Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. august 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/166/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814211787
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3814211787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne T. D., narodenej dňa
XX.XX.XXXX, bytom H. K. č. XX, zastúpenej A.. Z. Z., advokátom so sídlom F., M. Q. č. XX, proti
žalovanému S., s.r.o. so sídlom C., S. č. XX, P. XX XXX XXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 8. septembra 2016 č.k.
4C/96/2014-80, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. značka SR
XXXXX/XX zo dňa 26.05.2014, žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka
uzatvorili dňa 08.08.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, podľa ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol
žalobkyni ako dlžníčke úver vo výške 350 Eur a táto sa zaviazala vrátiť úver zvýšený o príslušný
poplatok vo výške 322 Eur, t.j. celkom 672 Eur v 12-tich mesačných splátkach po 56 Eur, počnúc

14.08.2011. Dlžníčka prehlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon zamestnania, pričom
v zmluve bola identifikovaná menom, priezviskom, rodným číslom, občianskym preukazom a adresou
bydliska. Žalobkyňa a žalovaný zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou
(blankozmenkou) vystavenou dňa 08.08.2011, kde žalobkyňa vystupuje ako vystaviteľka zmenky na
zmenkovú sumu 1.144,11 Eur a zmenový úrok 0,25 % denne od 09.09.2013 v prospech žalovaného.
Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa 26.05.2014 sp. zn. Sr XXXXXX/XX rozhodcovský

súd rozhodol o povinnosti žalovanej (v tomto konaní žalobkyne) zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní
žalovanému) sumu 1.144,11 Eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne z uvedenej sumy od
09.09.2013 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne od 31.10.2013 do zaplatenia a trovy
konaniavsplátkach.Rozhodcovskýsúdvyvodilsvojuprávomoczrozhodcovskejzmluvyuzavretejmedzi
stranami sporu dňa 08.08.2011.

2. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že ako

jedna z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že pri
rozhodovaní boli porušené Všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.3. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený dňa 04.06.2014, žalobkyňa podala žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku dňa 25.06.2014, podala ju tak včas, v lehote podľa § 41 ods. 41 zák. č.
244/20002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014.

4. Platnosť, či neplatnosť predmetnej rozhodcovskej zmluvy súd prvej inštancie posudzoval v súvislosti
so zmluvou o úvere zo dňa 08.08.2011 č. XXXXXXXXX, pretože predmetom predmetnej rozhodcovskej
zmluvy (podľa Čl. II) bolo dojednanie zmluvných strán o riešení sporov vzniknutých v súvislosti
s touto zmluvou. Vo veci bolo sporné, či žalobkyňa bola spotrebiteľom a či predmetná zmluva o

úvere je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou, zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V konaní nebolo
sporné, že žalovaný bol pri uzatvorení predmetnej zmluvy o úvere v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dodávateľom, teda osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a v zmysle § 2 písm. b) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov veriteľom ako právnická osoba, ktorá ponúka alebo

poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím na označenie
žalobkyne v predmetnej zmluve o úvere (údaje o žalobcovi: meno, priezvisko, rodné číslo, č. OP,
adresa bydliska), ale najmä na jej výpoveď ku skutočnostiam súvisiacich s uzatvorením predmetnej
zmluvy o úvere , dospel súd prvej inštancie k záveru , že žalobkyňa bola pri uzatvorení predmetnej
zmluvy o úvere spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy o úvere ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti spotrebiteľom a podľa
§ 2 písm. a) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, konala ako fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver
na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V konaní nebolo preukázané,

že by (tak ako je uvedené v predmetnej zmluve o úvere) úver - „finančné prostriedky“ boli žalobkyni
poskytnuté na výkon zamestnania. V predtlačenej formulárovej zmluve o úvere, ktorou je aj predmetná
zmluva, sú uvedené možnosti pre výber označenia účelu poskytnutia finančných prostriedkov, a to
na výkon „zamestnania“, „povolania“, „podnikania“ a na „iný účel“. V predmetnej zmluve je krížikom
vyznačená možnosť „na výkon zamestnania“. Podľa tvrdenia žalobkyne si úver vzala pre osobnú

spotrebu pre domácnosť v čase, kedy bola zamestnaná. Poprela, že by jej úver bol poskytnutý na účel
zamestnania. K okolnostiam uzatvorenia zmluvy uviedla, že oslovila zástupkyňu žalovaného, ktorá jej
povedala, že pripraví dokumenty a následne sa stretnú, žalobkyňa dokumenty podpíše a v hotovosti jej
vyplatí pôžičku. Zmluva o úvere s jej údajmi a ostatnými údajmi bola už vopred vypísaná zástupkyňou
žalovaného. Žalobkyňa sa len na zmluve podpísala na troch miestach. Krížik pri slove „zamestnania“ (pri

texte, že „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon“) nevyznačila ona, ale
obchodná zástupkyňa. Za situácie rozporných tvrdení strán o účele poskytnutého úveru žalobkyni
súd prvej inštancie uzavrel, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku
(majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver, ktorý sa potom

riadi výlučne úpravou v zmluve a v Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. V prípade pochybností o
tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,
spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len

všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aké je zamestnanie spotrebiteľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním vôbec
uzavretie príslušnej zmluvy má. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že žalobkyni nebol poskytnutý
úver na výkon zamestnania, pričom aj z jej výpovede vyplynulo, že na takýto účel vôbec úver
nepotrebovala, pretože v tej dobe bola riadne zamestnaná a úver potrebovala na osobnú potrebu a

že takýto účel úveru ani v zmluve nevyznačovala. Žalovaný na svoje tvrdenia okrem predmetnej zmluvy
o úvere neoznačil žiaden iný dôkaz. Vzhľadom na uvedené, bez ohľadu na označenie zmluvy ako
úverovej zmluvy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu
a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu zmluvných strán, obsah zmluvy a vopred
pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a že na tento vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je

potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.

5. Keďže žalobkyňa sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popiera platnosť
rozhodcovskej zmluvy, súd skúmal, či predmetná rozhodcovská zmluva je alebo nie je platná.Posudzujúc rozhodcovskú zmluvu, najmä Článku II, súd prvej inštancie zistil, že v zmluvnom dojednaní
sú nekalé podmienky, nakoľko zmluvné strany uzavreli dohodu, podľa ktorej „všetky spory, ktoré
vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX . vrátane sporov o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej
uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa

vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže
do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca
ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963
Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy, vrátane
sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského

súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu“.

6. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným (v tomto prípade žalobkyňou) je podľa názoru
súdu prvej inštancie len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v
prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu žalovaný ako veriteľ. V prevažnej väčšine sporov

zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, ale podaním žaloby v rozhodcovskom konaní veriteľom, stratil možnosť domáhať sa
právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú žalovaným do rozhodcovskej
zmluvy formou rozväzovacej podmienky, súd prvej inštancie posúdil ako nekalú povahu dojednania o

možnosti riešenia sporov.

7. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu žalobkyne obstarať si finančné prostriedky touto cestou a jej

rozhodnutiu pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd
prvej inštancie videl v tom, že subjektom, ktorý určil, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je
v tomto prípade veriteľ, teda žalovaný, pretože ten sformuloval obsah rozhodcovskej zmluvy vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve.

8. Súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy nemusí byť viazaný návrhom v
prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Európsky súdny dvor vo svojom
rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú
smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom
alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky,

pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne
konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu,
ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená
zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa

jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a
právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje
pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý
bybolinakpríslušný.Nazákladetejtorozhodcovskejdoložkyspotrebiteľeštepredvznikomakéhokoľvek

sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

9. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní(podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
predmetnej zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach
a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou
právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

10. Dohoda zmluvných strán o tom, že spor medzi nimi bude riešiť rozhodcovský súd, ktorý si za
tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne
napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je
delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj
osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú
zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že

veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Žalovaný ako veriteľ do
zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na
ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil
možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom.

11. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej zmluvy odvodil a na jej
základe následne vydal predmetný rozhodcovský rozsudok, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobe
vyhovel a konštatoval, že žalobkyňa tiež namietla, že pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní boli

porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, napr. v tom, že zmluva
o úvere neobsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere - údaj o RPMN, priemernej RPMN,
o ročnej úrokovej sadzbe. Vzhľadom na to, súd zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy a nepriznal rozhodcovskému rozsudku účinky platného rozhodnutia, nie
je potrebné zaoberať sa vecnou stránkou napadnutého rozhodcovského rozsudku. Pre úplnosť

však dodal, že pri rozhodovaní o žalobe žalovaného v rozhodcovskom konaní boli porušené práva
žalobkyne ako spotrebiteľa, nakoľko predmetná zmluva o úvere neobsahuje viaceré náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzatvorenia,
napr. údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, RPMN, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov, priemernú RPMN, čo má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona. Tiež dohoda
o vyplnení zmenky uvedená v bode 13. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je absolútne
neplatným právnym dojednaním (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože odporuje ustanoveniu
§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v súvislosti s

poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou
alebo šekom. Ak teda žalovaný odvodil svoje právo na vyplnenie zmenky z neplatne uzavretej dohody
o vyplnení zmenky, ktorá vzhľadom na jej obsah je výrazne v neprospech spotrebiteľa, pretože
oprávňuje veriteľa, aby svojvoľne, kedykoľvek dopísal do zmenky potrebné údaje a túto použil na
priznanie svojho práva v rozhodcovskom konaní ako nárok z abstraktného zmluvného záväzku,

nemohol rozhodcovský súd priznať plnenie z tejto zmenky. Na uvedenom závere nemôže nič meniť
ani konštatovanie rozhodcovského súdu, že navrhovateľ ako spotrebiteľ „nenamietal zmenkovo právny
vzťah“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovský súd sa vôbec neriadil právnou úpravou na
ochranu práv spotrebiteľa.
12. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 40 ods. 1 písm. c/,

písm. j/, § 41 ods. 1 veta prvá zák. č. 244/2002 Z.z., § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, písm. b/, písm. d/ zák. č.
129/2010 Z.z., § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 až 3
Smernice Rady 93/13 EHS, o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a dôvodil, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS 174/2002,sp. zn. I. ÚS 3227/07 a § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa so záverom súdu
prvej inštancie, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, na základe čoho zrušil rozhodcovský
rozsudok, ktorým priznal plnenie aj nad rámec istiny. Za sporné považoval, či v súvislosti so zmluvou o

úvere možno považovať status žalobkyne za status spotrebiteľa, teda či citované ustanovenia súdom
prvej inštancie sa týkajú ochrany spotrebiteľa a sú vôbec na túto vec aplikovateľné. Mal za to, že
zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ani zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko žalobkyňa
vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky
použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Zdôraznil, že v čase uzavretia

zmluvy o úvere neexistoval a nebol určený žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého
by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, preto
treba vychádzať z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a dôkazné bremeno v otázke
primeranostiodplatyznášažalobca,niežalovanýažalobcamusípreukázať,ževčaseamiesteuzavretia
zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovanými
inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, pričom za merítko je považovaná

odplata, obvykle požadovaná na finančnom trhu nie bankami, ale inými účastníkmi finančného trhu. S
ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie
ako obvyklé bankové úroky. Poukázal na v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 6CoE/122/2011, sp. zn. 5C/159/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/1553/2014,
Okresného súdu Košice I. sp. zn. 19C/289/2014.

14. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal, že úver jej bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Medzi
stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy a súčasne spotrebiteľského úveru a na tento

vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danej veci súd dôvody na zrušenie
rozhodcovského rozsudku uvedené v § 40 ods. 1 písm. c/, písm. j/ zák. č. 244/2002 Z.z..

15. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobkyne doručené, ďalšie písomné vyjadrenie k veci nepodal.

16. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil pre svoje rozhodnutie
významné dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti,
odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie,
uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne

právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust.
§ 220 CSP. Námietky žalovaného, uvedené v podanom odvolaní, sú totožné s námietkami uplatnenými
pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal, preto nemohli privodiť
zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalovaným tvrdené, ani preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd

osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387
ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

18. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom závere, že zmluva o úvere uzavretá
medzi stranami sporu dňa 08.08.2011 je zmluvou spotrebiteľskou a súčasne zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a rozhodcovská zmluva uzavretá medzi stranami sporu medzi stranami sporu dňa 08.08.2011
je neplatnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu,
a pokiaľ rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy vyvodil
a vydal na jej základe predmetný rozhodcovský rozsudok, nemožno takéto rozhodnutie považovať za
rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.

19. Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere uzavretá medzi
stranami sporu dňa 08.08.2011 je zmluvou spotrebiteľskou a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, na ktorú dopadajú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010 Z.z. ospotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Je nesporný záver, že medzi
sporovými stranami bola uzavretá spotrebiteľská zmluva (zmluva o spotrebiteľskom úvere), nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, žeby žalobkyňa pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by túto zmluvu uzatvárala v súvislosti s výkonom
svojho zamestnania, povolania a podnikania. Z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej
strane je nepochybné, že žalovaný ako veriteľ uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej
obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra žalovaného
a z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní ako i

výsluchu žalobkyne pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobkyňa nemohla individuálne ovplyvniť
jej obsah, bola už vopred pripravená na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch pre väčší počet spotrebiteľov, bolo sprostredkovateľom žalovaného vyznačené (krížikom), že
finančné prostriedky sú poskytnuté žalobkyni na výkon zamestnania. Žalobkyňa poprela túto skutočnosť
a tvrdila, že finančné prostriedky jej neboli poskytnuté na výkon zamestnania a že uvedený účel na
zmluve o úvere vyplnil sám žalovaný. Žalovaný tvrdenia žalobkyne v tomto súdnom konaní nevyvrátil.

20. Rozhodcovská zmluva, uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba
konkrétne znamená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/217/2012).

21. Rozhodcovská zmluva je dohoda účastníkov právneho vzťahu, že spory vyplývajúce z tohto
vzťahu sa budú prejednávať a rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, ktorým môže byť rozhodca, prípadne viacerí rozhodcovia alebo
Stály rozhodcovský súd zriadený právnickou osobou. Platnosť rozhodcovskej zmluvy je vždy potrebné

posudzovať celkom nezávisle od platnosti zmlúv, z ktorých vyplýva.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovská zmluva v danej veci, ktorá mala založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, znemožňuje voľbu spotrebiteľovi dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na

rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú zmluvu si žalobkyňa ako spotrebiteľka osobitne nevyjednala
a pokiaľ spor vyvolal dodávateľ - žalovaný ako prvý, nemala na výber a musela sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu . Žalobkyňa ako spotrebiteľka nebola poučená o rozdiele medzi štátnym a
rozhodcovským súdnym procesom, rozhodcovská zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
žalobkyne ako spotrebiteľky po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, pričom žalobkyňa

výslovne uviedla, že o rozhodcovskej zmluve jej žalovaným nebolo povedané nič, nečítala ju a v čase jej
podpisu ani nevedela, čo rozhodcovská zmluva je, nevedela, že vo veci môže rozhodovať rozhodcovský
súd. Prehlásenia v článku III rozhodcovskej zmluvy boli „ natlačené strašne malé“, rozhodcovská zmluva
bola pripravená žalovaným a jediným jej písmom na nej je jej podpis, pričom jej bolo len vysvetlené, že
pre poskytnutie úveru sú potrebné tieto dokumenty, nič iné jej vysvetlené nebolo. Tvrdenia žalobkyne

žalovaný nespochybnil. Z obsahu spisu potom jednoznačne vyplýva, že rozhodcovská zmluva uzavretá
medzi stranami sporu v danej veci nebola individuálne so žalobkyňou vyjednaná, nebola jej daná
možnosť meniť jej obsah, ale iba možnosť prijať ju, bez nevyhnutne potrebných informácií o význame
rozhodcovského konania, ako celok.

23. Tvrdenie žalovaného, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná v súlade so zákonom a žalobkyni
bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z uvedenej zmluvy bude príslušný
rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, nie je, ani nemôže byť relevantná pre posúdenie
platnosti rozhodcovskej zmluvy, keďže uvedené sa nijako nedotýka možnosti spotrebiteľa ovplyvniť jej
obsah. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská zmluva je neplatná, ak ako formulárová zmluva

nie je individuálne dojednaná. Má za to, že rozhodcovská zmluva je takým významným zmluvným
dojednaním, ktoré jednoducho nemôže byť platne dojednané bez toho, aby si ho strany individuálne
dojednali, resp. aby preukázateľne a nepochybne prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu nielen
zmluvu spotrebiteľskú. Odvolací súd tiež zastáva názor, že návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
musí dodávateľ predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu

poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov v rozhodcovskom
konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie,
čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, v opačnom prípade sú dojednania v takejto
rozhodcovskej zmluve neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Je teda daná požiadavka nielenindividuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, ale aj požiadavka jednoznačnosti, preukázateľnosti
a informovanosti spotrebiteľa, a to nielen pokiaľ ide o obsah a význam (dôsledky uzatvorenia
rozhodcovskej zmluvy), ale aj k samotnej existencii rozhodcovskej zmluvy vo vzťahu k zmluve

spotrebiteľskej.

24. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve je tiež potrebné skúmať, či spotrebiteľ svojím nekonaním
skutočne prejavil vôľu byť viazaný rozhodcovskou zmluvou, keď spotrebiteľ tvrdí, že nevedel nielenže
o jej obsahu, ale ani význame.

25. Predmetná rozhodcovská zmluva bola zo strany žalovaného predformulovaná, žalovaný
nepreukázal, že bola so žalobkyňou výslovne individuálne dojednaná, že jej bola daná možnosť takúto
rozhodcovskú zmluvu odmietnuť, prípadne zasahovať do jej obsahu a bola uzavretá bez výslovného
prejavu vôle spotrebiteľa byť ňou viazaný. Rozhodcovská zmluva zo dňa 08.08.2011 tak spôsobuje i
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že ho

núti pristúpiť na rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom, ktorý vopred vybral dodávateľ.

26. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil, keď považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú. Na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy nebolo možné založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Z

tohto dôvodu súd prvej inštancie správne rozhodol, keď rozhodcovský rozsudok s poukazom na zistený
skutkový stav, zrušil.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v vrátane trov
prvoinštančného konania, ktoré žalovaným neboli osobitne spochybnené, potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, má proti žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).