Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Nitra
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Soňa Vacková
Oblasť právnej úpravy – Občianske právo – Ochrana osobnosti
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/56/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4617200452
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4617200452.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcov: 1. H. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX G.. X. XXX, zastúpená opatrovníkmi: 1. H. H., nar. XX.XX.XXXX, otcom, a H. H.,
nar. XX.XX.XXXX, matka, 2. H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. X. X. XXX, 3. H. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. nad X. 134, zastúpených: JUDr. Tomáš Baník, advokát so sídlom
Košická 4984/46, 821 08 Bratislava 2, proti žalovaným: 1. E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S.
XX, 2. E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S. XX, zastúpeným: JUDr. Ľubomír Kišac, advokát so
sídlom Škultétyho 1597/7, 955 01 Topoľčany, 3. KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpená: JUDr. Felix Neupauer, advokát
so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcov, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade a o odvolaní žalovanej 3. rade proti
rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 1. decembra 2017 č.k. 6C/6/2017-221, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovia v druhom a treťom rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným
v prvom, druhom a treťom rade v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.
III. Žalovaným v prvom, druhom a treťom rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni
v prvom rade nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.
rade sumu 5.000 eur a žalobkyni v 3. rade sumu 15.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
pričom vyslovil, že splnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných. Žalobu voči žalobkyni v 1. rade a v prevyšujúcej časti voči žalobcom v 2. a 3. rade
zamietol. Žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Topoľčany súdny poplatok
vo výške 666 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku pričom vyslovil, že s plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Priznal žalobcom v 2. a 3. rade
nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 3. rade v plnej výške s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Žalovaným v 1. až 3. rade
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v 1. rade nepriznal. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil
ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 853, § 100 ods. 1, 2, 3, §
101 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, §
193 Civilného sporového poriadku.
1.2. Vykonaným dokazovaním mal preukázanú zodpovednosť žalovaného v 1. rade za neoprávnený
zásah do práv na ochranu osobnosti t.j. do práv na súkromie, rodinný život, ktorý dôsledkom dopravnej
nehody bol natrvalo narušený. Konštatoval, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade je objektívnou
zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. K námietke pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade
uviedol, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla ho nijakým spôsobom nezbavuje zodpovednosti za škodu. K tomu poukázal na ustanovenie § 15
ods.1 zákona č. 381/2001 Z.z., z ktorého vyplýva, že poškodený si môže popri škodcovi ako poistenému
uplatniť nárok na náhradu škody aj priamo voči poisťovateľovi.
1.3. K nároku na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 100.000 eur
žalobkyne v 1. rade poukázal na dôvody uvedené v žalobe, podľa ktorých bola žalobkyňa v 1. rade
v čase pred nehodou fyzicky aj psychicky zdravou 17. ročnou mladou ženou. Aktívne sa pripravovala
na svoje budúce povolanie, viedla osobný, rodinný, spoločenský a kultúrny život, v kolektíve bola
mimoriadne obľúbená pre svoju priateľskú povahu a charizmu, povinnú školskú dochádzku plnila s
vyznamenaním, netrpela žiadnym zdravotným postihnutím. Zistil, že žalobkyňa v 1. rade v súvislosti
s nehodou s cudzím zavinením utrpela kraniocerebrálne poranenie, tzv. polytraumu, v dôsledku ktorej
upadla do bdelej kómy a tento vegetatívny stav je podľa znaleckého posudku nenapraviteľný a
liečbou ovplyvniteľný len minimálne. Následky úrazu mali doživotne nepriaznivé a nezvratné dôsledky
na jej životné úkony, na jej uspokojovanie životných a celospoločenských potrieb a naplnenie jej
spoločenských úloh. Stratila možnosť prežiť lásky, priateľstvá, založiť si rodinu, mať deti a vychovávať
ich, stratila akýkoľvek svoj pracovný potenciál, bola vylúčená zo sociálnej interakcie, stredoškolské
štúdium na Obchodnej akadémii v Topoľčanoch bola nútená v 3. ročníku zo zdravotných dôvodov
zanechať. Od úrazu prítomný vegetatívny stav je perzistentný, až doteraz bez zmeny, akékoľvek
zlepšenie neurologického obrazu nepravdepodobné. Žalobkyňa v 1. rade si neuvedomuje samého seba,
na okolie nereaguje, nerozpráva, prítomné sú len mimovoľné pohyby úst a očí, je úplne imobilná, dýcha
pomocou ventilátora a stravu prijíma cez gastronomický vývod, prítomná je poúrazová kvadruplégia
(horné a dolné končatiny položené pasívne vedľa tela), početné jazvy po operačných zákrokoch
a dekubitoch, neustále hrozí vznik infekčných komplikácií. Žalobkyňa v 1. rade bola pozbavená
spôsobilosti na právne úkony, opatrovníkmi boli ustanovení jej rodičia. Bol jej priznaný invalidný
dôchodok v sume 310,30 eura. Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť žalobkyne v 1. rade bol
zistený na úrovni 90 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Z uvedených dôvodov konštatoval, že
protiprávnym konaním tretej osoby došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne v 1. rade konkrétne
do jej práva na zdravie a telesnú integritu garantovaného Ústavou SR ako aj Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
1.4. Ďalej zistil, že v žalobkyni v 1. rade bolo priznané bolestné v rozsahu 3.353,75 bodov a žalovanou
v 3. rade poukázané poistné plnenie v zmysle § 797 ods. 3 OZ v sume 42.581 eur. Žalovanou v 3. rade
jej bolo tiež priznané poistné plnenie v zmysle § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako náhrada za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 293.265 eur.
1.5. Vo vzťahu k nároku žalobkyne v 1. rade na nemajetkovú ujmu v peniazoch poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súde SR zo dňa 28.05.2014 č.k. 7Cdo 65/2013 a na druhej strane na nález Ústavného súdu
SR I. ÚS 426/2014. Uviedol, že kombináciou nárokov sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
zo dňa 28.05.2014 č.k. 7Cdo 65/2013, v ktorom uvádza, že ten istý skutkový dej môže v niektorom
prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach. Súbehom
či konkurenciou nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy pri ochrane osobnostných práv podľa § 444 a § 13 Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj nález
Ústavného súdu SR I.ÚS 426/2014. Z neho citoval „Právo na náhradu škody z titulu úhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú samostatné nároky fyzickej
osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení, hoci aj v
dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom. Z pohľadu platnej právnej úpravy s poukazom
na ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka a zákonné ustanovenia § 2 ods. 2, § 4 ods. 1 a § 5 ods. 5
zákona č 437/2004 Z.z. je zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia
a odškodňované jednorázovo na základe bodového hodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri
uplatnení v živote a spoločnosti. Citované ustanovenie zákona č. 437/2004 Z.z. teda upravuje náhradu
za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom, ale napríklad aj
v politickom, či športovom živote. Pokrývajú teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v
rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok
poškodenia zdravia.“ Vzhľadom na citované právne závery uznesenia Ústavného súdu SR ako i výklad
právnych predpisov dospel k záveru, že určité následky poškodenia zdravia sa odškodňujú pri nárokoch
za sťaženie spoločenského uplatnenia, rovnako ako bolesť spôsobená úrazom, ktorá sa odškodňuje v
rámci bolestného. Tieto nároky už nemožno odškodniť v rámci osobnostných nárokov titulom zásahu
do osobnostných práv tak, ako si to uplatnila žalobkyňa v 1. rade, vzhľadom na priznané a uhradené
nároky titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Preto žalobu žalobkyne v 1. rade ako
nedôvodnú zamietol.
1.6. Z vykonaným dokazovaním mal ďalej preukázané, že dôsledkom závažného poškodenia zdravia
žalobkyne v 1. rade pri dopravnej nehode dňa 19.07.2014 došlo k zásahu do osobnostných práv jej
rodičov žalobcov v 2. a 3. rade. Došlo k výraznému a intenzívnemu zásahu do ich práva na súkromie,
k nenahraditeľnej emocionálnej strate a narušeniu ich silných rodinných väzieb. Nikdy nebudú môcť s
dcérou komunikovať a závažnosť ujmy sa dotkla práve ich, ktorí ju pri plnom vedomí po celý čas denne
vnímajú. Bola narušená celistvosť ich rodiny, ktorú predtým spolu so žalobkyňou v 1. rade a ich mladším
dieťaťom tvorili, keďže v súvislosti s dôsledkami dopravnej nehody sa vzťahy medzi žalobcami v 2. a
3. rade postupne a hlboko narušili a ich manželstvo sa rozpadlo. Podstatnejším spôsobom k takémuto
zásahu došlo na strane žalobkyne v 3. rade, ktorá sa žalobkyňu v 1. rade denne stará a v dôsledku toho
ukončila pracovný pomer u zamestnávateľa. Konštatoval, že v danom prípade boli splnené predpoklady
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na strane žalobcov v 2. a 3. rade, ktorými sú:
a)existencia ujmy, ktorá vznikla dôsledkom závažného poškodenia zdravia ich dcéry, teda žalobkyne v
1. rade a tým zásahom do osobnostných práv na rodinný život, pričom dostatočným zadosťučinením
nie je iba samotné konštatovanie porušenia práva, b) porušenie právnej povinnosti, protiprávny úkon
spočívajúci v zavinenom konaní žalovaného v 1. rade, a c) existencia príčinnej súvislosti medzi ujmou
a protiprávnym konaním.
1.7. S námietkou nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade nesúhlasil. Uviedol, že
je daná pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade, ktorý v trestnom konaní vedenom na Okresnom
súde Topoľčany sp.zn. 1T/28/2015 bol uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví, za
čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody. Tým bola preukázaná jeho zodpovednosť za
neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov v 2. a 3. rade. Mal preukázanú aj pasívnu
legitimáciu žalovaného v 2. rade, ktorý bol v čase nehody vlastníkom a držiteľom motorového vozidla
Škoda Fabia ev.č. V. XXX M.. Konštatoval, že v danom prípade ide o zodpovednosť za zásah do
osobnostných práv žalobcov v 2. a 3. rade, ku ktorému došlo v súvislosti s dopravnou nehodou s
následkom trvalého vážneho poškodenia zdravia ich dcéry. Preto rovnako ako v prípade nemajetkovej
ujmy spôsobenej osobitnou prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla analogicky v
zmysle § 853 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z toho vyvodil zodpovednosť žalovaného v
2. rade, ako prevádzkovateľa, aj v prípade spôsobenej nemajetkovej ujmy na osobnostných právach
žalobcov v 2. a 3. rade. Pri skúmaní predpokladu tejto zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
postupoval podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že v prípade žalovaného v 1. rade ide
o samotného pôvodcu zásahu do osobnostných práv a pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného v 2.
rade, tento nezodpovedá za škodu mimo škodcu, ale vedľa neho. K samotnej nemajetkovej ujme v
podstate nemá priamy vzťah, je však daný tým, že je majiteľom, prevádzkovateľom motorového vozidla,
prostredníctvom ktorého došlo k zásahu konaním žalovaného v 1. rade.
1.8. K otázke pasívnej legitimácie žalovanej v 3. rade poukázal na rozhodovaciu prax súdov. V prvom
rade poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 F. P. proti K. J., L. P.,
v ktorom bolo vyjadrené, že článok 3 ods.1 smernice Rady 72/166/EHS a článok 1 ods.1 a 2 druhej
smernice Rady 84/5/EHS, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/
ES a článok 1 ods. 1 tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990, sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Stotožnil so stanoviskom Krajského súdu v Prešove zaujatom v rozsudku zo dňa
31.03.2016 sp.zn. 21Co/60/2015, podľa ktorého usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a
duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách
vrátane nemajetkovej ujmy s priamym nárokom proti poisťovateľovi, keďže ustanovenie § 4 ods.2
písm. a) Zákona č. 381/2001 Z.z. upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách, nie len niektorej
zložky škody na zdraví. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 17.08.2016 č.k. I.
ÚS 474/2016-17, ktorý bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená predbežná sťažnosť obchodnej
spoločnosti Wűstenrot poisťovňa, a.s. Bratislava vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
17Co/243/2015 z 22.03.2016, pričom vo veci bolo priznané právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch voči poisťovni - sťažovateľke. Ústavný súd v uznesení uviedol, že pre účely posúdenia
námietok sťažovateľky sa oboznámil s úplným znením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn.
C-22/12 z 24.10.2013 a poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp.zn. III ÚS 646/2015 zo
16.12.2015, ktoré rozhodnutie hovorí o umožnení blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných
nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poukázal tiež na stanovisko Krajského súdu
v Nitre v rozsudku zo dňa 24.09.2014 sp.zn. 5Co/182/2013, v ktorom potvrdzujúc rozsudok o priznaní
nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že s použitím eurokonformného výkladu pojmov "náhrada škody",
"škoda na zdraví" v citovaných ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z.z. (§ 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1) a s
prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako poškodeným, za ktorú možno priznať
náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods.2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba
považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Vzhľadom na uvedenú
rozhodovaciu prax vyšších súdov SR dospel k záveru, že v danej veci je daná pasívna legitimácia
žalovanej v 3. rade i v prípade uplatneného nároku žalobcami v 2. a 3.rade.
1.9. Zaoberal sa námietkou premlčania vznesenou žalovanými s odkazom na ustanovenie §
106 Občianskeho zákonníka. Stotožnil so stanoviskom právneho zástupcu žalobcov, že náhrada
nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej objektívnej lehote podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že toto stanovisko je zhodné so stanoviskom NS SR zaujaté v rozhodnutí sp.zn.
2 Cdo 278/2007, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z
relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje a to vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ). Rovnako z uznesenia
NS SR sp.zn. 5Cdo/265/2009 vyplýva počiatok plynutia všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby náhrady
za nemajetkovú ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Mal
preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade uplatnili svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch pred uplynutím všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa 20.07.2014, t.j.
nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv pri predmetnej
dopravnej nehode. Potom všeobecná 3 ročná premlčacia doba skončila dňa 20.07.2017. Žaloba na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bola žalobcami podaná na súd dňa 24.01.2017, teda pred
uplynutím premlčacej doby.
1.10. Skúmajúc intenzitu zásahu do súkromia a spôsobenú citovú ujmu zvažoval primeranosť
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivo u žalobcov v 2. a 3. rade. Pri určení peňažnej
náhrady prihliadal na vzniknutý nenapraviteľný následok, na skutočnosť, že šlo o prečin spôsobený
nedbanlivosťou zo strany žalovaného v 1. rade. Prihliadal aj na okolnosti samotnej dopravnej nehody.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z ustálenej judikatúry súdov SR ako i Českej
republiky, pričom tieto vychádzali z kritérií ktoré sú dané na strane poškodeného, a tiež na strane
toho, kto škodu spôsobil. Za podstatné pre vyhovenie návrhu na finančné zadosťučinenie mal, že
došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorého intenzita dosahuje určitý stupeň, čo v danej
veci jednoznačne bolo preukázané zdravotným stavom žalobkyne v 1. rade, keď následkom dopravnej
nehody došlo k narušeniu celistvosti ich rodiny, k zasiahnutiu do súkromného a rodinného života, pričom
následky sú neodstrániteľné a trvalé. Dôsledkom tragickej nehody dcéry žalobcov v 2. a 3. rade došlo
k nesmierne závažnej ujme, čím sa stal život žalobcov v 2. a 3. rade ochudobnený aj do budúcna o
rodinný život žijúci spolu s dcérou.
1.11. Uviedol, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhodovacia prax súdov je
pomerne nejednotná a záleží od každého konkrétneho individuálneho prípadu a prevažne sa týka
smrteľného následku a nároku pozostalých príbuzných. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko
Najvyššieho súdu ČR o činnosti českých súdov na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznom
konaní o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnou činnosťou, podľa ktorého pri
stanovení výšky náhrady je na mieste prihliadnuť na judikatúrou vymedzené kritéria a to najmä na strane
poškodených osôb a im blízkych osôb posudzujúc intenzitu ich vzťahu a dopad do ich duševnej sféry.
Pokiaľ ide o majetkové pomery toho, kto škodu spôsobil, tie sa neprejavujú v spôsobe vnímania útrap
a preto k nim možno prihliadať skôr len výnimočne v zmysle akejsi moderácie vedenej záujmom na to,
aby zásadne nedošlo k majetkovej likvidácii. V stanovisku sa uvádza, že ako základný rozpočet pre
stanovenie výšky náhrady odporúčajú 240.000 Kč (8.882,31 eura v kurze 27,02 CZK/EUR) až 500.000
Kč (18.504,81 eura v kurze 27,02 CZK/EUR) v typovom prípade najbližších osôb.
1.12. Z rozhodovacej praxe súdov poukázal na vec vedenú na Najvyššom súde SR sp.zn. 3Cdo/18/2016
zo dňa 22.06.2016, v ktorej veci krajský súd priznal výšku nemajetkovej ujmy 23.000 eur, pričom
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.09.2013 sp.zn. 3Cdo/228/2012 ako na obdobný
prípad.
1.13. Pre stanovenie výšky finančného odškodnenia prihliadol aj na limit odškodňovania obetí
úmyselných trestných činov podľa § 6 zákona č. 215/2005 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, podľa ktorého celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona
nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej mzdy. Zistil, že v súčasnosti tento limit predstavuje 21.750
eur (435 eur x 50). Poukázal na ustanovenie § 1 tohto zákona, z ktorého vyplýva, že zákon upravuje
jednorazové finančné odškodnenie osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov
spôsobená ujma na zdraví a dospel k záveru, že v prípade nedbanlivostného zavinenia by táto náhrada
mala byť nižšia.
1.14. Za ďalší podporný argument pri ustálení výšky priznanej náhrady považoval rozhodovaciu prax
súdov pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej najmä pozostalým smrťou blízkej osoby
pri dopravnej nehode. Uviedol že vo veci sp.zn. 3Cdo/18/2016 Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa
22.06.2016 zamietol dovolanie, v ktorej veci pri smrti manžela/otca pri dopravnej nehode bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 3x po 23.000 eur. Krajský súd Žilina v rozhodnutí zo dňa 28.10.2013 sp.zn.
8Co/264/2013 potvrdil rozsudok vo veci náhrady nemajetkovej ujmy za smrť chodca, keď okresný súd
priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur, dieťaťu 23.000 eur a rodičom 2x po 10.000 eur.
Vo veci sp.zn. 3Cdo/228/2012 Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 26.09.2013 zamietol dovolanie v
konaní v ktorom Okresný súd priznal za smrť syna a manželky pri zrážke osobného motorového vozidla
zomrelému manželovi/otcovi 23.000 eur. V konaní sp.zn. 2Cdo/154/2010, v ktorom NS SR rozhodnutím
zo dňa 28.10.2010 odmietol dovolanie, v ktorej veci za smrť dcéry pri dopravnej nehode okresný súd
priznal rodičom 2x po 17.000 eur. Vo veci sp.zn. 4Cdo/139/2011 rozhodnutím zo dňa 30.10.2012 NS SR
dovolanie zamietol, v ktorej veci šlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť dcéry a priznaná
náhrada rodičom 2x po 15.000 eur. Krajský súd B. Bystrica vo veci vedenej pod sp.zn. 14Co/339/2011
rozhodnutím zo dňa 20.11.2012 potvrdil rozhodnutie OS priznať za zásah do práv na ochranu osobnosti
dôsledkom smrti syna pri dopravnej nehode 8.600 eur. Za smrť syna pri dopravnej nehode okresný
súd priznal rodičom 2x po 8.300 eur, pričom dovolanie bolo odmietnuté rozhodnutím NS SR zo dňa
27.01.2016 1MCdo/10/2013.
1.15. Pokiaľ ide o okolnosti na strane osoby zodpovednej za zásah a jeho postoj po nehode poukázal,
že žalovaní v 1. a 2. rade vyslovili ľútosť nad ťažkými zdravotnými následkami, ktoré žalobkyňa v 1.
rade pri dopravnej nehode utrpela. Ďalšou okolnosťou na strane osoby zodpovednej za zásah bol dopad
udalosti do duševnej sféry najmä žalovaného v 1. rade, čo mohlo súvisieť s jeho výčitkami svedomia
po nehode, ale i do budúcna. Pokiaľ ide o zistené majetkové pomery žalovaných v 1. a 2. rade vyslovil
názor, že tieto nemôžu podstatne ovplyvniť výšku nemajetkovej ujmy. K miere zavinenia poškodenej mal
z dokazovania jednoznačne preukázané, že žalobkyňa v 1. rade na následku dopravnej nehody neniesla
žiadnu spoluvinu a v plnom rozsahu bol zodpovedný žalovaný 1. rade. Preto pri určení peňažnej náhrady
prihliadol na nenapraviteľný následok, ktorý vznikol protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade.
1.16. Mal preukázané, že v čase nehody žalobcovia v 2. a 3. rade žili v manželstve, v ktorom riadne
zabezpečovali starostlivosť o svoje dve deti. Úrazom žalobkyne v 1. rade ich právo na súkromie a právo
na rodinný život bolo narušené tak, že došlo k porušeniu ich osobnostného práva a vznikol im nárok na
uplatnenie nároku titulom ochrany svojej osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka.
Pri rozhodovaní o výške tejto náhrady považoval za kľúčové rodinné vzťahy žalobcov v 2. a 3. rade
so žalobkyňou v 1. rade, ako i vzťahy žalobcov v 2 a 3. rade navzájom. Dospel k záveru, že samotný
negatívny zásah je podstatnejší na strane žalobkyne v 3. rade, čo má vplyv na jej samotný život, či už
rodinný, ale i pracovný, keď v súčasnosti zabezpečuje starostlivosť o žalobkyňu v 1. rade prevažne sama
(pomáha jej matka žalobcu v 2. rade). Dôsledkom toho bola nútená ukončiť pracovný pomer u svojho
zamestnávateľa. Vzhľadom na emocionálne útrapy a ďalšie následky žalobkyne v 3. rade jej priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur. Mal za nesporné, že emocionálne útrapy v dôsledku
dopravnej nehody a následkom na zdravotnom stave žalobkyne v 1. rade nastali i na strane žalobcu
v 2. rade, ktorému súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, keďže na jeho strane
nedošlo k takému zásahu do ostatných sfér života ako na strane žalobkyne v 3. rade. V prevyšujúcej
časti žalobu žalobcov v 2. a 3. rade zamietol.
1.17. O zaplatení súdneho poplatku rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a sadzobníka
súdnych poplatkov položky 7b, podľa ktorého je výška súdneho poplatku 66 eur a 3% z priznanej
nemajetkovej ujmy. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 666 eur (20000 x 3% + 66 eur = 666
eur) uložil žalovaným, keďže žalobcovia sú oslobodení od súdneho poplatku podľa § 4 ods.2 písm.
i) citovaného zákona.
1.18. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.
Vzhľadom na úspech žalobcov v 2. a 3. rade v konaní priznal im nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu a uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia s tým, že bude zohľadnená výška priznanej nemajetkovej ujmy. Žalovaným 1. až 3. rade
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v 1. rade nepriznal, keďže žalovaní v 1. a 2. rade sa tohto
nároku výslovne vzdali. Navyše vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne v 1. rade ako dôsledku uvedenej
dopravnej nehody, dospel k záveru, že na jej strane sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP.
2.1. Žalobcovia podali v zákonnej lehote odvolanie a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v zamietajúcej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov
odvolacieho konania, alternatívne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodili, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm.
f) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP.
2.2. Namietali voči záveru súdu prvej inštancie, ktorý vylúčil samostatné uplatnenie osobnostného
nároku vzhľadom na priznaný nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, v dôsledku čoho žalobu
žalobkyne 1. rade zamietol. Tvrdili, že právny záver Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 13.08.2014
sp.zn. I. ÚS 426/2014 jej diskutabilný, keďže z neho vyplýva, že v prípade zásahu do osobnostných
práv je výška nemajetkovej ujmy výslovne právna otázka, ktorou sa zaoberá súd. Na druhej strane
v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv v dôsledku poškodenia zdravia sa výška
nemajetkovej ujmy určuje bodovým hodnotením posudzujúceho lekára. Namietali, že v dôsledku
pripustenia uvedeného záveru by lekár posudzoval do akej miery fyzická osoba utrpela citovú
ujmu porušením jej osobnostných práv. Navyše sporná zostáva výška relutárnej satisfakcie, ktorá
je pri sťažení spoločenského uplatnenia ohraničená maximálnym bodovým hodnotením, avšak pri
nemajetkovej ujme nie je vyjadrený žiadny zákonný limit. Poukázali na stanovisko Najvyššieho súdu
SR v rozsudku zo dňa 28.05.2014 sp.zn. 7 Cdo 65/2013. Namietali, že uznesenie Ústavného súdu
SR je záväzné len pre účastníkov konania pred Ústavným súdom, a záväznosť pre rozhodovanie
všeobecných súdov má iba nález Ústavného súdu. Tvrdili, že ide o minoritný názor, ktorý marí legitímne
očakávanie subjektov práva, že aplikáciou právnych noriem nastanú nimi predkladané účinky. Naproti
tomu označený rozsudok Najvyššieho súdu SR bol zverejnený v zbierke stanovísk pod publikačným
číslom 1/2015.
2.3. Namietali voči záveru súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vo
vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade nesprávne komparoval prejednávanú vec s prípadnými tragických
dopravných nehôd či obetí násilných trestných činov, a neprijal tak spravodlivé riešenie následku v
podobe primeranej a proporcionálnej satisfakcie. Tvrdili, že súd prvej inštancie prihliadal na rozhodnutia
súdov, ktorými bola pozostalým po obetiach dopravných nehôd priznaná peňažná satisfakcia v rozmedzí
8.300 eur až 23.000 eur, a neprihliadal na rozhodnutia, ktorými bola právoplatne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy až do výšky 100.000 eur, hoci ich prehľad predložili vo svojom vyjadrení zo dňa
02.11.2011. Navyše súd prvej inštancie nevzal do úvahy rozhodovaciu prax súdov skutkovo a právne
totožných sporoch.
2.4. Namietali, že súd prvej inštancie pri posudzovaní okolností na strane zodpovednej osoby konštatoval
vyslovenie ľútosti nad ťažkými zdravotnými následkami a dopadu do jeho duševnej sféry súvisiaci s
výčitkami svedomia. Tvrdili, že formálne ospravedlnenie žalovaného v 1. rade cestou jeho právneho
zástupcu takmer 3 roky od nehody až po doručení návrhu na uzatvorenie mimosúdnej dohody, ako aj
ústne ospravedlnenie na pojednávaní, bolo účelové a nasmerované súdu nie žalobcom. Jeho cieľom
bolo minimalizovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže žalovaný v 1. rade za obdobie viac ako
troch rokov ani raz poškodenú nenavštívil, nekontaktoval jej rodičov aj neprejavil záujem o jej zdravotný
stav, nebol v konaní žiadnym spôsobom preukázaný doklad do duševnej sféry žalovaného v 1. rade.
2.5. Poukázali na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých možno vyvodzovať silné sociálne,
morálne a kultúrne putá v ich rodine. Ako rodičia navždy stratili možnosť viesť rodinný a súkromný
život so svojou dcérou. Protiprávnym zásahom žalovaného v 1. rade vznikla trvalá a neodstrániteľná
ujma, keď ich jediná dcéra, ktorá mala byť pre nich oporou a životnou istotou, je odkázaná na celodennú
starostlivosť o základné životné potreby. Tragická udalosť za podpísala pod rozvrat manželstva žalobcov
v 2. a 3. rade, čo vplýva aj na výchovu ich maloletého syna.
3.1. Žalovaní v 1. a 2. rade podali v zákonnej lehote odvolanie a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobcov v 2. a 3. rade zamietne a
neprizná im právo na náhradu trov konania. Zároveň žiadali, aby odvolací súd zrušil výrok, ktorým ich
zaviazal zaplatiť súdny poplatok a výrok, ktorým priznal žalobcom v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov
konania plnej výške. Dôvodili, že podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3.2. Namietali, že vo veci nie sú pasívne legitimovaní, keďže podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z.z. Je v tejto veci pasívne legitimovaná žalovaná v 3. rade ako poisťovňa, v ktorej
bolo motorové vozidlo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené. Poukázali na rozsudok
ESD C-22/12 vo veci P. a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Tvrdili, že v zmysle týchto smerníc
vo svetle eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení
platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ
zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 11 ods. 1
veta prvá zákona č. 381/2001 Z.z. vzniká povinnosť nahradiť poškodenému škodu. Poukázali na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015 a uznesenie Ústavného súdu SR
sp.zn. 474/2016-17 z 17.08.2016.
3.3. Namietali voči výške priznaného nároku, ktorú považovali vzhľadom na ich majetkové a príjmové
pomery za neprimeranú. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že žalobkyňu v 1. rade vzal do auta na požiadanie
jej priateľa a je mu úprimne ľúto, že došlo k dopravnej nehode, pri ktorej utrpela závažné poranenia.
Dopravnej nehode došlo z nedbanlivosti. Za svoje konanie niesol i trestnú zodpovednosť. Žalovaný v
2. rade tvrdil, že nevedel o tom, že syn bude viesť v aute žalobkyňu v 1. rade, nedal k tomu súhlas,
keďže vždy bol proti tomu, aby v aute vozil iné osoby, okrem kolegov z práce. Neporušil žiadnu povinnosť
uloženú mu zákonom, preto nemôže byť pasívne legitimovaný a zodpovedať za nemajetkovú ujmu.
3.4. Tvrdili, že náhrada nemajetkovej ujmy má byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, keďže
zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov
je kryť z poistenia náhradu nemajetkovej ujmy v najširšom význame slova. Poukázali na judikatúru EÚ
súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí rešpektovať
právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôžu odňať Smernici 2009/103/ES potrebný účinok.
4.1. Žalovaná v 3. rade podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. Zároveň sa odvolala aj
voči výroku, ktorým ju súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť súdny poplatok a výroku, ktorým priznal
žalobcom v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania plnej výške. Dôvodila, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
4.2. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou a konštantnou rozhodovacou
činnosťou Najvyššieho súdu SR v otázke jej pasívnej vecnej legitimácie a v otázke absencie priamej
príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zásahom do osobnostných práv žalobcov, v kontexte
zákona o PZP a jej povinnosti takéto nároky platiť.
4.3. Tvrdila, že súd prvej inštancie ignoroval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo/176/2012,
sp.zn. 4 Cdo/168/2009 (obe zverejnené), sp.zn. 4 Sco/139/2011, sp.zn. 3 Cdo/301/2012 bez ich
podrobenia argumentačnej kritike, s poukazom na Rozsudok ESD, rozhodnutia niektorých krajských
súdov a nemeritórne uznesenia Ústavného súdu SR. Namietala, že od roku 2001 nedošlo k žiadnej
zmene relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, preto nie je ani v čase po Rozsudku ESD legitímny
dôvod na zmenu výkladu príslušných zákonných ustanovení a rozširovanie účelu zákona o PZP. Postup
súdu prvej inštancie hodnotila ako snahu zhojiť nečinnosť zákonodarcu priamou aplikáciou smerníc EÚ,
hoci je vo vzťahu k nej, vzhľadom na jej súkromnoprávny charakter, vylúčená.
4.4. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 32/2007, rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 2 Cdo/73/2006 a rozsudok ESD vo veci C-350/14. Tvrdila, že zásah do práv žalobcov nastal
až sprostredkovane v dôsledku ich reakcie na následky nehody, preto neexistuje vo vzťahu k žalobcami
uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou podľa zákona o PZP.
Nebolo to cieľom ani úmyslom zákonodarcu, preto je priamo zo zákona de facto aj de iure oslobodená od
povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu) z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti
s poistnou udalosťou. Namietala, že s touto jej argumentáciou sa súd prvej inštancie nezaoberal ani
nevyporiadal.
5. Žalovaní v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedli, že s odvolaním a s argumentmi
v ňom uvedenými nesúhlasia. Zopakovali svoje dôvody uvedené v odvolaní. Vo vyjadrení k odvolaniu
žalovanej v 3. rade, s poukazom na ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. a§ 822 a § 823 Občianskeho
zákonníka, uviedli, že ho považujú za nedôvodné.
6. Žalobcovia sa k odvolaniam žalovaných písomne nevyjadrili. Žalovaná v 3. rade sa k dovolaniu
žalobcov a k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade písomne nevyjadrila.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§
219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
9.1. Predmetom konania bol nárok žalobcov, ktorým sa domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobkyňa v 1. rade žiadala priznať sumu 100.000 eur, žalobcovia v 2. a 3. rade
žiadali priznať sumu každý po 50.000 eur.
9.2. Zo zisteného skutkového stavu je nesporné, že žalovaný v 1. rade bol právoplatným trestným
rozkazom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 02.04.2015 č.k. 1T/28/2015-218 uznaný vinným, že dňa
19.07.2014 o 15:45 hod. ako vodič viedol osobné motorové vozidlo Škoda Fabia ev.č. V. po štátnej
ceste medzi obcami S. a P. S., okres V. na priamom úseku vozovky po prejdení pravotočivou zákrutou
v dôsledku nesprávnej techniky jazdy a neprispôsobeniu rýchlosti jazdy stavu a povahe vozovky a
svojím schopnostiam, s motorovým vozidlom pravou stranou zišiel mimo vozovku do priekopy, odkiaľ sa
dostal späť na vozovku a následne cez protismerný jazdný pruh zišiel ľavou stranou mimo vozovku do
ľavej priekopy, pričom vozidlom narazil ľavou zadnou časťou do stromu, od ktorého sa vozidlo odrazilo
späť na vozovku, prešlo cez oba jazdné pruhy vpravo do priekopy. Pri dopravnej nehode žalobkyňa
v 1. rade ako spolujazdkyňa sediaca na zadnom sedadle vľavo utrpela ťažké zranenia - ložiskové
zakrvácanie do mozgového kmeňa, mostu mozgového a spodinových uzlov mozgu s opuchom mozgu,
difúzne poškodenie osových, nervových vlákien mozgu, zmliaždenie krčnej miechy s jej priečnym
poškodením, zmliaždenie pľúc, zlomeninu bočného výbežku bedrového stavca, prasklinu krížovej kosti
a početné kožné odreniny, pričom sa jedná o úraz ťažký a doposiaľ je pripútaná na lôžko, je ochrnutá
s poruchou vedomia, nie je schopná komunikovať, prijímať potravu, je napojená na umelú pľúcnu
ventiláciu a je odkázaná na celodennú ošetrovateľskú starostlivosť. Žalovaný v 1. rade tým spáchal
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 18
mesiacov s podmienečným odkladom na určenú skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Žalovaný v 2. rade bol
prevádzkovateľom motorového vozidla Škoda Fabia ev.č. V. Žalovaná v 3. rade bola poisťovňa, u ktorej
uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu vo vzťahu k predmetnému vozidlu. Zo zisteného skutkového
stavu ďalej vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade, ako dotknutá osoba, je dcérou žalobcov v 2. a 3. rade.
Žalobkyňa v 1. rade mala v čase dopravnej nehody 17 rokov.
9.3. Keďže v danej veci podali odvolanie obe strany sporu, žalobcovia voči zamietajúcej časti, žalovaní
voči vyhovujúcej časti, vyrúbeniu súdneho poplatku a nároku na náhradu trov konania žalobcov v 2. a
3. rade, bolo predmetom skúmania odvolacím súdom celé rozhodnutie, vrátane výroku o náhrade trov
konania žalovaných voči žalobkyni v 1. rade, ako výrok závislý.
10. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
11. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
12. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
13. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
14.1. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správne právne závery. Súd
prvej inštancie považoval v danej veci za rozhodujúce preskúmať danosť pasívnej vecnej legitimácie
u všetkých troch žalovaných, danosti nároku všetkých troch žalobcov na ochranu osobnosti a danosť
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
všetci traja žalovaní sú v danej veci pasívne vecne legitimovaní, ďalej, že nárok žalobkyne v 1. rade
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je daný a nárok žalobcov v 2. a 3. rade na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch daný je, pričom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobcov v 2. a 3. rade s prihliadnutím na zásah do ich osobnostnej sféry, na závažnosť vzniknutej
ujmy, na všetky relevantné okolnosti dopravnej nehody a na jej nenapraviteľný následok. Odvolací súd
sa s uvedenými závermi v plnom rozsahu stotožnil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
presvedčivo a v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, vyčerpávajúco uviedol
všetky svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd
sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
14.2. Odvolací súd považoval za vecne správny aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal
žalovaných zaplatiť súdny poplatok vo výške 666 eur. Súd prvej inštancie aj v tejto časti svoje rozhodnutie
dostatočne odôvodnil po právnej aj skutkovej stránke a súdny poplatok správne vypočítal.
14.3. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania odvolací súd dodáva, že v danej veci bola
predmetom konania náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko rozhodnutím súdu prvej inštancie
bola žalobcovi 2. rade priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eura a
žalobkyni v 3. rade vo výške 15.000 eur, bol správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovia
v 2. a 3. rade boli v celom konaní úspešní a patrí im v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP náhrada
trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu vypočítaná z prisúdenej sumy. Z uvedených dôvodov
odvolací súd považoval za vecne správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania.
14.4. Za vecne správny považoval odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania žalovaných voči žalobkyni v 1. rade.
15. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami odvolateľov uvedenými v odvolaniach.
16.1. Žalobcovia namietali voči záveru súd prvej inštancie, ktorý vylúčil samostatné uplatnenie
osobnostného nároku vzhľadom na priznaný nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, v dôsledku
čoho žalobu žalobkyne 1. rade zamietol. K tejto námietke argumentovali tým, že súd prvej inštancie svoj
záver oprel o právne závery Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 13.08.2014 sp.zn. I. ÚS 426/2014
a nie o stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 28.05.2014 sp.zn. 7 Cdo 65/2013, ktoré
navyše bolo zverejnené v zbierke stanovísk pod publikačným číslom 1/2015. Odvolací súd sa s touto
námietkou nestotožnil.
16.2. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Uvedené ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
a má zabrániť, aby rozhodnutia súdov boli prekvapivé. Za súdnu autoritu sa považuje tak Ústavný súd
SR ako aj Najvyšší súd SR. Avšak v prípade existencie dvoch rozhodnutí súdnych autorít, ktorých závery
nie sú totožné, či dokonca sú protichodné, prípadné odchýlenie sa súdu od rozhodnutia jednej z autorít
a stotožnenie sa s rozhodnutím druhej nemožno považovať prekvapivé súdne rozhodnutie. Hoci vyššie
uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo publikované v Zbierke stanovísk NS číslo 1/2015
pod číslom 1, ide o výklad, ktorý nie je formálne záväzný, i keď má vysokú vecnú autoritu. Rovnakú
autoritu a zároveň formálnu nezáväznosť má aj neskoršie vydané rozhodnutie Ústavného súdu SR.
Navyše odvolací súd poukazuje na Nález ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 51/2014, podľa ktorého výskyt
rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v
zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva.
16.3. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúco vysvetlil, prečo považoval nárok
žalobkyne v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za nedôvodný. Poukázal na skutočnosť,
že žalobkyni v 1. rade bola priznaná a vyplatená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 293.265 eur a mal za to, že nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe
rovnakých skutkových tvrdení. Svoj právny názor oprel aj o vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného
súdu SR, z ktorého vyplýva, že je ústavne konformný a akceptovateľný záver súdu, podľa ktorého
nárok špecificky upravený v ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka a v zákone č. 437/2004 Z.z.,
nie je možné uplatňovať aj cez ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany
osobnosti. Skutočnosť, že žalobcovia s uvedeným s týmto názorom nesúhlasia, neznamená, že je
nesprávny.
16.4. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcov voči tomu, že súd prvej inštancie
pri určení výšky nemajetkovej ujmy porovnával prejednávanú vec s prípadmi tragických dopravných
nehôd či obetí násilných trestných činov. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo namieste, že súd prvej
inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy okrem iného vzal do úvahy aj rozhodovaciu prax
súdov a neopomenul ani zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku. Navyše
žalobcovia tvrdili, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy rozhodovaciu prax súdov skutkovo a právne
totožných sporoch, v ktorých bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy až do výšky 100.000 eur pritom
poukázali na dve rozhodnutia, prvé bolo rozhodnutie odvolacieho súdu a druhé rozhodnutie súdu prvej
inštancie. Súd prvej inštancie však správne vychádzal najmä z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako
vyššej súdnej autority, pokiaľ citoval rozhodnutia odvolacích súdov, bolo to v prípadoch, keď dovolanie
bolo odmietnuté alebo zamietnuté.
16.5. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcov voči zisteniu súdu prvej inštancie,
ktorý konštatoval vyslovenie ľútosti nad ťažkými zdravotnými následkami a dopad do duševnej
sféry súvisiaci s výčitkami svedomia u zodpovednej osoby. Hoci sa žalobcom ospravedlnenie javilo
ako formálne a neskoré, nemožno jednoznačne prijať záver, že bolo len účelové. Odvolací súd
nespochybňuje, že žalobcom v 2. a 3. rade vznikla trvalá a neodstrániteľná ujma, keď ich jediná dcéra je
odkázaná na celodennú starostlivosť o základné životné potreby. Nemôže sa však stotožniť s názorom
žalobcov, že úraz žalobkyne v 1. rade žiadnym spôsobom nezasiahol do sféry žalovaného v 1. rade. Aj
žalovaný v 1. rade bol v čase nehody mladý človek a ťažký následok, ktorý spôsobil na zdraví žalobkyne
v 1. rade bude niesť po celý svoj život, a to či už vedome, či podvedome.
17.1. Žalovaní v 1. a 2. rade v zásadne namietali svoju pasívnu legitimáciu a tvrdili, že
pasívne legitimovaná je žalovaná v 3. rade ako poisťovňa, v ktorej bolo motorové vozidlo v čase
dopravnej nehody povinne zmluvne poistené. S uvedenou námietkou vo vzťahu k žalovanému v 1.
rade sa, podľa názoru odvolacieho súdu, dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 38. svojho
rozhodnutia. K nemu odvolací súd iba dodáva, že v konaní na ochranu osobnosti je nositeľom povinnosti
upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov
alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, subjekt, ktorý sa dopustil určitého konania neoprávnene
zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Týmto subjektom v danej veci bezpochyby je žalovaný
v 1. rade. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade sa s jeho pasívnou vecnou legitimáciou vysporiadal súd
prvej inštancie v bode 43. svojho rozhodnutia. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalovaných v 1. a 2.
rade, podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy má byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia.
Uvedená okolnosť však neznamená nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade.
17.2. Námietku žalovaných v 1. a 2. rade voči výške priznaného nároku, ktorú považovali vzhľadom na
ich majetkové a príjmové pomery za neprimeranú, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Majetkové
pomery žalovaného v zásade nemajú žiadny vplyv na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, na ktorú majú vplyv okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Majetkové pomery subjektu, ktorý za vznik nároku na nemajetkovú ujmu
zodpovedá, či už na základe subjektívnej alebo objektívnej zodpovednosti, by mohli mať vplyv na výšku
priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch len výnimočne v prípade, pokiaľ by priznaná náhrada bola pre
zodpovednú osobu z majetkového hľadiska likvidačná.
18.1. Žalovaná v 3. rade namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou a
konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR v otázke jej pasívnej vecnej legitimácie a
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo/176/2012, sp.zn. 4 Cdo/168/2009, sp.zn.
4 Cdo/139/2011, sp.zn. 3 Cdo/301/2012. Namietala, že súd prvej inštancie sa naopak zaoberal len
Rozsudkom ESD, rozhodnutiami niektorých krajských súdov a nemeritórnymi uzneseniami Ústavného
súdu SR.
18.2. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedená námietka v podstate nesmeruje voči záveru
súdu prvej inštancie, podľa ktorého je žalovaná v 3. rade pasívne vecne legitimovaná v danej veci.
Žalovanej v 3. rade, ako poisťovni, je určite známa súdna prax, ktorá jednoznačne zastáva názor, že
eurokonformnému výkladu pojmu „náhrada škody na zdraví“ podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, zodpovedá výklad, podľa ktorého škoda na zdraví zahŕňa aj nemajetkovú ujmu
spôsobenú dotknutým osobám a príbuzným poškodených po dopravnej nehody, ktorú je možné priznať
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedenú otázku súd prvej inštancie správne
právne posúdil a vo svojom rozhodnutí aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil. Odvolací súd dodáva,
že ak je vnútroštátny predpis nedostatočne podrobný, má súd priestor vlastnou úvahou medzeru právnej
úpravy vyplniť, pričom sa môže oprieť aj o právo únie reprezentované smernicou, ktorá síce nie je
priamo aplikovateľná, ale vnútroštátny súd je povinný všetky vnútroštátne predpisy, osobitne ale nielen
tie, ktoré boli prijaté na prebratie právne záväzných aktov Európskej únie, vykladať v súlade so znením
a cieľmi týchto smerníc. V tom spočíva povinnosť súdu aplikovať vnútroštátne právo a vykladať ho
vždy eurokonformným prístupom. Na základe uvedeného je potom správny právny záver, podľa ktorého
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa
vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pre dotknuté osoby a príbuzných poškodených
pri dopravnej nehode, za ktorú zodpovedá poistený podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.
18.3. Navyše k problematike pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch už došlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, keďže v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu SR č. 8/2018 pod. č. 61 bolo zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.
júla 2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016 s právnou vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Podľa názoru odvolacieho
súdu uvedené rozhodnutie je aplikovateľné aj na predmetný spor, v ktorom ide o zásah do osobnostných
práv blízkych osôb poškodenej pri dopravnej nehode.
18.4. S námietkou spočívajúcou absencii priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a
zásahom do osobnostných práv žalobcov v 2. a 3. rade sa odvolací súd nestotožnil.
O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede.
Teda protiprávne konanie škodcu je príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto
príčiny. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, preto otázka príčinnej súvislosti je otázkou
skutkovou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie. Z
neho vyplýva, že v dôsledku dopravnej nehody utrpela žalobkyňa v 1. rade postihnutie zdravia, ktoré
zasiahlo do osobnostnej sféry žalobcov v 2. a 3. rade takým spôsobom, že bolo porušené ich právo na
rodinný život. Je totiž nesporné, že vzťah žalobcov v 2. a 3. rade so žalobkyňou v 1. rade od dopravnej
nehody nevykazuje znaky bežného rodinného života a bežného vzťahu rodičov a dospievajúcej dcéry,
pričom príčinou tohto stavu bola predmetná dopravná nehoda.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.
20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcom v 2. a 3. rade nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade v rozsahu 100 % z dôvodu, že
žalobcovia v 2. a 3. rade boli v odvolacom konaní úspešní. Aj pri posudzovaní úspechu žalobcov v 2.
a 3. rade v odvolacom konaní považoval odvolací súd za rozhodujúce, že žalobcom v 2. a 3. rade bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Preto im patrí náhrada trov konania voči žalovaným
v plnom rozsahu, ktorej výška bude vypočítaná z prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Vo vzťahu k nároku žalovaných v 1., 2. a 3. rade na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v 1.
rade dospel odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, k záveru, že vo veci sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre výnimočné nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.