Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/10/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607209632
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5607209632.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingová 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: I. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. XXX, XXX XX F., o vymoženie 1 306,51 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu F. XX, XXX XX H., pod sp.

zn. EX 6497/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
8Er/950/2007-17 zo dňa 13.08.2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Návrhy oprávneného na prerušenie konania, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p., z
a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie, ktoré
začalo na základe návrhu oprávneného zo dňa 1.12.2007 u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého dňa 7.12.2007, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vymáhanej od povinného na základe

rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 6128/07 zo dňa 10.9.2007, vydaného Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, zastavil.
Oprávnenému a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Poukázal na § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní.

V odôvodnení uviedol, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 05.04.2007 uzavretá Zmluva o úvere
č. 5370928, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky vo výške 20 000,- Sk
(663,88 Eur) a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v dohodnutých splátkach.
Konštatoval, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť o. i. podmienku
písomnej formy, ktorá v danom prípade nie je splnená. Rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá

v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. V takejto forme absentuje písomná forma uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (doložky). Z
uvedeného súdu dospel k záveru o neexistencii platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorá, ak
nie je uzavretá písomnou formu, je neplatná. Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť
spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou. Rozhodcovská doložka neuzatvorená
písomnou formou nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani

na vydanie rozhodnutia, ktoré by sa následne mohlo stať spôsobilým exekučným titulom. Pre absenciu
vykonateľného exekučného titulu súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.O trovách exekúcie súd rozhodol pri aplikácii § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Súdny exekútor
si uplatnil náhradu trov exekúcie, avšak tieto v súdom stanovenej lehote nevyčíslil, preto mu súd ich
náhradu nepriznal. Oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie uplatnil trovy exekúcie, avšak nakoľko

nebol v exekúcii úspešný, keď exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená z dôvodu
neexistencie vykonateľného exekučného titulu, súd mu náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
písomným podaním zo dňa 31.08.2012. V odvolaní tvrdil, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, poukazujúc na ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.,
b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, s poukazom na ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.,
c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom s poukazom na
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.,
d) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p..

Alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky

v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátané sporov o jej neplatnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené:
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo
b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K bodu A. odvolania poukazoval, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že je dôležité

pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.,
ďalejlen„Exekučnýporiadok").Konštatoval,žeexekučnýsúdniejesúdomvzmysle§40anasledujúcich
zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej

žalobe. Konštatoval, že zákonodarca kreáciou ustanovenia § 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní
prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný
rozhodcovský súd, len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v
§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Tvrdil, že z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten istý štátny
orgán - všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom

rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného dlžníka. Základné práva totiž nevytvárajú
len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie a tento účel nemôže
prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Konštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovalaprávnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočné po tom, čo takýto prostriedok už

nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je
odlišný.Konštatoval,ževyššieuvedenétvrdeniejepotrebnézohľadniťajzpohľadukonštrukciebremena
tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Konštatoval, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40
zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva

spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je
v rozpore s ústavným právom žalobcu - oprávneného na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a
princípom právnej istoty. Konštatoval, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny
predpis dovoľuje dvojitý výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať

právny predpis spôsobom ústavne konformným. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj
ochrany základných práv je potrebné zvýrazňovať problém plynutia času. Konštatoval, že ak ust. § 41
zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel, teda zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami

rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Konštatoval, že zákon o
rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou
cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to

vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali s poukazom na § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v
spojení s § 159 O.s.p.. Konštatoval, že iba v rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (§
40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia
rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Konštatoval, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení rozhodnutia
uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase, keď
došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto
žalovanému - dlžníkovi nič nebráni využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Konštatoval, že exekučný súd s takýmto rozsudkom musí nakladať

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a
neprípustneuplatnilrozdielnyprocesnýpostupvprípade,akoprávnenýuplatňujesvojeprávonazáklade
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že exekučný súd nie je
oprávnenýposudzovaťvecnúsprávnosť,tedaskutkovéaprávnezáveryrozhodnutiavšeobecnéhosúdu,

ani rozsudku rozhodcovského súdu a exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutia,
ktoré sú exekučným titulom.

Súčasne podal návrh podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal, aby súd postupom podľa tohto
ustanovenia prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Konštatoval, že v tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to

bez akejkoľvek časovej limitácie.

K bodu B. odvolania uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ust. § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd
zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ustanovení § 45 ods. 1 písm. b)

alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Tvrdil, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov rozhodcovskom
konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam
§ 45 ods. 2 s významom § 40 a v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril takkomplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne
postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Tvrdil, že nie je totižto z hľadiska princípu právnej istoty
aochranydôveryvšetkýchsubjektovprávavprávnyporiadokmožné,abyparalelnepoprisebeexistovali

rovnocenné opravné mechanizmy, zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že ak
by uvedené tvrdenie nebolo pravdivé, opravný mechanizmus upravený v § 40 a nasledujúcich zákona o
rozhodcovskom konaní by nemal žiadny zmysel, pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy
mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným súdom. Navyše, v takto uskutočňovanej revízii sa
účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení než by tomu bolo v prípade revízie uskutočnenej podľa §

40 a nasledujúcich zákona o rozhodcovskom konaní, pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia,
dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského
rozsudku. Konštatoval, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu, alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia,
len na návrh účastníka konania. Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasledujúcich

zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od
právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

K bodu C. odvolania konštatoval, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo
rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj začatia konania na návrh, poukázal na

čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor"), ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl.1 Protokolu č. 1
k Dohovoru a konštatoval, že oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Poukazoval na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorá ustanovuje všeobecný zákaz

diskriminácie. Tvrdil, že oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom na fakt, že exekučný súd rozhodol o
jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako
žalovaný. Tvrdil, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Poukázal na princíp rovnosti zbraní,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy,

ktoré princípy postupom exekučného súdu boli porušené, ako aj právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie .

Ďalej oprávnený tvrdil, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, pričom nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Má zato, že postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše
dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa,
ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a je nútený ho preto voči povinnému vymáhať.

Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi - oprávnenému averziu
a pocity antipatie a práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci
vypočuť žalobcu a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Pričom exekučný súd takto nepostupoval,
neoboznámil žalobcu so všetkými predloženými dôkazmi, stanoviskami a nedal mu možnosť vyjadriť
sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Poukázal na to, že kontradiktórnosť súdneho procesu

sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Ďalej uviedol, že súd
vylúčil svojím rozhodnutím možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným
uskutočnením procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania,pričomnegáciazásadydvojinštančnostikonaniaexekučnýmsúdomohľadomposúdeniamerita
veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu a
na spravodlivý súdny proces.

K dôvodom uvedeným pod písmenom D., v ktorom oprávnený namietal, že súd svojím postupom

odňal oprávnenému ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom konštatoval, že v napadnutom
uznesení súd viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie a konštatuje aj
iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonával dokazovanie. Konštatoval, že exekučný súd však vo
veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zisteniaskutočného stavu a nemal teda dostatočný podklad pre rozhodnutie. Ďalej pokiaľ vykonal dokazovanie
exekučnýsúd,totodokazovanienebolovykonanézákonnýmspôsobom,atopredovšetkým,žeúčastníci
konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na

preukázanie tvrdených skutočností.

K bodu E. odvolania, v ktorom namieta oprávnený, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveci,poukázal,ževnapadnutomrozhodnutísúduvádza,žerozhodcovskádoložka,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon

v konaní je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1
písm. c) o rozhodcovskom konaní je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Ďalej poukazoval na to, že ak by odvolací súd napriek vyše uvedenému usúdil, že exekučný je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdil, že táto je platná, poukázal na §
53 ods. 1 OZ a konštatoval, že od 01.01.2008 je na základe § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľnú

podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval,
že dojednanie v predmetnej zmluve, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu,
však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní a dáva táto
doložka účastníkovi zmluvy možnosť obrátiť sa na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, pričom nejde

o fiktívnu možnosť voľby, ale reálnu skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Tvrdil, že možnosť
voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ.

Ďalej sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského
súdu nevýhodné, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú, teda značnú. Nesúhlasil s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch, poukázal na ustanovenie § 497 a nasledujúcich, ako aj § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka a tvrdil, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov,

tak ako tvrdil nesprávne prvostupňový súd. Konštatoval, že predmetnú zmluvu, vzhľadom aj na charakter
podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné posudzovať na základe zákona o spotrebiteľských
úveroch.

Ďalej tvrdil, že súd nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania dohodnutých v predmetnej

zmluve. Poukázal, že 0,25 % denný úrok z dlžnej sumy má len sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Poukázal na to, že oprávnený poskytuje úvery z
vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov a vzhľadom na uvedené podmienky,
za ktorých oprávnený poskytol povinnému úver, vzhľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného, sú
dohodnuté úroky primerané. Ďalej poukazoval na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a

keďže predmetný zmluvný vzťah založený medzi oprávneným a povinným je obchodno-záväzkovým
vzťahom, nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR Obdo 3/96 zo dňa
16.05.1996, ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré umožňujú pre obchodné záväzkové
vzťahy dojednávať úrokovú sadzbu kvázi neobmedzenie.

Ďalej k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci
súd taktiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu,
poukázal na to, že oprávnený v rámci predmetu podnikania poskytuje úvery z vlastných zdrojov
a má za to, že podľa § 499 Obchodného zákonníka bol kompetentný dojednať odplatu v prípade

príslušného poplatku pozostávajúceho z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Taktiež poukázal, že v prípade poplatku za zasielanie
upomienok oprávnený uvádza, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere, sa zaviazal povinný uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok sumu 1,99 € ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Poukazoval na to, že exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a to, že exekúcia sa bude
vykonávať v celom rozsahu alebo nie, už raz súd posudzoval a už raz právoplatne rozhodol, keď bol
povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúciea exekučný titul, pričom poveril exekútora vykonávaním exekúcie. Z tohto dôvodu s poukazom na § 44
ods. 2 Exekučného poriadku možno vykonávať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch
vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 ZoRK, dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona

o rozhodcovskom konaní, len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
exekučný súd uskutočňuje revíziu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, poukázal na
nejasnosti právneho základu - smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom
rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov. Poukázal na
rôzne anglické, české, poľské, nemecké a francúzske znenie smernice Rady 93/13/EHS, a to pod písm.

q) ods. 1 prílohy a konštatoval, že nevyplýva z porovnania všetkých jazykových znení písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS, ako aj z jeho účelu znenia a kontextu, že iba taká rozhodcovská
doložka a také rozhodcovské konanie možno považovať za neprijateľné, ktoré kumulatívne alebo
jednotlivo A.- neposkytuje spotrebiteľovi právo, alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na
všeobecný súd, pod písmenom B.- neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, pod písmenom C.- vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je
upravená právnymi predpismi, pod písmenom D. - nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom, alebo
ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný
vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Konštatoval, že súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami v uvedenej smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú v zmluve o úvere.

Oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil už vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Vo vyjadrení zo dňa 13.12.2012 (č.l. 34 spisu) zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu oprávneného
nemieni vyhovieť v celom rozsahu. S dôvodmi rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka sa plne
stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. K dôvodom
uvedeným v odvolaní oprávneného uvádza, že nekorešpondujú s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko ho vydal orgán na

to nepríslušný, keď svoju právomoc konať a rozhodnúť odvodzoval od rozhodcovskej doložky, ktorá v
rozpore s ust. § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní nie je uzatvorená písomnou
formou.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal napadnuté rozhodnutie v rozsahu

stanovenom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajskýsúdkonštatuje,žeokresnýsúdvdostatočnomrozsahuzistilskutočnostirozhodnépreposúdenie
danej veci a vecne správne rozhodol. Čo sa týka právneho posúdenia veci, krajský súd k námietkam

oprávneného konštatuje nasledovné.

K odvolacej námietke, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec verejnej právomoci a k
námietke oprávneného, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmavanie exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka nie je dôvodná. Exekučný

súd preskúmal exekučný titul len vo vzťahu, či tento je alebo nie je formálne alebo materiálne
vykonateľný. Predbežne sa musel súd zaoberať otázkou prípadnej platnosti, či neplatnosti exekučného
titulu. S tým súvisí aj námietka oprávneného, že súd nemal právomoc preskúmať uvedený exekučný
titul vôbec.Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či predložený exekučný titul je vydaný v
súlade so zákonom a dobrými mravmi, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a to nielen

pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. Rozhodujúcou právnou otázkou,
ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej
doložky. Najvyšší súd vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu
preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Aj vo veci 3Cdo 146/2011 judikoval „pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd právomocný prejednať daný spor, nie je exekučný súd
viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Krajský súd konštatuje, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či predložený
exekučný titul je vydaný v súlade so zákonom a dobrými mravmi, a to v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania, a to nielen pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní.
V danom prípade posúdenie exekučného titulu, k posúdeniu materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Preskúmanie exekučného titulu z pohľadu naplnenia materiálnych podmienok jeho platnosti je
teda prieskumom, ktorý je v rámci exekučného konania dovolený exekučnému súdu. Nič na tom nemení
skutočnosť, že bolo vydané exekučným súdom poverenie, k prieskumu exekučného titulu dochádza

po vydaní poverenia. Bolo v kompetencii prvostupňového súdu rozhodcovskú doložku preskúmať z
pohľadu možnej neplatnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, Smernice Rady 93/13/EHS
zo dňa 05.04.1993. Súd ďalej konštatuje, že exekučný súd neposudzoval rozhodcovský rozsudok v
jeho merite (podľa atribútov uvedených v § 45 č. zák. 244/2002 Z.z.), ale skúmal len rozhodcovskú
doložku-procesnépodmienky,čimoholbyťrozhodcovskýrozsudokvôbecvydaný,zpohľaduprávomoci

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nerušil ani nemenil exekučný titul, jeho vecnou správnosťou sa
nezaoberal.

Čo sa týka námietky, že rozhodol bez toho, aby bol podaný návrh na začatie takéhoto konania, súd
odkazujena§58ods.1Exekučnéhoporiadku,podľaktoréhoexekúciusúdmôžezastaviťajbeznávrhua

v rámci exekučného konania exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu konania môže skúmať či sú, alebo nie
sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a v prípade, ak má
preukázané ich splnenie, môže exekúciu bez návrhu zastaviť. Na námietku oprávneného, že exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah rozhodcovského rozsudku, exekučný súd uvádza,
že exekučný súd žiadnym spôsobom nezrušil ani nezmenil obsah rozhodcovského rozsudku, len ho

podrobil prieskumu ohľadne formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Výsledkom prieskumnej činnosti
exekučného súdu nebola zmena, alebo zrušenie exekučného titulu, ale zastavenie exekučného konania.

Čo sa týka návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., krajský súd
uvádza nasledovné.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania, napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v
zneníneskoršíchpredpisov,§68dzák.č.97/1963Zb.omedzinárodnomprávesúkromnomaprocesnom

v znení zák. č. 589/2000 Z.z..

Uvedené ustanovenie Exekučného poriadku explicitne uvádza, že exekučné konanie nie je možné
prerušiť. Výnimku z tejto zásady predstavuje len tá situácia, keď osobitný zákon prerušuje, nie upravuje,
ako je tomu napr. pri § 68 d zák. č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, keď podaním návrhu

na uznanie cudzieho rozhodnutia sa konanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie prerušuje až
do právoplatného rozhodnutia o uznaní. V danom prípade vnútroštátny právny poriadok neupravuje
situáciu, že by sa exekučné konanie prerušilo, keď je podaný návrh na prerušenie podľa § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p.. Preto nie je možné v tejto procesnej situácii vyhovieť takémuto návrhu a prerušiťexekučné konanie. Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p.pretosúdzamietol,nezaoberajúcsaprípadnoudôvodnosťoučibezdôvodnosťoutakéhotonávrhu.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že oprávnený namietal nesúlad § 44 ods. 2 prvá a
druhá veta Exekučného poriadku, pričom však exekučný súd v konkrétnom prípade nerozhodoval podľa
tohto zákonného ustanovenia, nejedná sa o rozhodnutie prvostupňového súdu pri vydávaní poverenia,
ale ide o rozhodnutie o zastavení konania. Preto toto ustanovenie v danej veci nemá ani právny súvis.

K námietke, že exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, aj keď
nebol podaný návrh a ani neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti, súd uvádza, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví
na návrh, alebo aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má zákonné oprávnenie skúmať
podmienky na zastavanie exekučného konania aj bez návrhu a samotné exekučné konanie môže bez
návrhu zastaviť.

Nedôvodná je tiež námietka, že oprávnený bol diskriminovaný v súdnom procese pred exekučným
súdom, pretože mal mať výrazne nevýhodné postavenie. Tvrdenými odlišnosťami sú nevypočutie
oprávneného a jeho neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami, dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu.
Krajský súd uvádza, že Exekučný poriadok pri zastavení konania nepredpisuje obligatórne vytýčenie

pojednávania, na ktorom by boli účastníci konania. Tak ako nebol v konaní osobitne vypočutý povinný,
nebol ani oprávnený. Obaja účastníci teda mali v tomto ohľade rovnaké postavenie.

Úplne nedôvodná je námietka oprávneného, že nebol oboznámený so stanoviskami a dôkazmi, ktoré
vyplývajú zo súdneho spisu. Procesným oprávnením ktoréhokoľvek účastníka konania je nahliadať do

súdneho spisu (§ 44 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Nie je povinnosťou exekučného súdu,
aby doručoval oprávnenému fotokópie súdneho spisu, alebo jeho časti, je naopak právom oprávneného
(ktoré môže a nemusí využiť), aby sa so spisom osobne oboznámil. Ak toto oprávnenie oprávnený
nevyužil, v žiadnom prípade sa nejedná o diskrimináciu zo strany exekučného súdu. Je nepodložené
tvrdenie oprávneného, že exekučný súd použil dôvody iného postavenia v súvislosti s postavením

žalobcu ako podnikateľského subjektu a že by ho vylúčil z možnosti zhmotnenia majetkovej hodnoty,
ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Zásada rovnosti zbraní bola v plnom rozsahu
zachovaná. Námietka, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú normu, ako bolo
vyššie uvedené, súd aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
zák. č. 244/2002 Z.z. a nezistil žiaden nesúlad aplikácie týchto noriem či už s exekučným poriadkom, s

Ústavou SR, pričom aplikácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nebola realizovaná.

Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských
štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok súdneho dvora EÚ Pannon C-243/08). Odvolací súd poukazuje
na to, že v danej veci došlo k zastaveniu exekúcie bez toho, aby otázky tykajúce sa aplikácie a
výkladu smernice 93/13/EHS boli vôbec posudzované. Súd ďalej poukazuje na to, že otázky boli
odvolateľom koncipované tak, že by v podtexte zaznieval právny názor oprávneného o tom, že súdy za
každých okolností zakazujú rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, resp. že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré
aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožitelnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto koncipované otázky neriešia právny základ daného
prípadu, a to zastavenie exekúcie pre formálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. V odôvodnení
tohto návrhu oprávnený poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice,

a to v prílohe pod písm. q). Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezaložil na
spornom preklade uvedenej smernice, ani nespochybnil vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského
súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne, nepodstatnými sú v
súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice.

Čo sa týka odvolacej námietky, keď odvolateľ poukázal, že v napadnutom rozhodnutí súd uvádza,
že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi a že jej výkon v konaní je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj námietok odvolateľa,
v ktorých uviedol, že sa nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanierozhodcovského súdu nevýhodné, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, ďalej že nesúhlasí s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, dojednaná výška úrokov z omeškania

úverovej zmluvy nie je v rozpore s citovanými ustanoveniami Obchodného zákonníka, a že nie je
podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a tvrdenia
o tom, že poplatok za poskytnutie úveru a za zasielanie upomienok, ktorý bol dohodnutý v obsahu
úverovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienkach, je v súlade so zákonom, ako aj námietky, že
všeobecný súd vo svojom uznesení (str. 10) tvrdí, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje

riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a že sa
súd nevysporiadal s výkladovými pravidlami v uvedenej smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú v zmluve o úvere, krajský súd konštatuje, že týmito odvolacími
námietkami sa odvolací súd nezaoberal z toho dôvodu, že tieto skutočnosti neboli v napadnutom
rozhodnutí prvostupňovým súdom posudzované. Aj v tejto časti sú dôvody odvolania nedôvodné.

Vzhľadomnauvedenésúddospelkzáveru,ženapadnutérozhodnutieokresnéhosúdujevecnesprávne
a pri aplikácii § 219 ods. 1 O.s.p. toto napadnuté rozhodnutie odvolací súd ako vecne správne potvrdil.
Návrhoprávnenéhonaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.b),c)O.s.p.akonedôvodnýzamietol
a potvrdil napadnuté rozhodnutie aj v časti o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešným účastníkom súd náhradu trov nepriznal, lebo ich náhradu nežiadali.