Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/335/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717211859
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7717211859.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne: L. W., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. B. XXXX/X, L., proti žalovanému: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard
Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom registri obchodu a spoločností pod
č. 542097902, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713,
zastúpený: Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, Bratislava, o
zaplatenie 2.844,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Michalovce z 9. júla 2018, č. k. 5Csp/160/2017-89

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.876,58
Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 76,49 Eur od 22.7.2015 do zaplatenia, zo
sumy 76,49 Eur od 12.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 23.9.2015 do zaplatenia, zo sumy
76,49 Eur od 17.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 19.11.2015 do zaplatenia, zo sumy
76,49 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 20.01.2016 do zaplatenia, zo sumy
76,49 Eur od 19.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 7.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49

Eur od 25.5.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 22.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur
od 8.7.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 23.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
20.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 11.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
24.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 21.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 324,11 Eur od
14.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 18.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
25.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 9,95 Eur od 1.3.2017 do zaplatenia, zo sumy 9,95 Eur od 14.3.2017
do zaplatenia a zo sumy 79,26 Eur od 23.03.2017 do zaplatenia, z a m i e t a.

M e n í rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť
žalovanému 100% trov konania pred súdom prvej inštancie.

Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.876,58 Eur s úrokmi z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 76,49 Eur od 22.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 12.8.2015

do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 23.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 17.10.2015
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 19.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 16.12.2015
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 20.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 19.03.2016
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 7.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 25.5.2016do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 22.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 8.7.2016
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 23.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 20.09.2016
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 11.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 24.11.2016

do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 21.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 324,11 Eur od 14.01.2017
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 18.01.2017 do zaplatenia, sumy 76,49 Eur od 25.02.2017 do
zaplatenia, zo sumy 9,95 Eur od 1.3.2017 do zaplatenia, zo sumy 9,95 Eur od 14.3.2017 do zaplatenia
a zo sumy 79,26 Eur od 23.03.2017 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a napokon
rozhodol tiež o trovách konania tak, že žalobkyni priznal nárok na ich náhradu v percentuálnom rozsahu

50% (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 2.844,88 Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 20,83 Eur od 27.5.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15%
ročne zo sumy 71,80 Eur od 26.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 71,80 Eur od 22.7.2014 do zaplatenia,
zo sumy 71,80 Eur od 21.8.2014 do zaplatenia a zo sumy 71,80 Eur od 24.9.2014 do zaplatenia, vo

výške 8,05% ročne zo sumy 71,80 Eur od 21.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 71,80 Eur od 27.11.2014
do zaplatenia, zo sumy 71,80 Eur od 23.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 71,80 Eur od 27.1.2015
do zaplatenia, zo sumy 71,80 Eur od 24.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 71,80 Eur od 21.3.2015
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 22.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 26.5.2015
do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 19.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 22.7.2015 do

zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 12.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 23.9.2015 do
zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 17.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 19.11.2015 do
zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 20.01.2016 do
zaplatenia a vo výške 8% ročne zo sumy 76,49 Eur od 19.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49
Eur od 7.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 25.5.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur

od 22.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 8.7.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
23.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 20.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
11.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od 24.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
21.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 324,11 Eur od 14.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 76,49 Eur od
18.01.2017 do zaplatenia, sumy 76,49 Eur od 25.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 9,95 Eur od 1.3.2017

do zaplatenia, zo sumy 9,95 Eur od 14.3.2017 do zaplatenia a zo sumy 79,26 Eur od 23.03.2017 do
zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného nároku boli tvrdenia žalobkyne, že dňa 4.4.2009
uzavrela s právnym predchodcom žalovaného - spoločnosťou CETELEM SLOVENSKO a.s. (ďalej tiež
len „CETELEM“) Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na
základe ktorej jej CETELEM poskytol peňažné prostriedky v sume 7.000,- Eur, ktoré sa zaviazala

vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami v 72 mesačných splátkach po 165,51 Eur, splatných
vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 15.4.2015 (pozn. odvolacieho
súdu v úverovej zmluve je uvedený údaj o splatnosti prvej splátky 15.4.2005, ktorý v kontexte dátumu
uzavretia úverovej zmluvy a ust. časti III bod 4.2. Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO,
a.s. možno považovať za zrejmú nesprávnosť, s tým, že prvá úverová splátka bola podľa skutočnej

vôle strán splatná dňa 15.4.2009, a teda nie 15.4.2005, ako je následkom pisateľskej chyby vyjadrené v
úverovej zmluve, a ani nie dňa 15.4.2015, ako je celkom zrejme omylom uvedené v žalobe). Z dôvodu
porušenia platobnej disciplíny CETELEM uplatnil právo na mimoriadne zosplatnenie celého úverového
záväzku, ktorý nakoľko žalobkyňa nesplnila dobrovoľne, domáhal sa CETELEM jeho zaplatenia v
súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 8C/178/2014. V tomto konaní

bola právoplatným rozsudkom zo dňa 7.4.2017 žaloba voči žalobkyni (v tomto konaní), pokiaľ ide o
sumu uplatnenú nad rámec poskytnutých peňazí, zamietnutá s odôvodnením, že úverová zmluva
neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru [§ 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z.], ani údaj o
výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov [§ 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001
Z. z.], následkom čoho je s použitím ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. potrebné úver považovať

za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobkyňa s argumentačnou oporou v tomto rozhodnutí prezentovala
názor o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a domáhala sa vrátenia toho, čo zaplatila CETELEM nad
rámec jej poskytnutých peňazí.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezo zvyšku vyšiel zo zistení, zodpovedajúcich

skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku v žalobe. Naviac tiež zistil, že v úverovej zmluve sa strany
dohodli na úroku za poskytnutie peňazí vo výške 17,48% ročne a na ďalších úverových nákladoch a
poplatkoch pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 21,30%. Skutkovo tiež ustálil, že úverová
zmluva neobsahuje údaj konečnej splatnosti úveru ani údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny,úrokov a iných poplatkov. Skonštatoval v tejto súvislosti, že v úverovej zmluve je uvedená iba mesačná
splátka, počet splátok a termín ich splatnosti; z údaja o celkovej výške mesačnej splátky však podľa jeho
záveru nie je možné zistiť výšku istiny, výšku úrokov a výšku poplatku za poistenie.

4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný
zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 2 písm. b), § 4 ods. 1 až 4 zák. č. 258/2001 Z. z.,
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov,

§ 107 ods. 1 a 2 a § 451 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších
zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, pri
zakladaní ktorého neboli v úverovej zmluve vyjadrené údaje o konečnej splatnosti úveru a o výške, počte
a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, predstavujúce jej obligatórne náležitosti podľa ust.
§ 4 ods. 2 písm. g) a i) zák. č. 258/2001 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Z tohto
obsahovéhonedostatkuúverovejzmluvyprvoinštančnýsúdvyvodilspoužitím ust.§4ods.3uvedeného

zákona domnienku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V zrejmom rozpore s týmto záverom, ktorý
je vo svojej podstate vystavaný na existencii platnej úverovej zmluvy, súd prvej inštancie na inom mieste
odôvodnenia napadnutého rozsudku (v bode 38) dospel k bližšie nevysvetlenému záveru, že žalovaný
sa bezdôvodne obohatil prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu. Tak, či onak, žalobkyňa bola
podľa úvahy súdu prvej inštancie povinná zaplatiť na splnenie svojho úverového záväzku len sumu

zodpovedajúcu skutočne jej poskytnutým peniazom. Podľa záveru súdu prvej inštancie žalobkyňa plnila
nad rámec svojho úverového záväzku sumu 2.884,88 Eur, z ktorej však zo zodpovednosti žalovaného
za bezdôvodné obohatenie priznal žalobkyni len sumu 1.876,58 Eur na podklade záveru o premlčaní
uplatneného nároku v ostanej časti, v ktorej žalobu (včítane zodpovedajúcich úrokov z omeškania)
zamietol. V nadväznosti na námietku nedostatku procesných podmienok konania žalovaného, vzhľadom

na spôsob akým ho žalobkyňa v žalobe označila, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku vysvetlil, že hoci žalobkyňa v žalobe označila za právneho nástupcu CETELEM organizačnú
zložku žalovaného, prostredníctvom ktorej koná na území Slovenskej republiky, svojim následným
podaním túto nesprávnosť opravila. Súd prvej inštancie spolu s časťou istiny uplatnenej pohľadávky
priznal žalobkyni tiež i úroky z omeškania, bez toho, aby svoje rozhodnutie v tomto smere v odôvodnení

napadnutého rozsudku bližšie vysvetlil. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s
poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným procesným úspechom žalobkyne v spore, i v tomto
prípade však bez toho, aby v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril úvahy, na podklade ktorých
dospel k záveru, že pri čiastočnom procesnom úspechu oboch strán patrí nárok na náhradu trov konania
žalovanej, a to práve v percentuálnom rozsahu 50%.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobu zamietne v celom jej rozsahu a prizná mu nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie. V odvolaní žalovaný v prvom rade namietal nedostatok procesných
podmienok konania, súc presvedčený o tom, že žalobkyňa v žalobe označila za žalovaného jeho

organizačnú zložku, ktorá však nemá právnu subjektivitu a cez to ani spôsobilosť byť účastníkom
konania. Argumentoval, že neexistencia procesnej spôsobilosti je v právnej praxi jednotne považovaná
za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá vždy musí viesť k zastaveniu konania. Pokiaľ napriek tomu
súd prvej inštancie v konaní pokračoval a naviac so subjektom, ktorý podľa žaloby nebol stranou sporu,
dopustil sa tým podľa odvolateľa procesného pochybenia, majúceho za následok porušenie jeho práva

na spravodlivý proces. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom právneho posúdenia veci. Vytkol v tomto
smere súdu prvej inštancie nesprávnosť, ktorej sa mal dopustiť pri aplikácii ust. § 4 ods. 2 písm. g)
zák. č. 258/2001 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, s argumentáciou, že táto
norma a ani zákon na inom mieste bližšie nevymedzuje spôsob vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, a preto podľa jeho názoru, tento údaj nemusí mať podobu konkrétneho termínu,

ale postačí, ak sú v úverovej zmluve uvedené skutočnosti, z ktorých je tento termín pre spotrebiteľa jasne
a zrozumiteľne odvoditeľný. Podľa odvolateľa v danom prípade termín konečnej splatnosti úveru vyplýva
zúdajovopočtesplátokaichsplatnosti.Napodporusvojejargumentácievtejtootázkežalovanýupriamil
pozornosťnazáverformulovanýSúdnymdvoromEurópskejúnie(ESD)voveciC42/15zodňa9.11.2016
Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere

uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň žalovaný
poukázal tiež na to, že v tomto rozhodnutí ESD akcentoval, že zmyslu a cieľu smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiežlen „smernica“) zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi,
ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v
článku 10 ods. 2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť

spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Obdobne podľa žalovaného ESD vo svojom rozhodnutí
vo veci C42/15 podal výklad článku 10 ods. 2 písm. h) smernice z pohľadu potreby vymedzenia v
úverovej zmluve tiež štruktúry mesačných splátok v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Žalovaný s poukazom na tieto

interpretačné závery ESD apeloval na potrebu eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej
úpravy. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018, v zmysle ktorého „Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
zákona 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny“ splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je potrebné za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len
spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Zároveň Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí vyjadril, že úprava

platná od 1.5.2018 podľa spôsobu vymedzenia v smernici jasne vymedzila požiadavku v zmluve vyjadriť,
okrem výšky a počtu splátok (len) ich frekvenciu bez potreby ich štrukturovania. Tým podľa jeho názoru
došlo k precizovaniu skoršej úpravy, ktorú v jej legislatívnej nepresnosti bolo možné a bolo i potrebné
preklenúť eurokonformným výkladom. Žalovaný v tejto súvislosti naviac akcentoval tiež skutočnosť,
že pri anuitnom splácaní úveru má periodická splátka rovnakú výšku počas celej doby splácania a

preto štrukturovanie splátky je pre posúdenie rozsahu úverového záväzku spotrebiteľom bezvýznamné.
Žalovaný mal výhrady tiež k spôsobu právnej kvalifikácie uplatneného nároku z hľadiska súdom
prvej inštancie použitej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Namietal v tejto súvislosti, že
následkom absencie osobitných náležitostí v spotrebiteľskej úverovej zmluve, pokiaľ bol úver poskytnutý
a spotrebiteľ ho čerpal, podľa ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. nie je neplatnosť tohto úkonu, ale

nastúpeniedomnienkyobezúročnostiabezpoplatkovostiúveru.Žalovanývodvolaníďalejnesúhlasilani
so spôsobom, akým súd prvej inštancie posúdil jeho námietku premlčania. Prezentoval v tejto súvislosti
názor, že subjektívna i objektívna premlčacia doba v danom prípade začala plynúť po úplnej úhrade
poskytnutých peňazí dňom 26.5.2014, a že preto obe uplynuli ešte pred uplatnením nároku na súde dňa
22.6.2017 (subjektívna dňa 26.5.2016 a objektívna dňa 26.5.2017). Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie

tiež, že vyhovujúce rozhodnutie o úrokoch z omeškania opomenul v napadnutom rozsudku odôvodniť.
Napokon žalovaný v odvolaní vytkol nesprávnosť tiež rozhodnutia o trovách konania, namietajúc, že
v ňom prvoinštančný súd kvantitatívne nepremietol pomer procesného úspechu strán v spore. Svojimi
odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesplnenie procesných podmienok, na prítomnosť vady v
procesnom postupe súdu prvej inštancie a na nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný uplatnil

odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. a), b) a h) C.s.p. V odvolaní odvolateľom formálne
označený a aj citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. nebol podopretý
konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť skutkových
zistení na základe vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší
odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený.

6. Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (II) nebol odvolaním
napadnutý; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods.
1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu odmietla názor odvolateľa o nesplnení procesných podmienok
konania s argumentáciou, že nesprávnosť v označení žalovaného žalobe bola odstrániteľnou vadou
žaloby, ktorú v priebehu konania napravila. Na margo námietok žalovaného k spôsobu právneho
posúdenia veci žalobkyňa vo vyjadrení akcentovala, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
odvíja od právoplatného rozsudku Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 8C/178/2014 zo dňa 7.4.2017,

ktorý je podľa jej názoru, pokiaľ ide o záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre strany záväzný.

8. Žalovaný vo svojej odvolacej replike nesúhlasil s názorom žalobkyne o právnej záväznosti záveru
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru Okresného súdu Michalovce v rozsudku sp. zn. 8C/178/2014
zo dňa 7.4.2017 a poukázal v tejto súvislosti na ust. § 228 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého je pre

strany sporu záväzný výrok právoplatného rozsudku, nie však jeho odôvodnenie. Žalovaný na podporu
správnostisvojhonazeranianaspôsobprávnehoposúdeniaveciupriamilpozornosťnato,žekzáverom,
vyplývajúcim z v odvolaní zmienenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa22.2.2018 sa Najvyšší súd SR pripojil tiež vo svojom neskoršom uznesení sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa
17.4.2018.

9. Žalobkyňa v odvolacej replike už len odkázala na svoje skoršie vyjadrenia.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné(§§355až358C.s.p.),beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. a), b) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené. Rozsudok
bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.2.2019 po predchádzajúcom oznámení
miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri
zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

11. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru
súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. So zreteľom na dôvody, na podklade
ktorých prvoinštančný súd k tomuto záveru dospel, bola pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku v odvolacom konaní kľúčovou právna otázka úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových

náležitostí vyžadovaných ust. § 4 ods. 2 písm. g) (údaj o konečnej splatnosti úveru) a ust. § 4 ods.
2 písm. i) (údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) zák. č. 258/2001
Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení
aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením

je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové
zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež
správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových
okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

12. Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalovaný konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalobkyňa nesporne v takomto postavení nevystupovala (§
52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka) celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a skrz toho správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalovaným

ako dodávateľom a žalobkyňou v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 258/2001 Z. z. Na
škodu vecnej správnosti napadnutého rozsudku súd prvej inštancie i napriek tomu, že na posudzovaný
prípad aplikoval správnu normu, nesprávne ju interpretoval.

13. Žalovaný v odvolacom konaní súdu prvej inštancie celkom dôvodne vytýkal, že pri interpretácii

rozhodujúcejvnútroštátnejúpravy,ktorájevýsledkomtranspozíciesmernice,nezohľadnilňoustanovený
cieľ. Žalovaný sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie na ustanovenia smernice výslovne
odvolával, ale i bez toho bolo povinnosťou prvoinštančného súdu posúdiť ich zhodu s rozhodujúcimi
vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či smernica bola transponovaná správne a či nie je namieste
použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia smernice totiž v záujme požiadavky harmonizácie

právnychsystémovčlenskýchštátovEÚmusiabyťtransponovanédovnútroštátnehoprávnehoporiadku
s jednoznačnou záväznou právnou silou, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia
jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom
SR (ÚS SR) v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v zmysle ktorého je povinnosťou
slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu,

nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná, interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom
poznania a aplikácie práva EÚ je tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou
podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu
s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný
len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163,

bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch,
Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD
má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a cez to jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých
členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva,či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských štátov, či iných orgánov a
inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa
musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie

určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Možno preto
konštatovať, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že ESD výkladom
úniovéhoustanoveniaobjasňujezmyselapôsobnosťvykladanéhoustanoveniaužodokamihu,kedytoto
ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať
aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku.

Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter (Kempter, C-2/06, 12.2.2008,
Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988,
Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací súd konštatuje, že žalovaný
sa v rámci svojej obrany v priebehu konania pred súdom prvej inštancie dôvodne dovolával nie len
eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, zodpovedajúceho cieľom smernice, ale v
jeho intenciách tiež použitia interpretačných záverov, vyplývajúcich z rozhodnutia ESD vo veci C42/15

zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Žalovaný v tejto súvislosti výstižne
poukázal na to, že v tomto rozhodnutí ESD medzi iným podal tiež výklad článku 10 ods. 2 písm.
h) smernice z pohľadu potreby vymedzenia v úverovej zmluve tiež štruktúry mesačných splátok v
tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie tejto istiny. Tento záver premietol vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa
22.2.2018 Najvyšší súd SR, v ktorom k spôsobu aplikácie ust. § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z., v
znení účinnom do 30.4.2018, ktorý svojou podstatou zodpovedá na posudzovaný prípad aplikovanému
ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., skonštatoval potrebu interpretácie tohto ustanovenia v tom
zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je

konkrétnavnútornáskladbatejktorejanuitnejsplátky,ažepokiaľpredmetnéustanoveniehovoríovýške,
počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že
sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine,
úrokomainýmpoplatkom)osobitne,alelenichuvedenievsúhrnekusplátke,ktorázahrňujeistinu,úroky
ainépoplatky(por.uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo146/2017zodňa 22.2.2018).Žalovaný

v odvolacom konaní správne poukázal tiež na to, že k záverom formulovaným v tomto rozhodnutí sa
Najvyšší súd SR prihlásil aj vo svojom neskoršom uznesení sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018.
Odvolací súd v tejto súvislosti na doplnenie uvádza, že Najvyšší súd SR tak opakovane urobil tiež
v ďalšom svojom rozhodnutí - uznesení sp. zn. 7 Cdo 98/2018 zo dňa 30.1.2019. S týmto právnym
názorom sa z už vyjadrených dôvodov odvolací súd bez výhrad stotožňuje.

14. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí vyšiel z nesprávnej
interpretácie tiež ust. § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z., ktoré stanovuje ako jednu z obsahových
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd
prvej inštancie spôsob výkladu tohto zákonného ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku

nevysvetlil, a preto možno skutočne len dedukovať, že pod údajom o konečnej splatnosti úveru rozumel
označenie presného dňa konečnej splatnosti úveru. S takýmto spôsobom právneho posúdenia tejto
otázky, ani čo do spôsobu vyjadrenia v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale predovšetkým, ani čo
do jeho záveru, sa odvolací súd rozhodne nemohol stotožniť.

15. V prvom rade, ako už bolo zmienené, je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že spôsob
výkladu dotknutej normy v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysvetlil. Vo všeobecnosti
možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému významu (zmyslu), a preto
jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi
bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým

záverom. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto súvislosti výstižne
vyjadril, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza
výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným
spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho
obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický,

výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných
ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom
právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnostiakceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam
a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia (výklad)
teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. V

prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej nejasnosti
za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v praxi. Podľa
názoru formulovaného Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu ide
vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická,
systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené

metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu
textu právneho predpisu. Interpretačný záver súdu prvej inštancie týmto požiadavkám právnej praxe
podľa posúdenia odvolacieho súdu nezodpovedá. Prvoinštančný súd si pri aplikácii dotknutej normy
predovšetkým dostatočne razantne neuvedomil, že aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie
súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi
v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany, za súčasného rešpektovania poctivo

nadobudnutých práv dodávateľa. Súd prvej inštancie bezpochyby opomenul na vec nazerať takouto
optikou spravodlivosti, keďže vo svojich úvahách nereflektoval, že zákonná požiadavka uvedenia
v úverovej zmluve tiež údaja o konečnej splatnosti úveru nie je samoúčelná, ale jej skutočným
zmyslom je vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť
podmienok poskytnutého úveru a následne, aby mohol bezproblémovo realizovať práva a povinnosti,

ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie ust. § 4 ods. 2 písm.
g) zák. č. 258/2001 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie
konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti môže objektívne viesť k sťaženiu
rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o počte
splátok a ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez

osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom termín konečnej
splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho dôležitý, odvodiť.
Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o
konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo
i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej

splatnosti neprimerane sťažujú. Možno bez výhrad súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že ani pri
hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia, rovnako ako v prípade údaja o výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno prehliadať ciele smernice a v
tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vo vzťahu k určitosti vyjadrenia časových
aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie niektorých jej náležitostí. ESD v tejto

súvislosti v už niekoľkokrát zmienenom rozhodnutí C42/15 formuloval tiež, že z pohľadu smernice
nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy týchto splátok. Zároveň tu ESD skonštatoval, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad
takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový

považujú úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice len pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Z toho vyplýva, že ani požiadavka eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať požiadavku
vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti úveru tak rigorózne, ako to urobil súd prvej inštancie.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd naproti úsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že úverová
zmluvažalobkyňoupostrádanénáležitostipodľaust.§4ods.2písm.g)ai)zák.č.258/2001Z.z.,vznení
účinnomvčasejejuzavretia,má.Nakoľkožalobkyňanetvrdilaasúdprvejinštancienezistilinéobsahové
nedostatky úverovej zmluvy či dôvody jej neplatnosti (§ 383 C.s.p.), zrušenia alebo zániku a nakoľko tieto
nevyplývajú z obsahu súdneho spisu a nestali sa zrejmými ani v priebehu odvolacieho konania, odvolací

súd dospel k záveru, že podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie v
žiadnej z jeho skutkových podstát podľa ust. § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka naplnené
neboli. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom vyhovujúcom
výroku, preto nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené v zmysle ust. § 387 ods. 1 a contrario C.s.p. a
nakoľko zároveň neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho zrušenie (§ 389 C.s.p), v súlade s ust. §

388 C.s.p. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že žalobu zamietol.

17. Žalobkyňa v žalobe, ale aj vo svojej odvolacej argumentácii, vychádza z mylného predpokladu o
právnej záväznosti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8C/178/2014 zo dňa 7.4.2017. V tejtosúvislosti je správny názor žalovaného, prezentovaný v jeho odvolacej replike, že v zmysle ust § 228
ods. 1 C.s.p. je pre strany sporu záväzný len výrok právoplatného rozsudku, nie však jeho odôvodnenie.
To v okolnostiach prípadu znamená, že nakoľko týmto rozhodnutím nedošlo k určeniu bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru v jeho výrokovej časti, dôvodmi, na podklade ktorých k tomu došlo, vyjadrenými
v jeho odôvodnení, nebol súd prvej inštancie, ani odvolací súd viazaný. Odvolaciemu súdu sa v tejto
súvislosti žiada poznamenať, že je prirodzene žiaduce, aby rozhodnutia súdov boli v spôsobe riešenia
rovnakej otázky konzistentné. Ani to však nezakladá právnu záväznosť riešenia jedného súdu pre iný
súd a nevylučuje to, aby iný súd ohľadne tej istej otázky dospel k odlišnému záveru. Pokiaľ sa takáto

situácia vyskytne, je podľa názoru odvolacieho súdu v záujme právnej istoty potrebné, aby bol odlišný
názor vysvetlený natoľko presvedčivo, aby bol stranám sporu dôvod tohto odklonu náležite vysvetlený.

18. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku naplnenia procesných podmienok konania, odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa jednalo o vadu v označení žalovaného,
predstavujúcu odstrániteľný nedostatok žaloby. I keď má totiž žalovaný pravdu v tom že žalobkyňa v

záhlavížalobyoznačilalenjehoorganizačnúzložku,ktorásamaspôsobilosťnaprávneúkony,apretoani
procesnúspôsobilosťrozhodnenemá,užzozáhlaviažaloby,aleajznadväzujúcehoopisurozhodujúcich
skutočností však nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že žaloba smerovala proti právnemu nástupcovi
spoločnosti CETELEM. Tento nedostatok v spôsobe vyjadrenia žalovaného subjektu mal súd prvej
inštancie odstrániť procesným postupom podľa ust. § 129 ods. 1 C.s.p., k čomu už nakoniec nemusel

pristúpiť keďže žalobkyňa označenie žalovaného opravila sama.

19. Na záver odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa judikatúry Ústavnéjo súdu SR
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (stranami), ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

20. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací
súd tiež o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

21. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

22. V konaní pred súdom prvej inštancie mal v konečnom dôsledku žalovaný výlučný procesný úspech,
a preto mu v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na plnú náhradu trov konania
proti žalobkyni, ktorá bola v konaní pred súdom prvej inštancie neúspešná. Vzhľadom na to odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu

100 % trov konania pred súdom prvej inštancie.

23. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

24. V súlade s citovaným ustanovením zákona odvolací súd s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. priznal
v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu 100% trov odvolacieho
konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)