Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/8/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613211696
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6613211696.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa I. W., nar. XX. XX.
XXXX, bytom E. II/XX, XXX XX G., zast. JUDr. Ing. Mikulášom Práznovskym, CSc., Bočná 26, 940
71 Nové Zámky, proti odporkyni W. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. II/XX, XXX XX G., v konaní o
pripustenie zapretia otcovstva a zapretie otcovstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 4C/61/2013-48 zo dňa 17. 07. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal pripustenia
zapretia otcovstva X. P., nar. v V. dňa XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX. XX. XXXX, k navrhovateľovi: I.
W., nar. v G. dňa XX. XX. XXXX, bydlisko: E. II/XX, XXX XX G. a určenia, že X. P., nar. v V. dňa XX.
XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, nie je otcom navrhovateľa I. W., zamietol. O trovách konania rozhodol

okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len
OSP) tak, že súd účastníkom konania náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko v konaní úspešná
odporkyňa si náhradu trov konania neuplatnila ( § 151 ods. 1 OSP).

V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol: „Navrhovateľ podal na tunajšom
súde návrh, ktorým sa proti odporkyni domáhal pripustenia zapretia otcovstva X. P., nar. v V. dňa

XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, k navrhovateľovi: I. W., nar. v G. dňa 28.12.1944, bydlisko: E.
II/XX, XXX XX G. a určenia, že X. P., nar. v V. dňa XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, nie je otcom
navrhovateľa: I. W., nar. v G. dňa XX.XX.XXXX, bydlisko: E. II/XX, XXX XX G..

Uvádzal, že v konaní Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7P/9/2013 rozsudkom zo dňa 05.06.2013 bola
W. Z. ustanovená opatrovníkom zomr. X. P., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, proti ktorému môže

navrhovateľ podať návrh na pripustenie zapretia otcovstva a následne návrh na zapretie otcovstva.

K skutkovej opodstatnenosti návrhu uvádzal, že v jeho rodnom liste je ako právny otec uvedený X. P.,
22 ročný, a ako matka C. P., 22 ročná.

Jeho právny otec sa narodil dňa XX.XX.XXXX v V., zomrel dňa XX.XX.XXXX v G. a matka sa narodila

XX.XX.XXXX v G., zomrela dňa XX.XX.XXXX v G..

V rodnom liste - doslovnom výpise z knihy narodení matričného úradu G. č. XXX/XXXX, zväzok J.,
ročník XXXX, strana XXX, por. č. XX, zo dňa 4. septembra 2009 jeho otec nie je uvedený. V stĺpci
10 : Dodatočné záznamy, opravy je okrem iného uvedené, že „Dieťa bolo uzákonené manželstvom
matky uzavretým v G. dňa mája XX.XXXX s prirodzeným otcom X. P. r. kat. náboženstva 24 ročným,

zamestnaním obchodvedúci, obyvateľ v G.. Otec bol v dobe narodenia dieťaťa 22 ročný.“Podľa znaleckého posudku spoločnosti Confidence-DNA-Analysen GmbH, Formanekgasse 14/1,
A-1190 Wien, je otcovstvo X. P. k nemu na 100 % vylúčené.

Dňa 12.01.1945 Dr. X. W., nar. XX.XX.XXXX v B., zomr. XX.XX.XXXX v meste K., X. M., posl. tuz.
bydlisko B., K. č. 1, pred verejným notárom v Modrom Kameni Dr. Víťazoslavom Kubalom uznal
nezákonne narodené dieťa - syna I., narodeného XX. X XXXX v G. matke C. X., obyvateľke v G., za
svojho syna ako prirodzený otec.

K právnej úprave možnosti uplatnenia svojho práva na zapretie otcovstva uviedol, že podľa § 86 ods. 1
zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke
narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.“
Podľa § 96 ods. 3 cit. zák. „Ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva
proti druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať.“
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011, č. k. PL. ÚS 1/2010-57 vyslovil,

že „Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Ďalej uvádzal, že zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve ani zákon č. 94/1963 Zb. o rodine právo

dieťaťa na zapretie otcovstva neupravoval. Toto právo mu bolo prvýkrát priznané až zákonom č. 36/2005
Z. z. o rodine, ktorý nadobudol účinnosť 11.02.2005. V tom čase však už ani jeden z jeho rodičov nežil,
preto v súlade s § 96 ods. 3 časť za bodkočiarkou zákona o rodine príslušný návrh na zapretie otcovstva
a priori podať nemohol. Poukázal, že tento nedostatok zákona neriešili ani jeho prechodné ustanovenia,
ktoré neumožňovali v primeranej lehote podať zapieraciu žalobu.

Jeho právo na podanie návrhu na zapretie otcovstva bolo novou právnou úpravou konštituované až po
uplynutím zákonom nastavenej objektívnej lehoty.

V dôsledku tejto skutočnosti sa cítil byť nedovoleným spôsobom diskriminovaný - znevýhodnený oproti
tým deťom, ktorým v čase nadobudnutia účinnosti cit. zákona o rodine aspoň jeden z rodičov žil.

Keďže podľa súčasne platnej právnej úpravy návrh na zapretie otcovstva dieťaťom nie je časove
vymedzený žiadnou lehotou, považoval prekážku podania takéhoto návrhu pre smrť oboch rodičov
za nezákonnú. Pre odopretie svojho práva v dôsledku nesplnenia uvedenej podmienky považoval za
spravodlivé, aby mu podľa princípu analógie bola daná možnosť na podanie zapieracej žaloby proti

opatrovníkovi, ktorého zomrelému právnemu otcovi ustanoví súd.

Na podporu takejto možnosti uvádzal, že úmyslom zákonodarcu v jeho základe je riešiť otázky osobného
stavu dieťaťa; na prvom mieste je teda jeho záujem a nie záujem spoločnosti. Pri usporiadaní svojich
rodinných vzťahov aj zákonodarca povýšil záujem dieťaťa nad záujem spoločnosti.

Tvrdil, že ustanovenie § 96 ods. 3 za bodkočiarkou zákona o rodine znamená vážny zásah do práv
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, a preto je per analogiam s § 86 ods. 1
v spojení s § 96 ods. 1 zákona o rodine v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná podľa čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky.

Právna úprava zapretia otcovstva dieťaťom v Slovenskej republike zakotvená v § 96 ods. 3 časti za
bodkočiarkou zákona o rodine nevyhovuje týmto dokumentom a ak otcovstvo vzniknuté uzákonením
dieťaťa dodatočne uzavretým manželstvom otca a matky dieťaťa (čo je jeho prípad) nezodpovedá
faktickému biologickému stavu, považuje to za vážny zásah do svojho súkromného života, lebo nie je v
súlade so zárukami práva na rešpektovanie súkromného a osobného života.

Poukázal, že podľa judikatúry ESĽP je prelomená aj zásada prekluzívnej lehoty pre prípad začatia
konania o zapretie otcovstva podľa 86 ods. 1 zák. o rodine. Preto je vo svetle judikatúry ESĽP úplne
kontraproduktívne zavedenie prekluzívnej lehoty na zapretie otcovstva na návrh dieťaťa podľa § 96 ods.
3 časť za bodkočiarkou zák. o rodine , nakoľko pôsobí proti záujmu dieťaťa, ktoré sa v súlade so svojou

slobodnou vôľou snaží o dosiahnutie nezhody medzi právnym a biologickým stavom v jeho rodičovským
vzťahoch.S poukazom na závery znaleckého posudku spoločnosti Confidence-DNA-Analysen GmbH zo dňa
10.12.2009 vypracovaného na podklade analýzy DNA, podľa ktorého je otcovstvo nebohého X. P.
k nemu na 100 % vylúčené, má eminentný záujem na odstránení rozporu medzi jeho právnym a

biologickým otcom. Na odstránenie tohto rozporu však nemá, ani nikdy nemal účinný právny prostriedok.

V priebehu pojednávania žiadal navrhovateľ návrhu vyhovieť zo zhodných dôvodov. Trval na tom, aby
súd rozhodol podľa pôvodného návrhu zo dňa 13.06.2013 tak, aby bolo rozhodnuté o obidvoch výrokoch
v ňom uvedenom znení.

Podanie zo dňa 01.10.2013 pôvodne označené ako návrh je potrebné považovať len za jeho alternatívny
prejav vôle pre prípad, pokiaľ by súd začal konať vo veci i bez návrhu a ak si súd neosvojí stanovisko
vyslovené v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a návrh zamietne z dôvodu, že obaja rodičia
navrhovateľa už nežijú.

Opätovne poukázal, že vo veci je vyjadrený zvýšený záujem dieťaťa na zosúladenie právneho a
biologického stavu umocnený tým, že návrh podal ako navrhovateľ - dieťa.

Pre prípad úspechu vo veci si náhradu trov konania nežiadal priznať.

Odporkyňa v priebehu pojednávania súhlasila s tým, aby súd návrhu navrhovateľa vyhovel. Proti
podanému návrhu nemala žiadne výhrady. Zhodne poukázala, že skutočnosti zapísané v rodnom liste
navrhovateľa nezodpovedajú biologickému stavu. Mala za to, že je dôvodné práve v otázke otcovstva
navrhovateľa dosiahnuť zosúladenie medzi biologickým a právnym stavom. Vypovedala, že ešte počas
života právnych rodičov navrhovateľa sa jej v minulosti pán X. P. zdôveril, že nie je biologickým otcom

navrhovateľa.

Náhradu trov konania si nežiadala priznať.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, prečítaním písomného návrhu, listinných

dôkazov: rodného listu - I. W. zo dňa 21.08.2002 čl. 7, úmrtného listu - X. P. zo dňa 20.01.2010 čl.
8, úmrtného listu - C. P. zo dňa 20.01.2010 čl. 9, rodného listu - I. X. zo dňa 23.03.2009 čl. 10, DNA
- výsledkov, znaleckého posudku čl. 11-16, rodného listu - W. X. zo dňa 07.08.2003 čl. 17, výpisu z
matriky úmrtí zo dňa 12.03.2004 čl. 18-19, zápisnice - zo dňa 12.01.1945, podnetu na začatie konania
bez návrhu o zapretie otcovstva zo dňa 01.10.2013 čl. 23-28, podania - opravy chyby v podaní zo dňa

03.10.2013 čl. 29, výzvy - stanoviska zo dňa 16.10.2013 čl. 33, pripojeného spisu OS Lučenec sp. zn.
7P/9/2013 čl. 1-58 a spisu OS Lučenec sp. zn. 13C/54/2012 čl. 1-97, pričom zistil nasledovný skutkový
stav:
V konaní tunajšieho súdu rozsudkom zo dňa 31.01.2013 č. k. 13C/54/2012-106, ktorý nadobudol
právoplatnosť 14.03.2013 bol návrh navrhovateľa proti odporcovi Mesto Lučenec - Matričný úrad, so

sídlom Novohradská 1, Lučenec o určenie neplatnosti zápisu v knihe narodených u odporcu, zväzok J.,
ročník XXXX, na strane XXX, pod poradovým č. XX, podľa ktorého „Dieťa bolo uzákonené manželstvom
matky uzavretým v G. dňa XX. U. XXXX s prirodzeným otcom X. P., rímskokatolíckeho náboženstva,
24 ročným, zamestnaním obchodvedúci, obyvateľ v G.. Otec bol v dobe narodenia dieťaťa 22 ročný“,
a zápisu v knihe manželstiev odporcu, zväzok 4, ročník XXXX, na strane XXX, pod poradovým č. XX,

podľa ktorého otec ženích - navrhovateľa je X. P. zamietnutý. Odporcovi náhrada trov konania nebola
priznaná.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 05.06.2013 č. k. 7P/9/2013-56, ktoré nadobudlo právoplatnosť
29.07.2013 bola do funkcie opatrovníka pre nebohého X. F., narodeného XX.XX.XXXX, zomrelého dňa
XX.XX.XXXX na konanie o prípustnosti zapretia otcovstva a zapretia otcovstva k I. W., narodenému

XX.XX.XXXX ustanovená W. Z., rodená P., narodená XX.XX.XXXX, r. č.:XXXXXX/XXX, bytom G., E.
II XXX/XX.

Skutkové okolnosti týkajúce sa údajov narodenia a úmrtia matričných rodičov navrhovateľa, Dr. XW.,
vrátane jeho zápisničného vyhlásenia pred verejným notárom o uznaní otcovstva ako aj zápisu v

matrike a vylúčenie otcovstva X. P. podľa predloženého znaleckého posudku sú súhlasné s tvrdením
navrhovateľa v písomnom návrhu (strana 2 rozsudku).Návrh navrhovateľa v tomto konaní smeroval proti odporcovi - opatrovníkovi ustanoveného nebohému
X. P. vyššie uvedeným uznesením.

Podľa súčasnej právnej úpravy sa záujem spoločnosti nahradil záujmom dieťaťa (podstatný teda nie je
záujem štátu na zmene zápisu v knihe narodení, ale len záujem dieťaťa).
Zapretie otcovstva na návrh dieťaťa sa spravuje právnou úpravou § 96 ods. 1, 2, 3, Zák. o rodine.
(Podľa § 96 ods. 1 ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená
na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto

konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.
Podľa § 96 ods. 2 ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie
otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti rozhodnutia
podať návrh na zapretie otcovstva.
Podľa § 96 ods. 3 ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva proti druhému
rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať.)

Uvedené právne ustanovenie sa vzťahuje na prípady, keď uplynie lehota na zapretie otcovstva podľa §
86, 88, 89 a 93 zák. rod. nielen rodičom dieťaťa, ale aj opatrovníkovi oprávnenej osoby.

Aktívne vecne legitimované je dieťa. Možnosť podania návrhu na vyslovenie prípustnosti zapretia

otcovstva nie je časovo obmedzená; domáhať sa zapretia otcovstva teda môže aj plnoleté dieťa. Vyplýva
to aj z formulácie § 96 ods. 1 zák. o rod., keď v prvej vete zákon používa všeobecný pojem dieťa. (Pokiaľ
sa jedná o maloleté dieťa, musí byť zastúpené kolíznym opatrovníkom - veta 2 cit. práv. ust.)

Pasívnu legitimáciu upravuje § 96 ods. 3 zák. o rodine výslovne len pre konanie o zapretie otcovstva,

nesporne však aj pre konanie o prípustnosti zapretia otcovstva.

Pre obidve konania však platí, že ak ani jeden z rodičov nežije zapieracie právo zaniká.

Pasívne legitimovaní sú matka a otec zapísaný v matrike. V konaní majú postavenie nerozlučných

spoločníkov. Pokiaľ žije len jeden z rodičov, návrh sa podáva proti nemu. Okamihom smrti druhého z
pasívne legitimovaných zaniká právo dieťaťa domáhať sa žalobou zapretia otcovstva, bez ohľadu na
to, či bolo vydané rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva. Pokiaľ jeden z uvedených pasívne
legitimovaných subjektov zomrie v priebehu konania, súd voči nemu konanie zastaví a pokračuje v
konaní s druhým pasívne legitimovaným. Zákonným následkom smrti oboch pasívne legitimovaných

subjektov (rovnako jedného žijúceho) je zánik zapieracieho práva. Dôvodom je osobná povaha druhého
práva vyplývajúca z rodičovského statusu.

Aj keď ESĽP judikoval obdobnú problematiku vo vzťahu k prekluzívnej lehote pre začatie konania o
zapretie otcovstva podľa § 86 ods. 1 zák. o rodine, vo vzťahu k preklúzií práva podľa § 96 ods. 3

zák. o rod. doposiaľ žiadne jeho rozhodnutie zatiaľ neexistuje. Danosť súčasnej právnej úpravy nášho
vnútroštátnehoprávaspočívaprávevdôvodeosobnejpovahytohtoprávavyplývajúcehozrodičovského
statusu.

Je nesporne preukázané podľa úmrtných listov, že matričný otec navrhovateľa X. P. zomrel dňa

XX.XX.XXXX a matka zomrela dňa XX.XX.XXXX.

V dôsledku preklúzie práva aj keď navrhovateľ predložil súdu dôkaz znaleckým posudkom uvedeným
vyššie, podľa ktorého by bol ináč jeho návrh vecne daný, súd nemal pre svoje rozhodnutie inú zákonnú
možnosť, než návrh zamietnuť.

Výrok rozhodnutia o trovách konania vyplýva z § 142 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ v konaní úspešný
nebol. Odporkyňa si náhradu trov konania nežiadala priznať“.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa navrhovateľ odvolal a v odvolaní uviedol, že proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/61/2013-48 zo dňa 17. 07. 2014, ktorým okresný súd návrh

navrhovateľa na pripustenie zapretia otcovstva zamietol, podáva odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 OSP tak, že zapretie otcovstva pripustí, alebo aby
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a) OSP zrušil.K jednotlivým dôvodom odvolania navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že Okresný súd Lučenec
opomenul upresniť aké právo navrhovateľa zaniklo: hmotné či procesné. Z kontextu odôvodnenia a
z odkazu na ust. § 96 ods. 3 Zákona o rodine, ktoré je ustanovením procesnej povahy, sa možno

podľa navrhovateľa domnievať, že okresný súd mal na mysli zánik procesného práva navrhovateľa na
podanie návrhu na zapretie otcovstva z dôvodu, že ani jeden z rodičov navrhovateľa už nežije (§ 96
ods. 3 Zákona o rodine). Uvedené však podľa názoru navrhovateľa nič nemení na tom, že hmotné právo
navrhovateľa, to znamená otcovstvo samotné, tým zostáva nedotknuté. Zdôraznil, že navrhovateľovi
právo na zapretie otcovstva X. P. svedčí, čo súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení aj konštatoval

slovami „...aj keď predložil súdu dôkaz znaleckým posudkom..., podľa ktorého by bol ináč jeho návrh
vecne daný...“. Záujem na zapretí otcovstva je podľa navrhovateľa daný tým viac, že zapretie otcovstva
je prvým nevyhnutným krokom k tomu, aby navrhovateľ mohol podať návrh na určenie otcovstva Dr. X.
W., na čom podľa dôkazu č. 9 - zápisnice zo dňa 12. 01. 1945 o uznaní otcovstva majú záujem tak Dr.
X. W. ako biologický otec navrhovateľa ako aj navrhovateľ.

Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že preklúzia práva na podanie návrhu, ktorá podľa názoru súdu
prvého stupňa nevyhnutne viedla k zamietnutiu návrhu, znamená s pohľadom na § 7 ods. 1 OSP
nedostatokprávomocisúduvecprejednaťarozhodnúť,tedaideotakúprekážkukonania,ktorúnemožno
odstrániť.

Z vyššie uvedenej skutočnosti možno s ohľadom na § 104 ods. 1 OSP podľa navrhovateľa vyvodiť aspoň
dva dôsledky:
a) súd nemohol rozhodnúť meritórne, ale bol povinný konanie uznesením zastaviť,
b) súd bol povinný skúmať, či po právoplatnosti uznesenia nie je na mieste postúpiť vec inému orgánu.

Súd rozhodol rozsudkom, t. zn. meritórne, čo pri nedostatku právomoci urobiť nemohol. Konal tým
podľa navrhovateľa v rozpore s § 152 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého rozsudkom rozhoduje súd
o veci samej. Konanie je preto, podľa navrhovateľa, v súlade s § 205 ods. 2 písm. a) OSP, postihnuté
takou vadou, ktorá je podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a) OSP dôvodom na zrušenie rozsudku, lebo súd
rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku

nevyplýva, že súd skúmal druhú požiadavku ust. § 104 ods. 1 OSP, to znamená či nie je na mieste vec
postúpiť inému orgánu. Bez ohľadu na to či je daná právomoc iného orgánu na konanie v danej veci, z
pohľadu navrhovateľa ide o odmietnutie spravodlivosti, pretože „ak zákon ustanovuje právomoc iného
orgánu na prejednanie a rozhodnutie veci, preto, že súd vec nepostúpil tomuto orgánu a ak takého
orgánu podľa práva Slovenskej republiky niet, preto lebo Slovenská republika nesplnila svoj pozitívny

záväzok vyplývajúci jednak z ust. § 4 druhá veta Občianskeho zákonníka, jednak z ust. § 7 ods. 1
OSP. V danom prípade je v záujme tak biologického otca Dr. X. W., ako aj navrhovateľa, aby súd po
pripustení zapretia otcovstva právneho otca X. P. rozhodol o otcovstve biologického otca. Pri takomto
jednoznačnom súbehu právneho záujmu je, podľa navrhovateľa neprípustné, aby zákon nepripúšťal
možnosť nápravy. Podľa názoru navrhovateľa ustanovenie § 96 ods. 3, časť za bodkočiarkou Zákona o

rodine je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, lebo toto ustanovenie bráni navrhovateľovi domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Súd
prvého stupňa mal, podľa navrhovateľa, v záujme ochrany práva navrhovateľa konanie prerušiť a vec
postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Pokiaľ tak neurobil,
dopustil sa vady konania, pričom táto vada konania je podľa názoru navrhovateľa dôvodom na zrušenie

odvolaním napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, lebo súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Navrhovateľ v odvolaní
ďalej uviedol, že napriek tomu, že súd prvého stupňa zamietol návrh pre nedostatok svojej právomoci,
tomuto rozhodnutiu paradoxne predchádzalo nariadenie pojednávania na deň 17. júla 2014, na ktorom
súd vykonal dokazovanie vo veci samej. Obe tieto skutočnosti svedčia, podľa navrhovateľa, o tom, že

súd prvého stupňa predsa len videl svoju právomoc na konanie a rozhodnutie veci, napriek tomu návrh
rozsudkom namietol pre zánik práva navrhovateľa.

Navrhovateľ v odvolaní poukázal ďalej na to, že dňa 01. 10. 2013 podal na okresný súd podanie s
rovnakým obsahom, ako návrh na začatie konania zo dňa 13. 06. 2013. Pôvodne toto podanie omylom

označil ako „Návrh na začatie konania bez návrhu“, neskôr ho listom zo dňa 03. 10. 2013 opravil na
„Podnet na začatie konania bez návrhu“. Súd tento podnet zaradil do spisu so sp. zn. 4C/61/2013
namiesto toho, aby ho považoval za samostatný podnet a aby pri jeho vybavovaní postupoval zákonom
predpísaným spôsobom, pričom neupovedomil navrhovateľa o tom ako zamýšľa vybaviť jeho „Podnetna začatie konania bez návrhu“ zo dňa 01. 10. 2013 v zmysle opravy zo dňa 03. 10. 2013. Z doterajšieho
priebehukonaniasp.zn.4C/61/2013podľanavrhovateľavyplýva,žesúdtotokonanievôbecnepovažuje
za opatrovnícke, aby podľa § 81 ods. 1 OSP mohol začať konanie bez návrhu. Svedčí tomu podľa

navrhovateľa najmä výzva súdu prvého stupňa zo dňa 09. 10. 2013 na zaplatenie súdneho poplatku za
podaný návrh a uznesenie súdu zo dňa 25. 11. 2013 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku. Podľa § 95 ods. 1 Zákona o rodine pritom ide o opatrovnícke konanie, čo potvrdil aj Okresný
súd Lučenec, keď vyhovel návrhu navrhovateľa na ustanovenie opatrovníka zomrelému X. P. v konaní
so sp. zn. 7P/9/2013, proti ktorému navrhovateľ následne podal návrh na pripustenie zapretia otcovstva.

V uvedenej súvislosti navrhovateľ v odvolaní uviedol, že na jednej strane Okresný súd Lučenec považuje
toto konanie za opatrovnícke a zomrelému X. P. ustanoví opatrovníka, inokedy ho za opatrovnícke
konanie nepovažuje a po výzve navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu
konanie zastaví pre jeho nezaplatenie z dôvodu, že v danom prípade nejde o opatrovnícke konanie. V
inom prípade zase Okresný súd Lučenec vytýči pojednávanie, na ktorom vykoná dokazovanie vo veci,
ale návrh zamietne z dôvodu, že navrhovateľovo právo na podanie návrhu zaniklo. Protirečivý postup

súdu prvého stupňa, podľa navrhovateľa spôsobuje, že navrhovateľ je v neistote ohľadne toho, či má
vziať späť svoj návrh na začatie konania a očakávať, že súd začne konanie o zapretie otcovstva X. P.
bez návrhu.

V závere odvolania navrhovateľ uviedol, že v návrhu na začatie konania obšírne vysvetlil, prečo je podľa

jeho názoru ust. § 96 ods. 3 časť za bodkočiarkou Zákona o rodine v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Na základe toho navrhol, aby
okresný súd v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. b), druhá veta OSP konanie prerušil a návrh na vyslovenie
nesúladu ust. § 96 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona o rodine s Ústavou SR postúpil Ústavnému súdu
Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. d)

zák. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde a aby vyslovil, že „ustanovenie § 96 ods. 3 časť za bodkočiarkou
zákonač.36/2005Z.z.orodineniejevsúladesčl.6bod1 ačl.8bod1 Dohovoruoochranezákladných
ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná podľa čl. 154c Ústavy SR. Tým, že
Okresný súd Lučenec vôbec neodôvodnil, prečo konanie neprerušil a vec nepredložil Ústavnému súdu
SR na zaujatie stanoviska, prípadne, prečo nepodal návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky v

súlade s čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 96 ods. 3 časť
za bodkočiarkou Zákona o rodine s Ústavou Slovenskej republiky, porušil právo navrhovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak ako uviedol v
úvode odvolania t. j. aby rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 OSP zmenil alebo aby rozsudok
okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom odvolaním navrhovateľa podľa ust. § 212

ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vrátil
vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd návrh navrhovateľa

zamietol podľa ust. § 96 ods. 3 Zákona o rodine, nakoľko na základe vykonaného dokazovania zistil, že
„matričný“ otec navrhovateľa X. P. zomrel dňa XX. XX. XXXX a matka navrhovateľa zomrela dňa XX.
XX. XXXX t. j. pred podaním návrhu navrhovateľa.

Navrhovateľ v odvolaní okresnému súdu vytkol pochybenie v dvoch základných rovinách a to: a) že

okresný súd nezastavil konanie podľa ust. § 104 ods. 1 OSP, keď dospel k záveru, že nemá právomoc
vo veci konať (ktorý záver si odvodil navrhovateľ z toho, že okresný súd návrh podľa ust. § 96 ods. 3
Zákona o rodine zamietol), ale meritórne vo veci rozhodol b) že okresný súd sa nevysporiadal s návrhom
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá OSP.

Pokiaľideoodvolaciunámietkunavrhovateľauvedenúvyššiepodpísmenoma),odvolacísúdpoukazuje
na znenie ust. § 96 ods. 3 Zákona o rodine, kde sa uvádza: „Ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať
návrh na zapretie otcovstva proti druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať.“Z obsahu citovaného ustanovenia Zákona o rodine je zrejmé, že pokiaľ okresný súd aplikoval na
rozhodnutie o návrhu navrhovateľa ust. § 96 ods. 3 Zákona o rodine, tak neprichádza do úvahy
argumentácia navrhovateľa o nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť, ktorá je ako

procesná podmienka konania upravená v ust. § 7 ods. 1 OSP a s nedostatkom ktorej spája zákon ako
následok zastavenie konania podľa ust. § 104 ods. 1 OSP, pretože ide o neodstrániteľnú podmienku
konania. V danom prípade bol okresný súd oprávnený vo veci konať a rozhodnúť, pretože konanie
o návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva patrí do právomoci súdu; žiaden iný orgán ako súd nie je
oprávnený o takomto návrhu rozhodnúť, to ale neznamená, že súd musí takému návrhu vyhovieť, pokiaľ

na to nie sú splnené zákonom vyžadované predpoklady, ktoré sú v danom prípade vymedzené v ust. §
96 ods. 3 Zákona o rodine tak, že takýto návrh musí byť podaný za života aspoň jedného z rodičov, čo
v danom prípade nebolo splnené. Odvolacia námietka navrhovateľa týkajúca sa nedostatku právomoci
okresného súdu vo veci konať a rozhodnúť, ktorú si navrhovateľ vyvodil z toho, že okresný súd návrh
zamietol nemá oporu v zákone a je v celom rozsahu neopodstatnená.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľa, že okresný súd nerozhodol o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá OSP, ktorý navrhovateľ v návrhu na
začatie konania riadne odôvodnil, odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia námietka navrhovateľa
je opodstatnená, pretože z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b), veta druhá OSP, ktorý je súčasťou návrhu na začatie

konania nerozhodol. Konanie na súde prvého stupňa tak trpí procesnou vadou a tou je odňatie možnosti
navrhovateľa konať pred súdom., ktoré spočíva v tom, že okresný súd o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania nerozhodol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre
ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vrátil vec okresnému súdu
na ďalšie konanie, v rámci ktorého sa okresný súd vysporiada s návrhom navrhovateľa na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá OSP a až potom vo veci rozhodne. V novom
rozhodnutí vo veci okresný súd podľa ust. § 224 ods. 3 OSP rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.