Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. november 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5608207745
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5608207745.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu AF-CAR, s.r.o., so sídlom v Liptovskom
Mikuláši, Okoličianska 65, IČO: 36 399 621, zastúpeného advokátskou kanceláriou Geško s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Velehradská 33, IČO: 36 740 101, adresa pre doručovanie písomností: Bratislava,
Staré Grunty 18, proti žalovanému JURKI - HAYTON s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prístavná 2, IČO: 31
332 251, zastúpenému VIVID LEGAL, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, IČO: 36 807 915,

o vypratanie nehnuteľnosti odstránením stavby a hnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš pod sp. zn. 4 C 197/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29.
júna 2016, sp. zn. 6 Co 43/2016, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. októbra 2015,
č. k. 4 C 197/2008-593 uložil žalovanému podľa § 126 Občianskeho zákonníka povinnosť do troch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na svoje náklady vypratať pozemok parc. č. KN-C XXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 15 561 m2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú.
L., obec T., okres T., evidovaný Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom, a to

odstránením mobilného sociálneho zariadenia pre zamestnancov, plechovej búdy slúžiacej ako sklad,
predajne, jednoproduktového výdajného stojana pohonných hmôt Adast a odlučovača ropných látok
AQUAFIX DHF 101 E - tzv. lapol. Zároveň týmto rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do troch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na svoje náklady vypratať pozemok parc. č. KN-C XXX/XX -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. L., obec
T., okres T., evidovaný Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom, a to odstránením

dvoch jednoproduktových výdajných stojanov pohonných hmôt Adast, dvoch nadzemných oceľových
dvojplášťových nádrží - tzv. BENCALOR a drevenej búdy - tzv. kiosku. Napokon súd prvej inštancie
rozhodol o povinnosti žalovaného do troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na svoje náklady
odstrániť stavbu čerpacej stanice PHM súpisné číslo XXX, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, pre
k. ú. L., obec T., okres T., evidovanú Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom,
stojacu na pozemku parcely č. KN-C XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2 pre

k. ú. L. obec T., okres T., evidovanú Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom.
Rozhodnutie o náhrade trov konania si vyhradil na samostatné uznesenie. Mal za to, že dočasné právo
mať na cudzom pozemku stavbu sa nemôže premeniť na trvalé právo len tým, že pozemok nadobudne
nový vlastník, ktorý je o existencii stavieb informovaný; vedomosť nadobúdateľa o existencii stavby
nemôže založiť úspešnú námietku proti vlastníckej žalobe na vypratanie pozemku po zániku práva
mať na ňom stavbu. Stavba čerpacej stanice na pozemku žalobcu je stavbou oprávnenou, nakoľko

právny predchodca žalovaného ako stavebník, hoci nevlastník pozemku, na ktorom bola zriadená, mal
k pozemku relevantný právny titul (nájomnú zmluvu). Rovnako sa jedná o stavbu postavenú na základepríslušných administratívnych predpisov a rozhodnutí, teda sa nejedná o tzv. „čiernu stavbu“. Žalovaný,
ani jeho právny predchodca tak nemal k pozemku vo vlastníctve žalobcu časovo neobmedzené právo
umožňujúce mať na pozemku stavbu čerpacej stanice. Z obsahu Zmluvy o podnájme nepochybne

vyplýva, že žalovaný si musel byť vedomý dočasnosti svojho oprávnenia a že musel byť na nutnosť
uvedenia pozemku do pôvodného stavu pripravený, čo vyplýva aj z ustanovenia čl. VII. Zmluvy
o podnájme nebytových priestorov. Právny predchodca žalovaného stavbu čerpacej stanice zriadil
na pozemku, v tom čase vlastnícky patriacom právnemu predchodcovi žalobcu, na základe časovo
obmedzeného práva, o čom svedčí rozhodnutie Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši zo dňa 23.

novembra 2000, č. ŠVS-2000/02571, týkajúce sa úseku štátnej vodnej správy. Podnájomný vzťah
žalovaného k predmetnému pozemku zanikol zánikom hlavného nájomného vzťahu medzi žalobcom,
ktorý vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a
nájomcom. Podnájom je vzťah akcesorický a teória práva vymedzuje podnájom ako nájom nájomného
práva, t. j. odvodené užívacie právo k predmetu podnájmu za odplatu, ktoré zaniká najneskôr s nájmom
(uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 317/2009 zo dňa 30.11.2009). Napriek tomu, že žalovanému

zanikol podnájomný vzťah na základe Zmluvy o podnájme nebytových priestorov s AUTOTREND -
Q., T. a podnájomcovi vznikla povinnosť po ukončení doby nájmu ním prenajaté priestory dať do
predchádzajúceho stavu, tak uvedenú zmluvnú povinnosť nesplnil. Predmetom Zmluvy o podnájme
nebytových priestorov bol prenájom plochy a časti budovy za účelom umiestnenia čerpacích staníc
pohonných hmôt, a to benzínu, nafty, predaja plynu a tovaru, ktorý sa bežne predáva na čerpacích

staniciach PHM. Dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný v rozpore so zmluvnými povinnosťami,
na pozemok vlastnícky patriacom žalobcovi bez jeho predchádzajúceho písomného súhlasu umiestnil
vo výroku uvedené hnuteľné veci. Zo strany žalovaného neboli tvrdené, ani preukázané a rovnako
súdom neboli zistené žiadne skutočnosti, že výkon práv vlastníka pozemku (žalobcu) by bol v rozpore
s § 3 Občianskeho zákonníka, práve naopak, bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby súd poskytol

ochranu vlastníkovi stavby, a tým obmedzil vlastnícke právo žalobcu vzhľadom na zmluvné dojednanie
účastníkov ohľadom dočasného užívania pozemku. Obe zmluvné strany vstupovali do zmluvného
vzťahu s vedomím jeho dočasnosti, preto „legalizácia“ stavby vo vlastníctve žalovaného stojacej na
pozemku žalobcu by bola v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcej zo zmluvných dojednaní.

2.KrajskýsúdvŽiline(ďalejaj„odvolacísúd“)rozsudkomz29.júna2016,sp.zn.6Co43/2016,rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodnutie o trovách konania ponechal na súd prvej inštancie. Odvolací
súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, a preto sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie zdôraznil, že pre
odvolací súd nevyplýva z § 226 O.s.p. jeho viazanosť vlastným právnym názorom a súd druhej
inštancie môže svoj skorší záväzný právny názor (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho

názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR) zmeniť. Potvrdzuje
to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak
svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. Opodstatneným dôvodom odlišného
právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho

súdu alebo ústavného súdu (nález Ústavného súdu SR III. ÚS 46/2013-40 zo dňa 3.9.2013). Odvolací
súd dal do pozornosti správnosť argumentácie súdu prvej inštancie, ktorý akcentoval fakt, že v
prípade zriadenia stavby na pozemku na základe nájomného práva, ktoré môže byť vypovedané,
ide o dočasný stav a v prípade zániku oprávnenia užívať pozemok, zanikne tiež občianskoprávne
oprávnenie mať na pozemku stavbu. Pokiaľ žalovaný v konaní poukazoval na potrebu rešpektovania

princípu dobrých mravov a vyjadril presvedčenie, že okresný súd k tejto argumentácii neponúkol
vyčerpávajúce odôvodnenie, odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie vysvetlil svoj postup ohľadom
nezistenia porušenia princípu dobrých mravov zo strany žalobcu (str. 11 rozsudku), a to vo všeobecnej
rovine, ako aj v kontexte jednotlivých zistených skutočností. Odvolací súd sa stotožnil so závermi, že
v konkrétnom prípade bolo oprávnenie žalovaného ako podnájomcu odvodené od práva nájomcu a

toto nemalo časovo neobmedzený charakter, čo vyplýva zo zmluvy o nájme uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu a nájomcom Q. - AUTOTREND, keď zmluva mala trvať najmenej do 30. júna
2007 a jej obsah nijako nenasvedčoval časovo neobmedzenému užívateľskému oprávneniu. Napokon
aj z podstaty inštitútu nájomnej zmluvy nemožno vyvodiť, že by táto mohla mať takúto vlastnosť.Ani odvolací súd nezistil v postupe žalobcu také okolnosti, ktoré by znamenali porušenie princípu
dobrých mravov, ani nevidel v odstránení čerpacej stanice tak závažný zásah, ktorý by mohol mať
podstatný vplyv na iné osoby ako na osobu žalovaného a jeho podnikateľskú činnosť. Bol názoru, že

eventuálne zohľadnenie neprimeranej tvrdosti zákona a nepoužitie ustanovenia § 126 Občianskeho
zákonníka by bolo možné pripustiť len za situácie ochrany významných práv iných osôb, či všeobecného
záujmu prevyšujúcich absolútne vlastnícke právo žalobcu, ale takéto skutočnosti neboli v konaní
preukázané. Pokiaľ odvolateľ argumentoval potrebou výsluchu ďalších svedkov na účely objasnenia
spôsobu nadobudnutia spornej nehnuteľnosti, resp. preukázania neúčelnosti vypratania pozemkov,

ani podľa názoru odvolacieho súdu uvedené nebolo pre rozhodnutie vo veci podstatné. Žalovaný
stratil právny titul na základe ktorého mohol prenajatý pozemok užívať, z ktorého dôvodu nemohlo
byť rozhodnutie závislé na výsledkoch navrhovaného dokazovania. Rovnako sa to týka skutkových
zistení získaných z výsluchu svedka Y. (bývalého zamestnanca žalobcu), ktorý k zásadným sporným
otázkam neposkytol žiadne relevantné informácie. Ak teda odvolateľ poukazoval na to, že sa na
výsluchsvedkaV.nemoholpripraviť,pretožepredpojednávanímnebolotomtodokazovaníinformovaný,

uvedené neznamenalo porušenie procesných práv účastníka, keďže výsledné skutkové zistenia neboli
pre posúdenie veci kľúčové a naviac na pojednávaní bola prítomná zástupkyňa žalovaného, ktorá
mohla svedkovi klásť potrebné otázky. Nevykonanie navrhovaného znaleckého dokazovania bolo
opodstatnené aplikáciou § 126 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého súd nemusel zisťovať
povahu vecí, ktorých odstránenia z pozemku sa žalobca domáhal. Odvolateľ právne účinným spôsobom

nespochybnil podstatu argumentácie súdu prvej inštancie - potrebu aplikácie § 126 Občianskeho
zákonníka na prejednávanú vec. Žalovaný bol oprávnený užívať pozemky len na základe dočasného
práva vyplývajúceho z podnájomnej zmluvy, ktorej obsah nemohol u žalovaného vzbudiť odôvodnenú
predstavu, že by jeho právo malo časovo neobmedzený charakter. Z uvedených dôvodov odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd

nerozhodoval, pretože o nich rozhodne súd prvej inštancie.

3. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dňa 21. novembra 2016 dovolaním, pričom dôvodil
súčasne ustanoveniami § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“).Pokiaľideodôvodypodľa§420písm.f/CSPnamietal,žesúdyobochinštanciísanevysporiadali

riadnym a presvedčivým spôsobom na základe konkrétnych argumentov s právnou argumentáciou
žalovaného týkajúcou sa rozporu usporiadania vzájomných vzťahov účastníkov prostredníctvom
odstránenia stavby (čerpacej stanice) a k nej prináležiacich vecí žalovaného z pozemkov žalobcu
s dobrými mravmi a potrebou aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka na predmetnú právnu vec,
súdy porušili zásadu rovnosti strán konania, keď nevyhoveli žiadosti žalovaného o výsluch svedka

a výsluch konateľa žalovaného, ktorých výpovede boli relevantné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací
súd sa nezaoberal všetkými relevantnými odvolacími námietkami, úplne opomenul, že jedným z
odvolacích dôvodov bola skutočnosť, že súd prvej inštancie svojím postupom zmaril žalovanému
možnosť realizovať jeho procesné právo podľa § 123 OSP, t. j. právo vyjadriť sa k návrhom na vykonanie
dôkazov, ako aj k už vykonaným dôkazom. Súdy oboch inštancií porušili princíp právnej istoty, princíp

legitímnych očakávaní a zákaz prekvapivých súdnych rozhodnutí, keď nerešpektovali skorší záväzný
právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení č. k. 6 Co 611/2013-413 a odvolací súd sám upustil
od svojho predchádzajúceho právneho názoru, hoci na to neboli splnené žiadne podmienky. Dovolací
dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP videl v tom, že súdy vec nesprávne právne posúdili, keď
ju mali posúdiť podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Otázka, či skutkové okolnosti zistené v súdnom

konaní mali byť subsumované pod prísnejšie ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka alebo pod
§ 135c Občianskeho zákonníka, doposiaľ nebola riešená v rozhodovacej praxi. Je nepochybné, že v
prípade neoprávnenej (tzv. čiernej) stavby sa pomery medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku
usporadúvajú niektorým zo spôsobov podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov
navrhol rozsudky oboch súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca sa k dovolaniu vyjadril tak, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne
správne a navrhol dovolanie ako nedôvodné odmietnuť. Následne sa dovolateľ podaním doručeným
súdu dňa 24.10.2017 vyjadril k vyjadreniu žalobcu, kde opätovne zotrval a zdôraznil svoju doterajšiu
argumentáciu uvedenú v dovolaní.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadeniapojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451
ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie
aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými
stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania, ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo
113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo
92/2012).

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v
súčasnosti, v zmysle, ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej

istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou, ktorého
je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu
nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo

255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže
táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr

reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo
208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená
(meritórnymrozhodnutím)musíbyťvyváženésprísnenýmipodmienkamiprípustnosti,čoplatíovšetkých
mimoriadnych opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To
znamená,žeakzákonvýslovneneuvádza,žedovolaniejeprotirozhodnutiuodvolaciehosúduprípustné,
nemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým

je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.13. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je procesnou povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

16. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

17. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do
úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.

18. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení

CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z
19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá
je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

19. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá

CSP).

20. Trojčlenný senát 1 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom
rozhodnutíveľkéhosenátu,skúmalprípustnosťdovolaniažalovanéholenpodľaustanovenia§420písm.
f/ CSP a nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

22. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

23.Zhľadiskaprávúčastníkanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavy,ktoréhoimanentnousúčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, toto ustanovenie treba vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, (napríklad rozsudok vo veci García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I), podľa

ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument zo strany účastníka bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.

mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higgins a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I), tiež Van de Hurk v. Holandsko, sťažnosť č. 16034/90, rozsudok z 19. apríla 1994, Ruiz Torija c.
Španielsko, sťažnosť č. 18390/91, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko, sťažnosť č. 18064/91, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B.

24. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu
vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci, ako súd viedol
spor, znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

25. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu ako finálny, meritórny, produkt prejednania veci

v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia,
predstavujúca jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť
odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014,
3 Cdo 146/2013).

26. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za
právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

27. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len

za vlastnosť, vyjadrujúcu stupeň kvality rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS
288/2015 a I. ÚS 547/2016).

28. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len „inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta, ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

29. V danom prípade odvolací súd pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval v súlade so zákonom

a rozsudok riadne podrobne zdôvodnil. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej
vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých, extrémnych prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

30. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo
53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).31. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej
právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného

sporového konania.

32. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim
realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,
3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania,
ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle §
420písm.f/CSPnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazov

alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

33. K problematike prekvapivosti súdnych rozhodnutí vyjadril najvyšší súd právne závery v judikáte R
56/2012, v ktorom vecne nadväzujúc na judikát R 33/2011 vysvetlil, kedy nedochádza k znemožneniu
realizácie procesných oprávnení. V judikáte R 56/2012 uviedol, že „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení

svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a
nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie
nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v
zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.“. Nová právna úprava dovolacieho konania, ktorá nadobudla
účinnosť dňom 1. júla 2016, na podstate tohto záveru najvyššieho súdu nič nezmenila. Aj za účinnosti

CSP je preto naďalej aktuálny právny názor, podľa ktorého sa neporušuje právo na spravodlivý proces a
neznemožňuje uskutočňovanie procesných oprávnení strany procesným postupom odvolacieho súdu,
ktorý len nad rámec toho, čo uviedol už súd prvej inštancie (a čo považoval za správne aj odvolací
súd), vyslovil svoje ďalšie právne závery bez toho, aby stranám umožnil vyjadriť sa k aplikácii dosiaľ
nepoužitého ustanovenia, z ktorého vyvodil tieto „ďalšie“ (len doplňujúce) dôvody. Dovolací súd v

tomto smere považuje zmenu skoršieho právneho názoru vysloveného odvolacím súdom za dostatočne
odôvodnenú, v súlade so súdnou praxou, ktorá nezakladá prekvapivosť alebo arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia.

34. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa

§ 420 písm. f/ CSP prípustné.

35. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447
písm. c/ CSP.

36. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.