Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 27, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/15/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117203710
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117203710.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: ANOTHER HOUSE s.r.o., so
sídlomZlatéMoravce,1.mája45,IČO:46580034,zastúpenéhoMgr.SilviouMoravčíkovou,advokátkou
so sídlom Bratislava, Mikulášska 29, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo dopravy a
výstavby SR, so sídlom Bratislava, Námestie slobody 6, IČO: 30 416 094, za účasti intervenienta:
Okresný úrad Nitra, so sídlom Nitra, Štefánikova 69, IČO: 00 151 866, o náhradu škody spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 8. júna
2018, č. k. 16C/15/2017-198, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Právne vec posúdil v zmysle ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01. 01. 2013 (ďalej len
„Zákon o zodpovednosti za škodu“), § 6 ods. 5 až 7, 9, § 26 ods. 1, 2, § 27 ods. 1, 3, § 28 ods. 1, §
50 ods. 1 zák. č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave o cestnej doprave v znení účinnom ku dňu 29. 004.
2013 (ďalej len „Zákon o cestnej doprave“, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 6, § 4 ods. 2, 3, 6, § 8 ods. 9 Vyhlášky
Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 21. marca 2012, ktorou
sa vykonáva zákon č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave (ďalej len „vyhláška“).

2. V danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 31 575 eur s príslušenstvom spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v tom, že konateľ žalobcu (ďalej len „konateľ“)
dňa 29. 04. 2013 osobne na Obvodnom úrade Nitra (t.č. Okresný úrad Nitra), odbor cestnej dopravy a
pozemných komunikácii (ďalej len „úrad“) podal prihlášku na skúšku na získanie odbornej spôsobilosti,
no v júni 2013 nedostal pozvánku na skúšku, preto sa telefonicky informoval a bolo mu oznámené,
že mu bola riadne zaslaná, avšak sa ako nevyzdvihnutá vrátila späť. Dňa 14. 08. 2013 konateľ pri
opätovnom osobnom podaní na skúšku zistil, že napriek jasne vyplnenej adrese jeho trvalého pobytu

v prvej prihláške - F., mu úrad odoslal pozvánku do F., no nešlo len o pochybenie pri názve mesta,
ale zamestnanec úradu musel vyhľadať poštové smerovacie číslo. Konateľa navyše nikto napriek
nevrátenej zásielke nekontaktoval telefonicky, prípadne mailom. V dôsledku nesprávneho doručenia
pozvánky na skúšku sa nemohol zúčastniť skúšky v júni, ale až v ďalšom termíne, a to v mesiaciseptember 2013. Na skúške bol upozornený, že odpovede na otázky, ktoré písal priamo na hárok
so zadaniami je potrebné prepísať na osobitný čistý hárok a v stave nadmernej psychickej záťaže
pred zodpovedaním poslednej otázky a dokončením testu, konateľ v zostávajúcom časovom limite

na vykonanie skúšky podľa pokynu komisie prepisoval svoje odpovede na osobitný hárok, pričom sa
dopustil niekoľkých chýb a komisia nezohľadnila jeho pôvodné odpovede vypracované na hárku so
zadaniamiprípadovýchštúdií,ktorébolisprávne.Vzhľadomnauvedenéskúškuvtomtotermínenezložil.
Navyše konateľ bol poškodený priznaním len kráteného počtu bodov za odpovede na otázky, ktoré boli
koncipované s nepresným vymedzením požadovanej odpovede. Odpovede konateľa boli zhodné zo

znením učebnice, určenej na prípravu skúšky, napriek tomu nedosiahol celkový počet bodov. Viaceré
otázky boli nesprávne formulované. Ďalším žalobcom označeným nesprávnym postupom zo strany
žalovaného malo byť neuznanie preukázania finančnej spoľahlivosti uzatvorenou zmluvou o poistení
zodpovednosti za škodu, ktoré úrad akceptoval až po námietkach žalobcu a po podaní žiadosti napriek
výhradám. K prieťahom malo dôjsť aj v súvislosti s preukazovaním splnenia podmienky technickej
základne spoločnosti - stanovišťa a parkovania vozidiel, kde úrad odmietol uznať nájomnú zmluvu

na nájom pozemku označeného ako záhrada. V dôsledku tohto nesprávneho postupu úradu žalobca
začal prevádzkovať taxislužbu až začiatkom augusta 2014 namiesto koncom júla 2013, t. j. s ročným
posunom, čím mu vznikla škoda predstavujúca ušlý zisk za 12 mesiacov vo výške 31 575 eur, pri ktorej
vyčíslovaní vychádzal zo súm získaných z prevádzkovania taxislužby po vydaní koncesie. Žalobca sa
dňa 12. 08. 2016 obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, stanovisko žalobcovi do podania žaloby nebolo doručené.

3. Súd prvej inštancie skúmal základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jeho orgánmi v konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého musia byť súčasne
splnené tri podmienky, a to: 1. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp.

nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného; 2. nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup orgánu štátu; 3. príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zdôraznil, že žalobca musí preukázať
v občianskom konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. Štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Definoval, že za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 29. 04. 2013 konateľ žalobcu podal prihlášku
na skúšku na získanie odbornej spôsobilosti podľa zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave a

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1071/2009, ktorá bola vypísaná paličkovým písmom
konateľom. Uviedol, že zákon nestanovuje definíciu nesprávneho úradného postupu a v § 9 ods.1
Zákona o zodpovednosti za škodu len príkladom stanovuje pochybenia orgánov štátu, ktoré spadajú
pod nesprávny úradný postup, všeobecne možno nesprávnosť úradného postupu charakterizovať ako
porušenie postupu stanoveného právnymi normami. Dodal, že Zákon o cestnej doprave vo svojich

ustanoveniach, ani vyhláška, ktorou sa zákon vykonáva neuvádza, akým spôsobom má okresný úrad
informovať prihlásenú osobu o termíne skúšky a osoby prihlásené na skúšku majú tiež možnosť
sa informovať akýmkoľvek spôsobom o termíne skúšky. Pri doručovaní pozvánky úrad vychádzal z
predloženej prihlášky, ktorú vypísal konateľ a je z nej zrejmé, že adresou žalobcu je M. XX, F.. Nie je
však z nej možné jednoznačne určiť poštové smerovacie číslo (ďalej aj „PSČ“), ktoré sa javí ako 95

993, a toto nie je poštovým smerovacím číslom obce F., preto sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že
uviedol správne PSČ. Navyše samotný žalobca vo svojom návrhu na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody uviedol, že „... napriek jasne vyplnenej adrese jeho trvalého pobytu - M. XX, 95
993 F.....“ (čl. 19). Z uvedeného vyvodil, že i samotný pracovník úradu mohol/ a mal problémy pri
identifikovaní PSČ, a toto musel vyhľadávať, keďže PSČ 95 993 nepatrí žiadnej obci. Preto tvrdenie

žalobcu, že ide zo strany úradu o zámer, nepovažoval za správny. K námietke žalobcu, že úrad ho
mal v prípade nejasností kontaktovať (prečo inak uvádzal telefónne číslo a mailovú adresu) uviedol,
že uvedená povinnosť úradu nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Vzhľadom na to, že zásielka
sa vrátila dňa 13. 06. 2013, t. j. po termíne skúšok, jednak na to nebol dôvod, a tiež vzhľadom na
reláciu pošty - zásielka neprevzatá v odbernej lehote (ktorá sa však zo strany pošty nejaví ako správna,

keďže adresát na uvedenej adrese nikdy nebýval) ani nemal dôvod. Vzhľadom na uvedené dospel k
záveru, že postup úradu pri zasielaní pozvánky nemožno klasifikovať ako nesprávny úradný postup.
K namietanému nesprávnemu úradnému postupu pri hodnotení výsledkov skúšky a pri vypracovávaní
podkladov na skúšku dôvodil, že neúspech konateľa žalobcu zo skúšky nie je možné prenášať nakomisiu, hodnotenie jej výsledkov, prípadne nesprávnosť vypracovania podkladov ani na nadmerný
psychický nátlak. Konateľ žalobcu nevypracovával písomnú časť skúšky tak ako mal, t.j., na samostatný
hárok s odpoveďami (označeným paličkovým písmom ako" ODPOVEDE NA OTÁZKY"), ale nelogicky

odpovede písal medzi zadanie otázok, kde navyše nebol dostatočný priestor. Podmienky na vykonanie
skúškysúrovnakonastavenéprekaždéhoskúšaného,ajevecoukaždéhoskúšajúcehoakokvykonaniu
skúšky pristúpi. Nepozornosť konateľa pri vypracovaní písomnej časti a jeho nepozornosť pri následnom
prepisovaní odpovedí na samostatný hárok v žiadnom prípade nenapĺňa podmienky, ktoré by bolo
možné považované za nesprávny úradný postup. Dodal, že konateľovi bola tiež uznaná aj otázka č.

6 písaná do zadania. K námietke žalobcu o neuznaní odpovedí na tretiu otázku, ktorá bola správne
uvedená v zadaní otázok, no nesprávne prepísaná do samostatného hárku na odpovede uviedol, že
vzhľadom na niekoľkonásobné prepisovanie odpovedí i s rôznym obsahom, nie je dostatočne zrejmé,
ktoré odpovede by mali byť hodnotené ako správne a nie je možné, aby skúšaná osoba dala komisii
na výber „viacero variant“, z ktorých by si mali vybrať tú správnu. Ospravedlnenie autorov učebných
textov, ktoré sú navyše len odporúčaným nie povinným učebným textom, a ktoré sa vzťahujú najmä

k jazykovej a technickej korektúre, žiadnym spôsobom nepreukazuje, že zo strany úradu došlo k
nesprávnemu úradnému postupu pri vypracovaní podkladov na skúšku. Nestotožnil sa ani s námietkou
žalobcu, že zápisnica z rokovania zo skúšobnej komisie bola vypracovaná v rozpore s vyhláškou a
neobsahuje potvrdenie účastníka skúšky, že sa oboznámil a súhlasí, alebo nesúhlasí s výsledkom
skúšky, pretože uvedená náležitosť je súčasťou protokolu o vykonaní skúšky vodiča vozidla taxislužby

(§ 8 ods. 9 vyhlášky) zatiaľ čo zápisnica z rokovania skúšobnej komisie pri vykonávaní skúšky na
získanie odbornej spôsobilosti vedúceho dopravy alebo prevádzkovateľa cestnej dopravy (§ 3 ods. 6
vyhlášky) takúto náležitosť neobsahuje. K namietanému nesprávnemu úradnému postup pri vybavovaní
žiadosti o vydanie koncesie, keď úrad neakceptoval preukázanie finančnej spoľahlivosti zmluvou o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú z prevádzky organizácie, ktorú mal úrad odmietnuť prevziať

s odôvodnením, že musí mať súvahu za rok 2013 uvádza, že z predloženej zvukovej nahrávky a jej
prepisu mal za zrejmé, že pracovníčka úradu v komunikácii s konateľom žalobcu vo februári 2014,
kedy sa informoval o dokladoch potrebných k podaniu žiadosti o vydanie koncesie, ho informovala,
že finančnú spoľahlivosť musí preukázať súvahou a nie poistnou zmluvou. Uvedená informácia nebola
správna, keďže preukázať finančnú spoľahlivosť v zmysle § 6 ods. 5 Zákona o cestnej doprave je

možné aj uvedeným spôsobom, no vzhľadom ku skutočnosti, že samotná poistná zmluva o poistení
zodpovednosti za škodu bola uzatvorená až dňa 10. 03. 2014 a pri podaní žiadosti o vydanie koncesie
dňa 17. 03. 2014 ju úrad prijal, nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že úrad uvedenú zmluvu odmietol
prijať, resp. že ju neakceptoval. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že úrad odmietol uznať nájomnú
zmluvu. Úrad vyžadoval nájomnú zmluvu, ktorou žalobca preukáže nájomný vzťah k zastavaným

plochám, no aj zo samotného tvrdenia žalobcu je zrejmé, že jej nepredloženie nebolo prekážkou vydania
koncesie, ktorá bola žalobcovi vydaná dňa 24. 04. 2014. Koncesia bola zo strany úradu vydaná v
zákonom stanovenej lehote (§ 49 ods. 2 zákona o správnom konaní), tzn. v danom prípade nie je
možné postup úradu považovať nesprávny ani za prieťahy v konaní. K uvedenému poukázal aj na
závery Najvyššie súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 430/2000 zo dňa 22. 08. 2002, ktorý vyslovil,

že ak orgán štátu zvažuje splnenie podmienok, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy) pre
rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, právne ju posudzuje a pod., ide o činnosti smerujúce k
vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa
potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť zvažované
jedine podľa § 1 - 17 zákona (pozn. škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím). Z uvedeného

vyplýva, že za nesprávny úradný postup nemôžu byť považované pochybenia a nedostatky spočívajúce
v tom, že štátny orgán, resp. orgán verejnej moci pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil
podmienky na jeho vydanie, keďže tieto sa prejavujú v samotnom rozhodnutí, ktoré ak je nesprávne,
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné, resp. nesprávne rozhodnutie. Samotné rozhodnutie o
vydaní koncesie nebolo žalobcom ako nezákonné napadnuté. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný

vznik škody. Žalobca si škodu vyčíslil ako ušlý zisk za obdobie dvanástich mesiacov, pričom pri jej
vyčíslení vychádzal zo súm získaných z prevádzkovania taxislužby po vydaní koncesie. Zákon pojem
ušlý zisk nedefinuje, no z ustálenej judikatúry vyplýva, že ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej
a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť
dosiahnutiaziskuupoškodeného jesohľadomnaexistujúceokolnostitohokonkrétnehoprípaduvysoko

pravdepodobná až hraničiaca s istotou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03.
2017, sp. zn. 5Cdo/195/2015). Existencia ušlého zisku a jeho vierohodnosť musí byť v konaní vždy
jednoznačne preukázaná. Prezentoval názor, že žalobca v tejto časti dôkazné bremeno neuniesol, ušlý
zisk nie je možné vyčísliť len na základe príjmov, tak ako to zrejme urobil žalobca, bez zohľadneniavynaloženia výdavkov. Žalobcom predložené vyčíslenie škody nie je dostatočne jasné, keďže z neho nie
je zistiteľné ako k uvedenej výške škody dospel. V neposlednom rade zdôraznil, že bolo povinnosťou
žalobcu preukázať bezprostrednú existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a vzniknutou škodou. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona o
zodpovednosti za škodu len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená
práve (iba) týmto rozhodnutím alebo postupom. Neskoršie začatie prevádzkovania činnosti taxislužby
nebolo priamo spôsobené konaním úradu, ale bolo ovplyvnené konaním samotného žalobcu, ktorého

konateľ neúspešne absolvoval skúšky na získanie odbornej spôsobilosti a zabezpečovaním si dokladov
potrebných na vydanie koncesie. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že žalobca vo februári
2014 ešte nemal všetky potrebné doklady pre podanie žiadosti o vydanie koncesie, dokonca nemal ani
uzatvorené poistenie o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou taxislužby, ktorej "odmietnutie
prijatia" bolo jednou z nosných argumentácií žalobcu, keďže táto bola uzatvorená až dňa 10. 03. 2014,
či nájomnú zmluvu na parkovacie miesto (prvá je zo dňa 14. 03. 2014). Žalobca rovnako o druhého

vodiča neprišiel v dôsledku postupu úradu a začatia prevádzkovania činnosti v auguste 2014, namiesto
koncom júla 2013, ale z výpovede svedka vyplynulo, že ako vodič k žalobcovi nenastúpil v dôsledku
iných skutočností, a to, že bol v poslednom ročníku a venoval sa diplomovej práci a z jeho výpovede
aj vyplynulo, že neabsolvoval ani skúšku vodiča. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k
záveru, že v konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď neboli preukázané zákonné predpoklady

pre vznik nároku na náhradu majetkovej škody v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, preto
žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému a intervenientovi na jeho strane, ktorí mali v konaní plný

úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súdny úradník
po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dodal, že v konaní súd nezistil výnimočné okolnosti, ktoré by
odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd vo veci

sám rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení a vyhovie jeho žalobe v celom
rozsahu. Odvolanie podal z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Vyzdvihol, že konateľ žalobcu podal prihlášku na získanie odbornej spôsobilosti osobne na Obvodnom
úrade v Nitre a napriek tomu, že v prihláške na skúšku riadne uviedol adresu svojho trvalého bydliska

M. XX, XXX XX F., úrad mu ju poslal na úplne inú do F. s PSČ 955 01. V dôsledku tohto pochybenia
úradu sa prostredníctvom konateľa nemohol zúčastniť už júnových skúšok, ako najbližších, po podaní
našej prihlášky, ale až o tri mesiace neskôr, t.j. v čase, keď už chcel taxislužbu prevádzkovať. Tvrdil,
že na septembrových skúškach bol bezdôvodne poškodený, keď mu pri hodnotení prípadových štúdií
skúšajúci nepriznal k odpovediam prislúchajúci počet bodov len za to, že na všeobecne zostavenú

otázku č. 1 uviedol všeobecnú odpoveď tak, ako to napokon uvádzali aj učebné texty, vypracované
kolektívom autorov z Katedry cestnej a mestskej dopravy Žilinskej univerzity a pri ďalšej otázke č. 2
popri celkovom výpočte neuviedol aj medzisúčty, keďže to otázka nevyžadovala. Úplne bezdôvodne mu
nebol priznaný plný počet bodov za odpoveď na otázku č. 4, i keď ju zodpovedal správne v súlade s už
spomínanými učebnými textami. Uviedol tiež, že člen skúšobnej komisie pri hodnotení jeho odpovedí

nezohľadnil ani chyby z nepozornosti, ktorých sa konateľ dopustil pri prepisovaní svojich odpovedí
na správny formulár, keďže najprv ich písal priamo do zadania. Na prepise odpovedí do určeného
formulára ešte v čase určenom na vykonanie skúšky skúšobná komisia striktne trvala. Na postúp mu
chýbalo 0,5 bodu. Po získaní odbornej spôsobilosti vo februári 2014 bol osobne na úrade overiť, či
spĺňa všetky podmienky k tomu, aby mu bola udelená koncesia. Zamestnankyňa úradu mu oznámila,

že pokiaľ nepredloží súvahu za uplynulý rok s vykazujúcim ziskom, aby žiadosť o udelenie koncesie ani
nepodával. Preukázanie finančnej spoľahlivosti zmluvou o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
z prevádzkou organizácie úrad odmietal uznať. Úrad odmietol koncesiu žiadosť o udelenie koncesie
prevziať aj keď zistil, že finančnú spoľahlivosť nepreukazuje súvahou, ale len poistnou zmluvou. Všetky
zákonom požadované prílohy k žiadosti o udelenie koncesie priložil, no úrad konanie dňa 27. 03. 2014

prerušil z dôvodu potreby predloženie potvrdenia o daňovom priznaní za rok 2013. Keď požadované
daňové priznanie predložil, vyzval ho úrad na zaslanie novej nájomnej zmluvy, keďže tá, ktorú predložil
spolu so žiadosťou bola pre úrad nevyhovujúca. Koncesia na prevádzkovanie taxislužby mu bola
napokon doručená až v júni. V dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu úradu pri doručovanípozvánky na skúšku, vyhodnocovaní skúšok a hodnotení splnenia podmienok na udelenie koncesie
začal prevádzkovať taxislužbu namiesto koncom júla 2013 až začiatkom augusta 2014, čím mu vznikla
škoda vo forme ušlého zisku. Vyzdvihol, že aj neuvedenie poštového smerovacieho čísla neznamená,

že adresa je nesprávna alebo neúplná. Nestotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo
žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť úradu kontaktovať žiadateľa o skúšku v prípade
vzniknutých nejasností. Tvrdil tiež, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval aj pri vyhodnocovaní
výsledkov skúšky, pretože nevzal vôbec do úvahy, že podstatnú časť bodov stratil pri otázkach č. 1,
2 a 4, a to i napriek tomu, že na ne odpovedal právne. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na rozpor

hodnotiacich schém so zadaním otázok. Prezentoval názor, že ak skúšobná komisia úradu zistila, že
konateľ neuvádza odpovede na správny hárok, nemala trvať na ich prepise, zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva, že by odpovede na otázky museli byť uvedené na samostatnej listine, resp. že
odpovede, uvedené na inom mieste, sú z tohto dôvodu automaticky nesprávne. Ak sa mal aj prepis
uskutočniť bolo nesprávne trvať na tom, aby ho konateľ uskutočnil v čase vymedzenom na konanie
skúšky, pretože sa tak dostal oproti ostatným skúšaným do časovej nevýhody, keď v čase určenom na

vypracovanie odpovedí k prípadovým štúdiám musel svoje odpovede nanovo prepisovať. Zvýraznil, že
konateľ sa od počiatku dožadoval, aby skúšajúci uznali jeho pôvodné odpovede tak, ako pri otázke č. 6.
Namietal tiež, že pri posudzovaní správnosti postupu úradu pri vybavovaní žiadosti o vydanie koncesie
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zvukovú nahrávku a jej prepis zachytávajúci rozhovor konateľa
spracovníčkouúradupripreberanížiadostidňa17.03.2014.Malzato,žesúdprvejinštanciesasdanou

nahrávkou ani riadne nezaoberal, inak by nemohol dospieť k záveru, že úrad žiadosť bez výhrad prijal a
tvrdenie, že odmietal prijať poistnú zmluvu, resp. že ju neakceptoval ako doklad preukazujúci finančnú
spoľahlivosť, by nemohol považovať za nepravdivé. Zvýraznil, že koncesia bola síce vydaná dňa 24.
04. 2014, ale právoplatnosť nadobudla až dňa 25. 06. 2014. Dátum vydania koncesie nepopieral, ale v
konaní uvádzal, že mu bola doručená až v júni. O tom, že o vydaní koncesie nemal žiadnu vedomosť

svedčí aj e-mailová komunikácia s pracovníčkou úradu z mája 2014 ohľadom nájomnej zmluvy. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj žiadosť úradu, aby predložil novú nájomnú zmluvu.
Jej doloženie úrad nevyžadoval len pre „poriadok“, ale podmieňoval ním vydanie koncesie. Tvrdil,
že dôvodom nevydania osvedčenia o odbornej spôsobilosti na výkon taxislužby nebola skutočnosť,
že by konateľ z písomného riešenia prípadových štúdií neuspel, ale nesprávny postup úradu, ktorý

prostredníctvom ním zvolenej skúšobnej komisie odbornú spôsobilosť konateľa posudzoval. Zvýraznil,
že je daná i príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, za ktorý žalovaný zo zákona
zodpovedá a vzniknutou škodou, ktorej zaplatenia sa domáha. Nakoľko až do vydania koncesie, resp. až
do zápisu tejto činnosti na základe právoplatnej koncesie do obchodného registra, nemohol taxislužbu
vykonávať, preto mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku, pri vyčísľovaní ktorého vychádzal zo súm,

ktoré za porovnateľné obdobie z prevádzkovania taxislužby reálne získal.

6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť z dôvodu, že žalobca riadne nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu;
zdržania v konaní o vydanie koncesie na prevádzku taxislužby boli spôsobené aj nečinnosťou žalobcu;

žalobca nepreukázal výšku ušlého zisku a dostatočnú pravdepodobnosť, že by takýto zisk dosiahol;
žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ušlého zisku.
Zvýraznil, že konateľ žalobcu doručil dňa 29. 04. 2013 obvodnému úradu prihlášku na skúšku, ktorá
sa mala konať dňa 06. 06. 2013. Obvodný úrad zaslal žalobcovi pozvánku na skúšku dňa 20. 05.
2016, ale v adrese na obálke namiesto mesta F. uviedol adresu F. a žalobcovi tak pozvánka nebola

doručená, teda konateľ sa nemohol zúčastniť na skúške dňa 06. 06. 2013, ale až 16. 09. 2013. Následne
skúšku nespravil. Zvýraznil, že pozvánka na vykonanie odbornej skúšky bola vrátená Slovenskou
Poštou s poznámkou ako „neprevzatá v odbernej lehote“. Zároveň sa žalobca mohol o dátume konania
skúšky informovať aj iným spôsobom. Žiaden zákon neurčuje záväzný postup, ako má správny orgán
informovať záujemcov o dátume a mieste vykonania odbornej skúšky. Žalobca neodpovedal správne

na všetky otázky a nezískal dostatočný počet bodov. Námietky žalobcu neobstoja, pretože skúšky sa
zúčastnilo niekoľko ďalších osôb, z ktorých mnohí skúšku úspešne zložilo. Otázky teda boli zrozumiteľné
a bolo možné sa ich naučiť. Dodal, že pracovníčka úradu od žalobcu žiadala také prílohy, ktoré sa
obvykle k žiadosti prikladajú. Orgán štátnej správy má na vydanie rozhodnutia v správnom konaní
určitú lehoty (v zásade 30 dní), aby si mohol naštudovať spisový materiál, zabezpečiť a vyhodnotiť

podklady, zistiť odlišnosti od „obvyklého“ postupu a rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd nezistil
neprimerané prieťahy v konaní a úrad napokon uznal všetky prílohy, ktoré mal. Teda poskytnutie
neúplných informácií v neformálnej komunikácii, nespôsobili žalobcovi žiadnu ujmu. Nie je pravdou,
že úrad neakceptoval zmluvu o poistení za škodu spôsobenú pri výkone taxislužby. V záznamoch,ktoré predložil žalobca, je aj komunikácia, v ktorej pracovníčka úradu upozornila, že musí preukázať
splnenie povinnosti podľa § 27 ods. 3 zákona č. 56/2012 Z. z. „má vlastné, prenajaté alebo inak
zabezpečené stanovište taxislužby a miesto na garážovanie alebo odstavenie vozidla taxislužby mimo

času poskytovania dopravných služieb“. Žalobca túto skutočnosť chcel preukázať nájomnou zmluvou,
ktorá v čase, keď prebiehala komunikácia, nebola podpísaná. Navyše, pozemok, ktorý mal byť určený
na „odstavenie vozidla taxislužby“ má ako spôsob využitia uvedené „záhrada“, teda nie je vhodný
na odstavenie vozidla. Podľa zákona § 6a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
(cestný zákon) v znení platnom do 31. 12. 2014 na účely organizovania dopravy na území obce môže

obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie
motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný
záujem. Parkovacie miesta musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo
všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích miest,
výškuúhradyzadočasnéparkovaniemotorovýchvozidielpodľaosobitnéhopredpisu,spôsobjejplatenia
a spôsob preukázania jej zaplatenia. Parkovacie miesto teda nie je len miesto, kde má prevádzkovateľ

taxislužby oprávnenie parkovať, ale zároveň aj miesto na pozemnej komunikácii, ktoré je označené
zvislým a vodorovným dopravným značením a ktoré je spravidla určené obcou. Na preukázanie toho,
že žiadateľ o koncesiu má k dispozícii stanovište taxislužby, nie je dostačujúca nájomná zmluva
na pozemok v blízkosti cesty (označený napríklad ako „záhrada“), ale rozhodnutie obce o zriadení
stanovišťa taxislužby, ktoré má žiadateľ o vydanie koncesie vo vlastníctve, v prenájme, alebo je inak

oprávnený na jeho využívanie. Žalobca sa snažil preukázať výšku ušlého zisku príjmovými dokladmi
z obdobia, kedy už mal vydanú koncesiu taxislužby, pri preukazovaní ušlého zisku uviedol príjmy,
ktoré mal v období po získaní koncesie. Príjem nie je totožný zo ziskom. Žalobca nepreukázal nič, na
základe čoho by sa dalo predpokladať, že stratil reálne predpokladaný príjem. Teda nebola splnená
podmienka definície ušlého zisku ako príjmu, ktorý by poškodený získal pri „pravidelnom behu vecí“.

Uzavrel, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody (ušlého zisku) a nesprávnym
úradným postupom úradu. Na pojednávaniach bolo preukázané, že žalobca ešte vo februári roku 2014
nemal všetky podklady pre udelenie koncesie pre prevádzku taxislužby podľa § 27 ods. 3 zákona č.
56/2012 Z. z., nemal uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou taxislužby a
nemal zabezpečené miesto pre stanovište taxislužby a miesto na garážovanie alebo odstavenie vozidla

taxislužby mimo času poskytovania dopravných služieb, teda nemohol začať podnikať skôr ako v roku
2014. Žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť a nepreukázal podstatné náležitosti nároku na náhradu
škody.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním, v ktorom uviedol, že trvá na

všetkých skutočnostiach, ktoré uviedol v odvolaní. Zvýraznil, že nesprávny úradný postup intervenienta
vyvodzovaliodjehopostupupridoručovanípozvánkynaskúšku,privyhodnocovanívýsledkovpísomnej
skúšky a pri preberaní a následnom posudzovaní žiadosti o koncesiu na prevádzkovanie taxislužby. Na
vadu doručenia, ktorú intervenient preukázateľne spôsobil, nemá žiaden vplyv ani poznámka Slovenskej
Pošty, a.s.: „neprevzatá v odbernej lehote“, na ktorú žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje. Je

len veľkou náhodou, že aj v meste F., do ktorého intervenient pozvánku na skúšku bezdôvodne a
neoprávnene zaslal, sa nachádza ulica s názvom „M.“, zhodujúca sa s ulicou, na ktorej mal konateľ v F. v
čase doručovania pozvánky trvalý pobyt. Intervenient nemal žiadny dôvod na zaslanie pozvánky do F., s
PSČ: 955 01. Námietku žalovaného, že o dátume a mieste konania skúšky sa mohol informovať aj iným
spôsobom, považoval za zavádzajúcu. Pri podávaní prihlášky ho intervenient výslovne informoval, že

dátum a miesto konania skúšky mu budú oznámené písomne, organizáciu skúšky a pravidlá jej konania
upravoval vnútorný predpis prijatý predchodcom intervenienta (Krajským dopravným úradom) dňa 02.
05. 2012 s názvom Skúšobný poriadok, ktorý k vyjadreniu priložil. Daný dôkaz v konaní pred súdom prvej
inštancie nepredložil, nakoľko o jeho existencii nevedel. Povinnosťou dopravných úradov je skúšobný
poriadok, ak ho prijali, zverejniť na svojej internetovej stránke. Na stránke intervenienta sa do dnešného

dňa žiadny Skúšobný poriadok nenachádza. Rovnako nebol sprístupnený ani na skúške. Intervenient ho
predložil v inom súdnom konaní, vedenom na základe žaloby našej partnerskej spoločnosti. Prihlásenie
uchádzača na skúšku a pozvanie na skúšku upravuje článok 2 Skúšobného poriadku. Z jeho obsahu
vyplýva, aké údaje je potrebné uviesť v prihláške, ako aj spôsob oznámenia hodiny a miesta konania
skúšky /ods. 3/. Tvrdenie žalovaného, že nezískal dostatočný počet bodov, pretože neodpovedal

správne na všetky otázky, považoval za nepravdivé. Pravdou je, že dostatočný počet bodov nezískal,
hoci na väčšinu otázok odpovedal správne, ale zo žiadneho právneho predpisu, ani zo žiadneho bodu
Skúšobného poriadku zo dňa 02. 05. 2012, nevyplýva povinnosť skúšaného uvádzať odpovede na
otázky len na špeciálny formulár. Žiadny z týchto predpisov nezakazuje vpisovať odpovede priamo dohárku s otázkami. Neuvádza ani oprávnenie skúšobnej komisie neuznať odpovede skúšaného, ak sa
nachádzajú na inom, ako k uvádzaniu odpovedí skúšobnou komisiou určenom formulári. Požiadavka
člena skúšobnej komisie voči konateľovi, aby v priebehu vykonávania skúšky prepísal svoje odpovede

na osobitný hárok, nebola vôbec dôvodná. Naopak, člen skúšobnej komisie konal nad rámec svojich
právomoci, nad rámec pravidiel prijatých Skúšobným poriadkom. Ďalej vyzdvihol, že obvyklou prílohou
na preukázanie finančnej spoľahlivosti je aj zmluva o poistení za škodu spôsobenú pri výkone taxislužby,
resp. v zmysle § 6 ods. 5 zákona o cestnej doprave možno finančnú spoľahlivosť preukázať len touto
zmluvou a v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením pracovníčka úradu striktne odmietala túto

zmluvu pripustiť ako doklad, ktorým by preukázal finančnú spoľahlivosť. Zo zvukových záznamov a
ich prepisov, ktoré predložil na dôkaz ďalšieho nesprávneho úradného postupu intervenienta, jasne
vyplýva „ubezpečovanie“ zamestnankyne intervenienta vo februári 2014, že „ak nepredloží súvahu, v
ktorej na riadku 67 nebude uvedených 2 000 eur, čiže 1 000 eur na jedno vozidlo, nemá sa o čom
baviť, ani si nemusím podávať žiadosť, nakoľko ju úrad hneď zamietne“; ako aj odmietanie prevziať
žiadosť, ktorú sa rozhodol podať po mesiaci napriek predchádzajúcemu poučeniu. Súd prvej inštancie

nevzal do úvahy, že keby ho zamestnankyňa intervenienta nezavádzala nesprávnymi informáciami,
mohol žiadosť o udelenie koncesie podať už vo februári 2014. Rovnako súd prvej inštancie nevzal
do úvahy deň, kedy koncesia vydaná intervenientom nadobudla právoplatnosť, t.j. deň, kedy bolo
konanie o udelenie koncesie pre spoločnosť definitívne ukončené. Dátum právoplatnosti vyznačený
na koncesii je dôkazom, že mu nebola doručovaná po jej vydaní, t. j. koncom apríla 2014, ale až

začiatkom júna 2014. Zvukový záznam rozhovoru vo februári 2014 a jeho prepis, ako aj výpoveď
svedka, sú dôkazom toho, že už čase, keď bol podmienky vydania koncesie konzultovať, mal zmluvu o
nájme priestorov na odstavenie vozidiel pripravenú. Zamestnankyňa intervenienta sa s ňou oboznámila
a jej obsah schválila. Súčasne informovala, že vyjadrenie obce o prisľúbení stanovišťa taxislužby by
potreboval len v prípade, ak by mal záujem na jeho zriadení na verejných priestranstvách, ktorých

vlastníkom je obec, inak nie. Námietky týkajúce sa splnenia podmienky podľa § 27 ods. 3 zákona o
cestnej doprave nevzniesol intervenient ani pri preberaní žiadosti o vydanie koncesie. V čase podania
žiadosti o vydanie koncesie v polovici marca 2014 teda intervenientovi predložil všetky prílohy, ktoré
sa vyžadovali a úrad nemal žiadne dôvody jej riadne nevyhovieť. Požiadavka na predloženie nájomnej
zmluvy na iný pozemok ako záhrada bola zo strany intervenienta vznesená až dodatočne. Zo žiadneho

právneho predpisu pritom nevyplýva, že by záhrada pri rodinnom dome, teda nie niekde v záhradkárskej
oblasti, resp. jej časť, nemohla slúžiť na parkovanie (odstavenie) osobného motorového vozidla. V
zmysle vykonávacej vyhlášky sa vyžadovalo len oplotenie tohto priestoru a jeho zabezpečenie pred
vniknutím nepovolaných osôb. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného o nepreukázaní príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom intervenienta. Jediným podkladom, ktorý mu

pre skoršie udelenie koncesie pre prevádzku taxislužby chýbal, bolo osvedčenie o odbornej spôsobilosti.
Všetky ostatné zákonom vyžadujúce podklady mal buď reálne v dispozícii alebo aspoň reálne
dohodnuté. Dodal, že zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou taxislužby
nebol problém uzavrieť. Intervenient napokon vydaním koncesie potvrdil nesprávnosť svojho postupu
pri odmietaní uznať preukázanie finančnej spoľahlivosti formou poistenia zodpovednosti. Skutočnosť, že

poistenie zodpovednosti bolo zo strany intervenienta akceptované až dodatočne, vyplynulo aj z mailovej
komunikácie konateľa s pracovníčkou intervenienta. Ani táto mailová komunikácia však nebola sudom
prvej inštancie vzatá ako dôkaz do úvahy. Uzavrel, že splnil všetky podmienky pre priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom zo strany intervenienta, za ktorú
zodpovedá žalovaný.

8. Žalovaný vo svojej duplike uviedol, že trvá na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a žiada napadnutý
rozsudok potvrdiť.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou

stranou konania v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP)
a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie žalobu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP, a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

12. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 31 575 eur s príslušenstvom
z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v tom, že konateľ žalobcu dňa 29. 04. 2013
osobne na Obvodnom úrade Nitra podal prihlášku na skúšku na získanie odbornej spôsobilosti a
pozvánku na skúšku napriek jasne vyplnenej adrese jeho trvalého pobytu v prvej prihláške - F.,
mu úrad nesprávne doručoval do F., no nešlo len o pochybenie pri názve mesta, ale zamestnanec

úradu musel vyhľadať poštové smerovacie číslo. V dôsledku nesprávneho doručenia pozvánky na
skúšku sa nemohol zúčastniť skúšky v júni, ale až v ďalšom termíne, a to v mesiaci september 2013.
Ďalej nesprávny úradný postup vzhliadol v priebehu konania písomnej skúšky, na ktorej bol členom
skúšobnej komisie upozornený, že odpovede na otázky, ktoré písal priamo na hárok so zadaniami je
potrebné prepísať na osobitný čistý hárok a v stave nadmernej psychickej záťaže pred zodpovedaním

poslednej otázky a dokončením testu v zostávajúcom časovom limite na vykonanie skúšky podľa pokynu
komisie prepisoval svoje odpovede na osobitný hárok, pričom sa dopustil niekoľkých chýb a komisia
nezohľadnila jeho pôvodné odpovede vypracované na hárku so zadaniami prípadových štúdií, ktoré
boli správne. Vzhľadom na uvedené, skúšku v tomto termíne nezložil. Navyše bol poškodený priznaním
len kráteného počtu bodov za odpovede na otázky, ktoré boli koncipované s nepresným vymedzením

požadovanej odpovede. Tvrdil, že jeho odpovede boli zhodné zo znením učebnice, určenej na prípravu
skúšky, a napriek tomu nedosiahol plný počet bodov. Viaceré otázky boli nesprávne formulované.
Ďalší nesprávny úradný postup vzhliadol pri preberaní a následnom posudzovaní žiadosti o koncesiu
na prevádzkovanie taxislužby v neuznaní preukázania finančnej spoľahlivosti uzatvorenou zmluvou o
poistení zodpovednosti za škodu, ktoré úrad akceptoval až po námietkach žalobcu a po podaní žiadosti

napriek výhradám. K prieťahom došlo aj v súvislosti s preukazovaním splnenia podmienky technickej
základne spoločnosti - stanovišťa a parkovania vozidiel, kde úrad odmietol uznať nájomnú zmluvu
na nájom pozemku označeného ako záhrada. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho postupu
žalovaného žalobca začal prevádzkovať taxislužbu až začiatkom augusta 2014 namiesto koncom júla
2013, t. j. s ročným posunom, čím mu vznikla škoda predstavujúca ušlý zisk za 12 mesiacov vo

výške 31 575 eur, pri vyčíslovaní ktorej vychádzal zo súm získaných z prevádzkovania taxislužby
po vydaní koncesie. Dodal, že dňa 12. 08. 2016 sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, stanovisko žalobcovi do podania žaloby nebolo doručené.
Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom a
nepreukázania základných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody.

13. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní vyriešil už súd prvej

inštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiaprvoinštančnéhoaodvolaciehosúduniejemožné
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.

14. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi
súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto
ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právnezdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto
i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto

časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

15. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacím námietkam žalobcu, konkrétne k ust. §
365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia

dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje

zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu.
Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

16. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalobcom namietané odvolacie dôvody nie
sú naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že učinené
zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové
a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany

ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu
nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná žalobcom v odvolaní.
17. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou,
v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu.

Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien: bremena
tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a bremena tieto skutočnosti preukázať.
Ustanovenie § 132 ods. 1 CSP stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia, a teda zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú tú stranu sporu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanienepotvrdilopravdivosťskutkovýchtvrdenístranysporu.Zákontakurčujedôkaznébremeno
ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je daný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané ani na základe navrhnutých
dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé
rozhodnutie. V predmetnom konaní, ktoré je konaním sporovým a v ktorom platí prejednacia zásada, so
zreteľom na jeho kontradiktórnosť, súd prvej inštancie zhora popísané zásady i dôsledne aplikoval.18. Podľa čl. 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR , každý má právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo

nesprávnym úradným postupom.

19. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej
časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa
nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

20. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej

správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

21. Podľa § 9 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)

Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

22. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

23. Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo

jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
pred súdom, ak preukáže nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi.

24. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán

písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.25. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

26. Podľa § 6 ods. 5 zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave v znení účinnom ku dňu podania prihlášky
(t.j. 29. 04. 2013), finančná spoľahlivosť podniku prevádzkovateľa cestnej dopravy sa preukazuje v
sume podľa osobitného predpise na každé vozidlo prevádzkované v cestnej doprave; na každé vozidlo
taxislužby v sume najmenej 1 000 eur. Finančnú spoľahlivosť podniku, ktorý existuje menej ako 15
mesiacov, možno preukázať výpisom z obchodného registra, zakladateľskou zmluvou, zakladateľskou

listinou alebo otváracou súvahou zostavenou ku dňu vzniku podniku. Ak ide o podnik podnikajúci
v taxislužbe, preukázať finančnú spoľahlivosť možno aj zmluvou o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú z prevádzky organizácie vrátane poistenia zodpovednosti za výkon povolania alebo uznaním
osvedčenia vydaného príslušným orgánom štátu sídla podniku.

27. Podľa § 6 ods. 6, 7, 9 Zákona o cestnej doprave odborná spôsobilosť vedúceho dopravy a

prevádzkovateľa cestnej dopravy sa preukazuje skúškou z predmetov uvedených v osobitnom predpise
pred skúšobnou komisiou alebo osvedčením o odbornej spôsobilosti podľa osobitného predpisu. Skúška
podľa odseku 6 pozostáva z písomnej a ústnej časti. Do ústnej časti postupuje ten, kto dosiahne
požadovaný výsledok v písomnej časti. Tomu, kto úspešne absolvoval skúšku, a tomu, kto bol od skúšky
oslobodený podľa odseku 7 alebo 8, dopravný správny orgán vydá osvedčenie o odbornej spôsobilosti.

28. Podľa § 26 ods. 1, 2 Zákona o cestnej doprave, taxislužba je prevádzkovanie osobnej dopravy
vozidlami taxislužby ako prepravy jednotlivých cestujúcich alebo skupiny cestujúcich do cieľového
miesta podľa zmluvy o preprave osôb. Dopravca má prevádzkovú povinnosť v rozsahu koncesie,
prepravnú povinnosť v rozsahu prepravného poriadku a tarifnú povinnosť podľa tarify.

29. Podľa § 27 ods. 1, 3 Zákona o cestnej doprave, prevádzkovať taxislužbu môže len držiteľ koncesie
podľa tohto zákona. Udeliť koncesiu možno žiadateľovi, ktorý a) má najmenej jedno vlastné alebo
prenajatévozidlo,ktoréspĺňapožiadavkynavozidlotaxislužbypodľa§30, b)mávlastné,prenajatéalebo
inak zabezpečené stanovište taxislužby a miesto na garážovanie alebo odstavenie vozidla taxislužby

mimo času poskytovania dopravných služieb, c) je bezúhonný podľa § 6 ods. 3 a 4, d) má osvedčenie
o odbornej spôsobilosti a, e) preukáže finančnú spoľahlivosť podľa § 6 ods. 5.

30. Podľa § 28 ods. 1 Zákona o cestnej doprave vodičom vozidla taxislužby môže byť len ten, kto je
držiteľom preukazu vodiča vozidla taxislužby (ďalej len "preukaz vodiča"). Vodič vozidla taxislužby musí

byť v pracovnom pomere k prevádzkovateľovi taxislužby po ustanovený týždenný pracovný čas alebo
prevádzkovať taxislužbu ako samostatne zárobkovo činná osoba.

31. Podľa § 50 ods. 1 Zákona o cestnej doprave ak ďalej nie je ustanovené inak, na konania podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

32. Podľa § 2 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky z 21. marca 2012, ktorou sa vykonáva zákon č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave ( ďalej len
„vyhláška“), finančná spoľahlivosť je schopnosť prevádzkovateľa cestnej dopravy plniť svoje finančné
záväzky počas celého účtovného obdobia. Finančná spoľahlivosť sa preukazuje otváracou súvahou,

súvahou alebo výkazom o majetku a záväzkoch, ktoré sú potvrdené podľa osobitného predpisu.

33. Podľa § 3 ods. 6 vyhlášky, z rokovania skúšobnej komisie sa vyhotovuje zápisnica, v ktorej sa
uvedú a) mená a priezviská prítomných členov skúšobnej komisie a zapisovateľa, b) meno a priezvisko
uchádzača o skúšku alebo o uznanie odbornej spôsobilosti bez skúšky, c) údaje o priebehu skúšky,

najmä znenie otázok a ich hodnotenie, ak sa odborná spôsobilosť preukazuje skúškou, d) údaje
o preukazovaní odbornej spôsobilosti skúškou, najmä mená a priezviská členov skúšobnej komisie
zúčastnených na písomnej skúške, znenie otázok písomnej skúšky, hodnotenie písomnej skúšky a
hodnotenie ústnej skúšky, e) záver o tom, či odborná spôsobilosť uchádzača bola preukázaná alebo
nie, f) návrh na vydanie alebo nevydanie osvedčenia o odbornej spôsobilosti uchádzača, g) podpisy

predsedu, členov a zapisovateľa skúšobnej komisie, h) úradná pečiatka úradu, ktorý skúšobnú komisiu
zriadil.34. Podľa § 4 ods. 2, 3, 6 vyhlášky, obsahom skúšky je preukázanie odbornej spôsobilosti potrebnej na
výkon prevádzkovateľa cestnej dopravy v taxislužbe, ak žiadateľ nemá vysokoškolské vzdelanie alebo
úplné stredoškolské vzdelanie, ktorého obsahové zameranie je zhodné s predmetmi skúšky. Obsah

skúšky na získanie odbornej spôsobilosti v taxislužbe je uvedený v prílohe č. 1 Vzor osvedčenia o
odbornej spôsobilosti na vykonávanie taxislužby je uvedený v prílohe č. 2. Skúška sa skladá z písomnej
časti a ústnej časti. Písomná skúška trvá najviac jednu hodinu a tvorí ju a) test zameraný na preukázanie
základných teoretických vedomostí potrebných na výkon prevádzkovateľa cestnej dopravy v taxislužbe
a b) prípadová štúdia. Na hodnotenie stupňom "prospel" je potrebné získať v priemere najmenej 60

% bodov v rámci písomného testu, za vyriešenie prípadovej štúdie a za ústnu skúšku. Uchádzač,
ktorý na skúške neuspel, môže skúšku zopakovať najskôr po uplynutí troch mesiacov odo dňa konania
neúspešnej skúšky. Opakovaná skúška je v celom rozsahu novou skúškou.

35. Zmyslom a účelom Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie správne zisťoval v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny
úradný postup orgánu štátu, alebo rozhodnutie, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. V prípade, že nie je splnená čo i len jeden z uvedených
predpokladov, zodpovednosť štátu nevzniká.
36. Odvolací súd dodáva, že už súd prvej inštancie právne a skutkovo zdôvodnil svoje rozhodnutie,

vysporiadal sa so všetkými žalobcom namietanými skutočnosťami, ktoré skutočnosti žalobca zopakoval
vo svojom odvolaní a odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie ako na svoje vlastné.
Na zvýraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu len sumarizuje, že žalobca
nesprávny úradný postup vzhliadol v nesprávnom doručovaní pozvánky na skúšku, ktorá mu nebola
doručovaná na ním vyplnenú adresu - M. XX, 95 993 F., ale na adresu M. XX, 955 01 F.. Súd prvej

inštancie správne konštatoval, že zákon o cestnej doprave vo svojich ustanoveniach, ani vyhláška,
ktorou sa zákon vykonáva, neuvádza akým spôsobom má okresný úrad informovať prihlásenú osobu o
termíneskúšky.Jezrejmé,žeúradmuriadnepozvánkunavykonanieskúškyzaslal,tedariadnekonalna
podkladepodanejprihlášky,avšakdošlozostranyúraduknesprávnemuvyplneniuadresy.Iodvolacísúd
konštatuje, že z vyplnenej prihlášky sa javí ako vyplnené PSČ 95 993, ktoré nie je poštovým smerovacím

číslom obce F.. Z tohto dôvodu zrejme zamestnanec úradu pristúpil k vyhľadávaniu PSČ. Z obsahu spisu
tiež vyplýva, že zásielka sa úradu vrátila po termíne skúšok 13. 06. 2013, teda v danom prípade už
bolo bezpredmetné urýchlene vyhľadávať žalobcu, do úvahy v tom termíne už pripadal najbližší možný
termín na vykonanie skúšok. Navyše sa zásielka úradu vrátila s poznámkou pošty ako „neprevzatá
v odbernej lehote“. Táto poznámka pre úrad znamenala, že adresát sa na uvedenej adrese zdržuje,

ale ju neprevzal. Teda opätovne nič nenasvedčovalo nesprávnosti vyplnenej adresy. Iná situácie je v
prípade, ak je na vrátenej zásielke vyznačená poznámka „adresát neznámy“, z ktorej je zrejmé, že
adresát je na uvedenej adrese neznámy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti postup úradu pri zasielaní
pozvánky nemožno klasifikovať ako nesprávny úradný postup, či nečinnosť. K pochybeniu síce došlo,
avšak ďalší sled udalostí nasvedčuje tomu, že nie len pochybením úradu sa konateľ žalobcu nedostal na

júnový termín skúšok, ale bolo tomu tak i v dôsledku nesprávneho vyplnenia PSČ samotným konateľom,
vrátením sa nesprávne doručovanej zásielky z pošty po termíne skúšok a s poznámkou, že adresát ju
neprevzal v odbernej lehote /teda, že sa na adrese zdržuje/.

37. Ďalším žalobcom namietanému nesprávnemu úradnému postupu bolo konanie skúšobnej komisie

pri samotných skúškach a pri hodnotení výsledkov skúšky. Odvolací súd k námietkam žalobcu, že bol
nútený na pokyn člena skúšobnej komisie prepisovať odpovede na otázky, ktoré písal priamo na hárok
so zadaniami, teda bol v stave nadmernej psychickej záťaže pred zodpovedaním poslednej otázky a
dokončením testu, pričom sa dopustil niekoľkých chýb a komisia nezohľadnila jeho pôvodné odpovede
vypracované na hárku so zadaniami prípadových štúdií, ktoré boli správne, dodáva nasledovné.

Pri vykonávaní skúšky mal konateľ žalobcu k dispozícii - samotné testové otázky, SKÚŠOBNÝ
FORMULÁR, SKÚŠOBNÝ FORMULÁR - odpovede na otázky. Je zrejmé, že takéto formuláre úrad dáva
všetkým účastníkom skúšky, teda žalobca mal rovnaké podmienky na ich vykonanie ako akýkoľvek
iný účastník, pri vykonávaní skúšky nebol vopred alebo cielene znevýhodňovaný. Z predložených listínjasne vyplýva, kde sa majú odpovede zapisovať. Nesprávne vpisovanie odpovedí na nesprávny hárok
je výlučne nepozornosťou konateľa žalobcu. Skúšobná komisia nemusela žiadateľa upozorňovať na
prepis odpovedí, odovzdal by tak prázdny hárok, kde mali byť uvedené jeho odpovede, teda komisia

by teoreticky mohla za túto časť skúšky neprideliť žiadateľovi žiadne body. Súd prvej inštancie správne
uviedol, že konateľovi bola tiež uznaná aj otázka č. 6 písaná len do zadania a nie do samostatného
hárku. Z týchto listín je tiež evidentné niekoľkonásobné prepisovanie odpovedí aj s rôznym obsahom,
teda nebolo zrejmé, ktoré odpovede mali byť hodnotené ako správne. Je zrejmé, že neúspech žalobcu
na septembrovom termíne skúšky je výsledkom len jeho činnosti.

38. K žalobcom namietanému nesprávnemu úradnému postupu pri vybavovaní žiadosti o vydanie
koncesie k odôvodneniu súdu prvej inštancie len dodáva, že citované vyššie zákonné ustanovenia
stanovujú, čo musí žiadateľ pre vydanie koncesie splniť. Úrad pri vydávaní postupoval v zmysle
správneho poriadku. Je na žiadateľovi, aby doložil všetky potrebné doklady a v prípade, ak ich nemá,
úrad postupom podľa Správneho poriadku žiadateľa vyzve na ich doplnenie a konanie preruší. V

tomto bol postup úradu absolútne správny. Prepis rozhovoru s pracovníčkou úradu, ktorá mala údajne
nesprávne žiadateľa inštruovať, nie je dôkazom nesprávneho úradného postupu. Uvedená pracovníčka
nikdy nepotvrdila, že o vydaní koncesie rozhoduje, vydanie koncesie podlieha osobe, ktorej je uvedená
činnosť zverená do kompetencie v rámci pracovného zaradenia na úrade. Odvolací súd dospel k záveru,
že koncesia bola zo strany úradu vydaná v zákonom stanovenej lehote (§ 49 ods. 2 zákona o správnom

konaní), tzn. v danom prípade nie je možné postup úradu považovať nesprávny ani za prieťahy v konaní.

39. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal ďalší predpoklad zakladajúci
zodpovednosť štátu - vznik škody. Žalobca si škodu vyčíslil ako ušlý zisk za obdobie dvanástich
mesiacov, pričom pri jej vyčíslení vychádzal zo súm získaných z prevádzkovania taxislužby po vydaní

koncesie, nezohľadnil náklady/výdavky na podnikanie taxislužby.

40. Odvolací súd ku všetkým námietkam žalobcu si neodpustí podotknúť, že žalobca nemôže v konaní
s istotou tvrdiť, že ak by sa aj júnového termínu skúšok zúčastnil, koncesiu by začal vykonávať koncom
júna 2013. Žalobca musí pripustiť, tak ako z priebehu celého prípadu je zrejmé, že skúšky v júni 2013

by mohol ale i nemusel úspešne absolvovať. Ak by skúšky úspešne absolvoval, následne by žiadal o
vydanie koncesie, na ktoré by potreboval predložiť potrebné doklady, ktoré konanie tiež by mu trvalo isté
obdobie a následne by žalovaný rozhodoval o vydaní koncesie v zákonom stanovenej lehote. Tvrdenie
žalobcu, že mohol začať podnikať už koncom júna 2013 je tak len v čisto teoretickej a špekulatívnej
rovine, pretože začiatok jeho podnikania nezávisel len od úspešného vykonania skúšky, ale i od ďalších,

na to nadväzujúcich potrebných krokov, ktoré si preukázateľne vyžadujú a vyžiadali určitý čas. Z obsahu
spisu nesporne vyplýva, že neskoršie začatie prevádzkovania taxislužby nebolo výlučne spôsobené
pochybením úradu, ale z veľkej časti konaním, resp. nekonaním konateľa žalobcu spočívajúcom v
neúspešnom vykonaní skúšok a v nezabezpečení potrebných dokladov na účely vydania koncesie.
Súd prvej inštancie správne tiež konštatoval, že žalobca nepreukázal bezprostrednú existenciu príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
41.Nazákladevyššieuvedenéhoodvolacísúdrozhodoltak,akojeuvedenévovýrokutohtorozhodnutia,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom
na závery napadnutého rozsudku vyjadrené v jeho odôvodnení, poukazuje ako na svoje vlastné.

42. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP a v odvolaní úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady prvoinštančného aj odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynieznovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).