Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 7, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/80/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207949
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317207949.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: W. recovery, družstvo, Y. č. XXXX,
XXX XX M., Z.: XX XXX XXX, zast. JUDr. Petrom Psotkom, advokátom, AK Stráž č. 223, 960 01
Zvolen, proti žalovanej: S. Brezová, nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX F., zast. JUDr.
ZuzanouKatkovčinovou,advokátkou,AKŠtefánikova1,06601Humenné,ourčenieprávnejneúčinnosti
právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 7C/39/2017-81 z
29.01.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok s upresnením, že o výške priznanej náhrady trov prvoinštančného konania

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

II. Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol (I.) a žalovanej vo vzťahu k žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.).

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 42a ods. 1 - 3, § 42b ods. 1, ods. 2, § 116

Občianskeho zákonníka, § 63 ods. 2, ods. 3, § 64 a § 65 Exekučného poriadku. Výrok o trovách konania
ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že na základe rozsudku Okresného súdu Humenné
č.k. 6C/76/2010-161 a to ako exekučného titulu je vedené exekučné konanie sp. zn. EX 623/2011
súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným pre vymoženie sumy 1.300,19 eur s prísl., kde povinnou
je matka žalovanej. Súdnym exekútorom bolo v rámci exekučného konania zriadené exekučné záložné

právo na nehnuteľnosť vo vlastníctve dlžníka, teda matky žalovanej, a to na rodinný dom v X., okr.
J., list vlastníctva XXX, ktorého výlučnou vlastníčkou je matka žalovanej. Upovedomenie o zriadení
exekučného záložného práva bolo matke žalovanej doručené dňa 23.05.2011.

Dňa 28.12.2016 bola medzi matkou žalovanej, jej otcom a J. F. uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva
k U. na X. ulici č. XXXX, vchod XX v F., zapísaných na LV č. XXXX, vklad vlastníckeho práva matky a
otca žalovanej bol povolený dňa 24.03.2017. Dňa 03.05.2017 súdny exekútor vydal v exekučnej veci

EX623/2011 upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na uvedený byt
a toto upovedomenie bolo matke žalovanej doručené dňa 15.05.2017.Dňa 19.05.2017 formou Notárskej zápisnice bola medzi matkou a otcom žalovanej a žalovanou
uzatvorená darovacia zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu na
žalovanú. Vklad vlastníckeho práva žalovanej bol povolený dňa 22.05.2017.

Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporu rozporované.

4. V danom spore sa žalobca voči žalovanej domáhal určenia právnej neúčinnosti uzatvorenej darovacej
zmluvy z dôvodu, že sa jedná o právny úkon urobený v posledných troch rokoch a týmto právnym úkon

došlo k ukráteniu uspokojenie jeho pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní, kde exekučným titulom
je právoplatné rozhodnutie súdu.

Odporovateľnosť právneho úkonu je popri neplatnosti právneho úkonu ďalším právnym následkom
vadnosti právneho úkonu. Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka,
pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté na súde

odporom. Cieľom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozsudok súdu, ktorým sa právny úkon dlžníka
vyhlási za právne neúčinný. Prostredníctvom odporovateľnosti sa poskytuje teda ochrana veriteľovi pred
právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku, a tým aj k zmareniu či ohrozeniu
možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená.

Podstata občianskoprávnej odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, ktorému
veriteľ odporuje, stráca za stanovených podmienok právnu účinnosť (§ 42a ods. 1 a § 42b ods. 4
OZ). Táto neúčinnosť nemá všeobecnú povahu, ale pôsobí iba vo vzťahu k veriteľovi, avšak vo vzťahu
k ostatným subjektom zostávajú účinky právneho úkonu zachované. Preto hovoríme v tomto prípade,
že právnym dôsledkom odporovania právneho úkonu dlžníka je relatívna neúčinnosť právneho úkonu.

5. Podmienky, za ktorých môže veriteľ napadnúť právny úkon dlžníka odporovacou žalobou, sú uvedené
v ustanovení § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to:
a) právny úkon, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa,
b) vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa,

c) ukrátenie veriteľa (objektívna stránka odporovateľnosti),
d) úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti) a
e) vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Za odporovateľný možno označiť každý právny úkon dlžníka, ktorý vedie k ukráteniu pohľadávky

veriteľa. V danej právnej veci je odporovateľným právnym úkonom darovacia zmluva zo dňa 19.05.2017
uzatvorená medzi rodičmi žalovanej a žalovanou, pričom sa jedná o platný právny úkon.

Na strane žalobcu existuje aj vymáhateľná pohľadávky voči dlžníkovi a to matke žalovanej vo výške
1.300,19 eur s príslušenstvom, ktorá je exekučne vymáhaná.

6. Ďalším predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby je preukázanie skutočností, že odporovaným
právnym úkonom dochádza k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony skracujú jej uspokojenie,
nesie veriteľ.

Základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti je teda skutočné ukrátenie veriteľa. Ukrátením
veriteľa je odňatie možnosti, aby sa jeho pohľadávka mohla reálne uspokojiť z majetku dlžníka. K tomu
smerujú odporovateľné právne úkony dlžníka s treťou osobou. Ide o také právne úkony, ktoré vedú k
zmenšeniu majetku dlžníka a ak má v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku súčasne za následok,

že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka (na základe exekúcie),
hoci, nebyť týchto úkonov, by sa mohla z majetku dlžníka inak uspokojiť.

Právneúkonydlžníkaukracujúpohľadávkuveriteľanajmävtedy,akvedúkzmenšeniumajetkudlžníka,a
ak má v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť týchto úkonov - by sa z majetku dlžníka
uspokojili.Právne úkony dlžníka ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku
dlžníka, a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže
dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov by sa z majetku

dlžníka aspoň čiastočne uspokojil (Rc 64/2002). K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, ak však dlžník napriek odporovanému
právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom vlastní taký majetok, ktorý sám osebe postačuje na to, aby sa
z neho veriteľ uspokojil.

K ukráteniu pohľadávky veriteľa v zmysle § 42a OZ nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý
postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil (Ro NS ČR z 22.06.2001, sp. zn. 21 Cdo/2088/2000).

V danej právnej veci súd dospel k záveru, že nie je daný základný predpoklad úspešnosti žaloby na
strane žalobcu a to preukázanie skutočnosti, že darovacou zmluvou došlo k ukráteniu žalobcu ako
veriteľa na uspokojení jeho vymáhateľnej pohľadávky. J. žalovanej ako dlžníčka žalobcu je vlastníkom aj

iného majetku, z ktorého môže byť pohľadávka žalobcu uspokojená. Je výlučnou vlastníčkou rodinného
domu v obci T., pričom za účelom uspokojenia peňažnej pohľadávky žalobcu je v jeho prospech zriadené
aj exekučné záložné právo na uvedenú nehnuteľnosť. Exekučné záložné právo bolo zriadené už v roku
2011, pričom sa vzťahuje na nehnuteľnosť vo vlastníctve dlžníčky, kde dlžníčka nie je prihlásená k
trvalémuaanikprechodnémupobytu.Nauvedenejnehnuteľnostiviazloajinévporadískoršieexekučné

záložné právo pre pohľadávku iného veriteľa, vzhľadom však na doklady predložené v tomto konaní zo
strany žalovanej svedčiace o tom, že pohľadávka zabezpečená skorším exekučným záložným právom
už bola uhradená, toto skoršie záložné právo bude zrušené a žalobcovo exekučné záložné právo bude
prvé v poradí a nič mu nebude brániť v tom, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z odpredaja uvedenej
nehnuteľnosti.

Súd tiež poukázal, že musel prihliadať na primeranosť hodnoty majetku, ktorý má byť zabezpečený
exekučným záložným právom vo vzťahu k samotnej výške pohľadávky veriteľa, pričom v danom prípade
oproti pohľadávke veriteľa vo výške cca 1.300,- eur je už predmetom exekučného záložného práva
nehnuteľnosť - rodinný dom vo vlastníctve dlžníčky, ktorý má oveľa vyššiu hodnotu ako samotná

pohľadávka žalobcu.

7. Súd pre úplnosť uviedol, že predmetom exekučného vymáhania je pohľadávka žalobcu, ktorá je
kvalifikovaná ako drobná pohľadávka - t.j. pohľadávka neprevyšujúca sumu 2.000,- eur v zmysle
príslušnýchustanoveníExekučnéhoporiadkuatedaajvprípadezriadeniaexekučnéhozáložnéhopráva

na nehnuteľnosť, ktorá bola na žalovanú prevedená darovacou zmluvou, pričom v tejto nehnuteľnosti
má dlžníčka žalobcu trvalý pobyt, by nebolo možné realizovať odpredaj tejto nehnuteľnosti v exekučnom
konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že na danej nehnuteľnosti neviaznu iné ťarchy, súdu sa javilo
ako neprimeraný zásah do vlastníckeho práva žalovanej, ak by takéto exekučné záložné právo bolo
zriadené, nakoľko nie je možné ani hypoteticky určiť časový interval v ktorom tak, ako žalobca tvrdí,

by pre prípadné ďalšie záväzky dlžníčky mohlo byť zriadené v poradí ďalšie záložné právo a celkovo
by potom súčet pohľadávok mohol prevýšiť sumu 2.000,- eur a exekútor by mohol pristúpiť k výkonu
exekúcie predajom nehnuteľnosti.

8.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostisúddospelkzáveru,žežalobeniejemožnévyhovieťapreto

ju v celom rozsahu zamietol. Ďalšie skutkové tvrdenia žalobcu vo vzťahu k žalovanej a to úmysel dlžníka
ukrátiť svojho veriteľa a vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa súd neskúmal a v
tomto smere nevykonal dokazovanie a to vzhľadom na skutočnosť, že nemal za preukázanie splnenie
už objektívneho predpokladu odporovateľnosti - ukrátenie veriteľa, tak ako vyššie uviedol a dokazovanie
v tomto smere by bolo nadbytočné a neúčelné.

9. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca citujúc odvolacie dôvody uvedené v §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP. Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín:
(i) Exekučné záložné právo na zabezpečenie jeho pohľadávky bolo na dom vlastnícky patriaci matke
žalovanej - povinnej - zriadené ako tretie v poradí, teda možno predpokladať, že voči povinnej sú

vedené i naďalej iné exekúcie, pričom odvolateľovi nie je zrejme, na základe akých skutočností a
dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávky iných veriteľov zabezpečené skoršími
exekučnými záložnými právami už boli uhradené v celom rozsahu, a že tie budú zrušené a jeho
záložné právo bude potom prvé v poradí, teda nič nebude brániť uspokojeniu jeho pohľadávky v prípadepredaja tohto domu. V tomto vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dostatočné zistenie skutkového
stavu, keď si na preukázanie úhrad iných exekučne vymáhaných pohľadávok nevyžiadal súčinnosť od
súdnych exekútorov, u ktorých boli zriadené exekučné záložné práva skôr, a to za účelom zistenia

zostávajúcej výšky pohľadávok vymáhaných v exekúciách vedených proti povinnej, ale sa len uspokojil
s dokladom predloženým žalovanou o úhrade (časti) pohľadávky vo výške 600,-Eur zo dňa 19.05.2017
v exekúcii, v ktorej bolo zriadené prvé exekučné záložné právo. Odvolateľovi v tomto smere nie je
zrejme, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že uhradením sumy 600,-Eur dôjde k zrušeniu prvého
exekučného záložného práva, keď od tejto úhrady do pojednávania 29.01.2018 uplynulo viac ako 8

mesiacov, a aj napriek tomu prvé exekučne záložné právo zrušené nebolo, a teda možno predpokladať,
že pohľadávka, ktorá ním je zabezpečená, nebola uhradená v celom rozsahu. Podľa odvolateľa mal
súd prvej inštancie skúmať, či dom vlastnícky patriaci matke žalovanej - povinnej - reálne existuje,
či nejde o nepredajnú nehnuteľnosť, lebo stojí na pozemku bez listu vlastníctva, resp. či nie je v
zlom technickom stave. Za týmto účelom mal súd prvej inštancie podľa odvolateľa zisťovať u iných
exekútorov stav výšky pohľadávok zabezpečených prvým a druhým záložným právom, a až keby

ich výška bola nižšia, ako cena domu, mohol by ustáliť, že k ukráteniu žalobcu na uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky nedošlo; (ii) Zákonodarca, aj keď vymáhaná suma istiny nedosahuje sumu
2.000,-Eur nezakázal, aby súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie mohol zriadiť exekučné záložné
právo. Zriadením exekučného záložného práva, by oprávnený - žalobca - získal poradie pri prípadnom
výkone exekučného záložného práva zo strany iného prípadného veriteľa (ktorý by vykonával predaj

nehnuteľnosti, lebo mi mal pohľadávku vyššiu ako 2.000,-Eur) a následnom prípadnom rozvrhu z
vykonanej dražby, čím by mohlo dôjsť k uspokojeniu jeho vymáhateľnej pohľadávky. V prípade, ak
by žalobca nemal na nehnuteľnosti exekučné záložné právo, nemohol by byť z rozvrhu výťažku z
predaja nehnuteľnosti uspokojený. Prevodom bytu došlo k potencionálnemu zmareniu uspokojenia
jeho pohľadávky, lebo si už prostredníctvom exekútora nemôže na tento byť zriadiť exekučné záložné

právo. Zriadenie exekučného záložného práva pôsobí aj preventívne, lebo to by potencionálnych kupcov
odradilo od kúpy bytu. Tým, že došlo k prevodu bytu skôr, ako mohlo byť zapísané na neho exekučné
záložné právo, podstatným spôsobom sa znížila pravdepodobnosť vymoženia pohľadávky žalobcu
v exekučnom konaní a konaním žalovanej a jej matky - povinnej - došlo k ukráteniu uspokojenia
vymáhateľnej pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní, ktoré sa vedie viac ako 7 rokov, pričom doposiaľ

bola uhradená suma vo výške 22,80Eur. Na základe uvedeného žalobca navrhol rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne uplatnil trovy odvolacieho
konania.

10. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnila

si trovy odvolacieho konania dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka
je vymáhateľná ako aj skutočnosť, že právny úkon uskutočnený dlžníčkou ukrátil uspokojenie jeho
pohľadávky.

11. Ďalšie podania strán dané neboli.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je nedôvodné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou, nesprávnymi skutkovými zisteniami
a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko sprihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

15. Žalobca namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. K tomu odvolací súd uvádza, že
porušenie práva na spravodlivý proces je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, no medzi jeho

zložky možno zaradiť najmä právo na prístup k zákonom zriadenému, nezávislému a nestrannému súdu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa ku ním, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so
všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne a preskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia a
podobne...O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,

dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
Uvedené však v súdenom spore zo strany odvolacieho súdu zistené nebolo.

16. Ak žalobca v tomto kontexte namietal porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku arbitrárnosti
(nepreskúmateľnosti) rozsudku, tú odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné,

ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto
právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z
odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu
potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality

a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

17.Žalobcaďalejnamietal,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v posudzovanom spore
odvolacím súdom taktiež zistená nebola.

18. Žalobca tvrdil, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. Žalobca ďalej tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Ako už bolo
vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s
prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.21. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé

súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

22. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti v merite
veci a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

23. Žalobcovej pozornosti, ktorý vo svojom odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že nedostatočne
zistil skutkový stav, lebo u exekútorov, u ktorých boli zriadené exekučné záložné práva skôr, ako v

jeho veci, nezisťoval aktuálnych stav tam vymáhaných pohľadávok, neskúmal reálnu existenciu, stav
a predajnosť domu, na ktorom boli zriadené exekučné záložné práva, v dôsledku čoho súd prvej
inštancie podľa žalobcu rozhodol predčasne a nesprávne, ušlo, že masívnou aplikačnou praxou nie
len všeobecných , ale i ústavných súdov SR a ČR bolo ustálené, že bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky nesie iba veriteľ, čo

v predmetnom spore žalobca bezpochyby neuniesol, a toto jeho zlyhanie, nie je možné ani pripísať a
ani presúvať na ťarchu konajúceho súdu. Ak potom žalobca ako veriteľ v spore nepreukázal splnenie
objektívneho predpokladu odporovateľnosti - jeho ukrátenie - správne bola žaloba súdom prvej inštancie
ako nedôvodná zamietnutá.

24. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd

so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami
žalobcu, lebo nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

25. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci ako vecne správny potvrdil.

26. Pokiaľ ide o vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku
na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má
zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade

trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania
v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným
titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti ( pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle
uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

27. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP s vyššie uvedeným upresnením potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§262ods.1a§255ods.1CSPtak,žeúspešnejžalovanejvodvolacomkonanípriznalnároknanáhradu

trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).