Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. august 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/107/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119209268
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8119209268.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: W. X., S..

XX.XX.XXXX, M. H. XXX/X, XXX XX W. Š.Š., právne zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Matúš
Macko, advokát, so sídlom Karpatská 804/10, 089 01 Svidník proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35807598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, žaloba o primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 650,-- Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 200 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 14.05.2019 podal žalobca na OS Prešov voči žalovanému žalobu o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 500 €.
1.1. Žalobca vychádzal z toho, že v konaní vedenom na OS Prešov pod sp. zn. 14Cr/1/2017 o zrušenie
rozhodcovského rozsudku bol úspešný. Z uvedeného dôvodu si podľa § 3 ods.5 veta tretia zákona č.

250/2007 Z.z. uplatňuje zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 500 €.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril nasledujúcim spôsobom:
„Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoS“) druhá
veta „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“

Predmetné ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného
zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či
sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť
toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné
zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych
formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch,
keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je

dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení.Žalovaný má za to, že predmetné rozhodnutie súdu, ktoré uvádza žalobca, majú dostatočný sankčný
charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti
prejednávaného prípadu prípadne priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu

a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva.

V tomto kontexte je dôležitý gramatický výklad slova „primerane“. Krátky slovník slovenského jazyka
(štvrté, doplnené a upravené vydanie. Redigovali: J. Kačala - M. Pisárčiková - M. Považaj. Bratislava:
Veda 2003) príslovku primerane spája so slovom vhodne. Takisto synonymický slovník slovenčiny (tretie,

nezmenené vydanie, Veda 2004) spája slovo primerane s významom vhodne, vyhovujúc požiadavkám,
spĺňajúc požiadavky, náležitým spôsobom. Slovník slovenského jazyka z rokov 1959-1968 (hlavný
redaktor dr. Štefan Peciar, CSc. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1959 - 1968)
vykladal pojem prídavného mena „primeraný“ ako hodiaci sa do nejakých okolností, do istého prostredia;
vhodný, príhodný, náležitý.
Ako bolo uvedené vyššie priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v

tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné
napraviť inak napríklad v tom prípade, ak by Žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
bolo premlčané.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch,
v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochranu nie len jeho deklaráciu. Žalobca má za to, že opätovné sankcionovanie by bolo vzhľadom
na prechádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalovaný je ďalej toho názoru, že Žalobcovi žiadna
ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho
priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa
a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu.

Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu
vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu
nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu
škody. Priznanie žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých
prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad.

V konaní vedenom na tunajšom súde, okrem žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
si Žalobca uplatnil aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V oboch prípadoch bol Žalobca
úspešný, a preto už raz došlo k náprave porušeného práva.
Žalovaný si na tomto mieste dovoľuje úctivo požiadať príslušný súd, aby pri posudzovaní Žalobcom
uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu Žalobcu a Žalovaného a pri

rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie Žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia
napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil,
že súhlasí s obsahom Zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemá
k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásil,
že si Zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných

podmienok.
Žalobca mal možnosť si Zmluvu pred jej podpisom prečítať. Žalovaný teda poskytol Žalobcovi úver v
dobrej viere, že sú mu známe zmluvné dojednania.
Za spornú považuje Žalovaný aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia. Žalobca nijako
relevantneneodôvodnilvýškupožadovanéhofinančnéhozadosťučinenia(odhadomurčené),ktoréurčite

nie je primerané a čo teda považuje za primeranosť.
Ust. § 3 ods. 5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady priznania
finančného zadosťučinenia sú nasledujúce:
- porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoS a osobitnými predpismi,
- úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti,

- primeranosť zadosťučinenia,
- zodpovedná osoba.
Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené
kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky
súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné

problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých kritérií sa má posudzovať, či
je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často
deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania
silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančnéhozadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti
plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade

Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine
prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (Žalobca)
neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich
obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút
súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú

funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody.
„Přiměřené zadostiučinení je chápáno jako nástroj k odstránění újmy nemateriálního charakteru, tedy
nikoliv jako náhrada za způsobenou materiální škodu.“1 K tomuto Najvyššíe súd Českej republiky
uviedol: „Právní praxe i teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem,
jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,který se
označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“

Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi
a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti (v
zmysle generálnej prevencie). Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá
a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú

funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu preventívnu. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne
účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť
naprieč existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na
spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu

správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie.
Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého
spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho
vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok.
V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná

funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. V danom prípade bolo Žalobcovi
priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie je čo kompenzovať.
Žalobca považuje finančné zadosťučinenie, uplatnené Žalobcom (vo výške 500,-- EUR) za poskytujúce
ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť Žalobcu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné
považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide len o niekoľkonásobné

uplatnenie a priznanie sumy bezdôvodného obohatenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej
kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad
s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného
zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla.
Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak,

aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom. Žalovaný preto poukazuje na nasledovné
rozhodnutie: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je
nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,
který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální
povaha. Ve formě zadostiučinění, jako prostředku satisfakčního, není možno proto brát ohled na prvky,

které mají materiální povahu, poněvadž materiální reparaci tento právní prostředek ochrany proti nekalé
soutěži neslouží. Nárok na přiměřené zadostiučinění je dále nárokem, který má převážně, popř. výlučně
objektivní charakter. Dovozuje se, že je nárokem „objektivním, který není vázán na naplnění jakýchkoli
subjektivních podmínek“ (Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník, komentář, 7.
vydání, C. H. Beck 2002, str. 148). V rozsudku ze dne 25. 3. 1998 sp. zn. I. Odon 45/97 Nejvyšší soud

dovodil, že „přiměřenost výše peněžního zadostiučinění musí být posuzována jak z objektivních, tak
subjektivních hledisek“ (srov. též Faldyna, F. a kol - autor příslušné části Hajn, P.: Obchodní zákoník
s komentářem, I. díl, Codex 2000, str. 143.) V každém případě jsou subjektivní momenty z hlediska
výše přiměřeného zadostiučinění pouze momenty doplňkovými.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 29 Odo 652/2001, zo dňa 18.09.2002).

„Výše soudem přiznaného zadostiučinění musí odpovídat výši přiznaného zadostiučinění v případech,
které se v podstatných znacích shodují a významnější odchylka je v tomto směru možná jen tehdy,
bude-li též soudem řádně a přesvědčivě zdůvodněna. Neshledá-li soud takový případ, který by se
v podstatných znacích shodoval s projednávanou věcí, je třeba provést srovnání s jinými případynáhrad nemajetkové újmy. Soud přitom neopomene uvést podstatné společné a rozdílné znaky a v
odůvodnění svého rozhodnutí vysvětlit, jakým způsobem se tyto společné a rozdílné znaky promítly do
výše stanoveného zadostiučinění, tj. z jakého důvodu je přiznané zadostiučinění přiměřené ve srovnání

s jiným zadostiučiněním přiznaným z jiného právního důvodu. Nebude-li možné postupovat ani podle
jiného případu náhrady nemajetkové újmy, je třeba stanovit přiměřené zadostiučinění v takové výši, která
bude odpovídat ekonomické realitě České republiky a tomu, co by obecně bylo vnímáno jako spravedlivé
(např. s ohledem na cenovou úroveň nebo výši průměrné mzdy).“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30 Cdo 1747/2014).

Ako ale špecifikoval Najvyšší súd Českej republiky nebezpečie vzniku ujmy musí byť reálne, nie
vyšpekulované a zároveň rozsah tejto ujmy by nemal byť zanedbateľný. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 139/2008 zo dňa 29.04.2008).
Konanie Žalobcu formou podania žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nie je adekvátne
okolnostiam, nakoľko Žalobca mal možnosť brániť sa už v počiatkoch kontraktačného postupu a
napriek tomu bol absolútne ľahostajný. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom, než

zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania.
Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným české rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001) ,
citované takmer vo všetkých slovenských komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku: „Je- li
ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných)
skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem

k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani
pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a
věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný
navrhuje aby tunajší súd po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t o l.

3. Súd vo veci rozhodol verejným vyhlásením rozsudku postupujúc podľa § 297 písm.b) C.s.p. - Súd
na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez
príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.

4. Rozsudkom OS Prešov č.k. 14Cr/1/2017 - 79 zo dňa 08.12.2017 bolo takto rozhodnuté:
I. Zrušuje rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž
so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, sp. zn. SRSAspA 03592/15 zo dňa 18.07.2016,
II. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.
4.1. V odôvodnení uvedeného rozsudku OS Prešov uviedol, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej
sa viedlo rozhodcovské konanie je neplatnou z dôvodu neprijateľnosti a preto nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu.
4.2. Uvedený rozsudok OS Prešov bol potvrdený rozsudkom KS v Prešove č.k. 21CoR/1/2018 - 112

zo dňa 28.06.2018.

5. Z vyššie citovaného je teda zrejmé, že v konaní OS Prešov sp. zn. 14Cr/1/2017 žalobca v celom
rozsahu uspel, keďže jeho žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo vyhovené.
5.1. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013 -

Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi
ujmu.
Podľa§3ods.5poslednávetazákonač.250/2007Z.z.vzneníúčinnomod10.6.2013-Spotrebiteľ,ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
5.2. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo
terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá

neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie
a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa
dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto
sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovenéZákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé čo i len privodiť ujmu
spotrebiteľovi.
5.3. Pri výklade § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že súčasné znenie § 3 ods.5

zákona č. 250/2007 Z.z. a zakladá nárok na finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi bez toho, žeby
sa vyžadovala, čo len potenciálna ujma. Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods.2 Občianskeho
zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z.z. žiadnu
postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné
zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva je potrebná určitá intenzita. Týmto je daná aj
odpoveď na argumentáciu žalovaného, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že právo na primerané
finančné zadosťučinenie dané až „vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak“. Podľa názoru
súdu dotknuté zákonné ustanovenie žiadnu takúto podmienku nestanovuje a naopak dovršuje sa ním

ochrana spotrebiteľa v dodávateľom spôsobenom závadnom spotrebiteľskom vzťahu
5.4. Súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba
vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby
dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi
a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s

nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre
ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil
voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.
5.5. Pokiaľ ide o znenie relevantného § 3 ods.5 ZOS - „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ má súd za to, že

nie je viazaný doslovným znením zákona a výklad podaný žalovaným nie je správny. Doslovné znenie
síce jazykovým výkladom zvádza k tomu, že porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi sa musí udiať kumulatívne z dôvodu použitia zlučovacej spojky „a“
ale iba jazykový výklad však k správnemu výkladu právnej normy nestačí. Ústavný súd ČR a NSS ČR
v jazykovému výkladu právnej normy uviedli - Naprosto neudržitelným momentem používání práva je

jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Jazykový výklad představuje pouze prvotní
přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu
a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, výklad e ratione
legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku
nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity (Pl. ÚS 33/97).

Soud [...] není absolutně vázán doslovným zněním zákonného ustanovení, nýbrž se od něj smí a musí
odchýlit v případě, kdy to vyžaduje ze závažných důvodů účel zákona, historie jeho vzniku, systematická
souvislost nebo některý z principů, jenž mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako
významovém celku. Je nutno se přitom vyvarovat libovůle; rozhodnutí soudu se musí zakládat na
racionální argumentaci (Pl. ÚS 21/96). Doslovný (gramatický) výklad není jedinou metodou interpretace

právnínormy;neníanimetodounejspolehlivější((1133/2007Sb.NSS).Otrockénásledovánídoslovného
znění zákona [...] nemá v moderním právním státě opodstatnění (1940/2009 Sb. NSS). Za podstatný súd
považuje výklad teleologický. Podľa učebnice Teorie práva autorů J. Boguszak, J. Čapek, A. Gerloch
- usiluje soud při teleologickém výkladu o postižení smyslu, resp. cíle právní normy v souvislosti s
nejvšeobecnějšími podmínkami … v nichž se má norma realizovat. Jde tedy o hledání účelu zákonného

ustanovení, a to v kontextu společenských podmínek v okamžiku provádění interpretace. Procesný súd
má teda za to, že cieľom zákonodarcu nebolo obmedziť počet prípadov, pri ktorých sa spotrebiteľ môže
domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, práve naopak a preto je v citovanej právnej norme
spojku „a“ potrebné vykladať vo význame „alebo“.

6. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi porušil minimálne nasledujúce zákonné povinnosti. Podľa § 4 ods.2
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Predávajúci nesmie
a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3 ,

c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 4 ods.6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Ak sa zmluva medzi predávajúcim a
spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienkyformulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto
podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru.
Podľa § 3 ods.3 zákona č. 257/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Každý spotrebiteľ má právo na ochranu

pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

7. V prejednávanej veci tak žalobca bol na svojich právach ohrozený tým, že mu boli uložené
platobné povinnosti orgánom, ktorý na uvedené rozhodnutie právomoc nemal. Toto ohrozenie bolo
spôsobenétým,žedodávateľdozmluvynímpripravenejvčlenilrozhodcovskúdoložku,ktorábolasúdom

vyhodnotená ako neplatná pre jej neprijateľnosť. Požadovanú výšku 500 € vzhľadom na to, že žalobcovi
žiadna finančná ujma nevznikla považuje súd za neprimeranú a za primeranú považuje výšku 200 €.
Primeranosť je daná úvahou súdu, keďže žiadny „cenník“ porušenia práv spotrebiteľa, resp. porušenia
povinnosti dodávateľa zákon nestanovuje.

8. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
8.1. Žalobca v konaní plne úspešný (výška plnenia závisela od úvahy súdu) má nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.