevykonanejpitvevyhotovilaúčelovonepravdivý
pitevný protokol aj falšovaním obsahu listu o prehliadke mŕtveho a štatistického hlásenia o úmrtí.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného a súdu o neporušení zákonov. Súd mal preukázané
účelové machinácie v zdravotných záznamoch a záznamoch o informovanom súhlase pacientky. Tým
došlo k porušeniu Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne. Na jej hospitalizácii sa žalovaná
obohatila v čiastke 43.424,- Sk, čo je podľa názoru žalobkyne neoprávnený prospech. Pod zámienkou
liečby ju umelo zdržiavali na oddelení klinickej onkológie bez akejkoľvek odbornej zdravotnej pomoci,
v dôsledku čoho do 22 hodín zomrela. Išlo o výlučne úmyselné konanie zdravotníckeho personálu

namierené proti životu a zdraviu pacientky. Súd vec nesprávne právne posudzuje, ak neberie do
úvahy všetky dôsledky konania žalovanej, ktoré zamestnávajú žalobkyňu sústavným vracaním sa v
spomienkach na miesto činu je vystavovaná psychickému stresu z násilnej smrti jej matky. Tvrdenia Ing.
W., ktorá bola priamou účastníčkou diania v nemocnici, súd v rozsudku spochybňuje. Naopak tvrdenia
B. U., ktorá vôbec nebola prítomná v nemocnici považuje za hodnoverné a smerodajné.

13. V ďalšej časti odvolania sa advokát žalobkyne venoval vadám odôvodnenia rozsudku, ktorý si podľa
neho v odôvodnení priamo protirečí. Na str. 14 rozsudku konštatuje, že v prípade úmrtia blízkej osoby,
kedy bolo dotknuté právo na súkromný a rodinný život, predstavuje pre postihnutú osobu závažnú
ujmu na jej osobnosti. Zároveň na str. 19 uvádza, že pokiaľ by protiprávnosť konania žalovaného

bola preukázaná, súd by žalobkyni aj tak nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V ďalšom
texte súd už hovorí o nepreukázaní výšky vzniknutej nemajetkovej ujmy. Teda ide o jednoznačné a
nesprávne právne posúdenie veci. Správne súd konštatuje, že výšku ujmy je potrebné preukázať,
samotný nárok v prípade splnenia ostatných podmienok (zásah, protiprávnosť, príčinná súvislosť)
však nie je potrebné osobitne preukazovať, vyplýva priamo zo judikatúry s poukazom na rozhodnutie

NS ČR 30Cdo 1678/2004, 30Cdo 2951/2004. Na prelome strany 15-16 súd konštatuje, že aby sa
mohol zaoberať priznaním nemajetkovej ujmy, je potrebné mať za preukázané, že žalovaný zapríčinil
smrť nebohej, teda že porušil svoje povinnosti v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou. Porušenie
povinnostivsúvislostisposkytovanímstarostlivostivšakbolovpriebehukonaniavoviacerýchaspektoch
preukázané a teda súd mal po správnosti náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni priznať. Súd v rozsudku

mnohonásobné porušenia povinností žalovaného konštatuje, alebo buď ich bagatelizuje, alebo na ne
vôbec neprihliada i keď v súlade s vlastným odôvodnením by ich mal jednoznačne zohľadniť ako fakty,
ktoré súvisia so smrťou nebohej a ktoré sú spúšťačom traumy a ujmy žalobkyne. Odvolateľka tiež
namietala, že súd v celom rozsudku hodnotí dôkazy veľmi jednostranne v prospech žalovaného. Ku
všetkýmskutočnostiampreukázanýmvkonanížalobkyňouuvádza,žeichnemápreukázané,čímporušil

princíp rovnosti strán a právo žalobkyne na súdnu ochranu, čo je tiež potrebné považovať za vadu
rozsudku.

14. K odvolaniu žalobkyňa pripojila niektoré listinné dôkazy: nečitateľnú kópiu listu zo zdravotnej karty s
dátumom 4.3. a 28.3.2008, záznam o ošetrení pacienta D. L. zo dňa 11.4.2008 s diagnózou dispepsia,

záznam o vyšetrení nebohej dňa 17.3.2008 u otorinolaringológa s diagnózou pointubačné bolesti v krku,
prehľad čerpania pracovného voľna v roku 2008 Y. L. u zamestnávateľa a kópie strán z neidentifikovanej
dochádzkovej knihy.

15. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne predložil prostredníctvom

svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, pričom navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Galanta potvrdil a zároveň žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 119,84 Eur
podľa vyčíslenia pripojeného k vyjadreniu. Po oboznámení sa s obsahom podaného odvolania uviedol,
že žalobkyňa argumentuje totožnými tvrdeniami ako v rámci konania na súde prvého stupňa, s ktorými
sa konajúci súd dostatočne vysporiadal v napadnutom rozsudku, ktorým žalobu zamietol. Žalovaná sa v

celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi prvostupňového súdu, ako aj s právnym
posúdením predmetnej veci. Nebude sa vyjadrovať ku všetkým častiam odvolania, nakoľko svoj názor,
resp. obranu voči tvrdeniam žalobkyne vyjadrila už v rámci prvostupňového konania.16. Vyjadrenie k odvolaniu bolo žalobkyni doručené, repliku k nemu nepodala.

17. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Trnave vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom č.k.

25Co/123/2016-410 zo dňa 28.9.2016 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Pretože odvolací
súd prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a pretože v celom rozsahu zdieľal jeho právny
záver vo veci, pričom sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na § 387
ods. 2 CSP skonštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku s tým, že nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nedal za pravdu odvolateľke.

18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil iba to, že podstatným v danej veci
bolo, že hoci v konaní bolo preukázaných zarážajúco viacero pochybení i porušení zákona zo strany
žalovaného, resp. jeho zamestnancov v čase krátkej cca 22 hodín trvajúcej hospitalizácie nebohej D.

L. (matky žalobkyne), ničím nebolo preukázané, že hocktoré z týchto pochybení malo za následok
smrť nebohej a teda, že by bolo v príčinnej súvislosti s jej úmrtím. Pochybenie žalovaného vedúce
k úmrtiu nebohej nebolo preukázané ani v už ukončenom konaní Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, ani v trestnom konaní iniciovanom žalobkyňou a ani v konaní pred Okresným súdom
Galanta pod č.k. 23C/176/2010, aj napriek vykonanému znaleckému dokazovaniu. Pretože ani jedno z

mnohonásobnýchporušenípovinnostízostranyžalovanéhovsúvislostishospitalizáciounebohej,podľa
záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, nemohlo viesť k úmrtiu nebohej D.
L., keďže nebolo preukázané, že by jej smrť spôsobili, nie sú teda v priamej príčinnej súvislosti s jej
úmrtím, súd prvej inštancie z tohto hľadiska správne nemohol na ne prihliadať. Odvolací súd nezistil,
že by súd prvej inštancie hodnotil niektoré dôkazy jednostranne v prospech žalovaného, pričom i podľa

odvolacieho súdu dospel o niektorých skutočnostiach na základe výsledkov vykonaného dokazovania
k správnemu záveru, že tieto neboli nesporne a nad všetky pochybnosti v konaní preukázané, keďže
na ich preukázanie nepostačujú samotné pochybnosti, ale musia byť podložené relevantnými dôkazmi
(napríklad: umiestnenie na údajne nesprávne oddelenie, nevykonanie pitvy, podanie iného lieku, údajné
falšovanie údajov vo vyšetrení na onkologickom konzíliu 7.3.2008).

19. S poukazom na uvedené pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobkyne v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s
relevantnými námietkami odvolateľa, s použitím § 287 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok vo veci
samej, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne

nenapadnutého) potvrdil.

20. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 8Cdo/58/2017 zo
dňa 28.5.2018 rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/123/2016 z 28.9.2016 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie Najvyšší súd odôvodnil v podstate tým, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje nedostatok náležitostí v zmysle § 220 ods. 2 CSP,
keď odvolací súd sa v odôvodnení na jednej strane stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý považoval tvrdenia žalobkyne ohľadom pochybení žalovanej pri poskytnutí zdravotnej
starostlivosti za nepreukázané a na druhej strane poukázal na mnohonásobné pochybenia aj porušenia
zákona zo strany žalovanej, ktoré vo svojom rozhodnutí nijako nešpecifikoval. Z odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu podľa NS SR nie je vôbec zrejmé konkrétne ktoré skutočnosti predstavujú preukázané
viaceré pochybenia a porušenia zákona zo strany žalovanej. Napriek tomu odvolací súd uviedol, že
ničím nebolo preukázané, že hocktoré z týchto pochybení (avšak bližšie nekonkretizovaných) malo
za následok smrť matky žalobkyne. Za týchto okolností je rozsudok odvolacieho súdu protirečivý,
nepresvedčivý a nedostatočne vyargumentovaný. Absenciou náležitého odôvodnenia rozhodnutia bola

žalobkyni súčasne odňatá možnosť v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku náležite skutkovo
a právne argumentovať proti jeho záverom. Keďže dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle §
420 písm. f) CSP, dovolateľke bolo znemožnené realizovať jej patriace procesné práva. Dovolací súd
potom rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase
jeho podania i aktuálne pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP CSP), po skonštatovaní, že

podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako

ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
súdom prvej inštancie a odvolaciu argumentáciu uplatnenú žalobkyňou, bolo posúdiť, či súd prvej
inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, či jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci, napokon aj či rozsudok má zákonom predpísané náležitosti, pričom po preskúmaní

spisu aj napadnutého rozsudku dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.

23. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových
alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

24. Podstatným v danej veci je, že hoci v konaní vyšlo najavo viacero pochybení, či nezrovnalostí zo
strany žalovaného, resp. jeho zamestnancov v čase krátkej cca 22 hodín trvajúcej hospitalizácie nebohej
D. L. - matky žalobkyne (napríklad existencia dvoch prijímacích správ, vyúčtovanie lieku CERUCAL, hoci
podľa správ mal byť podaný liek DEGAN, nejasnosti v datovaní zápisov, či použitých formulárov), ničím

nebolo preukázané, že hocktoré z preukázaných pochybení malo za následok smrť nebohej a teda,
že by bolo v príčinnej súvislosti s jej úmrtím. Pochybenie žalovaného vedúce k úmrtiu nebohej nebolo
preukázanéanivužukončenomkonaníÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťou,anivtrestnom
konaní iniciovanom žalobkyňou a ani v konaní pred Okresným súdom Galanta pod č.k. 23C/176/2010,
aj napriek vykonanému znaleckému dokazovaniu.

25. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov,
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi porušením povinností a vzniknutou ujmou vzťah príčiny a následku. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za ujmu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva nemajetková ujma, za

ktorú je náhrada požadovaná práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla)
a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. V zisťovaní príčinnej
súvislosti treba ujmu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom
je rozhodujúca vecná súvislosť príčiny a následku. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo a bezprostredne predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. K zisťovaniu príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina ujmy, existuje skutočnosť, s

ktorou zákon spája zodpovednosť za spôsobenú ujmu (mutatis mutandis rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo
126/2009).26. Ak potom nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a smrťou
matky žalobkyne, nebolo preukázané, že úmrtie matky žalobkyne bolo neprirodzené, spôsobené
žalovaným následkom porušenia jeho povinností, nemohlo dôjsť v dôsledku úmrtia matky ani k

neoprávnenému zásahu žalovaného do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, konkrétne do práva na
súkromie a rodinný život.

27. Vzhľadom na fakticky totožný záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa na základe výsledkov
dokazovania vykonaného v prvoinštančnom konaní plne stotožňuje i odvolací súd, keďže nebol

preukázaný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne zo strany žalovaného a
nemohol jej tak vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nebolo už potrebným
preukazovať a vôbec riešiť samotnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Ak sa súd prvého stupňa k tomu
na str. 19 preskúmavaného rozsudku vyjadruje, ide iba o podružnú doplňujúcu úvahu naviac, ktorá nie je
vzhľadom na predtým prijaté závery súdu potrebná a ani relevantná. Takýto postup súdu prvej inštancie
ale nie je možné hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie veci, ako to tvrdí odvolateľka. Právne

posúdenie veci je totiž nesprávne, ak sa súd dopustil omylu buď v tom, že na správne zistený skutkový
stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne
interpretoval.

28. Pretože ani jedno z preukázaných pochybení zo strany žalovaného v súvislosti s hospitalizáciou

nebohej, podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (najmä ods. 2 na
str. 19 rozsudku okresného súdu), nemohlo viesť k úmrtiu nebohej D. L. keďže nebolo preukázané, že
by jej smrť spôsobili, nie sú teda v priamej príčinnej súvislosti s jej úmrtím, súd prvej inštancie z tohto
hľadiska správne nemohol na ne prihliadať. Preukázané pochybenia, či nezrovnalosti nemohli viesť k
smrti pacientky a ďalšie žalobkyňou tvrdené neboli v konaní preukázané (str. 16 posledný odsek a str.

17 a 18 preskúmavaného rozsudku). Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie hodnotil niektoré
dôkazy jednostranne v prospech žalovaného, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel o niektorých
skutočnostiach na základe výsledkov vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že tieto neboli
nesporne a nad všetky pochybnosti v konaní preukázané, keďže na ich preukázanie nepostačujú
samotné pochybnosti, ale musia byť podložené relevantnými dôkazmi (napríklad: umiestnenie na údajne

nesprávne oddelenie, nevykonanie pitvy, podanie iného lieku, údajné falšovanie údajov vo vyšetrení na
onkologickom konzíliu 7.3.2008).

29. Pretože súd prvej inštancie sa v rozsiahlom odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia riadne a
vyčerpávajúco vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou strán konania, pričom s argumentmi,

ktoré dôvodne nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie, sa zaoberať nemusel, odvolací súd
nielenže v podrobnostiach vo vzťahu k ďalšej odvolacej argumentácii odkazuje na odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku, ale zároveň uzatvára, že rozhodnutie súdu prvého stupňa má všetky
náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., dáva odpovede na všetku relevantnú argumentáciu účastníkov
uplatnenú v konaní, v dôsledku čoho odvolací súd nezistil žiadne vady odôvodnenia preskúmavaného

rozsudku ako to tvrdila odvolateľka.

30. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobkyne v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s
relevantnými námietkami odvolateľa, s použitím § 287 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok vo veci

samej, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

31. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci; podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

32. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

33. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.34. Podľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
dovolacie konanie. V zmysle ods. 3 ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu

alebo súdu prvej inštancie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného a o trovách dovolacieho konania.

35. S poukazom na toto rozhodnutie odvolacieho súdu v konečnom dôsledku v konaní ako celku bol
plne úspešný žalovaný a preto jemu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, v odvolacom konaní v spojení s ust. §
396 ods. 1 CSP, v dovolacom v spojení s § 453 ods. 1 a 3 CSP, ako vo výsledku plne úspešnej strane

v spore vznikol nárok na náhradu trov konania odvolacích i dovolacieho v plnom rozsahu 100% voči
neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov rozhodne potom súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).