Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/166/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112217034
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2112217034.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Ing. O. D.,
nar. XX.XX.XXXX, G. XXXX/XX, J., proti žalovanému: Ing. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, M. XXXX/XX,
J., zastúpený advokátom: JUDr. Igor Ribár, Sv. Michala 11, Hlohovec, o zaplatenie 3.240 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9C 9/2012-316

zo dňa 27.06.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 9C 9/2012-325 zo
dňa 6. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. o d
m i e t a, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom vyhovujúcom
výroku I. a v závislých výrokoch o trovách konania strán a štátu III. - V. r u š í a vec mu v r a c i a v
zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 2.845 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.845 eur
od 14.10.2012 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu súd zamietol, výrokom III. vyslovil, že
žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76 %, výrokom IV. rozhodol, že
štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12 % a napokon výrokom V. rozhodol,

že štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 40 ods. 1, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, § 588 ods. 1,
§ 601, 610 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1 veta prvá ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka,
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania v súlade
s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Zo

zhodných skutkových tvrdení strán sporu bolo preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli kúpnu zmluvu
ústnou formou, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo Škoda Fabia Combi 6Y, červenej farby,
rok výroby 2002, VIN TMBJB16Y223463907, ev. č. TT 587 BL za kúpnu cenu splatnú formou splátok
minimálne vo výške 500 eur splatnú najneskôr do 31.05.2011 s tým, že k prevodu vlastníckeho práva k
autu zo žalovaného na žalobcu malo dôjsť po úhrade poslednej splátky. V deň uzavretia kúpnej zmluvy
žalovaný ako predávajúci odovzdal auto žalobcovia ako kupujúcemu a žalobca ho prevzal a užíval.

Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca nezaplatil žalovanému celú kúpnu cenu auta, žalobca ďalej
zaplatil žalovanému poistku na auto na povinní zmluvné poistenie v sume 170 eur, diaľničnú známku na
auto v sume 50 eur, žalobca kúpil zimné pneumatiky na auto. Zo zhodných tvrdení strán sporu bolo ďalej
preukázané, že žalovaný odobral žalobcovi auto v noci z 3.4.2011 a 4.4.2011 a v aute sa nachádzala
ochranná prilba žalobcu a baterka.
V konaní zostal sporným dátum uzavretia kúpnej zmluvy. Výpoveď svedka L. D., podľa ktorého kúpna

zmluva bola uzavretá niekedy v auguste, nepotvrdila tvrdenia ani žalobcu ani žalovaného a svedok Bc.
A. Z. sa k tejto skutočnosti nevyjadril.Z výpovede svedka Ing. D. D. bolo preukázané, že tento odaugusta 2010 chodieval so žalobcom na chatu na predmetnom osobnom motorovom vozidle, ktoré
podľa neho žalobca kúpil od žalovaného v lete 2010. Uvedené svedok potvrdil aj v čestnom vyhlásení
zo dňa 21.03.2013 na č.l. 47 a uvedenú skutočnosť potvrdili v čestnom vyhlásení na č.l. 63 aj K. E.

a A. I., ktorí dňa 30.07.2010 pomáhali žalobcovi roztláčať predmetné motorové vozilo, ktoré nemohlo
naštartovať. Z potvrdenia Mestskej polície Mesta Trnava zo dňa 04.02.2013 mal súd preukázané, že
žalobca zaplatil blokovú pokutu 10 eur za priestupok spáchaný dňa 23.08.2010 o 9:19 hod. v Trnave
predmetným osobným motorovým vozidlom. Uvedené dôkazy vo vzájomnej súvislosti bez pochyby
preukazujú, že kúpna zmluva bola uzavretá dňa 29.07.2010, kedy žalobca prevzal predmetné osobné

motorové vozidlo a toto od uvedeného dňa užíval.
V konaní bola ďalej spornou výška kúpnej ceny. Žalobca tvrdil, že kúpna cena predmetného vozidla
bola 3.000 eur, ktorú kúpnu cenu žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 05.11.2012 najprv potvrdil,
až neskôr v konaní začal tvrdiť, že dohodnutá kúpna cena bola 5.000 eur. Zmenu skutkového tvrdenia
žalovaného súd považoval za účelovú a výpovede svedkov Bc. A. Z., ktorý je synom žalovaného a ktorý
pre neho pracoval a svedka L. D., ktorý podľa vyjadrenia samotného žalovaného pri dojednávaní kúpnej

zmluvy prítomný nebol a ktorý rovnako pracoval pre žalovaného, za nedôveryhodné, preto dospel k
záveru, že kúpna cena bola dojednaná vo výške 3.000 eur.
Žalobca aj žalovaný v konaní zhodne potvrdili, že v kúpnej zmluve sa dohodli, že k prevodu vlastníckeho
práva k autu zo žalovaného na žalobcu dôjde po úhrade poslednej splátky. V konaní bolo nesporné,
že kúpna zmluva bola uzavretá ústne. Súd poukazuje na ustanovenie § 601 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého ak má vlastníctvo k predanej hnuteľnej veci prejsť na kupujúceho až po zaplatení ceny,
musí sa táto výhrada dohodnúť písomne. Vzhľadom na to, že kúpna zmluva bola uzavretá ústne a ústne
bola dohodnutá aj výhrada vlastníctva, je kúpna zmluva v tejto časti pre nedodržanie písomnej formy,
ktorú vyžaduje zákon, absolútne neplatná. Žalobca teda nadobudol vlastnícke právo k predmetu kúpy
okamihom jeho prevzatia bez ohľadu na to, že zmena vlastníka v evidencii vozidiel nebola vykonaná,

nakoľko táto má len evidenčný charakter.
Rovnako súd považoval za absolútne neplatnú kúpnu zmluvu aj v časti dojednania výhrady, že v prípade
nezaplateniacelejkúpnejcenyžalobcomježalovanýoprávnený vozidložalobcoviodobraťatozdôvodu
nedodržania písomnej formy, nakoľko podľa § 610 Občianskeho zákonníka iné vedľajšie dojednania
majúce povahu výhrad a podmienok pripúšťajúcich zánik právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou

môže účastníci dohodnúť len písomnou zmluvou.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca zaplatil žalovanému časť kúpnej ceny
(v splátkach) spolu vo výške 2.500 eur. Uvedené bolo preukázané z výdavkových pokladničných
dokladov na č.l. 7 a 8, z ktorých vyplýva, že žalobca zaplatil žalovanému v júli 2010 sumu 1.000 eur,
dňa 29.09.2010 sumu 500 eur, dňa 08.11.2010 sumu 500 eur, dňa 15.01.2011 sumu 500 eur.

Zaplateniekúpnejcenyvovýške2.500eurpotvrdilžalovanýnapojednávanídňa09.11.2012keďuviedol,
že žalobca zaplatil v septembri sumu 500 eur, v októbri nezaplatil žiadnu splátku, v novembri 2010
žalobca zaplatil sumu 500 eur, 1.000 eur bolo zaplatených ešte v septembri pri uzavretí zmluvy a v
januári bola zaplatená posledná splátka 500 eur. Žalovaný neskôr poprel, že podpis na výdavkovom
pokladničnom doklade z 8.11.2010 je jeho a že uvedenú splátku prijal. Súd preto pribral do konania

znalkyňu z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa) Mgr. Máriu Zelenkovú
za účelom určenia, či podpis príjemcu na listine - výdavkovom pokladničnom doklade č. 3 zo dňa
8.11.2010 vystavený žalobcom, je pravým podpisom žalovaného. Zo znaleckého posudku znalkyne
Mgr. Márie Zelenkovej č. 17/2014 vyplynulo, že sporný podpis je autentickým pisárskym prejavom,
bez akýchkoľvek znakov použitia niektorej metódy technického, mechanického falšovania podpisov.

Vo vzorke porovnávacích podpisov sa nevyskytovala žiadna ukážka podpisu žalovaného, ktorá by so
sporným podpisom vykazovala absolútne znaky. Zo záveru znaleckého posudku mal súd preukázané,
že žalovaný je s vysokou mierou pravdepodobnosti pisateľom sporného podpisu na výdavkovom
pokladničnom doklade č. 3 zo dňa 08.11.2010 vystavený žalovaným. Zo stanoviska znalkyne Mgr. Márie
Zelenkovej č. 22/2015 vyplynulo, že znalkyňa žiadne znaky, na základe ktorých by mohla sporný podpis

hodnotiť ako napodobnený, nezistila a na záveroch znaleckého posudku č. 17/2014 trvá. Po zhodnotení
znaleckého posudku znalkyne Mgr. Márie Zelenkovej č. 17/2014, stanoviska znalkyne č. 22/2015 ako
aj vyjadrenia žalovaného na pojednávaní dňa 09.11.2012 súd dospel k záveru, že žalovaný prevzal od
žalobcu dňa 08.11.2010 splátku vo výške 500 eur a uvedené potvrdil na výdavkovom pokladničnom
doklade svojím podpisom.

V konaní bolo ďalej nesporné, že žalovaný v noci zo dňa 03.04.2011 na 04.04.2011 odobral žalobcovi
predmetné osobné motorové vozidlo.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný zavineným protiprávnym úkonom -
odcudzením predmetného motorového vozila vo vlastníctve žalobcu spôsobil žalobcovi škodu vo výške2.845 eur, ktorá spočívala jednak v doposiaľ zaplatenej kúpnej cene predmetného motorového vozila
vo výške 2.500 eur, v zaplatenom poistnom za povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na vozilo na rok 2011 vo výške 170 eur, zaplatenie ktorého

žalobcom žalovaný potvrdil, v náhrade za diaľničnú známku vo výške 50 eur, ktorej zaplatenie žalobcom
žalovaný rovnako potvrdil a v kúpnej cene zimných pneumatík vo výške 125 eur, keď v konaní nebolo
sporné, že žalovaný na predmetnom aute prezul letné pneumatiky za zimné, pričom letné pneumatiky
vzhľadom na opotrebenie neboli viac použiteľné a zimné pneumatiky na aute potvrdil aj svedok Ing. D.
D.. Žalobca v konaní nepreukázal hodnotu prilby a baterky, ktoré sa v aute nachádzali, keď ich cenu

vyčíslil spolu s ostatnými hnuteľnými vecami, ktorých prítomnosť v aute v čase odcudzenia nepreukázal,
napriek tomu, že prítomnosť a hodnotu žalovaný v konaní sporoval, preto súd priznal žalobcovi náhradu
škody vo výške 2.845 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovaný zároveň v konaní nepreukázal,
že škodu nezavinil a teda zodpovednosti sa nezbavil.
Žalobca si uplatnil i úrok z omeškania, ktorý súd žalobcovi priznal vo výške 8,75 % ročne z priznanej
sumy 2.845 eur od 14.10.2012 do zaplatenia a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, kedy bola

žalovanému doručená výzva na splnenie dlhu, žaloba s prílohami bola žalovanému doručená dňa
12.10.2012, žalovaný dlžnú sumu nasledujúci deň nezaplatil, preto sa žalovaný dostal do omeškania až
dňa 14.10.2012. Súd mal preukázanú výšku úrokovej sadzby ku dňu omeškania 14.10.2012, ktorá bola
vo výške 0,75 % zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk., t. j. 0,75 % + 8 bodov spolu výška 8,75
% ročne. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods.
1 CSP, keď žalobca zavinil zastavenie konania v časti vo výške 195 eur, nakoľko svoju žalobu v tejto
časti zobral späť a žiadal konanie zastaviť, pričom zo sumy 3.045 eur s príslušenstvom bola žalobcovi
priznaná suma 2.845 eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 88 % a hrubý úspech

žalovaného 12 %, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 76 % (88 % - 12 %), čo v konečnom dôsledku
znamená nárok žalobcu na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 76 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

4.Onárokuštátunanáhradutrovkonania,ktorévzniklisúduzaplatenímznalečnéhoznalkynizoštátnych
prostriedkov vo výške 968,78 eur (722,03 eur + 246,75 eur) rozhodol súd odkazom na čl. 4 ods. 1, §
259 a § 262 ods. 2 CSP, podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci tak, že štát má voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 12 % a voči žalovanému má štát nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 88 %, o výške ktorej súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

5. Dodatočne súd prvej inštancie opravným uznesením opravil výrok rozsudku výrok I. tak, že správne
znie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.845 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 %
ročne zo sumy 2.845 eur od 14.10.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Vydanie opravného uznesenia odôvodnil tým, že Okresný súd Trnava vyhlásil na pojednávaní
dňa 27.06.2017 rozsudok č.k. 9C/9/2012-316, ktorým rozhodol tak, že I. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 2.845 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.845 eur od
14.10.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšnej časti sa žaloba

zamieta. III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76 %. IV. Štát má
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12 %. V. Štát má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 88 %.
Súd pri vyhotovovaní rovnopisov uvedeného rozsudku v dôsledku chyby v písaní neviedol v I. výroku
lehotu na plnenie tak, ako bola vyhlásená na pojednávaní dňa 27.06.2017 a zaznamenaná do zápisnice

o pojednávaní. Vzhľadom na to, že súd pri vyhotovovaní rovnopisov uvedeného rozsudku v dôsledku
chyby v písaní neuviedol v I. výroku rozsudku lehotu na plnenie tak, ako bola vyhlásená na pojednávaní
dňa 27.06.2017 a zaznamenaná do zápisnice o pojednávaní, súd túto chybu v písaní opravil v zmysle
§ 224 CSP vydaním tohto opravného uznesenia.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom splnomocnenca. Odvolanie podal v
celom rozsahu voči výrokom I. až V. z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 písm. b), f) a h) Civilného
sporového poriadku. Súd pri ustálení skutkového stavu postupoval svojvoľne a ustálil ho v rozpore s
vykonaným dokazovaním. Prvoinštančný súd vykonané dôkazy hodnotil jednostranne v neprospechžalobcu a navyše sa odmietol vysporiadať s relevantnou podstatnou významnou argumentáciou a
skutočnosťami, ktoré boli dostatočne, konkrétne a nepochybné, ktoré vytvárali pochybnosti ohľadom
správnosti domnienok prezentovaných súdom. Navyše súd po nesprávnom ustálení skutkových tvrdení

použil nesprávne právne normy na zistený skutkový stav, čím skutok aj nesprávne právne posúdil. Z
vykonanéhodokazovaniajenepochybné,žežalovanýprenechalžalobcovidoužívaniamotorovévozidlo
špecifikované v návrhu na začatie konania za čo sa žalobca zaviazal žalovanému platiť pravidelné
mesačné splátky. Taktiež je nepochybné, že žalovaný v zmysle dohody so žalobcom mal previesť
vlastníctvo na žalobcu až úplným splatením sumy 5.000 eur, ktorá mala predstavovať cenu vozidla.

Žalovaný si tak so žalobcom ústne dohodli, že žalobca sa stane vlastníkom vozidla až keď dôjde k
zaplateniu kúpnej ceny, pričom žalovaný upozornil žalobcu, že v prípade nezaplatenia celej kúpnej
ceny mu odoberie vozidlo a bude požadovať náhradu za užívanie vozidla. Ústnu dohodu potvrdili aj
svedkovia D. a Z., ktorí boli pri odovzdaní auta v predajni žalovaného, kde sa obidvaja zdržiavali. Svedok
Z. pracoval u žalovaného v predajni. Svedok D. v danom čase rekonštruoval danú prevádzku a jej
okolie. Žalovaný akceptuje záver súdu, že právna otázka posúdenia sporu je vecou súdu, súd avšak

nesmie prekročiť v konaní svoju mandukačnú povinnosť a usmerňovať žalobcu ako má vec právne
posudzovať. Bez ohľadu na to, či žalobca v konaní uplatňoval skutkové a právne argumenty ohľadom
nároku na náhradu škodu, je nutné konštatovať nesprávnosť posúdenia daného nároku ako náhrady
škody. Podľa odôvodnenia súdu škodnou udalosťou ako jednej z predpokladov náhrady škody malo byť
odcudzenie motorového vozidla. Danou škodnou udalosťou malo dôjsť podľa súdu ku škode. Paradoxne

súd konštatoval, že aj napriek tomu, že podľa názoru súdu je predmetný automobil vlastníctvom osoby,
ktorej automobil bol odcudzený t.j. žalobcu, výška škody nepredstavuje hodnotu odcudzenej veci, ale
hodnotu nezaplatenej kúpnej ceny, hodnotu diaľničnej známky, hodnotu poistného a hodnotu zimných
pneumatík. Akceptovaním záveru súdu vzniká záver, že ak by žalobca v konaní tvrdil, že zaplatil za auto
viac ako uvádzal, teda napríklad aj 5.000 eur, čo žalobca odmieta, súd by mu priznal týmto pádom

vyššiu sumu z dôvodu vyššej údajnej škody. Paradoxne by v praxi vznikali situácie, že pri odcudzení
tých istých predmetov by poškodení dostávali rôzne odškodné s prihliadnutím na to koľko za danú vec
už zaplatili. Táto argumentácia nerešpektuje ani naplnenie ďalšieho pojmového znaku zodpovednosti za
škodu a síce existenciu kauzálneho nexusu a zavinenia, nakoľko osoba zodpovedná za škodu nemôže
niesť zodpovednosť za škodu vo výške, ktorá plne závisí od hypotetickej udalosti, ktorú nemožno pokryť

zavinením, teda od toho koľko v skutočnosti už vlastník veci za danú vec zaplatil. Pri položke 170 eur
za úhradu povinného zmluvného poistenia, žalovaný upozorňuje, že z predložených listinných dôkazov
vyplýva, že
poistná zmluva bola uzavretá na meno žalovaného a nie žalobcu. Žalobca uvádza, že predmetnú
sumu dal žalobcovi, aby ten uhradil poistnú zmluvu, nakoľko poistná zmluva bola uzavretá na meno

žalovaného a môže ju uzavrieť len vlastník vozidla. Teda žalobca si bol vedomý, že nie je vlastníkom
vozidla podľa toho sa aj správal. K sume 50 eur úhradu za diaľničnú známku a 125 eur za zimné
pneumatiky uvádza, že opätovne je nutné konštatovať nesprávnosť argumentácie súdu, pričom súd
sa nepokúšal zdôvodniť ako na základe škodovej udalosti odobratie vozidla mal žalovaný spôsobiť
žalobcovi škodu 50 eur resp. 125 eur. V konaní ani nepreukázal, že skutočne zaplatil diaľničnú známku,

nakoľko predložil len kontrolný kupón o diaľničnej známke a preto nemožno svojvoľne ustáliť, že známku
zakúpilžalobcaažepredmetnáznámkabola skutočnevichautomobile.Skutočnosť,ženapredmetnom
automobile boli zimné pneumatiky bola v konaní sporovaná, pričom súd sa uspokojil s tvrdením žalobcu.
Žalovaný upozorňuje, že súd pri škode 125 eur vníma výšku škody ako hodnotu veci, ktorá mala
mu byť údajne odobratá. Na druhej stane pri odobratí vozidla už nevychádza z hodnoty veci, pričom

treba dodať, že ak boli zimné pneumatiky predmetnom automobilu, je potrebné ich zarátať i do ceny
automobilu. Namieta takisto zmätočnosť a arbitrárnosť rozsudku a to v tej časti s ktorou sa vysporadúva
s argumentáciou žalobcu. Odmietol celú argumentáciu žalovaného nielen ohľadom výšky kúpnej ceny.
Poukazuje na vyjadrenie žalovaného z 5.11.2012, z ktorého nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by
mala nasvedčovať tomu, že žalovaný uvádza, že kúpna cena bola vo výške 3.000 eur. Žalovaný v

tomto podaní uviedol, že žalobca svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu v dohodnutých splátkach si
napriek upozorneniam nesplnil a k dnešnému dňu nezaplatil kúpnu cenu v plnom rozsahu. Žalovaný
sa k sume 3.000 eur vyjadril len v bode I prvej vety, zosumarizoval konštatáciu žalobcu, pričom
následne už sporoval tvrdenia žalobcu. Je teda nedostačujúce, ak súd konštatuje, že daný svedok
je nevierohodný a že jeho výpoveď je účelová. Súd musí svoju argumentáciu bližšie zdôvodniť. Zo

znaleckého posudku znalkyňa uvádza, že nie možné potvrdiť pravosť podpisu. V znaleckom posudku je
však tiež uvedené, že s vysokou mierou pravdepodobnosti je pisateľom žalobca, pričom tieto tvrdenia sú
vzájomne protirečiace. Spornou otázkou je aj to či medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva s charakterom
kúpnej zmluvy, alebo či napĺňala pojmové znaky kúpnej zmluvy, pretože žalobca nevyvíjal snahu byťvlastníkom automobilu, neuzavrel PZP, nevykonal registráciu a je možné konštatovať, že záujem stať
sa vlastníkom mal až po úhrade ceny vozidla, teda daný záväzkový vzťah má skôr charakter zmluvy o
budúcej zmluve. Domáha sa preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov konania.

8. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadril.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného
sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že je potrebné odvolanie žalovaného proti výroku II.

rozsudku súdu prvej inštancie odmietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III. - V. v spojení
s opravným uznesením je potrebné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

11. Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané.

12. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že
právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech.
Kedy je rozhodnutie vydané v neprospech strany, je už ponechané na výklad súdu. Rozhodujúcim

meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, bude porovnanie petitu žaloby s
výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane
spôsobená aj len nepatrná ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne
presvedčenie strany, že jej bola ujma spôsobená.

13. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, tu citované ustanovenie § 359
Civilného sporového poriadku za to, že na strane žalobcu výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie
nevznikla a ani nemohla vzniknúť žiadna, teda ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná.
Takýto záver vyplýva z toho, že výrokom II. vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol, teda
v tejto časti bol žalovaný úspešný, resp. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. bol vydaný v jeho

prospech. Takéto odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, teda žalovaný bol osobou, ktorá v
dôsledku čiastočného zamietnutia žaloby neutrpela žiadnu ujmu na právach a nebola mu uložená žiadna
povinnosť.

14. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolanie proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie v

danom prípade podala neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalovaného proti zamietajúcemu
výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 386 písm. b) Civilného sporového
poriadku odmietol.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu tak zostal už len vyhovujúci výrok I. a výroky III. - V. o

nároku na náhradu trov konania strán a štátu rozsudku prvej inštancie.

16. Podanoužalobousažalobcadomáhal,abysúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťmusumu3.240
eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť na zaplatenie sumy 2.845 eur súrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.845 eur od 14.10.2012 do zaplatenia, vo zvyšnej
časti žalobu zamietol. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho
konania posúdiť, či súd prvej inštancie svojim postupom umožnil stranám realizáciu ich procesných

práv priznaných procesným predpisom, či dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne
posúdil nárok žalobcu.

17. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisu, dospel k
záveru, že odôvodnenie rozsudku vykazuje znaky nepreskúmateľnosti.

18. Súdom prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že priznaná istina 2.845 eur predstavuje škodu
spočívajúcuvzaplatenejkúpnejcenevozidlavovýške2.500eur,poistnomzapovinnézmluvnépoistenie
zodpovednosti za škodu prevádzkou motorového vozidla za rok 2011 vo výške 170 eur, náhrade za
diaľničnú známku vo výške 50 eur, kúpnu cenu zimných pneumatík.

19. Žalovaný namietal nesprávnosť posúdenia nároku žalobcu ako náhrady škody, nakoľko
argumentácia súdu nerešpektuje naplnenie pojmových znakov zodpovednosti za škodu, konkrétne
príčinnej súvislosti a zavinenia.

20. Právna úprava náhrady škody v Občianskom zákonníku je všeobecnou úpravou náhrady škody v

občianskoprávnych vzťahoch (§ 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o právnu úpravu náhrady
škody v Občianskom zákonníku je treba zdôrazniť, že okrem všeobecnej zodpovednosti za škodu (§
420, § 420a Občianskeho zákonníka), je právna úprava rozčlenená na osobitné druhy zodpovednosti
(§ 421 až § 437 Občianskeho zákonníka). O všeobecnú zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka
pôjde len vtedy, ak sú kumulatívne splnené tieto predpoklady: 1. vznik škody, 2. protiprávnosť konania, 3.

zavinenie škodcu (ktoré je podľa zákona predpokladané), 4. príčinná súvislosť medzi škodou a konaním.
Vo všeobecnosti sa za škodu považuje majetková ujma, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch.
Za túto sa považuje nielen skutočná škoda, ale aj to, čo poškodenému v dôsledku škodnej udalosti
ušlo, teda to, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo k škodnej udalosti. Skutočná
škoda predstavuje náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné na uvedenie do pôvodného

stavu alebo aj náklady, ktoré boli vynaložené navyše v porovnaní so stavom, ktorý tu bol bez škodnej
udalosti. Ide v podstate o vyjadrenie rozdielu v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody
a po spôsobení škody na veci (R 55/1971). Za protiprávne konanie je označované konanie, ktoré je
v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje hmotnoprávne vzťahy. Právna teória
definuje zavinenie ako vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania,

ktoré je protiprávne. Ide o subjektívnu spôsobilosť na protiprávne správania, teda spôsobilosť rozoznať
protiprávnosť správania. Príčinná súvislosť predstavuje objektívnu kategóriu vyjadrujúcu vzájomnú
súvislosť medzi konaním (alebo javom) a účinkami konania, teda o stav pri ktorom konanie vyvoláva
určité následky. Vyžaduje sa príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a škodou. Otázka príčinnej
súvislosti je otázkou skutkovou. O jej existencii (neexistencii) robí skutkový záver súd. Vo vzťahu k

zavineniu teda platí vyvrátiteľná domnienka s tým, že dôkazné bremeno povinnosti preukázať, že škodu
nezavinil, zaťažuje žalobcu.

21. Žalovaný v odvolaní poukazoval na zmätočnosť a arbitrárnosť rozsudku.

22. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

24. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,

ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

25. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

26. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného

rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania / strane musí dať
odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v
závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť
(súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované

zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne
konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak,

že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument
účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok

Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV.
ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 rovnako vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

27. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný popieral preukázanie znakov náhrady škody a existenciu

samotnej škody, ktorá mala nastať odobratím motorového vozidla. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, aké dôkazy vykonal a čo bolo obsahom výpovede strán a svedkov,
popísal listinných, v ďalšom uviedol príslušné hmotnoprávne ustanovenia. Vo vzťahu k danosti
zákonných predpokladov zodpovednosti za vznik škody súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutéhorozsudku konštatoval zavinený protiprávny úkon žalovaného - odcudzenie motorového vozidla a
uvedenie v čom spočívala škoda. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie vo vzťahu k danosti zákonných predpokladov zodpovednosti za vznik škody s vyššie

uvedenýmikritériamijezrejmé,žesúdprvejinštanciesanimidôsledneneriadil.Zodôvodneniarozsudku
súdu prvej inštancie, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu
vo vzťahu k danosti zákonných predpokladov zodpovednosti za vznik škody relevantné myšlienkové
postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k akceptovaniu argumentácie žalobcu čo do základu
nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie síce rozsiahlym spôsobom popísal obsah vykonaných

dôkazov, nedostatočne popísal vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
síce obsahuje zoznam čiastkových skutkových zistení, avšak bez bližšieho odôvodnenia vzťahu medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Rovnako sa súd prvej inštancie mal venovať presvedčivému zdôvodneniu danosti predpokladov
zodpovednosti za škodu, výšku škody odôvodniť naplnením predpokladov pri každej uplatňovanej

čiastkovej položke.

28. Za týchto okolností je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný,
jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 aktuálne

účinného Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v uvedenej časti
neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal tak žalovanému možnosť konať pred súdom, ktorý
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorému neprináleží nahrádzať v
plnom rozsahu konanie pred súdom prvej inštancie) a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej
argumentácie žalovaného, v ktorej správne žalovaný poukázal na porušenie povinnosti súdu prvej

inštancie odôvodniť napadnutý rozsudok spôsobom uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku.

29. Rozsudok všeobecného súdu musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z
objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd v

odôvodnení rozsudku patrične nezaoberá zásadnou argumentáciou strany (tu žalovaným zhrnutej i v ich
odvolaní) a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba absenciu argumentácie
súdu v tomto smere považovať za prejav porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

30. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v
opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (nepreskúmateľného rozhodnutia) súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu

dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

31. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením v napadnutom vyhovujúcom výroku I. vrátane závislých výrokoch III. - V. o náhrade trov
konania strán a štátu s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil
a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.

32.Odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,ženemôžebyťžiadnejpochybnostiotom,ženahrádzanie
faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie

s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné
rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.33. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený
nárok na zaplatenie sumy 2.845 eur s príslušenstvom na základe výsledkov vykonaného dokazovania,

ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov
zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie
argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení
a potom vo veci znova rozhodnúť. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220

ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť tak, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
a relevantnou argumentáciou strán.

34. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

35. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).