Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/116/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116207465
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116207465.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

NagypálovejasudcovMgr.DušanaĎurianaaJUDr.ĽubomíraŠabluakočlenovsenátu,vsporežalobcu:
KRUK Česká a Slovenská republika, s. r. o. so sídlom Československej armády 954/7, Hradec Králové,
Česká republika, IČO: 24 785 199, zast.: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o. so sídlom Jilemnického 30,
Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanej: D. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX T. T., v
konaní o zaplatenie 5 519,34 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 14C/23/2016 - 74 zo dňa 13. novembra 2017 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

III. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 5 519,34 Eur titulom zostávajúcej časti zosplatneného
nezaplateného úveru žalovanou, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 5 350,59
Eur od 19. 11. 2014 do zaplatenia. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu

zamietol (prvý výrok) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%
(druhý výrok).

2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 19. 06. 2009 uzavrel
právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava,
IČO: 00 151 653 so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
úver vo výške 3 662,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 119 mesačných splátkach po 66,78 Eur,

so splatnosťou splátky k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná 20. 07. 2009, pri ročnej
úrokovej sadzbe 17,30%, RPMN 20,03%, priemernej hodnote RPMN 17,73 %. Celkové náklady spojené
s úverom činili 4 306,07 Eur a termín konečnej splatnosti úveru bol určený na 20. 05. 2019. Právny
predchodca žalobcu výzvou zo dňa 08. 09. 2014 oznámil žalovanej, že splácanie pohľadávky zo zmluvy
o úvere je v omeškaní k 07. 09. 2014 vo výške 1 955,89 Eur, vyzval ju na úhradu nedoplatku do 15 dní
od doručenia výzvy a upozornil ju, že v prípade jej neuhradenia v stanovenej lehote pristúpi k vyhláseniu
predčasnej splatnosti pohľadávky. Výzva bola žalovanej odoslaná 10. 09. 2014 a 01. 10. 2014 sa vrátila

právnemu predchodcovi žalobcu ako nedoručená z dôvodu jej neprevzatia v odbernej lehote.

3. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 06. 10. 2014 právny predchodca žalobcu
oznámil žalovanej, že jej dlh sa stal splatným v celom rozsahu naraz k 03. 10. 2014, pričom k danémudňu výška dlžnej sumy podľa právneho predchodcu žalobcu predstavovala 5 454,90 Eur. Oznámenie
bolo žalovanej odoslané dňa 09. 10. 2014 a zásielka sa vrátila právnemu predchodcovi žalobcu dňa
03. 11. 2014.

4. Zmluvou zo dňa 29. 10. 2014 malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu, čo právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej listom zo dňa 11.
11. 2014.

5.Nazákladetaktovykonanéhodokazovaniamalsúdprvejinštanciezato,žezmluvaoúverejezmluvou
spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka. V čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky
neboli splnené podmienky vyžadované ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej aj „zákon o bankách“), konkrétne
omeškanie žalovanej so splácaním úveru viac ako 90 dní od zosplatnenia úveru, resp. nebola v konaní
doložená výzva doručená žalovanej pred postúpením zo strany pôvodného veriteľa, po ktorej mala byť

žalovaná v omeškaní ešte viac ako 90 kalendárnych dní. Preto nedošlo k postúpeniu pohľadávky v
súlade so zákonom, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor zo zákonom v zmysle §
525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 37 Občianskeho zákonníka (súd prvej inštancie mal
zrejme na mysli § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý pojednáva o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor
jeho obsahu so zákonom). Žalobca nie je teda aktívne vecne legitimovaný v spore, a preto súd prvej

inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci, nakoľko žalovaná bola v konaní
úspešná v celom rozsahu.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f)
a h) C. s. p., t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že boli
splnené všetky zákonné podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách na postúpenie pohľadávky.
Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/5/2017 zo dňa 16. 08. 2017, podľa
ktorého sa lehota 90 kalendárnych dní nepočíta od doručenia výzvy na zaplatenie, ale od omeškania
dlžníka, pričom žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní s jej splácaním dlhodobo,

poslednú úhradu vykonala 20. 10. 2012. Navyše dodržanie tejto lehoty sa podľa žalobcu nevyžaduje,
ak je dlžník v omeškaní viac ako rok, čo je tento prípad. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 03. 07. 2008, podľa ktorého neplatnosť zmluvy má byť skôr výnimkou,
nie zásadou a v prípade pochybností o platnosti právneho úkonu (zmluvy) a viacerých výkladov má mať
prednosť výklad, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy.

8.Ďalejbolžalobcanázoru,žeustanovenie§92ods.8zákonaobankáchjeustanovenímdispozitívnym,
t.j. takým, od ktorého sa možno odchýliť odlišným dojednaním zmluvných strán, pričom zmluvné strany
si dohodli otázku postúpenia odchylne.

9. Napokon žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že neobjasnil, prečo ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
považoval za predpoklad zákonných podmienok pre postupovanie pohľadávok. Dôvodová správa k
zákonuobankáchuvádza,žeustanovením§92ods.1až7(vsúčasnostiods.8-poznámkaodvolacieho
súdu) sa upravujú len prípady prelomenia bankového tajomstva.

10. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

12. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec
v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.
s. p. a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok,
ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý
verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné,

prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387
ods. 1 C. s. p. potvrdiť.

13. Odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti prvého výroku napadnutého rozsudku, reagujúc
na odvolacie dôvody žalobcu udáva, že aj keď súd prvej inštacnie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že v konaní nebola doložená písomná výzva na plnenie
a nebola doručená žalovanej (fotokópia výzvy a obálky sa nachádza na č. l. 8 a 9 spisu), napriek tomu
je rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne odôvodnené ohľadne záveru o neplatnosti postúpenia
pohľadávky, konanie teda netrpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

14. Odvolací súd sa nestotožňuje s výkladom ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách prezentovanom
v žalobcom uvedenom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého: „Podmienka platného
postúpenia bankovej pohľadávky je v § 92 ods. 8 zákona o bankách upravená nasledovne: cit. „ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke“.

V ustanovení nie je použité slovné spojenie „... ak je po/od písomnej výzve/výzvy banky....“. Dikcia
rozhodného ustanovenia nabáda k takému výkladu podmienky platnosti postúpenia, podľa ktorej klient
(dlžník) musí byť celkovo v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní a nie len alebo aj po/
od písomnej výzvy na splnenie záväzku. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na znenie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, „ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má

vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní na uplatnenie tohto práva“. V tomto ustanovení zákonodarca vyjadril začiatok plynutia lehoty
práve slovným spojením „od“ a nastúpenie možnosti uplatniť právo veriteľa slovným spojením „po“.“
Odvolací súd si vykladá slovné spojenie „ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta“
tak, že napriek tomu, že banka/pobočka zahraničnej banky upozorní klienta na omeškanie s platením

peňažného záväzku voči nej a klient napriek tomuto upozorneniu (výzve) zotrvá v omeškaní naďalej,
a to až ďalších 90 kalendárnych dní, môže banka/pobočka zahraničnej banky postúpiť pohľadávku
na tretí subjekt (bankový alebo nebankový). Zmyslom a účelom daného ustanovenia je dať klientovi
dodatočnú lehotu na splnenie omeškaného záväzku pod zo zákona vyplývajúcou „hrozbou“ postúpenia
pohľadávky inému subjektu, čo vyplýva z nasledujúceho znenia ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré

hovorí, že: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok
v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.“ Výklad prezentovaný v rozhodnutí Krajského súdu v
Trenčíne by mohol viesť k tomu, že v jeden deň by banka formálne vyzvala klienta na zaplatenie
omeškaného dlhu a hneď na to by mohla postúpiť pohľadávku inému subjektu, čo zjavne nebolo cieľom

daného ustanovenia. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. 04.
2018: „...Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k
ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého
trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou

starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej
banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.“

V 21. odseku odôvodnenia sa ďalej uvádza: „Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi
skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)
a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.“15. Odvolací súd podal teleologický výklad ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a oprel ho aj o rozhodnutie
najvyššej súdnej autority. V tomto duchu je potrebné vykladať aj žalobcom uvádzané rozhodnutie
Ústavného súdu SR a nevnímať ho absolútne v zmysle, že ak sa objaví hocaký iný výklad, už sú tu dva

odlišné výklady, a preto sa treba prikloniť k výkladu podporujúcemu platnosť právneho úkonu. Žalobcom
uvádzané rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne je len rozhodnutím jedného jeho senátu a nie je
rozhodnutím najvyššej súdnej autority, ktoré by pri výkladových problémoch malo mať prednosť (ak iný
súd nepodá výklad natoľko presvedčivý, že tým uspokojivo odôvodní odklon od súdnej praxe najvyššej
súdnej autority). Napokon NS SR je tou inštitúciou, ktorá je určená na zjednocovanie výkladu zákonných

ustanovení súdmi nižších inštancií.

16. Odvolací súd už v rozhodnutí sp. zn. 17Co/546/2015 zo dňa 29. 06. 2017 uviedol, že časť vety
nasledujúca za bodkočiarkou „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.“
sa vzťahuje len na časť vety pred bodkočiarkou: „Toto právo (právo postúpiť pohľadávku - poznámka

odvolacieho súdu) banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva“ teda len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek
úhrade jej splatnej časti v prípade, ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na
povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na plnenie.

17. V spotrebiteľských vzťahoch sa nemožno odchýliť zmluvným dojednaním ani od dispozitívnych
ustanovení zákona, ak by odchýlka bola v neprospech spotrebiteľa. Vyplýva to z ust. § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať

svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si
inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Preto nemá právny význam zaoberať sa otázkou, či ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách je ustanovením dispozitívnym.

18. Aj keď je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách zaradené v časti zákona o bankách upravujúcej

bankové tajomstvo, podľa obsahu sa netýka len bankového tajomstva v zmysle úpravy podmienok
sprístupnenia neverejných informácií o klientovi tretej osobe, ale aj nadobudnutia pohľadávky a všetkých
práv s ňou spojených, čo jednoznačne presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací
súd za nedôslednosť zákonodarcu, čo potvrdila aj neskoršia úprava, pretože s účinnosťou od 10. 06.

2013 došlo zákonom č. 132/2013 Z. z. k zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochranu klientov
a bankové tajomstvo“). Obdobne Najvyšší súd SR v už spomínanom rozsudku sp. zn. 1Cdo 147/2017
zo dňa 24. 04. 2018, v 26. odseku odôvodnenia uvádza: „Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona
o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo,
nemožnolennazákladetohtozaradeniabezďalšiehousudzovať,žezákonodarcapriúpravepostúpenia

pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového
tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne
uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú od 1. januára 2017 (zákon č. 299/2016 Z.z.) -
sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie
podľaosobitnéhopredpisu]....podmienkyplatnéhopostúpeniapohľadávkybankyapodmienkymožnosti

prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú.“

19. Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v
sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna
zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k zamietnutiu
jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá
je predmetom konania.

20. Ak teda právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na plnenie dňa 13. 09. 2014 (hoc aj pri
akceptácii dojednania uvedeného v bode 10.3. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej
sporiteľne, a.s., v zmysle ktorého sa zásielka doručovaná poštou považuje za doručenú tretí deňpo jej odoslaní) do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 29. 10. 2014 neuplynulo ešte 90
kalendárnych dní, a preto v čase jej uzavretia neboli splnené podmienky ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách na platné postúpenie pohľadávky, postúpenie pohľadávky je teda neplatné pre rozpor so

zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, na žalobcu nebola platne prevedená pohľadávka
uplatňovaná žalobou v tomto spore, nie je nositeľom hmotného práva uplatňovaného žalobou, teda
nesvedčí mu aktívna vecná legitimácia v tomto spore, a preto súd prvej inštancie správne žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

21. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) C. s. p. stanovujúcom jednu z výnimiek z viazanosti rozsahom
odvolania preskúmal aj závislý druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania. Žalovaná mala v prvoinštančnom konaní plný úspech, nakoľko žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá. Súd prvej inštancie však rozhodol v rozsudku o nároku žalovanej na náhradu trov konania
nesprávne,pretožeajkeďformálneideorozhodnutiekorešpondujúcezneniuust.§255C.s.p.,odvolací
súd ho v zmysle § 388 C. s. p. zmenil a žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi

nepriznal, pretože žalovaná zostala v konaní pasívna, k žalobe sa nevyjadrila, súdneho pojednávania
sa nezúčastnila, žiadne účelné trovy jej teda v konaní nevznikli. Bolo by preto zbytočné a nehospodárne,
ak by súdny úradník súdu prvej inštancie následne po právoplatnosti výroku o nároku na náhradu trov
konania rozhodoval v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania, ktorá sa rovná nule.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by bola vznikla
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu aj trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu
žalovanej v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanej odvolací súd
nepriznal z dôvodu, že ani v odvolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli, z obsahu spisu jej žiadne trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

23. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).