Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. marec 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/147/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116210037
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116210037.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej
veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951,
proti žalovanému: X. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. X, XXX XX B. B., v konaní o zaplatenie
146,41 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
10C/133/2016 - 74 zo dňa 27. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške
28 % ročne zo sumy 146,41 Eur od 15. 06. 2013 do zaplatenia zamietol a v treťom výroku o nároku na

náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 146,41 Eur
zastavil (prvý výrok), žalobu vo zvyšku zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov konania (tretí výrok).
1.1 Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie a obsahu spisu vyplýva, že žalobca
sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 146,41 Eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne

z tejto sumy od 15. 06. 2013 do zaplatenia. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.01.2017
zobral žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 146,41 Eur z dôvodu úhrady tejto sumy žalovaným. Z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa
29.03.2011 zmluvu o bežnom účte podľa § 708 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
(ďalej aj „Obchodný zákonník“), na ktorom sa žalovaný dostal do debetu. Zmluvu o bežnom účte
vyhodnotil súd prvej inštancie ako spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „O. z.“). Dňa 14.06.2013 uzatvoril žalobca so žalovaným dohodu o splátkovom

kalendári, na základe ktorej mal žalovaný uhradiť žalobcovi sumu 774,22 Eur s úrokom 28 % ročne
v 24 mesačných splátkach s tým, že neuhradenie akejkoľvek splátky bude mať za následok zaslanie
výzvynaokamžitézaplatenieceléhodlhu.Kudňu17.05.2016predstavovaldlhžalovanéhosumu146,41
Eur. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba nie je dôvodná v časti, v ktorej sa žalobca domáhal od
žalovaného zaplatenia zmluvného úroku vo výške 28 % ročne zo sumy nesplatenej istiny 146,41 Eur
od 15.06.2013 do zaplatenia. Uviedol, že tzv. nepovolené prečerpanie upravuje § 2 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“) ako prekročenie. V prípade
prekročenia ide o špecifickú formu úveru spočívajúcu vo faktickom poskytnutí peňažných prostriedkov
nad rámec zostatku na bežnom účte. Pri úprave prekročenia došlo v zákone č. 129/2010 Z. z. k neúplnej
transpozícii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23. apríla 2008 o zmluvách ospotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“). Smernica v čl. 18
ods. 1 stanovuje, že v prípade prekročenia musí zmluva o bežnom účte obsahovať náležitosti uvedené
v čl. 6 ods. 1 písm. e) smernice, t. j. úrokovú sadzbu úveru, podmienky na jej uplatňovanie, akýkoľvek

index alebo referenčnú sadzbu, uplatniteľné poplatky, prípadne podmienky, za ktorých sa môžu meniť.
Konštatoval, že prekročeniu najviac korešponduje úprava v § 710 Obchodného zákonníka s odkazom na
ustanovenie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, teda zmluva o úvere poskytnutého prostredníctvom
bežnéhoúčtu,podľaktoréhosúpodstatnýmináležitosťamizmluvyoúveresumapeňažnýchprostriedkov
poskytnutýchveriteľomazáväzokdlžníkavrátiťjusúrokom.Akniesúvzmluveobežnomúčtepreprípad

prekročenia dohodnuté tieto podstatné náležitosti, nemohlo dôjsť k platnému dojednaniu o prekročení.
Úrok si žalobca uplatňuje len na základe všeobecných zmluvných podmienok v spojení s výveskou
úrokových sadzieb produktov. Žalobca nepredložil samotnú zmluvu o bežnom účte, ktorá by obsahovala
dohodu o úroku a z toho vyplýva, že na úroku z prekročenia sa strany v rámci zmluvy o bežnom účte
nedohodli. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že vo veci nemá preukázané, že strany uzavreli zmluvu o
spotrebiteľskom úvere formou prekročenia. Ak žalobca umožnil žalovanému na jeho bežnom účte čerpať

prostriedky nad rámec zostatku, ide o bezdôvodné obohatenie ako plnenie bez právneho dôvodu podľa
§ 451 ods. 2 O. z. a žalobca má nárok len na vrátenie skutočne prečerpaných peňažných prostriedkov,
ktoré mu už žalovaný vrátil, a nie aj na zaplatenie požadovaného úroku. Z uvedených dôvodov súd prvej
inštancie žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 146,41 Eur od 15.06. 2013 do
zaplatenia zamietol a v časti o zaplatenie sumy 146,41 Eur konanie zastavil, z dôvodu späťvzatia žaloby

žalobcom, nakoľko žalovaný túto sumu uhradil v priebehu konania.
1.2 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) aj podľa § 256 ods. 1 C. s. p. a žiadnej
zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. V časti istiny 146,41 Eur bolo konanie zastavené pre
jej úhradu žalovaným počas konania, a preto súd prvej inštancie skonštatoval, že z procesného hľadiska

zavinil zastavenie konania žalovaný svojou neskorou úhradou a preto má v tejto časti nárok na náhradu
trov konania žalobca od žalovaného v zmysle § 256 ods. 1 C. s. p. V časti úroku vo výške 28 % súd
žalobu zamietol a preto bol plne úspešný žalovaný a má v tejto časti nárok na náhradu trov konania od
žalovaného podľa § 255 ods. 2 C. s. p. Suma úroku značne prevyšuje sumu žalovanej istiny, podľa toho
bol úspešnejší v konaní žalovaný a žalobca by mu mal nahradiť pomernú časť trov konania. Žalovaný

si však nárok na náhradu trov konania neuplatnil (ani mu podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli), a
preto súd prvej inštancie ani jednej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodu uvedeného

v § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal odvolanie aj proti tretiemu výroku
rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že
súd prvej inštancie opomenul pri právnom hodnotení sporu ustanovenie § 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z. z., ktoré hovorí, že prekročením je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje

spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom
účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Ustanovenie všeobecných
obchodných podmienok žalobcu o dojednanom úroku takmer doslovne kopíruje túto zákonnú úpravu.
Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je odplatou, ktorú klient platí banke za
čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. S oprávnením banky

požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník tak aj § 18 zákona č. 129/2010
Z. z. Žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 zo dňa 9.11.2016, v zmysle
ktorého sa má článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES vykladať
tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden dokument. Náležitosti zmluvy o
úveroch nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj

v obchodných podmienkach, všeobecných obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy a sú súčasťou zmluvy aj keď ich klient nepodpísal. Zmluva o bežnom
účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaj o výške úroku tak ako
uvádza súd prvej inštancie. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. postačuje, aby veriteľ informoval
spotrebiteľa o úrokovej sadzbe na trvanlivom médiu. Všeobecné obchodné podmienky i výška sadzieb

je zverejnená žalobcom na jeho web stránke a na každom jeho obchodnom mieste. Žalovaný bol
informovaný o prekročení na účte výpismi z účtu. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a
zaviazal žalovaného, aby uhradil dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal munáhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za
konania na oboch inštanciách.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo

4. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p.
preskúmal vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodu vymedzeného v odvolaní podľa
§ 380 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,

že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý
verejný záujem a dospel k názoru, že napadnutý druhý aj tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie sú
vecne správne a je potrebné ich podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť. Reagujúc na odvolacie námietky
žalobcu na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
uvádza nasledovné:

5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca svoj nárok na zaplatenie 28 % ročného úroku zo sumy 146,41
Eur od 15.06.2013 do zaplatenia odvodzuje zo zmluvy o bežnom účte uzatvorenej so žalovaným dňa
29.03.2011 v spojení so všeobecnými obchodnými podmienkami účinnými od 01.04.2016 a úrokovými
sadzbami produktov účinnými od 01.05. 2016. Predmetnú zmluvu o bežnom účte žalobca súdu prvej

inštancie ani odvolaciemu súdu nepredložil a k žalobe pripojil len dohodu o splátkovom kalendári zo dňa
14.06.2013.Pokiaľideovšeobecnéobchodnépodmienkyavýveskuúrokovýchsadziebproduktov,ktoré
by mali byť podľa žalobcu súčasťou zmluvy, tieto neboli žalobcom predložené, nakoľko boli priložené len
všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.04.2016 a úrokové sadzby produktov v znení účinnom od
01.05.2016, pričom zmluva o bežnom účte bola uzatvorená dňa 29.03.2011, t.j. viac ako päť rokov pred

ich účinnosťou. Zo spisu nevyplýva, že práve predložené všeobecné obchodné podmienky boli účinné
aj v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte. Rozporuplné sú aj tvrdenia žalobcu, keď na jednej strane v
dohode o splátkovom kalendári uvádza, že so žalovaným uzavrel zmluvu o povolenom prečerpaní, na
základe ktorej poskytol žalovanému úver formou povoleného prečerpania vo výške 1500,- Eur (pričom
žiadnu zmluvu nedoložil) a v odvolaní uvádza, že „strany nemali dohodnuté povolené prečerpanie na

účte, žalobca umožnil žalovanému prekročenie“.

6. Podľa bodu 3.12 druhá a štvrtá veta Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od
01.04.2016 nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje
majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte.

Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný
na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“.

7. Podľa § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o bežnom účte sa
na účely tohto zákona rozumie prekročením automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje

spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte
spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Podľa § 1 ods. 5 zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu 30.11.2011 sa na spotrebiteľský úver vo forme prekročenia
vzťahujú ustanovenia § 1, § 2, § 9 ods. 6, 7 a 8, § 11, § 15 ods. 1 a 2, § 18, § 20, § 21, § 23, 25 až
27 tohto zákona.

8. V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje
možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne
v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe,

ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania
a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť.

9. Odvolací súd uvádza, že zákonná úprava pojem „nepovolené prečerpanie účtu“ nepoužíva. Z
citovaných ustanovení vyplýva možnosť majiteľa účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec

vlastných prostriedkov ako podstatný znak prekročenia. Nepovolené prečerpanie prostriedkov na účte
v zmysle, v akom ho definujú všeobecné obchodné podmienky žalobcu účinné od 01.04.2016, resp.
prekročenie v zmysle, v akom ho definuje zákon č. 129/2010 Z. z je svojím charakterom úverom, z
ktorého za určitých podmienok vzniká veriteľovi nárok na úrok.9.1 Zmluva o bežnom účte uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §
52 a nasl. O. z. nakoľko žalobca pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa, keďže

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
9.2 Všeobecné obchodné podmienky sú pre strany zmluvy, ktorej súčasť majú tvoriť záväzné len
v prípade, ak boli zmluvnej strane známe. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011: „zmluvné strany musia s týmito obchodnými podmienkami vyjadriť
súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim
zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy. V prípade sporu predpokladanú znalosť týchto
podmienok treba preukázať. Bude tak povinná strana, ktorá sa znalosti týchto podmienok dovoláva“.
Odvolací súd dodáva, že i keď predmetom konania vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn.
2Cdo/245/2010 bolo skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky, rozhodnutie je aplikovateľné aj na

prejednávanú vec. Odkaz na všeobecné obchodné podmienky a úrokové sadzby produktov zverejnené
v priestoroch pobočiek banky alebo na webovej stránke nie sú pre spotrebiteľa dostatočnou informáciou
a nepreukazujú, že žalovaný bol o nich riadnym spôsobom oboznámený. Žalobca nepreukázal, že
žalovaný mal možnosť oboznámiť sa so všeobecnými obchodnými podmienkami upozorňujúcimi podľa
tvrdenia žalobcu na nárok na úrok z prekročenia vo výške 28 % ročne, ktorý si voči nemu nárokuje a

žalovaný nemal možnosť ani predmetný nárok na úrok namietať, ak bol vopred určený vo formulárovo
pripravených všeobecných obchodných podmienkach a v úrokových sadzbách produktov.
9.3 Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ
možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah a ak dodávateľ
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú

za individuálne dojednané (§ 52 ods. 2, 3 O. z.). Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak úrok nebol so
žalovaným individuálne dojednaný, ale bol len jednostranne určený žalobcom mimo uzatvorenej zmluvy
o bežnom účte vo všeobecných obchodných podmienkach a sadzobníku úrokových produktov (ako tvrdí
žalobca), na základe zmluvy žalobcovi nárok na úrok z prečerpania nevznikol.
9.4 Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nie je prípustné, aby mal veriteľ nárok

na zaplatenie úroku z prekročenia len na základe toho, že spotrebiteľovi prečerpanie fakticky umožní a
úrokovú sadzbu si určí sám (vlastnými sadzbami úrokových produktov) a postačí, aby spotrebiteľa o jej
výške informoval v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. K tvrdeniu žalobcu, že postačuje, ak žalovaný
bol informovaný o prekročení na účte výpismi z účtu odvolací vyslovuje názor, že ustanovenie § 18 z. č.
129/2010 Z. z. nemožno vykladať tak, že pokiaľ veriteľ umožní spotrebiteľovi prekročenie bez toho, aby

bol tento vopred informovaný a bez toho, aby prejavil vážny záujem a svoju vôľu právne relevantným
spôsobom o poskytovanie služby prečerpania (prekročenia) na účte, ktorého je majiteľom, a až následne
mu žalobca oznamuje informácie s tým súvisiace prostredníctvom výpisu z účtu, vzniká spotrebiteľovi
povinnosť zaplatiť jednostranne určené úroky a poplatky, ak smernica ako správne uviedol súd prvej
inštancie vyžaduje výslovnú dohodu o úrokovej sadzbe úveru formou prekročenia priamo v zmluve o

bežnom účte.
9.5 Odvolací súd konštatuje že, úlohou všeobecných zmluvných podmienok je spresniť a rozvinúť
niektoré ustanovenia zmluvy, prípadne upraviť určité technické náležitosti. Ústavný súd Českej republiky
v náleze sp. zn. I.ÚS
3512/11 zo dňa 11.11.2013 uvádza, že: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských

smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné
do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit
k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl
dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti
spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud

tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat
právní ochranu.“ Ústavný súd v citovanom rozhodnutí uviedol aj to, že v spotrebiteľských zmluvách je
možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť v zákonných limitoch, medzi ktoré patrí, že nesmú
(pod hrozbou absolútnej neplatnosti podľa ustanovení O. z.) obsahovať dojednania, ktoré sú v rozpore
s požiadavkou dobrej viery a znamenajú k ujme spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán. Uvedenie podstatnej náležitosti zmluvy akou je výška úroku z úveru
vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a pripravil ich
výlučne veriteľ takúto nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vyvoláva.9.6 Odvolací súd vyhodnotil námietky žalobcu ohľadne nepriznania požadovaných úrokov vo výške 28 %
ročne vyplývajúcich len zo všeobecných zmluvných podmienok ako nedôvodné, pretože účtovaný úrok
nebol individuálne dohodnutý a žalovaný nemal možnosť ovplyvniť obsah všeobecných obchodných

podmienok a sadzby úrokových produktov. Žalobca nepreukázal, že žalovaný mal možnosť sa so
všeobecnými obchodnými podmienkami a sadzbami úrokových produktov v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o bežnom účte oboznámiť, resp. že sa s nimi naozaj oboznámil. Žalobca nepredložil
v konaní zmluvu o bežnom účte ani všeobecné obchodné podmienky a úrokové sadzby účinné v čase
uzatvorenia zmluvy, na základe ktorých mal byť úrok dohodnutý. Z uvedeného vyplýva, že strany sa na

úroku z prekročenia ako podstatnej náležitosti zmluvy o úvere nedohodli. Z výpisu z účtu žalovaného
za obdobie od 17.05.2013 - 17.06.2013 vyplýva, že žalovaný disponoval na svojom účte s peňažnými
prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, vedeného u žalobcu ako veriteľa
tým, že aj keď bol zostatok na účte ku dňu 17.05.2013 záporný (-775,31 Eur), vybral dňa 14.05.2013
sumu 350,- Eur z bankomatu, dňa 15.05.2013 ďalšiu sumu 140,- Eur, dňa 16.05.2013 sumu 220,- Eur a
uskutočňoval prostredníctvom platobnej karty drobné nákupy a pokračoval vo výberoch z bankomatu aj

po zistení záporného zostatku na účte, teda k prekročeniu v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.
z. došlo, uvedené však nestačí na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť aj úrok vo výške 28 % ročne
zo sumy prekročenia z dôvodov uvedených už v bode 7. - 9.5 odôvodnenia tohto rozsudku.

10. Odvolací súd dodáva len ako argument navyše, že žalobca nárok na úrok 28 % ročne z dlžnej

sumy odvodzuje z čl. 3 bodu 3.12 všeobecných zmluvných podmienok účinných od 01.04.2016, pričom
uvedená zmluvná podmienka s rovnakým obsahom už bola rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k.
36C 117/2013-55 zo dňa 29. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 6Co 91/2014 zo dňa 24.03.2015 vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Vzhľadom k
tomu bolo povinnosťou žalobcu zdržať sa ďalšieho uplatňovania tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky

a rovnako aj uplatňovania nárokov z nej vychádzajúcich.

11. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného
konania podľa pomeru ich úspechu vo veci (§ 255 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.)
taktiež vecne správne, pretože hoci bol v konaní úspešnejší žalovaný a žalobca by mu mal nahradiť

pomernú časť trov konania, z obsahu spisu vyplynulo, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, a
preto môže súd vysloviť, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania, resp. že žiadnej
zo strán náhradu trov konania nepriznáva.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by žalobcovi
vznikla povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu
žalovaného v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanému odvolací
súd nepriznal z dôvodu, že mu preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu
žiadne jeho trovy v odvolacom konaní nevyplývajú (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10.2016).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).