Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. apríl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/156/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314202755
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4314202755.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: W. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX P. B. XXX, zastúpenej advokátskou spoločnosťou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,ozaplateniesumy311eurspríslušenstvom,oodvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 14C/26/2014-109 zo dňa 29.11.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 311
eur s 8,25% úrokom z omeškania ročne od 08.02.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. S odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“) priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 52 ods. 1,2,3,4, § 101 ods. 1,2, §
107 ods. 1,2, § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1,2,3, § 2, § 9 ods. 1,2,6 a § 11 ods. 1 písm.

a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľova
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). V odôvodnení
rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 17.02.2014 domáhala zaplatenia sumy
311 eur s príslušenstvom na tom základe, že zmluvou o úvere č. 405400429 zo dňa 15. 03. 2011 jej
žalovaný poskytol úver vo výške 400 eur, no keďže v úverovej zmluve absentovali podstatné obligatórne
náležitosti a RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), žalovaný mal nárok len na vrátenie peňažných
prostriedkov vo výške istiny bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaný ju uviedol do omylu, v dôsledku

čoho mu zaplatila sumu 711 eur, čím došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu vo výške 311
eur. Žalovaný poprel, že predmetná zmluva bola zmluvou spotrebiteľskou, lebo žalobkyňa vyhlásila, že
poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, teda nie na svoju súkromnú potrebu. Ich
vzťah bol preto podľa neho obchodnoprávny a ochrana spotrebiteľa nebola vôbec na mieste. Zmluva o
úvere tak nemusela obsahovať údaj o RPMN a on má nárok na vrátenie úveru aj s príslušným poplatkom
za poskytnutie úveru. Podľa neho nedošlo ani k jednému zákonnému dôvodu bezdôvodného obohatenia
a právo žalobkyne je navyše premlčané, čo je dôvod pre zamietnutie žaloby.

2. Povykonanomdokazovanísúdprvejinštanciemalzapreukázané,žestranyuzatvorilidňa15.03.2011
zmluvu o úvere č. 405400429, v ktorej bolo dohodnuté, že žalovaný - veriteľ je oprávnený poskytnúť
žalobkyni - dlžníkovi úver v sume 400 eur a ona sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenúo príslušný poplatok vo výške 311 eur, t.j. celkovo 711 eur, a to v 9 mesačných splátkach po 79 eur
počnúc dňom 17.04.2011. Žalobkyňa dohodnuté splátky uhradila a poslednú splátku poukázala dňa
13.12.2011. Podaním zo dňa 04.02.2014 vyzvala žalovaného na vrátenie plnenia v sume 311 eur z

dôvodu bezdôvodného obohatenia prijatého bez právneho dôvodu do 07.02.2014; uviedla pritom, že
v zmluve o úvere absentoval údaj o konečnej splatnosti úveru a aj údaj o výške ročnej percentuálnej
miere nákladov. Následne podala na súd žalobu dňa 17.02.2014, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol
prvým rozsudkom tak, že žalobu zamietol pre premlčanie po prijatí záveru, že uplynula subjektívna
dvojročná premlčacia lehota v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Proti tomuto rozsudku

podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa
29.09.2017 tak, že tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. V ďalšom konaní súd prvej inštancie konštatoval ten istý skutkový stav, aký bol opísaný v odôvodnení
prvého rozsudku, a teda považoval za nesporné, že strany sporu uzavreli spotrebiteľskú zmluvu o úvere,
pričom finančné prostriedky z úveru mali byť podľa zmluvy poskytnuté žalobkyni na výkon zamestnania.

S prihliadnutím na ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch súd konštatoval, že
ide o spotrebiteľský úver, lebo v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by žalobkyňa konala v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania resp. povolania. Na tom nemení nič ani
tá skutočnosť, že v zmluve o úvere bolo uvedené, že finančné prostriedky boli žalobkyni poskytnuté
na výkon zamestnania. Bolo na žalovanom, aby preukázal, že tieto finančné prostriedky boli reálne

poskytnuté žalobkyni na výkon zamestnania. Žalovaný však dôkazné bremeno o tejto skutočnosti
neuniesol, a len samotné vyhlásenie v zmluve o účele použitia finančných prostriedkov z poskytnutého
úveru nepreukazuje, že ich na výkon svojho zamestnania použila. Navyše v zmluve nebol uvedený ani
údaj o zamestnávateľovi žalobkyne, pričom ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah vyplňuje žalovaný,
a ten podľa názoru súdu neskúmal skutočný účel poskytnutia finančných prostriedkov. Súdu je tiež z

jeho činnosti známe, že žalovaný v mnohých úverových zmluvách vyznačoval ako účel poskytnutia
finančných prostriedkov výkon povolania, zamestnania resp. podnikateľskú činnosť v úmysle, aby
spotrebitelia boli zbavení ochrany práv, ktoré im priznávajú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Takéto
konanie má charakter nekalej praktiky, preto nebolo možné prihliadnuť na skutočnosť, že finančné
prostriedkyboližalobkyniposkytnuténavýkonzamestnania.Predmetnávecjespotrebiteľskýmvzťahom

a na taký sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd preskúmal úverovú zmluvu
z hľadiska obsahu zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a
konštatoval, že zmluva, ktorá bola uzavretá medzi stranami sporu, neobsahuje náležitosti o RPMN,
úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, priemernej hodnote RPMN a ani údaj o termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmluva o úvere teda neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.

f/, i/, j/, y/ zákona o spotrebiteľských úveroch, preto sa taký úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľskýchúverochpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Ztohodôvodubolažalobkyňapovinná
zaplatiť žalovanému len 400 eur, no v skutočnosti mu zaplatila 711 eur.

4. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu súkromného práva, že nikto sa nesmie

bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a ak k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.
V tomto prípade poskytnutý úver je vzhľadom na absenciu vyššie uvedených zákonných náležitostí
bezúročný a bez poplatkov, a z toho dôvodu na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa
§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo výške 311 eur na úkor žalobkyne, lebo žalobkyňa zaplatila
žalovanému viac, ako bola povinná. Súd sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným.

Žalobkyňa vykonala úhrady úveru v období od 19.04.2011 do 13.12.2011 a od splátky č. 6, ktorú
uhradila dňa 12.09.2011, začalo vznikať žalovanému bezdôvodné obohatenie, pričom splátkami celkovo
zaplatila sumu 474 eur, hoci žalovaný mal nárok len na sumu 400 eur. Bezdôvodné obohatenie
vzniklo splátkami č. 6 až 9, vykonanými v období od 12.09.2011 až 13.12.2011. Podľa § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka dvojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa

postihnutý subjekt dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Musí ísť o skutočnú a
nie iba predpokladanú vedomosť oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, pričom nie je
rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti aj skôr.
Strana sporu, ktorá uplatnila námietku premlčania, je povinná jednak tvrdiť skutkové okolnosti potrebné
pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby a jednak svoje tvrdenia je povinná aj doložiť dôkazmi.

Žalovaný nenavrhol žiadne dôkazy o tom, že subjektívna premlčacia lehota žalobkyne začala plynúť
dňa 13.12.2011 a uplynula dňa 13.12.2013. Žalobkyňa si žalobou podanou dňa 17.02.2014 uplatnila
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikalo postupným získavaním majetkových
hodnôt žalovaným v období od 12.09.2011 až 13.12.2011. Bolo preto potrebné posudzovať premlčaciudobu osobitne u každého nároku. Žalobkyňa si podľa názoru súdu uplatnila svoje právo na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniavobjektívnejpremlčacejtrojročnejdobe,pretožetázačalasamostatneplynúť
pre bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo každou splátkou úveru, ktorou žalobkyňa uhrádzala úver

v rozsahu presahujúcom istinu vo výške 400 eur. Objektívna premlčacia trojročná doba pre vydanie
bezdôvodného obohatenia začala plynúť pri sume 74 eur od 12.09.2011 do 12.09.2014 (splátka č. 6), pri
sume 79 eur od 12.10.2011 do 12.10.2014 (splátka č. 7), pri sume 79 eur od 14.11.2011 do 14.11.2014
(splátka č. 8) a pri sume 79 eur od 13.12.2011 do 13.12.2014 (ide o splátku č. 9). Súd námietku
premlčania posudzoval z hľadiska trojročnej objektívnej premlčacej doby, pretože nebolo zistené skoršie

uplynutie subjektívnej premlčacej doby u žalobkyne tak, ako to tvrdil žalovaný, a ak by sa aj žalobkyňa
dozvedela o bezdôvodnom obohatení dňom, kedy udelila splnomocnenie svojmu právnemu zástupcovi
(dňa 24.01.2014), tak by jej subjektívna premlčacia doba uplynula až po tom, ako jej uplynula objektívna
premlčacia doba. Z toho potom vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podanou žalobou na súde voči žalovanému pred uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej
doby, a preto súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 311

eur. Námietku premlčania súd považoval za nedôvodnú. Zároveň priznal žalobkyni aj úrok z omeškania
vo výške 8,25% od 08.12.2014 do zaplatenia, pretože žalovaného vyzvala, aby jej vydal bezdôvodné
obohatenie do 07.12.2014, čo však neurobil, a nasledujúceho dňa sa s peňažným plnením dostal do
omeškania. Táto skutočnosť nebola sporná, pričom výšku úrokov z omeškania súd určil podľa § 3, 10c
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 517 Občianskeho zákonníka. Keďže išlo o záväzkový vzťah,

ktorý vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k
31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že došlo k vade podľa § 365 ods. 1 písm. d),f),h)

CSP, pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, čím mu odňal možnosť
konať pred súdom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
neho súd nesprávne posúdil námietku premlčania, ktorú mal súd akceptovať, lebo je nepochybné, že
žalobkyni oneskoreným podaním žaloby na súd uplynula subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov SR,
v zmysle ktorého vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje požadované údaje, je potrebné na strane
žalobkyne viazať k okamihu podpisu zmluvy. Poukázal na ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 67/2011. Podľa neho sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových

okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Ďalej poukázal na
obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 5Cdo 121/2009, 3Cdo 169/2017, 6MCdo 9/2012, rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C/195/2012, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/351/2016,
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/562/2015. Žalobkyňa od jej právneho zástupcu získala iba vedomosť
o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových

okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe toho začala plynúť
subjektívna lehota zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti. Je
nesporné, že žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení dňom uhradenia sumy nad rámec
istiny podľa nevyvrátiteľnej domnienky uvedenej v § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov. V tomto
prípade je nárok žalobkyne premlčaný v celom rozsahu pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby.

6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že súd prvej inštancie svoj rozsudok výstižne a dostatočne odôvodnil, pričom sa vysporiadal
s argumentmi oboch strán. Odôvodnenie spĺňa zákonné parametre podľa § 220 ods. 2 CSP. Práve
odvolanie žalovaného nespĺňa riadne náležitosti odvolania, ktoré upravuje Civilný sporový poriadok.

Čo sa týka námietky premlčania vznesenú žalovaným, túto súd prvej inštancie správne neakceptoval.
Rovnako poukázala na rôzne rozhodnutia súdov, ktoré podporujú záver súdu prvej inštancie o tom, kedy
sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na jej úkor obohatil.

7. Žalovaný v následnom stanovisku zotrval na podanom odvolaní. Uviedol, že z obsahu jeho odvolania

jasne vyplýva, že napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Zotrval na tom, že zmluva
o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou a že súd prvej inštancie prijal nesprávny právny záver o tom,
že právo žalobkyne nie je premlčané. Zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodnéhoobohatenia, ktoré stanovuje zákon. K bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho
vydanie podlieha premlčacej lehote v súlade s jeho predchádzajúcimi vyjadreniami.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto
tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Vo veci postupoval
v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého: (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento

zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom
rozhodnutia súdu prvej inštancie a na dôvažok odvolací súd dodáva nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie, na podklade ktorého súd prijal správny právny záver o tom, že vzťah medzi stranami
sporu je vzťahom spotrebiteľským z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by
žalobkyňa konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania resp. povolania. V
konaní nebolo sporné, že zmluva o úvere bola uzavretá ako tzv. absolútny obchod v zmysle § 261 ods.

6 písm. d) a § 497 Obchodného zákonníka, ale podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka išlo o zmluvu
spotrebiteľskú. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu
ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon. V ustanovení § 9 ods. 7 tohto zákona

je uvedené, že veriteľ alebo finančný agent nesmie ponúkať spotrebiteľovi výber rozhodného práva k
zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorého zrejmým cieľom je zbaviť spotrebiteľa práv, ktoré mu priznáva
tento zákon. Žalovaný v tejto veci nepreukázal, že úver bol skutočne poskytnutý na v zmluve uvedený
účel. Tento záver súd riadne odôvodnil a odvolací súd sa s ním stotožnil bez ohľadu na námietky
prednášané žalovaným. Keďže súd prvej inštancie správne posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov

s odkazom na príslušné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, potom správne konštatoval aj
to, že žalobkyňa bola povinná z titulu zmluvy o úvere žalovanému zaplatiť len sumu poskytnutého úveru,
a keďže mu zaplatila o 311 eur viac, potom na strane žalovaného išlo o obohatenie sa bez právneho
dôvodu, t. j. na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 Občianskeho zákonníka.

10. Odvolací súd v predchádzajúcom svojom uznesení sp. zn. 7Co/562/2016 zo dňa 29.09.2017
poukázal na ustanovenie Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 107 ods. 1,2), podľa ktorého sa
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí v tzv. subjektívnej premlčacej dobe za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil; najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a

ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V tomto
prípade súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedeného zákonného znenia správne neuznal za relevantnú
námietku premlčania vznesenú žalovaným a správne ju aj zdôvodnil. Pokiaľ žalovaný poukazoval na
úryvky odôvodnení rôznych súdnych rozhodnutí, odvolací súd prijal záver, že s ohľadom na špecifické
okolnosti tohto prípadu žalovaný nepreukázal, že by sa žalobkyňa bola o bezdôvodnom obohatení na

strane žalovaného dozvedela skôr, než to ona sama počas konania tvrdila. Skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie, ktorý rozhodoval v ďalšom konaní viazaný právnym záverom odvolacieho súdu,
boli v odôvodnení napadnutého rozsudku opísané jasne, výstižne a zrozumiteľne, a tak odvolací súd
rozhodujúc teraz v novom odvolacom konaní nemal dôvod konštatovať, že by odôvodnenie rozsudku
nespĺňalo zákonné náležitosti (§ 220 ods. 2 CSP) a že by došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa žalobkyňa dozvedela
vtedy, keď poznala skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné usudzovať na získanie bezdôvodného
obohatenia na jej úkor, a to v takom rozsahu, že právo na jeho vydanie bolo možné dôvodne uplatniťna súde. Aj v tomto prípade rozhodovala skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených
v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, keď právny dôvod
neexistoval od začiatku, došlo okamihom poskytnutia plnenia a týmto okamihom bol určený začiatok
3-ročnej objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa
žalobkyňa skutočne dozvedela, že žalovanú sumu plnila bez právneho dôvodu, a komu plnila. To
znamená, že počiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia,

pohybujúcej sa v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe, nastal vtedy, keď žalobkyňa skutočne zistila, že
plnila, hoci na plnenie nebola povinná. Nebolo rozhodujúce, že sa mohla o tom dozvedieť pri vynaložení
potrebnej starostlivosti aj skôr (obdobne judikát R 37/1982). Odvolací súd posudzujúc správnosť záveru
súdu prvej inštancie po prejednaní veci v odvolacom konaní preto konštatoval, že odvolanie nebolo
opodstatnené. V prípade, že žalovaný pri vznesení námietky premlčania nenavrhol vykonanie dôkazu,
ktorým by bolo preukázané, že žalobkyňa sa o plnení bez právneho dôvodu dozvedela skorším dňom,

než aký sama uvádzala, potom sa žalovaný pri posudzovaní počiatku plynutia 2-ročnej subjektívnej
premlčacejdobydostaldostavudôkaznejnúdze.Jezrejmé,žežalobkyňapodalažalobunasúdevrámci
premlčacej objektívnej 3-ročnej a aj v rámci subjektívnej 2-ročnej doby, a tak jej žaloba bola dôvodná.
Keďže súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, odvolací
súd ho ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho

odôvodnenie.

12. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa a vzhľadom na to jej podľa § 255 ods. 1 CSP patrí
náhrada trov vynaložených v tomto štádiu konania. Odvolací súd jej preto podľa § 396 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419,
§ 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žalobu) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).