Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. apríl 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717211119
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717211119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: K.. T. J. - Lekáreň OPIUM, s miestom
podnikania Námestie SNP 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35190779, proti žalovaným: I/ DÔVERA zdravotná
poisťovňa, a. s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35942436, II/ U. J., nar. X.X.XXXX,
trvale bytom A., t. č. bytom R. R. 3, XXX XX A., o zaplatenie 6,36 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 4. decembra 2017, č. k.: 10C/33/2017-49, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej I/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žalovaná II/ nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Žalovaná v II. rade je povinná zaplatiť žalobcovi 6,36 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 6,36 € od 1.5.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa žaloba zamieta.
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v II. rade v rozsahu 100 %.

Žalovanej v I. rade sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.“
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne
zaplatiť mu sumu 6,36 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % od 1.5.2016 do zaplatenia a tiež
mu nahradiť trovy konania vo výške 40,- € z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky.
3. Tvrdil, že prevádzkuje lekáreň, so žalovanou v I. rade sú v zmysle § 7 zákona č.581/2004
Z. z. v zmluvnom vzťahu poisťovateľ a poskytovateľ lekárenskej starostlivosti. Predmetom tejto

zmluvy je záväzok poisťovne uhrádzať poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti v rozsahu určenom
platnými právnymi predpismi v spojení s ustanoveniami predmetnej zmluvy a všeobecnými zmluvnými
podmienkami pre lekárenskú starostlivosť (ďalej len „VZP“), náklady lekárenskej starostlivosti. Žalovaná
v I. rade v liste zo dňa 9.3.2015 avizovala zmenu svojich VZP. Žalobca označil citované ustanovenia
VZP za také, ktoré sú v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keďže majú zakladať v zmluvných vzťahoch
výraznú nerovnováhu v prospech žalovanej v I. rade. Žalobca zároveň uviedol, že nevidí dôvod, prečo
by mala na neho žalovaná v I. rade prenášať zodpovednosť za to, že si nevie vyrovnať pohľadávky od

svojich dlžníkov - poistencov a musí ich takýmto spôsobom „vymáhať“ cez svojich zmluvných partnerov.
Poukázal na to, že poskytovatelia lekárenskej starostlivosti sú povinní v zmysle príslušných ustanovení
zákona o liekoch vydať každý liek na základe predloženého lekárskeho predpisu bez ohľadu na to,
či subjekt predkladajúci recept je alebo nie je dlžníkom niektorej zo zdravotných poisťovní. Žalobca vzmysle príslušných ustanovení zmluvy s prihliadnutím na zmenené VZP vystavil žalovanej v I. rade dňa
31.3.2016 faktúru č.20160049 na sumu 38,80 € so splatnosťou 30.4.2016, s tým, že vyfakturovaná suma
zodpovedá v časti 6,36 € dlžnej sume za poskytnutú lekárenskú starostlivosť - 1x liečivo Atrovent 20

a 1x Voltaren 75 mg predpísané MUDr. H. A. dňa 3.2.2016 na lekárskych predpisoch č.AT6578617 a
AT6578618 pre žalovanú v II. rade, ktorú odmietla uhradiť, teda lekárenská starostlivosť, ktorá nebola
označená ako neodkladná a ktorá bola poskytnutá žalovanej ako osobe evidovanej v evidencii dlžníkov
žalovanejvI.rade,keďúdajnýmdlžníkommábyťžalovanávII.rade.Nárokuplatnilspoukazomna§420
Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že za porušenie právnej povinnosti

je podľa neho možné považovať aj konanie v rozpore s dobrými mravmi a za takéto konanie označil
konaniežalovanejvI.radespočívajúcevzneužitídispozitívnychustanovenízmluvy,ktoréjejumožňovali
jednostranne upraviť VZP v neprospech žalobcu, pričom toto konanie malo za následok vznik škody,
zároveň tu ide o evidentné zneužitie práva. V dôsledku konania žalovanej I. vznikla žalobcovi škoda vo
výške 6,36 €, ktorá zodpovedá sume za liečivá vydané ním žalovanej v II. prostredníctvom lekárskeho
receptu nepreplateného žalovanou v I. z vyššie uvedených dôvodov. Vo vzťahu k žalovanej II. žalobca

zdôvodnil žalobu odkazom na ustanovenie § 451 OZ, Žalobca vyslovil názor, že za škodu mu žalovaní
zodpovedajú spoločne a nerozdielne a zároveň, že sú mu povinní vydať obe predmet bezdôvodného
obohatenia.
4. Žalovaná I. uviedla, že tvrdenie žalobcu o zodpovednosti za škodu neobstojí, keďže nebol naplnený
žiaden zo znakov zodpovednosti za škodu, keďže žalobca nijako nevysvetlil, v čom spočíva porušenie

právnej povinnosti žalovanej I. a najmä aká je príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením
právnej povinnosti žalovanej v I. Žalobca nijako nevysvetlil, aký majú vplyv VZP na vznik škody a
zodpovednosť žalovanej I. za jej vznik. V tej súvislosti uviedla, že VZP boli naposledy menené s
účinnosťou od 1.4.2012, pričom ani v tomto prípade sa spôsob zúčtovania lekárenskej starostlivosti
nemenil. Zároveň VZP nikdy nie sú menené jednostranne, ale po dohode so Slovenskou lekárnickou

komorou. Nesúhlasila s právnou kvalifikáciou žalobcu, lebo je potrebné predovšetkým posúdiť príslušné
ustanovenia právnych predpisov upravujúcich povinnosť úhrady zdravotnej starostlivosti zo strany
žalovanej v I. Poukázala na ustanovenie § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona č.580/2004 Z. z. o zdravotnom
poistení, § 120 ods. 1 písm. l) zákona č.362/2011 Z. z. o liekoch a § 2 ods. 1 zákona č.576/2004 Z.
z. o zdravotnej starostlivosti. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona, poistenci, ktorí nezaplatili

príslušnej zdravotnej poisťovni poistné (preddavok, nedoplatok) alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť
poskytnutú v dôsledku porušenia liečebného režimu alebo užitia návykovej látky, a ktorí sú z tohto
dôvodu uvedení v zozname dlžníkov vedenom zdravotnou poisťovňou v zmysle zákona o zdravotnom
poistení (ďalej len „dlžník“), majú právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti z verejného
zdravotného poistenia. V praxi to znamená, že dlžník má právo len na úhradu takého lieku, ktorý je

vydaný na základe lekárskeho predpisu, na ktorom je na jeho rubovej strane označené, že je predpísaný
v rámci poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti a iné lieky je povinný si dlžník hradiť sám.
Tiež zdôraznila, že zoznam dlžníkov vedený žalovanou I. ako zdravotnou poisťovňou je verejný a
nie je preto potrebné, aby žalobca aktívne vyhľadával alebo pracne získaval informáciu o tom, či je
poistenec dlžník. Zverejňovanie dlžníkov má význam práve z hľadiska poskytovateľov zdravotnej a

lekárenskej starostlivosti a je určené hlavne pre ich potreby. Práve preto zákon č.580/2004 Z. z. spája
obmedzenie úhrady zdravotnej starostlivosti až so zverejnením tejto informácie, nie so vznikom dlhu,
teda od momentu, kedy sa poskytovatelia majú možnosť dozvedieť, že poistenec je dlžníkom a jeho
nárok na náhradu zdravotnej starostlivosti je obmedzený. Skutočnosť, že ide o neodkladnú zdravotnú
starostlivosť, môže indikovať iba ošetrujúci lekár, ktorý je zároveň povinný si o tejto skutočnosti vyžiadať

potvrdenie od príslušnej zdravotnej poisťovni poistenca (§ 79 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č.578/2004
Z. z.), pričom lekársky predpis na základe ktorého bol zo strany žalobcu vydaný liek žalovanej II.,
nebol liek predpísaný v rámci poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti. nesúhlasila s názorom
žalobcu, že prenáša zodpovednosť na žalobcu, ak zdravotná poisťovňa neuhradí poistencovi zdravotnú
starostlivosť, na ktorej úhradu nemá poistenec v zmysle zákona nárok. Žalobca si zamieňa dva zákonné

pojmy, a to úhradu a výdaj lieku s tým, že zákon ustanovuje, kedy je poskytovateľ povinný nevydať liek
(§ 120 ods. 3 zákona o liekoch), pričom sa jedná najmä o nesprávne vyplnený lekársky predpis, neplatný
predpis atď.. Zákon č.580/2004 Z. z. zas upravuje režim úhrady poskytnutej lekárskej starostlivosti,
resp. za akých podmienok má poistenec nárok na preplatenie poskytnutej lekárenskej starostlivosti
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Tieto dva pojmy si nekonkurujú, ale sa navzájom

dopĺňajú v tom zmysle, že poistenec v konkrétnom prípade môže mať nárok na výdaj lieku, nemá
však nárok na jeho úhradu zo strany zdravotnej poisťovne. Rovnako je to v prípade úhrady doplatkov
za lieky alebo poplatkov za štatistické spracovanie lekárskeho predpisu, ktoré hradia poistenci. Pokiaľ
poistenec odmietne v lekárni uhradiť doplatok za liek, poskytovateľ mu liek nevydá aj napriek tomu,že zákon č.362/2011 Z. z. takúto možnosť poskytovateľovi výslovne neustanovuje. Žalovaná I. je v
zmysle právnych predpisov upravujúcich verejné zdravotné poistenie oprávnená hradiť iba tú zdravotnú
starostlivosť, ktorá je v zmysle príslušných právnych predpisov z verejného zdravotného poistenia

hradená. Úhrada lekárenskej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia je regulovaná a v prípade
ak žalobca fakturuje žalovanej I. lekárenskú starostlivosť v rozpore s príslušnými právnymi predpismi,
je žalovaná I. povinná úhradu takejto lekárenskej starostlivosti odmietnuť. Žalovaná I. zdôraznila,
že predmetný liek bola povinná uhradiť v lekárni priamo žalovaná II., keďže nemala nárok na jeho
úhradu z verejného zdravotného poistenia. Vyjadrili názor, že nie sú v spore pasívne legitimovaní, keďže

neboli povinní ani oprávnení na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalovanej II. Tiež poprela
nerozlučné procesné spoločenstvo tvrdené žalobcom v žalobe. Aj samotný žalobca v žalobe úplne inak
kvalifikoval právny dôvod žaloby v prípade žalovaných a preto podľa jeho názoru nie sú predmetom
sporu voči žalovaným rovnaké práva a povinnosti. Povinnosť zdravotnej poisťovne uhradiť zdravotnú
starostlivosťzasvojhopoistencavylučujepovinnosťjejúhradyzostranysamotnéhopoistencaanaopak.
5. Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že žaloba je voči žalovanej II. čiastočne

dôvodná. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná II. bola vedená v zozname dlžníkov
žalovanej I. s tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná II. bola v tomto zozname vedená
neoprávnene, teda že by v skutočnosti dlžníkom žalovanej I. Tento záver nerozporoval ani žalobca.
Polemizoval s tým, či je tento zoznam použiteľný na právne úkony, s čím sa ale súd jednoznačne
vysporiadal tak, že toto vylúčenie použitia je nutné z obsahu upozornenia, ktoré je v predmetnom

zozname uvedené vykladať tak, že pokiaľ aj niekto nie je uvedený ako dlžník vo zverejnenom zozname,
neznamená to, že v skutočnosti nemá dlh na verejnom zdravotnom poistení z dôvodov tam podrobnejšie
špecifikovaných.
6. Taktiež nemal preukázané, že by zdravotná starostlivosť, ktorá bola žalovanej II. poskytnutá formou
predpísania predmetných liekov, mala charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Na námietky

žalobcusúdustálil,žeošetrujúcilekárbolvzmyslevrozsudkucitovanýchzákonnýchustanovenípovinný
v rozhodnom čase vyhodnotiť, či v danom prípade išlo alebo nešlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť
a toto nie je možné vyhodnocovať spätne, resp. meniť následne toto vyhodnotenie, preto súd takýto
navrhnutý dôkaz nevykonal, keďže pre účely tohto súdneho konania ho považoval za irelevantný s
tým, že pokiaľ žalobca má za to, že na strane ošetrujúceho lekára žalovanej II. došlo k pochybeniu v

tom zmysle, že lekár opomenul vyznačiť na lekárskych predpisoch poznámku „neodkladná zdravotná
starostlivosť“, môže si svoje nároky uplatniť voči nemu ak má za to, že mu v súvislosti s pochybením
dotyčného lekára vznikla nejaká ujma. Súd potom ustálil, že žalovaná I. nebola povinná uhradiť náklady
súvisiace s úhradou za predmetné lieky, ktoré boli žalovanej II. predpísané a žalobcom aj vydané, keďže
tieto nemali byť uhrádzané zo zdrojov verejného zdravotného poistenia, v dôsledku čoho dospel súd k

záveru, že na úhradu žalovanej sumy, ktorá predstavuje príslušnú časť doplatkov za predmetné lieky,
ktoré by pri štandardnom režime mali byť uhradené príslušnou zdravotnou poisťovňou poistenca, je
povinná v súdenej veci žalovaná II., nakoľko je, resp. bola vedená v zozname dlžníkov žalovanej I.
ohľadne poistného na zdravotné poistenie.
7. Nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že takýto postup je v rozpore s právom každého občana

SR garantovaného Ústavou SR na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, keďže práve vo vyššie citovanom
znení článku Ústavy SR je odkaz na to, že podrobnejšie podmienky ustanoví zákon a navyše aj v
samotnom znení článku Ústavy SR je uvedené, že nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť majú
občania na základe zdravotného poistenia. Ak teda niekto, v tomto konkrétnom prípade žalovaná II.,
svojím konaním prípadne nekonaním spôsobí, že za ňu poistné na zdravotné poistenie neuhrádza ani

štát, je v súlade so zákonom potom sankcionovaný tým, že zo zdrojov verejného zdravotného poistenia
má nárok iba na neodkladnú zdravotnú starostlivosť a inú zdravotnú starostlivosť si musí uhrádzať v
celom rozsahu z vlastných zdrojov.
8. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobcu, že tu existuje nesúlad, resp. protirečivosť si jednotlivých
právnych noriem, na ktoré žalobca vo svojich vyjadreniach poukazoval, keď súd dospel k záveru, že

príslušné citované zákonné ustanovenia upravujú odlišné situácie s tým, že konkrétne v súdenej veci išlo
o prípad, kedy s výnimkou neodkladnej zdravotnej starostlivosti nemalo byť zo zdravotného poistenia
poskytnuté žiadne plnenie za žalovanú II., a teda v tomto prípade nebolo možné aplikovať zákonné
ustanovenie ohľadne toho, že sa od pacienta má vybrať len tá časť úhrady za lieky, ktorá nie je hradená
z verejného zdravotného poistenia.

9. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že nemohol od žalovanej II. žiadať úhradu aj tej časti doplatku
za liek, ktorý by mal byť štandardne uhrádzaný zdravotnou poisťovňou, pretože nikde v zákone takúto
povinnosť nemá, súd v tejto súvislosti uviedol, že je síce pravdou, že nebolo zistené, že by v niektorom
z právnych predpisov bola explicitne upravená povinnosť žalobcu ako poskytovateľa lekárenskejstarostlivosti vydať liek žalovanej II. za daných okolností len po plnej úhrade tohto lieku z jej strany,
avšak súd je toho názoru, že z logiky veci pri výklade príslušných právnych predpisov vo vzájomných
súvislostiach vyplýva, že žalobca mal a mohol zvoliť voči žalovanej II. takýto postup bez toho, aby to bolo

v rozpore so zákonom. Pokiaľ mal samozrejme v danom okamihu pochybnosti o tom, či sa jedná alebo
nejedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a že by nevydanie lieku žalovanej II. mohlo ohroziť jej
život alebo zdravie, mohol postupovať tak, ako postupoval a následne vyvodiť prípadnú zodpovednosť
vo vzťahu k žalovanej I., napríklad z dôvodu, že žalovaná II. bola v zozname jeho dlžníkov vedená
neoprávnene, prípadne vo vzťahu k ošetrujúcemu lekárovi, že nesprávne vyhodnotil, resp. že neuviedol

na lekárskom predpise, že ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, resp. dodatočne vymáhať od
žalovanej II. doplatok, k čomu aj v skutočnosti došlo, čo vyplýva z predžalobnej výzvy zo dňa 22.4.2016,
ktorú žalobca adresoval žalovanej II. a v ktorej ju sám vyzval na úhradu sumy 6,36 € predstavujúcej
časť ceny liečiv, ktoré jej boli vydané ako odkladná zdravotná starostlivosť a ktorých úhradu má ako
dlžník na zdravotnom poistení znášať sám, hoci následne v podanej žalobe a vo svojich ďalších
vyjadreniach tieto skutočnosti poprel, hoci neboli preukázané okolnosti nasvedčujúce tomu, že by došlo

k nejakému pochybeniu na strane žalovanej I. ohľadne zaradenia žalovanej v II. do zoznamu dlžníkov,
resp. ošetrujúceho lekára ohľadne vyhodnotenia neodkladnej resp. odkladnej zdravotnej starostlivosti.
Súd žalobe voči žalovanej I. nevyhovel a žalobu zamietol, vo vzťahu k žalovanej II. žalobe vyhovel v časti
istiny v celom rozsahu a v časti úroku z omeškania len čiastočne. Súd vec posúdil ako občianskoprávny
vzťah, postupoval podľa občianskeho zákonníka, nie Obchodného zákonníka, z tohto dôvodu nepriznal

uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40 EUR. O trovách
konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP podľa úspechu vo veci.
10. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť tak, že žalovaná I a žalovaná
II sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 6,36 EUR spolu s úrokom z omeškania 5 %
ročne z dlžnej sumy od 1. 5. 2016 do zaplatenia, zaplatiť žalobcovi 40 EUR titulom paušálnej náhrady

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a nahradiť mu trovy konania do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.
11. V prvej časti odvolania uviedol, že prípustnosť odvolania zdôvodňuje s poukazom na výroky o
náhrade trov konania žalovanej I voči nemu a nepriznaním náhrady trov ani voči žalovanej I, keď pri
zmene rozhodnutia zaviazaním oboch žalovaných by mohli privodiť nápravu ujmy na jeho právach.

Pretože je zrejmé, že ak by bola zaviazaná na plnenie len žalovaná I, alebo obe žalované spoločne,
dosiahla by sa vymožiteľnosť práva jednoznačne voči žalovanej I. Rozhodnutie voči žalovanej I mohlo
viesť do budúcna k odstráneniu právnej neistoty jeho lekárne. Vyslovil názor, že k právnej povinnosti
na plnenie primárne malo dôjsť zo strany žalovanej I ako zdravotnej poisťovne. Pokiaľ by žalobca
postupoval v súlade s doporučeným postupom súdu a vyberal by úhradu od pacienta nad rámec

stanovený podľa § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch, konal by v rozpore so Zákonom o lieku a hrozila
by mu za to sankcia sa iný správny delikt, a to nielen finančná, ale pri opakovanom porušení aj strata
oprávnenia podnikať v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti. Pokiaľ by odmietol výdaj lieku bez
uhradenia nad rámec stanovený podľa § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch, mohlo by dôjsť k ohrozeniu
zdravia života pacienta. Podľa jeho názoru v takomto prípade by konal v rozpore so zákonom č. 40/1964

Zb. podľa ustanovenia§ 415, ktorý upravuje prevenčnú povinnosť.
12. V druhej časti odvolania poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že v odôvodnení
rozsudku súd konštatuje, že sa oboznámil so stanoviskom Ministerstvo zdravotníctva SR, v ktorom je
uvedené, že žalobcovi v žiadnom zákone nie je uložená povinnosť preverovať, či je poistenec dlžníkom

na zdravotnom poistení, napriek tomu mu súd bez opory v zákonnej norme túto povinnosť ukladá.
Súd posudzoval výhradne škodu na majetku, nie však možnú ujmu na zdraví, ktorá má podľa žalobcu
minimálne rovnaké právo na právnu ochranu.
13. Poukázal aj na to, že vykázané lieky a lekárenská starostlivosť, ktoré sú predmetom sporu, spĺňajú
podmienky stanovené ustanoveniami zákona č. 363/2011 Z. z. ako aj vo VZP žalovanej I. Z faktúry číslo

201600022 je preukázané vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca žalovanej I. Tým
boli splnené zákonom stanovené podmienky pre úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovanou I v
prospech žalobcu. Ak súd tvrdí, že VZP neboli zmenené, v tom prípade musí akceptovať tie VZP, ktoré
pokladá sa platné a z ktorých cituje. V tých nie je zmienka o možnosti neplniť z dôvodu ustanoveného
v § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z.. Žalobca poukazoval na to, že zoznam dlžníkov obsahuje text:

„Údajevuvedenomzoznamepretomajúleninformatívnycharakter,niesúpoužiteľnépreprávneúkonya
nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok.“ Súd sa touto skutočnosťou nezaoberal. Nekonkretizoval
postup, ktorý mal podľa súdu žalobca zvoliť bez toho, aby takýto postup nebol v rozpore so Zákonom o
lieku - nevybrať od poistenca finančnú hotovosť nad rámec znenia § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch.Zverejnenie žalovaného II v zozname dlžníkov samo osebe nezakladá oprávnenie žalobcu na vyberanie
finančnej hotovosti nad rámec stanovený v tomto ustanovení. Namietal, že súd žiadnym spôsobom
neobjasnil, na základe akého ustanovenia vyplynulo právo žalovanej I odmietnuť plnenie voči žalobcovi,

keď žalobca preukázateľne splnil svoje povinnosti voči žalovanej I uloženému zákonom.
14. Ako ďalší odvolací dôvod uviedol § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že súd
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná II je dlžníkom žalovanej I, preto žalobca bol povinný od
žalovanejIIvrozporesozákonomvybraťúhradu(doplatok)zaliekynadrámecstanovenýzákonomvtzv.

kategorizačnom zozname. V tejto súvislosti poukázal na znenie jednotlivých ustanovení, ktoré vo svojom
rozhodnutí citoval okresný súd. Argumentoval, že na lekárskom predpise, ktorý je predmetom sporu,
nebola vyznačená poznámka "Hradí pacient.“ Je zákonnou povinnosťou osoby oprávnenej vydávať
lieky uskutočniť výdaj lieku v prípade, že lekársky predpis a lekársky poukaz obsahujú zákonom o
liekoch predpísané náležitosti, pričom osoba oprávnená vydávať lieky koná automaticky vo vzťahu k
lekárskemu predpisu a lekárskemu poukazu, za úplnosť a správnosť vyplnenia ktorých zodpovedá lekár,

ktorý lekársky predpis vyplnil. Ak lekársky predpis inak spĺňal všetky náležitosti stanovené Zákonom o
liekoch, je lekáreň povinná liek vydať a nevyberať od poistenca finančnú hotovosť nad rámec znenia
§ 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch. V opačnom prípade sa vystavuje plnej zodpovednosti za iný
správnydeliktpodľazákonač.362/2011Z.z.akoajtrestnoprávnejaobčianskoprávnejzodpovednostiza
možnúujmunazdravípacienta.Zákonneoprávňujelekáreňbezsplneniapodmienky(žejenalekárskom

predpise uvedené "hradí pacient“) vydať liek, za úhradu, ktorá presahuje rozsah podľa § 23 ods. 1 písm.
x) Zákona o liekoch. Pokiaľ by žalobca postupoval v súlade z doporučeným postupom súdu a vyberal
by úhradu od pacienta nad rámec ustanovený citovaným ustanovením, konal by v rozpore so zákonom.
15. Je preto zrejmé, že ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. tak, ako ho vykladá žalovaná
I, z ktorého výkladom sa súd stotožnil, je v rozpore s inými ustanoveniami inej zákonnej normy (zákon

č. 362/2011 Z. z.).
16. Súd sa v rozsudku nevysporiadal so skutočnosťou, akým spôsobom žalovaná I rozhodla o tom, že
sa nejedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Poukázal na to, že súčasťou poskytnutej zdravotnej
starostlivosti je aj vypísanie lekárskeho predpisu. Pri dodržaní znenia zákona je stanovený postup pri
ošetrení dlžníka uvedeného v zozname dlžníkov a ten prisudzuje rozhodnutie o poskytnutí neodkladnej

zdravotnej starostlivosti žalovanej I, konkrétne v § 9 zákona č. 580/2004 Z. z.. Podľa ods. 6 skutočnosť,
či ide o neodkladnú starostlivosť, posudzuje zdravotná poisťovňa podľa osobitného predpisu. Zároveň
poukázal aj na znenie písm. f), podľa ktorého "potvrdiť najneskôr do 24 hodín od doručenia žiadosti
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti skutočnosť, či ide o neodkladnú starostlivosť; potvrdenie žiadosti
musí mať písomnú formu. Žiadne takéto rozhodnutie, resp. požiadavku ošetrujúceho lekára na vydanie

takéhoto rozhodnutia žalovaná I do spisu nepredložila ani iným spôsobom je preukázala, že išlo
o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, napriek tomu súd akceptoval tvrdenie žalovanej I, že sa o
neodkladnú zdravotnú starostlivosť nejednalo. Lieky, ktorých úhrada je predmetom sporu, predpisoval
všeobecný lekár. Teda je predpoklad, že pred predpisom lieku vykonal liečbu pacienta, ktorej súčasťou
bolo aj predpísanie liekov. Za uvedenú poskytnutú zdravotnú starostlivosť žalovaná II u lekára neplatila

a lekár za túto poskytnutú lekársku starostlivosť od žalovanej I dostal úhradu formou tzv. kapitalizačných
platieb, ktoré nezohľadňujú, či je takáto platba prevádzaná za tzv. dlžníka. Z toho je zrejmé, že k
úhrade za poskytnutú lekársku starostlivosť zo strany žalovanej I došlo. Žalovaná I svojvoľne a bez
právneho dôvodu odmieta plniť za časť poskytnutej zdravotnej starostlivosti - vydané lieky podľa
lekárskeho predpisu, ktorý ako súčasť poskytnutej a lekárovi aj preplatenej zdravotnej starostlivosti

vypísal ošetrujúci lekár. Lekár je povinný poskytnúť zdravotnú starostlivosť a medzi jeho povinnosti
nepatrí zisťovanie, či je alebo nie je pacient vedený v zozname dlžníkov. Ak túto skutočnosť nezisťoval,
nemal ani dôvod žiadať žalovanú I o potvrdenie, že poskytol neodkladnú zdravotnú starostlivosť.
17. K výzve na uhradenie dlžnej sumy pristúpil žalobca až na základe oznámenia žalovanej I, že
za žalovanú II odmieta plniť. Žalobu aj voči žalovanej II uskutočnil z opatrnosti, aby nedošlo k

prípadnému zániku nároku premlčaním. Žalobca poukázal na to, že žalovaná I má podiel poistencov
podľa zverejnených údajov k 1. januáru 2017 vo výške 27,55 %, tzn., že zostávajúcich 72,45 % je
poistených u Všeobecnej zdravotnej poisťovne a poisťovne Union. Výhradne však žalovaná I odmieta
plniť za tzv. dlžníkov. Ostatné poisťovne takúto prax nezaviedli a úhrady za tzv. dlžníkov vykonávajú.
18. Ohľadne dodržiavania ústavných práv poukázal aj na znenie rozhodnutia Ústavného súdu SR (PL.

ÚS 19/98), podľa ktorého ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy,
porušil tým princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná
kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2
ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročíústavou daný rámec. Svoj postoj Ústavný súd SR potvrdil v názore, podľa ktorého princíp právneho
štátu ustanovený čl. 1 je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak Národná
rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší

aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1. Aj navrhovateľ nerešpektuje princíp právneho štátu,
v návrhu namietne, Ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu označenom navrhovateľom. V prípade
zdravotného poistenia, pokiaľ poistné je vyberané plošne a zo zákona bez ohľadu na to, či ten, kto ho
platí, na jeho spotrebe aj participuje, je oprávnený predpoklad, že pokiaľ žalovaná I preukázateľne za
predchádzajúce roky vyberala na poistnom viac, než použila na spotrebu tých, ktorí ho zaplatili, bude v

dobe, keď sú poistenci, ktorí v predchádzajúcom období prispeli k zisku zdravotnej poisťovne, oprávnení
v čase vlastnej núdze na tomto zisku aj participovať, a to vo forme úhrad za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť.
19. Poukázal na skutočnosť, že prijatím znenia § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. boli podľa názoru
žalobcu v rozpore s ústavou SR zavedené do právneho poriadku rôzne kategórie poistencov s rôznym
nárokom na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti.

20. Zároveň napadol výrok o náhrade trov konania žalovanej I voči žalobcovi, zároveň poukázal aj
na ustanovenie § 257 CSP, keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a tým nesprávne právne
posúdenie súdom neaplikovaním citovaného paragrafu. Podľa súdnej judikatúry dôvodom osobitného
zreteľa by mohla byť aj samotná podstata sporu vzhľadom na zložitosť dosiaľ neriešenej právnej
problematiky.

21. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná I. Vo vzťahu k námietke ohľadom podaného
odvolania namietanej žalobcom v úvode odvolania konštatoval, že súd rozhodol v plnom rozsahu v
prospech žalobcu. Žalobca sa domáha aplikácie § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách
konania, je preto zrejmé, že aj samotný žalobca sa považuje za úspešného v spore, preto podľa názoru
žalovanej I žalobcove odvolanie s poukazom na § 359 CSP nespĺňa podmienku aktívnej procesnej

legitimácie a odvolací súd by mal odvolanie odmietnuť.
22. Žalovaná I považuje rozsudok za správny a zákonný, vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním.
Žalobca sa snaží navodiť dojem, že rozsudok sa týka jeho každodennej praxe a jeho rešpektovaním by
sa vystavil riziku sankcií zo strany orgánov dozoru, prípadne by ohrozoval zdravie pacientov. Orgány
dozoru, ako i samotný tvorca zákona Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky sa k danej veci

vyjadrovalo a jeho právny názor plne korešponduje s rozhodnutím okresného súdu. Tvrdenia o tom, že
sa žalobca vystavuje riziku sankcie nie sú pravdivé. Zároveň nie je pravdivé ani tvrdenie o ohrozovaní
zdravia pacientov, keďže predmetom sporu je úhrada lieku, nie jeho výdaj, ktorý žalobca vydá pacientovi
v lekárni za úhradu rovnako, ako v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného
poistenia.

23. K ďalším odvolacím námietkam uviedla, že žalobca sa opätovne zaoberá otázkou neodkladnej
zdravotnej starostlivosti. Žalovaná I si napriek tomu opätovne dovoľuje uviesť a zdôrazniť, že zákon
veľmi presne určuje postup pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, keďže lekár, ktorý
poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť, je povinný na rubovej strane lekárskeho predpisu uviesť
poznámku "Neodkladná zdravotná starostlivosť“. Ak predpisujúci lekár túto poznámku na rubovej strane

lekárskeho predpisu neuvedie, znamená to, že liek nebol predpísaný pri poskytovaní neodkladnej
zdravotnej starostlivosti. Za správnosť vyplnenia lekárskeho predpisu je v plnom rozsahu zodpovedný
predpisujúci lekár. V konaní nie je sporné, že lekárske predpisy zo dňa 3. 2. 2016 neobsahovali na
rubovej strane poznámku "Neodkladná zdravotná starostlivosť“.
24. Z § 79a ods. 1 písm. a) bod 1 z. č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

vyplýva, že poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, je povinný vyžiadať si od zdravotnej poisťovne potvrdenie skutočnosti, či ide o
neodkladnú zdravotnú starostlivosť pri poskytnutí neodkladnej zdravotnej starostlivosti osobe, ktorá je
zaradená v zozname dlžníkov podľa osobitného predpisu. Podľa § 15 ods. 1 písm. f) zákona č. 581/2004
Z. z. o zdravotných poisťovniach je Zdravotná poisťovňa povinná potvrdiť najneskôr do 24 hodín od

doručenia žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti skutočnosť, či ide o neodkladnú zdravotnú
starostlivosť.
25. V danom prípade predpisujúca lekárka nepožiadala zdravotnú poisťovňu o potvrdenie skutočnosti,
či sa jednalo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť pre žalovanú II. Je preto nesporné, že pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti ošetrujúca lekárka vyhodnotila, že v danom prípade sa o neodkladnú zdravotnú

starostlivosť nejednalo. Ide pritom o medicínske závery lekárov, za ktoré oni sami nesú zodpovednosť
a ktoré nie je dôvod v tomto konaní spochybňovať. Ak sa ošetrujúca lekárka žalovanej II neobrátila na
zdravotnú poisťovňu s písomnou žiadosťou o potvrdenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, nie je
možné, aby takúto žiadosť žalovaná I predložila, ako to namieta v odvolaní žalobca. Ak žalobca tvrdíopak, nech sám predloží dôkaz o tom, že ošetrujúca lekárka sa na žalovanú I obrátila s predmetnou
žiadosťou. Podľa jej názoru úhrada za lieky vydané žalobcom žalovanej II, ktorá bola v čase ich výdaja
vedená v zozname dlžníkov, neprešla na žalovanú I, ale na ich úhradu bola povinná priamo v lekárni

žalovaná II. Tvrdenia žalobcu nemajú žiaden vplyv na toto konanie, pretože žalovaná I postupovala
správne, ak neuhradila lieky za žalovanú II, pretože neboli splnené zákonné podmienky na ich úhradu.
26. Tiež nesúhlasila s argumentáciu, že by nevydaním lieku alebo vyžiadaním si úhrady za lieky priamo
od žalovanej II porušil ustanovenia § 23 ods. 1 písm. x), § 23 ods. 2 a § 138 ods. 5 písm. ae) Zákona o
liekoch, ani s argumentom, že by si uvedené ustanovenia mali konkurovať, či protirečiť s ustanovením

§ 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z.. Z § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. jednoznačne vyplýva,
že dlžníci zverejnení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej ako neodkladnej zdravotnej
starostlivosti. Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch sa týka pomeru úhrady zdravotnej
poisťovne a poistenca za lieky čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia. Ustanovenie §
23 ods. 2 Zákona o liekoch rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej
starostlivosti inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Zákon zakazuje vyberať úhradu za lieky,

ktoré sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Ustanovenie § 138 ods. 5 písm. ae) Zákona o
liekoch zo strany žalobcu v prípade, ak by priamo od žalovanej II žiadal úhradu za vydané lieky, nakoľko
žalovaná II stratila nárok na ich úhradu z verejného zdravotného poistenia momentom jej zverejnenia
v zozname dlžníkov žalovaného I.
27. Predmetom sporu je pritom úhrada lieku, nie jeho výdaj. Žalobca môže liek vydať, má však žiadať

jeho úhradu priamo od pacienta, ako je to aj v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného
zdravotného poistenia. V prípade výdaja lieku dlžníkovi preto lekárnik postupuje úplne rovnako ako v
iných prípadoch plnej úhrady lieku poistencom. To, že žalobca by takýmto postupom neporušil zákon
a nebol by tak vystavený zodpovednosti za správny delikt, potvrdil aj tvorca zákona Ministerstvo
zdravotníctva SR.

28. Taktiež poukázal na to, že všeobecnú prevenčnú povinnosť porušuje najmä že obsah, ktorý napriek
tomu, že má vedomosť o tom, že mu Zdravotná poisťovňa liek vydaný dlžníkovi neuhradí, si úmyselne
nevyžiadaúhraduliekupriamoodpacienta,pričomvmnohýchprípadochsapoistenciajnapojednávania
vyjadrili, že by liek uhradili, ak by od nich úhrada bola žiadaná.
29. Ohľadom argumentu, ktorý spochybňuje dôveryhodnosť zoznamu dlžníkov, uviedol, že povinnosť

viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho vedenia určuje zdravotnej poisťovni zákon
v ustanovení § 25 a 25a Zákona o zdravotnom poistení. Zároveň nie Zdravotná poisťovňa, ale zákon
v ustanovení § 9 ods. 2 tohto zákona spája so zverejnením v zozname dlžníkov pre dlžníka právne
následky. Zoznam dlžníkov má Zdravotná poisťovňa povinnosť viesť až od roku 2006, v zozname
dlžníkov nie sú vedení všetci poistenci, ktorí majú voči zdravotnej poisťovni dlh na poistnom. Nie je

preto možné zoznam dlžníkov použiť ako tvrdenie, že poistenec nemá voči zdravotnej poisťovni žiaden
dlh, prípadne ako potvrdenie o stave pohľadávok, k čomu informácia uvedená pri zozname dlžníkov na
webovej stránke žalovanej I smeruje a jej význam je podľa názoru žalovanej I zrejmý. Tvrdenie žalobcu,
že nie je jeho povinnosťou skúmať, či pacient je vedený v zozname dlžníkov, podľa názoru žalovanej
I neobstojí, nakoľko v žalobcovom záujme je, aby sa s ním oboznámil a dospel by tak k záveru, od

koho mu patrí úhrada za vydané lieky, čo podporuje aj stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky.
30. Námietky, že faktúra číslo 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti
pre poistenca žalovanej I, čím boli splnené zákonom stanovené podmienky pre úhradu sumy uviedol,
že Zdravotná poisťovňa nie je povinná, ani oprávnená uhradiť všetku zdravotnú starostlivosť, ktorú

jej žalobca vykáže a vyfakturuje, ale iba tú, ktorú je povinná a oprávnená uhradiť podľa príslušných
právnych predpisov. K tvrdeniu žalobcu o tom, že právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalobcom
a žalovanou I je zákon č. 362/2011 Z. z. a zákon č. 363/2001 Z. z., nie zákon č. 580/2004 Z. z., ktorý
upravuje vzťah medzi zdravotnou poisťovňou a poistencom, preto sa na žalobcu nevzťahuje, uviedol,
že toto tvrdenie nie je správne. Vzájomné vzťahy medzi poskytovateľom zdravotnej a lekárenskej

starostlivosti, zdravotnou poisťovňou a poistencom sú riešené vo viacerých ustanoveniach viacerých
právnych predpisov, ktoré s prihliadnutím na ich zmysel a účel je potrebné vykladať v ich vzájomnej
súvislosti. Právny vzťah medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom rieši najmä zákon č. 581/2004
Z. z. o zdravotných poisťovniach. Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona Zdravotná poisťovňa uhrádza
na základe zmlúv uzatvorených podľa § 7 poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom

osobitným predpisom. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z. má poistenec právo na úhradu
zdravotnej starostlivosti v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, ak ďalej nie je uvedené inak.
Oba zákony odkazujú na zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na
základe verejného zdravotného poistenia.31. Pokiaľ ide o list zo dňa 9. 3. 2015, ktorým žalovaná I oznámila poskytovateľom lekárenskej
starostlivosti, že nebude hradiť lieky vydané dlžníkom uvedeným v zozname dlžníkov zdravotnej
poisťovne uviedla, že Zdravotná poisťovňa nepostupovala v súlade so zákonom o zdravotnom poistení,

keď hradila lieky za dlžníkov v rámci odkladnej zdravotnej starostlivosti, teda nielen za neodkladnú
zdravotnú starostlivosť, čo napokon potvrdil aj UDZS v záveroch zistených pri vykonanom dohľade.
Žalovaná I preto pristúpila k rokovaniam so Slovenskou lekárnickou komorou s tým, že nebude v zmysle
platnej legislatívy hradiť odkladnú zdravotnícku starostlivosť za dlžníkov, ktorí sú zverejnení v čase ich
výdaja v zozname dlžníkov. Táto zmena však nemala žiadny vplyv na všeobecné zmluvné podmienky,

keďže obmedzenie úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť pre dlžníkov vyplýva priamo zo zákona,
a to § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení.
32. Vo vzťahu k argumentom ohľadom solidárnej zodpovednosti vyslovila nesúhlas, pretože v danom
prípade nejde o spoločné práva a povinnosti. V tejto súvislosti poukázala aj na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 4. 2016, sp. zn. 14 Co/226/2016. Tiež nesúhlasila s aplikáciou § 257
CSP, keď sa žalobca snaží navodiť dojem, že by priznanie trov konania žalovanej I žalobcovi spôsobilo

finančnú ujmu. Poukázala na fakt, že práve žalobca sa v totožných konaniach viackrát nechal zastúpiť
advokátskou kanceláriou napriek tomu, že výška žalobcovho žiadaného nároku bola rádovo nižšia, ako
suma, ktorú by si žalobca v prípade úspechu uplatnil ako trovy právneho zastúpenia. Žalovaná I nevidí
dôvod, prečo by jej súd nemal priznať účelne vynaložené náklady, ktoré jej vznikli práve činnosťou
žalobcu. Záverom uviedla, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývala

povinnosť žalovanej I uhradiť lieky za žalovanú II.
33. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
34. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
35. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne. Súd prvej inštancie vyčerpávajúco rozhodnutie odôvodnil, zodpovedal všetky podstatné otázky,

ktoré sú nevyhnutné pre správne rozhodnutie vo veci. Na základe riadne zisteného skutkového
stavu, ktorý nebol žalobcom konkrétne namietaný, vyvodil správne skutkové zistenia, na ktoré je
aplikoval správne príslušné právne normy, tieto riadne vyložil vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je podrobné, dávajúce odpoveď na všetky podstatné otázky, a to aj
na tie, ktoré namieta v odvolaní žalobca. Žalovaná I vo svojom vyjadrení k odvolaniu zrozumiteľne,

presvedčivo argumentuje voči námietkam žalobcu. Žalovaná II sa k odvolaniu nevyjadrila. Odvolací
súd predovšetkým zdôrazňuje, že vo veciach žalobcu bolo vydané viacero rozhodnutí odvolacím
súdom, Krajským súdom v Banskej Bystrici, kde súdy vec jednotne právne posúdili, pričom argumenty
žalobcu neuznali za dôvodné, stotožnili sa s argumentáciou žalovanej I. Žalobca v odvolaní používa
tie argumenty, ktoré uvádzal v žalobe a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal.

Odvolací súd len dodáva, že právne vyhodnotenie súdu, ktoré nie je podľa právneho názoru žalobcu,
nezakladá prijateľný odvolací dôvod, o to viacej v prípade, ak žalobca len spochybňuje závery súdu,
avšak presvedčivo nevyvracia záveru súdu.
36. Odvolací súd v súlade s jeho jednotnou rozhodovacou praxou uvádza vo vzťahu k jednotlivým
námietkam žalobcu, že v prípade, ak sa žalobca domáha voči žalovaným 1/ a 2/ náhrady škody v zmysle

§ 420 Občianskeho zákonníka, prípadne § 415 Občianskeho zákonníka, nie je úlohou súdu posudzovať
ústavnoprávnu rovinu jeho nároku. Z ustanovení posudzovaných zákonov nevyplýva ich nesúlad s
Ústavou SR a tento nekonkretizoval ani žalobca. Nepostačuje na jeho úspech v spore len jeho tvrdenie,
že právna úprava je nedôsledná, či vzájomne si odporujúca. Okresný súd správne posudzoval, či boli
naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá žalobcovi vznikla.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka je protiprávne konanie
toho, kto škodu spôsobil, vznik škody ako majetkovej ujmy na strane poškodeného a súčasne príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou. Okresný a ani odvolací súd na strane žalovanej I
nezistil konanie, ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom.
37. Z ust. § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení, v zmysle ktorého dlžníci zverejnení v zozname

dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej, ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti vyplýva, že v prípade
žalovanej II, ktorá bola dlžníkom uvedeným v tomto zozname, vznikol nárok len na úhradu neodkladnej
zdravotnej starostlivosti. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu o nesúlade protirečivosti, či
konkurovaniu si právnych noriem, konkrétne znenia § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2 Zákona o liekocha zdravotníckych pomôckach s ust. § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení. Ustanovenie § 23 ods. 1
písm. x/ Zákona o liekoch sa týka pomeru úhrady zdravotnej poisťovne a poistenca za lieky čiastočne
hradené z verejného zdravotného poistenia a ust. § 23 ods. 2 Zákona o liekoch rieši vyberanie úhrady

za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti inak patrila úhrada podľa osobitného
predpisu. Zákon teda zakazuje vyberať úhradu za lieky, ktoré sú hradené z verejného zdravotného
poistenia.Vprejednávanomprípadevšakliekynebolivôbechradenézverejnéhozdravotnéhopoistenia,
preto by nebolo možné konštatovať porušenie § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2 Zákona o liekoch zo
strany žalobcu v prípade, ak by priamo od žalovanej II žiadal úhradu za vydané lieky, nakoľko žalovaná

II stratila nárok na ich úhradu z verejného zdravotného poistenia momentom jej zverejnenia v zozname
dlžníkov žalovanej I. Skutočnosť, že v zozname dlžníkov je uvedené, že má len informatívny charakter,
neznamená, že by osoba v ňom uvedená dlžníkom v zmysle vyššie uvedených zákonov nebola. Iná by
bola otázka, ak by osoba uvedená v zozname dlžníkov nespĺňala podmienky pre jej uvedenie v tomto
zozname, avšak tieto skutočnosti nie sú predmetom prejednávanej veci a samotného predmetu konania.
Ak teda sa žalobca domáhal voči žalovaným I a II náhrady škody a v konaní nebolo zistené, že by

žalovaná I postupovala v rozpore so zákonom, prípadne by konkrétnym spôsobom došlo z jej strany k
protiprávnemu konaniu, či ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi, nie je možné dospieť k záveru, že
na jej strane došlo k vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá by eventuálne na strane žalobcu vznikla.
38. Odvolacia námietka žalobcu o tom, že v rozsudku absentuje odôvodnenie súdu o neodkladnej
zdravotnej starostlivosti, je tiež nedôvodná. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, že

v danom prípade išlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Tvrdil to až v odvolacom konaní, uvedené
tvrdenie nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom. Na takéto tvrdenie odvolací súd v zmysle § 366
CSP neprihliadol. V spore pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by zdravotná starostlivosť
poskytnutá žalovanej II formou predpísania liekov, mala charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v tomto prípade nešlo o neodkladnú zdravotnú

starostlivosť, keďže v konaní nebol preukázaný opak.
39. Na strane žalovaných I a II nejde o spoločné práva a povinnosti, ohľadom ktorých by sa rozsudok
musel vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na strane žalovaného. Takýto dôsledok z
hmotnoprávnehovzťahumedzižalovanýmiIaIInevyplýva,aninevyplýval.Žalobcaužvsamotnejžalobe
úplne inak kvalifikoval právny dôvod žaloby v prípade žalovanej I a žalovanej II. Predmetom sporu voči

žalovanej I a žalovanej II nie sú rovnaké práva a povinnosti. V danom prípade povinnosť zdravotnej
poisťovne uhradiť zdravotnú starostlivosť za svojho poistenca vylučuje povinnosť jej úhrady zo strany
samotného poistenca a naopak. Z tohto dôvodu je rozhodnutie okresného súdu vecne správne, ak
žalobu voči žalovanej I v celom rozsahu zamietol a vzhľadom na uvedené nebol dôvod na odmietnutie
odvolania tak, ako to tvrdila žalovaná I. odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR,

podľa ktorej nepatrí do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo strany,
aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
strana v konaní (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03). Z týchto dôvodov je rozhodnutie správne aj vo výrokoch
o trovách konania, keď súd priznal ich náhradu úspešnej strane sporu voči strane neúspešnej. Do

úvahy neprichádza ani aplikácia ust. § 257 CSP, pretože odvolací súd na aplikácia tohto ustanovenia
nezistil žiadne dôvody. Ani tzv. neriešenie právnej problematiky nezakladá namietaný nárok, pretože
rozhodujúci je úspech vo veci. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného

práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom

prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd nezistil dôvody
hodné osobitného zreteľa, pričom zdôrazňuje, že nemožno hovoriť o neriešenej právnej problematiky,
pretože o nej bolo rozhodované okresným súdom ako aj odvolacím súdom vo viacerých prípadoch, a
to zhodne.
40.Pretožežalobcažalobunapadolvcelomrozsahu,okreminéhoajspoukazomnato,žeideospoločný

záväzok,odvolacísúdpreskúmalnapadnutérozhodnutievcelomrozsahu.Odtejtoskutočnostisaodvíja
aj výrok o trovách konania. Vo vzťahu k žalovanej I o trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola
v celom rozsahu úspešná žalovaná I, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konaniav plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP). Vo vzťahu k žalovanej II súd vychádzal z jej úspechu v odvolacom konaní, žalovanej II trovy

odvolacieho konania nevznikli, preto je nárok na ich náhradu nepriznal (§ 255 CSP)
41. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).