Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/47/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118011388
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118011388.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Janky Klčovej a JUDr. Kataríny Stanislavskej, v trestnej veci obžalovaného V. P., nar. XX.XX.XXXX, pre
zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 3T/43/2018-438 zo dňa
29.01.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.04.2019 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného V. P., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 3T/43/2018-438 zo dňa 29.01.2019 bol
obžalovaný V. P., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom J. XX, P., t.č. v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, uznaný
vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.
d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

od presne nezisteného času, najneskôr však od roku 2015 až do 16.02.2018 sa obžalovaný V. P. v byte
na ulici J. č. XX v P. dopúšťal fyzického a psychického násilia voči svojej matke C. P., s ktorou žil v

spoločnej domácnosti, a ktoré spočívalo najmä v tom, že jej pod vplyvom alkoholu denne bezdôvodne
vulgárne nadával, pľul na ňu, kopal jej do fotela, kým z neho nespadla na zem, po páde ju na zemi kopal
do oblasti hlavy ako aj ďalších častí tela, udieral ju päsťami do tváre a popri tom jej vulgárne nadával, tiež
jej vo večerných hodinách po tom ako išla spať odopieral spánok tým, že jej kopal do postele a nútil ju
aby vstala a venovala sa s ním sledovaniu televízie, tiež sa jej vyhrážal zabitím, čím jej svojim konaním
spôsoboval fyzické a psychické utrpenie, teda blízkej osobe spôsobil fyzické a psychické utrpenie bitím,

kopaním,údermi,vyhrážaním,vyvolávanímstresu,bezdôvodnýmodopieranímspánkuatozávažnejším
spôsobom konania po dlhší čas,

čím sa dopustil spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm.
b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

Za tento skutok uložil okresný súd obžalovanému podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l) Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem)
rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného zaradil na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm.
d) Trestného zákona okresný súd zároveň obžalovaného uložil ochranné opatrenie a to protialkoholické
liečenie ústavnou formou.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 438-439.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný po zákonnom poučení urobil vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v

obžalobe. Následne na otázky súdu v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku
odpovedal kladne „áno“, prokurátor a obhajca navrhli vyhlásenie obžalovaného prijať. Na to okresný súd
vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 a ods. 8 Trestného poriadku prijal bez narušenia skutkovej
totožnosti na skutkovom základe uvedenom v obžalobe, a vyhlásil, že vykoná dokazovanie len pokiaľ
ide o výrok o treste a uloženie ochranného opatrenia.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa správami o povesti
na obžalovaného (register priestupkov, odpis z registra trestov, lustrácia v STA), z ktorých zistil, že
obžalovaný nie je z miesta bydliska bližšie hodnotený. V priestupkovom registri má jeden priestupok
proti občianskemu spolunažívaniu zo dňa 14.03.2015, ktorého sa dopustil voči svojej matke vulgárnymi
nadávkami a vyhrážaním sa zabitím s nožom v ruke. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný

bol jedenkrát súdne trestaný, pričom sa naňho hľadí akoby nebol odsúdený.

Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmere okresný súd vychádzal zo základných zásad pre ukladanie
trestov v zmysle § 34 a nasl. Trestného zákona, keď u obžalovaného vzhliadol jednu poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (obžalovaný sa ku skutku priznal), priťažujúce okolnosti

nezistil. Vzhľadom na to postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 3 uložil obžalovanému trest odňatia slobody
v trvaní 7 rokov (na samej spodnej hranici trestnej sadzby) so zaradením obžalovaného do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný ešte nebol vo
výkone trestu odňatia slobody.

Pokiaľ ide o postup podľa § 39 Trestného zákona, teda mimoriadne zníženie trestu, okresný súd u
obžalovaného nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali zníženie trestu. Pokiaľ ide o poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanému nepriznal,
nakoľko priznanie sa ku skutku ako aj úprimné oľutovanie bolo premietnuté do priznania poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Nakoľko bolo dokazovaním preukázané, že obžalovaný

sa skutku dopúšťal pod vplyvom alkoholu, okresný súd aj s poukazom znalkyne MUDr. Dany Šedivej
nariadil obžalovanému protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný prostredníctvom obhajcu,
ktoré písomne odôvodnil na č.l. 444-445 spisu.

Obžalovaný považuje napadnutý rozsudok za nezákonný vo výroku o treste, žiada, aby mu bol uložený
miernejší trest. Poukazuje na spoluprácu s OČTK počas celého konania. Nikdy nepopieral, že svojej
matke ubližoval, robil tak však výlučne pod vplyvom alkoholu. Ku skutku sa priznal, svoje konanie
oľutoval. Keď nebol pod vplyvom alkoholu, pomáhal matke s bežnými vecami, staral sa o ňu. Okresný

súd mal obžalovanému priznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Výška
trestnej sadzby sa mu ako „prvopáchateľovi“ zdá neprimerane prísna. V jeho prípade sú dané výnimočné
dôvody, pre ktoré mal okresný súd pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu. Uvádza, že s matkou je v
písomnom kontakte, dokonca mu zasiela peniaze, aby pobyt vo výkone trestu znášal lepšie.

Na základe vyššie uvedeného obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o
treste zrušil a vo veci sám rozhodol.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 04.04.2019 za prítomnosti obžalovaného a
jeho obhajcu a zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave, na ktorom oboznámil zúčastnených s

napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného a podstatným obsahom spisu. Zástupkyňa Krajskej
prokuratúry Trnava sa stotožnila s napadnutým rozsudkom, považuje ho za zákonný a navrhla odvolanie
obžalovaného zamietnuť. Obžalovaný spáchanie skutku oľutoval, verbalizoval snahu polepšiť sa a viesť
riadny život, tiež snahu vyliečiť sa z alkoholizmu. Obhajca obžalovaného poukazoval na minulosť a
pomeryvrodineobžalovaného.Navrhol,abyodvolacísúdobžalovanémupodľa§39Trestnéhoporiadku

mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúmazákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.

1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný
proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o treste obžalovaného jasne, zrozumiteľne a
presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri ukladaní trestu. Záverečný názor okresného súdu pri ukladaní trestu,
keď obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, za súčasného uloženia ochranného
opatrenia v podobe protialkoholického liečenia ústavnou formou je aj podľa názoru odvolacieho súdu
zákonný, spravodlivý a primeraný. Zároveň pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá
zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad
s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza

nasledovné:

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že vo veci bolo už raz odvolacím súdom rozhodnuté uznesením
č.k. 3To/107/2018-351 zo dňa 08.11.2018, a to o odvolaní obžalovaného proti rozsudku okresného
súdu č.k. 3T/43/2018-308 zo dňa 17.07.2018, ktorým okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol tak, že

obžalovanéhouznalvinnýmzospáchaniaskutkunapodkladevobžalobe.Odvolacísúdpodľa§321ods.
1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku rozsudok okresného súdu zrušil, a podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a znova rozhodol. Dôvodom
zrušujúceho uznesenia bolo nedostatočne vykonané dokazovanie, spočívajúce v neodstránení rozporov
v znaleckom posudku MUDr. Dany Šedivej, pokiaľ ide o skúmanie duševného stavu obžalovaného.

Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v zmysle § 327
ods. 1 Trestného zákona, keď poukazujúc na doplnené dokazovanie riadne odstránil rozpory znaleckého
posudku tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku. Nakoľko však výrok o vine
nie je predmetom odvolania, bolo by nadbytočné vyjadrovať sa k doplnenému dokazovaniu pokiaľ ide o

vyššie uvedenú vadu, nakoľko tá bola neodmysliteľne podkladom pre uznanie viny.

Pokračujúc v argumentačnej línií odvolací súd poukazuje na to, že výrok o vine obžalovaného nie je
predmetom odvolacieho prieskumu, nakoľko proti tomuto výroku nebolo možné podať odvolanie z
toho dôvodu, že súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie o vine

obžalovaného zo spáchania skutku, ktorý mu bol v obžalobe kladený za vinu. Nakoľko inštitút uznania
viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a
obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku, odvolací súd ani nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho zákonnosti
a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je

prípustné.

V konaní bolo nepochybne preukázané, a to s poukazom na vyhlásenie obžalovaného o vine aj ustálené,
že obžalovaný sa svojim konaním dopustil spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa §
208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného

zákona. Za tento skutok zákonodarca ustanovuje trest odňatia slobody, ktorý možno páchateľovi uložiť a
to v trestnej sadzbe 7-12 rokov (§ 208 ods. 3 Trestného zákona). S takto ustálenou právnou kvalifikáciou
a následne správnym vymedzením sadzby odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí.

Po vrátení veci odvolacím súdom, okresný súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie dňa 29.01.2019

(na č.l. 433), kde obžalovaný učinil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Správne preto okresný súd okresný súd prihliadol na priznanie sa obžalovaného a následne oľutovanie
skutku tým, že pri ukladaní trestu obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
l) Trestného zákona. Zároveň u obžalovaného nezistil priťažujúcu okolnosť, pomer poľahčujúcich kpriťažujúcim okolnostiam bolo preto potrebné ustáliť ako 1:0. Nakoľko prevažovali poľahčujúce okolnosti
(i keď bola vzhliadnutá iba jedna), správne okresný súd postupoval v súlade s ust. § 38 ods. 2 a ods.
3 Trestného zákona, kedy znížil zákonom stanovenú hornú hranicu trestnej sadzby za uvedený trestný

čin o jednu tretinu. Modifikovaná trestná sadzba potom predstavovala výmeru 7 rokov až 12 rokov a 4
mesiace. Napokon riadiac sa ust. § 34 a nasl. Trestného zákona, kedy vyhodnotil všetky skutočnosti
ktoré počas konania najavo, a to vo vzájomných súvislostiach uložil obžalovanému nepodmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, t.j. na samej spodnej hranici trestnej sadzby. Správnym bolo
aj rozhodnutie okresného súdu, kedy vzhľadom na závery znaleckého posudku MUDr. Dany Šedivej

ako aj zistenia, že obžalovaný sa protiprávneho konania voči matke dopúšťal pod vplyvom alkoholu,
uložil obžalovanému podľa § 73 ods. 2 písm. d) ochranné opatrenie protialkoholického liečenia ústavnou
formou. Takémuto postupu okresného súdu odvolací súd nemôže nič vytknúť, v plnom rozsahu s nám
súhlasí.

Obžalovaný v odvolaní poukazuje na spoluprácu s OČTK, na ktorú mal okresný súd prihliadnuť a priznať

mu potom aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona (obžalovaný napomáhal pri
objasňovanítrestnejčinnosti).Stakoutonámietkousaodvolacísúdvžiadnomprípadenemôžestotožniť.

Pokiaľ ide o nepriznanie/nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona,
odvolací súd poukazuje na to, že vyhlásenie viny obžalovaným nemôže byť posudzované ako

poľahčujúca okolnosť podľa cit. ustanovenia, pretože trestné činy sa objasňujú v prípravnom konaní a
nie na hlavnom pojednávaní (pričom v prípravnom konaní obžalovaný spáchanie skutku popieral a v
konaní, ktoré predchádzalo vydaniu prvého rozhodnutia vo veci dokonca učinil vyhlásenie podľa § 257
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o tom, že sa necíti byť vinný zo spáchania skutku).

Odvolací súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje na závery stanoviska trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke
možnosti/nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n/ a písm. l/ Trestného zákona
v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo písm.
c/ Trestného poriadku, podľa ktorého, súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou a

obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu - objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu
veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto
samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného
zákona.

Vychádzajúc nielen z citovaného zjednocujúceho stanoviska, ale aj z gramatického a logického
výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona odvolací súd konštatuje, že pre priznanie
poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v napomáhaní príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti
sa vyžaduje určitá aktivita obvineného vo vzťahu k orgánom prípravného konania, ktorého účelom je
objasňovanie trestnej činnosti, spočívajúca v poskytnutí takej súčinnosti, bez ktorej by k objasneniu

určitých podstatných skutkových okolností došlo len s vynaložením nezanedbateľného úsilia orgánov
činných v trestnom konaní. Taktiež podstatou tejto poľahčujúcej okolnosti v konaní pred súdom je
odbremeniť konajúci súd od dokazovania, čo sa ale nestalo, nakoľko súd prvého stupňa vykonal náležité
dokazovanie výsluchom radov svedkov, znaleckým dokazovaním ako aj listinnými dôkazmi, keďže
spočiatku urobil obžalovaný vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný.

V zmysle uvedeného nie je možné prijať záver, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti, keďže z obsahu spisu (ani z obsahu vyšetrovacieho spisu) nevyplýva, akým významným
spôsobom obžalovaný napomáhal v objasňovaní jeho trestnej činnosti aby mu mala byť priznaná i
táto poľahčujúca okolnosť. Ani obhajoba v podanom odvolaní neuviedla v čom mala spočívať „pomoc“

obžalovaného orgánom činným v trestnom konaní a súdu pri objasňovaní skutku. Okrem priznanie sa
ku skutku zdôrazňujúc, že ku skutku sa obžalovaný priznal až po vykonaní rozsiahleho dokazovania
oboznamovaním sa s početnými listinami ako aj vypočúvaním desiatky svedkov, t.j. až na pojednávaní
po zrušení prvého rozhodnutia vo veci, kedy si už bezpodmienečne bol vedomý hrozby vysokého
trestu. Obžalovaný teda nijakým výrazným spôsobom nebol aktívny pri objasnení skutku. Domáhať sa

priznania poľahčujúcej okolnosti spôsobom „quid pro quo“ (niečo za niečo), kedy obžalovaný od učinenia
vyhlásenia § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku očakáva výhodu nie je namieste.Vyššie uvedené neznamená, že priznanie obžalovaného ku skutku a urobenie vyhlásenia o vine podľa
§ 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku odvolací súd ignoruje, resp. neprihliada naň. Odvolací súd
súhlasí, že výpoveď obžalovaného je dôkazom, ktorý má rovnakú dôkaznú silu ako všetky iné a je naň

nutné prihliadať nielen pri rozhodovaní o vine ale aj o rozhodovaní o treste. Okresný súd však na toto
vyhlásenie prihliadol (obdobne ako na priznanie sa ku skutku a úprimné oľutovanie), a nie nielen v
podobe priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona, ale aj v podobe uloženia
trestu, kedy uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby na
spáchaný zločin. Nie je možne neprimerane povýšiť priznanie sa ku skutku a jeho oľutovanie ako i

urobenie vyhlásenia o vine, keď v tomto prípade prevážila charakteristika osoby obžalovaného nesúca
prvky akéhosi trýzniteľa, ktorá len poukazuje na to, že obžalovaný nezaujal a nie je možné od neho bez
pochybností očakávať „kajúcny“ prístup k trestnej činnosti uložením miernejšieho trestu.

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku, ktorou poukazoval na okolnosti, ktoré odôvodňujú uloženie trestu
pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ani táto nie je namieste.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenú týmto zákonom.

Základnou podmienkou pre aplikáciu vyššie uvedených ustanovení umožňujúcich súdu mimoriadne
znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby je existencia výnimočných okolností prípadu. Podľa
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR sa výnimočné okolnosti posudzujú z hľadiska pomerov
páchateľa a skutkových okolností prípadu. Pod pomermi páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce

sa osoby páchateľa, jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia s páchanou trestnou
činnosťou a musia nevyhnutne existovať v čase rozhodovania. (porovnaj 3Tost/18/2015, 6 Tost/23/2017,
4Tdo/84/2015).

Takéto okolnosti u obžalovaného zistené neboli. Skutočnosť, že pochádza z rodiny, resp. v detstve sa

stretol s násilným správaním, ešte sama o sebe bez ďalšieho nemôže odôvodňovať vyššie uvedený
postup. Taktiež skutočnosť, že s matkou (ako poškodenou) voči ktorej sa dlhé roky dopúšťal závažného
konania je v písomnom kontakte nemožno za takúto skutočnosť považovať. Napokon, pokiaľ sa
obžalovanýdomnieva,žezľahčiťabagatelizovaťsvojekonaniesamupodarípoukazujúcnakonaniepod
vplyvomalkoholu,ajtátoobranajebezúspešná.Tátosnahaobžalovanéhosaodvolaciemusúdujavíako

účelová a nemožno ňou ospravedlňovať ani znižovať závažnosť jeho trestnej činnosti. Obžalovaný mal
možnosťpodrobiťsaprotialkoholickémuliečeniu,nebránilimuvtomžiadneobjektívneskutočnosti,preto
snaha navodiť dojem potreby liečenia a ospravedlniť svoje konanie závislosťou od užívania alkoholu
obžalovaným je v tomto prípade bezvýznamná a svedčí to o jeho nekritickom postoji k vlastnému
protiprávnemu správaniu. Pokiaľ sa obžalovanému zdá, že uložený trest na samej spodnej hranici

trestnej sadzby je jemu ako „prvopáchateľovi“ neprimerane prísne, odvolací súd mu pre plné ukotvenie v
realite dáva do pozornosti hlavne to, že povinnosťou každého občana je počínať si tak, aby jeho konaním
nedochádzalo k porušeniu alebo ohrozeniu zákonom chráneného záujmu. Výkon trestu odňatia slobody
si zavinil obžalovaný sám.

Tu sa žiada zdôrazniť, že u obžalovaného pokiaľ ide o spáchaný zločin nešlo o jednorazové vybočenie
(exces) z medzí zákona. Išlo o dlhodobé hrubé, bezcitné a násilné správanie voči svojej vlastnej matke,
preto pokiaľ išlo o akési „vstúpenie si do svedomia“ obžalovaným, tomuto tvrdeniu odvolací súd nemôže
veriť a od obžalovaného bez najmenších pochybností očakávať. Odvolacie argumenty, ktorými sa snažil
iluzórne navodiť dojem, že na jeho nápravu bude postačovať i trest v kratšom trvaní odvolací súd

považuje za priam zarážajúce. Už len samotná skutočnosť, že obžalovaný sa opakovane dopúšťal
takéhoto protiprávneho konania voči svojej matke, ktorá sa mu snažila pomôcť a on jej pomoc „oplácal“
bezohľadným a hrubým spôsobom v podobe vyhrážok, nadávok, fyzických útokov svedčí o tom, že u
tohto obžalovaného nemôže splniť účel trestu iný trest ako taký, ktorý mu bol uložený okresným súdom.

Napokon, z priestupkového registra vyplýva, že za hrubé správanie voči svojej matke bol priestupkovo
riešený. Obžalovaný bol v minulosti jedenkrát súdne trestaný, osvedčil sa, preto sa naň hľadí, akoby
odsúdený nebol. Tu odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zahladenia odsúdenia sa zahladzujelen skutočnosť, že k odsúdeniu došlo, nie však skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho
konania.

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu- rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom- potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na

ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa
(retribúcia).

Takto uložený trest, podľa názoru odvolacieho súdu umocní vedomie obžalovaného o svojom
protiprávnom konaní. Páchateľ trestného činu má totižto trest pociťovať ako ujmu a nie ako len formálne
odsudzujúce vyjadrenie súdu nad jeho protiprávnym konaním, ktorého znaky sú uvedené v osobitnej

časti Trestného zákona. Takto uložený trest obžalovaného zároveň odradí od ďalšieho páchania trestnej
činnosti.

Trest uložený súdom prvého stupňa považuje odvolací súd sa primeraný, zákonný a spravodlivý
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Pre úplnosť odvolací súd dáva obžalovanému do pozornosti

to, že trest na samej dolnej hranici je trestom miernym a v prípade, že by bolo v danej veci podané
odvolanie prokurátorom v neprospech obžalovaného, prichádzalo by do úvahy uloženie prísnejšieho
trestu. Odvolací súd však pre absenciu odvolania zo strany prokurátora nemohol uložiť trest odňatia
slobody vo vyššej výmere, pretože taký postup by bol v rozpore so zákazom zmeny rozhodnutia v
neprospech obžalovaného podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku.

Odvolacísúdmázato,ževrámciodvolaciehokonaniabolavenovanádostatočnápozornosťpodstatným
odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by
viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd prvého stupňa. Aj podľa názoru krajského
súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo preukazovali vinu obžalovaného

zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V nadväznosti na
preukázanie viny, okresný súd správne postupoval aj pri určený druhu a výmery trestu s poukazom na
pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, osobu obžalovaného, okolnosti skutku, kedy okresným
súdom uložený trest aj odvolací súd považuje za zákonný, spravodlivý a primeraný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.