Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818010265
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Dudík
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7818010265.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Dudíka a sudcov JUDr.
Anny Kohutovej a JUDr. Miroslava Baňackého, Phd., na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. mája
2019, v trestnej veci obžalovaného Z. M., pre prečin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k §
221 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 24. 10.
2018, sp. zn. 15T/80/2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného Z. M..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa 24. 10. 2018, sp. zn. 15T/80/2018
bol obžalovaný Z. M. spolu s už odsúdenou Ž. C. uznaný vinným z prečinu podvodu formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

od presne nezisteného dňa v mesiaci november roku 2015 do 16. 2. 2018 v obci Č., okres S.,
po predchádzajúcej dohode, opakovane, najmenej v 30 prípadoch, po predchádzajúcej telefonickej
komunikácii s poškodeným Z. T., pri ktorej mu uvádzali nepravdivé informácie o rôznych okolnostiach,
ktoré sa im prihodili, alebo ktoré mali nastať, postupne od neho vylákali finančnú hotovosť v celkovej
výške najmenej 1.500 EUR, krovinorez zn. Jonsered 2136 v nezistenej hodnote a motorovú pílu zn.
Husqvarna 61 v nezistenej hodnote, pričom využili jeho dôverčivosť a v čase, keď finančné prostriedky

preberali v sídle jeho firmy T. J. v obci Č. č. XX osobne alebo prostredníctvom tretej osoby, vystupujúcej
pod menom S., si boli vedomí, že vzhľadom k svojim finančným možnostiam peniaze nebudú schopní
vrátiť, čím poškodenému Z. T. spôsobili škodu vo výške najmenej 1.500 Eur.

Za to súd obžalovanému uložil podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. (§ 37 písm. m)
Tr. zák.) trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr.por. uložil obžalovaným Z. M., nar. X. X. XXXX a Ž. C., nar. XX. X. XXXX povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému Z. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom S., L. XX škodu

vo výške 1.500 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného Z. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom S., L. XX so zvyškom
jeho nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný Z. M., ktoré aj písomne

odôvodnil.V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že s rozsudkom okresného súdu nesúhlasí a je toho názoru,
že súd vykonané dôkazy nevyhodnotil správne.

Nesúhlasí s odôvodnením súdu, že bola preukázaná subjektívna stránka trestného činu podvodu, teda
že v čase pôžičky mal v úmysle vypožičané peniaze nevrátiť. Uvedená skutočnosť nie je vykonanými
dôkazmi jednoznačne preukázaná, tak ako to tvrdí súd.

Súd v rámci svojho odôvodnenia preukázania subjektívnej stránky trestného činu poukázal na

skutočnosť, že podpísali poškodenému potvrdenie o tom, že v prípade, ak nesplnia predchádzajúce
záväzky, budú zahlásení polícii. Je toho názoru, že z predmetného dokumentu práve naopak
jednoznačne vyplýva, že poškodený vedel o ich finančnej situácii, napriek tomu im poškodený finančné
prostriedky požičal, a to opakovane. Nemohli teda poškodeného priviesť do omylu za účelom obohatenia
sa.

Zároveň je toho názoru, že nebolo preukázané ani to, že využili osobu poškodeného, nakoľko tento si
bol riadne vedomý toho, že im požičiava peniaze, o čom svedčia aj ním predložené záznamy, ktoré si
sám spisoval.

Súd uvádza, že je nelogické, aby im poškodený požičiaval peniaze bez ich predchádzajúceho

ubezpečovania a presvedčovania, čím ho mali priviesť do omylu. Poškodený im tieto peniaze požičiaval
za účelom vidiny vlastného zisku, nakoľko im dával vysoké úroky, tak ako to uvádzal už v konaní pred
súdom. Súčasne považuje za potrebné podotknúť, že v prípade, ak by ich finančná situácia bola iná, a
teda ak by peniaze mali, nepotrebovali by si od poškodeného tieto vypožičiavať. Je preto nelogické, aby
bola subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu naplnená len tým, že si finančné

prostriedky požičia osoba, ktorá ich momentálne nemá alebo ktorá je nezamestnaná. V takom prípade
by totiž každý, kto je bez práce a požičia si peniaze, ktoré následne nevládze splácať, mal byť stíhaný
za trestný čin podvodu. Na tento účel tu ale máme inštitúty civilného práva, ktoré pomáhajú veriteľom
domôcť sa vrátenia požičaných finančných prostriedkov.

Je preto potrebné zdôrazniť, že trestné právo má povahu ultima ratio, ktorého prostriedky musia a majú
byť použité len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo
je ich použitie zjavne neúčelné. Podľa názoru ústavného súdu ČR je celkom neprípustná prax, keď sa
štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva. Týmto
spôsobom totiž dochádza k nerovnému postaveniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov

verejnejmocikrovnostiobčanov(nálezÚstavnéhosúduČRzodňa29.4.2004,sp.zn.IV.ÚS469/2002).

V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych
práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestno-
právnej zodpovednosti, respektíve nie sú tieto predpoklady celkom jasne zistené (nález Ústavného súdu

ČR zo dňa 23. 3. 2004, sp. zn. I. US 4/2004).

S poukazom na vyššie uvedené je toho názoru, že súd pri vyhodnotení dôkazov dospel k nesprávnym
zisteniam, nakoľko ich úmysel nebol preukázaný, keďže poškodený im napriek skutočnosti, že vedel,
aká je ich finančná situácia, peniaze požičal, a to s vysokým úrokom. Je zrejmé, že nie je dostatočne

preukázané, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, spáchal.

V rámci dokazovania v trestnom konaní existujú určité pravidlá, medzi ktoré patrí aj pravidlo, že
nedokázaná vina má rovnakú váhu ako dokázaná nevina a pravidlo, resp. zásada in dubio pro reo, teda
v pochybnostiach v prospech obvineného.

Zásada „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného) je jednou z kľúčových zásad
aplikujúcich sa v rámci trestného konania, pričom táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok
rímskeho práva, je ako taká neoddeliteľne spätá so zásadou prezumpcie neviny, ktorá má pre trestný
proces zásadný význam.

V prípade, ak nastane právny stav, že o určitej skutkovej otázke (ktorá je pre posúdenie viny obvineného
právne významnou) nemožno odstrániť (vyplniť) inými dostupnými dôkazmi, je nevyhnutné, aby súd
rozhodol v prospech obvineného.Na základe vyššie uvedeného, predovšetkým s poukazom na dôkazy, o ktoré súd opiera svoje
rozhodnutie, možno konštatovať, že aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov sú tu

stále pochybnosti, či sa skutok stal, tak ako je popísaný v obžalobe.

Z toho dôvodu navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por.
a spod obžaloby ho oslobodil. V prípade, ak by mal odvolací súd za preukázané, že sú preukázané
všetky znaky skutkovej podstaty trsteného činu podvodu, je toho názoru, že k naplneniu účelu trestu

v danom prípade by bolo vhodnejšie uložiť mu alternatívny trest povinnej práce, najmä z dôvodu, že
ho súd zaviazal nahradiť poškodenému vzniknutú škodu. Jeho umiestnením do výkonu trestu odňatia
slobody by došlo k znemožneniu mu túto povinnosť splniť. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhol
v prípade, ak bude mať odvolací súd jeho vinu za preukázanú, zmeniť napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a uložiť mu trest povinnej práce.

Poškodený Z. T. vo svojom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného uviedol, že odmieta dôvodnosť
podaného odvolania, ako aj jeho odvolacie námietky.

Družka obžalovaného Ž.I. C. bola právoplatne odsúdená za vinnú na úplne rovnakom skutkom základe,
na akom je trestne stíhaný aj obžalovaný Z. M., ktorá však odvolanie nepodala, čím fakticky uznala

dôvodnosť skutkových tvrdení tak, ako to vyplýva aj z napadnutého rozsudku. Inak povedané, prečo
by mala akceptovať družka, čiže osoba absolútne blízka obžalovanému skutkové tvrdenia, ak by tieto
nemali byť pravdivé?! Prečo by sa nebola odvolávala, až by si bola vedomá toho, že oni ho neuvádzali
do omylu v úmysle obohatiť sa na jeho úkor?!

Obžalovaný, ale ani odsúdená ho nikdy neinformovali o svojej majetkovej situácii, ani o svojich
zárobkových možnostiach a schopnostiach, ba čo viac, stále sa prezentovali v podstatne lepšom svetle.
Práve najmä obžalovaný M. sa staval do pozície človeka, ktorému sa darí, či už na úseku obchodovania
s drevom, s mäsom z Poľska a podobne. Nikdy mu nepovedal, že by on bol úplne bez akéhokoľvek
príjmu, ba dokonca aj bez nároku čo i na sociálne dávky. Myslím si, že zamlčanie takýchto dôležitých

skutočností je podstatné pre každého, kto mieni vyhovieť požiadavke žiadateľa o poskytnutie pôžičky
či úveru.

Všeobecné tvrdenie obžalovaného, že on mal vedieť o jeho sociálnej (resp. finančnej) situácii sa na
pravde vôbec nezakladá o to viac, že ani on sám netvrdí, že by sa mu bol zveril kedykoľvek o týchto

skutočnostiach. Netvrdí to dokonca ani v podanom odvolaní.

Je preňho nepochopiteľná argumentácia odvolateľa, že by preňho mala byť zrejmá vedomosť o jeho
sociálnej situácii na základe toho, že mu podpísal listinu, že ak si nesplní záväzky voči nemu, bude
„zahlásený na polícii".

Je potrebné predovšetkým zvýrazniť, že ide o listinu, ktorá bola vyhotovená až ex post, teda potom,
čo si už od neho vylákal peňažné plnenie, teda ide o dôkaz, ktorý nemôže mať relevanciu o úmysle
obžalovaného v čase, keď ku spáchaniu skutku došlo. Rozhodne to ale nie je dôkazom toho, že by si
bol vedomý jeho možností vrátiť mu peniaze, ktoré mu poskytol.

Zaráža ho, že obžalovaný spochybňuje, že zneužil jeho osobu, že si od neho vylákal plnenie. K tomu
uviedol, že on sa s obžalovaným v podstatne ani nepoznal; nie je pochopiteľne ani bankový, ani
nebankový subjekt, teda obžalovaný nemal žiaden dôvod dožadovať sa pôžičky práve od neho okrem
dôvodu, že mu v jednom prípade poskytol niekoľkoeurovú pomoc, na základe ktorej sa dovtípil, že je

osobou takou, ako ho popísala aj pani znalkyňa PhDr. R.. Q., PhD vo svojom posudku. On túto jeho
slabosť pravidelne, dlhú dobu využíval a obohacoval sa na jeho úkor.

Ak by táto námietka obžalovaného bola dôvodná, prečo by bol býval „vytočený do nepríčetnosti“ až tak,
že hádzal svojím mobilným telefónom o stenu?! Veď aj zo svedeckých výpovedí vyplýva, že mu bolo

potrebné kupovať nový mobilný telefón nárazu odolný.

Jeažsmiešnetvrdenieojehoúdajnejvidinezisku,veďmuobžalovaný(akoaniužodsúdenájehodružka
C.) nikdy nevrátili ani pôvodne poskytnutú pôžičku, nieto ešte nejaké úroky navyše! Nikdy na tom nebolidohodnutí a nikdy si od nich ani nepýtal žiadne úroky. Jednoducho naivne chcel pomôcť a nie zarobiť na
obžalovanom. Veď ani z dokazovania nevyplýva, že by sa bol na obžalovanom či jeho družke, ale ani
na komkoľvek inom dožadoval nejakých (nielen primeraných) úrokov. Až by tomu tak malo byť, prečo

by si chodili obaja páchatelia po pôžičku k nemu, a to dokonca až z E. do Č.?! Prečo si ich nepýtali od
svojich blízkych (príbuzných a známych) v mieste svojho bydliska?! Je to evidentné: nikto by im nebol
poskytol žiadne peniaze, za to v jeho osobe našli niekoho, koho mohli ľahko oklamať.

V konečnom dôsledku tvrdenie oboch páchateľov, že im mal poskytovať pôžičku, ich slovami: „sto

na sto", nemôže obstáť ani z iných dôvodov, ktoré si zrejme páchatelia ani neuvedomili. Logickým
výkladom slovného spojenia „sto na sto" (základ obrany oboch páchateľov) je možné dospieť k záveru,
že predmetom záväzku malo byť poskytnutie 100 eurovej pôžičky so 100 eurovým úrokom. Lenže v
súdenej veci len málo krát sa poskytovala pôžička vo výške 100 Eur, podstatne častejšie sa poskytovala
pôžička s iným predmetom plnenia, teda nebolo namieste dožadovať sa plnenia „sto na sto", tak ako
uvádzajú páchatelia a im blízke osoby. Zvýrazňuje, že z ich vyjadrení nevyplýva, že by sa bol dožadoval

100 %-ného úroku, čo by teoreticky mohlo obstáť pri ľubovoľnej výške pôžičky (bez ohľadu na to, že
nikdy nebolo dohodnuté žiadne plnenie nad rámec istiny), ale malo to byť „sto na sto".

Navyše o tom, že obaja páchatelia majú sklony k spáchaniu majetkovej trestnej činnosti nesporne svedčí
aj odpis z registra trestov a u odvolateľa je potrebné konštatovať, že tento má vzťah (aj) k spáchaniu

takéhoto druhu trestnej činnosti. O tom, že (aj) odvolateľ má záujem zavádzať ohľadne financií svedčí aj
úradný záznam spracovaný jeho splnomocnencom zo dňa 21. 3. 2018. I keď z jeho obsahu vyplýva, že
ho kontaktovala len osoba ženského pohlavia, je zrejmé, že táto sa odvolávala i na príjem svojho druha
(okrem svojho vlastného tvrdeného príjmu v sume 490 €), pričom z vykonaného dokazovania vyplýva,
že ani jeden, ani druhý z nich zamestnaný ani v tom čase, ani následne nebol a žiaden z nich nemal

ani žiaden iný, relevantný príjem.

V konečnom dôsledku o tom, že (aj) odvolateľ má sklony k tomu, aby si privlastnil financie iných,
nepriamo svedčí aj výpoveď svedka A., ktorý potvrdil, že peniaze, ktoré mu boli vyplatené po speňažení
jeho rodinného domu, odovzdal obžalovanému. Hoci je pravda, že sa im snažil, zrejme z dôvodu, že je

závislý na oboch páchateľoch, pomôcť im tvrdiac, že ho z týchto peňazí živia, je vysoko pravdepodobné,
žeonmáajinýpríjem,ktorýbynatietoúčelymoholposlúžiťaopeniazezadomhobezdôvodnepripravili.

Nazdáva sa, aj keď to nie je predmetom tohto trestného konania, že by to mal byť signál pre orgány
činné v trestnom konaní, aby sa tieto skutočnosti preverili, a to či pána A. nemá rodina obžalovaného

za svojho vazala, nebodaj otroka.

Súhlasí s názorom odvolateľa, že trestné právo má povahu ultima ratio, to však neznamená, aby sa pod
touto zámienkou mohol ktokoľvek dopúšťať trestnej činnosti majetkovej povahy na iných.

Zároveň odmieta argumentáciu judikátmi súdov Českej republiky, pretože Slovenská republika nie je jej
„mladšímbratom“,alemávlastnúsústavusúdov,vrátanenajvyššíchsúdnychautorít,apretopovažujeza
nesprávne argumentovať cudzokrajnými súdnymi rozhodnutiami. Platí to i napriek tomu, že má výhrady
voči argumentácii inými súdnymi rozhodnutiami vôbec, keďže na Slovensku platí kontinentálny, a nie
anglosaský typ práva, Súd má rozhodovať na základe zákona a nie na základe precedensov.

Uvádza to vo všeobecnej rovine, pretože ani judikáty súdov Českej republiky nemajú žiaden dopad na
správnosť a zákonnosť rozsudku napadnutého obžalovaným.

Pokiaľ ale odvolateľ spochybňuje aj druh uloženého trestu, je potrebné zvýrazniť, že obžalovaný v

minulosti bol 7-krát súdne trestaný, z toho päťkrát za majetkovú trestnú činnosť, naviac aj za trestný
čin lúpeže; trikrát bol aj vo výkone trestu odňatia slobody. Teraz posudzovanej trestnej činnosti sa
dopustil v čase od novembra 2015 až do 16. 2. 203 8, čiže veľmi krátko po tom, čo mu vypršala lehota
podmienečného odsúdenia za trest uvedený v registri trestov pod bodom 5 (tento mu vypršal 8. 8. 2015).
Je teda zrejmé, že predchádzajúci uložený trest nemal dostatočný výchovný účinok.

Rovnako odignoroval aj trest, ktorý mu bol uložený následne, a ktorého lehota podmienečného odkladu
uplynula až 21. 6. 2018.Na základe uvedeného sa mu javí, že predstava obžalovaného, že mu mal byť uložený trest povinnej
práce, sa mu zdá byť nie v medziach zákona.

Záverom dodal, že si síce plne uvedomuje, že v danom trestnom konaní vystupuje ako poškodený a
preto si je vedomý aj rozsahu jeho práv a povinností. Rád by ale uviedol, že otázka náhrady škody je
závislá na výroku o vine obžalovaného a preto si myslí, že sa k otázke viny právom vyjadruje.

Pokiaľ ide o otázku trestu, na prvý pohľad sa zdá, že poškodenému neprislúcha právo vyjadrovať sa

k tejto otázke. Vzhľadom na argumentáciu odvolateľa však dospel k opačnému záveru. Obžalovaný
argumentuje ohľadne trestu, že by nebolo v jeho záujme, aby sa mu uložil nepodmienečný trest odňatia
slobody, ktorý by mu zabránil v možnosti odškodniť ho a táto jeho možnosť by bola vraj reálnejšia, až by
sa mu uložil trest povinnej práce. Ide však o celkom zjavne zavádzajúcu argumentáciu. V prvom rade
obžalovaný (a ani jeho družka, ktorá už bola právoplatne odsúdená) neprejavili žiadnu snahu o jeho
odškodnenie, hoci sú trestne stíhaní bezmála už jeden rok.

Okrem toho trest povinnej práce je odsúdený povinný vykonávať osobne a vo svojom voľnom čase bez
nároku na odmenu. Čiže splnenie záväzku odvolateľa voči nemu ani výkon prípadného trestu povinnej
práce neumožní. Naopak, jeho výkon by ho obral o čas, ktorý by mohol venovať zárobkovej činnosti, v
rámci ktorého by mohol teoreticky dosiahnuť príjem za účelom jeho odškodnenia. K tomu treba dodať,

že obžalovaný ale takýto záujem nemá. On má síce financie na to, aby sa venoval gemblérstvu, mal
prostriedky i na obhajcu (pritom ale jeho právo na obhajobu nespochybňuje, platí to však osobitne za
predpokladu,žeobezplatnúobhajobunepožiadal,pokiaľvie),natoalepeniazenemal,abyhoodškodnil.

Z uvedených dôvodov navrhol odvolanie odvolateľa postupom podľa § 319 Tr. por. ako zjavne

nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil nasledovné.

Napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku, a v
ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci.

Zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal okresný

súd všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, vrátane obhajobných tvrdení obžalovaného.

Okresný súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. jednotlivo, vo vzájomných
súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a predpísaným spôsobom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. dostatočne vyložil, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov
a dôsledne sa zaoberal aj obhajobou obžalovaného Z. M..

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je uvedené
vo výroku napadnutého rozsudku.

Okresný súd správne vychádzal z vykonaného dokazovania, a to z výpovede obžalovaného Z. M.,

spoluobžalovanej Ž. C., poškodeného Z. T., svedkov S. T., O. U., T. J., S. C., J. P. a H. A., znaleckého
posudku znalkyne z odboru psychológia PhDr. R. Q., PhD., ako aj ostatných listinných dôkazov, ktoré
sú súčasťou spisového materiálu.

Prvostupňový súd v skutkovej vete výroku svojho rozsudku ohraničil a konkretizoval trestný skutok, ktorý

je vyjadrením zisteného skutkového stavu.

V súlade so zákonom tento skutkový stav okresný súd aj správne posúdil, keď konanie obžalovaného
právne kvalifikoval ako prečin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 Tr. zák.Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu, že obžalovaný Z. M. spoločným
konaním s už odsúdenou Ž. C. na škodu cudzieho majetku seba obohatili tým, že iného uviedli do omylu

a spôsobili tak na cudzom majetku malú škodu.

Trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia aj podľa krajského súdu zodpovedá všetkým zákonným
kritériám pre ukladanie trestu uvedeným v § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák.

Obdobne aj krajský súd hodnotiac osobu obžalovaného dospel k záveru, že účel trestu sledovaný
zákonom bude u neho splnený iba takým druhom a výmerou trestu, aký mu bol uložený súdom prvého
stupňa, a to tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

Uloženie trestu okresný súd aj vecne správne a zákonne odôvodnil.

Zákonne rozhodol okresný súd aj vo výroku o náhrade škody, ktorý odôvodnil vo svojom rozhodnutí,
pričom krajský súd nezistil ani v tomto smere žiadne pochybenia.

Krajský súd si závery vyjadrené v napadnutom rozsudku osvojil v celom rozsahu, v podrobnostiach na

ne poukazuje, a preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd o odvolaní obžalovaného Z. M. rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.