Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 7, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/126/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710210577
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1710210577.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : H. L., nar. X. X.
XXXX, bytom L., V. X, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., Bratislava,
Bajkalská 13, proti žalovanému : E. K., nar. X. X. XXXX, bytom R., X.. X. H. XX, o zaplatenie 2.655,51
€ s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. 10.

2016 č.k. 10C/43/2012 - 192, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.655,51 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 1. 11.
2007 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov
konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovanú pohľadávku žalobca

voči žalovanému uplatňoval na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 29. 6. 2005, na
základe ktorej požičal žalobca žalovanému sumu 80.000,- Sk, v prepočte 2.655,51 €, bezhotovostným
prevodným príkazom. V ten istý deň žalovaný podpísal aj dohodu o uznaní záväzku, zaplatiť žalobcovi
sumu 2.655,51 € do 31. 10. 2007.
2/ Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že strany sporu, a to žalobca ako objednávateľ a
žalovaný ako zhotoviteľ, uzavreli ešte dňa 10. 8. 2006 zmluvu o dielo, podľa Obchodného zákonníka.

Predmetom tejto zmluvy bola výstavba rodinného domu - hrubej stavby, podľa čl. I zmluvy. Zmluvné
strany sa dohodli na pevnej sume za vykonané dielo vo výške 2.886.900,- Sk. Tiež sa dohodli na
zálohových formách čiastkových úhrad z celkovej sumy v etapách výstavby. Akákoľvek zmena výšky
dohodnutej ceny musela byť predmetom vzájomného rokovania a súhlasnej dohody oboch zmluvných
strán. Dielo malo byť odovzdané do 15. 8. 2007. Spornou nebola ani pôžička zo dňa 29. 6. 2005 vo
výške 80.000,- Sk , ktorú žalovaný toho istého dňa aj písomne uznal, podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, t.j. podľa § 323 Obch. zák., podľa ktorého platí, že ak niekto písomne uzná svoj

určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. V závere
súdneho konania vyplynula aj nesporná skutočnosť, že žalobca mal so žalovaným uzavretú dňa 9. 7.
2007 zmluvu o pôžičke v sume 19.916,35 €; žalovaný žalobcovi nevrátil ani jednu z týchto pôžičiek.
3/ Súd prvej inštancie poukazoval na to, že prvotná obrana žalovaného (v odpore, ktorý podal proti
platobnému rozkazu) spočívala v tom, že žalovanému vznikla titulom zmluvy o dielo pohľadávka voči
žalobcovi v sume 95.827,52 €, ktorú žalobca v plnej výške neuhradil a prevod finančných prostriedkov

ako pôžička žalovanému bol plnením zo zmluvy o dielo. Na tejto obrane však žalovaný počas konania
nezotrval. Po tom, ako žalobca preukázal, že žalovanému zaplatil spolu sumu 2.907.000,- Sk vo
formách čiastkových úhrad predpokladaných článkom V zmluvy o dielo, v podanom odvolaní proti vporadí prvému rozsudku súdu prvej inštancie (zo dňa 1. 2. 2013) žalovaný uviedol, že dodal pre
žalobcu materiál a vykonal práce na predmete zmluvy nad rámec podmienok dohodnutých v zmluve o
dielo, čím žalobcovi vznikol dlh voči žalovanému vo výške 32.369,45 €, ktorý žalovanému nezaplatil.

Sporným bolo najmä vyplatenie ďalších platieb žalobcom, ktoré preukazoval žalobca fotokópiami ako
aj originálmi príjmových pokladničných dokladov založených na č.l. 81 spisu v celkovej výške 783.000
Sk (25.990,84 €). Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 9. 12. 2015
po predložení originálov príjmových pokladničných dokladov z č.l. 25, 26, 27 a 81 spochybnil príjmový
pokladničný doklad z 11. 10. 2006 na sumu 600.000,- Sk z 31. 8. 2006 na sumu 600.000,- Sk a z

8. 3. 2007 na sumu 175.000,- Sk, teda celkovo poprel prijatie žalovaným sumy vo výške 1.375.000,-
Sk. Túto obranu žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú. Príjmové pokladničné doklady
na č.l. 25 až 27 boli do spisu založené právnym zástupcom žalobcu dňa 25. 1. 2012 ako príloha
k vyjadreniu k odporu, ktoré vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 23. 11.
2012. Príjmové pokladničné doklady z č.l. 81 boli predložené na výsluchu žalovaného na pojednávaní
dňa 21. 1. 2015. Pochybnosť o pravosti podpisov na vyššie označených príjmových dokladoch vyslovil

žalovaný, či jeho právny zástupca až na pojednávaní dňa 9. 12. 2015, pričom pre súd prvej inštancie
nie je logickým odôvodnením prípadnej obrany žalovaného, že túto skutočnosť o pochybnosti mohol
žalovanýnadobudnúťažpredloženímoriginálov,pretoževyslovilajtvrdenie,žesumyzospochybnených
príjmových dokladov žalovaný nikdy neprijal. Ak teda žalovaný sumu vo výške 1.375.000,- Sk
nikdy neprijal, nie je pochopiteľné, prečo túto skutočnosť rozporoval až po viac ako troch rokoch. V

tomto smere doplňujúco a podporne spochybňuje pravdivosť obrany žalovaného aj kópia zápisnice o
pojednávaní z konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/53/2012 z 20. 1. 2014, kde
príjmové pokladničné doklady, ktoré založil právny zástupca žalobcu k vyjadreniu žalovaného, označil
žalovaný, že sú na nich jeho podpisy a že všetko je na hrubú stavbu. Z uvedeného potom súd prvej
inštancie uzavrel, že žalobca v konaní preukázal nielen že zaplatil za hrubú stavbu v zmysle zmluvy o

dielo sumu 2.907.000,- Sk (96.494,72 €), ale aj, že žalovanému zaplatil sumu 783.000,- Sk (25.990,84
€) navyše oproti cene podľa zmluvy o dielo.
4/ Ďalšia zmena oproti pôvodnej obrane žalovaného v podanom odpore a po vyjadrení žalobcu k tomuto
odporu bola, že žalobca má dlh voči žalovanému titulom dodaného materiálu a vykonaných prác nad
rozsah zmluvy o dielo v celkovej sume 32.367,58 €. Faktúru č. 003/2013 za dodávku prác a materiálu

za obdobie od 10. 8. 2006 do 25. 9. 2008 však žalovaný vystavil žalobcovi až 18. 8. 2013 (po
20 mesiacoch od doručenia platobného rozkazu) počas už prebiehajúceho súdneho konania. Zároveň
žalovaný listom z 23. 9. 2013 jednostranne započítal pohľadávku vyúčtovanú faktúrou č. 003/2013
voči pohľadávke žalobcu z pôžičky vo výške 19.916,35 € uplatnenej v konaní pred Okresným súdom
Pezinok pod sp. zn. 5C/53/2012. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi naviac oproti zmluve o dielo sumu

25.990,84 €, ktorá suma nie je zohľadnená vo faktúre č. 003/2013, eventuálne potom mohol započítať
dňa 23. 9. 2013 iba sumu 6.376,74 € voči pohľadávke vo výške 19.916,35 € uplatnenej v konaní pod
sp. zn. 5C/53/2012. Potom ale logicky nemohol žalovaný jednostranne započítať dňa 19. 1. 2015 v
plnej výške pohľadávku v sume 32.367,58 € voči pohľadávke 2.655,51 €, pretože po započítaní z 23.
9. 2013 žalovanému neostala žiadna eventuálne existujúca a spôsobilá pohľadávka voči žalobcovi na

započítanie. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno jeho tvrdení o existencii pohľadávky žalovaného
voči žalobcovi a teda v konaní nepreukázal existenciu takej skutočnosti, ktorá by skutkovo aj právne
vylúčila existenciu pohľadávky žalobcu voči žalovanému na základe jeho uznania záväzku vo výške
2.655,51 € s lehotou splatnosti najneskôr dňa 31. 10. 2007. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
žalobe žalobcu vyhovel, včítane uplatneného príslušenstva v podobe úroku z omeškania počnúc dňom

1. 11. 2007 vo výške 8,5 % ročne. Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust.
§ 323 ods. 1, § 358, § 369 ods. 1 Obch. zák. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej
inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.
5/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, v celom rozsahu, domáhajúc sa
jeho zmeny tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a žalovanému prizná nárok na plnú

náhradu trov konania. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie označil žalovaný za nezákonný a
nesprávny, nakoľko súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej
inštancie, ktorým ešte v priebehu konania rozhodol o tom, že nevykoná znalecké dokazovanie znalcom

z odboru grafológie a písmoznalectva za účelom skúmania pravosti podpisu žalovaného v rozsahu,
ako to navrhoval právny zástupca žalovaného. Tento dôkaz bol potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností - odstrániť spornú otázku týkajúcu sa pravosti podpisu žalovaného na pokladničných
dokladoch predložených v konaní žalobcom za účelom preukázania úhrady finančnej hotovosti vprospech žalovaného titulom zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovaným rovnako tak
súd prvej inštancie rozhodol o nevykonaní dôkazu navrhnutým právnym zástupcom žalovaného,
spočívajúcomvznaleckomdokazovaníznalcomzodboruoceňovanianehnuteľností,zaúčelomzistenia,

či predmetom ceny v zmysle zmluvy o dielo boli vykonané práce naviac a či boli vykonané v hodnote,
ktorú v konaní uviedol žalovaný podľa fa č. 003/2013. Súd sa tiež nevysporiadal riadne s jednostranným
započítaním hodnoty vykonaných prác žalovaným na pohľadávku (pôžičku) žalobcu a uspokojil sa len
s hodnotením, že žalovaný si svoju pohľadávku predstavujúcu cenu naviac vykonaných prác nemohol
započítať v ním započítanej výške. Súd sa mal potom vysporiadať aj s otázkou samotnej výšky hodnoty

započítania, ktorú si žalovaný mohol na pohľadávku žalobcu započítať. Žalovaný ďalej nesúhlasil s
právnym posúdením vykonaným súdom prvej inštancie ohľadom „uznania záväzku“ zo dňa 29. 6. 2007,
v ktorom mal žalovaný uznať ako dlžník svoj záväzok vo výške 80.000,- Sk voči veriteľovi - žalobcovi.
Žalovaný namietal, že listina „Uznanie záväzku“ nemá náležitosti jednostranného právneho úkonu s
účinkami uznania záväzku podľa § 323 Obch. zák. Uznanie dlhu predstavuje jednostranný právny
úkon dlžníka adresovaný veriteľovi a nie dvojstranný právny úkon, na základe ktorého vzniká zmluvný

záväzkový vzťah. Uznávací prejav dlžníka musí byť určitý a zrozumiteľný a z obsahu právneho úkonu a
okolností prípadu musí byť jednoznačne zrejmé, že ide o uznanie záväzku, ktorý musí byť identifikovaný
tak, aby nebol zameniteľný s iným záväzkom. V spornej listine ale absentuje jednoznačná identifikácia
záväzku, ktorý mal byť uznaný. Rovnako v nej absentuje aj prejav vôle dlžníka uznať záväzok vyplývajúci
z konkrétneho identifikovaného záväzku (uvedenie finančnej hotovosti nie je identifikáciou existencie

záväzku a sama o sebe nepreukazuje, ani neidentifikuje záväzkovo-právny vzťah), nemôže byť podľa
žalovaného predmetná listina „Uznanie dlhu“ ako právny úkon s účinkami podľa § 323 Obch. zák.
6/ Na odvolanie žalovaného sa žalobca nevyjadril.
7/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podanéhoodvolania(t.j.vcelomrozsahu)vzmysle§379a§380ods.1CSPbeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správne právne závery. Žalovaný neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by neboli
predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvej inštancie a ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz
vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd nevykonal
ním navrhované dokazovanie, je vecou súdu, ktoré dôkazy vykoná, pričom nutno uviesť, že rozhodnutie

prvoinštančného súdu o nevykonaní znaleckého dokazovania, navrhovaného žalovaným (z odboru
grafológie a písmoznalectva ako aj z odboru oceňovania nehnuteľností) sa javí ako správne, nakoľko
žalovaným navrhované znalecké dokazovanie by bolo nadbytočné. Odvolací súd považuje žalovaným
navrhované vykonanie znaleckého dokazovania z odboru grafológie a písmoznalectva za navyše
účelové a špekulatívne, keďže žalovaný ním navrhuje preskúmať pravosť svojich podpisov, ktoré v

inom konaní (pred Okresným súdom v Pezinku sp. zn. 5C/53/2012 ) sám žalovaný označil jednoznačne
ako svoje vlastné. V prípade žalovaným navrhovaného znaleckého dokazovania z odboru oceňovania
nehnuteľností sa tento dôkaz javil ako nadbytočný, keďže žalovaný nebol schopný v konaní preukázať
(hoci ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno) to, že má voči žalobcovi neuhradenú pohľadávku
zo zmluvy o dielo, z dôvodov, ako ich rozviedol súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (body

24 až 26 odôvodnenia).
10/ V odvolaní žalovaný spochybnil platnosť písomného „Uznania dlhu“ zo dňa 29. 6. 2005, pre údajnú
nedostatočnú identifikáciu uznávaného záväzku. Listina označená ako „Uznanie záväzku“ datovaná
dňom 29. 6. 2007 označuje veriteľa, rovnako tak dlžníka (každého krstným menom, priezviskom, rodným
číslom, adresou bydliska, štátnym občianstvom) a v čl. I obsahuje vyhlásenie dlžníka (žalovaného),

že uznáva svoj záväzok voči veriteľovi (žalobcovi) vo výške 80.000,- Sk (v prepočte 2.655,51 €, a to
záväzok zo dňa 29. 6. 2007. V čl. II bod 1 sa žalovaný (ako dlžník) zaväzuje vyššie uvedený dlh uhradiť
veriteľovi v hotovosti najneskôr do 31. 10. 2007. V čl. III bod 4 účastníci zmluvy potvrdili, že zmluvu
uzavreli slobodne, nie v tiesni alebo pod hrubým nátlakom, text a obsah im je zrozumiteľný a že ju
na znak vážnosti podpisujú. Listina je následne opatrená dátumom 29. 6. 2007 a obsahuje podpisy

ako žalobcu tak aj žalovaného. Z obsahu listiny označenej ako „Uznanie záväzku“ (č.l. 4 spisu) teda
plynie, že obsahuje jednak v čl. I bod 1 samotný jednostranný uznávací prejav dlžníka (žalovaného)
o tom, že uznáva svoj záväzok voči veriteľovi vo výške 80.000,- Sk. V čl. III označenom nadpisom
Záverečné ustanovenia sa právny úkon označuje ako „dohoda“ (napr. bod 1), tiež ako zmluva (body 2, 3,4). Uvedený rozpor však nespôsobuje neplatnosť uznávacieho prejavu žalobcu pokiaľ ide o uznanie jeho
záväzku vo výške 80.000 Sk. Tento záväzok, o ktorom žalovaný vyhlasuje, že ho uznáva, je
identifikovaný výškou - suma 80.000 Sk - a hoci uznávací prejav neuvádza, že ide o záväzok zo zmluvy

o pôžičke (t.j. nie je označený právny titul), tento záväzok identifikuje dátumom, keďže čl. I bod 1 o
uznaní záväzku vo výške 80.000 Sk uvádza, že ide o záväzok zo dňa 29. 6. 2007. K tomu odvolací súd
dodáva, že medzi stranami sporu nebolo žiadnych pochybností o tom, že dňa 29. 6. 2007 spolu strany
uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke vo výške 80.000 Sk a žalovaný v konaní netvrdil, že by zo dňa 29. 6.
2007 mal pochádzať ešte aj nejaký iný jeho záväzok voči žalobcovi, ktoré záväzky by tak bolo možné

zameniť. Preto nutno podľa odvolacieho súdu uzavrieť, že predmetom uznávacieho prejavu žalovaného
v listine označenej Uznanie záväzku zo dňa 29. 6. 2007 v čl. I bod 1 bol práve záväzok žalovaného
vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, vo výške 80.000 Sk ; záväzok, ktorý bol predmetom jednostranného
uznania žalovaným bol tak podľa názoru odvolacieho súdu identifikovaný v listine o uznaní záväzku
dostatočne zrozumiteľne, určito, bez rizika zamenenia tohto záväzku s iným, ako to (účelovo) namieta
žalovaný.

11/ Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil dôvody rozhodnutia prvoinštančného súdu. Súd prvej
inštancie sa neodchýlil od znení pre vec relevantných príslušných ustanovení právnych predpisov, ani
nepoprel ich účel a význam. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ
majú význam pre rozhodnutie (porovnaj I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS

163/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto
odôvodnenie takého rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že došlo k plnej realizácii práva účastníka na spravodlivé

súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05).
12/ Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
13/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech,

preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).