Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 7, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114010831
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8114010831.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
Martiny Zeleňakovej a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.02.2019
v Prešove, v trestnej veci obž. Z. Q. a spol. pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c), d) Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaných Z. Q. a F. A. proti rozsudku Okresného súdu Prešov

sp. zn. 33T/78/2014 zo dňa 26.09.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolania Z. Q. a F. A. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom boli obžalovaní Z. Q., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom X., L. XX a F. A.,
nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom X., P. XX, ako aj J. Q., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom P. XX
a F. L.Ň., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom X., P. XX, uznaní vinnými z trestného činu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona na tom
skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX asi o 16.00 hod. v X., na ul. Slovenskej, pri Čiernom orli, po tom, čo obvinený F. L.
za sumu 700,- eur zakúpil najmenej 95,59 gramov vysušených vrcholkov rastliny konope s priemernou

koncentráciou 14,4 % THC, z ktorého množstva by sa dalo pripraviť 459 až 956 obvykle jednorazových
dávok schopných ovplyvniť psychiku užívateľa, sa dohodol so spoluobvinenými Z. Q., J. Q. a F. A., že
uvedené množstvo marihuany rozdelia po jednotlivých dávkach do samostatných vrecúšok, za účelom
ich ďalšieho spoločného užívania a možného odpredaja, a preto všetci obvinení prišli do neobývaného
rodinného domu v X., na ulici A. Q. č. XX, ktorého spoluvlastníkom je otec obvineného Q., kde obvinený
Z. Q. dom otvoril pravým kľúčom, všetci vošli dnu a spoločne na digitálnej váhe, ktorú priniesol obvinený

J. Q. začali marihuanu rozvažovať do plastových vreciek, kde takto naplnili 16 kusov a následne všetku
marihuanu z domu odniesli a uložili do motorového vozidla zn. Citroen Berlingo, EVČ: X.-XXXBC, do
ktorého všetci obvinení nastúpili a ktoré riadil obvinený Z. Q., kde o 21.10 hod. boli na ul. P. zastavení
hliadkou PZ za účelom cestnej kontroly, pričom obvinený Z. Q. vydal hliadke PZ prevážanú marihuanu,
ktorá je podľa zákona Národnej rady SR č. 139/1998 Z. z, o omamných a psychotropných látkach a
prípravkoch zaradená do I. skupiny omamných látok.

Za to im okresný súd uložil:

Obžalovanému F. L. podľa § 172 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 , 3 Tr. zákona pri existencii
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), l) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností, § 39
ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona

výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu
podmienečného odsúdenia v trvaní 2 (dvoch) rokov.Obžalovanému J. Q. podľa § 172 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona pri existencii
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), l) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností, § 39

ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu
podmienečného odsúdenia v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Obžalovanému Z. Q. podľa § 172 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona pri existencii

poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti trest odňatia
slobody v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr.
zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a uložil probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v
trvaní 4 (štyroch) rokov. Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zákona uložil zákaz požívania omamných a
psychotropných látok.

Obžalovanému F. A. podľa § 172 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona pri existencii
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti trest odňatia
slobody v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr.
zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a uložil probačný dohľad nad jeho správaním

v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v
trvaní 4 (štyroch) rokov. Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zákona uložil zákaz požívania omamných a
psychotropných látok. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona uložil trest prepadnutia veci 1 ks digitálna
váha Lighterscale L2 v zelenom plastovom puzdre, 1 ks fajka kovová drevená, 1 ks textilné tričko s
krátkym rukávom bielej farby a 1 ks igelitovej tašky bielej farby.

Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku a poučení o opravnom prostriedku podali ústne do zápisnice o
hlavnom pojednávaní obžalovaní Z. Q. a F. A. odvolania, ktoré následne prostredníctvom svojich
obhajcov písomne odôvodnili.

Obžalovaný Z. Q. vo svojom odvolaní vytkol okresnému súdu, že z napadnutého rozsudku nevyplynulo,
ako sa vyrovnal s jeho obhajobou vo vzťahu k namietanému postupu hliadky Policajného zboru
Slovenskej republiky a namietanému nezákonnému získaniu dôkazu 95,59 g vysušených vrcholkov
rastliny rodu konope. Pre posúdenie zákonnosti postupu policajnej hliadky, ktorá ich vozidlo zastavila
a ktorej otvoril dvere na kufri a vysypal jeho obsah na zem a na zemi rozťahal, poukázal na svoju

výpoveď, že ostatní obžalovaní, podľa jeho názoru, v prípravnom konaní podrobne nevypovedali k
dôvodom, prečo ich vozidlo bolo policajnou hliadkou zastavené a kontrolované a k uvedenému sa na
hlavnom pojednávaní vyjadroval okrem neho len obžalovaný A., pričom z policajnému záznamu zo
dňa 04.02.2014 nevyplynulo, prečo hliadka vozidlo zastavovala a vyplynula z neho otázka položená
obžalovanému Q.: či má pri sebe alebo vo vozidle nejaké veci pochádzajúce z trestnej činnosti, pričom

obžalovaný mal povedať, že áno. Odvolateľ odkazoval na výpovede svedkov, členov zasahujúcej
policajnej hliadky, na to, že z výpovede svedka P.. Š. vyplynulo, že obžalovaní predložili doklady,
vyťažovali ich, odkiaľ idú a mali dôvodné podozrenie, nakoľko ich registrovali na mieste oznámenia,
že vo vreci, ktoré vynášali z domu, či sa tam nenachádzajú veci pochádzajúce z trestnej činnosti.
Výpovede členov hliadky hodnotil odvolateľ ako rozporné a nepresvedčivé, pričom z ich výpovedí

nevyplynulo, že by obžalovaní boli primerane poučení o svojom práve na obhajobu, t. j. že nemusia
vydať veci, ktoré by ich usvedčovali z trestnej činnosti. Podľa názoru odvolateľa, z vykonaného
dokazovania nebol preukázaný žiadny dôvod na vykonanie služobného zákroku - zastavenia vozidla a
vykonania kontroly vodiča vozidla, dokladov, vybavenia vozidla a na pokyn, aby vodič hliadke vydal veci
pochádzajúce z trestnej činnosti, pričom poukazoval na absenciu poučenia o zákaze sebaobviňovania

a vytýkal okresnému súdu, že pokiaľ by hodnotil postup hliadky ako nezákonný, potom by aj výpovede
obžalovanýchzprípravnéhokonaniamalhodnotiťakonezákonnéavtrestnomkonaníakonepoužiteľné.

Odvolateľ v tomto prípade výslovne namietal aj výrok o treste a pokiaľ okresný súd uznal obvineného
vinným, mal ako poľahčujúcu okolnosť uznať aj § 36 písm. l) Tr. zákona, pričom nebol dôvod na

ukladanie trvania probačného dohľadu pri hornej hranici sadzby, keďže neboli zistené žiadne priťažujúce
okolnosti, ale len jedna poľahčujúca okolnosť, pričom odvolateľ viedol riadny život už takmer 4 roky.
Podľa odvolateľa okresný súd nevysvetlil dôvody svojho postupu, a tak výrok o druhu a výmere trestu
považoval odvolateľ za nepreskúmateľný.V podstate na základe týchto dôvodov obžalovaný Z. Q. navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný F. A. vo svojom odvolaní namietal porušenie práva obžalovaného na spravodlivé konanie
tak, ako sú garantované v čl. 17 a iné Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení dodatkov. Podľa jeho názoru súd nemal prihliadať pri rozhodovaní o
vine a treste na nezákonne zistené a zaistené dôkazy, aby tieto predpisy neporušil.

Poukazoval na postup policajnej hliadky ktorá podrobila obžalovaných prevereniu ich totožnosti a
vykonala ďalšie úkony, ktoré vyvrcholili uznesením o vznesení obvinenia pre predmetný trestný čin.
Vytýkal, že policajná hliadka zastavila motorové vozidlo obžalovaných bez akéhokoľvek podozrenia
o spáchaní priestupku alebo trestného činu a dodal, že obžalovaní sa pri policajnej kontrole v dome
otca jedeného z nich preukázali platnými občianskymi preukazmi a kontrolujúca policajná hliadka

konštatovala, že na mieste sa nejedná o priestupok ani o trestný čin. Podľa odvolateľa boli vážne
pochybnosti, či policajná hliadka v skutočnosti nevykonávala operatívno - pátraciu činnosť v zmysle §
113 ods. 1, 2 Tr. poriadku a obžalovaných nesledovala, čo by tiež bolo v rozpore s platnou právnou
úpravou, pričom ich vozidlo nebolo zastavené v súvislosti s porušením dopravných predpisov, ani pre
preventívnu kontrolu vozidiel v rámci nejakej vyhlásenej akcie, absentovalo podozrenie na priestupok

a zastavila ich vozidlo v rozpore s platnou právnou úpravou. V príkrom rozpore so zákonom bolo totiž
podľa odvolateľa, pokiaľ policajt vyzval osobu, ktoré sa mu len zdala z nejakého subjektívneho dôvodu
čudná, podozrivá, nepáchala trestnú činnosť, vyložiť veci, ktoré by mohli pochádzať z trestnej činnosti,
pričom zákaz donútenia k priznaniu zahŕňa nielen právo nevypovedať, ale aj právo neprispieť žiadnym
aktívnym spôsobom, či už priamo alebo nepriamo k svojmu obvineniu. Odvolateľ potom poukazoval na

to, že dôkaz získaný bez náležitého poučenia obvineného podľa § 8 ods. 2 Zákona č. 171/1993 Z. z. o
Policajnom zbore v znení nesk. predpisov /ďalej len Zákon o Policajnom zbore/ nemožno považovať za
dôkaz získaný zákonným spôsobom. Keďže aj samotné zadržanie obžalovaných a aj ďalšie procesné
úkony spojené s výsluchmi a podobne boli dôkazmi nadväzujúcimi na dôkaz získaný nezákonným
spôsobom, tak z absolútne nezákonného dôkazu nemohol vzniknúť dôkaz zákonný.

Odvolateľ vytkol okresnému súdu, že sa týmito skutočnosťami ani len okrajovo nezaoberal a napadnuté
rozhodnutie neposkytovalo tzv. konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva na
spravodlivé konanie.

V podstate na základe týchto dôvodov obžalovaný F. A. navrhol, aby vo vzťahu k jeho osobe krajský súd
sám rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Na základe podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku Krajský súd v danom prípade nezistil
také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a po preskúmaní

výrokov o vine a treste týkajúcich sa odvolateľov zistil nasledovné.

V prejednávanej veci bolo dokazovanie vykonané v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. poriadku tak,
ako to bolo pre správne zistenie skutkového stavu na účely rozhodnutia o treste nevyhnutné. Na rozdiel
od odvolateľov krajský súd nedospel k záveru, že by v predmetnej veci okresný súd pri rozhodovaní o

vine a treste niektorého z nich prihliadal na nezákonný dôkaz.

V prvom rade, aj s ohľadom na povahu odvolacích námietok bolo potrebné zaoberať sa zákonnosťou
získania predmetnej marihuany a teda použiteľnosťou zaistenej veci dôležitej pre trestné konanie v
predmetnom trestnom konaní. V tomto smere možno síce prisvedčiť odvolateľom, že sa okresný súd

opomenul výslovne zaoberať zdôvodnením toho, ako sa vysporiadal s namietanou nezákonnosťou
získania tohto dôkazu, no nemožno z tejto skutočnosti usudzovať, že preskúmavaný rozsudok bol
nepreskúmateľný. Ako to vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa označil
dôkazy, na ktoré prihliadal a uviedol svoje skutkové a právne úvahy, ktorými dospel ku skutočnostiam,z ktorých vychádzal vo svojich výrokoch a zaoberal a ako sa vysporiadal s časťou dôvodov obhajoby,
pričom východiská, úvahy a závery, ku ktorým dospel mohli byť podrobené prieskumu zo strany
odvolacieho súdu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa však s rozhodnutím súdu druhého stupňa tvorí

jednotu, a tak nedostatok spočívajúci s vysporiadaním sa so všetkými podstatnými dôvodmi obhajoby
odvolací súd napravil.

Pokiaľ odvolatelia v tejto súvislosti spochybňovali zákonnosť zaistenia veci v dôsledku údajne
bezdôvodného zastavenia motorového vozidla a neposkytnutia predchádzajúceho poučenia o zákaze

sebaobviňovania, krajský súd sa s odvolacími námietkami nestotožnil.

Zákaz sebaobviňovania sa týka rešpektovania vôle obvineného mlčať, ako aj neprispieť ku svojmu
obvineniu a usvedčeniu iným aktívnym konaním.

Je vecou dotknutého subjektu, či právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby využije alebo

nie / II. ÚS 291/2013-16 zo dňa 22.05.2013/.

Právo podozrivých v trestnom konaní na informácie vyplýva zo smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (ďalej len „smernica o
práve na informácie“), ktorá je v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ako právny akt

Európskej únie záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa ňou má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aj táto
smernica sa v členských štátoch Európskej únie v zásade neuplatňuje priamo, ale prostredníctvom
vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými bola prebratá do ich právnych poriadkov, pričom ich orgány
sú povinné vykladať vnútroštátne právo (ako celok) euro-konformne, tzn. čo najviac v zmysle znenia

a cieľov smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok. Slovenská republika dôsledne prebrala
do svojho právneho poriadku všetky smernicou o práve na informácie stanovené minimálne pravidlá
týkajúce sa informovania o právach podozrivých alebo obvinených osôb.

Podľa článku 7 bod 3 Kapitoly 1 uvedenej smernice, uplatnenie práva nevypovedať vo vlastný

neprospech nebráni príslušným orgánom v získavaní dôkazov, ktoré možno zákonne získať použitím
zákonných donucovacích prostriedkov a ktoré existujú nezávisle od vôle podozrivých alebo obvinených
osôb.

Zo strany konajúcej policajnej hliadky došlo k rešpektovaniu bodov 25 a 27 odôvodnenia uvedenej

smernice, podľa ktorých právo nevypovedať vo vlastný neprospech je dôležitým aspektom prezumpcie
neviny a keď sa od podozrivých a obvinených osôb žiada, aby vypovedali alebo odpovedali na otázky,
nemali by byť nútené predložiť dôkazy alebo dokumenty ani poskytnúť informácie, ktoré môžu svedčiť
v ich neprospech. Z práva odoprieť výpoveď a z práva nevypovedať vo vlastný neprospech vyplýva to,
že príslušné orgány by nemali nútiť podozrivé alebo obvinené osoby poskytovať informácie, ak to tieto

osoby nechcú urobiť.

V prejednávanej veci príslušníci policajnej hliadky mali informáciu z relatívne krátkej doby odôvodňujúcu
podozrenie, že osádka vozidla, ktorú videli v bezprostrednej blízkosti domu, do ktorého sa podľa
oznamovateľa podozrenia z protiprávnej činnosti mali osoby dostať spôsobom, ktorý oznamovateľa

viedol k podozreniu z protiprávnej činnosti. Možno dodať, že pokiaľ od inej policajnej hliadky, ktorý
vykonala preverenie oznámenia v samotnom dome, iná policajná hliadka dostala informáciu, z ktorej
nevyplynulo podozrenie z protiprávnej činnosti, tak po tomto informovaní, táto iná policajná hliadka
získala ďalšiu informáciu, ktorá vzbudzovala oprávnené podozrenie, že mohlo následne dôjsť k
protiprávnej, hoci aj trestnej činnosti, pretože ako to uviedol svedok P.. Š. ako príslušník tejto policajnej

hliadky, osobne videli cez plot preliezať štyri osoby, z ktorých jedna mala vrece, pričom od tohto
domu odchádzali na osobnom motorovom vozidle, ktoré sa následne preto rozhodli zastaviť. Dôvod
zastavenia obžalovanému Q. aj oznámil, keď sa ho pýtal, či nemá niečo z trestnej činnosti. Teda to, že
dotknutá policajná hliadka disponovala predchádzajúcim hlásením inej policajnej hliadky, ktorá nezistila
podozrenie na trestnú činnosť na tom nič nemení, pretože takéto hlásenie pochádzalo zo zisťovania

ešte spred okamihu, ako boli štyri osoby policajnou hliadkou videné, ako z uzavretého priestoru okolo
domu preliezajú plot smerom k svojmu vozidlu a s vozidlom odchádzajú. Bolo plne dôvodné predmetné
vozidlo zastaviť, zisťovať totožnosť osádky a v súlade s § 8 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, teda ešte
bez akéhokoľvek donútenia k aktívnemu konaniu zisťovať, či vo vozidle nie sú prevážané veci získanéprotiprávnym konaním, trestnou činnosťou. Jednoduchým dotazom, nespojeným s požiadavkou na
aktívne konanie vodiča vozidla, na konanie, ktoré by bolo závislým na vôli obžalovaného Q. a znamenalo
by nútenie k činnosti, bola od neho žiadaná informácia, či vo vozidle nemá takéto veci. Pritom zasahujúci

policajt nezisťoval žiadne bližšie údaje týkajúce spôsobu, ako by obžalovaný Q. alebo iná osoba z jeho
posádky vozidla také veci nadobudla, nepožadoval žiadne vysvetlenie. Obžalovaný Q. sám uviedol,
že mu bol policajtom poskytnutý čas na odpoveď a možnosť sa poradiť s ostatnými obžalovanými,
nepotvrdil, že by bol nútený k podaniu informácie, či takú vec má. Naopak, tento obžalovaný sám
policajtovi uviedol, že také veci má a dobrovoľne, bez policajnej súčinnosti, vlastným aktívnym konaním

otvoril kufor, z neho vybral vrece, ktorého obsah na zem vysypal, u ktorého vypadlo aj vrece so
sušinou predmetnej drogy. Vizuálne potom policajti zistili prítomnosť podozrivých vecí pochádzajúcich
z uvedeného vreca.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a, písm. b) Zákona o Policajnom zbore, policajný zbor plní tieto úlohy spolupôsobí
pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti

osôb a pri ochrane majetku, odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov.

Podľa § 9 ods. 3) Zákona o Policajnom zbore, služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho
medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorej sa bezprostredne zasahuje do základných práv a
slobôd osoby.

V prejednávanej veci predchádzal nálezu predmetných vecí služobný zákrok pozostávajúci z
nasledovných úkonov:

Pri vykonávaní služobnej činnosti, pri plnení úloh Policajného zboru mala policajná hliadka informáciu,

ktorá nevylučovala podozrenie, že v zastavovanom vozidle sa môžu nachádzať veci pochádzajúce z
trestnej činnosti.

Za účelom preverenia tohto podozrenia, v prvom rade došlo k zastaveniu osobného motorového vozidla
riadeného obžalovaným Q., na čo boli policajti oprávnení na základe ustanovenia § 23 Zákona o

Policajnom zbore, podľa ktorého pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený dávať
pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne potrebný
čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku.

Následne policajt uplatnil svoje oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti podľa § 18 ods. 1 Zákona

o Policajnom zbore, podľa ktorého policajt je oprávnený vyzvať osobu, ak je to potrebné na plnenie úloh
podľa tohto zákona, aby preukázala svoju totožnosť dokladom totožnosti a uplatnil svoje oprávnenie
požadovať informácie podľa § 17a Zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého policajt je oprávnený
požadovať potrebné informácie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočnosti dôležitej na
odhalenie trestného činu a na zistenie jeho páchateľa; to neplatí, ak ide o osobu uvedenú v § 17 ods. 5.

Pri požadovaní informácie nebol k odpovedi obžalovaný Q. ani iný člen posádky jeho vozidla, a teda ani
obžalovaný A. k jej podaniu žiadnym spôsobom nútený.

Za také donútenie nemožno považovať oznámenie, že policajt zabezpečí prítomnosť služobného

psa k vyhľadaniu drogy. Oprávnenie použiť služobného psa na pachové práce policajtovi vyplývalo
z ustanovenia § 20 ods. 1 Zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého policajt je pri plnení úloh
vyplývajúcich z tohto zákona oprávnený použiť služobného psa na pachové práce najmä pri sledovaní
stopy osoby, vyhľadávaní osôb a vecí a identifikácii osôb a vecí.

Súčinnosť zo strany obžalovaných pre použitie služobného psa by teda nebola podmienkou na využitie
tohto policajného oprávnenia. Pokiaľ uvedenú žiadosť o informáciu policajt spojil s oznámením o tom,
že prípadne zabezpečí psa vycvičeného na hľadanie takých vecí, nešlo teda o donútenie k podaniu
informácie, pretože takéto opatrenie mohol policajt realizovať aj nezávisle na prejavu vôle ako odpovede
obžalovaného Q.. Policajt tomuto obžalovanému pritom nevravel, aby kufor otvoril a vrece vysypal,

nežiadal teda od neho nejaké aktívne konanie. Obžalovaný sa teda skutočne rozhodol sám, bez
akéhokoľvek nútenia k iniciatívnemu či inému aktívnemu konaniu.Forma presvedčenia sa o existencii veci pochádzajúcej z trestnej činnosti vo vozidle nie je v zákone
konkrétne ustanovená, musí však zodpovedať nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu sledovaného
služobnou činnosťou v zmysle § 8 ods. 1 Zákona o Policajnom zbore.

Zasahujúci policajt postupoval v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 Zákona o Policajnom zbore, podľa
ktorého pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby
i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a
aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného

jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať etický kódex
policajta, ktorý vydá minister.

V zmysle tohto ustanovenia policajt podľa názoru krajského súdu volil najmiernejšie prostriedky pre
plnenie svojich úloh služobným zákrokom, a to zastavenie vozidla a kontrolu totožnosti osádky vozidla a
rovnako postupoval, keď dotazom, či obžalovaný Q. vo vozidle nemá vec z trestnej činnosti, požadoval

informáciu od obžalovaného Q. ako od osoby, ktorá mohla prispieť k objasneniu skutočnosti dôležitej
na odhalenie trestného činu a na zistenie jeho páchateľa a nebola pritom osobou uvedenou v § 17
ods. 5 Zákona o Policajnom zbore, od ktorej by informácie požadovať nemohol. S výkonom oprávnenia
požadovať informáciu pritom zákon o Policajnom zbore nespája povinnosť vopred poučiť o práve
odoprieť podanie informácie.

Samozrejme, tým nebolo dotknuté splnenie povinnosti policajta v zmysle § 8 ods. 2 Zákona o Policajnom
zbore, podľa ktorého policajt je pri vykonávaní služobnej činnosti spojenej so zásahom do práv alebo
slobôd osoby povinný túto osobu hneď, ako je to možné, poučiť o jej právach, ktoré sú ustanovené v
tomto zákone alebo v inom všeobecne záväznom právnom predpise.

Krajský súd považoval za primerané, aby bol obžalovaný Q. ako vodič motorového vozidla vyzvaný k
vyloženiu veci, ktorá pochádza z trestnej činnosti, pričom takáto výzva rešpektuje právo dotazovaného
rozhodnúť sa či takú vec má a či ju predloží. Keď na to obžalovaný Q., bez akéhokoľvek donútenia
spočívajúceho v zásahu do jeho slobodnej vôle, po porade s ostatnými obžalovanými, otvoril kufor auta,

vybral z neho vrece a vysypal jeho obsah na zem a policajti vizuálne objavili prítomnosť predmetných
vecí, vznikol dôvod na zadržanie a na ďalšie úkony, pri ktorých už obžalovaní boli riadne poučení aj o
práve vyplývajúceho zo zákazu sebaobviňovania, teda na právo odoprieť vypovedať. Z predloženého
spisu vyplynulo, že v zápisniciach o zadržaní obžalovaných bolo okrem iného uvedené, že im bolo bez
zbytočného odkladu poskytnuté „Poučenie o právach obvineného“ v písomnej forme, pričom prevzatie

týchto poučení potvrdili aj obaja obžalovaní svojimi podpismi.

Ak je potom takto vec s možným súvisom so spáchaním trestného činu získaná v intenciách § 21 ods. 1
ZákonaoPolicajnomzbore,jepotrebnépostupovaťpodľaodseku2naposledyoznačenéhoustanovenia
a v nadväznosti na to podľa § 92 Tr. poriadku, k čomu aj zaistením týchto vecí a ich následným prevzatím

policajným orgánom došlo, čo potom bolo podkladom pre začatie trestného stíhania. Obžalovaní boli
teda v súlade so zákonom zadržaní ako osoby pristihnuté pri trestnom čine a zaistené veci boli prevzaté
príslušným policajným orgánom do trestného konania.

Pri relevantných poznatkoch o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu,

ktorými polícia disponuje v dostatočnom časovom predstihu, vzniká povinnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní podľa Trestného poriadku. V takom prípade možno dôkaz pre trestné konanie získať
len trestnoprocesným postupom.

Ak však poznatky o trestnej činnosti nie sú polícii dostatočne vopred známe, môže byť výsledok

zákonného postupu pri služobnom zákroku (§ 9 ods. 3 Zákona o Policajnom zbore) dôkazom v trestnom
konaní. /R47/2013/

V prejednávanej veci nešlo o prípad, kedy by policajti nemali žiadne konkrétne dôvody pre podozrenie
na spáchanie trestného činu a mali by len „čudný“ pocit zo správania sa obžalovaného. Takéhoto prípadu

sa týka obhajobou spomínaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/11/2013
zo dňa 29.05.2013. Je v rozpore so zákonom, ak príslušník vyzýva osobu, ktorá sa mu len zdá z
nejakého subjektívneho dôvodu čudná (podozrivá), nepácha trestnú činnosť, vyložiť veci, ktoré by mohli
pochádzať z trestnej činnosti. K uvedenému je potrebné dodať, že ak by sa osoba zdala príslušníkomčudná, resp. podozrivá, či už zo spáchania priestupku alebo trestného činu, mali by povinnosť najskôr
tejto osobe oznámiť, z čoho je podozrivá a následne ju poučiť o jej právach, vrátane práva, že k
priznaniu sa zo spáchania priestupku alebo trestného činu nemožno nikoho nútiť. Zákaz donútenia

k priznaniu zahŕňa nielen právo nevypovedať, ale aj právo neprispieť žiadnym aktívnym spôsobom,
či už priamo alebo nepriamo, k svojmu obvineniu. Treba dodať, že takýto evidentný nedostatok
informácií odôvodňujúcich podozrenie z trestného činu ako dôvod služobného zákroku by museli
policajti riešiť minimálne žiadaním vysvetlenia podľa Zákona o Policajnom zbore, pri ktorom tento zákon
predchádzajúce poučenie v tomto zmysle už vyžaduje. V danom prípade nešlo zo strany zasahujúcich

policajtov ani o donútenie ani o stav, že by sa im niektorí z členov posádky vozidla zdali len „čudnými“
a bez dôvodu na podozrenie na trestnú činnosť.

V čase pred odhalením marihuany v prejednávanej veci nešlo ani o prípad, pri ktorom mala polícia
skutočne relevantné, teda vo vzťahu ku konkrétnym osobám aj z iných skutočností vyplývajúce poznatky
o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu, ktorými by polícia disponovala v

dostatočnom časovom predstihu, prípadne by išlo o služobný zákrok vyvolaný okamžitým, resp. náhle
vzniknutým zjavným podozrením zo spáchania trestnej činnosti, pre ktorú bolo následne vznesené
obvinenie, vzniká povinnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa Trestného poriadku (v
súčinnosti so službami Policajného zbor v rozsahu podľa § 7 ods. 2 Zákona o Policajnom zbore). Tu
by išlo o začatie trestného stíhania uznesením alebo zaisťovacím úkonom (§ 199 ods. 1 Tr. poriadku),

pričom týmto úkonom by mohlo byť vydanie, resp. odňatie veci (§§ 89,91 Tr. poriadku), alebo osobná
prehliadka (§ 102 Tr. poriadku), spojená s odňatím veci. V preskúmavanej veci však o taký prípad v
okamihu zastavenia vozidla ešte nešlo.

V prejednávanom prípade išlo o podozrenie z trestnej činnosti, odôvodnené informáciou nezávislou na

správaní sa obžalovaných pri zastavení vozidla, informáciou, ktorá nevylučovala spáchanie trestného
činu, no ani nezakladala podozrenie vyššej miery pravdepodobnosti, že práve obžalovaní spáchali
trestný čin a tak bolo potrebné preveriť jej opodstatnenosť. Aj v takom prípade bolo dané oprávnenie
dať pokyn na zastavenie a vykonanie prehliadky dopravného prostriedku (§ 23 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Zákona o Policajnom zbore) a oprávnenie zaistiť vec podľa § 21 ods. 1 tohto zákona. Činnosť policajnej

hliadky, ako ju popísali jej členovia, príslušníci Policajného zboru nstržm. D.. F. Š. a stržm. A. U. a
o ktorej urobili záznam zo dňa 04.02.2014 o služobnej činnosti, nepotvrdili, že by v čase zastavenia
predmetného vozidla vykonávala operatívno - pátraciu činnosť v zmysle § 113 ods. 1, 2 Tr. poriadku.
Jednoznačne z týchto dôkazov vyplynulo, že vykonávali hliadkovú službu, pri ktorej počas rozhovoru s
oznamovateľom spozorovali, ako asi vo vzdialenosti cca 100 metrov preskakujú cez oplotenie pozemku

štyri osoby, pričom jedna z týchto osôb mala cez rameno prevesené biele vrece, následne tieto osoby
nasadli do nejakého červeného vozidla, ktoré pripomínalo menšiu dodávku. Po spísaní potrebných
údajov od oznamovateľa , táto policajná hliadka pokračovala vo výkone hliadkovej služby, počas ktorej
si všimla vozidlo podobné tomu, ktoré pred časom odchádzalo z miesta preverenia predchádzajúceho
oznámenia, toto vozidlo hliadka zastavila a kontrolovala osoby tvoriace posádku vozidla. Z uvedeného

vyplýva, že uvedená policajná hliadka nemala istotu, že osoby preliezajúce plot boli súčasne osobami,
ktoré tvorili posádku vozidla, pričom vozidlo zastavili len z dôvodu podobnosti s vozidlom, do ktorého
osoby po prelezení plota nastúpili. Aj to potvrdzuje, že zasahujúca policajná hliadka pri zastavení vozidla
nevykonávala žiadnu operatívno - pátraciu činnosť v zmysle § 113 ods. 1, 2 Tr. poriadku

Spôsob vykonania služobného zákroku spojený s predchádzajúcou výzvou na vyloženie vecí, ktoré
má osoba, voči ktorej sa služobný zákrok vykonáva vo vozidle, ktoré šoféruje prípadne pri sebe,
bol primeraný a zodpovedajúci kritériám § 8 ods. 1 Zákona o Policajnom zbore (v danom prípade
realizovaný bez potreby použiť donucovacie prostriedky v zmysle § 50 tohto zákona). Na to potom
nadväzoval postup podľa § 21 ods. 2 Zákona o Policajnom zbore a podľa § 92 Tr. poriadku, ktorý bol

aj v preskúmavanej veci použitý, a preto bolo zaistenie vecí, ktoré boli následne znaleckými postupmi
skúmané, o čom bol predložený znalecký posudok a vykonané aj ďalšie úkony od nálezu a zaistenia
týchto vecí, v súlade so zákonom. Preto tieto a následne zabezpečené dôkazy predložené odvolaciemu
súdu so spisom mohli byť predmetom hodnotenia postupom podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku, čo aj okresný
súd urobil a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Obžalovaní Z. Q. a F. A. síce na hlavnom pojednávaní vyhlásili, že sú nevinní a popreli spáchanie
skutku v celom rozsahu, treba ale poukázať na ich výpovede z prípravného konania a na to, že
rozpory vo vzťahu k svojej neskoršej výpovedi na hlavnom pojednávaní hodnoverne nevysvetlili. Okremtoho, hoci odsúdený J. Q. a odsúdený F. L. na hlavnom pojednávaní vyhlásili svoju vinu, no k účasti
odvolateľov na predmetnej trestnej činnosti odmietli vypovedať, vo svojich prečítaných výpovediach
z prípravného konania odvolateľov priamo zo spáchania predmetného zločinu usvedčovali a svoje

výpovede z prípravného konania na hlavnom pojednávaní nepopreli. Odsúdený J. Q. takto potvrdil, že
v dome v kuchyni mu F. L. povedal, aby marihuanu začal rozvažovať po 0,8 gramu na váhe, ktorú so
sebou doniesol, pri tomto všetci stáli pri stole, kde navážené dával na papiere a ostatní traja to sypali
do vreciek a popri vážení obžalovaný Z. Q.Ý. zmotal joint a spolu zafajčili a išli dole do kuchyne. V
aute sa dozvedel, že marihuana je v kufri, pokračovali v jazde, kde ich zastavila hliadka. Uviedol, že

je príležitostným konzumentom marihuany. Aj odsúdený F.Š. L. podľa svojej výpovede je občasným
konzumentom marihuany, potvrdil nákup predmetnej marihuany, pri ktorej práve obžalovaný Q. navrhol,
že má opustený dom po svojej babke na Š., tam sa dostali preskočením plotu, otvorili zadný vchod,
kúpenú marihuanu rozdelili na viaceré časti, pri ceste späť na Š. ich zastavili policajti a obžalovaný Q.
im dobrovoľne vydal z kufra marihuanu.

Obžalovaný Z. Q. v prípravnom konaní uvádzal, že keď prišiel do kuchyne, videl, že mariška, teda
marihuana, ktorú zohnal obžalovaný L., je na stole a kamaráti to delili do malých uzatváracích vrecúšok.
J. Q. vyniesol vrece a odišli smerom na Š. a keď pri zastavovaní políciou sa ostatných opýtal, kde je
marihuana,vtedymuJ.Q.povedal,žejevaute.ZprečítanejvýpovedeobžalovanéhoF.A.zprípravného
konania vyplynulo, že sa s ostatnými obžalovanými dohodli, že pôjdu do domu babky obžalovaného Z.

Q. prevážiť marihuanu, ktorej je príležitostný konzument a ktorú potom uvidel na stole v kuchyni tohto
domu, kde zbadal aj sáčky, váhu. On baličky otváral a vedel o tom, že je tam marihuana. Keď ich pred
Š. zastavila policajná hliadka, policajti sa ich pýtali, či náhodou nepreskakovali plot na ulici A. Q., čo im
potvrdili.Policajtisaichnáslednepýtali,činemajúnejakéveci,ktorébypochádzaliztrestnejčinnostiana
to im obžalovaný Z. Q. povedal, že áno a vydal im marihuanu. Vysvetlenie rozporov týmto obžalovaným

nemá oporu medzi dôkazmi uvedenými v spise, pretože z nich nevyplýva, aby ho vyšetrovateľ navádzal
na určitú výpoveď, ani že by svoje výpovede a absenciu donútenia k nim obžalovaný nepotvrdil svojím
podpisom.

Zápisnice o prevzatí zaistenej veci podľa § 92 Tr. poriadku osobe J. Q. a potvrdenie o zaistení

veci Z. Q. potvrdzujú zaistenie veci, a to textilného trička, igelitovej tašky, sáčka /vrecka/ so
sušinou s hmotnosťou 86 gramov, 16 uzatvárateľných priesvitných sáčkov /vreciek/ so sušinou
a 186 kusov priesvitných uzatvárateľných vreciek. Taktiež bola vykonaná fotodokumentácia veci
vydaných obžalovaným Q.. Skutočnosť, že v zaistenej látke išlo o omamnú látku marihuanu s
obsahom účinnej látky tetrahydrokarabinol tak, ako je uvedené v skutkovej vete, nepochybným

spôsobompreukazujeznaleckýposudokvypracovanýKÚPZKošice.Zuvedenéhomnožstvazaisteného
rastlinného materiálu by bolo možné vyrobiť minimálne 459 obvykle jednorazových dávok drogy. Tomuto
množstvu podľa vyčíslenia hodnoty zodpovedá v prípade jeho predaja cena 860,31 eur. Z výsledkov
toxikologických vyšetrení je zrejmé, že obžalovaný Z. Q. bol pozitívne testovaný na tetrahydrokanabinol
a pozitívne výsledky na uvedenú látku mal aj obžalovaný F. A.. Žiaden z obžalovaných doposiaľ nebol

hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení.

Aj odvolací súd preto dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností
vyplynulo, že odvolatelia sa podieľali ako spolupáchatelia na predmetnom skutku tak, ako to ustálil
súd prvého stupňa. Spáchali ho priamym úmyslom, lebo pri plnom vedomí, že marihuana pochádza

z kúpy, ktorú realizoval obžalovaný F. L., takto si ju zadovážili, podieľali sa na jej preprave do domu,
kam ich zaviedol obžalovaný Q. a pred svojim zaistením v dome vnímali jej váženie a delenie do
vreciek, vedeli, že je vo vozidle prepravovaná, a teda vedeli, že záujem štátu na postihu neoprávnenej
držby a neoprávneného nakladania s omamnými a psychotropnými látkami porušia keď neoprávnene
kúpia, zadovážia si a prechovávajú po akúkoľvek dobu omamnú a psychotropnú látku, čím spoločným

konaním spáchali trestný čin /zločin/ nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zákona, § 20 Tr.
zákona.

Bolo teda plne v súlade s Trestným zákonom, aby súd rozhodoval o zákonnom následku predmetného

trestného činu, teda o treste za jeho spáchanie.

Účelom trestu je v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, abyviedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

V zmysle § 34 ods. 3, ods. 4 Tr. zákona, trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu u odvolateľov a akými úvahami sa pri ich hodnotení spravoval.

Osoby obžalovaných, ich usporiadané pomery, priaznivé možnosti ich nápravy a z toho plynúca nižšia
miera ich narušenia oproti závažnej povahe trestnej činnosti, zistená prevaha poľahčujúcej okolnosti nad
neprítomnosťou priťažujúcej okolnosti viedli krajský súd k záveru, že odvolateľom bol okresným súdom

uložený primeraný trest, ktorý bol v súlade so zákonom. V prejednávanej veci aj krajský súd má za to,
že v konaní oboch odvolateľov išlo len o výnimočné vybočenie z medzí riadneho života. Nie je potrebné
pôsobiť trestom bezprostredne spojeným s odňatím slobody, pretože osoby odvolateľov, najmä spôsob
ich doterajšieho života umožňujú ešte záver, že na ochranu spoločnosti postačí už hrozba výkonu trestu
odňatia slobody spojená s probačným dohľadom nad správaním sa odvolateľov v nasledujúcom období.

Okresný súd správne uložil trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby uvedenej za
predmetný zločin v osobitnej časti Trestného zákona, a keď ukladal trest odňatia slobody vo výmere
3 rokov, správne dospel k záveru, že na dosiahnutie generálnej ako aj individuálnej prevencie nie je
potrebné uložiť trest odňatia slobody. K uloženému trvaniu skúšobnej doby sa krajský súd pripojil, k
čomu ho viedla vysoká závažnosť predmetného zločinu, jeho drogová povaha, rozsah zaistenej drogy v

spojení so skutočnosťou, že obaja odvolatelia preukázateľne práve druhovo takúto drogu v minulosti už
zneužili. Túto náchylnosť je nevyhnutné odstrániť práve probačným dohľadom po dlhšiu dobu o to viac,
že obaja odvolatelia neprezentovali spoľahlivo kritický prístup k drogovej trestnej činnosti, čo zakladá
riziko toho, že by sa bez probačného dohľadu mohli ľahkovážne k neoprávnenému prechovávaniu
drogy vrátiť. Účelom probačného dohľadu potom bude preverovať dodržiavanie požiadavky viesť zo

strany odvolateľov riadny život. V danom prípade tak u oboch odvolateľov postačí skúšobná doba 4
rokov spojená s probačným dohľadom. Je na každom z nich, či si kriticky uvedomia protiprávnosť
neoprávneného nadobúdania a prechovávania omamných látok, či získajú odstup od drogovej scény, či
povedú riadny život alebo spôsobom svojho života ohrozia svoju osobnú slobodu. Preto, podľa názoru
krajského súdu, okresný súd správne obom obžalovaným uložil v rámci probačného dohľadu výslovný

zákaz požívania omamných a psychotropných látok. Ani vo výroku o prepadnutí veci neboli zistené
zásadné pochybenia a krajský súd nemal dôvod tento výrok meniť v prospech obžalovaných

Vzhľadom na uvedené, nezistiac dôvody pre vyhovenie niektorému z podaných odvolaní, krajský súd
odvolania obžalovaných Z. Q. a F. A. podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.