Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 2, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/71/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110225541
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2110225541.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: M. I., nar. X. W. XXXX, bytom J., M. XX,
zast. splnomocnenkyňou: Advokátska spoločnosť s.r.o., Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401,
proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové
závody, štátny podnik v konkurze, so sídlom správcu Trnava, Sladovnícka 13, zast. splnomocnenkyňou:

Advokátska kancelária Korytár s.r.o., Trnava, Sladovnícka 13, IČO: 47 243 279, o nahradenie prejavu
vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 18. novembra 2014 č. k. 26C/206/2010-350 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Trnava z 8. januára 2015 č. k. 26C/206/2010-367 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného, že tento ako predávajúci uzatvára s ňou zmluvu o

prevode vlastníctva bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. poschodí bytového domu na M. ulici č. XX v
J., zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. J.. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §
123, § 132 ods. 1 a 2 a § 663 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); § 14 ods. 1 písm. a/ zák. č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj § 14 ods. 1, § 16 ods. 1 a 17 ods. 1, 2 a 3 a § 29
ods. 2 zák. č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, vecne tým, že dňa 15. októbra

2008 doručila žalobkyňa žalovanému žiadosť zo dňa 6. októbra 2008 o prevod predmetného bytu do
osobnéhovlastníctva,ktorúnevzalaspäť,následnedoručilažalovanémudňa8.septembra2010žiadosť
o vyjadrenie sa k jej žiadosti o prevod bytu do osobného vlastníctva, na ktorú žalovaný reagoval listom zo
dňa 23.11.2009, v ktorom jej oznámil, že dňa 3.decembra 2009 bude vykonaná obhliadka predmetného
bytu a predmetná žaloba o nahradenie prejavu vôle bola doručená súdu dňa 12. novembra 2010,
teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej doby, preto u žalovaného trvá povinnosť na základe
tejto žiadosti odpredať byt do vlastníctva nájomcovi, za podmienok stanovených zákonom č. 182/1993

Z.z. účinného v čase podania žiadosti. Vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom, boli v
čase uzavretia zmluvy o nájme bytu zo dňa 23.3.1999, Trnavské automobilové závody, štátny podnik v
likvidácii, resp. od vyhlásenia konkurzu na jeho majetok to bol správca konkurznej podstaty. Po určitú
dobu bola v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti obchodná spoločnosť TAZ,
a.s. v likvidácii, v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 44Cbi/6/2007 bolo však
právoplatne rozhodnuté, že sporný byt patrí do konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové

závody, štátny podnik v likvidácii (od 5.10.2007 v konkurze), čo znamená, že obchodnej spoločnosti
TAZ, a.s. v likvidácii nikdy nesvedčilo vlastnícke právo k bytu, preto ak obchodná spoločnosť TAZ,
a.s. v likvidácii (obchodná spoločnosť TAZ SIPOX, a.s., ktorá vznikla dňa 14. mája 1998 ako právnynástupca obchodnej spoločnosti TAZ spol. s r.o., od 1.6.1999 zmena obchodného mena predmetnej
spoločnosti na TAZ, a.s.) v zastúpení Správou mestského majetku Trnava uzavrela zmluvu o nájme bytu
so žalobkyňou, je takýto právny úkon od počiatku absolútne neplatný pre nedostatok jej dispozičného

oprávnenia nakladať s predmetom zmluvy v čase jej uzavretia. Obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v
likvidácii (v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy s obchodným menom: TAZ SIPOX, a.s.) dala do nájmu
predmetný byt žalobkyni, ktorý v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu nevlastnila, nemohla teda previesť
viac práv, ako mala v čase uzatvárania zmluvy o nájme bytu, a preto je zmluva o nájme bytu od
samotného počiatku absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Keďže zmluva

o nájme bytu je podľa § 39 O.z. neplatná, pretože nájomné právo bolo zriadené k nehnuteľnosti,
ktorá nepatrila obchodnej spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii, tak nájomné právo k predmetnému bytu
z uvedenej zmluvy o nájme bytu nevzniklo a neexistuje. Dňa 26. marca 2008 Okresný súd Trnava
rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného
bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze,
Trnava a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený

rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd
SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.2.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19
odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. B. Z.. Ďalšou otázku potrebnou na vyriešenie v prejednávanej veci
bolo to, či došlo k vzniku nájmu bytu medzi žalobkyňou a žalovaným. Nájomné za užívanie bytu platila

žalobkyňa a v konaní bolo preukázané, že žalovaný prijímal platby nájomného od žalobkyne. Žalovaný
oznámeniami zo dňa 7. marca 2009, 15. apríla 2009, 23. novembra 2009, 25. júna 2010 a 8. septembra
2010 jednal so žalobkyňou ako s nájomcom predmetného bytu a dňa 5. novembra 2009 vykonal
obhliadku predmetného bytu. Zo skutkových zistení vyplynulo, že medzi účastníkmi konania nebola
uzatvorená písomná nájomná zmluva ani ústna nájomná zmluva. Neexistencia písomnej i ústnej formy

nájomnej zmluvy sama o sebe v zmysle ustanovenia § 686 ods. 1 O.z. však nespôsobuje jej neplatnosť a
tým nezabraňuje vzniku nájmu, preto súd prvého stupňa zisťoval, či neboli splnené podmienky pre vznik
práva nájmu bytu konkludentne podľa § 686 ods. 1 O.z.. Pri vzniku nájomnej zmluvy medzi účastníkmi
konania konkludentným spôsobom je prejav vôle vyjadrený nevýslovne, konaním, tzv. konkludentne za
predpokladu, že tento konkludentný spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt

prejaviť, napr. reálne začatie plnenia, ktoré vyplýva zo zmluvy. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
najneskôr od mesiaca máj 2011 bolo zrejmé, čo je predmetom nájmu bytu, kto užíva byt, nebola sporná
výška nájomného a ani poplatku za služby spojené s užívaním bytu, žiadna z týchto platieb nebola
rozporovaná v priebehu konania. Žalovaný prijímal platby nájomného už za rok 2009 od žalobkyne.
Podstata nájomnej zmluvy upravenej v ust. § 663 a nasl. O.z. a z nej vyplývajúceho nájomného

pomeru spočíva v tom, že prenajímateľ prenecháva vec nájomcovi do dočasného užívania za odplatu,
pričom dočasnosť trvania nájomného pomeru môže a nemusí byť výslovne dohodnutá, vec môže byť
odovzdaná aj bez konkrétneho časového určenia. Z nájomnej zmluvy vyplýva pre nájomcu právo,
aby prenajatú vec užíval a spôsob užívania upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne
nájomná zmluva. Práva a povinnosti prenajímateľa sú rovnako upravené v zákonnom predpise a môžu

byť spresnené v nájomnej zmluve. Podľa ust. § 685 ods. 1 nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou,
ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo
bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis
stavu bytu. Občiansky zákonník nevyžaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, možno ju teda uzavrieť
aj konkludentne, t.j. aj rešpektovaním stavu užívania a poberaním nájomného. Občiansky zákonník

nepredpisuje, čo má nájomná zmluva obsahovať okrem úpravy nájmu bytu. Prvostupňový súd dospel k
záveru, že najneskôr od 20. novembra 2008 žalovaný vedel, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Skutočnosť, že následne prijímal od žalobkyne nájomné, ako aj samotná obhliadka sporného bytu,
svedčí o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Žalovaný rešpektoval pokojný stav, je nesporným,
že od roku 2009 poberal od žalobkyne riadne nájomné. Žalovaný komunikoval so žalobkyňou ako s

nájomcom, čo svedčí o tom, že žalobkyňa si pri rešpektovaní základného princípu ochrany dobrých
mravov mohla tieto úkony vykladať tak, že s ňou uzavrel nájomnú zmluvu. Aj z rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť. Súd v
tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo/266/2007, v ktorej sa prejednávala
vec s obdobným skutkovým stavom a hoci záver rozhodnutia je opačný - súd dospel k záveru, že zmluva

nebola uzavretá pre nedostatok formálnych predpokladov na preukázanie konkludentnej akceptácie
návrhu,preprávneposúdenievecijemožnétotorozhodnutiepodporneaplikovaťajvtejtoprejednávanej
veci. Najvyšší súd tam konštatoval, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť
urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1O.z.). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá,
že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane
prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Pokiaľ žalovaný po dobu dva a pol roka (20. novembra 2008 -

2. februára 2011 - kedy bol zo strany žalovaného podaný vzájomný návrh na vypratanie nehnuteľnosti)
pristupoval k žalobkyni ako k nájomcovi, jej postavenie nijako nespochybnil, nájomné mu riadne platila
a on tieto platby prijímal, ako aj z jeho vystupovania, bola zjavná vôľa, aby byt užívala za odplatu (neboli
jej doručované žiadne výzvy na vypratanie bytu, jej užívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade
s princípom ochrany dobrých mravov a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne, uzavrieť,

že nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne prijatím nájomného na účet žalovaného
(pričom je potrebné zdôrazniť, že na takúto platbu a na vopred určený účet bola žalobkyňa priamo
žalovanýmvyzvaná,nešloosvojvoľnevykonanúúhradu).Naprevodvlastníckehoprávakpredmetnému
bytu za regulovanú cenu je však potrebné zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom
domu (tento pozostáva z jednotlivých bytov) na strane prenajímateľa a prvého nájomcu. Žalobkyňa
začala byt užívať z titulu nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 23. marca 1999 so spoločnosťou TAZ SIPOX,

a.s. avšak už relevantným spôsobom nepreukázala, že bola osobným užívateľom, resp. nájomcom
predmetného bytu v rozhodnom období, t. j. v rokoch 1973-1992, teda v období od prvého pridelenia bytu
do osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu. Predošlým nájomcom bytu bol pán Z. K., ktorý
nemal k žalobkyni žiaden príbuzenský resp. obdobný vzťah. Prevod vlastníckeho práva za regulovanú
cenu, konkrétne ako požaduje žalobkyňa vo svojom návrhu o nahradenie prejavu vôle na uzavretie

zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 10. novembra 2010 nie je v súlade so zákonom a žalobkyňa
naňnemáprávnynárok,pretože Zákonovlastníctvebytovanebytovýchpriestorovreflektujeregulovanú
cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj
na strane povinného. Obmedzenie tzv. prvého prevodu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov uvedenou voľnou dispozíciou (prevodom akémukoľvek subjektu) nezvratne

zaniká, pretože ďalej neexistuje nájomný vzťah, ktorý by zákaz aktivoval a nie je zachovaná požadovaná
kontinuitavsubjekte.Rozhodnutieotrováchkonaniavymienilsúdprvéhostupňavzmysleust.§151ods.
3 O.s.p. právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej a to z dôvodu kvantity a obtiažnosti prejednávanej
veci.

Proti rozsudku podala včas odvolania žalobkyňa, navrhla ho zmeniť tak, že súd nahradí prejav vôle
žalovaného, ktorý ako predávajúci uzatvára so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX,
ktorý sa nachádza na X. poschodí bytového domu na M. číslo XX v J., zapísaný na LV č. XXXX
katastrálne územie J., evidovaný Správou katastra Trnava v znení ,,Zmluvy o prevode vlastníctva bytu“,
ktorá je súčasťou odvolania (odvolacieho návrhu). S rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasila

pretože toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.). Uviedla,
že je nájomníčkou bytu pôvodne patriaceho štátnemu podniku TAZ š.p. Trnava s tým, že v čase
uzavretia nájomnej zmluvy s týmito bytmi disponovala TAZ a.s., resp. TAZ SIPOX a.s. Trnava, pričom
nemala dôvod jej oprávnenie disponovať s bytmi spochybňovať, keď vlastnícke právo, aj keď zdá sa
že domnelé, tohto subjektu bolo založené rozhodnutím štátu reprezentovaného jeho orgánmi. Žalovaný

počas celej doby užívania predmetu nájmu jej právo nájmu nespochybňoval, naopak, v oprávnení
predmet nájmu užívať ju utvrdzoval jednak prijímaním platieb nájomného, jeho predpisom a tiež úkonmi
smerujúcimi k odpredaju bytu. Má za to, že splnila všetky podmienky pre odkúpenie bytu, počnúc
existenciou nájomného vzťahu a končiac podaním žiadosti o odkúpenie bytu, pri súčasnom plnení si
všetkých povinností nájomcu, ktoré žalovaný od nej požadoval. Nájomný vzťah bol žalovaným riadne

akceptovaný, v konkurenčnom zápase o zapísanie predmetného bytu do súpisu majetku úpadcu TAZ
a.s. opakovane ju informoval o zamýšľanom predaji bytu, k čomu zároveň aj smerovali jeho faktické
kroky s upozornením, že pokiaľ nájomcovia majú mať nárok na odkúpenie bytu, nájomné musia platiť
žalovanému. Súd prvého stupňa v tejto rozhodol už v poradí druhým rozsudkom, keď odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa z 3. júla 2012 zrušil a vrátil späť na ďalšie konanie okrem iného

z dôvodu skúmania vzniku nájomného vzťahu. Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že nie
je daná kontinuita nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu a prvým nájomcom. Pokiaľ však nájomný
vzťah vznikol konkludentne na základe podstatných skutkových okolností, ktoré v konaní preukázala,
nie je namieste kontinuitu hľadať, keď konkludentne uzavretá nájomná zmluva je originálnym spôsobom
vzniku nájomného vzťahu. Ak je odvolateľka nájomníčkou má nárok na odkúpenie bytu do osobného

vlastníctva za cenu zodpovedajúcu ustanoveniam § 29 ods. 7 z.č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších
zmien a doplnení o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Vo väzbe na tvrdenia žalovaného o tom,
že žalobkyňa nie je oprávneným nájomcom s právom odkúpenia bytu vzhľadom na tú skutočnosť, že
nevlastník na neho nemohol právo nájmu delegovať, poukázala na rozsiahlu judikatúru v obdobnýchprávnych veciach, ktoré síce hovoria o nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka, avšak keďže
vlastnícke právo požíva vyšší stupeň ochrany ako právo nájmu, potom sú takéto judikáty použiteľné
aj na tento prípad. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 22Cdo 1186/98 napr. judikoval, že

v prípade, ak prevodca, ktorý je vlastníkom nehnuteľnosti, túto prevedie do vlastníctva nadobúdateľa,
nemôže dodatočné odpadnutie právneho dôvodu, na základe ktorého sa prevodca stal vlastníkom veci
mať za následok zánik vlastníckeho práva nadobúdateľa, ktorý nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere.
Táto právna veta je aplikovateľná nie len na žalobkyňu, ktorá takto nadobudla právo nájmu, ale pre
prípad dobromyseľnosti zrejme aj na prevod vlastníckeho práva pri postupných prevodoch od TAZ

š.p., resp. FNM, TAZ a.s. a podobne na ďalšieho v poradí nadobúdateľa. Uvedené subjekty zrejme
mali alebo mohli mať na prípadnú nápravu nesprávneho rozhodnutia v procese privatizácie majetku
vplyv, takýto vplyv určite nemohla mať žalobkyňa a bola teda dobromyseľným držiteľom práva nájmu,
požívajúcim v dôsledku toho ochranu v podobe zachovania všetkých s tým súvisiacich práv. Analogicky
je pre založenie práva nájmu odvodeného od vlastníka, ktorý by vlastnícke právo stratil použiteľný aj
iný judikát, ktorý vychádza z prezumpcie správnosti správneho aktu a z ktorého právnej vety vyplýva,

že skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľnosti, ktoré bolo právnym titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva zrušené po tom, čo vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla tretia osoba,
nemôže mať za následok zánik vlastníckeho práva tretej osoby (Rozsudok NS ČR 22 Cdo
3035/2000). Keďže s právom nájmu, ktoré nadobudla od osoby, vo vlastníctvo ktorej dôverovala a
s jej právom nájmu je spojené právo na nadobudnutie vlastníctva k bytu, je tento judikát analogicky

rovnako na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa práva nájmu použiteľný. Obdobné judikáty NS SR
sa týkajú napríklad aj dodatočného zrušenia nadobúdacieho titulu - príklepu a ochrany nadobúdateľov
nehnuteľnosti od vydražiteľov, prípadne v exekučných konaniach. Daná skutková situácia je typickým
príkladom pre aplikáciu ust. § 3 ods.1 O.z., ktorý zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý je v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobca vyjadruje svoje presvedčenie, že právo cez toto ustanovenie právneho

poriadkumôžesúdaplikovaťainterpretovaťustanoveniahmotnoprávnychpredpisov,upravujúceprávne
vzťahy účastníkov tak, aby jeho rozhodnutie bolo spravodlivé a nezakladalo krivdu. Z rozhodovacej
praxe súdov je známy judikát - rozsudok NS ČR sp.zn. 22/Cdo/740/99, z ktorého vyplýva, že v rozpore
s dobrými mravmi môže byť dokonca aj uplatnenie práva vlastníka na ochranu, a to vtedy, keď by
jeho výkon práva vážne poškodil užívateľa veci, vlastníkovi by nepriniesol zodpovedajúci prospech a

vyhovenie žalobe na ochranu práv vlastníka by sa dotýkalo u druhého účastníka zvlášť významného
záujmu, spravidla zabezpečenia bývania. O rovnaký prípad teda ide aj v tomto konaní, preto výkon
práva žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a nepožíva ochranu a je ustanovením § 3 ods. 1 O.z.
zakázaný.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie
mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 2. februára 2016 (§ 156 ods.
1 O.s.p.).

Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudku,akoajceléhoobsahuspisudospelkzáveru,žesúd
prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení
č. k. 11Co/407/2012-281 zo dňa 28. februára 2014 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec isprávne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením
napadnutého rozsudku. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa
pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou nim zvolený spôsob rozhodnutia.

Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak v zásade odvolaciemu súdu postačovalo i len
konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ustanovenia §
219 ods. 2 O.s.p.), ale pre úplnosť sa žiada ešte doplniť (druhá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.
in fine) nasledovné:

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 11Co/407/2012-281 zo dňa 28. februára 2014 na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3 júla 2012 č. k. 26C/206/2010-240 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Trnava z 27. júla 2012, č.k. 26C/206/2010-260 rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v tomto uznesení uviedol, že z ust.
§ 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. a § 44 ods. 1 zákona č.7/2005 Z.z. jednoznačne vyplýva, že
správca konkurznej podstaty úpadcu, na ktorého prešli v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii

aj vlastnícke práva k podstate úpadcu, ktorej súčasťou je aj predmetný byt, má povinnosť previesť
predmetný byt na žalobkyňu, ak táto bola v rozhodnom období jeho nájomníčkou za splnenia podmienok
ustanovených v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a to za cenu, ktorá zodpovedá ust.
§ 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, preto aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ aj f/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa spočívajúcom v tom, že žalobkyňa je
nájomníčkou predmetného bytu, avšak aj s tým, že prevod vlastníckeho práva za regulovanú cenu,
konkrétne ako požaduje žalobkyňa vo svojom návrhu o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o

prevode vlastníctva bytu nie v súlade so zákonom a žalobkyňa naň nemá právny nárok.

Zákonovlastníctvebytovanebytovýchpriestorovreflektujeregulovanúcenulenpriprvomprevodebytu,
kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného. Obmedzenie
tzv. prvého prevodu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uvedenou

voľnou dispozíciou (prevodom akémukoľvek subjektu) nezvratne zaniká, pretože ďalej neexistuje
nájomný vzťah, ktorý by zákaz aktivoval a nie je zachovaná požadovaná kontinuita v subjekte. Cieľom
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bolo umožniť, aby nehnuteľnosti, ktoré boli pred
rokom 1989 odovzdané do trvalého užívania, nadobudli do vlastníctva nájomcovia za takú cenu,
aká platila v čase vzniku trvalého užívania. Žalobkyňa začala predmetný byt užívať ako vyplynulo z

dokazovania na súde prvého stupňa na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 23. marca 1999 so
spoločnosťou TAZ SIPOX, a.s. s tým, že predmetný byt bol pridelený v roku 1983 p. Z. K.. Odvolací súd
má za to, že nebolo preto ani možné, aby si odvodzovala svoje užívacie právo, resp. oprávnený nájom
bytu od uvedeného nájomcu, nakoľko nie je daná žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala prechod nájmu
ani iná právna skutočnosť, ktorá by zakladala kontinuitu osobného užívania, resp. nájmu od pridelenia

bytu cez jeho užívanie žalobkyňou až po súčasnosť. Nájom, resp. trvalé užívanie bytu tu muselo byť
v čase začatia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý
nadobudol účinnosť 1. septembra 1993.

Prvostupňový súd preto rozhodol správne ak žalobu zamietol a odvolací súd vecne správny rozsudok

súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podľa ust. § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne o trovách odvolacieho konania, pretože tento
nerozhodol o trovách v rozhodnutí napadnutom odvolaním vo veci samej v súlade s ust. § 151 ods. 3
O.s.p. z dôvodu kvantity a obtiažnosti prejednávanej veci.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.