Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 22, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817210924
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817210924.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu: O. K. A., a.s., so sídlom I. XX, J.,
T. XX XXX XXX, proti žalovanej: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, O., o zaplatenie X.XXX,XX
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku U. súdu Prievidza zo dňa 7. februára 2018
č. k. 9Csp/112/2017-58, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorou boli žalovanej povolené splátky, a vo výrokoch
II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.766,21 eur, úrok vo výške 102,22 eur, úrok z omeškania 0,93 eur, úrok vo výške 17,9% ročne z
istiny 1.766,21 eur od 20.06.2017 do 30.06.2017, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej
istiny 1.766,21 eur od 20.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených
úrokov 102,22 eur od 20.06.2017 do zaplatenia, poplatok za poistenie vo výške 2,79 eur, to všetko v
mesačných splátkach po 60 eur splatných k 20. dňu v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku až
do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia jednej splátky; vo výroku II.

žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 10.10.2013 uzavreli účastníci úverovú zmluvu, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky formou bezúčelového úveru vo výške 2.100,- eur
s výškou anuitnej splátky 38,16 eur a počtom splátok 120. Dňa 18.04.2017 zaslal žalobca žalovanej
výzvu na zaplatenie zameškaných splátok 62,55 eur do 23.04.2017. Dňa 19.06.2017 zaslal žalobca
žalovanej výzvu na predčasné splatenie úveru v celkovej výške 1.932,15 eur (z toho nezaplatená istina
predstavovala 1.766,21 eur, úrok 102,22 eur, úrok z omeškania 0,93 eur, poplatky za upomienky 60

eur, poplatky za poistenie schopnosti splácať úver 2,79 eur). Žalovaná po zosplatnení neuhradila žiadnu
sumu. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods.
1,ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,pričomuviedol,žezmluvaobsahujevšetky
podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú
časť úverovej istiny 1.766,21 eur a neuhradené zmluvné úroky 102,22 eur, úroky z omeškania 0,93 eur,
nezaplatené poplatky za poistenie 2,79 eur, ktoré sú v uvedenej sume vyčíslené ku dňu zosplatnenia.

V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. súd
prvej inštancie priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny a zmluvných úrokov dojednaný úrok z
omeškania, ktorý bol v medziach zákonného úroku z omeškania (keďže žalobca uplatňoval úrok z
omeškania vo výške 5% ročne).1.2 Zmluvný úrok 17,90 % ročne priznal súd prvej inštancie len do zosplatnenia úveru, teda
do 30.06.2017, vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo

spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov
zosplatnenia nepatrí. Aj Ústavný súd SR v uznesení IV. ÚS 476/2012 z 18.09.2012 odobril názor, že
veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo/143/1998). V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo

spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

1.3 Žalovaná sa domáhala, aby mohla splatiť dlžnú čiastku v splátkach, poukázala pritom na svoje
osobné pomery. Súd prvej inštancie v zmysle § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) povolil žalovanej splátky, pretože nie je v reálnych možnostiach žalovanej, aby dlh plnila do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaná má príjem 500 eur mesačne, z tohto príjmu hradí

nevyhnutné výdavky na cestu do práce 30 eur, stravu a bývanie 310 eur za jednoizbový byt. V jej
reálnych možnostiach je dlh splácať po 60 eur mesačne. Súd prvej inštancie zobral zreteľ na celkovú
výšku prisúdeného plnenia, pričom v prípade platobnej nedisciplinovanosti žalovanej sa nezaplatením
jednej splátky stane splatný celý dlh. Na druhej strane žalobca poskytnutím splátok vzhľadom na to, že
ide o banku, nemôže byť nijako vážne ohrozený.

2.1 Proti uvedenému rozsudku v zamietajúcej časti a v časti, v ktorej súd prvej inštancie povolil žalovanej
splácať dlh v splátkach, podal žalobca včas odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (pre nesprávne
právne posúdenie veci) a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovanú uhradiť dlžnú sumu do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolanie odôvodnil tým, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku
trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení,
pričom citoval ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a § 506 Obchodného zákonníka a § 16
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Odkázal aj na rozhodnutia Krajského súdu
v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90, Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/23/2017-92, Krajského

súdu v Nitre č. k. 8Co/193/2017-88 a č. k. 7Co/366/2017-84, ako aj Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5Co/297/2017. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru už veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu za
poskytnuté peňažné prostriedky, podľa žalobcu nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník
stanovuje len moment vzniku nároku na dohodnutý úrok, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by
bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak

učinil. V zmysle § 497 Obchodného zákonníka obsahom záväzku dlžníka nie je len vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný ich platiť od okamihu
reálneho poskytnutia finančných prostriedkov až do okamihu ich reálneho vrátenia. Omeškanie dlžníka
zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, ale neovplyvňuje samotný vznik nároku na úrok z
úveru. Odstúpenie od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka je určené na ochranu veriteľa a jeho

využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, než v akom bol pred odstúpením
od zmluvy. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/212/2014
žalobca uviedol, že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si
strany dojednali. Žalobca argumentoval aj tým, že v roku 2013 bol do legislatívneho procesu predložený
návrh novely Občianskeho zákonníka (neskôr prijatý ako zákon č. 106/2014 Z. z.), ktorý obsahoval

aj návrh na doplnenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vetou „Úroky za poskytnutie peňažných
prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565.“. Táto navrhovaná zmena však
nebola legislatívne prijatá a žiadne ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po
zosplatnení dlhu, neexistuje. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98, na ktoré poukázal
súd prvej inštancie, sa podľa žalobcu netýka uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytovaných

peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Konštatovanie v znení „dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť
úroky z omeškania“ je podľa žalobcu vytrhnuté z kontextu, nie je súčasťou právnej vety, je len súčasťou
inštrukcie pre súd prvej inštancie, a teda nemá charakter záväzného právneho názoru. Napokon ani v
uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení

rozsudku, sa Ústavný súd SR podľa žalobcu nevyjadril k úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol
urobiť,keďžeuviedol,ženiejeoprávnenýpreskúmavaťskutkovézáveryaniprávnenázoryvšeobecného
súdu.2.2 K povoleniu splátok žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o splátkach
bez vykonania dokazovania, iba na základe posúdenia majetkových pomerov žalovanej a postavenia
žalobcu, pričom mal zohľadniť aj iné kritériá - výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovanej, v

konaníprejavenásnahaoplneniezáväzku,možnosťžalobcudomáhaťsaplneniavprípadenedodržania
splátok a skutočnosť, či by prípadné nesplnenie stanovenej povinnosti v lehote troch dní nebolo v
danom prípade pre žalobcu príliš ťaživé. Poukázal na to, že vzhľadom na čas od podania žaloby
mala žalovaná možnosť prejaviť snahu a záujem dlh uhrádzať, avšak tak neuskutočnila. Súd podľa
žalobcu nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností žalovanej uhradiť dlžnú pohľadávku,

nevykonal ohľadne jej pomerov žiadne dokazovanie a samotná žalovaná ani žiadny dôkaz o svojich
pomeroch nepredložila. Vzhľadom k tomu, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, nebola splnená
podmienka, podľa ktorej súd v odôvodnených prípadoch môže určiť dlhšiu lehotu na plnenie a súd
rozhodol nad zákonom dovolený rozsah. Žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.
k. 24Co/322/2016-85 a č. k. 23Co/498/2016-72, Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/91/2017-138 a č.
k. 8Co/39/2017-99, Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/135/2017-86 a č. k. 8Co/34/2017-97 a Krajského

súdu v Prešove č. k. 9Co/83/2017-60.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie

vyhovel žalobe a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.766,21 eur, úrok vo výške 102,22
eur, úrok z omeškania 0,93 eur, úrok vo výške 17,9% ročne z istiny 1.766,21 eur od 20.06.2017 do
30.6.2017, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 1.766,21 eur od 20.06.2017 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 102,22 eur od 20.06.2017 do zaplatenia
a poplatok za poistenie vo výške 2,79 eur. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol

právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že zamietajúci
výrok napadnutého rozsudku je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

6. Odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie spočívalo na
(podľa odvolateľa nesprávnom) právnom posúdení otázky, či veriteľ má nárok na zmluvný úrok aj po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Odvolací súd preto podrobne preskúmal námietku nesprávneho
právneho posúdenia tejto otázky. Je nepochybné, že za poskytnutie úveru možno dohodnúť úroky (ktoré

sú pojmovým znakom úveru podľa § 497 Obchodného zákonníka). Zákon tiež umožňuje dodávateľovi,
a to aj v spotrebiteľských vzťahoch (hoci za prísnejších podmienok), v prípade nedodržiavania platobnej
disciplíny zo strany dlžníka vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a požadovať, aby dlžník vrátil poskytnutú
sumu aj s úrokmi (§ 506 Obchodného zákonníka, § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka) skôr než bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo

svojej podstate jednostranný sankčný inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať
jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny s úrokom.

7. Žiadne zákonné ustanovenie výslovne neurčuje, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru
v prípade predčasného ukončenia úverovej služby veriteľom. Na argument žalobcu, že návrh, ktorý

mal v novele Občianskeho zákonníka výslovne ustanoviť obmedzenie úrokov len do predčasného
zosplatnenia úveru, nebol legislatívne prijatý, je možné uviesť, že to neznamená, že platí opak.
Naopak, aj v dôvodovej správe k tomuto návrhu, ktorú citoval žalobca v odvolaní, bolo uvedené, že
toto ustanovenie sa navrhuje „vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých
veriteľov“ - teda úmyslom navrhovateľa nebolo zaviesť nové, dovtedy neexistujúce obmedzenie, ale skôr

jasne vyjadriť už existujúce pravidlo, ktoré dovtedy nebolo jednoznačne interpretované. Pokiaľ žalobca
citoval ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie (rovnako ako ustanovenia
§ 13 ods. 3 či § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) rieši len situáciu, keď
sa pre predčasné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov rozhodne dlžník (teda nie veriteľ) a v
takom prípade je logické, že po skutočnom splatení dlhu už nemôžu rásť úroky. Táto situácia je však

diametrálne odlišná od skutkového stavu v preskúmavanej veci, kde nedošlo k predčasnému vráteniu
poskytnutých prostriedkov z vôle dlžníka, ale k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa,
preto ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka nemožno na tento skutkový stav aplikovať ani
analogicky. Práve naopak, pri neexistencii výslovnej právnej úpravy doby, dokedy trvá povinnosť dlžníkaplatiť úroky z úveru, je v spotrebiteľských vzťahoch potrebné použiť taký výklad zmluvných podmienok,
ale aj zákona, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa.

8. To, že predčasným (sankčným) zosplatnením úveru nezaniká nárok veriteľa na zmluvné úroky, súd
(súd prvej inštancie ani odvolací súd) nespochybňuje. Sporné je len to, či má nárok len na úroky
vzniknuté do dňa zosplatnenia úveru, alebo či má aj po zosplatnení nárok účtovať dlžníkovi ďalšie úroky.
Úrok z úveru predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky k dispozícii.
Ide v podstate o odplatu za to, že veriteľ sa vzdal dispozície s peňažnými prostriedkami, poskytol ich

dlžníkovi a umožnil mu vracať ich v splátkach. Vyhlásením predčasnej splatnosti vlastne veriteľ odopiera
dlžníkovi predtým poskytnuté plnenie (požaduje jeho vrátenie), čím sa radikálne mení obsah záväzku.
Pokiaľ dlžník už nie je oprávnený disponovať poskytnutými finančnými prostriedkami, neexistuje dôvod,
aby sa tieto finančné prostriedky ďalej úročili. Predčasné vrátenie finančných prostriedkov nepredstavuje
plnenie pôvodne dohodnutých podmienok čerpania úveru, preto na takto vzniknutý záväzok nemožno
aplikovať ani pôvodne dohodnuté dojednanie o úrokoch. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ

má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov. To, že dlžník napriek
tomu finančné prostriedky veriteľovi nevráti, je sankcionované inak (úrokmi z omeškania, rovnako ako
každé iné omeškanie dlžníka s peňažným plnením). Pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru si veriteľ
musí byť vedomý, že sa vzdáva potenciálneho budúceho zisku z úrokov (ktorý je však veľmi neistý
vzhľadomnato,žedlžníknesplácalanilenistinu)výmenouzaoprávnenieokamžitežiadaťvrátenieistiny

(a dovtedy vzniknutých úrokov) a následne toto plnenie aj vymáhať. Ak dlžník nemá právny titul mať
peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky,
ktoré by mu patrili, ak by dlžník mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý
stav pre dlžníka, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti plnenia celého dlhu a veriteľ by
mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy a aj na úroky z omeškania. De facto by sa takto popreli účinky

veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku - veriteľ by mal právo na úrok ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo dlžník by nemal nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred zosplatnením úveru.

9. Na vyššie uvedenej podstate zmluvného úroku nič nemôže zmeniť ani prípadné odlišné
zmluvné dojednanie (t. j. také ustanovenie zmluvy či všeobecných zmluvných podmienok, ktoré by

prípadne ustanovovalo, že istina sa naďalej úročí aj po vyhlásení predčasnej splatnosti). V prípade
spotrebiteľského vzťahu by takéto zmluvné dojednanie, keďže je zjavne v neprospech spotrebiteľa, bolo
neplatné pre rozpor s ustanovením § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 5, resp. s ustanovením § 54 ods. 1
prvá veta Občianskeho zákonníka.

10. K tvrdeniu žalobcu, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý
úrok ohraničiť, nepochybne by to výslovne vyjadril, odvolací súd uvádza, že tento argument je možné
formulovať aj opačne: Ak by zákonodarca chcel, aby dlžník platil úroky aj po tom, keď už je povinný vrátiť
veriteľovi celú istinu, nepochybne by to výslovne vyjadril. Je pravdou, že omeškanie dlžníka zakladá
vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom samo omeškanie dlžníka neovplyvňuje vznik nároku

na úrok z úveru. Avšak od chvíle, keď na (kvalifikované) omeškanie dlžníka reaguje veriteľ predčasným
zosplatnením úveru, už nejde o plnenie práv a povinností z pôvodnej úverovej zmluvy, ale predčasným
zosplatnením vzniká medzi veriteľom a dlžníkom nový (sankčný) právny vzťah, ktorého súčasťou okrem
úrokov z omeškania je podstatné právo veriteľa požadovať (a v prípade neplnenia aj vymáhať) okamžité
vrátenie celej istiny. Nejde teda v žiadnom prípade o zvýhodnenie dlžníka, naopak, dlžník sa (vinou

vlastného neplnenia zmluvných podmienok a následnej reakcie veriteľa) ocitá vo veľmi nevýhodnej
situácii, keď je povinný okamžite vrátiť celú istinu aj s úrokmi, ktoré vznikli do dňa zosplatnenia. Dlžník sa
nezbavuježiadnejpovinnosti-ajnaďalejjepovinnývrátiťposkytnutéfinančnéprostriedkyaajdohodnutý
úrok, len sa tento úrok ku dňu predčasnej splatnosti zafixuje a istina sa ďalej neúročí. Nárok na úrok za
obdobie po dátume predčasnej splatnosti veriteľovi ešte nevznikol (vznikol by mu len vtedy, ak by dlžník

naďalej mal právo poskytnutými finančnými prostriedkami disponovať, teda pokračovať v ich vracaní v
splátkach), preto nemohlo dôjsť ani k zániku takéhoto nároku.

11. Pokiaľ žalobca argumentoval povahou odstúpenia od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka,
odvolací súd uvádza, že v preskúmavanom prípade nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, ale k vyhláseniu

predčasnej splatnosti úveru. Je pravdou, že záver o neexistencii nároku na (nové) zmluvné úroky po
zosplatnení úveru nevyplýva priamo z právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo
143/98, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, to však neznamená, že súd nemôže podporne poukázať
aj na časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu (hoci všeobecne právne nezáväznú), pokiaľ sámdostatočne vyargumentuje tam prezentovaný právny názor. V citovanom rozhodnutí obchodný senát
Najvyššieho súdu SR jasne uviedol (hoci „len“ v inštrukcii pre súd prvej inštancie), že dohodnuté úroky
z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.

12. Odvolací súd podporne odkazuje aj na komentár k Občianskemu zákonníku, kde sa uvádza:
„Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. [...] Nie je
rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo veriteľ využije právo požadovať

celý dlh pre nesplnenie niektorej splátky na základe dohody podľa § 565 OZ. Po splatnosti pohľadávky
možno požadovať len úroky z omeškania. [...] Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou čo najskôr
pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa
dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania.“ (PAGÁČ, Ľ. Komentár k § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. In: Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015).
Podľa názoru odvolacieho súdu to platí aj v prípade, ak by nešlo o spotrebiteľský vzťah, ale záväzkový

vzťah by sa celý spravoval obchodným právom (neexistuje dôvod inak posudzovať podstatu úroku pri
spotrebiteľských a nespotrebiteľských vzťahoch) s tým rozdielom, že pri nespotrebiteľskom vzťahu by
pravdepodobne bolo možné pripustiť odlišné zmluvné dojednanie.

13. Ak odvolateľ poukazoval na rozhodnutia niektorých senátov krajských súdov, odvolací súd dáva

do pozornosti napríklad rozhodovaciu činnosť iných senátov Krajského súdu v Prešove (sp. zn.
6Co/190/2014, 19Co/336/2015) či v Žiline (sp. zn. 9Co/343/2016).

14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti ako vecne
správny potvrdil.

15. Pokiaľ ide o povolenie žalovanej uhrádzať žalobcovi priznané plnenie v splátkach, súdom prvej
inštancie aplikované ustanovenie § 232 ods. 3 CSP upravuje lehotu, v ktorej je potrebné splniť povinnosť
uloženú v rozsudku. Základná zákonná lehota je tri dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku.
Zákonná úprava tejto lehoty však pripúšťa výnimku, keď v odôvodnených prípadoch môže súd určiť

dlhšiu lehotu, čo zahŕňa aj možnosť určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých
výšku a podmienky zročnosti určí súd, pričom súd súčasne môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP).

16. Je zrejmé, že povolenie splátok povinnému subjektu (žalovanému) je vždy zásahom do práva

oprávneného subjektu (žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah je vyvážený
právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok. Napokon aj pre žalobcu je
prijateľnejšie dosiahnuť dobrovoľné plnenie, hoci postupne, než byť odkázaný na neistý výsledok
exekučného konania v prípade neschopnosti povinného zaplatiť priznané plnenie naraz. Ako správne
uviedol v odvolaní žalobca, pri povolení splátok a pri určovaní ich výšky musí súd prihliadnuť na príjmy

a výdavky resp. majetkové pomery povinného, na výšku priznaného plnenia, ale aj na hľadisko ochrany
oprávneného, teda či zdržaním v plnení súdom ustanovenej povinnosti nebudú nad primeranú mieru
dotknuté záujmy oprávneného.

17. Odvolací súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku a zo súdneho spisu zistil, že súd prvej

inštancie vyššie uvedené okolnosti riadne preskúmal. V predmetnom konaní žalovaná na pojednávaní
dňa 7.2.2018 požiadala o povolenie splátok a uviedla, že je zamestnaná s príjmom 500 eur v čistom,
z čoho uhrádza 30 eur mesačne na cestu do práce a 310 eur mesačne na nájomné. Pokiaľ žalobca v
konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil tvrdenia žalovanej (a napokon tieto skutkové tvrdenia
nespochybnil ani v odvolaní), súd prvej inštancie postupoval správne, keď tvrdenia žalovanej uvedené

na pojednávaní považoval za dostačujúce pre osvedčenie jej príjmov a výdavkov na účely rozhodnutia
o povolení splátok.
18. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zohľadnil aj ochranu
žalobcu ako oprávneného, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na to, že ide o banku, žalobca
poskytnutím splátok nebude nijako vážne ohrozený. Ochranu žalobcu ako oprávneného zabezpečil

súd prvej inštancie aj tým, že do výroku o povolení splátok zahrnul aj stratu výhody splátok v prípade
nezaplatenia jednej splátky, teda žalobca bude mať možnosť domôcť sa celého priznaného plnenia
v prípade nedodržania platobnej disciplíny žalovanou, a to už pri nezaplatení čo i len jednej splátky.
Napokon súd prvej inštancie zohľadnil aj výšku priznaného plnenia (aj keď to z odôvodnenia rozsudkupriamo nevyplýva), keď určil splátky vo výške 60 eur mesačne, čo znamená, že celé priznané plnenie
bude žalobcovi splatené približne do troch rokov od právoplatnosti rozsudku, čo zodpovedá ustálenej
rozhodovacej praxi slovenských súdov v prípade povolenia splátok, je to primerané osvedčeným

príjmom a výdavkom žalovanej a nebude to mať neprimeraný negatívny dopad na oprávnené záujmy
žalobcu.

19. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne, správne
zistil skutkový stav na účely rozhodnutia o povolení splátok (keď skutkové tvrdenia žalovanej, ktoré

žalobca nepoprel, považoval za nesporné), správne aplikoval ustanovenie § 232 ods. 3 CSP, ktoré tiež
správne interpretoval. Odvolacie námietky žalobcu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci a že nesprávne zistil skutkový stav, teda neboli dôvodné.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I.
(ktorou boli žalovanej povolené splátky) ako vecne správny potvrdil.

21. Vzhľadom na potvrdenie oboch odvolaním napadnutých častí rozsudku súdu prvej inštancie sa
ako správny vo vzťahu k žalobcovi javil aj súvisiaci výrok o trovách konania (ktorý nebol napadnutý
odvolaním zo strany žalovanej), preto odvolací súd potvrdil aj tento výrok.

22. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, preto by jej v súlade s ustanoveniami § 396 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však žalovaná bola v
odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).