Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/29/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315010571
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8315010571.4
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.03.2019, v trestnej
veci obžalovaného B. D. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.
zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 02.07.2018 sp.
zn. 1T/177/2015, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
obžalovanému B. D. nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom V., XXX XX V.
u k l a d á
Podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., §
37 písm. h) Tr. zák., úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., § 49 ods. 1 Tr. zák., výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a zároveň
ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. ustanovuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr. zák. ukladá mu povinnosť spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa k
poškodenému L. D. a R. D. na vzdialenosť menšiu ako 5 (päť) metrov.
Podľa § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zák. ukladá mu povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť v skúšobnej
dobe zameškané výživné.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného B. D. vinným z prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- dňa 02.06.2015 v popoludňajších hodinách v kuchyni domu č. 63 v obci V. okres P. zobral do rúk
kuchynský nôž a týmto sa začal vyhrážať svojmu otcovi L. D., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželke R.
D., nar. XX.XX.XXXX slovami, že ich zabije a vyhodí ich z domu, následne dňa 15.08.2015 dopoludnia
sa v rodinnom dome č. 63 v obci V. okres P. vyhrážal kuchynským nožom znova svojmu otcovi L. D. a
R. D., že ich oboch zabije, pričom im taktiež vulgárne nadával, čím u nich vzbudil dôvodnú obavu, že
svoje vyhrážky uskutoční.
Za to, ako aj za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., zo
spáchania ktorého bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T 177/15 zo dňa
05.06.2017, mu podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák., § 37
písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka, pre
výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný, prostredníctvom svojho
obhajcu, odvolanie. V písomných dôvodoch svojho odvolania nepoprel, že v domácnosti, v ktorej v
dotknutom čase žil so svojim otcom i nevlastnou matkou, mal osobné konflikty z dôvodu, že jeho otec
previedol do výlučného vlastníctva svojej novej partnerky rodinný dom, ktorý pôvodne nadobudol do
vlastníctva od jeho (obžalovaného) matky, čo ho hnevalo, avšak otcovi ani jeho partnerke R. D. nikdy
neublížil, prekážalo jej ale, že o veciach týkajúcich sa prevodu majetku hovoril iba pravdu, a preto ho
chcela nepravdivým tvrdením o slovných útokoch z jeho strany len zbaviť sa. Vyjadril názor, že keby
naozaj mala z jeho slov strach, určite by dávno predtým utekala na políciu, čo ale neurobila. Poukázal
v tejto súvislosti na výpoveď svojho otca, ktorý uviedol, že jeho (obžalovaného) konanie išli oznámiť na
políciu, aby prestal, teda nie preto, aby mali strach. V ďalšom vyjadril názor, že jeho (obžalovaného)
otec ako svedok na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2018 podstatne zmenil svoju pôvodnú výpoveď z
prípravného konania v jeho prospech, a preto podľa jeho (obžalovaného) názoru konanie z 02.06.2015
a 15.08.2015 napĺňa iba znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, za ktoré ho ale z dôvodu
premlčania nie je možné už postihnúť. Poukázal ešte na konkrétne tvrdenia svedka L. D. (otca
obžalovaného) na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2018 vo vzťahu k jeho (obžalovaného) konaniu
dňa 02.06.2015 a 15.08.2015 a namietal, že po prečítaní zápisnice o výpovedi dotknutého svedka z
prípravného konania prvostupňový súd nepostupoval v zmysle ust. § 264 ods. 1 Tr. por. a nepožiadal
tohto svedka o vysvetlenie rozporov, preto len výpoveď spomínaného svedka z hlavného pojednávania
dňa 02.07.2018 považuje za právne relevantný dôkaz svedčiaci v jeho prospech. Namietal ďalej, že
uložený trest je neprimerane prísny, ktorý vôbec nesplní svoj účel, pretože pri uložení nepodmienečného
trestu odňatia slobody bude musieť odísť zo zamestnania, ktoré si iba s ťažkosťami našiel, pritom
príjem potrebuje na zabezpečenie vlastnej obživy, ale aj na uhrádzanie výživného, pričom v prípade
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody bude mať ďalšie alebo ešte väčšie problémy prácu si nájsť.
V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu ku skutku
právne posúdenému ako prečin nebezpečného vyhrážania, jeho spod obžaloby okresného prokurátora
oslobodil a za prečin zanedbania povinnej výživy mu uložil alternatívny trest, a to trest povinnej práce
vo výmere podľa uváženia súdu.
Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.
V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.
Krajský súd však na verejnom zasadnutí, konanom o odvolaní obžalovaného, reagoval na námietky
obhajoby, doplnil dokazovanie v podstate doplnením výsluchov poškodených L. D. a R. D., a to za účelom
dôsledného dodržania ust. § 264 ods. 2 Tr. por., teda po prečítaní zápisníc o výpovediach oboch svedkov
tak z prípravného konania, ako aj hlavného pojednávania, poukázal na rozpory v ich výpovediach a
umožnil im vyjadriť sa a vysvetliť rozpory v ich tvrdeniach.
Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov, bolo v posudzovanej veci
nepochybne preukázané, že aj skutok právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania, tak ako
ho súd prvého stupňa ustálil, sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2018 vyjadril ľútosť nad tým, čo sa stalo, namietal
ale, že ona (poškodená R. D.) všetko chcela pre seba získať a on (obžalovaný) ako i ostatné deti
poškodeného L. D. po mame nedostali nič, k udalostiam, ktoré sa odohrali 15.08.2015 ešte uviedol,
že mu bolo povedané, že tam nemá čo robiť a bolo to v čase, keď prišiel z práce. Aj keď tvrdenia
obžalovaného na hlavnom pojednávaní dňa 05.06.2017, ktoré by ho snáď zo spáchania stíhaného
skutku mohli usviedčať, nie je možné použiť, pretože v spomínaný deň obžalovaný vypovedal bez toho,
aby bol zákonne poučený, každopádne pochybenie súdu prvého stupňa nemôže mu byť na ťarchu vo
vzťahu k jeho tvrdeniam, ktoré predstavujú jeho obhajobu. Preto je nutné konštatovať, že obžalovaný
na hlavnom pojednávaní dňa 05.06.2017 poprel, aby sa poškodeným vyhrážal.
Napriek tomu je obžalovaný zo spáchania aj skutku právne posúdenému ako nebezpečné vyhrážanie
usvedčovaný výpoveďami oboch poškodených, a to L. D. a R. D..
Poškodený L. D. na hlavnom pojednávaní dňa 05.06.2017 uviedol, že 02.06.2015 obžalovaný prišiel
domov pod vplyvom alkoholu, pričom na nich, teda naňho a na poškodenú R. D., slovne zaútočil, bol
vulgárny. Na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2018 ešte doložil, že obžalovaný zobral taký malý nožík a
on (poškodený) sa postavil medzi neho a poškodenú R. D., aby jej náhodou neublížil, potom obžalovaný
nožík odhodil, vtedy až tak nenadával, keď mu povedal (svedok), aby sa išiel vyspať, poslúchol a ráno sa
ospravedlnil. Po prečítaní zápisnice o výpovedi tohto svedka z prípravného konania zo dňa 15.10.2015
(na návrh prokurátora), kedy svedok výslovne uviedol, že obžalovaný zobral kuchynský nôž, nadával,
tvrdil, že ho do niekoho strčí, vyhrážal sa, že ich pozabíja a že ich vyhodí z domu, svedok uviedol, že
sa to stalo tak, ako to bolo prečítané, teda tak, ako to uviedol v prípravnom konaní dňa 15.10.2015,
pričom rozpory vo svojich tvrdeniach na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného dňa
28.03.2019 vysvetlil tým, že si už na všetko nepamätá.
Vo vzťahu k udalostiam, ktoré sa mali udiať dňa 15.08.2015 svedok L. D. na hlavnom pojednávaní
dňa 05.06.2017 nevypovedal, sám spontánne sa k nim nevyjadril, napriek tomu následne bola hneď
čítaná zápisnica o jeho predchádzajúcej výpovedi z prípravného konania. Na nesprávnosť tohto postupu
krajský súd poukázal už vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 4To 33/2017 zo dňa 24.01.2018,
kedy v súlade s ustálenou súdnou praxou (R 87/2014) konštatoval, že ak svedok pri výsluchu na
hlavnom pojednávaní uvedie, že si už presne nepamätá okolnosti, o ktorých má vypovedať, je potrebné
ho vyzvať, aby napriek tomu najprv uviedol súvislý popis dotknutých skutočností (§ 261 ods. 3, § 132
ods. 1 Tr. por.); až potom môže byť na vysvetlenie rozporov oproti skoršej výpovedi svedka použitý
postup predložením zápisnice o tejto výpovedi podľa § 264 Tr. por.; dodržanie takéhoto postupu má
zabezpečiť predseda senátu (§ 253 ods. 1 Tr. por.) aj v prípade, že výsluch svedka vykonáva strana
v konaní (§ 261 ods. 3 Tr. por.). Z citovaného publikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ďalej
plynie, že ide o procesnú chybu, ktorú nie je možné v novom konaní po zrušení napadnutého rozhodnutia
odstrániť opätovným výsluchom svedka a opätovným čítaním zápisnice o jeho skoršej výpovedi, pretože
dotknuté údaje, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie súdu už na hlavnom pojednávaní odzneli a nemá
materiálny význam opätovným výsluchom overiť, či si ich svedkovia pamätajú, alternatívne opätovne
čítať ich výpovede z prípravného konania.
Z vyššie uvedeného potom plynie, že výpoveď svedka L. D., vo vzťahu k udalostiam, ktoré sa
odohrali dňa 15.08.2015, nie je možné ako usvedčujúci dôkaz použiť. Vzhľadom ale na to, že chyba
orgánov činných v trestnom konaní ale ani súdu pri vykonávaní dôkazov nemôže byť obžalovanému
na ťarchu, krajský súd od svedka požadoval vysvetlenie rozporov v jeho tvrdeniach aj vo vzťahu k
udalostiam zo dňa 15.08.2015, pretože pokiaľ by svedok uviedol nejaký iný dôvod okrem plynutia času,
napríklad že by poprel pravdivosť týchto svojich tvrdení z prípravného konania, takéto jeho vyjadrenie
nepochybne vyznievajúce v prospech obžalovaného by bolo potrebné v prebehajúcom konaní použiť. V
prejednávanej veci však k takejto situácii nedošlo a svedok odchýlky vo svojich vyjadreniach odôvodnil
len plynutím času.
Poškodená R. D. na hlavnom pojednávaní dňa 05.06.2017 v podstate uviedla, že obžalovaný dňa
02.06.2015 (aj keď na presný deň a čas si nevedela spomenúť) zobral do ruky nôž, s ktorým behal po
dome a vyhrážal sa im zabitím a vyhodením z domu, na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2018 potvrdila,
že obžalovaný mal v rukách nôž, spomínaný deň kričal, nadával a oni, teda ona s poškodeným L. D.,
len mlčky stáli, aby nespáchal niečo s tým nožom; vo vzťahu k udalostiam dňa 15.08.2015 uviedla,
že vtedy došlo k incidentu, obžalovaný tiež behal s nožom, pričom konkrétne vyhrážky na ich adresu
nespomenula; preto na návrh prokurátora na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2018 bola prečítaná
zápisnica o jej výpovedi z prípravného konania zo dňa 15.10.2015, kedy svedkyňa výslovne uviedla,
že tak 02.06.2015, ako i 15.08.2015 obžalovaný mal v rukách nôž a vyhrážal sa im, že ich pozabíja,
vyhodí ich z domu. Po prečítaní spomínanej zápisnice o výpovedi svedkyne z prípravného konania
svedkyňa uviedla, že udalosti sa odohrali tak, ako to bolo prečítané, pričom po poukázaní na rozpory
v jej tvrdeniach na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.03.2019 o odvolaní obžalovaného uviedla, že
rozpor vo svojich tvrdeniach nevidí, k ďalším udalostiam, ktoré neskôr spomínala uviedla, že skôr ich
nespomínala z toho dôvodu, že na to zabudla. Aj z výpovede tejto svedkyne a odôvodnení rozporov v jej
tvrdeniach je nutné vyvodiť záver, že od svojich predchádzajúcich vyjadrení sa odchýlila len v dôsledku
plynutia času, pričom či už z výpovede poškodeného, alebo poškodenej iný dôvod, pre ktorý sa v ich
tvrdeniach vyskytli rozpory nebol zistený a nevyplýva ani z ďalšieho obsahu spisu.
Je pochopiteľné a prirodzené, že svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si
nebude pamätať na všetky detaily prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od
svedka spravodlivo požadovať, aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom
popisoval absolútne zhodne so všetkými detailmi. Naopak práve skutočnosť, pokiaľ by svedok absolútne
opakovane zhodne aj s väčším časovým odstupom priebeh sporných udalostí popisoval zhodne, mohlo
by to vzbudiť pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení, pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore s
prirodzeným procesom zabúdania spojeným s plynutím času.
Aj krajský súd odlišnosti vo výpovediach oboch poškodených hodnotil len ako dôsledok plynutia času a
prirodzenej neschopnosti človeka zapamätať si každý jeden okamih útoku na jeho osobu a jeho časovú
postupnosť, a to aj (okrem plynutia času) v dôsledku strachu, rozrušenia, či stresu. Je nutné poškodeným
prisvedčiť, že pokiaľ obžalovaný ich ohrozoval nožom, mali dôvod sa jeho konania obávať a logicky
taktiež vyznieva odôvodnenie R. D., že k neskoršiemu podaniu trestného oznámenia došlo práve z
dôvodu strachu z osoby obžalovaného.
Zhrnúc teda vyššie uvedené, aj podľa názoru krajského súdu, bolo konanie obžalovaného posúdené
ako prečin nebezpečného vyhrážania spoľahlivo preukázané, pokiaľ ide o udalosti zo dňa 02.06.2015
výpoveďami oboch poškodených L. D. a R. D., ktorým ani krajský súd nemal dôvod neveriť a rozdielnosti
v ich výpovediach, ako to už bolo vyššie uvedené, pripísal len prirodzenému procesu zabúdania v
dôsledku plynutia času. Pokiaľ ide o udalosti týkajúce sa dňa 15.08.2015, tieto sú spoľahlivo preukázané
výpoveďou svedkyne R.j, ktorej ani v tomto smere krajský súd s ohľadom na vyššie uvedené, nemal
dôvod neveriť, a keďže išlo o konanie v podstate totožné ako dňa 02.06.2015, teda o rovnaký spôsob
spáchania, považoval aj krajský súd výpoveď tejto svedkyne na preukázanie týchto skutočností za
postačujúcu, navyše ani poškodený L. D., aj keď sa k udalostiam zo dňa 15.08.2015 zákonným
spôsobom nevyjadril, pre nesprávny postup v prvom rade okresného prokurátora realizujúceho jeho
výsluch, a následne potom aj súdu prvého stupňa, ktorý mal na zákonnosť jeho priebehu dohliadnuť,
tvrdenia poškodenej R. D. nikdy nespochybnil, pričom nezhody týkajúce sa vlastníctva rodinných
nehnuteľností s poškodenými potvrdil aj samotný obžalovaný.
Súd prvého stupňa teda, ako to už bolo vyššie uvedené, skutok správne ustálil a správne ho aj právne
kvalifikoval. Obžalovaný tým, že sa inému vyhrážal smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou
ujmou takým spôsobom, že to vzbudilo dôvodnú obavu a taký čin spáchal závažnejším spôsobom
konania so zbraňou, dopustil sa prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/
Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. a/ Tr. zák.
Prihliadajúc pritom na spôsob vykonania činu (so zbraňou) a jeho následky (opakovaný strach otca
obžalovaného a jeho partnerky zo spávania obžalovaného, ktoré opakovane narúša pokojné občianske
spolunažívanie), okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (ku skutku došlo v domácnosti poškodeného,
v ktorej obžalovaný ani nemá trvalý pobyt a kde ho poškodený ako otec prichýlil po rozvode), mieru
zavinenia (samostatný páchateľ) a pohnútku páchateľa (riešenie majetkových problémov nevhodným
spôsobom) dospel krajský súd k záveru, že závažnosť konania obžalovaného nie je nepatrná, je
nepochybne vyššia, a preto v jeho konaní ide o prečin a nie len priestupok.
Na rozdiel od úvah súdu prvého stupňa však krajský súd dospel k záveru, že uložený trest je
neprimeraný, preto napadnutý rozsudok len vo výroku o treste zrušil a sám nanovo v tejto časti rozhodol.
Pri posudzovaní výroku o treste prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov
vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho
nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie
morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou.
Obžalovaný je v mieste trvalého bydliska hodnotený pozitívne (čl. 30) s tým, že v ústrednej evidencii
priestupkov má evidovaný len jeden priestupok, a to na úseku cestnej dopravy, teda priestupok
nesúvisiaci s prejednávanou vecou. V odpise registra trestov má obžalovaný síce šesť záznamov,
avšak na druhý záznam nie je možné prihliadať, pretože ide o odsúdenie cudzím štátom, a to pred
01.01.2013, a preto naň v súlade s ust. § 7b ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 438e Tr. zák. nie je možné
prihliadať. Pokiaľ ide o ostatných päť záznamov o predchádzajúcich odsúdeniach, na obžalovaného sa
hľadí, akoby nebol odsúdený. Vzhľadom ale na to, že fikcia neodsúdenia sa na skutočnosť, z hľadiska
hodnotenia osoby obžalovaného, že aj v tomto prípade sa trestného činu dopustil, nevzťahuje, nebolo
možné uňho konštatovať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., teda, že pred spáchaním
trestného činu viedol riadny život. Na strane druhej zahladenie všetkých predchádzajúcich odsúdení
malo za následok, že nebolo možné u obžalovaného konštatovať ani priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu
z ust. § 37 písm. m/ Tr. zák., teda že v minulosti už za trestný čin odsúdený bol, a taktiež vzhľadom na
to, že zahladenie odsúdenia má za svoj cieľ odstrániť všetky negatívne dôsledky spojené s odsúdením
obžalovaného, nie je možné ani konštatovať, že by sa obžalovaný konania 02.06.2015 dopustil v
skúšobnej dobe predchádzajúceho odsúdenia (pokiaľ je odsúdenie zahladené, znamená to, že toto
odsúdenie už neexistuje a pokiaľ neexistuje odsúdenie, neexistuje ani skúšobná doba, ktorá ním bola
určená, čo bráni už spomínanému záveru, že sa konania dňa 02.06.2015 dopustil v skúšobnej dobe
predchádzajúceho odsúdenia).
Obžalovaný sa ku skutku právne posúdenému ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.
1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. priznal, jeho spáchanie úprimne oľutoval, a preto aj krajský súd konštatoval
u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 36 písm. l/ Tr. zák. Keďže trest bol ukladaný
za dva prečiny, teda tak prečin nebezpečného vyhrážania, ako aj za prečin zanedbania povinnej výživy,
obžalovanému priťažovalo, že sa v prejednávanej veci dopustil dvoch trestných činov (§ 37 písm. h/
Tr. zák.)
U obžalovaného bola teda zistená rovnováha poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods.
2 Tr. zák.
Keďže obžalovaný sa v prejednávanej veci, ako to už bolo vyššie naznačené, dopustil dvoch trestných
činov, bolo potrebné ukladať mu úhrnný trest podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 41 ods. 1 Tr. zák., teda
podľa prísnejšie trestného trestného činu, ktorým v prejednávanej veci je prečin zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého je možné páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest
odňatia slobody v rozmedzí od 1 do 5 rokov a keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, bola u obžalovaného
zistená rovnováha priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, nebolo potrebné už potom dolnú ani hornú
hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby postupom podľa § 38 Tr. zák. ďalej upravovať.
Hodnotiac jednotlivé vyššie naznačené hľadiská ukladania trestov, majúc na zreteli aj spomínaný účel
trestu, dospel krajský súd k záveru v zhode so závermi súdu prvého stupňa, že trest na samej dolnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 1 roka je trestom tak z hľadiska individuálnej,
ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného, ako aj ochranu spoločnosti, vrátane
poškodených, primeraný.
V ďalšom krajský súd zvažoval, či na nápravu obžalovaného postačí hrozba výkonom trestu odňatia
slobody, a preto bude postačovať výkon uloženého trestu obžalovanému podmienečne odložiť, alebo
či je nevyhnutné ukladať vyššie uvedený trest ako trest nepodmienečný so zaradením pre jeho výkon
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. (S ohľadom na už vyššie uvedené dôvody
krajský súd nedospel k záveru o potrebe aplikácie ust. § 49 ods. 2 Tr. zák.)
Obžalovaný deklaroval, že so svojim otcom a jeho manželkou v spoločnej domácnosti už nežije, býva v
P. v garsónke s tým, že je zamestnaný, tieto skutočnosti uviedol na verejnom zasadnutí dňa 14.03.2019,
pričom opak ani krajský súd nezistil.
Pokiaľ ide o prečin zanedbania povinnej výživy, nepochybne je pre poškodené osoby, teda deti, ktorých
výživu obžalovaný zanedbával, prospešnejšie, pokiaľ bude pracovať, zarábať a plniť si svoju vyživovaciu
povinnosť voči nim, vrátane dlhu na výživnom.
Pokiaľ ide o prečin nebezpečného vyhrážania, nie je možné opomenúť vyjadrenia poškodeného L.
D., ktorý na verejnom zasadnutí dňa 28.03.2019 vo svojom konečnom návrhu deklaroval želanie, aby
obžalovanému bol uložený podmienečný trest, aby mohol pracovať a celkovo z jeho postoja a vyjadrení
na spomínanom verejnom zasadnutí bolo zrejmé, že poškodený L. D., teda otec obžalovaného B.
D. si neželá, aby obžalovaný, a to ani v dôsledku trestného činu voči jeho osobe musel vykonávať
nepodmienečný trest odňatia slobody.
Obžalovaný sa síce v minulosti opakovane do rozporu so zákonom, a to aj spáchaním trestného činu,
dostal, ale nikdy nešlo o trestný čin zanedbania povinnej výživy a ani násilný trestný čin.
Zhrnúc vyššie uvedené dospel krajský súd k záveru, že nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody
v prejednávanej veci nebude nevyhnutný a na nápravu obžalovaného, ako aj ochranu spoločnosti,
bude postačovať podmienečný trest odňatia slobody, preto výkon uloženého trestu odňatia slobody
obžalovanému podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu na tri roky. Vzhľadom ale na skutočnosť,
že obžalovaný sa v minulosti, ako to už bolo vyššie uvedené, opakovane do rozporu so zákonom už
dostal, dospel krajský súd k záveru, že na posilnenie účinku podmienečne odloženého trestu odňatia
slobody bude nevyhnutné na správanie obžalovaného dohliadať, a preto zároveň s podmienečným
odkladom výkonu trestu odňatia slobody mu uložil aj dohľad probačného a mediačného úradníka nad
jeho správaním v skúšobnej dobe, zároveň mu uložil aj povinnosť spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa
k poškodenému L. D. a R. D. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov, pretože ich vzájomné nezhody
týkajúce sa vlastníckych vzťahov k rodinnému majetku obžalovaný riešil nevhodným spôsobom, čo
krajský súd považoval za potrebné eliminovať uložením uvedenej povinnosti a taktiež obžalovanému
uložil aj povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné, pretože uložený
trest odňatia slobody mu bol podmienečne odložený práve aj za účelom, aby mohol pracovať a svoju
vyživovaciu povinnosť si voči svojim deťom, vrátane zameškaného výživného, plniť.
Pri stanovovaní dĺžky skúšobnej doby zobral krajský súd na zreteľ tú skutočnosť, že počas jej plynutia
bude musieť obžalovaný nahradiť zameškané výživné a zároveň dobu troch rokov považoval krajský
súd za postačujúcu a primeranú na to, aby obžalovaný preukázal, že je schopný viesť riadny život, a že
bezpodmienečný výkon trestu odňatia slobody vo výmere jedného roka nie je potrebný.
Obžalovaný si ale musí uvedomiť, že akékoľvek vybočenie z riadneho spôsobu života, či už spáchaním
iného trestného činu alebo priestupku, neplnenie si vyživovacej povinnosti, nedodržanie uložených
povinností alebo porušenie povinností vyplývajúcich z probačného dohľadu, môže odôvodňovať
rozhodnutie o tom, že podmienečne odložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka vykoná.
Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.