Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/69/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217442
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217442.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/7/2013-73 zo dňa 13.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/7/2013-73 zo dňa 13.01.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa písomne podanou
žalobou zo dňa 28.09.2012 domáha, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci
tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnému H. Y. a ďalej žiada, aby súd
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 2.645,16 eura a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 529,03 eura. V žalobe namietal vecnú a miestnu príslušnosť Okresného
súdu Levice, ktorý rozhodoval v exekučnom konaní a žiadal, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní
veci inému súdu, nakoľko sudcovia Okresného súdu Levice sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Vo veci samej odôvodnil žalobu tým, že
ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania

zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinného H. Y.. Súdny exekútor
predložil návrh žalobcu exekučnému súdu, ktorým bol Okresný súd Levice a požiadal ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 30.01.2011 (konanie začalo dňa 31.05.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 244 dní).

Žalovaná v písomnom vyjadrení namietala, že žalobca uviedol časť dôkazov, odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša žalobca sám. Ďalej namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď uvádza rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť akonamietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého

titulu si svoj nárok uplatňuje. Žalobca taktiež neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného
stavu, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, táto právomoc prináleží iba predsedovi súdu alebo Ústavnému súdu SR. Práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci sa môže poškodený domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Napriek

opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR zaslalo žalobcovi po
doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola Ministerstvu
spravodlivosti SR doručená iba všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti,
nedoplnilžiadanéinformácie,dátum,kedysažalobcadozvedeloškode,dokladypreukazujúcevyčíslenú
majetkovúškodu,uviesťskutočnosť,čibolipodávanésťažnostipredsedovisúdunaprieťahy,anidoklady
preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným,

ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadosti a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na
náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. K argumentácii žalobcu o vydaní rozhodnutia o
žiadosti o vydanie poverenie po 15-dňovej lehote uviedol, že poľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/

a d/ Exekučného poriadku, pričom podľa § 44 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku ide o vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu a rozhodcovskej komisie a zmierov nimi schválených.

Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaná vzťahom na vyššie uvedené

nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, v danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Je nesporné,
že žaloba žalobcu vychádza z platnej úpravy, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje

ktorémukoľvek subjektu domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s
ustanovením§127ods.1ÚstavySR.Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:

zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti.

Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti Exekučného

poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená 16.07.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 08.11.2010. Je nesporné, že exekučný

súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako to ustanovuje § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto prípade
je potrebné uviesť, že v čase podania žiadostí na vydanie poverenia (16.07.2010) lehota na vydanie
poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (16.07.2010)
upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
(§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo
exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Z tohto údaju
jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s

omeškaním viac ako 236 dní, je nepravdivé a zavádzajúce.

Samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci po takmer troch mesiacoch od podania žiadosti
o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie
rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní.

Žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 2.645,16 eura, keď nezdôvodnil
z akých položiek táto škoda pozostáva a keď iba uviedol, že ide o škodu, ktorá bola priznaná
rozhodcovským rozsudkom. V žiadnom prípade nie je takéto vyjadrenie možné považovať za
preukázanú existenciu škody. Taktiež žalobca, na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a konaním žalovaného, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do

dôkaznej núdze.

Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného
súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za
uplatňovanú ujmu.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 Zák. č. 514/2003, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 Zák. č. 233/1995 Z. z.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému ich

nepriznal, pretože žalovaný si žiadne trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“

novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure
a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času,
kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd zamietol
znalecké dokazovanie, čím mu objektívnym spôsobom znemožnil preukázať výšku materiálnej škody

a mechanizmus jej vzniku. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo na
spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 02.12.2014.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol

a nekonkretizoval, v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.