Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Thursday, November 15, 2017

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10C/133/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716206654
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2017:6716206654.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci žalobcu LITA,

autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00420166, zastúpený JUDr.
Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Námestie Biely kríž 3, P.O.Box 39, 830 03 Bratislava 33,
proti žalovanému Hotel FLÓRA Dudince s.r.o., so sídlom Kúpeľná 101, 962 71 Dudince, IČO: 36622711,
zastúpený PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Na Vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO:
50430742, o zaplatenie 2.904,- € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. sa z a m i e t a.

II. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. sa z a m i e t a.

III. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. sa z a m i e t a.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2.904,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2.904,- € od 27.5.2016 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 30.5.2016 bola na tunajší súd doručená žaloba žalobcu zo dňa 27.5.2016, ktorou sa žalobca
domáhal toho, aby súd platobným rozkazom zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 2.904,- € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.904,- € od 27.5.2016 do zaplatenia, a tiež nahradiť
mu trovy konania.
Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č.2/2004,
ktoré mu bolo udelené Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.5.2010, vykonáva kolektívnu správu na
použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania

(retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide
predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú
umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení alebo v iných prevádzkach ako
reštaurácie, kaviarne, bary a pod.. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa
poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a
zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva
žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné

licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu, a to konkrétne
časť II. sekcia B odsek 2.
Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Flóra Dudince, pričom ide o zariadenie
v štandardne hotel **. Žalobca má za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal vroku 2015 predmety ochrany spracované žalobcom prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu
vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení, tak ako je uvedené vyššie. Žalobca z
webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete získal vedomosť o tom,

že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v
rozsahu 66 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Flóra Dudince.
Spoukazomnaustanovenie§190ods.1zákonač.185/2015Z.z.(novýautorskýzákon)žalobcauviedol,
že nároky uplatňované touto žalobou sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015, čiže podľa
zákona č.618/2003 Z.z. (autorský zákon). V zmysle tohto zákona je možné použitie diela autora výlučne

na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy okrem prípadov zákonných
licencií. V danom prípade, nakoľko pri danom spôsobe použitia diel ide o kolektívne spravované práva,
ktoré spravuje žalobca, na takéto použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa vyžaduje súhlas vo
forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a
žalovanýmakopoužívateľomdiel.Žalobcanavrholžalovanémuuzatvoreniehromadnejlicenčnejzmluvy
na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej

„ZHR SR“) osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu v tejto veci. Medzi
žalobcomaZHRSRprebiehalivroku2015rokovaniaopodmienkachhromadnejlicenčnejzmluvy,avšak
boli neúspešné. Žalobca uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) zákona č.618/2013
Z.z. ako i § 81 ods. 1 písm. i) tohto zákona emailom, ako aj písomne prostredníctvom právneho
zástupcu upozornil žalovaného koncom roka 2015 na skutočnosť, že používa ním spravované predmety

ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a
uzatvorenímhromadnejlicenčnejzmluvyzazvyšokroka2015.Nakoľkožalovanýdodňaspísaniažaloby
dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil a žalovaný naďalej neoprávnene používa
predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si touto žalobou voči žalovanému uplatnil nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel v období od 1.1. do 31.12.2015,

pričom sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vyčíslil žalobca na 2.904,- € s odkazom na
Sadzobník licenčných odmien, v zmysle ktorého za v izbe umiestnené zvukovoobrazové zariadenie
v hoteli kategórie ** je suma 22,- €, s tým, že v ubytovacom zariadení žalovaného je 66 izieb a
teda 66 zvukovoobrazových zariadení, čiže obvyklá licenčná odmena za 1 rok by predstavovala sumu
1.452,- € a výška bezdôvodného obohatenia teda predstavuje žalovanú sumu 2.904,- €, keďže výška

bezdôvodného obohatenia, na ktoré má žalobca voči žalovanému nárok je určená ako dvojnásobok
obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri oprávnenom použití diel
žalovaným. Zároveň si žalobca uplatnil voči žalovanému aj zákonný úrok z omeškania, keďže žalovaný
nevydal žalobcovi jemu patriace bezdôvodné obohatenie dobrovoľne.

2. Na návrh vydal súd dňa 30.6.2016 platobný rozkaz sp.zn.10C/133/2016-13, ktorý bol žalovanému
doručený dňa 8.7.2016 a proti ktorému podal žalovaný odpor zo dňa 13.7.2016, doručený tunajšiemu
súdu dňa 18.7.2016, v ktorom okrem iného uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu
a z toho dôvodu ju žiadal zamietnuť a pre prípad úspechu si uplatnil právo na náhradu trov konania.
Podľa jeho názoru žalobca v žalobe neoznačil žiadne dôkazné prostriedky na preukázanie oprávnenosti

uplatneného nároku a už vôbec nie jeho výšky a ani pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v konaní.
K námietke absencie aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalobca je oprávnený konať a teda aj
uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe
dohody zastupuje. Z uvedenej dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho

ktorého nositeľa práv zastupovať a síce aj a najmä vo vzťahu, ku ktorým jeho autorským dielam
(predmetom ochrany). Žalobca musí v konaní preukázať oprávnenie na zastupovanie subjektov, ktoré
sú nositeľmi práv k predmetom ochrany a až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých
ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Poukázal na to, že žalobca neuviedol dôvod,
pre ktorý nedošlo ku dohode s ZHR SR, pričom zdôraznil, že k dohode nedošlo z dôvodu, že žalobca

odmietol poskytnúť informácie, zoznam ním zastúpených nositeľov práv a súčasne zoznam predmetov
ochrany,kuktorýmvrozhodnomobdobívykonávasprávuprávpatriacichktýmtozastúpenýmnositeľom,
aby bolo možné posúdiť, či na strane toho ktorého člena ZHR SR, teda aj žalovaného, vôbec môže
eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný
prenos vysielania „dodávaného“ tým ktorým vysielateľom alebo retransmiterom. Podľa ich názoru nie

je možné požadovať, aby každé ubytovacie, či reštauračné zariadenie paušálne platilo za použitie
„nevedno čoho“ žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou kolektívnej správy bez znalosti
zoznamu zastúpených autorov a rozsahu ich diel, ktorých sa zastúpenie týka a tak podstúpiť riziko,
že následne bude čeliť žalobe samotného autora, ktorý sám zastúpený žalobcom nie je alebo je, alenie vo vzťahu k dielu, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Žalobca v žalobe produkuje
len ničím nepodložené tvrdenie, z ktorých za žiadnych okolností ani len nevyplýva skutočnosť, že
by na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť, tobôž nie, že došlo k realizácii ďalšieho verejného

prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým vykonáva žalobca „správu“.
Toto tvrdenie žalobca opiera len o žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložené tvrdenie o existencii
66 kusov zvukovoobrazových zariadení nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia. Pre
preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia totiž nepostačuje
len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného,

ale žalobca musí preukázať, že uvedené televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať „signál“,
prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, tiež že žalovaný tento signál aj v skutočnosti reálne prijímal
a sprostredkovával prostredníctvom týchto televíznych prijímačov svojim zákazníkom a súčasne že
do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu
žalobca, s tým, že je potrebné aj preukázať, že všetky tieto skutkové predpoklady boli splnené práve
v rozhodujúcom období, za ktoré si uplatňuje nárok touto žalobou. Na záver vyjadril názor, že konanie

žalobcu podľa jeho názoru vykazuje znaky porušenia zákazu ľubovôle vyplývajúceho z článku 2 ods. 2
Ústavy SR a v rovine súkromnoprávnej ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva i jeho šikanózny
výkon v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemá a nesmie požívať právnu ochranu.

3. Uznesením zo dňa 9.8.2016 sp.zn.10C/133/2016-19 súd zrušil predmetný platobný rozkaz tunajšieho

súdu zo dňa 30.6.2016 v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 267 ods. 3 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), keďže proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote
odpor s vecným odôvodnením.

4. Dňa 2.9.2016 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného zo dňa

30.8.2016, v ktorom okrem iného uviedli, že celú dobu rokovaní, ktoré prebiehali medzi žalobcom a
ZHR SR, žalovaný, zastúpený ZHR SR, nikdy nespochybnil legitimitu žalobcu, nevzniesol požiadavku,
ani neodkazoval na potrebu preukázania zoznamu autorov a už vôbec nie na zoznam diel. Medzi
žalobcom a ZHR SR bola sporná výška odmeny vo vzťahu k rokovaniam ohľadne uzatvorenia
kolektívnej licenčnej zmluvy, pričom žalobca vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkal členom ZHR

SR pri uzavretí tejto kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny.
Zvýhodnený návrh žalobcu však ZHR SR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť
licenčnú odmenu vo výške 1.000,- € za všetkých svojich členov (t.j. viac ako 206 prevádzok) za
používanie všetkých diel, ku ktorým vykonával žalobca správu za celý rok 2015. Takáto ponuka bola
viac ako neprimeraná a žalobcom považovaná za odporujúcu dobrým mravom. Až na poslednom

rokovaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.1.2016 a kedy sa za ZHR SR rokovania zúčastnil Mgr. Ján
Petkov, advokát, bolo ponúknuté zaplatenie odmeny za členov ZHR SR vo výške 10 % ročnej licenčnej
odmeny, avšak nakoľko žalobca s takýmto návrhom nesúhlasil, upozornil na možnosť podať žaloby
voči jednotlivým členom ZHR SR a v tejto súvislosti prvýkrát zo strany Mgr. Petkova zaznelo, že
odporučí členom ako obranu požadovať preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a

všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným sporom. Žalobca teda zvýraznil, že dôvodom
neuzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy bola nedohoda o výške licenčných odmien, kedy ZHR SR
odmietol akceptovať sadzobník žalobcu vychádzajúci z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v §
45 zákona č.618/2003 Z.z., ako i z medzinárodných štandardov uplatňovaných pre licenčné odmeny
zahraničnými partnermi žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa a ktoré spravuje

žalobca. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podľa aplikovateľnej právnej úpravy ak chce používať
predmety ochrany, a ak je pre daný spôsob používania predmetov ochrany udelené oprávnenie na
kolektívny výkon správy, tak používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu
ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, pokiaľ používateľ nepreukáže, že konkrétny
nositeľ práv kolektívnu správu vylúčil. Plnením povinností zo strany používateľa je nepochybne získať

súhlas na použitie diela a zaplatiť licenčnú odmenu. Zdôraznil, že je na žalovanom preukázať či a v akej
časti došlo zo strany nositeľa práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Mal za to, že namietanie vecnej
legitimácie je zo strany žalovaného účelovou obranou, ktorej cieľom má byť rozsiahle a neefektívne
dokazovanie. Žalobca sa vyjadril, že autorský zákon má vo vzťahu k občianskemu zákonníku postavenie
lex specialis a tak jeho jednotlivé ustanovenia derogujú ustanovia Občianskeho zákonníka, a to aj

ustanovenia pojednávajúce o bezdôvodnom obohatení. Na základe toho je žalobca nepochybne aktívne
legitimovaný v tomto konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, keď poukázal na znenie § 56 ods.
1 písm. g), § 57 ods. 1 a § 81 ods. 1 písm. i), j) a k) zákona č.618/2003 Z.z. (ďalej len „AZ“ alebo
„autorský zákon“). Žalobca poukázal na zjavne účelovo nesprávne interpretované ustanovenie § 40ods. 4, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona. Hromadné, či kolektívne licenčné zmluvy
sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsoby použitia diela a na všetky alebo niektoré diela
(hromadne špecifikované napr. fotografické diela, audiovizuálne diela, výtvarné diela...), ku ktorým

daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správu. Práve z dôvodu faktickej nemožnosti udeľovania
licencií na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel, čo je nesporne prípad použitia diel
verejným prenosom, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na
jej výkon, kontroly a dohľadu nad činnosťou organizácií kolektívnej správy práv, inštitút hromadných a
kolektívnych zmlúv a inštitút plnenia povinností zo strany používateľov priamo organizácií kolektívnej

správy podľa § 84 autorského zákona. K vysvetleniu účelu kolektívnej správy odkázal žalobca na
dôvodovú správu k autorskému zákonu resp. dôvodovú správu k zákonu č.283/1993 Z.z. o kolektívnej
správe práv. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM,
a že pri týchto subjektoch nemal preukázaný zoznam nositeľov práv iným spôsobom ako je to u
žalobcu, teda zoznamom na www stránke príslušnej organizácie kolektívnej správy, a že nemal
preukázaný zoznam predmetov ochrany. Žalobca tiež poukázal na tam citované rozsudky Súdneho

dvoraEÚ,zktorýchvyplýva,žeposkytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznych
prijímačov ich klientom predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos,
resp. že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos.
To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové

zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Žalobca
tiež poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č.2001/29/ES z 22.mája 2001 o zosúladení
niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv informačnej spoločnosti, ktorej poznanie
a rešpektovanie je pre eurokonformný výklad autorského zákona nevyhnutné. Žalobca trval na tom,
že pokiaľ chcel žalovaný používateľ realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových a

zvukových zariadení v roku 2015, tak bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené licenčné zmluvy buď so
všetkými autormi, ktorých diela sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania, čo je nereálne,
alebo mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú
autorov a nositeľov práv, ktoré sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania. Žalobca nie je
jedinou organizáciou kolektívnej správy, s tým, že v SR pôsobí viacero takýchto organizácií, pričom

žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Ďalej napr. SOZA vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv, autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a SLOVGRAM
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov výrobcov zvukových záznamov

a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalobca
tiež uviedol, že okruh ním zastupovaných autorov je veľmi široký, výrazne vyšší v porovnaní s
ostanými vyššie uvedenými organizáciami kolektívnej správy. V rámci svojej činnosti zastupuje autorov
audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel),
autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel,

ide aj o autorov prekladu a úpravu dialógov pre dabing audiovizuálnych diel, autorov výtvarných
diel, fotografií a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových
výtvarníkov alebo diel, ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom
prípade najmä scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe
recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných

poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. Práve rozsah žalobcom zastupovaných
autorov a nositeľov práv zohľadňuje samotný sadzobník žalobcu. Žalobca v Slovenskej republike
zastupuje napr. významnú časť americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej, anglickej, českej a ďalšej
televíznej a filmovej tvorby (zoznam zmlúv o zastúpení je uvedený na webovej stránky žalobcu). Na
záveržalobcauviedol,ževroku2015uzatvorilhromadnélicenčnézmluvynarovnaképredmetyochrany,

ako je to v prejednávanom prípade s 218 subjektmi - prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení a to
za odmenu podľa sadzobníka žalobcu žalovaného v spise. Z toho vyplýva, že v čase neoprávneného
zásahu bolo obvyklé, že žalobca pri obdobných zmluvných podmienkach - teda za udelenie súhlasu
autorov a nositeľov práv k predmetným dielam na verejný prenos poskytoval licencie podľa svojho
sadzobníka. Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia, ktorá je hmotnoprávnym predpisom pevne

stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, odkázal žalobca na uznesenie Ústavného
súdu SR II.ÚS 101/2011 z 24.marca 2011.5. Dňa 8.11.2016 prostredníctvom emailu a dňa 10.11.2016 aj prostredníctvom pošty bolo na tunajší
súd doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 8.11.2016, v ktorom okrem iného uviedol, že nie je
pravdou, že ZHR SR konajúci aj v mene žalovaného na základe príkaznej zmluvy „nikdy nevzniesol

požiadavku uvedenia zoznamov ochrany“ a že sa spor mal týkať v zásade len výšky licenčnej
odmeny. Naopak žalovaný práve tieto informácie od žalobcu výslovne žiadal ako podmienku ďalšieho
konštruktívneho dialógu. Pripustili, že je sčasti pravdou, že základným dôvodom neúspechu rokovaní
medzi žalobcom a ZHR SR bola absencia dohody o výške licenčnej odmeny, avšak je absolútne
nevyhnutné zdôrazniť, že išlo len o absenciu dohody o takej výške licenčnej odmeny, ktorá by spĺňala

parametre kladené na ňu priamo zákonom. Motívom ZHR SR žiadať preukázanie, či vôbec žalobca
skutočne zastupuje nositeľov práv, o ktorých to tvrdí a súčasne aj prezentovaním informácií týkajúcich
sa predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým vykonáva kolektívnu správu autorských práv, bola a stále je
legitímna požiadavka konfrontovať návrh licenčnej odmeny žalobcu podľa jeho sadzobníka so zákonnou
požiadavkou primeranosti vo vzťahu k spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Ďalej uviedli, že
v neprospech žalobcu je aj pravdu skresľujúce tvrdenie, že ZHR SR malo ako protinávrh vo vzťahu k

licenčnej odmene navrhnúť žalobcovi sumu vo výške 1.000,- € za všetkých 300 členov. Poukázali na
to, že nie je možné automaticky a zjednodušene, ako to prezentuje žalobca, vychádzať z predpokladu,
že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby, keďže je dôvodné predpokladať, že
oprávnenými na vydanie bezdôvodného obohatenia sú producenti originálov audiovizuálnych diel, ktorí
vykonávajú majetkové práva autorov audiovizuálnych diel na základe zmlúv a sú zastúpení organizáciou

SAPA. Ak teda žalobca tvrdí, že je v tomto spore aktívne vecne legitimovaným, musí preukázať,
že vykonáva kolektívnu správu práv tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým predmetom ochrany,
aby bolo možné ustáliť, že aktívne vecne legitimovaným v spore nie je iná organizácia kolektívnej
správy napr. SAPA. Uviedli, že ak ZHR SR uzavrel kolektívne licenčné zmluvy s inými organizáciami
kolektívnej správy bez preukazovania zoznamov predmetov ochrany, nie je na tom absolútne nič

zvláštne resp. špekulatívne, ak tieto iné organizácie navrhujú licenčnú odmenu vo výške približne
dvojnásobne nižšej než je to v prípade žalobcu. Poukázali tiež na podnet ZHR SR na Protimonopolný
úrad SR, ako i na list predsedu Protimonopolného úradu SR adresovaného ministrovi kultúry SR
vo vzťahu k sadzobníku odmien žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že ak aj vykonával verejný prenos
prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých

diel, ktoré spravuje žalobca a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov
práv, ktorých zastupuje žalobca. Žalobca tiež uviedol, že rešpektuje rozhodnutie SD EÚ týkajúce sa
poskytovania signálu hotelovými zariadeniami, avšak nestotožnil sa s jeho právnym posúdením veci,
keď sa prikláňa k opačnému právnemu názoru, ktorý reprezentuje napr. švajčiarsky Federálny súdny
dvor, ktorý vysielanie prostredníctvom TV na hotelových izbách nepovažoval za verejné šírenie a

vyberanie poplatkov vo Švajčiarsku, z tohto dôvodu pozastavil. Ďalej poukázal na existenciu dvoch
odlišných právnych vzťahov, ktoré žalobca zrejme cielene neustále zamieňa a spája neakceptovateľným
spôsobom. Prvým je licenčný vzťah a druhým vzťah bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie
predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v hotelovom zariadení je TV prijímač
a že hotel súčasne poskytuje do tohto TV prijímača nejaký signál. Ak totiž hotel licenčnú zmluvu z

rôznych dôvodov neuzavrel na splnenie predpokladu bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV
prijímača a neidentifikovateľného signálu, ktorým sa šíri nejaká programová štruktúra. Nestačí teda
tvrdiť a preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos, ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný
prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne
vykonáva správu práve žalobca. V tejto súvislosti odkázal žalovaný na rozhodnutie Ústavného súdu

ČR vo svojom náleze II.ÚS 2186/14 z 13.1.2015. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie porovnaním
licenčných odmien v iných európskych štátoch, najmä v štátoch EÚ so stabilným systémom kolektívnej
správy. Doposiaľ však žalovaný považuje akékoľvek vykonávanie dôkazov žalovaného za predčasné,
keďže žalobca neprodukuje žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení rozhodujúcich pre
posúdenie dôvodnosti právneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi, ktoré by bolo

potrebné v konaní vyvracať.

6. Dňa 22.2.2017 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalobcu zo dňa 20.2.2017, v ktorom okrem
iného uviedol, že autori a iní nositelia práv zastúpený žalobcom si zvolili ako spôsob ochrany proti
porušovaniu ich práv podanie civilných žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo však nevylučuje

možnosť dožadovania sa ochrany aj cestou podávania trestných oznámení pre podozrenie z naplnenia
skutkovej podstaty trestného činu porušovania autorského práva podľa § 283 Trestného zákona.
Žalobca poukázal na to, že obrana žalovaného je účelovo založená na spochybňovaní všetkého čo
tvrdí žalobca, na neuznávaní platnej právnej úpravy a osobitného inštitútu kolektívnej správy práv,na spochybňovaní dôveryhodnosti žalobcu a dožadovaní sa nelegitímnej ochrany tých, ktorí vedome
a dlhodobo zasahujú do majetkovej sféry autorov a iných nositeľov práv. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal na Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 2186/14 bod 32. Žalobca zvýraznil, že si riadne plní

povinnosti vyplývajúce mu z autorského zákona, vedie register autorov a nositeľov práv, ako aj
zoznamy predmetov ochrany, tak ako si vedú databázy aj iné organizácie kolektívnej správy v SR a
v zahraničí. Pokiaľ má žalovaný podozrenie, že žalobca porušuje tieto povinnosti, má možnosť podať
v tejto súvislosti podanie na Ministerstvo kultúry SR, ktoré zabezpečuje výkon dohľadu nad činnosťou
žalobcu. Taktiež žalobca uviedol, že pre vyváženie postavenia používateľa a pre ochranu používateľa,

ktorý nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy a napriek tomu chce legálne
používať predmety ochrany spravované danou organizáciou, má takýto používateľ zákonnú možnosť
podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy. Zákonodarca teda dáva zdanlivo monopolnému a
dominantnému postaveniu organizácie kolektívnej správy korektív. Žalobca poukázal na to, že žalovaný
uviedol, že uzatvoril licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM, je však technicky nemožné, aby pri
televíznom vysielaní používal iba diela autorov hudobných diel a výkonných umelcov a nepoužíval

diela nositeľov práv zastúpených žalobcom, keďže je notorietou, že súčasťou každého televízneho
vysielania sú diela režisérov, scenáristov atď.... Uviedli, že žalovaný je používateľ, ktorý bol povinný
pred začatím poskytovania ďalšieho verejného prenosu získať súhlas príslušnej organizácie kolektívnej
správy za nositeľov práv, ktorých diela s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budú súčasťou
televízneho vysielania, túto svoju povinnosť voči žalobcovi však nesplnil. Žalobca tiež osobitne poukázal

na skutočnosť, že žalovaný nerozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými
právami a nerozlišuje medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Žalobca tak poukázal na
vzťah autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Ako z ich pomenovania vyplýva, tieto
práva sú svojou samotnou podstatou odvolené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela
autorov) a preto nemajú a nikdy nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ čo autori

musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv.
primeranú odmenu, bez toho aby udeľovali licenciu. Ani prípadný vyšší počet použitých umeleckých
výkonov alebo vyšší počet zastupovaných výkonných umelcov inou organizáciou kolektívnej správy
ako je žalobca, preto nemôže v konečnom dôsledku priznať výkonným umelcom lepšie postavenie
ako autorom, ktorých tvorivý vklad predchádza akémukoľvek umeleckému výkonu, je jeho základom a

podmienkou jeho vzniku. Licenčná odmena sa tak týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom,
nakoľko títo zastupujú autorov. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM.

7. Dňa 14.3.2017 prostredníctvom emailu boli tunajšiemu súdu doručené návrhy na prerušenie konania
zo dňa 14.3.2017 v zmysle § 162 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) C.s.p., keď konkrétne žalovaný

navrhol prerušiť predmetné súdne konanie jednak z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany
žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, ktoré posúdenie patrí
výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci, a to Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (§
162 ods. 1 písm. a) C.s.p.); taktiež navrhol konanie prerušiť z dôvodu nutnosti posúdenia súladu znenia
ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č.618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich

s autorským právom účinnému ku dňu 31.12.2015 s Ústavou Slovenskej republiky (§ 162 ods. 1
písm. b) C.s.p.) a zároveň žalovaný navrhol prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p.,
pričom naformuloval otázku, s ktorou sa má tunajší súd obrátiť na Súdny dvor Európskej únie ako s
prejudiciálnou otázkou, keďže je potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1 autorského zákona
eurokonformne.

Návrhy na prerušenie konania boli následne doručené súdu aj poštou dňa 24.3.2017.

8. Dňa 8.6.2017 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalobcu k návrhom žalovaného na prerušenie
konania zo dňa 6.6.2017, v ktorom okrem iného uviedol, že s týmito návrhmi nesúhlasí, pričom mal za
to, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona nie je v rozpore s Ústavou SR. Tiež uviedol,

že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede
na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu,
pričom pre rozhodnutie súdu vo veci samej bude relevantné dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej
odmeny. K podaniu ZHR SR na Protimonopolný úrad SR zo dňa 19.12.2016 uviedli, že je to v poradí
tretie oznámenie týkajúce sa toho istého skutkového a právneho stavu, s tým, že ani na základe tohto

oznámenia nebolo zo strany Protimonopolného úradu SR začaté konanie voči žalobcovi o zneužívanie
dominantného postavenia na trhu.9. Súd v tejto veci nariadil pojednávanie na deň 15.3.2017, pričom toto pojednávanie musel odročiť
na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, ktoré podal žalovaný tesne pred
pojednávaním.Následnesúdnariadilvtejtovecipojednávanienadeň15.11.2017,naktorésanedostavil

žalobca, dostavil sa právny zástupca žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie
vykázané riadne a včas. Taktiež sa nedostavil žalovaný, dostavil sa právny zástupca žalovaného, ktorý
mal tiež doručenie predvolania na pojednávanie vykázané riadne a včas. Súd postupoval podľa § 180
C.s.p., vec na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a žalovaného.

10. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré doložili do spisu v priebehu
konania strany sporu a to: oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv z č.l.4, sadzobník autorských
odmien z č.l.5-7, emailovú komunikáciu z č.l.30, list Ministerstva kultúry z č.l.31-32, list ZHR z č.l.33,
výzvu právneho zástupcu žalobcu z č.l.34-35, dohodu uzavretú v zmysle § 51 OZ bez podpisov
z č.l.36-37, kolektívnu licenčnú zmluvu výňatok z č.l.38-39, zoznam autorov z č.l.52-59, zoznam
partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním z č.l.60, list ZHR z č.l.61,

náhľad z webstránky www.floradudince.sk z č.l.68-74, zoznam z č.l.75-78,
list právneho zástupcu žalobcu z č.l.79, list právneho zástupcu žalovaného z č.l.125-126, list žalobcu
z č.l.127-128, podnet na Protimonopolný úrad SR z č.l.129-131, odpoveď na podnet z č.l.132-133,
list Protimonopolného úradu SR z č.l.134-135, oprávnenie pre organizáciu kolektívnej správy SAPA
z č.l.136, informáciu pre členov zväzu z č.l.147, list SOZA z č.l.150, list žalobcu z č.l.151, výňatok

z internetovej stránky www.floradudince.sk webarchív z č.l.175-176, CD
nosiče z prílohovej obálky na č.l.177, oznámenie na Protimonopolný úrad SR z č.l.188-195, čiastočný
výpis zo štatistiky z č.l.210-211, výňatok z webstránky z TV JOJ z č.l.212, výňatok zo zoznamu
partnerských organizácií z č.l.213, výňatok zo zoznamu autorov z č.l.214, vyjadrenie Ministerstva kultúry
SR z č.l.219-220, odpoveď Protimonopolného úradu SR na výzvu súdu z č.l.238, podací hárok zo dňa

9.10.2015, výňatok z webstránky dabingforum.sk, oboznámil sa s prednesom právnych zástupcov strán
sporu, pričom zistil tento skutkový stav.
Z oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č.k.: MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010 súd zistil,
že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky podľa zákona č.618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) pod č.2/2004 pre organizáciu kolektívnej správy LITA,

autorská spoločnosť, IČO: 420166 vydal toto oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam
úžitkového umenia, ktoré je tam špecifikované pod bodom I. ako povinná kolektívna správa práv podľa
§ 78 ods. 3 autorského zákona v tam špecifikovaných odboroch a II. dobrovoľná kolektívna správa práv

podľa autorského zákona v tam špecifikovaných odboroch, okrem iného aj verejný prenos literárneho,
dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela
výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek
technickými prostriedkami.
Zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických,

choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu účinného od 1.januára 2015 súd okrem iného zistil,
že v časti II. Sadzby licenčných odmien, časť B. Sadzby licenčných odmien za použitie diel verejným
prenosom je uvedená základná sadzba pre ubytovacie zariadenia: izby, hotel **, zvukovoobrazové
zariadenie 22,- €, s tým, že sadzby sú stanovené za jedno technické zariadenie a rok.
Z listu Ministerstva kultúry SR zo dňa 20.5.2015 Stanovisko k problematike sadzobníkov odmien a

primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy
súd zistil, že tento adresovali Zväzu hotelov a reštaurácií SR resp. jej prezidentovi, v ktorom okrem iného
zaujali stanovisko, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden
zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstva, ich určovanie je výlučne v kompetencii
OKS. Pri kreovaní sadzobníkov týchto odmien je OKS povinná vychádzať zo súkromnoprávnych

príkazov zastupovaných nositeľov práv. Jedinú zákonnú podmienku uplatniteľnú pri stanovení výšky taríf
upravuje § 45 ods. 1 autorského zákona. Pokiaľ ide o informácie týkajúce sa zastupovaných nositeľov
práv, v zmysle § 81 ods. 1 písm. g) autorského zákona je OKS povinná oznámiť tomu, kto o to písomne
požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie.
Väčšina OKS má navyše zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje uverejnený na svojom webovom

sídle. Používateľ teda má na účely uzavretia licenčnej zmluvy možnosť zistiť, ktorých nositeľov práv
OKS zastupuje, či už priamo alebo na základe recipročných zmlúv so zahraničnými OKS. Taktiež uviedli,
že napriek tomu, že dve OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany, nedochádza k duplicite v
platbách, keďže rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovanýchnositeľov práv. V praxi teda nemôže dôjsť k takému prípadu, že by používateľ platiť „dvakrát za to
isté“. Na záver uviedli, že vzťah medzi OKS ako zástupcu nositeľa práv a používateľom je vzťahom
súkromnoprávnym a nie je v kompetencii ministerstva zasahovať do súkromnoprávnych licenčných

vzťahov zúčastnených subjektov. V prípade, ak nedôjde k dohode zmluvných strán na obsahu licenčnej
zmluvy v zmysle § 82 autorského zákona, sú zmluvné strany oprávnené obrátiť sa na príslušný súd so
žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy.
Z listu Výzva k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 7.10.2015 súd zistil, že právny zástupca
žalobcu vyzval žalovaného, aby v lehote 10 kalendárnych dní od obdržania tejto výzvy uhradil

bezdôvodné obohatenie, ktoré k 30.septembru 2015 je povinný vydať žalobcovi vo výške 2.172,04
€ s poukazom na tam uvedené skutočnosti, pričom v opačnom prípade podajú žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona.
Z poštového podacieho hárka, kde ako odosielateľ je uvedená JUDr. Dagmar Kubovičová súd zistil, že
dňa 9.10.2015 bola zasielaná zásielka žalovanému.
Zo zoznamu autorov v SR zastupovaných žalobcom súd zistil, že sú tu uvedení autori hudobno-

dramatických diel, literárnych diel, audio-vizuálnych diel a autori výtvarných diel.
Zo zoznamu partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním zastupovaných
žalobcom súd zistil, že je tu uvedená príslušná krajina, ako i to, o ktorú oblasť sa jedná (literárne,
divadelné, audiovizuálne diela, oblasť reprografie resp. výtvarného umenia a fotografie) a označenie tej
ktorej organizácie kolektívnej správy.

Z webstránky www.floradudince.sk zo dňa 9.5.2016 súd okrem iného
zistil, že kapacita hotela je 130 lôžok, všetky izby majú TV-SAT a tiež, že poskytujú ubytovanie v 12
jednolôžkových izbách, v 44 dvojlôžkových izbách, v 3 dvojlôžkových apartmánoch a v 2 štvorlôžkových
apartmánoch.
Zo zoznamu subjektov, s ktorými má mať žalobca uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu súd zistil, že je

tam uvedené pri jednotlivých subjektoch ich obchodné meno, sídlo a IČO, pričom je uvedených 218
subjektov.
Z listu Návrh na uzatvorenie dohody o urovnaní zo dňa 27.5.2016 súd zistil, že ho adresoval právny
zástupca žalobcu žalovanému, v ktorom im bolo oznámené, že žalobca bol nútený podať voči ním
žalobu, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) autorského

zákona, s tým, že touto cestou im predložili návrh dohody o urovnaní, ktorú mali možnosť uzavrieť do
20 kalendárnych dní od obdržania a v zmysle ktorej si mal žalobca uplatniť bezdôvodné obohatenie vo
výške ročnej licenčnej odmeny a úhradu nákladov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci.
Z listu Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa 14.7.2015 súd zistil, že bol adresovaný
Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, s tým, že sa na tento orgán, ako ústredný orgán štátnej

správy, do ktorého kompetencie patrí oblasť kolektívnej správy práv sa obrátili s návrhom na zváženie
legislatívnej úpravy, ktorá by mohla limitovať kolektívnych správcov práv pri nastavovaní svojej cenovej
politiky, pričom by takéto opatrenie mohlo predchádzať žalobám podávaných v zmysle § 82 ods. 1
autorského zákona s poukazom na to, že úrad získal informácie, podľa ktorých je výška licenčných
odmien, ktoré vyberá spoločnosť LITA pre používateľov, ktorými sú ubytovacie a stravovacie zariadenia,

jedna z najvyšších v Európe spomedzi tam uvedených krajín.
Z informácie pre členov Zväzu hotelov a reštaurácií SR k povinnostiam vyplývajúcim z autorského
zákona vo vzťahu k LITA - autorská spoločnosť súd okrem iného zistil, že je tam uvedené, že
predstavenstvo ZHR SR vzhľadom na vývoj rokovaní s LITA požiadalo JUDr. Siránka, právneho poradcu
zväzu o prípravu žaloby na LITA - autorská spoločnosť, ktorej predmetom má byť určenie obsahu

kolektívnej licenčnej zmluvy alebo určenie obsahu dohody o primeranej odmene. Tiež je tam uvedené,
že zdôrazňujú, že realizáciou týchto opatrení však nezaniká povinnosť pre používateľov, teda členov
zväzu vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona, aby mohli používať diela, ktorých autorov
zastrešuje LITA resp. ktorí nevylúčili kolektívnu správu. Preto zvážili všetky možnosti, ktoré zákon
ponúka a odporučili vysporiadať si povinnosti tak, že zväz zašle členom faktúru na sumu zodpovedajúcu

primeranej odmene autorom (táto suma bude vypočítaná tak, že budú použité údaje z príloh jednotlivých
členov k príkaznej zmluve a odmeny podľa sadzobníka LITA, pričom zníži túto sumu o 50 %, s tým,
že toto zníženie vychádza z posledného návrhu LITA, v ktorom navrhovala zľavu pre členov vo výške
40 % z platného sadzobníka), hoci zväz považuje aj túto zľavu za nedostatočnú a výšku poplatkov za
neprimeranú vzhľadom na porovnanie výšky autorských poplatkov, ktoré platia ubytovacie a spravovacie

zariadenia v iných európskych krajinách.
Z oznámenia zo dňa 16.12.2016 súd zistil, že Zväz hotelov a reštaurácií SR, IČO: 00623491
ako oznamovateľ podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže č.136/2001 podal na
Protimonopolný úrad SR toto oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantnéhopostavenia podnikateľa - LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00420166 jeho činnosťou v hospodárskej
súťaži.
Z vyjadrenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016 súd zistil, že týmto na základe žiadosti Mgr. Ivana

Petkova, advokáta zaujali stanovisko ohľadne výkladu § 84 zákona č.618/2003 Z.z. s upozornením,
že oni nie sú oprávnení podávať právne záväzný výklad všeobecne záväzných právnych predpisov,
s tým, že legálny výklad individuálnej právnej veci môže poskytnúť výlučne príslušný súd. V závere
konštatovali, že § 84 autorského zákona sa vzťahoval výlučne na plnenie povinností vyplývajúcich z
tzv. remuneračných práv, teda výhradného práva na primeranú odmenu, ktoré možno uplatniť ex lege

bez potreby vzniku osobitného (individuálneho) záväzkového vzťahu a plnenie podľa § 84 bolo vždy
možné realizovať výlučne vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých príslušná organizácia kolektívnej správy
zastupovala.
Z listu Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.8.2017 súd zistil, že ním reagovali
na výzvu tunajšieho súdu o poskytnutie informácií v súvislosti s podaním oznámenia Zväzu hotelov
a reštaurácií SR vo veci možného zneužívania dominantného postavenia spoločnosťou LITA,

autorská spoločnosť. Potvrdili, že predmetné oznámenie bolo zaregistrované u nich ako podnet pod
tam uvedeným číslom, pričom podnet nemal za následok otvorenie správneho konania. Každému
správnemu konaniu predchádza prešetrovanie podľa § 22 zákona č.136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže. Úrad v tejto fáze vyhodnocuje, či začne prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod
na začatie konania vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa zákona. V zmysle §

30 citovaného zákona vydá úrad rozhodnutie do 6 mesiacov odo dňa začatia konania, pričom predseda
úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť,
a to aj opakovane, spolu najviac o 24 mesiacov. Úrad v tomto štádiu nevie predpokladať, či sa dané
konanie začne a ak áno kedy bude v danej veci meritórne rozhodnuté, pričom z praxe úradu uviedli, že
konanie vo veci zneužívania dominantného postavenia až do právoplatného rozhodnutia trvá niekoľko

rokov, čo rovnako platí aj o prípadnom následnom súdnom prieskume právoplatného rozhodnutia.
Z prednesu právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní súd okrem iného zistil, že sa v celom rozsahu
pridržala podanej žaloby a ich ďalších písomných vyjadrení a nad rámec toho k veci uviedla, že pokiaľ
ide o ustanovenie § 84 autorského zákona, tento si žalobca vysvetľoval rovnako ako ostatné organizácie
kolektívnej správy v tom zmysle, že žalobca uzatvára licenčné zmluvy za tých nositeľov práv, ktorých

zastupoval na zmluvnom základe, ale pri priraďovaní odmien vychádzal s poukazom na povinný výkon
kolektívnej správy pri káblovej retransmisii a odmeny boli priraďované aj ostatným nositeľom práv,
s ktorými nemal uzavreté zmluvy, s tým, že táto nejednoznačnosť § 84 autorského zákona už bola
odstránená prijatím nového autorského zákona. Tiež uviedla, že sú na súdoch Slovenskej republiky
vedené obdobné spory, s tým, že doposiaľ v 27 prípadoch už bolo žalobcovi vyhovené v celom rozsahu.

Taktiež v niektorých týchto konaniach podal žalovaný návrhy na prerušenie konania a v 13 z nich boli
tieto návrhy už zamietnuté. Ohľadne návrhov na doplnenie dokazovania, ktoré protistrana predložila na
pojednávanípoukázalinaustanovenie§153C.s.p.,stým,žeobdobnénávrhynadoplneniedokazovania
podával právny zástupca žalovaného v iných konaniach v priebehu celého roku 2017 a teda aj v tomto
konaní mohol takéto dôkazy navrhnúť skôr.

Zprednesuprávnehozástupcužalovanéhonapojednávanísúdokreminéhozistil,žesavcelomrozsahu
pridržali ich doterajších písomných vyjadrení a nad rámec toho k veci uviedol, ohľadne interpretácie §
84 ods. 1 autorského zákona v znení účinnom k 31.12.2015, že tento je možné interpretovať len tak,
že používateľ nie je subjektom, ktorý má dôkazné bremeno vo všetkom, ale len v tom, že už predtým
zastupovanýnositeľprávtietojednostrannýmúkonomvylúčil,čižebolbytoprípadkebyžalobcapredložil

relevantné doklady ohľadne okruhu nositeľov práv resp. predmetov ochrany a potom by žalovaný mohol
vzniesť relevantnú obranu v tom zmysle, že táto správa bola v určitých okruhoch vylúčená. Dôkaz
predloženýžalobcomohľadne218licenčnýchzmlúv,ktoréuzavrelspoužívateľmi,označilzairelevantný,
pretože podľa nich minimálne v časti dohodnutej odmeny sú tieto zmluvy neplatné a preto nie je možné
od nich odvodzovať obvyklosť odmeny, ktorá navyše musí byť tiež primeraná, pretože inak nemôže

požívať právnu ochranu. Spochybnil, či niektorí autori, ktorých má zastupovať žalobca sú skutočne
nositeľmi práv k niektorým predmetom ochrany, ako príklad uviedol napr. pani Brezovskú ohľadne
prekladu a dialógov k filmu Walker Texas Ranger, čo malo byť vyrobené pre televíziu Markíza, Štúdio
Lenox, čiže by sa malo jednať o zamestnanecké dielo a nositeľom práv je buď príslušná televízia resp.
producentská spoločnosť, ktorá si ich dala vytvoriť. K poznámke protistrany ohľadne ostatných súdnych

konaní, ktoré boli už ukončené, poukázal na fakt, že sa jedná o neprávoplatne rozhodnuté spory. Pokiaľ
protistrana namietala predloženie dôkazov v súvislosti s § 153 C.s.p., uviedol, že z logiky veci vyplýva, že
pokiaľ žalobca netvrdil a nepreukazoval, tak oni sa nemohli brániť a vyvracať. Keďže naopak bol žalobca
nečinný, oni boli v postavení, že nahrádzali procesnú aktivitu žalobcu a sami produkovali dôkazy, ktorémal predložiť žalobca resp. uvádzali skutočnosti, ktoré mal povinnosť uviesť žalobca. Na záver uviedol,
že pokiaľ by súd v tomto štádiu konania rozhodol, bude rozhodnutie predčasné a v rozpore s právom na
spravodlivý proces bez vykonania dokazovania v nimi navrhnutom smere.

11. Podľa § 190 ods. 1 zákona č.185/2015 Z.z. autorský zákon, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú
ajprávnevzťahy,ktorévzniklipred1.januárom2016,pričomvzniktýchtovzťahovvrátanenárokovznich
vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú
podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak.

Podľa § 18 ods. 2 písm. h) zákona č.618/2003 Z.z. autorský zákon (ďalej len „autorský zákon“), autor
má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela.
Podľa § 45 ods. 1 autorského zákona, dohodnutá odmena alebo spôsob jej určenia musí zodpovedať
spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela.
Podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo
ktoréhoprávuhrozíneoprávnenýzásah,môžesadomáhaťnajmävydaniabezdôvodnéhoobohateniavo

výškedvojnásobkuodmeny,ktorájeobvyklázazískanielicenciepriobdobnýchzmluvnýchpodmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
Podľa § 57 ods. 1 autorského zákona, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj
nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený
výkon majetkových práv autora.

Podľa § 79 ods. 1 autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.
Podľa § 78 ods. 1 autorského zákona, účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej
len „kolektívna správa“) je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora
a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového

záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.
Podľa § 78 ods. 4 písm. b) autorského zákona, kolektívna správa sa vykonáva najmä v týchto odboroch:
verejný prenos predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami.
Podľa § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene

v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu
kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku
sám domáha alebo ak je to nehospodárne.
Podľa § 81 ods. 1 písm. j) autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitouodbornoustarostlivosťouavrozsahuudelenéhooprávneniavyberaťvsúladestýmtozákonom

a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné
príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím
poriadkom.
Podľa § 81 ods. 1 písm. k) autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne,
s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia viesť evidenciu vybraných

odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného bezdôvodného obohatenia a
umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej odmeny, primeranej odmeny,
náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.
Podľa § 81 ods. 3 veta prvá autorského zákona, organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv
vo svojom mene a na jeho účet.

Podľa § 82 ods. 1 autorského zákona, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom
na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou
používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov
ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len „spravované predmety ochrany“),
môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo

používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo právnická osoba
združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za
použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh
spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný
predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h).

Podľa § 84 ods. 1 autorského zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochranyprostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,

musí obohatenie vydať.
Podľa§451ods.2OZ,bezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískanýplnenímbezprávneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť.
Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že
sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania.

Podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.
Podľa § 162 ods. 3 C.s.p., o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím

vo veci samej.
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa §
517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

12. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd k názoru,

že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej
bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky č.2/2004 zo dňa 11.5.2010 pod č.MK-663/2010-70/6165, keď oprávnenie bolo žalobcovi
udelené konkrétne na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv

k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Zároveň
súd považoval za preukázané, že žalobca zastupuje autorov resp. iných nositeľov práv, čo preukázal
predložením ich zoznamu, ako i zoznamu partnerských organizácií kolektívnych správ v zahraničí a
žalovaný nepreukázal, že by niekoho z nich žalobca v skutočnosti nezastupoval. Na základe týchto

skutočností súd mal za to, že v konaní bola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu na podanej žalobe
spolu s odkazom na vyššie citované ustanovenie § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona.
Zároveň súd považoval za preukázané, že žalovaný je prevádzkovateľom predmetného ubytovacieho
zariadenia Hotel FLÓRA v Dudinciach, s tým, že sa má jednať o ubytovacie zariadenie v kategórii ** a s
odkazom na počet ubytovacích jednotiek v tomto ubytovacom zariadení, keď tieto skutočnosti nijakým

spôsobom nenamietal a nepoprel ani samotný žalovaný, ustálil súd počet TV prijímačov so satelitným
príjmom v počte 66. Pokiaľ obrana žalovaného spočívala v tom, že síce nespochybnil, že tieto TV
prijímačesúvjehoubytovacomzariadeníumiestnenévdanompočtekusov,avšaknamietal,žezostrany
žalobcu nebolo preukázané, že tieto boli spôsobilé sprostredkovať signál prostredníctvom ktorého sa šíri
vysielanie resp. že žalovaný signál aj v skutočnosti reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom

televíznych prijímačov svojim zákazníkom televízne vysielanie resp. že by tým dochádzalo k ďalšiemu
verejnému prenosu, súd k tomu uvádza, že sa s touto námietkou žalovaného vysporiadal tým spôsobom,
že pokiaľ žalovaný vybavil izby pre hostí TV prijímačmi so satelitným príjmom, tak ako to je uvedené na
jeho webstránke, je nesporné, že tieto mali slúžiť na účel zodpovedajúci ich určeniu, čiže na sledovanie
televíznych programov ubytovanými hosťami, pričom podľa názoru súdu, tým, že bol umožnený príjem

zvukovo-obrazových diel autorov v hotelových izbách, dochádzalo tým k ďalšiemu verejnému prenosu.
Navyše podľa názoru súdu žalovaný uznal existenciu verejného prenosu v hotelovom zariadení aj
tým, že nepoprel, že by pre rok 2015 mal uzavreté licenčné zmluvy na použitie predmetov ochrany
verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení s inými organizáciami kolektívnej správyt.j. s organizáciou SLOVGRAM a SOZA, čím získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových
záznamov, výrobcov zvukovo-obrazových záznamov na používanie diel a na používanie ich výkonov
formou ďalšieho verejného prenosu, ako aj súhlas autorov hudobných diel na používanie ich diel formou

ďalšieho verejného prenosu.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný v rozhodnom období, ktoré bolo predmetom tohto
súdneho sporu nemal uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, čiže žalovaný nezískal súhlas
autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam

úžitkového umenia a napriek tomu nakladal s dielami týchto autorov a iných nositeľov práv zastúpených
žalobcom formou verejného prenosu diel, keďže súd vychádza z toho, že nie je možné, aby v rámci
televízneho vysielania neboli súčasťou verejného prenosu aj diela autorov resp. iných nositeľov práv,
ktorých zastupuje žalobca, čím sa žalovaný dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keď
zasahoval do práv autorov resp. nositeľov práv bez ich súhlasu resp. súhlasu žalobcu ako ich zástupcu.
Súd sa nestotožnil s obranou žalovaného, že žalobca bol v konaní povinný preukázať uzavretie všetkých

zmlúv so všetkými autormi a nositeľmi práv resp. so všetkými zahraničnými partnerskými organizáciami,
ako i všetky zmluvy, ktoré tieto zahraničné organizácie majú uzavreté so svojimi klientami a zároveň
špecifikovať všetky predmety ochrany, ktoré spravujú, keď podľa názoru súdu by tým bol popretý zmysel
celej kolektívnej správy. Súd teda trvá na tom, že žalovaný ako používateľ bol povinný pred začatím
poskytovania ďalšieho verejného prenosu získať vopred súhlas príslušnej organizácie kolektívnej

správy, v tomto prípade žalobcu za nositeľov práv, ktorých diela s pravdepodobnosťou hraničiacou s
istotoubudúsúčasťoutelevíznehovysielania.Uzavretímtakejtohromadnejlicenčnejzmluvybyžalovaný
získal právo užívať predmety ochrany, pričom je nepodstatné v akom rozsahu nakoniec budú tieto
skutočnosti použité, keď to závisí len od štruktúry programového vysielania jednotlivých televíznych
staníc. Vzhľadom k tomu súd pre účely tohto súdneho konania, ktorého predmetom bol nárok na úhradu

bezdôvodného obohatenia v žalobcom uplatnenej výške, považoval za irelevantné a ani nevykonal
dokazovanie navrhnuté žalovaným ohľadne toho, či vo vzťahu k všetkým predmetom ochrany, ktoré
boli uvádzané v rámci štatistiky vysielania sú nositeľmi práv resp. ich autormi, osoby ktorých zastupuje
žalobca, keďže aj keby táto skutočnosť v niektorých prípadoch bola preukázaná, nemalo by to vplyv na
celkový výsledok konania.

Rovnako súd zastáva jednoznačný názor, že požiadavka na preukázanie počtu zastupovaných autorov
a nositeľov práv, rozsahu predmetov ochrany a ich podrobné preukázanie resp. zdokladovanie by mohlo
byť predmetom dokazovania v konaní o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Totiž v zmysle
vyššie citovaného ustanovenia § 82 ods. 1 autorského zákona, za situácie, že žalovaný považoval
v priebehu rokovaní so žalobcom nimi požadovanú odmenu za používanie predmetov ochrany za

neprimeranú a napriek tomu chcel realizovať ďalší verejný prenos vo svojom ubytovacom zariadení,
tak mohol a mal podať predmetnú žalobu a vtedy by súd určil obsah takejto zmluvy vrátane výšky
odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, k čomu však nedošlo, napriek tomu, že z dôkazov
vykonaných v konaní vyplýva, že takýto zámer minimálne zo strany Zväzu hotelov a reštaurácií SR
existoval.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval súd základ nároku žalobcu za preukázaný a ďalej
sa zaoberal výškou tohto nároku, ktorú žalovaný tiež spochybňoval.
V zmysle citovaného ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, žalobca sa mohol domáhať
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny. V konaní
si žalobca uplatnil svoj nárok voči žalovanému za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 vo výške

2.904,- €, keď pri určení tejto sumy vychádzal zo svojho sadzobníka licenčných odmien a počtu
zvukovo-obrazových zariadení odvodených od počtu ubytovacích kapacít v zariadení žalovaného. Sumu
stanovenú v predmetnom sadzobníku žalobca považoval za obvyklú odmenu za získanie licencie
pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu zo strany žalovaného. Súd
vychádzal z toho, že výška obvyklej odmeny bola preukázaná tým, že žalobca uzatvára hromadné

licenčné zmluvy s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, ktoré mali byť v roku 2015 uzatvorené s 218
subjektami za cenu v zmysle sadzobníka, keď tieto skutočnosti žalovaný ani nepopieral, len trval na
tom, že tieto zmluvy sú minimálne v časti k dojednanej odmeny neplatné. Súd teda ustálil, že nakoľko
218 subjektov uzavrelo hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dojednaná podľa
sadzobníka žalobcu, došlo tým k zmluvnému konsenzu ohľadne ceny za používanie diel autorov a

iných nositeľov práv, a teda aj k trhom vytvorenej obvyklej odmene. Žalovaný totiž nijakým spôsobom
nepreukázal, že by výška obvyklej odmeny bola iná. Tvrdil, že s inými organizáciami kolektívnej správy
sú uzatvárané zmluvy, kde sú odmeny niekoľkonásobne nižšie resp. poukazoval na predmetnú analýzu
KPMG, na ktorú odkazoval vo svojom podnete adresovanému Protimonopolnému úradu Slovenskejrepubliky aj ZHR SR, avšak žiadny z týchto dokladov ako dôkaz v konaní nepredložil, resp. ani nenavrhol
takéto dôkazy vykonať spolu s uvedením, z akého dôvodu tento dôkaz bez vlastnej viny nemôže
predložiť sám a ani žalovaný neuviedol, aká má byť podľa neho výška obvyklej odmeny, čiže v tomto

zmysle podľa názoru súdu žalovaný neuniesol tak bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu.
Súd teda prisúdil žalobcovi ním uplatnenú žalovanú sumu vo výške 2.904,- € z titulu bezdôvodného
obohatenia, keď sa stotožnil so spôsobom výpočtu výšky tohto nároku zo strany žalobcu.
Zároveň súd priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške odo dňa 27.5.2016, tak
ako to bolo uplatnené žalobcom, keď podľa názoru súdu žalovaný sa už skôr dostal do omeškania s

úhradou žalovanej sumy, keď súd mal v konaní preukázané, že ho žalobca už v októbri 2015 vyzval
na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde aj uviedol spôsob výpočtu výšky tohto bezdôvodného
obohatenia vo vzťahu k žalovanému, v dôsledku čoho podľa názoru súdu je žalovaný v omeškaní už
od 1.1.2016, kedy mal vedomosť o vzniku a výške bezdôvodného obohatenia, avšak súd nemohol s
poukazom na ustanovenia § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku prekročiť žalobný návrh žalobcu
a prisúdiť mu viac než čoho sa domáhal, pričom pokiaľ ide o výšku úroku súd tento priznal vo výške 5

% ročne, tak ako bol uplatnený žalobcom, nakoľko základná úroková sadzba ECB bola od 16.3.2016
vo výške 0 %.
Pokiaľ ide o stranami sporu navrhnuté dôkazy, ktoré súd v konaní nevykonal, súd nevykonal žalovaným
navrhovaný dôkaz vyžiadanie si knihy hostí, keďže tak ako bolo uvedené vyššie, súd nezistil z
akého dôvodu by žalovaný sám nebol schopný takýto dôkaz bez ďalšieho predložiť. Tiež súd

nevykonal navrhnutý dôkaz vyžiadaním si od žalovaného zmluvy uzatvorené s organizáciami SOZA a
SLOVGRAM, keď skutočnosť o počte používaných televíznych prijímačov žalovaným považoval súd za
preukázanú iným spôsobom a tieto skutočnosti navyše žalovaný nepopieral. Taktiež súd zamietol návrhy
na doplnenie dokazovania výsluchom konateľa žalobcu resp. výsluchom povereného zamestnanca
žalobcu, ktorý má uzatvárať zmluvy s autormi resp. nositeľmi práv podľa autorského zákona, ktorými

malo byť preukazované koho žalobca zastupuje resp. na aké predmety ochrany sa toto zastupovanie
vzťahuje a tiež zamietol návrhy na doplnenie dokazovania vyžiadaním si licenčných zmlúv resp.
zmlúv o vytvorení diela na tam jednotlivé špecifikované audiovizuálne diela, ktoré žalovaný navrhol
na pojednávaní, keď podľa názoru súdu aj vykonanie týchto dôkazov by nebolo spôsobilé ovplyvniť
akýmkoľvek spôsobom rozhodnutie súdu vo veci samej s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

13. Žalovaný návrhom na prerušenie konania navrhol toto prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. a)
C.s.p. z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu neprišlo k porušeniu zákazu zneužitia
dominantného postavenia na trhu, ktorého posúdenie patrí výlučne do právomoci iného orgánu verejnej
moci, a to Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Predmetný návrh súd zamietol, nakoľko mal za

to, že rozhodnutie v súdenej veci nebolo závislé od tejto otázky. Súd zistil, že Zväz hotelov a reštaurácií
SRopakovanepodaloznámenievovecipodozrenianamožnézneužívaniedominantnéhopostaveniazo
strany žalobcu, jeho činnosťou v hospodárskej súťaži, naposledy v decembri 2016, s tým, že z vyjadrenia
Protimonopolného úradu SR vyplynulo, že predmetný podnet nemal za následok začatie správneho
konania v tejto veci, s tým, že úrad je vo fáze, kedy ešte len vyhodnocuje či začne prešetrovanie na

účel zistenia, či je dôvod na začatie konania a teda úrad ani nevedel, či takéto konanie začne a ak áno,
kedy by bolo v danej veci meritórne rozhodnuté. S poukazom na predmet sporu však súd má za to, že
ani takéto prípadné rozhodnutie Protimonopolného úradu SR by nemalo priamy vplyv na rozhodnutie
súdu v súdenej veci, keď súd rozhoduje o výške bezdôvodného obohatenia za neoprávnený zásah do
práv autorov resp. iných nositeľov práv k príslušným predmetom ochrany. Súd zároveň zastáva názor,

že je nutné vziať do úvahy základné právo žalobcu na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je právo na
prerokovanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, keďže zmysel súdneho konania a
princíp spravodlivého procesu môže byť naplnený len vtedy, ak je súdna ochrana účinná a zároveň
rýchla, ako konštantne zdôrazňuje vo svojej judikatúre Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd preto v
prejednávanej veci musel zvážiť aj hľadisko primeranosti (proporcionality), či by prípadné prerušenie

konania z dôvodu, ktoré uviedol žalovaný nebolo spôsobilé neprimerane zasiahnuť do základného práva
žalobcu na súdnu ochranu. Navyše podľa názoru súdu v prípade, že by sa skutočne preukázalo, že
by potencionálne rozhodnutie Protimonopolného úradu SR bolo spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo
vzťahu k žalovanému a že by mu z toho titulu vznikli nejaké nároky, má súd za to, že tu existujú v
rámci právneho poriadku Slovenskej republiky právne prostriedky, ktorými by mohol žalovaný dosiahnuť

zhojenie svojich nárokov voči žalobcovi.

14. Žalovaný navrhol prerušiť konanie aj podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. z dôvodu posúdenia znenia
ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona s Ústavou Slovenskej republiky, avšak nakoľkosúd nedospel k záveru o neústavnosti dotknutého zákonného ustanovenia, neboli splnené podmienky
na prerušenie konania z tohto dôvodu a preto aj tento návrh na prerušenie konania súd zamietol, keďže
je výlučne na posúdení súdu, či pri prejednaní veci dospeje k záveru o nesúlade právneho predpisu

s Ústavou SR, keď súd zastáva názor, že účelom takejto zákonnej úpravy bolo odradiť porušovateľov
autorských práv od ich nezákonnej činnosti s odkazom na špecifickosť autorských práv, možnosti ich
porušovania resp. možnosti následnej kontroly porušovania týchto práv.

15. Pokiaľ žalovaný navrhol prerušenie konania tiež podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., pričom

naformuloval otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EÚ ako s prejudiciálnou otázkou,
vzhľadom k tomu, že podľa neho bolo potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1 autorského
zákona eurokonformne, súd ani tento dôvod na prerušenie konania nepovažoval za preukázaný a
formulácia predmetnej otázky podľa názoru súdu nezodpovedala tomu, o čom a na základe čoho súd v
súdenej veci rozhodoval, a akákoľvek odpoveď na túto prípadnú otázku by nemala vplyv na rozhodnutie
súdu v predmetnej veci.

16. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O trovách konania rozhodol súd s poukazom na vyššie citované ustanovenia Civilného sporového
poriadku, keď priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže žalobca
bol úspešný ohľadne celého nároku uplatneného podanou žalobou. O konkrétnej výške náhrady trov
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 veta
prvá CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak zákon
na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom

konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom podľa § 366 CSP prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
1. sa týkajú procesných podmienok,
2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie,

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.