Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2101899927
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2101899927.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcov: 1/ Mgr. L. P., rod. F., nar. X.X.XXXX, bytom
W. XX, S. a 2/ Mgr. R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X, Košice, obaja zastúpení splnomocnencom:
advokátska kancelária JUDr. Radovan Hrabovecký - advocati s. r. o., so sídlom Panenská 24, Bratislava,
protižalovaným:1/T.W.,nar.X.X.XXXX,bytomW.XX,A.a2/D.W.,nar.XX.XX.XXXX,bytomW.XX,S.,
obaja zastúpení JUDr. Romanom Cibulkom, advokátom, so sídlom Hlavná 52, Trnava, o uvedenie veci
do pôvodného stavu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 31. októbra
2018, č.k. 24C/82/2001-778, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. Ďalej súd
napadnutým rozsudkom štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 50% a
voči žalovaným v rozsahu 50%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 123, § 124, § 126, § 129, §
130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď
dospel k záveru, že návrhu žalobcov na uloženie povinnosti žalovaným na vlastné náklady postaviť v
prospech žalobcov do ich podielového spoluvlastníctva, každého z nich v podiele 1/2 z celku, tehlový
múr o výške 1,8m, šírke 20cm a dĺžke 50cm medzi pravým predným rohom rodinného domu žalobcov
č. XX, v línii čelnej strany rodinného domu č. XX od bodu 101 až po hranicu medzi parcelami č. 55/9

a č. 195/5 a zároveň postaviť tehlový múr o výške 1,8m, šírke 20cm na hranici medzi parcelami č.
55/9 a č. 193/5 od bodu 100 v dĺžke 2,8m tak, ako sú tieto body uvedené v polohopisnom náčrte
Ing. R. R. v mierke M 1:50 zo dňa 19.2.2011 a vytyčovacom náčrte Ing. R. R. zo dňa 19.2.2010 č.
plánu 1/2011, nie je možné vyhovieť. V konaní bolo síce preukázané, že medzi pozemkami žalobcov a
žalovaných (parc. č. 55/9 vo vlastníctve žalobcov a parc. č. 195/5, 195/56 vo vlastníctve žalovaného v
2. rade) stál v minulosti múrik, postavený v roku 1951/1952 právnymi predchodcami žalobcov, pričom
ale jeho presné umiestnenie nebolo preukázané, nebolo preukázané, že stál na právnej hranici medzi

pozemkami účastníkov, resp. že by tvoril túto hranicu, resp. že na základe jeho postavenia vznikla
na tomto mieste hranica - v tomto smere existujú štyri rôzne znalecké posudky, ktoré s konečnou
platnosťou lokalizáciu múrika nevyriešili (napriek tomu strany sporu už v tomto smere nenavrhli ďalšie
dokazovanie). V predchádzajúcom období mal na mieste tohto múrika stáť iný múrik, ktorý mal byť zbúraný v súvislosti so stavbou domu právnych predchodcov žalobcov pravdepodobne v roku 1947. Súd
v tejto súvislosti po vykonanej ohliadne na mieste, konštatuje, že ak by línia pôvodného múra (ktorý mali
zbúrať v súvislosti so stavbou domu právni predchodcovia žalobcov pravdepodobne v roku 1947) mala

pokračovať zo zadnej strany pozemku žalobcov (kde je zachované doposiaľ torzo pôvodného múru)
do časti predzáhradky (kde mal múrik stáť), nemohol stáť na parcele žalobcov, nakoľko znalci (okrem
Ing. Wágnera) tvrdili, že hranica pozemkov je priamka, pričom optickým predĺžením hranice, ktorá je
zreteľná a zachovaná v zadnej časti nehnuteľností strán sporu, nemohol byť múrik postavený tak, ako
ho lokalizujú žalobcovia (musel by byť postavený priamo pred, resp. smerom „do“ domu žalobcov), a

nie na stranu k pozemku žalovaných. Naviac žiadny znalec s istotou nezistil, že tehlový múrik, resp.
základy, ktoré žalobcovia vydávajú za základy múrika, stál na pozemku žalobcov, resp. na vlastníckej
hranici. Múrik, ktorý postavili právni predchodcovia žalobcov v roku 1951/1952, zbúrali žalovaní 1/ a
2/ v období február až august 2001, keď búrali stavbu letnej kuchyne, ktorej súčasťou sa múrik v
predchádzajúcom období stal. V priebehu konania neboli bezpečne preukázané presné rozmery (šírka,
výška, dĺžka), presné osadenie v teréne, ani nebolo špecifikované stavebno-technické riešenie múrika

- jednalo sa tu iba o tvrdenia žalobcov, ktoré nepodporili žiadnymi dôkazmi a dokladmi, keď rozmery, t.j.
dĺžku, šírku a výšku múrika žalobcovia počas konania menili, menili tiež jeho situovanie, rozchádzali sa
svedecké výpovede ohľadom rozmerov múrika, z čoho je zrejmé, že ani samotní žalobcovia nevedeli a
nevedia presne popísať, a už vonkoncom nevedia preukázať stavebno-technické riešenie a osadenie
predmetného múrika - v takejto situácii potom neuniesli dôkazové bremeno, nakoľko súd nemohol uložiť

žalovaným povinnosť postaviť „niečo“, čo nebolo presne popísané a špecifikované, a „čoho“ existencia
(v nimi opisovanej forme) nebola preukázaná. Súd zotrváva na svojom pôvodnom stanovisku, keď podľa
jeho názoru návrhu nemohlo byť vyhovené aj z dôvodu, že žalovaní v čase, keď predmetný múrik búrali,
boli už jeho vlastníkmi, keď vlastnícke právo na nich prešlo z titulu vydržania. Bolo preukázané, že
v roku 1963/1964 manželia L. stavali letnú kuchyňu, pričom predmetný múrik bol využitý (na základe

dohody / súhlasu právnych predchodcov žalobcov, čo jednoznačne potvrdil pred súdom F. F.) ako jedna
zo stien novej stavby tejto tzv. letnej kuchyne - k jestvujúcemu múriku boli pristavené ďalšie steny (pri
stavbe letnej kuchyne nebol pristavený k pôvodnému múru žiadny múr, ktorý by bol súčasťou letnej
kuchyne), a stavba bola zastrešená; právni predchodcovia žalobcov nikdy nemali výhrady voči stavbe
letnej kuchyne. Takto postavenú stavbu spolu s celou nehnuteľnosťou nadobudli do vlastníctva v roku

1989 od rodiny L. právni predchodcovia žalovaného 2/ (jeho rodičia), v roku 2001 ich nadobudol do
BSM žalovaný 2/ a C. W., a v roku 2007 ich nadobudol do výlučného vlastníctva žalovaný 2/. Je
zrejmé, že manželia L. nemohli vlastníctvo k múriku vydržať (nakoľko nemali relevantný právny titul na
vydržanie, boli si vedomí, že múrik využitý ako jedna zo stien letnej kuchyne nie je ich vlastníctvom),
avšak už rodičia žalovaného 2/ a samotný žalovaný 2/ vlastníctvo k múriku vydržať mohli a aj ho

vydržali. V roku 1989 totiž nadobudli nehnuteľnosť ako celok, t.j. vrátane stavby letnej kuchyne a od
uvedenej doby túto stavbu nerušene užívali, udržiavali ju - je nepochybné, že ju neužívali ako „múrik
a pristavené a zastrešené steny“, ale ako letnú kuchyňu. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaný
2/ a jeho právni predchodcovia (od doby, keď sa stali vlastníkmi nehnuteľností jeho rodičia), t.j. po
dobu 12 rokov mali nehnuteľnosť letnej kuchyne (ktorej súčasťou bol sporný múrik) v držbe, držba bola

oprávnená a dobromyseľná (ako už bolo spomenuté, užívali nimi riadne nadobudnutú stavbu letnej
kuchyne v dobrej viere, že im vec patrí celá), nakladali s ňou ako so svojou (opravovali a udržiavali ju),
držba bola nepretržitá a nerušená (prvý raz boli vznesené námietky zo strany právneho predchodcu
žalobcov v súvislosti s búraním letnej kuchyne v roku 2001, t.j. v čase keď už vec bola vydržaná)
- výsledkom tohto stavu bolo potom nadobudnutie vlastníckeho práva k veci (letnej kuchyne, ktorej

súčasťou bol predmetný múrik) držiteľom (žalovaným 2/), a to okamihom uplynutia vydržacej doby;
keďže právny následok vydržania nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje konštitutívne rozhodnutie
štátneho orgánu. V konaní nebolo vôbec preukázané (žiadna zo strán sporu to dokonca ani netvrdila),
že okrem stavby letnej kuchyne žalovaní búrali v roku 2001 „múr nielen za letnou kuchyňou, ale celý“(?),
čo konštatoval vo svojom zrušujúcom rozhodnutí Krajský súd v Trnave (súdu nie je zrejmé ako odvolací

súd k takto vyslovenému záveru došiel), a naviac, narozdiel od konštatovania odvolacieho súdu, je
pohľadom na fotografie označené „A“ a „B“ (ale aj na fotografie z č.l. -517- a -536-) zrejmé, že pred
stavbou tzv. letnej kuchyne sa v minulosti nenachádzala stavba žiadneho múrika. Podľa názoru súdu
bolo potrebné návrh zamietnuť aj s poukazom na aplikáciu ust. § 3 Občianskeho zákonníka (dobré
mravy), podľa ktorého výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti

je potrebné poukázať na skutočnosť, že za dobré mravy sú považované pravidlá morálneho charakteru
všeobecne platné v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Ak v takejto situácii (popísanej vyššie) žalobcovia žiadajú postavenie múrika
(ako naturálnu reštitúciu), ktorý takmer 40 rokov nevyužívali, a ktorý po túto dobu bez prerušenia, a bez toho aby žalobcovia / ich právni predchodcovia voči tomu namietali, užívali, udržiavali a opravovali
právni predchodcovia žalovaného 2/ ako súčasť ich stavby letnej kuchyne, z toho 12 rokov o skutočnosti,
že by mali užívať múrik (a nie letnú kuchyňu) ani nevedeli (vzhľadom na všetky okolnosti považovali

v dobrej viere celú letnú kuchyňu za svoje vlastníctvo, a tak ju aj búrali), je táto požiadavka / nárok
žalobcov v rozpore so slušnosťou, ohľaduplnosťou a rešpektom - výkon takéhoto práva nemôže potom
požívať právnu ochranu, súd takto koncipovanú žalobu považuje za šikanóznu, prameniacu s najväčšou
pravdepodobnosťou z osobných animozít medzi susedmi F. F. (ktorý sa nevedel zmieriť s existenciou
prevádzky potravín na susednom pozemku) a žalovanými. Nezmyselnosť a absurdnosť zotrvávania

na podanej žalobe je zdôraznená aj skutočnosťou, že v priebehu konania (v roku 2015) žalovaný 2/
realizoval na mieste, kde mohol v minulosti stáť predmetný tehlový múrik stavbu nového múru, čím
reálne splnil požiadavku žalobcov na oddelenie / odhradenie pozemkov - takéto riešenie súd považuje
za rozumné usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu (vo vzťahu k žalobnému nároku). O trovách
konania strán sporu súd rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku tak, že ich priznal
žalovaným v rozsahu 50%. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že pôvodným návrhom boli riešené dva

samostatné (rovnocenné) petity (odstránenie stavieb / unimobuniek, a vybudovanie múrika). Čo sa týka
prvého petitu (odstránenie stavieb), nedá sa v konaní určiť úspech či neúspech jednej zo strán sporu,
aj keď žaloba bola v tejto časti späťvzatá žalobcami. Títo ju ale vzali späť v dôsledku skutočnosti,
že žalovaní v priebehu konania stavby unimobuniek odstránili, ale žalovaní odstránili unimobunky z
dôvodu, že prestali plniť pôvodný účel (teda nie z dôvodu, že by bolo preukázané ich zasahovanie do

pozemku žalobcov). Nakoľko konanie v tejto časti bolo zastavené, nebolo už vykonané dokazovanie
ohľadom skutočnosti, či unimobunky zasahujú, resp. zasahovali do pozemku žalobcov alebo nie, pričom
z dovtedajšieho dokazovania táto skutočnosť nebola zrejmá - keď dvaja zo znalcov vyslovili záver, že
unimobunky nezasahujú do pozemku žalobcov, dvaja vyslovili záver, že zasahujú (v tejto súvislosti súd
iba pripomína, že posledne vo veci sa vyjadrujúci znalec Ing. Hačko nebol určený súdom, naviac sa

nejedná o žiadneho kontrolného alebo supervízneho znalca, ktorý by mal oprávnenie hodnotiť výsledky
zistené predchádzajúcimi znalcami). V takejto situácii sa potom súdu javilo ako najspravodlivejšie
nepriznať za túto časť petitu trovy žiadnej zo strán sporu. Čo sa týka druhého petitu (vybudovanie
múrika), v tejto boli plne úspešní žalovaní (nakoľko súd návrh v tejto časti zamietol), majú preto nárok na
náhradu trov konania. V sumáre potom prevažný úspech v celom konaní svedčí pre žalovaných, preto

im súd priznal náhradu trov v rozsahu 50%. O náhrade trov štátu súd rozhodol v súlade s ust. § 259
Civilného sporového poriadku, v spojení s čl. 4 Civilného sporového poriadku tak, že zaviazal obe strany
sporu povinnosťou náhrady trov štátu v rovnakom rozsahu (po 50%), nakoľko znalecké dokazovanie
bolo vykonané rovnako v prospech oboch strán sporu, preto by sa mali aj rovnakou mierou podieľať na
náhrade trov vzniknutých štátu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, a priznať im náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolanie
odôvodnili z dôvodu vady konania majúcej následkov zmätočnosť rozsudku (§ 365 ods. 1 písm. b/

CSP), z dôvodu skutkovej vady rozsudku (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a hmotnoprávnej vady (§ 365
ods. 1 písm. h/ CSP). S ohľadom na právny záver odvolacieho súdu uvedený v uznesení Krajského
súdu v Trnave zo dňa 30.9.2016, sp. zn. 11Co/75/2016, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, bolo
dôvodné očakávať, že súd prvej inštancie nebude mať pochybnosti o vlastníckom práve žalobcov
k tehlovému múru zbúranému žalovanými, resp. že skutkový záver o vlastníckom práve žalobcov

k tehlovému múru nebude sporný. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie dospel k opačnému
skutkovému a právnemu záveru a odchýlil sa od právneho záveru odvolacieho súdu, táto skutočnosť
sa nestala stranám sporu známa v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie v
rozpore s ust. § 181 ods. 2 veta druhá CSP neuviedol predbežné právne posúdenie veci relevantným
spôsobom. Napadnutým postupom súdu došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces a

k odňatiu možnosti uplatniť ich procesné práva. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak vo výroku vo
veci samej absolútne prekvapivým. Ďalej uviedli, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že tehlový
múr, ktorého vlastníkmi boli ich právni predchodcovia, resp. oni, sa stal súčasťou letnej kuchynky,
a to najmä z dôvodu, že dĺžka zadnej steny letnej kuchynky kopírujúcej časť tehlového múru bola
kratšia než samotný tehlový múr. Súčasne musel byť tehlový múr nižší než letná kuchynka, čo vyplýva

z fotografie predloženej do súdneho spisu. Súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku na
jednej strane ku skutkovému záveru o existencii pôvodného tehlového múru, ku ktorému si právni
predchodcovia žalovaných pristavili tvoriace letnú kuchynku a ich zastrešenie, na strane druhej však
dospel ku skutkovému záveru o základoch tehlového múru, ktoré patria letnej kuchynke. Je nemožné, aby právni predchodcovia žalovaných postavili základnej letnej kuchynky pod tehlovým múrom, ktorý v
čase výstavby letnej kuchynky už stál na mieste samom. Súčasne z vykonaného dokazovania vyplynulo
skutkovézistenie,žehranicamedzipozemkamistránsporujepriamka,pričomtietopozemkysúvzadnej

časti rodinného domu žalobcov oddelené pôvodným starým tehlovým múrom, ktorý oddeľoval dotknuté
pozemky strán sporu, resp. ich právnych predchodcov, po celej dĺžke, teda aj v časti nachádzajúcej sa
pred rodinným domom žalobcov. Časť z tohto pôvodného tehlového múru v časti umiestnenia rodinného
domu žalobcov a v časti pred ním bola zbúraná právnou predchodkyňou žalobcov za účelom výstavby
rodinného domu žalobcov, resp. ich právnej predchodkyne a po dokončení rodinného domu bol právnym

predchodcom žalobcov postavený tehlový múr na základoch pôvodného tehlového múru v prednej časti
rodinného domu. Tehlový múr postavený v 50-tych rokoch bol zbúraný žalovaným v 21. storočí, a teda
po päťdesiatich rokoch jeho existencie. Rozmery tehlového múru vyplývajú z predložených fotografií a
výpovede právneho predchodcu žalobcov (otec žalobcov). Poukázali na to, že žalovaní neoznačili, ani
predložili také prostriedky procesnej obrany, ktorými by kvalifikovane a právne relevantným spôsobom
namietali, spochybnili a najmä popreli rozmery tehlového múru uvádzané žalobcami v petite žaloby. S

ohľadom na uvedené je zrejmé, že k popretiu žalobcami uvádzaných rozmerov tehlového múru podľa
ust. § 151 ods. 1 CSP nedošlo, resp. podľa § 151 ods. 2 CSP neboli žalobcami uvádzané rozmery
tehlového múru účinne popreté. Podľa názoru odvolateľov zo znaleckého dokazovania vykonaného pred
súdom prvej inštancie vyplynulo skutkové zistenie, že tehlový múr stál na pozemku žalobcov, nakoľko zo
žiadneho znaleckého posudku vyhotoveného v súdnom konaní nevyplynulo opačné skutkové zistenie,

a teda že tehlový múr stál na pozemkoch žalovaných. Bez ohľadu na vykonané znalecké dokazovanie
poukázali na tri listinné dôkazy, a to vyjadrenie obce S. zo dňa 2.3.2011, rozhodnutie obce Zavar zo
dňa 1.3.2007 a výkaz plôch zo dňa 24.4.1941, ktoré potvrdzovali, že tehlový múr stál na pozemku
žalobcov, resp. ich právnych predchodcov, pričom vlastnícke práva žalobcov k tehlovému múru nebolo
medzi právnymi predchodcami strán sporu nikdy sporné a rešpektovala sa hranica vytvorená tehlovým

múrom. Uviedli, že žalovaní nepredložili a ani nenavrhli vykonať žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo
skutkové zistenie, ku ktorému dospel súd prvej inštancie a podľa ktorého základy nachádzajúce sa v
častipredrodinnýmdomomžalobcovsúzákladmiletnejkuchynkyžalovanýchaniezákladmipôvodného
tehlového múru. Namietli, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy žiaden dôkaz predložený žalobcami,
relevantným spôsobom sa s ním nevysporiadal a opakovane spôsobom vzbudzujúcim pochybnosti o

jeho nestrannosti dospel ku skutkovým zisteniam svedčiacim výlučne v prospech žalovaných napriek
tomu, že žalovaní nepredložili a neoznačili žiaden dôkaz preukazujúci ich vlastnícke práva k tehlovému
múru, ktorý zbúrali. V konaní pred súdom prvej inštancie nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by
vyplynulo alebo mohlo vyplynúť skutkové zistenie o čase skutočného začatia držby tehlového múru
žalovaným 1/, resp. žalovaným 2/, skutkové zistenie o právnom titule, od ktorého mohol žalovaný 1/,

resp. žalovaný 2/ odvodzovať svoje vlastnícke práva k tehlovému múru, ich dobromyseľnosť o tom,
že im vlastnícke právo k tehlovému múru patrí, ani čas začatia plynutia vydržacej doby. Z výpovede
žalovaného 1/ je zrejmé a nepochybné skutkové zistenie, že žalovaný 1/ nemal vedomosť o tom, ktorá
osoba postavila tehlový múr, ktorá osoba sa stala jeho vlastníkom, ani dátum, kedy mohlo dôjsť k
začatiu plynutia vydržacej doby vlastníckeho práva k tehlovému múru žalovaným a jeho manželkou.

Na základe uvedeného nemohol byť žalovaný 1/ dobromyseľný v tom, že mu tehlový múr patrí.
Z výpovede žalovaného 2/ je zrejmé a vyplýva skutkové zistenie, že žalovaný 2/ nemal vedomosť
o tom, ktorá osoba postavila tehlový múr, ktorá osoba sa stala jeho vlastníkom, ani dátum, kedy
mohlo dôjsť k začatiu plynutia vydržacej doby vlastníckeho práva k tehlovému múru žalovaným 2/.
Na základe uvedeného nemohol byť preto žalovaný 2/ dobromyseľný v tom, že mu tehlový múr patrí.

Dobromyseľnosť žalovaného 1/ s jeho manželkou ani žalovaného 2/ o vlastníckom práve k tehlovému
múruniejemožnéodvodiťzospracovaniatehlovéhomúrumanželmiL.,ktorýbolvovlastníctveprávnych
predchodcov žalobcov, o čom títo mali vedomosť. Dobromyseľnosť žalovaných nie je možné vyvodiť z
ľahostajnosti, ani z možnosti a pravdepodobnosti prevodu/prechodu vlastníckeho práva, ale výlučne z
existencie právne relevantnej skutočnosti, s ktorou právny poriadok spája prevod/prechod vlastníckeho

práva, a to aj v prípade, ak táto skutočnosť nie je právne perfektná. Žalovaní sa bez relevantných
a primeraných dôvodov spoliehali na nadobudnutie vlastníckeho práva k tehlovému múru bez toho,
aby sa o tejto skutočnosti presvedčili alebo o nej mohli mať vedomosť. Žalovaní postavili nový tehlový
múr v priebehu súdneho konania, no napriek záujmu žalobcov žalovaní neprejavili ochotu previesť
novopostavený tehlový múr do vlastníctva žalobcov. Súčasne nebolo v súdnom konaní preukázané

umiestnenie novopostaveného tehlového múru, na základe čoho nie je možné určiť, či bol postavený
na mieste pôvodného tehlového múru. 4. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť. Boli toho názoru, že súd prvej inštancie vyvodil z vykonaných dôkazov
správne skutkové a právne názory a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Podľa ich

názoru súd prvej inštancie svojim postupom neporušil práva žalobcov na spravodlivý proces, pokiaľ
nepostupoval podľa § 181 ods. 2 veta druhá CSP, nakoľko súd je takto povinný postupovať po úkonoch
uvedených v § 181 ods. 1 CSP a nemožno z ust. § 181 ods. 2 CSP vyvodiť, že by mal súd prvej
inštancie takto postupovať i v neskorších štádiách konania. Mali za to, že pokiaľ vo svojich prednesoch
a podaniach robených vo veci ešte pred účinnosťou CSP popierali tvrdenia žalobcov týkajúce sa ako

rozmerov, i situovania múru, ktorého výstavby (naturálnej reštitúcie) sa žalobcovia domáhali, nebolo
potrebné opakovane (po účinnosti CSP) tieto skutkové tvrdenia žalobcov popierať. Dôkazné bremeno
týkajúce sa jednak toho, kde sa mal predmetný múr nachádzať (či na pozemku žalobcov, alebo
žalovaných, prípadne na hranici pozemkov), ako i jeho špecifikáciu (výška, šírka, dĺžka, keďže sa
žalobcovia žalobou domáhali tzv. naturálnej reštitúcie) zaťažovalo žalobcov.

5. K vyjadreniu žalovaných zaslali písomné stanovisko žalobcovia, ktorí zotrvali na svojom odvolacom
návrhu. Zotrvali v presvedčení, že tým, že sa súd prvej inštancie odchýlil od právneho názoru
odvolacieho súdu a dospel k opačnému skutkovému a právnemu záveru bez toho, aby o tom riadne
oboznámil strany sporu, došlo k porušeniu ust. § 181 ods. 2 veta druhá CSP, pričom výrok napadnutého
rozsudku je možné z objektívnych dôvodov považovať za prekvapivý. Opätovne poukázali na znalecké

posudky vyhotovené znalcami v predmetnom súdnom konaní v časti pojednávajúcej o postavení
tehlového múru a hranici medzi dotknutými pozemkami strán sporu. Zo znaleckého dokazovania
vyplynulo skutkové zistenie, že tehlový múr stál na pozemku žalobcov, pričom zo žiadneho znaleckého
posudku vyhotoveného v súdnom konaní nevyplynulo opačné skutkové zistenie a teda, že tehlový múr
stál na pozemkoch žalovaných.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené
osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 24C/82/2001 bolo uloženie
povinnosti žalovaným 1/ a 2/ vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území Zavar,

zapísanú na LV č. XXX ako parcela č. 55/9 zastavané plochy o výmere 487 m2, v časti ako je graficky
znázornená na polohopisnom náčrte Ing. R. R. zo dňa 19.2.2011 v mierke M 1:50 bodmi W 19, W 8 a
bodom 100 a vytyčovacom náčrte Ing. R. R. zo dňa 19.2.2010, číslo plánu 1/2011 a určenie žalovaným
1/ a 2/ povinnosť postaviť tehlový múr o výške 1,8m, šírke 20cm, a dĺžke 50cm, medzi pravým predným
rohom rodinného domu žalobcov č. 53 v línii čelnej strany rodinného domu č. 53 od bodu 101 až po

hranicu medzi parcelami č. 55/9 a č. 195/5 a zároveň postaviť tehlový múr o výške 1,8m, šírke 20cm,
na hranici medzi parcelami č. 55/9 a č. 195/5 od bodu 100 v dĺžke 2,8m tak, ako sú tieto body uvedené
na polohopisnom náčrte Ing. R. v mierke M 1:50, zo dňa 19.2.2011 a vytyčovacom náčrte Ing. R.
zo dňa 19.2.2010, číslo plánu 1/2011. Rozsudkom zo dňa 12.8.2015, č.k. 24C/82/2001-602 súd prvej
inštancie konanie v časti o uloženie povinnosti žalovaným vypratať nehnuteľnosť zastavil a vo zvyšku

žalobu zamietol s tým, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti zastavenia konania nadobudol právoplatnosť dňa
17.11.2015, pričom v napadnutej zamietajúcej časti bol uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa
30.9.2016, č.k. 11Co/75/2016-687 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov

konania rozhodol tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. Ďalej súd
napadnutým rozsudkom štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 50% a
voči žalovaným v rozsahu 50%.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie.

9. Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom im
znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/

CSP je daný, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne
určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. f/ CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo,
alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo
inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor,
alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/
CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav

nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.

10. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral

do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno mu nič vyčítať.

12. Pokiaľ odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, tak v tomto smere žiadnym spôsobom nešpecifikoval, v čom by malo nesprávne právne posúdenie
spočívať.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

16. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v

uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004). 17. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

(I.ÚS 50/2004).

18. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

19. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

20. K námietke odvolateľov, že konaním a postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ust. §
181 ods. 2 CSP a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vo veci samej absolútne
prekvapivým, odvolací súd udáva, že predmetné konanie (spor) začalo dôjdením žaloby dňa 6.11.2001,
teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), pričom vo veci boli vyhlásené rozsudkom

súdu prvej inštancie už tri rozsudky a všetkými týmito rozsudkami bola žaloba žalobcov ako nedôvodná
zamietnutá, a teda súd prvej inštancie sa opakovane vyjadroval v rámci rozhodovania k otázke spornosti
a nespornosti skutkových tvrdení, ako aj k právnemu posúdeniu, a teda pokiaľ súd vyhlásil vo veci tretí
rozsudok (napadnutý rozsudok), ktorým žalobu opätovne zamietol, len ťažko možno takéto rozhodnutie
považovať za prekvapivé v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 O.s.p.). S prihliadnutím

na uvedené bol odvolací súd toho názoru, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo s prihliadnutím
na začatie konania, dĺžku konania a viaceré rozhodnutia súdu prvej inštancie k takému pochybeniu
- nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by bolo znemožnené stranám uskutočňovať im patriace
procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Cieľom ustanovenia
§ 181 ods. 2 CSP, ako aj predchádzajúceho ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. je zamerať procesnú aktivitu

strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu,
aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu za účelom zjednodušenia a zrýchlenia konania tak, aby sa
nevykonávali zbytočné dôkazy a venovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú
podľa názoru súdu buď nesporné, alebo právne bezvýznamné. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd
i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 16/2012.

21. Za nedôvodnú považoval odvolací súd i námietku žalobcov, že súd prvej inštancie sa odchýlil od
právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, v ktorom
odvolací súd vyslovil, že pôvodný múr bol postavený žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami a z
toho vyplýva, že vlastníkmi pôvodného múru boli žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia.

22. V odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.9.2016, č.k. 11Co/75/2016-687
odvolací súd uviedol, že z vykonaného dokazovania možno mať za preukázané, že pôvodný múr bol
postavený žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami, čo bolo potvrdené svedeckými výpoveďami,
ktoré skutočnosti žalovaní relevantným spôsobom nevyvrátili, takže z toho vyplýva, že vlastníkmi

pôvodného múru boli žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia (bod 9 uznesenia). Súčasne však
odvolací súd v bode 10 uznesenia uvádza, že nie je možné jednoznačne posúdiť, či došlo k vydržaniu
vlastníckeho práva k múru žalovanými, a to najmä, či bola splnená podmienka dobromyseľnosti.

23. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého ostatného rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by

sa súd odchýlil od záverov obsiahnutých v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu.

24. Odvolací súd v oboch predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach uviedol, čo je podstatným pre
posúdenie dôvodnosti žalobcami uplatneného nároku, pričom podstatným bolo zistenie, kde presne sa v minulosti nachádzal múrik, kadiaľ vedie hranica medzi pozemkami, ako aj ustálenie presného
umiestnenia stavebno-technického stavu múrika. Odvolací súd tiež uviedol, že dôkazné bremeno
preukázanie uvedených skutočností zaťažuje žalobcov. V ostatnom zrušujúcom rozhodnutí odvolací

súd uviedol, že napriek tomu, že v konaní boli vykonané tri znalecké posudky, nebola jednoznačne
zodpovedaná podstatná otázka, kadiaľ vedie hranica medzi pozemkami, kde stál pôvodný tehlový múr,
či stál na hranici pozemkov, nakoľko závery znaleckých posudkov sú nekompletné a obsahujú rôzne
odpovede (bod 11 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu).

25. Súd prvej inštancie pri svojom ostatnom rozhodovaní postupoval v súlade s uvedenými závermi
odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie a dospel k záveru, že v priebehu konania neboli dostatočne
preukázané presné rozmery (šírka, výška, dĺžka), presné osadenie v teréne, ani nebolo špecifikované
stavebno-technické riešenie múrika a jednalo sa iba o tvrdenia žalobcov, ktoré však neboli podložené
žiadnymi relevantnými dôkazmi. Čo sa týka umiestnenia pôvodného múrika (t.j. či stál na pozemku
žalobcov, žalovaných alebo na hranici pozemkov), táto opätovne nebola vyriešená vzhľadom na

rozpornosť štyroch znaleckých posudkov, a teda podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia dôkazné
bremeno neuniesli. Uvedený záver súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným
spôsobom odôvodnil a tento záver možno považovať za logický, vyplývajúci z vykonaných dôkazov. Zo
znaleckého posudku Ing. Romana Wágnera vyplýva, že pôvodný tehlový múrik stál na hranici medzi
pozemkami parc. č. 55/9 a 195/5, resp. 195/4. Zo znaleckého posudku znalkyne Ing. Anny Šobichovej

vyplýva, že hranica medzi parcelami č. 55/9, 55/2 a 195/5, 195/4 je priamka, nikde nie je lomená, tvorí ju
tehlový múrik, ktorého základy sú identifikovateľné, pričom múrik sa nachádza na parc. č. 55/9 a 55/2.
Zo znaleckého posudku Ing. Štefana Špačeka vyplynulo, že hranica medzi pozemkami parc. č. 195/4,
195/5,195/56najednejstraneaparc.č.55/2a55/9jepriamkavprávnomstaveavskutočnostičiastočne
reprezentuje starý ohradný tehlový múr. Zo znaleckého posudku Ing. Milana Hačka vyplynulo, že priebeh

vlastníckej hranice medzi žalobcami a žalovanými je priamy, pričom priamosť udáva tehlový múr. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu z predmetných znaleckých posudkov celkom jednoznačne nevyplynulo
umiestnenie pôvodného tehlového múrika.

26. K tvrdeniu odvolateľov, že žalovaní účinne nepopreli skutkové tvrdenia žalobcov o umiestnení a

stavebno-technickom prevedení tehlového múru podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd udáva,
že podľa § 470 ods. 2 veta druhá CSP, ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

27. Vzhľadom na to, že predmetné konanie začalo pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového
poriadku, nie je možné uplatňovať ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP na uvedené konanie, nakoľko by
to bolo v neprospech žalovaných.

28. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní udávajú, že nie je zrejmé, na základe akého dokazovania dospel súd
prvej inštancie ku skutkovému záveru, že medzi nadobudnutím letnej kuchynky žalovanými a zbúraním
tehlového múru uplynulo viac než dvanásť rokov, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie svoj
záver odôvodnil v bode 52 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd v podrobnostiach
odkazuje na uvedené dôvody, ktoré považuje za správne. Rovnako súd prvej inštancie sa podrobne

zaoberal otázkou dobromyseľnosti žalovaných, ako aj vydržaním vlastníckeho práva k múru v bode 56
odôvodnenia na strane 32 rozsudku, ktoré závery odvolací súd považuje za správne a v podrobnostiach
na ne odkazuje.

29. Za správne považoval odvolací súd i výroky rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov

konania medzi stranami, ako aj o nároku na náhradu trov konania štátu, ktoré súd prvej inštancie riadne
odôvodnil, pričom správnosťou uvedených výrokov sa odvolatelia v odvolaní osobitne nezaoberali.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody odvolateľov neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe

súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2
CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v závislých výrokoch o nároku
na náhradu trov konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 30. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd priznal podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 14. 12. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.