Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. apríl 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/89/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215203776
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6215203776.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcov: 1/ V.. G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Ul. U.. F.. L. W. XXXX/XX, J., 2/ H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. V. XXX, 3/ I. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. V. XXX, 4/ Q.. P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. V. XXX, 5/ U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.
XXX, 6/ U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, G., všetci zastúpení spoločnosťou Mgr. VIKTÓRIA
HELLENBART advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Martina Rázusa 146/23, 984 01 Lučenec,
proti žalovaným 1/ X. W., neznámy vlastník zastúpený Slovenský pozemkový fond, Búdkova 36, 817
15 Bratislava, IČO: 17335345, 2/ O. W., neznámy vlastník zastúpený Slovenský pozemkový fond,
Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17335345, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva na
odvolanie zástupcu žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 15. 12. 2017, č. k.:
11C/291/2015-118, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok okresného súdu v druhom výroku o trovách prvoinštančného konania mení tak, že
žalobcom 1/ až 6/ náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva.
III. Žalobcom 1/ až 6/ náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd prvým výrokom určil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území
a obci Q. S., zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXX o výmere 1027 m2 orná
pôda, EKN parcela č. XXXX o výmere 94 m2 záhrady, EKN parcela č. XXXX o výmere 209 m2 orná
pôda, patria do dedičstva po poručiteľovi X. Q., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom Q. S., zomrel XX.
XX. XXXX. Druhým výrokom rozhodol, že žalobcovia v 1/ až 6/ rade majú nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia sa domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na
LV č. XXXX ako EKN parc. č. XXX o výmere 1027 m2 orná pôda, EKN parc. č. XXXX o výmere 94 m2
záhrady, EKN parc. XXXX o výmere 209 m2 orná pôda patria do dedičstva po poručiteľovi X. Q., nar.
XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. S..
3. Tvrdili, že sú právnymi nástupcami po neb. X. Q., ktorý zomrel XX. XX. XXXX a ktorý od príbuzných,
manželov X. a O. W. (žalovaní 1/a 2/), odkúpil nehnuteľnosti pôvodne patriace do ich vlastníctva, ktoré
boli zapísané v PKN vložke č. XXXX ako parc. č. XXXX/XXX záhrada vnútornosti, parc. XXXX/
XXX vnútornosti a parc. XXX roľa vnútornosti. Nehnuteľnosti odkúpil, pretože manželia W. sa koncom
tridsiatych rokov 20. storočia odsťahovali do Ameriky. Prvú časť kúpnej ceny zaplatil v hotovosti pri kúpe
a zvyšnú časť právny predchodca žalobcov 1/až 6/ splácal od roku 1938 Q. O., ktorý bol splnomocnený
na preberanie splátok, ktoré žalovaným 1/ a 2/ doručoval. K úplnému vyplateniu kúpnej ceny došlo dňa
15.12.1943. Uvedeným pozemnoknižným parcelám zodpovedajú v súčasnosti nehnuteľností vedené na

LV č. XXXX, pre katastrálne územie a obec Q. S. a to EKN parcely s parc. č. a XXX o výmere 1027
m2 orná pôda, parc. č.XXXX o výmere 94 m2 záhrady, parc. č. XXXX o výmere 209 m2 orná pôda
v ideálnom spoluvlastníckom podiele žalovaných 1/ a 2/, ktoré sú v správe SPF z dôvodu neznámeho
miesta žalovaných PKN vlastníkov. Na parcele parc. č. XXXX je postavený rodinný dom so súp. č. XXX
zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. Q. S., ktorej zodpovedá časť EKN parcely parc. č. XXX zapísanej na LV
č. XXXX pre k. ú. Q. S.. V označenom rodinnom dome žil a býval právny predchodca žalobcov 1 /až 6/
neb. X. Q., ktorý nehnuteľnosti nerušene užíval do svojej smrti. Rodinný dom bol predmetom dedičského
konania, ktoré prebehlo pred Štátnym notárstvom v Lučenci pod sp. zn. D 1236/61. Dom v súčasnosti
patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/, žalobkyne 3/ a žalobkyne 6/ v spoluvlastníckom
podiele každá 1/3 v pomere k celku. Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcov 1/ až 6/ X. Q.
vstúpil do dobromyseľnej a nerušenej držby označených nehnuteľností v roku 1938, kedy najneskôr
začala plynúť vydržacia lehota, ktorá uplynula 01.01.1961 a X. Q. v držbe nebol nikým rušený a vo
všeobecnosti bol považovaný za vlastníka nehnuteľnosti, nadobudol k nehnuteľnostiam vlastnícke právo
titulom vydržania uplynutím vydržacej doby k 01.01.1961. Po smrti X. Q. ku dňu 17.11.1961, sporné
nehnuteľnosti neboli prejednané v dedičskom konaní, ktorá okolnosť odôvodňuje rozhodnutie v prospech
žaloby.
4. Zástupca žalovaných namietal, že žalobcovia hodnoverne nepreukázali oprávnenosť držby,
pretože potvrdenia o úhrade peňažných čiastok, ktorými mala byť zaplatená kúpna cena za sporné
nehnuteľnosti, neobsahujú účel platby, identifikáciu nehnuteľností a legitimáciu príjemcov platby
(oprávnenie prijať hotovosť za W.). V dedičskom konaní po neb. X. Q. v zmysle uznesenia štátneho
notárstva v Lučenci sp. zn. D 1236/61 zo dňa 02. 03.1962 nebol predmet dedičstva stotožnený tak
ako uvádza žaloba, ale uvádza sa len „rodinný domček spolu s dvorom (pozemnoknižne na poručiteľa
neprevedený)". Mesto Q. S. nepotvrdilo platenie daní z pozemkov právnym predchodcom tak, ako
tvrdia žalobcovia 1/až 6/. Predložené čestné vyhlásenia svedkov deklarujú nadobudnutie nehnuteľností,
ktorých sa týka spor formálne bez bližšej identifikácie. Žalobcovia 1/ až 6/ nepredložili súdu právne
relevantné dôkazy o nadobudnutí nehnuteľností právnym predchodcom. Žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť.
5. Po vykonanom dokazovaní okresný súd mal za preukázané, že žalobcovia 1/ až 6/ sú právnymi
nástupcami po neb. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ktorý bol vlastníkom stavby-rodinného
domu v Q. S. na ulici V. XXX/X vrátane pozemkov k nemu priľahlých (dvor), ktoré nehnuteľnosti
za života neboli na X. Q. pozemnoknižne prevedené. Rodinný dom bol postavený v roku 1900, v
ktorej nehnuteľnosti celý život X. Q. býval a bol prihlásený na trvalý pobyt. X. Q. platil domovú daň z
nehnuteľností a po jeho smrti nehnuteľnosti užívali jeho potomkovia, ktorí taktiež plnili daňové povinnosti.
Dom č.d. XXX s dvorom po smrti X. Q. bol predmetom dedičského konania vedeného na Štátnom
notárstve v Lučenci, bolo vyporiadané právne nástupníctvo podľa uznesenia sp. zn. D 1236/61 zo dňa
02.03.1962, bola schválená dedičská dohoda, v zmysle ktorej „rodinný domček s dvorom" nadobudli
právni nástupcovia X. Q. (S. Q., A. Y., Q. F.) v pomere 1/3 k celku. V roku 2014 sa z podnetu zákonnej
dedičky U. Q. (manželka neb. syna S. Q. poručiteľa X. Q.) viedlo ďalšie dedičské konanie na Notárskom
úrade JUDr. Alžbety Kondrlíkovej so sídlom vo Veľkom Krtíši, pod sp. zn. 4 D/197/2014 a predmetom bol
dedičský podiel k označenému rodinnému domu v rozsahu 2/3 v pomere k celku. Dedičským uznesením
zo dňa 06.08.2014 nadobudli dedičský podiel po poručiteľovi X. Q. potomkovia U. Q. v rozsahu 1/3 a U.
Q. (vnučka X. Q., t. j. zákonná dedička neb. dcéry X. Q. A. Y.) v rozsahu 1/3 v pomere k celku. Aktuálne
vlastníctvo k rodinnému domu súp. č. XXX na parc. č. XXXX je evidované na LV č. XXXX pre katastrálne
územie a obec Q. S. v prospech právnych nástupcov neb. X. Q., a to V.. G. B., U. Q. a U. Q., každá v
pomere 1/3 k celku. Mesto Q. S. potvrdilo, že X. Q. okrem rodinného domčeku do svojej smrti užíval aj
k nemu priľahlé pozemky, ktoré sú evidované na LV č. XXXX, pre katastrálne územie a obec Q. S., a to
konkrétne parcely registra EKN, parc. č. XXX o výmere 1027 m2 orná pôda, parc. č. XXXX o výmere 94
m2, záhrada, parc. č. XXXX o výmere 209 m2, orná pôda. Rodinný dom súp. č. XXX zapísaný na LV č.
XXXX pre katastrálne územie a obec Q. S. je situovaný na KN parcele, parc. č. XXXX, ktorej zodpovedá
časť E-KN parcely parc. č. XXX na LV č. XXXX. Nehnuteľnosti označené žalobou (pozemky) neb. X. Q.
získal kúpou od X. a O. W. a podľa evidencie KN sú v súčasnosti registrované vo vlastníctve žalobcov 1/
a 2/ ako neznámych vlastníkov zastúpených Slovenským pozemkovým fondom. Vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam bolo pôvodne zapísané v prospech žalovaných 1/ a 2/ v pozemkovej knihe v PKN
vložke č. XXXX ako parcela s parc. č. XXXX/XXX záhrada vnútornosti o výmere 26 árov (2600 m2),
parc. č. XXX/XXX vnútorností o výmere 224 árov (22 400 m2) a parc. č. XXX roľa o výmere 244 árov
( 24 400 m2). Žalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti nadobudli titulom kúpy v zmysle kúpnopredajnej zmluvy zo
dňa 15.07.1931 a boli vkladované v PKN vložke č. XXXX dňa 18.07.1931 č. XXXX. Právny predchodca
žalobcov prvú časť kúpnej ceny vyplatil pred odchodom žalovaných 1/ a 2/ do Ameriky a zvyšok kúpnej

ceny splácal od roku 1938 Q. O. a S. I. splnomocneným na preberanie splátok kúpnej ceny. Zvyšok
kúpnej ceny bol uhradený k 15.12.1943, čo nasvedčujú listiny o splácaní peňažných čiastok Q. O. a o
úplnom vyplatení dlhu.
6. Na takto zistený skutkový stav aplikoval §§ 111 ods. 1, 111, 115, 116, 145 ods. 1, 565 Stredného
občianskeho zákonníka, zák. č. 141/1950 Zb., ďalej SOZ.
7. Nakoľko v súčasnosti sú sporné nehnuteľnosti zapísané vo vlastníctve žalovaných, konštatoval
existenciu naliehavého právneho záujmu na určení u žalobcov. Taktiež mal preukázanú aktívnu
legitimáciu žalobcov a pasívnu legitimáciu žalovaných, ktorých zastupuje SPF.
8. Poukázal na platnú právnu úpravu v čase vykonaného právneho úkonu - kúpy spornej nehnuteľnosti
nebohým poručiteľom, kedy platilo na území Slovenska obyčajové právo do 31. 12. 1950, pričom
zdôraznil ustanovenie § 566 SOZ, podľa ktorého vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1. 1. 1951
sa podľa tohto ustanovenia najneskôr skončila uplynutím desaťročnej lehoty počítanej od 1. 1. 1951,
pokiaľ neuplynula skôr. Zdôraznil, že uhorské obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 2950
počítalo s dobromyseľnosťou v okamihu vstupu do držby. Poukázal na to, že podľa obyčajového práva
pravidelný spôsob nadobúdania vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej knihe bol zápis
do pozemkovej knihy (intabulácia), ktorý však pripúšťa výnimku nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti
právnymi úkonmi mimo zápis v pozemkovej knihe, pričom neformálne nakladanie s nehnuteľnosťami v
tomto období nebolo nezvyčajné. Súd normy uhorského obyčajového práva a SOZ aplikoval na zistený
skutkový stav, pričom nebola spochybnená totožnosť nehnuteľností.
9. Dobromyseľnosť nebohého X. Q. vyplývala z kúpnej zmluvy z roku 1938 uzavretej so žalovanými.
Hoci písomná zmluva nebola predložená, z dokazovania vyplynulo, že najneskôr v roku 1938 došlo
k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorá udalosť u nebohého X. Q. vyvolala dôvodné presvedčenie, že
sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti a túto kúpnu zmluvu, ktorá nebola do pozemkovej knihy
vložená, považoval za domnelý titul realizovaný počas platnosti obyčajového práva, čo bolo preukázané
potvrdeniami o splácaní kúpnej ceny, ktoré boli vystavené v období od 12.10.1938 do 15.12.1934. K
zaplateniu prvej časti kúpnej ceny došlo pred odchodom žalovaných do Ameriky, čo zástupca žalovaných
nerozporoval, následne písomnými potvrdeniami bolo preukázané, že došlo k uhradeniu zostatku kúpnej
ceny k rukám Q. O. - Q. a S. I.. Súd pri rozhodnutí vychádzal aj z výpovede svedka U. O.. Súd mal za
preukázané, že držba X. Q. nebola rušená a nikto si počas jeho života ani do súčasnosti nenárokoval
jeho vlastnícke právo, pričom zo strany susedných vlastníkov (mesto Q. S.) bol všeobecne považovaný
za vlastníka spornej nehnuteľnosti. Nebohý X. Q. bol dobromyseľný od okamihu vstupu do oprávnenej
držby, teda od roku 1938 až do smrti dňa 17. 11. 1961. Nebohý X. Q. dlhodobo platil domovú daň,
správca dane (štát) tieto plnenia prijímal. Nebohý X. Q. v nehnuteľnostiach do svojej smrti žil a tieto
užíval, v roku 1938 začala plynúť 32 ročná vydržacia doba, pričom v spojení s ustanovením § 566
ods. 1, 2 SOZ premlčacia doba bola skrátená na 10 rokov najneskôr uplynula ku dňu 1. 1. 1961.
Námietky žalovaných súd nepovažoval za opodstatnené, pretože obsah potvrdení o zaplatení kúpnej
ceny zodpovedá bežnému spôsobu vyjadrovania v čase vystavenia potvrdení, ktorý bol jednoduchší a
menej formálny, pričom z dokladov je jasné zistiteľný účel platieb, preto námietky ohľadom legitimácie
osôb uvedených v potvrdeniach o prijímaných platieb nemá opodstatnenie a vyvracia ju aj dlhodobá
nerušená držba. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 2 CSP. Poukázal na to,
že žalovaní v zastúpení SPF v súdnom konaní nárok žalobcov aktívne popierali, čím zapríčinili vznik trov.
10. Proti rozsudku sa odvolali žalovaní zastúpení Slovenským pozemkovým fondom. Rozsudok súdu
prvej inštancie žiadali zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázali na odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 MCdo
7/2010 a 3 MCdo 8/2010. Taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 283/2009 a 5 Cdo 30/2010.
Dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, že právnemu predchodcovi
žalobcov X. Q. začala plynúť vydržacia doba od roku 1938. Súd nezohľadnil pri skúmaní dobromyseľnosti
a oprávnenosti držby skutočnosť, že až do 31. 12. 2950 na území Slovenska jednoznačne platil prísny
intabulačný princíp, v dôsledku čoho sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom do
pozemkovej knihy a až zápis do pozemkovej knihy mal konštitutívny charakter svedčiaci o nadobudnutí
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa kúpnej zmluvy.
11. Nie je zrejmé, či kúpna zmluva bola uzavretá v súlade s vtedajšou právnou úpravou, tj., či bola
uzavretá v písomnej forme a ani jej obsah, najmä vo vzťahu k forme zaplatenia kúpnej ceny a spôsobu
prevodu vlastníckeho práva. Nebolo preukázané a ani tvrdené, že právni predchodcovia žalobcov urobili
úkon, aby zápis vlastníckeho práva v ich prospech do pozemkovej knihy bol vykonaný.
12. Hoci z dokazovania vyplýva, že držba bola všeobecne rešpektovaná, samotná detencia pre
akúkoľvek dlhú dobu k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, by malo byť hodnotené objektívne, nestačí tvrdenie, že držiteľ bol subjektívne v dobrej

viere. Vyslovil názor, že všeobecné konštatovanie súdu neobstojí. Podľa jeho názoru existencia kúpnej
zmluvy vzhľadom na odstup času a dôkaznú núdzu nebola preukázaná, nemožno založiť oprávnenosť
držby a prípadnú dobromyseľnosť vydražiteľa len na všeobecnom tvrdení, že išlo o dobu minulú, v
ktorej sa prevádzali nehnuteľnosti na základe neperfektných právnych úkonov bez dodržania zápisu do
pozemkovej knihy.
13. Ak sa Ján Ďurčok chopil držby pravdepodobne na základe kúpnej zmluvy, o ktorej nevie, či bola
uzavretá v súlade s vtedajšou platnou právnou úpravou, naviac, bez zápisu tejto zmluvy v prospech X.
Q. do pozemkovej knihy, nebol vykonaný a nebol dodržaný postup podľa vtedajšej právnej úpravy, ktorá
bola v tomto smere jednoznačná a X. Q. nemohol byť objektívne v dobrej viere, že sporné nehnuteľnosti
nadobúda do vlastníctva, čo súd opomenul.
14. Namietal závery súdu vysloveného v bode 29, pretože je nepresvedčivý a nie je podložený
vykonaným dokazovaním. Súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Z vykonaného dokazovania -
dokladu o splácaní z 30. 10. 1938 vyplýva, že časť obnosu - 2.000 Kč bolo odpočítané za nájomné. Je
toho názoru, že obdobie nájmu sa nemôže započítavať do doby nerušeného užívania ako podmienky
pre vydržanie. Dokazovaním nie je preukázané, že žalovaní ako pôvodní vlastníci splnomocnili na
preberanie peňazí Q. O. a S. I.. Nie je zrejmé, či išlo o kúpnu cenu a ani takej výšky je bola kúpna cena
dohodnutá. Výsluch svedka U.D.potvrdzuje užívanie nehnuteľnosti bez bližšie určeného začiatku doby
užívania, čo nepotvrdzuje vlastnícke vzťahy k sporným nehnuteľnostiam.
15. Zástupca žalovaných namietal rozhodnutie o trovách konania, pretože je toho názoru, že vo vzťahu
k trovám konania súd nemal priznať náhradu trov žiadnej strane podľa § 257 CSP. Je zrejmé, že
označení žalovaní sú osoby, ktoré nie je možné stotožniť a je pravdepodobné, že v súčasnosti už
nežijú, teda nemajú právnu subjektivitu, ale je potrebné prihliadať na platnú hmotnoprávnu zákonnú
úpravu a potrebu zavedenia subjektu neznámeho vlastníka, ktorý prestavuje špecifický subjekt, ktorý bol
zavedený do slovenského právneho poriadku na základe špeciálnych zákonov. Žalovaní majú v súdnom
spore špecifické postavenie a môžu vystupovať ako strana v súdnom konaní a uplatňovať svoje práva
a povinnosti iba prostredníctvom zákonného zástupcu SPF, ktorý koná vždy s odbornou starostlivosťou
ako riadny hospodár a na druhej strane špecifickosť subjektu neznámeho vlastníka spočíva v tom, že
nemôže byť nositeľom určitých práv a povinností, napr. vo vzťahu k trovám konania. Fakticky ide o
nevykonateľné súdne rozhodnutie, pretože na náhradu trov by boli priamo zaviazaní neznámi vlastníci,
SPF nezapríčinil vznik situácie. Túto skutočnosť súd vôbec nezohľadnil. SPF vystupuje len ako zástupca
sui generis.
16. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť v
celom rozsahu. Podľa ich názoru stanovisko SPF a jeho argumenty nepredstavujú názor a záujmy
žalovaných neznámych vlastníkov a sú v celom rozsahu účelové. Práve absencia perfektných právnych
úkonov v spojení s určitou formou konania a správania sa osôb im dáva status dobromyseľných držiteľov,
ktorý je predpokladom na začatie a riadne uplynutie vydržacej lehoty. Dobromyseľnosť držby nie je
preukázaná len správaním sa držiteľa, ktorý si na základe určitých právne relevantných skutočností
myslí, že sa stal vlastníkom veci a tak sa aj správa, ale aj osôb, od ktorých mal vlastníctvo nadobudnúť,
ktoré držiteľa ako nového vlastníka veci v tomto statuse rešpektujú, a výkon svojich vlastníckych práv k
predmetu držby si nerobia žiadne nároky, teda držiteľa vo výkone jeho držby nijakým spôsobom nerušia.
Sú to teda primárne pôvodní vlastníci, v prospech ktorých svedčí zápis vo verejných registroch, ktorí
rešpektujúc držbu veci dávajú držiteľovi status oprávneného a dobromyseľného držiteľa.
17. Sú to štátne orgány a orgány samosprávy, ktoré prijímajú od držiteľa plnenia spojené s držbou
a užívaním nehnuteľnosti. Taktiež sú tu ďalšie, tretie osoby, ktoré sú svedkami správania sa vyššie
uvedených a vnímajú držiteľa ako dobromyseľného. Nedostatky spočívajúce v absencii formálne
perfektných právnych úkonov preukazujúcich uzatvorenie kúpnej zmluvy, nie sú dôkazom o tom, že
právny predchodca žalobcov nevstúpil do oprávnenej držby nehnuteľností, a že by tieto nemohli v
ňom vyvolať dojem, že je držiteľom oprávneným. Žalobcovia uvádzajú, že vlastnícke právo je možné
nadobudnúť vydržaním aj v prípade, ak kúpna zmluva vôbec nebola uzatvorená v písomnej forme.
Napriek nedostatkom v listinách spočívajúcich v nepresnej identifikácii nehnuteľností bolo možné inými
dôkazmi nehnuteľnosti jednoznačne identifikovať. Samotné osoby, ktoré Slovenský pozemkový fond
ako neznámych vlastníkov zastupuje doložili jeden z najdôveryhodnejších dôkazov o dobromyseľnej
držbe žalobcov, a to, že sa o svoje vlastníctvo najmenej od roku 1938 vôbec nezaujímali a právneho
predchodcu žalobcov v držbe nerušili a ich nezáujem pretrváva do dnešného dňa, preto argumenty ich
zástupcu nekorešpondujú správaniu sa samotných zastúpených.
18. Názor neznámych vlastníkov je možné vydedukovať aj z predloženého listinného dôkazu, dokladu
zo dňa 15. 12. 1943, v ktorom splnomocnený zástupca manželov W. v ich mene uvádza, že dlh bol
splatený a W. ďalšie nároky voči právnemu predchodcovi žalobcov, pánovi Q., nemajú. Poukázali aj

na to, že ide o pozemky najmenej od roku 1938, teda 80 rokov užívané ako dvor, záhrada a pozemok
zastavaný rodinným domom v spoluvlastníctve žalobcov a ich právneho predchodcu, kedy v rámci
takéhoto dlhého času takmer jedného storočia viacnásobne uplynula 10 ročná vydržacia lehota. Vylúčiť
existenciu dobromyseľnosti držiteľa pri vstupe do držby len na základe toho, že žalobcovia pre odstup
času a jeho úmrtie nevedia predložiť kúpnu zmluvu ako dôkaz, je vylúčením možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním. Súd sa vyporiadal v odôvodnení rozsudku so všetkými námietkami
uvedenými v odvolaní SPF dostatočne podrobne a zrozumiteľne.
19. Taktiež námietku voči rozhodnutiu o trovách je potrebné odmietnuť, pretože nie je možné paušálne
stotožňovať povinnosti vyplývajúce fondu so zákonom daného postavenia zástupcu neznámych
vlastníkov s povinnosťou fondu za každú cenu brániť dobromyseľnému držiteľovi a užívateľovi
nehnuteľnosti v tom, aby sa domohol riadneho zápisu vlastníckeho práva titulom vydržania. Takýto
prístup je v rozpore so spoločenskými záujmami, ktoré spočívajú v tom, aby boli vlastnícke práva čo
najskôr, riadne, právne perfektným spôsobom vyporiadané. Neznámi vlastníci, ktorých záujmy v tomto
konaní SPF háji, už nežijú, teda žalobcovia nastoľujú otázku, koho záujem je tu chránený. Fond nevie
preukázať, že pri vedení súdneho sporu konal v najlepšom záujme neznámych vlastníkov.
20. Zástupca žalovaných v replike uviedol, že trvá na odvolacích dôvodoch, pričom názor žalobcov, že
stanovisko SPF v spore neprestavuje záujem žalovaných zrejme vychádza z vlastných subjektívnych
kritérií a presvedčenia žalobcov, že preukázali vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. SPF
koná v plnom súlade s právami a povinnosťami strany podľa CSP, rovnako tak inštitút vydržania má
hmotnoprávne podmienky taxatívne zakotvené v OZ, preto námietky v tom smere, v ktorom žalobcovia
poukazujú na hodnotu nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, sú irelevantné. Súdnemu sporu sa
dalo predísť správaním žalobcov, resp. právnych predchodcov.
21. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne,
pokiaľ ide o základ sporu, ktorým je určenie vlastníctva vydržaním. Okresný súd vykonal dokazovanie, z
ktorého ustálil skutkový stav, ktorý z takto vykonaného dokazovania vyplynul. Na zistený skutkový stav
správne aplikoval príslušné právne normy, predovšetkým Stredný Občiansky zákonník ako aj uhorské
obyčajové právo, ktoré sa na daný prípad vzťahuje. Svoje závery zrozumiteľne vysvetlil, vychádzal z
ustálenej judikatúry ako aj právnej teórie, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, aj
tými, ktoré v odvolaní zástupca žalovaných namieta.
24. Pokiaľ zástupca žalovaných v bode 2, 3 odvolania poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, síce citoval z týchto rozhodnutí, odvolací súd však konštatuje, že pri aplikácii práva nepostačuje
akákoľvek citácia bez zreteľa na konkrétnosti jednotlivého prípadu, zvlášť, ak sa dané rozhodnutia vôbec
netýkajú vydržania, ktoré sa odvíja od uhorského obyčajového práva, ktoré má špecifické podmienky
a je rozdielne, ako následná právna úprava, ktorá nasledovala. Citované rozhodnutia NS vychádzajú
z tohto zmeneného prístupu pri hodnotení dobromyseľnosti, keď podľa uhorského obyčajového práva
postačovala dobrá viera v čase vstupu do držby, teda dobromyseľnosť sa nevyžadovala po celú
vydržaciu dobu, ako to vyplýva z následnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka ako aj rozhodnutí,
na ktoré poukazuje odvolateľ. Na zistený skutkový stav vo vzťahu k začiatku plynutia vydržacej doby od
roku 1938 nemožno preto aplikovať SOZ, okrem § 566.
25. Vzhľadom na túto argumentáciu žalovaného preto neobstojí námietka o nesprávnom právnom
posúdení. Nie je zrejmá ani námietka o nesprávnom právnom posúdení začiatku plynutia vydržacej doby
od roku 1938, pretože ide o skutkové zistenie, nie o právne posúdenie. Z vykonaného dokazovania
nepochybne vyplynulo, že Ján Ďurčok vstúpil do držby najneskôr v tomto období (rok 1938), pričom bol
dobromyseľný pri vstupe do tejto držby, nehnuteľnosti riadne užíval, v ich užívaní nebol nikým rušený.
Tomu zodpovedá aj zistenie súdu prvej inštancie, že na základe potvrdení o platbách žalovaní považovali
podlžnosti za vyplatené, svojich práv sa nedomáhali, a to ani po roku 1990.
26. Je pravdou, že do 31. 12. 1950 na území Slovenska platil intabulačný princíp a vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy, pričom tento zápis mal konštitutívny
charakter. Tvrdenie zástupcu žalovaného, že vlastnícke právo sa nadobúdalo „až" zápisom však nie
je pravdivý, pričom z podrobného odôvodnenia rozhodnutie jednoznačne vyplýva spôsob nadobúdania
vlastníctva podľa uhorského obyčajového práva.

27. Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo: a)
pozemnoknižné vydržanie, b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy, c) vydržanie mimo
pozemkovej knihy.
28. V rozhodovanom prípade ide o posledne menovanú variantu pod písmenom c), keď v prípade
vydržania mimo pozemkovej knihy išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej,
pokojnej a statočnej držby; vydržiteľ musí byť presvedčený, že svojou mimo pozemnoknižnou držbou
nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ nadobudol
násilím, tajne alebo zneužitím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj
nestatočnosť držby. V pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť a ani nie je statočná, keď vydržiteľ
vie, že pozemnoknižne je v držbe oprávnený niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo pozemkovej
knihy je oprávnený on sám (napr. vtedy, ak on alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť, ale nedal
ju previesť v pozemkovej knihe na seba). Podľa obyčajového práva právo vlastníctva nehnuteľnosti
bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy nadobudne si ten,
kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe. V konaní bolo preukázané, že vydržacia
lehota je preukázaná, ako aj to, že právny predchodca žalobcov mal túto nehnuteľnosť pokojne držbe, čo
znamená, že voči nemu ani jeho právnym nástupcom nebola podaná žaloba o vydanie nehnuteľnosti, v
pozemkovej knihe medzičasom nedošlo k prepisu vlastníka titulom úplatného prevodu na meno jedného.
29. Platilo, že nemohol vydržať nehnuteľnosť ten, kto bol obmyseľný, teda kto už na počiatku svojej
tržby vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním
podľa obyčajového práva mohlo dôjsť napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen
registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto iný. K takýmto prípadom
dochádzalo napr. vtedy, keď prevod vlastníctva nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti
obyčajového práva (často už stratenej) nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. V takom
prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť. To však dôvodne
mohlo, v danom prípade aj vyvolalo presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam, čo
potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. K
tejto námietke zástupcu žalovaných odvolací súd poukazuje napr. na Nález Ústavného súdu SR zo dňa
26. mája 2009, III.ÚS 63/09-27.
30. Právny predchodca žalobcov na začiatku držby bol dobromyseľný, z ničoho nevyplynulo, že
nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Treba zdôrazniť, že pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo,
že je po práve a opak sa musí dokazovať. Opak v konaní však nebol preukázaný. Obyčajové právo
platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 poznalo teda vydržanie nehnuteľností v prípade,
ak bola uzavretá zmluva o prevode nehnuteľností, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná.
Názor zástupcu žalovaných, že žalobcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním, že kúpne zmluvy neboli zapísané do vtedajšej pozemkovej knihy, odporuje
uvedeným právnym úpravám. Žalobcovia v danom prípade nemuseli preukazovať právny titul platnou
kúpnou zmluvou, pretože nežiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy a
jej vpisu do pozemkovej knihy, ale z titulu ich vydržania, keď na rozdiel od preukazovania vlastníctva
netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prevod vlastníctva,
ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníctva.
31. Odvolací súd dodáva k argumentom zástupcu žalovaných, že súdna prax značne prelomila prísne
následky pozemnoknižnej sústavy k dobru nadobúdateľa práva mimo pozemkovej knihy, a to so zreteľom
na to, že takéto nadobúdanie práv mimo pozemkovej knihy bolo dosť časté. Súdy podľa obyčajového
práva vychádzali z toho, že ten, kto si chce nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľnosti, má si obzrieť
nielen pozemkovú knihu po tej stránke, že na mene koho stojí nehnuteľnosť, ale obzrieť si má aj samu
nehnuteľnosť a pokiaľ tam nájde niekoho iného, ako sa javí byť vlastníkom podľa pozemkovej knihy,
nech po ňom pátra, akým právom má tento držiteľ nehnuteľnosť v moci.
32. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že podľa obyčajového práva kúpna zmluva sa stáva pre strany
záväznou po dohode strán, pričom kúpa nezávisela od formalít. Záloha alebo písomná forma bola
potrebná len vtedy, keď strany urobili kúpu závislou od nich. Aj nehnuteľnosť mohla byť ústnou zmluvou
predaná a kupujúci mohol žiadať od predávajúceho vydanie vkladného povolenia aj na základe ústnej
zmluvy.
33. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané len to, že držba právneho predchodcu žalobcov
nebola spochybňovaná žalovanými ani inou osobou, ale, že pri nadobúdaní bol dobromyseľný, o
čom svedčia potvrdenia o vyplatení kúpnych cien (hoci nie sú takto priamo pomenované), hoci z
hľadiska formálneho prístupu sa môže zdať, že tieto kvitancie obsahujú náznak, že zároveň bola
vyplácaná nielen kúpna cena, ale aj iné podlžnosti. Na túto skutočnosť však poukázal aj okresný
súd vo svojom odôvodnení. Zástupca žalovaných v odvolaní namieta práve skutočnosť existencie

kúpnej zmluvy, ktorá náležitosť predpokladá vydržanie nehnuteľnosti bez formálneho prístupu práve
z tohto dôvodu, teda vzhľadom na odstup času, pričom strany, ktoré zmluvu uzatvorili, už neexistujú,
čo by zákonite muselo znamenať dôkaznú núdzu. V danom prípade však v súlade so súdnou praxou
boli preukázané základné predpoklady pre vydržanie, pretože záver súdu nevyplýva zo všeobecného
tvrdenia, že išlo o dobu minulú, pretože predpokladom vydržania v zmysle obyčajového práva sa
neperfektný právny úkon skôr predpokladá. Zástupca žalovaných pod neperfektným právnym úkonom
rozumie dodržanie zápisu do pozemkovej knihy, hoci, ako bolo vyššie uvedené, ide o absenciu dôvodu,
pre ktorý zákon umožnil nadobudnutie nehnuteľnosti mimo pozemkovej knihy. V odvolaní zástupca
žalovaných popiera obyčajovým právom ustálené zvyklosti. V odvolaní odvolateľ uvádza, že XX Q. sa
chopil držby, pričom uvádza pravdepodobnosť kúpnej zmluvy, o ktorej nevie (čo je základný predpoklad
uplatnenia vydržania), hoci bolo preukázané, že k takejto kúpnej zmluve došlo a na základe nej bolo
aj plnené. Namietané okolnosti, či bola uzavretá v súlade s vtedajšou právnou úpravou bez zápisu
zmluvy v prospech X. Q. do pozemkovej knihy prestavuje neakceptovateľný argument, ktorý je vyvrátený
obyčajovým právom platným na Slovensku v rozhodujúcom období, taktiež vykonaným dokazovaním
a predloženými dôkazmi. Odvolateľ spochybňuje dodržanie postupu podľa vtedajšej právnej úpravy,
hoci túto nesprávne vykladá a z nej vyvodzuje nesprávne závery a pochybnosti o záveroch rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Sám dokonca tvrdí, že právna úprava bola jednoznačná. Odvolací súd sa s týmto
záverom stotožňuje, pretože právna úprava jednoznačne umožňovala nadobudnutie nehnuteľnosti tak,
ako to odvolací súd uviedol v bode 28 svojho odôvodnenia. Potom nemožno považovať za správny záver
odvolateľa, že X. Q. nemohol byť dobromyseľný. Odvolací súd preto nepovažoval argumenty zástupcu
žalovaných za spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto rozhodnutie okresného
súdu potvrdil vo veci samej.
34. Pokiaľ ide o argument vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania, odvolací súd sa s ním stotožňuje,
pretože v danom prípade je nepochybné, že Slovenský pozemkový fond má na základe zákona
špeciálne postavenie, keď zastupuje neznámych vlastníkov. Okresný súd pochybil, keď síce priznal
žalobcom nárok na náhradu trov konania, avšak vo svojom rozhodnutí neuviedol, voči komu môžu tento
nárok uplatniť, vo svojej podstate vyhlásil výrok, ktorý nie je vykonateľný. Slovenský pozemkový fond v
konaní vystupuje iba ako zástupca neznámych vlastníkov, teda nemôže byť zaviazaný na plnenie trov
konania žalobcom. Žalovaní nemajú známy pobyt, s vysokou pravdepodobnosťou už dávno zomreli,
teda nemožno zaviazať na plnenie vo vzťahu k trovám konania ani neznámeho vlastníka, pretože
rozhodnutie by bolo nevykonateľné a smerovalo by voči subjektu zrejme bez právnej subjektivity.
Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie o trovách konania pred súdom prvej inštancie podľa § 388 CSP
tak, že hoci žalobcovia mali vo veci úspech podľa ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, bolo potrebné aplikovať
ustanovenie § 257 CSP pre výnimočnosť prípadu, ale aj so zreteľom na špecifickú právnu úpravu, v
ktorej je možné vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentom
žalobcov uvedeným vo vyjadrení, že možno stotožniť povinnú osobu na platenie trov so zástupcom
žalovaných, pretože podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP možno priznať strane náhradu trov konania,
avšak logicky len voči strane - žalovanej, teda nie zástupcovi.
35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 257 CSP, keď v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní
v merite veci žalobcovia, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na
výnimočnosť prípadu im trovy odvolacieho konania nepriznal s dôvodov uvedených vyššie v bode 34
tohto rozhodnutia.
36. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 2. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.