Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 15, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/100/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615209962
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615209962.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžovo nám. 11, 010 11 Žilina, IČO:31 575 951, proti žalovanému: K. K.,
O.. XX.X.XXXX, V. L. XXX/XX, G., o zaplatenie 709,27 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16.10.2018, č.k. 6C/1428/2015-53, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úroku vo výške 0,37 eur,

v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,01 eur a vo výške 5% ročne zo sumy 0,37 eur od
24.7.2015 do zaplatenia zastavil, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 708,89 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 708,89 eur od 3.8.2015 do zaplatenia, vo zvyšku
žalobuzamietol ažalobcovipriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu100%stým,žeoichvýškerozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

2. Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil ust. § 53 ods.9, § 565, § 517

ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 497, § 502 ods.1, §
503 ods.1, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 1 ods.1,
§ 2, § 9 ods. 1,2, § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej „zákon o
spotrebiteľských úveroch „), § 297 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“),
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády“) a vecne tým, že Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX
uzavretú dňa 24.7.2013 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom posúdil ako zmluvu

spotrebiteľskú, obsahujúcu všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v dobe uzatvorenia úverovej zmluvy. V konaní mal za
žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 1 000 eur úver v dohodnutých
splátkach riadne a včas nesplácal, aj keď jeho povinnosťou bolo splácať úver v splátkach mesačne
dohodnutých vo výške 30,49 eur so splatnosťou vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaný mal povinnosť
prvú splátku uhradiť 20.8.2013 a termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý ku dňu 20.7.2017. V
konaní nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalovaný uhradil splátky v celkovej sume 624,72 eur,

tieto boli započítané v prospech istiny a v prospech dohodnutého zmluvného úroku. Následne žalobca
po tom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami viac ako tri mesiace pristúpil listom zo dňa 23.7.2015
k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu v lehote do 2.8.2015. Vzhľadom
na uvedené je podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi zosplatnenú aneuhradenú časť úverovej istiny v sume 673,30 eur a sumu riadnych úrokov 34,99 eur, ktoré si žalobca
vyčíslil z neuhradených splátok odo dňa ich splatnosti do zosplatenia úveru dňa 23.7.2015.

3. Pokiaľ ide o kontinuálny zmluvný úrok 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny 637,30 eur, ktorý uplatnil
žalobca od zosplatnenia dňa 24.7.2015 do zaplatenia, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol
dôvodiac tým, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok 19,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru.
Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho,
že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok

odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri tejto úvahe vychádzal z
uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho
a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ
má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne
už právo na dohodnutý úrok z úveru nemá, má iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade

by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i
úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

4. Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie úroku vo výške 0,37 eur, v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 0,01 eur a vo výške 5% ročne zo sumy 0,37 eur od 24.7.2015 do zaplatenia právne

odôvodnil § 145 ods.2, § 146 ods.1 C.s.p. a vecne tým, že žalobu v uvedenej časti vzal žalobca späť
podaním doručeným súdu dňa 3.1.2017.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1, § 255 ods.1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti zamietajúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na úrok po
zosplatnení úveru podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozsudok súdu prvej inštancie
je v napadnutej časti nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.). Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov

až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona, ako aj na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Z podstaty úroku ako ceny za používanie
peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru.

V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom
na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas
ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri úverovej zmluve ide nepochybne
o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver)
v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju

povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa
odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní
s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z
omeškania ( § 369 ods. l Obchodného zákonníka). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je
podporná (má dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou

dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Odvolateľ mal
za to, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté
peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo
na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto
nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na

dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Odvolateľ v podanom odvolaní odkázal na aktuálnu
rozhodovaciu prax v danom smere (napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo
dňa 31.1.2017, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.2017, č.k. 43 Co/23/2017-92,
zo dňa 27.2.2018, č.k. 43Co/28/2017-94, zo dňa 31.5.2018 sp.zn. 43 Co/7/2018, rozsudok Krajského
súdu v Nitre zo dňa 7.12.2017, č.k. 8Co/193/2017-88, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa

30.11.2017, č.k. 7 Co/366/2017-84, rozsudky Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.2.2018, sp.zn. 5
Co/297/2017, zo dňa 15.2.2018, sp.zn. 5 Co/311/2017, zo dňa 13.2.2018, sp.zn. 5 Co/250/2017, zo dňa
22.3.2018, sp.zn. 5 Co/372/2017, zo dňa 27.3.2018, sp.zn. 5 Co/414/2017 a rozsudky Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27.3.2018, č.k. 8 Co/138/2017-83 a zo dňa 29.5.2018, sp.zn. 3Co/108/2017).7. Odvolateľ ďalej uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky,
ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie

peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho
poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru
je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových
sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu
§ 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy

veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než
dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik
záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník
vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený
na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom
bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou

zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená
vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Odstúpením od
zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo
veriteľa a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie
je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Vzhľadom k uvedenému odvolateľ žiadal,

aby odvolací súd v zmysle ust. § 388 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a
§ 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne
vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia dôvodné, pretože súd prvej inštancie pri posudzovaní
žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok po zosplatnení úveru náležite
zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a rozhodnutie
v tejto časti i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

10. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku rozhodnutia, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil
skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na
základe uvedeného sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s

dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcimi sa k zamietajúcemu výroku a
konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už
vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.

11. V posudzovanej veci nie je sporné, že Úverová zmluva č.XXXXXXXXXXXXXXXX uzavretá medzi

stranami dňa 24.7.2013 má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu
peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o
v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať,
pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide o cenu za to, že do jeho dispozície mu boli vydané
finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a

prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až do splatnosti úveru. V prípade, že dlžník
poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo
vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru
dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu
odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné

právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať
od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s
ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Hoci vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumua dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo
svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých
peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení

predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia
dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla
by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal
naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia
celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto

následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy
v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.

12. Vo vzťahu k prezentovanému záveru odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý v odôvodnení rozhodnutia poukazujúc na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 143/98 uviedol, že nie je možné priznať

úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.
Hoci judikatúra najmä nižších súdov v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa
k názoru prezentovanému v označenom rozhodnutí, ktorý korešponduje so záverom prezentovaným
súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a jeho záver považuje za logický, nakoľko v opačnom
prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov

z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi
zmluvy. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej
nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nejaké
obmedzenie užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

13. Žalobca vo svojom odvolaní svoj nárok na úrok po vyhlásení splatnosti úveru až do momentu
zaplatenia dlžnej istiny odôvodňoval poukazom na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa tohto
ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve.
Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Na základe

druhej vety tohto ustanovenia nemožno potvrdiť ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne
úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na situáciu, kedy dlžník
splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je prípad posudzovanej
veci, kedy dlžník ( žalovaný) dlžný úver nesplatil. Argumentácia žalobcu poukazujúca na § 506
Obchodného zákonníka upravujúceho oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy pre omeškanie dlžníka

nemá súvis s posudzovanou vecou, nakoľko v posudzovanom prípade žalobca od zmluvy neodstúpil,
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, čo je odlišný inštitút s inými právnym následkami (napr. zmluva v
takomto prípade nezaniká). O rovnaké ustanovenie oprel svoje rozhodnutie č. k. 11Co 12/2017-90 zo
dňa 31.1.2017 aj Krajský súd v Žiline, ktoré preto žalobca tiež citoval nedôvodne a nie je potrebné
zo strany odvolacieho súdu sa k nemu bližšie vyjadrovať. Žalobcova námietka, že Ústavný súd SR

sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nezaoberal meritom veci, ktorá bola predmetom
konania na všeobecných súdoch, je rovnako nedôvodná. Ústavný súd SR sa po vecnej stránke zaoberá
rozhodnutiami všeobecných súdov iba do tej miery, či sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné, teda či
nimi nedošlo k takému excesu, ktorý by mal za následok porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 Ústavy SR. Skutočnosť, že Ústavný súd SR sa podrobne nezaoberal meritom veci, nijako

neznižuje význam jeho záveru o ústavnej udržateľnosti posudzovaných rozhodnutí všeobecných súdov.
Rovnako je bezpredmetné využívať ako výkladovú pomôcku návrhy zákonov, ktoré neboli schválené
Národnou radou SR. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014
citovanom žalobcom síce konštatoval, že úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky
stranami dojednané úroky, avšak ani tento názor nie je spôsobilý vyvrátiť správnosť rozsudku súdu prvej

inštancie.

14. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, podľa
ktorých má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru,
pričom tieto možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru, odvolací

súd zdôrazňuje, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je riešená aupravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V záujme
zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je nevyhnutné, aby
všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej

procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Povinnosťou všeobecných súdov však rozhodne nie je reagovať v odôvodnení na rozhodnutia vydávané
iným senátmi, či inými súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie. Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov je síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej
procedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj

rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne
odlišne. Odvolací súd v tejto súvislosti však dáva odvolateľovi do pozornosti, že Občianskoprávne
kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 1.3.2019 v zmysle § 17 ods. 3 písm.
a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo vzhľadom na
výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 5Co, 6Co, 7Co, 8Co, 9Co, 15Co,
16Co k otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru Stanovisko č.

1/2019, podľa ktorého „v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov
zosplatneniaúveruveriteľovinepatrí.Veriteľmáprávonazaplateniezmluvnýchúrokovlendovyhlásenia
predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba
právonaúrokzomeškania.Vopačnomprípadebynaťarchuspotrebiteľa dochádzalokdvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu

vo vzťahoch medzi účastníkmi.“

15. S poukazom na uvedené sa odvolací súd zhoduje s názorom odvolateľa len v tom, že úroky z
omeškaniaazmluvnéúrokysúdvarozdielneinštitúty,ktorémajúsvojevlastné,vzájomnenezastupiteľné
funkcie. Uvedené však nijako nespochybňuje zánik nároku veriteľa na zmluvné úroky po zosplatnení

úveru, nakoľko stále platí, že sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inými
poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca poukazoval na komentár k
Obchodnému zákonníku, názory tam uvedené boli aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov už
prekonané v smere uvedenom vyššie. Možno teda zhrnúť, že odvolacia argumentácia žalobcu nebola

spôsobilá spochybniť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu o
uloženiepovinnostižalovanému zaplatiťžalobcovi úrokzúveru vovýške 19,90 %ročneznezaplatenej
istiny 637,30 eur od 24.7.2015 do zaplatenia (t.j. za obdobie po zosplatnení úveru).

16. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah odôvodnenia
uvedenéhovpredchádzajúcejčastitohtorozhodnutia, nemohol odvolacísúd vovzťahukzamietnutému
nároku žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku po zosplatnení úveru, priznať tejto námietke úspech.

17. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vrátane

výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie nenapadnutého odvolacími dôvodmi) podľa § 387
ods. 2 C.s.p ako vecne a právne správne potvrdil.

18.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému

žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).