Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/210/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810210890
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7810210890.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ R. F., trvale pobytom v C., 2/ Mgr. H. V., trvale
pobytom v C., obaja zastúpení JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave, Cyrila a
Metoda 4, proti žalovanému PARNAS REALITY s.r.o., so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 2, IČO: 46
001 875, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a iné, vedenom na Okresnom súde Rožňava
pod sp. zn. 10C/174/2010, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. augusta

2017 sp. zn. 1Co/366/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava rozsudkom z 9. mája 2016 č.k. 10C/174/2010-224 zamietol žalobu a žiadnemu

z účastníkov ani pôvodnej žalovanej Y. T. nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol o nároku
žalobcov pôvodne proti žalovanej Y. T., ktorým sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v
ich žalobe patria do dedičstva po nebohom R. F., zomrelom dňa X.X.XXXX v podiele 1194/58929 a
taktiež že v rovnakom podiele patria tieto nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej. Rozhodnutie právne
zdôvodnil ustanoveniami § 123, 126 ods. 1, 2, § 130 ods. 1-3, § 131 ods. 1, 2, § 132 ods. 1, 2 a §
134 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka, ako aj poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS

249/2011-30 zo dňa 29.9.2011. Uviedol, že odňatie nehnuteľnosti naprával zákon č. 229/1991 Zb.,
pričom v ust. § 6 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona v znení platnom ku dňu podania žiadosti R.
F. zo dňa 26.9.1991 upravoval aj vydanie nehnuteľnosti v prípade, že boli odňaté podľa zákona č.
46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Konštatoval, že právny predchodca žalobcov požiadal dňa
26.9.1991 Okresný úrad v Rožňave o finančnú náhradu za nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991
Sb. a žiadal náhradu za konkrétne nehnuteľnosti zapísané vo vložkách č. XXX, XXX a XXX kat. úz.

S. N.. Vo svojej žiadosti poukázal na rozhodnutie Okresného národného výboru č. 3839/1959 zo dňa
4.4.1960. Okresný úrad v Rožňave konal s R. F., ako aj s jeho bratom ako ďalšou oprávnenou osobou,
s I. F. ako s oprávnenými osobami ohľadom priznania finančnej náhrady za označené nehnuteľnosti,
ktoré nebolo možné vydať. Na základe toho súd prvej inštancie konštatoval, že R. F. spĺňal všetky
podmienky na to, aby bol oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991
Zb., a takéto postavenie mu priznal aj Okresný úrad v Rožňave. Bolo poukázané na rozhodnutie

Pozemkového úradu č. 914/92 zo dňa 30.6.1992 a rozhodnutie č. 936/92 zo dňa 7.7.1992, ktorým priznal
náhradu z dôvodu, že nehnuteľnosti nebolo možné vydať, nakoľko vo svojej žiadosti R. F. nepožiadal
o vydanie nehnuteľnosti v súlade s § 6 zákona č. 229/1991 Zb., a jeho žiadosť obsahuje iba výzvu na
finančnúnáhraduzavyvlastnenénehnuteľnosti.PozemkovýúradvRožňavehopovažovalzaoprávnenú
osobu, pričom uvedené vyplýva z jeho rozhodnutia, kde bolo konštatované, že R. F. a I. F. splnili
podmienkybyťoprávnenýmiosobami,žiadanéparcelynebolomnožnévydaťabolaimpriznanáfinančná

náhrada. Konštatoval, že v prípade, ak sa uplatňuje reštitučný nárok v zmysle zákona č. 229/1991
Zb., oprávneným orgánom na rozhodnutie o vydaní nehnuteľností je v súlade s § 9 ods. 3 a ods. 4pozemkový úrad. Vzhľadom na to je zrejmé, že súd nemá možnosť nahradiť rozhodnutie pozemkového
úradu, ktorý v prípade, že nedôjde k dohode o vydaní nehnuteľností, rozhodne o vlastníctve oprávnenej
osoby k nehnuteľnostiam. V danej veci Pozemkový úrad v Rožňave rozhodol o priznaní vlastníckeho

práva jednej z oprávnenej osôb, a to I. F. na základe citovaných rozhodnutí. Ustanovenie § 13 ods.
1, 2 zákona č. 229/1991 Zb. umožňuje ďalšej z oprávnených osôb, ktorej nároky neboli uspokojené,
uplatniť svoje nároky na súde voči osobám, ktorým bola nehnuteľnosť vydaná do 6 mesiacov od
skončenia lehoty uvedenej v ods. 1, avšak R. F., ani jeho právni nástupcovia si neuplatnili na súde
v lehote nároky na vydanie nehnuteľnosti v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nebolo ani možné,

aby súd postupom podľa § 80 písm. c/ O.s.p. rozhodol o určení, že ku dňu smrti R. F. bol vlastníkom
sporných nehnuteľností, keďže oprávneným orgánom na rozhodnutie o priznaní vlastníckeho práva
oprávnenej osobe je pozemkový úrad a súd nemôže nahradiť tento orgán na rozhodnutie o vlastníctve
oprávnenej osoby. Ani za situácie, že ohľadom nároku R. F. pozemkový úrad nerozhodol, nie je možné
konštatovať, že ku dňu smrti R. F. by bol vlastníkom žiadaných nehnuteľností. Ďalej konštatoval, že súd
nemôžeodstrániťnamietanýnedostatokohľadnenesprávnehopostupusprávnehoorgánu(nedoručenie

rozhodnutia R. F., resp. jeho právnym nástupcom žalobcovi 1/ a 2/), a to vydaním rozhodnutia podľa § 80
písm.c/O.s.p.Skutočnosť,žeR.F.bolpodľareštitučnýchzákonovoprávnenouosobouešteneznamená,
že bez žiadosti o vydanie nehnuteľností a bez rozhodnutia Pozemkového úradu sa automaticky stal
vlastníkom sporných nehnuteľností. Pozemkový úrad rozhodol o nároku R. F., nakoľko mu bola priznaná
finančná náhrada za žiadané nehnuteľnosti v celom rozsahu. Súd mal za to, že bez ohľadu na existenciu

prehlásenia R. F., v ktorom sa vzdáva ďalších nárokov v prospech svojho brata, pozemkový úrad mohol
postupovať iba tak, že by rozhodol o nárokoch I. F. na vydanie nehnuteľností, nakoľko tento okrem
finančnej náhrady na rozdiel od R. F., žiadal aj vydanie nehnuteľností. Keďže R. F. si neuplatnil vydanie
nehnuteľností, nemal ani dôvod podpisovať prehlásenie, že sa vzdáva ostatných nehnuteľností, a preto
tento úkon nemal vplyv na ďalšie konanie pozemkového úradu, keď ďalej konal len s oprávnenou

osobou, ktorá požiadala o vydanie nehnuteľností. Nárok žalobcov o určenie, že rozhodnutia Obvodného
pozemkového úradu nenadobudli právoplatnosť, súd prvej inštancie považoval za nedôvodný. Iba tento
správny orgán, ktorý má právomoc na rozhodovanie v konkrétnej veci môže posúdiť, či jeho rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť alebo nie, a to na základe ustanovení zákona o správnom konaní (zákon č.
71/1997 Zb).

2. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov rozsudkom z 30. augusta 2017 sp. zn. 1Co/366/2016
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) a
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zrušil, a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Okrem iného na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku podčiarkol,

že sa zhoduje so závermi súdu prvej inštancie v tom, že zákon č. 229/1991 Zb. ako aj zákon č.
87/1991 Zb. sú špeciálnymi právnymi predpismi, a preto ich aplikácia má prednosť pred všeobecnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníckeho práva. Odvolací súd uviedol, že v
prípade prechodu vlastníckeho práva na štát spôsobmi uvedenými v reštitučných právnych predpisoch
môže oprávnená osoba svoj nárok na navrátenie majetku uplatniť iba postupom upraveným týmito

reštitučnými predpismi v nich upravených zákonných lehotách. V zmysle tejto právnej úpravy je aj
upravená právomoc správnych orgánov rozhodovať o týchto nárokoch. Týmito správnymi orgánmi
boli pôvodne pozemkové úrady, neskôr okresné úrady. Tieto správne orgány majú vymedzenú svoju
právomoc, do ktorej nemá právomoc zasahovať iný štátny orgán, a teda ani súd. Teda ak právny
predchodca žalobcov uplatnil takýmto postupom svoj reštitučný nárok, bola daná právomoc správneho

orgánu na rozhodnutie o takomto nároku a ani prípadné pochybenia správneho orgánu v reštitučnom
konaní nemá súd v občianskom konaní právomoc naprávať ani vykonávať žiadne zásahy, ani opravy.
Okrem iného odvolací súd zdôraznil, že možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vo vzťahu k štátu, ktorý užíva majetok fyzickej
osoby je aktuálny iba v prípade, ak uvedená osoba tvrdí, že štát okupuje tento majetok bez právneho

dôvodu, teda bez dôvodu vymedzeného v reštitučných zákonoch, resp. ak štátne orgány pri odňatí tohto
majetku nepostupovali v súlade s vtedy platnou právnou úpravou, a z tohto dôvodu ani nedošlo k strate
pôvodného vlastníckeho práva takejto osoby. Pokiaľ teda jej takto bolo zachované vlastnícke právo, nič
jej nebráni v možnosti domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva, a to aj formou žaloby o určenie
vlastníckeho práva, resp. o určenie, že vec patrí do dedičstva po takejto osobe pred občianskoprávnym

súdom. Žalobcovia v konaní, a ani ich právni predchodca, však takúto skutočnosť nikdy netvrdili, a
preto podľa odvolacieho súdu neobstála odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení o povinnosti súdu
prvej inštancie zaoberať sa otázkou, či postup štátu pri odňatí majetku ich právnemu predchodcovi
bol vykonaný v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súdkonštatoval, že za takejto situácie sa takáto osoba nemôže úspešne domáhať svojich vlastníckych
nárokov prostredníctvom všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, teda ani nároku na určenie
vlastníckeho práva. Dané bolo súčasne dôvodom pre zamietnutie ďalšieho nároku žalobcov, a na

určenie, že rozhodnutia správneho orgánu nenadobudli právoplatnosť. Zotrval podobne ako súd prvej
inštancie na závere, že o právoplatnosti správnych rozhodnutí rozhoduje príslušný správny orgán v
rámci svojej právomoci a súd nemá oprávnenie v tomto smere vykonávať žiadne zásahy do správneho
rozhodnutia. Na základe vyššie uvedeného podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že spôsobom, akým
žalobcovia v konaní uplatnili svoje nároky, nemožno dosiahnuť ani prípadnú nápravu pochybení, ku

ktorým došlo v správnom konaní.

3. Žalobcovia podali dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie
odôvodnili dovolacím dôvodom uvedeným v § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“). Namietali, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V spojitosti

s tým poukázali na skutočnosť, že návrh na určenie vlastníckeho práva podali ako právni nástupcovia
oprávnenej osoby R. F. (ich otca), pričom o úkonoch v súvislosti s uplatnením reštitučných nárokov
žalobcovia nemali ani vedomosť, a okrem toho sa ich otec dlhodobo liečil v Psychiatrickej liečebni,
a v konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava sp. zn. 5C/852/99 bolo určené rozsudkom zo dňa
23.9.2002, že darovacia zmluva zo dňa 22.2.1994, ktorú ich otec podpísal, je neplatná z dôvodu

nespôsobilosti na právne úkony. Opätovne poukázali na procesné pochybenie Okresného úradu v
Rožňave vo veci nedoručenia rozhodnutí, pričom vlastníctvo bolo priznané jeho bratovi I. F. na základe
písomnéhoprehláseniaR.F.zodňa18.1.1993,podpísanéhoR.F.dňa31.1.1994stým,ževtomčaseuž
uplynulazákonnálehotanauplatnenienárokovnaspornénehnuteľnostivšesťmesačnejlehotevzmysle
§ 13 ods. 2 zák.č. 229/1991 Zb. Ohľadne uvedeného sa pokúsili o nápravu, a to podaním podnetu na

Okresnú prokuratúru v Rožňave, sp. zn. Pd 11/13, ktorý bol vybavený podaním upozornenia prokurátora
v Rožňave, avšak ktorému nebolo vyhovené. Taktiež požiadali o podanie žaloby na súd v zmysle §
250 O.s.p., avšak Okresná prokuratúra podnet odložila z dôvodu uplynutia lehoty pre podanie žaloby.
To, že procesný postup príslušného orgánu verejnej správy v jeho prípade nebol dodržaný, nemožno
podľa nich vykladať v neprospech oprávnenej osoby tak, ako to urobil súd prvej inštancie, naopak je

potrebné, aby bolo ochránené základné právo procesnoprávneho charakteru, a to domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného ustanovením čl.
46 ods. 1 Ústavy SR. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd náležite nevyhodnotili postavenie právnych
nástupcov oprávnenej osoby R. F., t.j. žalobcov, keď títo nemohli využiť procesné postupy, ktoré uvádza
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí z dôvodu uplynutia lehôt, a z dôvodu, že oprávnená osoba sa

nevedela brániť pre duševný stav, ktorý ju robil nespôsobilou na právne úkony. Ďalšia námietka žalobcov
spočíva v nesúhlase so záverom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu v tom, že súd nemôže
nahradiť oprávnený orgán - pozemkový úrad na rozhodnutie o priznaní vlastníckeho práva v zmysle
zákona č. 229/1991 Zb., a ďalej skutočnosť, že sa súdy dostatočne nevyporiadali momentom, kedy
dochádza k nadobudnutiu vlastníctva oprávnenej osoby, resp. navráteniu vlastníckeho práva vo vzťahu

k osobe R. F.. Žalobcovia ohľadne daného dôvodili tým, že v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na
príslušnom orgáne štátnej správy a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok
na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na
navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácií tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných

zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci
v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Podľa žalobcov písomné prehlásenie podpísané
R. F. zo dňa 18.1.1993, na základe ktorého sa vzdáva svojho podielu v majetku v k.ú. S. N. v prospech
svojho brata I. F., nie je platným právnym úkonom, pretože podľa nich bolo preukázané, že v čase jeho
podpísania R. F., tento konal v stave, keď nebol spôsobilý na právne úkony kvôli duševnej chorobe a

nevedel posúdiť následky svojho konania. Súd mal ako predbežnú otázku posúdiť absolútnu neplatnosť
úkonov, ktoré nasledovali po podpísaní prehlásenia dňa 31.1.1994 R. F. v prospech svojho brata a
jeho právnych nástupcov. Žalobcovia opätovne poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS
249/11, v zmysle ktorého aj keď mohla osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe pre
reštitúciu, žiadať o vydanie týchto nehnuteľností podľa špeciálneho predpisu (zák. č. 229/1991 Zb.)

môže sa úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov ( § 126 OZ), a
to aj formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Ďalej žalobcovia vyjadrili nesúhlas s
odôvodnením z dôvodu nevykonania dokazovania s tým, že sa iba obmedzil na konštatovanie a svoje
rozhodnutie náležite neodôvodnil, ako aj na jednostranné a účelové vyhodnotenie dôkazov v súvislosti svydržaním, pričom súd sa náležite nevysporiadal s dobromyseľnosťou pri držbe a užívaní predmetných
nehnuteľností. Nie je správne konštatovanie súdu, že len z dôvodu, že išlo o iné nehnuteľnosti, nie je
narušená dobromyseľná držba I. F., ktorý bol účastníkom konania na súde, kde sa dozvedel o tom,

že nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola liečená v psychiatrickej liečebni a trpela duševnou
chorobou, ktorá ju robila nespôsobilou na právne úkony. Ďalej poukázali na to, že otázku vzťahu
reštitučných zákonov a všeobecných právnych predpisov (OZ) riešili viaceré rozhodnutia, avšak dospeli
k zhodnému názoru, že reštitučné zákony aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex
specialis nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia specialis nemožno na daný prípad

uplatniť, domáhať sa vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva,
prípadne žalobou na vydanie veci. Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaný navrhol dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť ako nedôvodné. Súd prvej inštancie ako aj
odvolací súd podľa neho správne konštatovali, že pre posúdenie veci bolo rozhodujúce to, že žalobcovia
žiadnym spôsobom nepreukázali, že by ich právny predchodca R. F. bol v čase smrti vlastníkom

dotknutých nehnuteľností, čo je nevyhnutným predpokladom na to, aby bolo možné takto formulovanej
určovacej žalobe vyhovieť. Správne bola konštatovaná aj výlučná právomoc správnych orgánov v oblasti
rozhodovania o reštitučných nárokov v prípade, ak boli nehnuteľnosti za minulého režimu odňaté či
vykúpené na základe relevantného právneho dôvodu, a nemožnosť všeobecného súdu suplovať túto
činnosť správnych orgánov v prípade ich pochybenia či nečinnosti. Ďalej vyjadril názor, že dovolanie

neobsahuje riadne uvedenie a špecifikáciu dovolacích dôvodov tak, ako to požaduje CSP, a ako to
vymedzuje ustálená rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu, nakoľko jednak riadne nešpecifikujú, ktoré
konkrétne vady konania považujú za vady spôsobujúce porušenie práva na spravodlivý proces, pričom
podľa obsahu dovolania žalobcovia namietajú takmer výlučne nesprávne právne posúdenie, avšak bez
náležitého splnenia podmienok v zmysle CSP.

5.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“)akosúddovolací[§35zákonač.160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)] bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k
záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Žalobcovia tvrdia, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP došlo nedostatočným
vyporiadaním sa s nasledovnými skutočnosťami, a to: nedoručením rozhodnutí správneho orgánu;
právnym postavením právnych nástupcov oprávnenej osoby R. F.; otázkou či súd je oprávnený
nahradiť rozhodnutie oprávneného orgánu pozemkového úradu o priznaní vlastníckeho práva;
absolútnou neplatnosťou právnych úkonov vykonaných R. F.; nedostatočným vykonaním dokazovania;

s dobromyseľnosťou pri držbe a užívaní sporných nehnuteľností, a otázkou vzťahu reštitučných zákonov
a všeobecných právnych predpisov.
7. Najvyšší súd predovšetkým pripomína, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolateľom
namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej

patriace procesné oprávnenia.
8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

9. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP, stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a vo výroku o trovách konania
zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd

v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie,
s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolacísúd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu
žalobcu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

10. Dovolatelia tvrdia, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP došlo nedostatočným
odôvodnením procesného pochybenia Okresného úradu v Rožňave spôsobené nedoručením
rozhodnutí a nesúhlasiac s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia mali možnosť doteraz
využiť rôzne spôsoby nápravy, ale nie formou žaloby o určenie vlastníckeho práva, keď ešte o nich
nerozhodol oprávnený správny orgán, ale mali možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam

správneho orgánu v súlade s § 250l OSP aj v prípade, že správny orgán im nedoručil rozhodnutie,
dovolací súd má za to, že daná námietka je nedôvodná. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva,
že sa zaoberal danou otázkou, pričom zreteľne zdôvodnil, prečo nie je možné nahradiť rozhodnutie
správneho orgánu rozhodnutím súdu ako aj vyjadrením hypotézy o možnom postupe žalobcov za
účelom uplatnenia svojich práv a predídenia zmeškania lehôt (str. 21). Rovnako sa súd detailne vyjadril,
prečo nie je oprávneným na rozhodnutie o ich uplatnenom nároku ale práve pozemkový úrad s uvedením

náležitých dôvodov (str. 22).

11.Aninámietkadovolateľovohľadnenedostatočnéhovyhodnoteniaskutočnosti,žeR.F.akooprávnená
osoba začal proces na konci, ktorého sa podľa nich stal vlastníkom nehnuteľností (nehnuteľností
uvedených v návrhu) ako aj nedostatočného vyhodnotenia postavenia právnych nástupcov vo vzťahu

nemožnosti využiť procesné postupy uvedené súdom prvej inštancie, nie je podľa najvyššieho súdu
dôvodná.Právenaopak,preskúmanímrozhodnutiasúduprvejinštancieakoajnapadnutéhorozhodnutia
bolo zistené, že sa súd podrobne vyjadril k vyššie uvedeným námietkam, a to konkrétne na str. 16,
kde zrozumiteľne uviedol, že R. F. síce spĺňal všetky podmienky na to, aby bol oprávnenou osobou na
vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., pričom si uplatnil reštitučný nárok v zmysle

zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, bola mu priznaná finančná náhrada z dôvodu,
že nehnuteľnosti nebolo možné vydať (teda za iné nehnuteľnosti než tie, ktoré sú predmetom žaloby),
avšak súd usúdil, že z predmetnej žiadosti nevyplynulo aj to, že by si uplatnil vydanie všetkých odňatých
nehnuteľností. Taktiež súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na dôkazy, že oprávnenou osobou (R.
F.) nebol dodržaný postup ohľadne uplatnenia si práva na vydanie nehnuteľností v súlade s § 6 zákona

č. 229/1991 Zb. Čo sa týka vyhodnotenia postavenia právnych nástupcov R. F., súd prvej inštancie sa
vo viacerých častiach svojho rozhodnutia dostatočne vyjadril a zdôvodnil ich právne postavenie, uviedol
zreteľné argumenty svojho právneho záveru dôvodiac tým, že právni nástupcovia R. F. si neuplatnili
nárok na sporné nehnuteľnosti v šesťmesačnej lehote v súlade s § 13 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.,
s tým, že ak správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. a doteraz nedoručil

rozhodnutia R. F., resp. žalobcom 1/ a 2/, súd nemôže nahradiť tento nedostatok vydaním rozhodnutia
podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (str. 20 rozhodnutia súdu prvej inštancie).
12. Žalobcovia ďalej namietali záver súdu, podľa ktorého súd nemôže nahradiť oprávnený orgán -
pozemkový úrad na rozhodnutie o priznaní vlastníckeho práva v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.
a nedostatočné zaoberanie sa momentom, kedy dochádza k nadobudnutiu vlastníctva oprávnenej

osoby, resp. navráteniu vlastníckeho práva vo vzťahu k osobe R. F.. Podľa názoru dovolacieho súdu
súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa práve naopak podrobne zaoberali danou problematikou
poukazujúc najmä na str. 21 rozhodnutia súdu prvej inštancie dôvodiac § 9 ods. 3 a ods. 4, § 9 ods.
7, § 13 ods. 1, 2 zákona č. 229/1991 Zb., čo svedčí o jeho dostatočnom odôvodnení. Namietaným
momentom nadobudnutia vlastníckeho práva sa súd prvej inštancie vyporiadal, a to na str. 14 a str.

15 konštatovaním, že nakoľko v danom prípade nedošlo k odňatiu nehnuteľnosti štátom pôvodnému
vlastníkovi bez právneho dôvodu, ale reštitučným dôvodom bola skutočnosť, že štát nadobudol
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe výkupu nehnuteľností podľa zákona č. 46/1978
Sb., čo vyplýva aj zo zápisu vo vložke č. XXX k.ú. S. N., a takisto aj z rozhodnutí Okresného národného
výboru v Rožňave. V prípade odňatia nehnuteľností štátom bez právneho dôvodu by vlastnícke právo

ostalo zachované a právni nástupcovia by mali možnosť domáhať sa určenia, že do dedičstva po
Y. F. patria sporné nehnuteľnosti. Na podporu predmetného názoru bolo poukázané na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 177/2013, ktorý zaujal stanovisko k otázke konkurencie
reštitučnej a vlastníckej žaloby (str. 15 rozhodnutia súdu prvej inštancie). S vyššie uvedeným sa stotožnil
aj odvolací súd s dodaním, že konštrukcia reštitučných zákonov nevychádza z princípu, že akékoľvek

nadobudnutie vlastníckeho práva štátom vo vymedzenom období je považované za neplatné, ale
vymedzil v zákone iba konkrétne prípady, kedy sa oprávnená osoba ako poškodená môže domáhať
navrátenia svojho majetku (bod 52 rozhodnutia odvolacieho súdu). Právo oprávnenej osoby je v zákone
priznané aj za predpokladu, že k odňatiu vlastníckeho práva došlo postupom, ktorý bol v súlade s vtedyplatnou zákonnou úpravou. Rovnako súdy nižšej inštancie zaujali podrobné a odôvodnené stanovisko
k otázke ohľadne priznanej finančnej náhrady, ktorá bola R. F. priznaná za nehnuteľnosti, voči ktorým
nebolo možné domáhať sa vydania veci s poukazom na rozhodnutie Pozemkového úradu v Rožňave

č. 914/92 zo dňa 30.06.1992 a rozhodnutie č. 936/92 zo dňa 7.07.1992. Zo žiadosti R. F. zo dňa
26.09.1991 nevyplýva skutočnosť, že by požiadal aj o vydanie nehnuteľností, nakoľko žiadosť takúto
výzvu neobsahuje. Daná žiadosť zahŕňa len výzvu na priznanie finančnej náhrady za vyvlastnené
nehnuteľnosti (bod 16 odôvodnenia súdu prvej inštancie).
13. Dovolatelia vo zvyšku svojho dovolania namietajú nedostatočné odôvodnenie ohľadne posúdenia

absolútnej neplatnosti úkonov (ktoré nasledovali po podpísaní prehlásenia R. F. dňa 31.01.1994 v
prospech jeho brata I. F.); tiež ohľadne otázky polemizovania, či v danom prípade prišlo k odňatiu
sporných nehnuteľností na základe právneho dôvodu (výkupu) alebo bez právneho dôvodu (odňatím)
v spojitosti s tým namietajúc nevykonanie dokazovania, a na záver nedostatočné odôvodnenie vo veci
posúdenia vydržania sporných nehnuteľností žalovaným. Čo sa týka posúdenia absolútnej neplatnosti
úkonov, dovolací súd konštatuje, že predmetom sporu je určenie inej skutočnosti a uvedené by nemalo

dopad na predmetné konanie, nakoľko súdy nižšej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospeli k záveru, že R. F. si neuplatnil v žiadosti aj nárok na vydanie sporných nehnuteľností, ale iba
finančnú náhradu, ktorá mu bola aj priznaná. Súd prvej inštancie nedoplnil dokazovanie, nakoľko mal
za to, že dané nie je podstatné pre rozhodnutie vo veci tiež s uvedením, že aj keby nebolo prehlásenie
ohľadne vzdania sa nárokov v prospech I. F., pozemkový úrad mohol postupovať len tak, že rozhodol o

nárokoch R. F. na vydanie nehnuteľností, nakoľko na rozdiel od R. F. žiadal aj o vydanie nehnuteľností.
Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa v rámci rozhodnutí zaoberali otázkou vzťahu reštitučnej a
vlastníckej žaloby s akcentom na rozlišovanie či k odňatiu vlastníckeho práva došlo na základe právneho
dôvodu alebo nie, pričom v danom prípade z dokazovania vyplynulo, že došlo k odňatiu vlastníckeho
práva výkupom nehnuteľností podľa zákona č. 46/1948 Sb. (str. 15 rozhodnutia súdu prvej inštancie, bod

52. a 54. rozhodnutia odvolacieho súdu). Rovnaký záver ohľadne dostatočného odôvodnenia dovolací
súd konštatuje aj vo veci posúdenia dobromyseľnosti (str. 20-21 rozhodnutia súdu prvej inštancie).

14. K dovolacej argumentácií dovolateľov ohľadne namietaného dokazovania dovolací súd uvádza,
že i keď právna úprava ukladá stranám konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu a vykonanie dokazovania a ktoré z
dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu. Najvyšší súd to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a v rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok

len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však
procesnú vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania. V
rozhodnutí, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 125/1999, najvyšší súd vysvetlil, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhovanédôkazy,nemožnotopovažovaťzaodňatiemožnostikonaťpredsúdom.Nováprávnaúprava

na samej podstate týchto skorších právnych záverov najvyššieho súdu nič nezmenila. Z napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu zreteľne vyplýva, že sa s námietkami žalobcov zaoberal. Nakoľko mal za
to, že skutočný stav je dostatočne zistený, nevykonával ďalšie dokazovanie.
15. Z týchto dôvodov najvyšší súd vzhľadom k tomu, že v dovolaní sa nedôvodne namieta existencia
procesnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ CSP

odmietol.
16. Úspešnému žalovanému súd priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom. Rozhodnutie
o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.