Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/238/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117205275
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117205275.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C., Q. XXXX/XX, zastúpeného splnomocnencom: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o.,
IČO: 36 865 281, so sídlom Trnava, Hlavná 31, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO:
35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného splnomocnenom: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie
1.689,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
11Csp/58/2017-93 zo dňa 29. mája 2018 - I. a III. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
1.689,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.689,44 Eur od 01.02.2018
do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III.
výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov
konania.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 6, v znení v
čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 2 účinný od 1.4.2015, § 37 ods. 1, § 39, § 488, § 489, § 451 ods. 1, 2,
§ 563, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497,
§ 499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2 zákona,
§ 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení v čase uzavretia zmluvy (ďalej len

„zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 7 ods. 1, 2 a 4, § 2 písm. u), r), § 4 ods. 8, zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zák.č. 250/2007 Z.z. zákona o ochrane spotrebiteľa, § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, s
poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, § 290, § 297 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník
uzavreli dňa 22.4.2013 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500024270, na základe ktorej sa žalovaný

zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1.500,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 42-och
mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo výške 80,37 Eur. Ročná percentuálna miera nákladov úveru
bola uvedená jednak v časti 5., a to ako predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01 % a v časti 6. ako
RPMN za úver vo výške 65,70 %. Priemerná RPMN za úver bola uvedená vo výške 47,29 %. V rámcizmluvy bola tiež obsiahnutá Dohoda o poskytnutí služby zo dňa 22.4.2013, ktorou sa žalovaný zaviazal
ako veriteľ poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu
maximálnetrochakýchkoľveksplátokúveruazáväzokdlžníkazaplatiťveriteľoviodplatuvovýške215,75

Eur.Žalobcovibolzostranyžalovanéhoposkytnutýúvervovýške1.500,-Eur,pričomdošlokzapočítaniu
pohľadávky veriteľa vo výške 215,75 Eura, z ktorého dôvodu bola žalobcovi vyplatená suma 1.284,25
Eur. Žalobca žalovanému zaplatil celkom 37 splátok vo výške 80,37 Eur, t.j. celkom sumu 2.973,69 Eur.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že medzi stranami nebolo sporné, že

žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník dňa 22.4.2013 pod č. 8500024270 uzavreli Zmluvu o
revolvingovom úvere, v rámci nej aj Dohodu o poskytnutí služby, že žalobcovi bola (z dôvodu započítania
sumy poskytnutého úveru vo výške 1.500,- Eur so sumou odplaty za službu vo výške 215,75 Eura)
vyplatená zo strany žalovaného celkom suma 1.284,25 Eur, že žalobca zaplatil žalovanému celkom
sumu 2.973,69 Eur. Rovnako nespornou bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné
typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci apríl 2013 vo výške 10,68 %. Sporným

tiež nebolo, že v deň podpisu zmluvy bol žalobcovi doručený formulár Štandardné európske informácie o
spotrebiteľskýchúveroch.Právnyvzťahmedzistranamisporuzaloženýpredmetnouzmluvoujeprávnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských

úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa), keďže žalovaný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ
s poukazom na predmet podnikania a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože mu bol poskytnutý
úver za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady
lex specialis derogat legi generali má potom špeciálna právna úprava, ktorou je zákon o spotrebiteľských
úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka prednosť pred všeobecnou právnou

úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
zmluvy posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch a zákona o ochrane spotrebiteľa. Okresný súd sa nestotožnil s
argumentáciou žalovaného, že prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy
(v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 veta posledná Občianskeho zákonníka) je prípustné len pre vzťahy

založené po jeho účinnosti. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 1.5.2014, pričom právny
predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenie, preto sa od jeho účinnosti vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred týmto dňom (s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 14/2014).
Nakoľko zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch musí obsahovať

náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 tohto zákona (v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy). Okresný súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9
ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Lehota splatnosti je určená iba počtom splátok, čo nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným
ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný

o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom
k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje
pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Žalovaný
uviedol, že z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej

splátky úveru podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru, avšak žiadne
Zmluvné dojednania v konaní ako dôkaz nepredložil. Žalovaný tiež uviedol, že deň splatnosti poslednej
splátky úveru je uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ani takýto dôkaz
do vyhlásenia dokazovania za skončené nepredložil. Okrem toho, že v konaní nebola preukázaná
existencia Zmluvných dojednaní, ani existencia Oznámenia veriteľa o schválení úveru, už vôbec nebolo

preukázané, že by tieto listiny boli žalobcovi predložené pri podpise zmluvy z jeho strany, zároveň
nebolo preukázané, že by žalobca uvedené prijal písomnou formou, a preto by ich ani nebolo možné
považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Rovnako chýba v zmluve
aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 80,37 Eur, bez bližšej špecifikácie,

t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku
splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje
prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň
nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí maťod začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo
z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho
splácania úveru splatná posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky

splátky, ani keby z iných ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Účelom náležitostí
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) je teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky
bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu
veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje, ide pritom o absenciu

podstatnej náležitosti zmluvy (s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/409/2015-72
zo dňa 11.05.2016 a rozsudok č.k. 10Co/375/2016-119 zo dňa 13.9.2017). Pokiaľ ide o výšku RPMN,
zmluva neobsahuje ani základnú obsahovú náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j), a to
ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko táto je v časti 5. uvedená iba ako predpokladaná.
Presná výška RPMN je uvedená až v časti 6. - údaje o schválenom revolvingovom úvere, uvedené
schválenie však žalobca neprijal písomnou formou, preto ho nemožno považovať za písomnou formou

uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z uvedených dôvodov považoval súd údaj o RPMN za v
zmluve neuvedený. Súd dodáva, že cieľom ustanovenia § 11 v spojení s § 9 zákona o spotrebiteľských
úveroch je ochrana spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím
zmluvy, priamo v nej, poskytnúť všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ rozhoduje,
či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie, keďže uvedené údaje predstavujú informácie o podmienkach a

nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. V zmluve
tiež chýba náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c), a to adresa predávajúceho,
na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Žalovaný uviedol, že adresa veriteľa pre
uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti je upravená v bode 12 ods. 12.1 Zmluvných dojednaní, v konaní
však dôkaz o tom nepredložil. Aj keby adresa pre reklamácie bola skutočne uvedená v Zmluvných

dojednaniach, keďže ide o náležitosť zmluvy vyžadovanú zákonom, uvedený údaj musí byť uvedený
zreteľne a výslovne v zmluve, ktorú dlžník opatrí svojim podpisom, a nie v zmluvných dojednaniach,
ktoré žalobca nepodpísal.

5. Poskytnutý spotrebiteľský úver žalovaným žalobcovi považuje okresný súd v zmysle ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani žiadnych poplatkov, ale len
na vrátenie poskytnutej sumy úveru.

6.Ďalejbolopotrebnévyhodnotiťvýškuúrokovejsadzby70,01%ročneakoneprimeranevysokú,apreto

odporujúcu dobrým mravom, nakoľko podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú
akceptovať vyššie úroky, nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Úroková sadzba úveru vo
výške 70,01 % viac ako 6-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 10,68 % uplatňovanú v čase

uzavretia zmluvy bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, ktorú výšku tvrdenú žalobcom v žalobe
žalovaný nesporoval. Pod pojem „odplata obvyklá na finančnom trhu“ je potrebné pritom zahrnúť aj
odplatu obvykle požadovanú komerčnými bankami pri poskytovaní spotrebiteľských úverov (viď napr.
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/703/2014 zo dňa 24.11.2015). Okresný súd má za
to, že odplatu je potrebné považovať za neprimerane vysokú aj keby len s prihliadnutím na priemernú

RPMN (47,29%), ktorú prevyšovala o takmer 23 percentuálnych bodov, čo je potrebné považovať za
podstatné prevýšenie. Dohodnutá úroková miera v rozsahu 70,01% ročne teda podstatne prevyšuje
obvyklú úrokovú mieru, a preto je dojednanie o úroku pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie
zákona (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné (porovnaj
napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/55/2016 zo dňa 28.09.2016).

7. Dohoda o poskytnutí služby zo dňa 22.4.2013 bola jednoznačne uzatváraná v súvislosti so zmluvou
o úvere, čo je zrejmé aj z toho, že je obsiahnutá v rámci zmluvy. Žalovaný sa na základe dohody zaviazal
poskytnúťžalobcovinajehožiadosťaposplnenístanovenýchpodmienokslužbuspočívajúcuvmožnosti
odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru. Odplata za túto službu vo výške 215,75 Eur pritom

dosahuje takmer 15 % z poskytnutej výšky úveru a zároveň sa takouto odplatou dojednaná odplata za
úver vo výške 1.875,54 Eur (3.375,54 - 1.500,-) navyšuje o sumu 215,75 Eur, teda o viac ako 11%.
Nakoľko právny úkon uzavretia Dohody o poskytnutí služby je právnym úkonom, ktorý bezprostredne
nadväzuje na spotrebiteľskú zmluvu, aj na tento právny úkon je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoréupravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Pri uzatváraní predmetnej Dohody o poskytnutí
služby(ktorámáformupredtlačenéhoformulára)došloknekalejobchodnejpraktike,ktorábolavrozpore
s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného, a ktorá podstatne narušila ekonomické správanie

priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ku ktorému sa dostala. Žalovaný nekonal pri uzatváraní
vyššie uvedenej dohody s odbornou starostlivosťou, pretože v konaní nepreukázal, že žalobcovi ako
priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené (v súlade s požiadavkou
odbornej starostlivosti) následky uzavretia uvedenej dohody, a to najmä s ohľadom na jej
odplatnosť vo výške takmer 15 % z poskytnutej sumy úveru. Žalovaný takýmto konaním porušil odbornú

starostlivosť vo vzťahu k spotrebiteľovi, pretože nekonal na úrovni osobitnej starostlivosti, ktorú možno
rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, a ktorá by zodpovedala čestnej
obchodnej praxi. Zároveň použitím obchodnej praktiky došlo k podstatnému narušeniu ekonomického
správania žalobcu ako priemerného spotrebiteľa, nakoľko obchodná praktika bola žalovaným využitá
na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií
inak neurobil. Je nepochybné, že žalovaný tým, že nevysvetlil žalobcovi všetky dôsledky podpísania

dohody o poskytnutí služby z jeho strany (najmä navýšenie celkovej sumy už i tak vysokej odplaty
o viac ako 11 %), narušil ekonomické správanie žalobcu ako spotrebiteľa, v dôsledku ktorého
urobil rozhodnutie, ktoré by ako informovaný spotrebiteľ inak neurobil. Nie je dôvodné očakávať, že
by sa spotrebiteľ v prípade, že by mu boli poskytnuté podstatné informácie zo strany žalovaného,
rozhodol podpísať uvedenú dohodu o poskytnutí služby, keď v takom prípade pri poskytnutom úvere

1.500,- Eur by mal dlžník celkovo uhradiť sumu 2.091,29 Eur (1.875,54 Eur + 215,75 Eur), pričom by
za takto zvýšenú odplatu nemal dostať adekvátne protiplnenie. Služba pre žalobcu mala spočívať v
možnosti odkladu splatnosti maximálne troch splátok, aj to len za splnenia podmienok uvedených v čl.
8.2 (práceneschopnosť dlhšia ako 3 týždne alebo ak bol s dlžníkom skončený pracovný pomer, pričom
nárok na odklad nemá, ak bol v omeškaní s úhradou splátky dlhšie ako 30 dní). Výška odplaty za

uvedenú službu je úplne neprimeraná tomu, že táto služba ani nemusí byť poskytnutá v plnom rozsahu,
resp. nemusí byť za trvania úverového vzťahu poskytnutá vôbec. Okrem toho okresný súd poukázal na
to, že ide o bežnú službu, ktorú by mala pokrývať odplata za úver. Konanie žalovaného, ktorým si pri
podpisovaní Zmluvy o revolvingovom úvere nekalou obchodnou praktikou zabezpečil zo strany žalobcu
aj podpísanie Dohody o poskytnutí služby, nemožno hodnotiť inak ako špekulatívne konanie

majúce za cieľ zabezpečiť si vyššiu odplatu z poskytnutého úveru, bez toho, aby podpísanie druhej
zmluvy malo prospech aj pre spotrebiteľa. Okresný súd uvedené konanie považuje za obchádzanie
zákona, keď náklad na odplatu z dohody nie je zahrnutý do celkovej odplaty, a tým ani do informácie
o RPMN, pritom Dohoda o poskytnutí služby je zmluvou závislou od zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, a preto by mala byť RPMN vypočítaná z oboch zmlúv. Argument žalovaného o individuálnom

dojednaní dohody o poskytnutí služby nepovažoval okresný súd za opodstatnený, nakoľko táto zmluva
ako samostatné dojednanie o právach a povinnostiach zmluvných strán absolútne neobstojí, pretože
bezuzavretiazmluvyospotrebiteľskomúverestrácauvedenádohodaakýkoľvekvýznam.Samostatnosť
dohody vylučuje aj skutočnosť, že text dohody je obsiahnutý v rámci článkov zmluvy o úvere a nejde
o samostatný dokument. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/279/2014 zo

dňa 21.10.2015, s ktorým sa stotožňuje, a v ktorom odvolací súd uviedol, že „zmluva vypracovaná
žalovaným a predložená žalobcovi na podpis vzbudzuje zdanie, ako keby jej obsahom bol len jeden
právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až v strede pretlačeného formulára zmluvy je pod
bodom 8 spomenutá ďalšia zmluva a to dohoda o poskytnutí služby. V prípade dvoch alebo viacerých
právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine, by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou bankových

alebo nebankových subjektov túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu právnych
úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak vyvolal dojem, ako keby so žalobcom uzatvoril len jeden právny
úkon. Takéto konanie žalovaného bežnej praxi a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými
mravmi. Konanie priečiace sa dobrým mravom je preto dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.“

8. Pri uzatváraní predmetnej dohody došlo k nekalej obchodnej praktike zo strany žalovaného, nakoľko
boli naplnené znaky nekalosti obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Okresný súd dospel k záveru, že skutočným účelom dohody o poskytnutí služby bolo navýšiť odplatu
za poskytnutý úver, a tým obchádzať § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zároveň došlo k obchádzaniu

zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože žalovaný dosiahol to, že odplatu za službu nezapočítal do
výpočtu RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného dôvodu súd Dohodu o poskytnutí
služby zo dňa 22.4.2013 považuje za priečiacu sa dobrým mravom a zároveň za obchádzajúcu zákon,
preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú, a teda nespôsobujúcu žiadneprávne účinky. Zároveň bolo neplatné aj dojednanie o započítaní, nakoľko bolo súčasťou dohody, ktorá
je neplatná ako celok a dojednanie o započítaní nie je možné od nej oddeliť. Z uvedeného dôvodu
bolo potrebné vychádzať z toho, že žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.500,- Eur čerpal sumu

1.284,25 Eur, keď k započítaniu nedošlo, nakoľko záväzok žalobcu plniť z dohody pre jej neplatnosť
nevznikol.

9. Z nepopretých skutkových tvrdení žalobcu v spojení s Oznámením o zosplatnení
zo dňa 27.9.2016 (č.l. 25) vyplýva, že žalobca uhradil žalovanému celkom 37 splátok vo výške 80,37

Eur. Celkom tak žalobca žalovanému zaplatil sumu 2.973,69 Eur (80,37 eura x 37), z čoho vyplýva
suma bezdôvodného obohatenia vo výške 1.689,44 Eur (2.973,69 Eur - 1.284,25 Eur). Uvedená suma
predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, nakoľko o túto sumu mu žalobca plnil bez právneho
dôvodu, keďže pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a neplatnosť dohody o poskytnutí služby nebol
povinný plniť žalovanému viac ako sumu vyčerpaného úveru. S poukazom na uvedené uložil okresný
súd žalovanému vo výroku I. rozsudku povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.689,44 Eur.

10. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, má voči nemu žalobca nárok
aj na úrok z omeškania. Keďže pri prejednávanom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
v právnom predpise ustanovený čas plnenia, treba podľa § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať
z toho, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie. Hoci

žalobca tvrdil, že žalovaného vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia elektronickou komunikáciou
dňa 5.1.2017, z predsporovej výzvy zo dňa 4.1.2017 (č.l. 9) vyplýva, že žalobca nevyzval žalovaného na
zaplatenie konkrétnej sumy, a preto nemožno uvedenú výzvu považovať za výzvu na plnenie v zmysle
§ 563 Občianskeho zákonníka. Okresný súd uzavrel, že žalovaný bol na plnenie preukázateľne vyzvaný
až doručením žaloby prostredníctvom súdu dňa 30.1.2018 (doručenka na č.l. 31). Žalovaný bol potom

povinný plniť v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka nasledujúci deň po doručení, pričom do omeškania
sa dostal nasledujúci deň po tom. Žalovaný sa s vydaním bezdôvodného obohatenia vo výške 1.689,44
Eur dostal do omeškania dňa 1.2.2018 (30.1.2018 doručená výzva na plnenie, 31.1.2018 deň splatnosti,
1.2.2018 prvý deň omeškania), a preto mu okresný súd priznal úrok z omeškania z priznanej sumy od
uvedeného dátumu vzniku omeškania, a vo zvyšku žalobu (II. výrok) zamietol, keď žalobca žiadal úrok z

omeškania už odo dňa 20.1.2017. Žalovaný sa dostal do omeškania dňa 1.2.2018, keď výška základnej
úrokovej sadzby bola 0,00 %, žalobca tak má v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. popri
dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% (5 + 0,00 %) ročne zo
sumy 1.689,44 Eur od 1.2.2018 do zaplatenia.

11. Žalobu považoval okresný súd za dôvodnú v časti istiny 1.689,44 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 1.689,44 Eur od 1.2.2018 do zaplatenia (I. výrok rozsudku), pričom zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom v primeranej lehote 15 dní od právoplatnosti
rozsudku v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Vo zvyšnej časti (v
prevyšujúcej časti úroku z omeškania) žalobu (II. výrok) zamietol. Ako nadbytočným sa nezaoberal

otázkou revolvingu, nakoľko žalobcovi revolving poskytnutý nebol, ale čerpal úver jednorazovo.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď žalobca bol v konaní v celom rozsahu istiny úspešný, čo v
konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov

celého konania v rozsahu 100 % trov konania (III. výrok). Neboli tvrdené a ani okresný súd nezistil
dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 Civilného sporového poriadku), pre ktoré by žalobcovi nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému nemal priznať. Pri zamietnutí žaloby v časti úroku z omeškania
na uvedené neprihliadal ako na smerodajné pri určení výšky úspechu žalobcu, nakoľko príslušenstvo
nebolo samostatným predmetom konania. Podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

č. k. 10CoPr/2/2016-361 zo dňa 27.6.2016, v ktorom odvolací súd uviedol, že „súd prvej inštancie ...
pochybil tiež v tom, že pri posudzovaní úspechu a neúspechu vyčísloval výšku priznaných úrokov z
omeškania ku dňu rozhodnutia súdu, pričom pre takýto postup by bol dôvod len vtedy, ak by úroky z
omeškania tvorili samostatný predmet konania, ak sú však len príslušenstvom istiny, pri posudzovaní
miery úspechu v konaní nie je dôvod na úroky z omeškania prihliadať.“ O výške náhrady trov

konania žalobcu bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.13. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný výlučne voči I. a III. výroku a navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku.

Argumentoval tým, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na to, že
zmluva neobsahovala určenie termínu konečnej splatnosti úveru, ktorý má byť vymedzený uvedením
presného dátumu. Poukázal na to, že časť súdnej praxe, ktorá negovala závery rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, jednoznačne stopol Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017.
Bezúročný môže byť úver len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne

spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa, čo v predmetnom prípade naplnené nebolo. Rozsah záväzku
spotrebiteľa totižto definujú iné ukazovatele, ako je celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť RPMN
a výška úveru. Autoritatívny výklad práva EÚ fakticky vylučuje, aby sa následne na vnútroštátnej
úrovni realizoval dodatočný exkurz, či systematika vnútroštátnej úpravy, resp. konkrétneho zákona
takýto výklad umožní, pričom uvedená metóda nemôže byť posúdená ako konanie contra legem -
zásadaeurokonformnéhovýkladumátotižabsolútnuinterpretačnúprednosť.Zákonnánáležitosť„termín

konečnej splatnosti“ podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je požiadavkou
na uvedenie presného dátumu, pretože v takomto prípade by zákonodarca logicky použil spojenie
„dátum“ (ako uvádza napríklad pri náležitostiach, týkajúcich sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, „dátum
čerpaniaúveru“,„dátumavýškasplátok“apod.).Zúčeluuvedenejnáležitostijemožnéusudzovať,žeide
o uvedenie okamihu, kedy dlžník splní svoje záväzky zo zmluvy, teda uvedená náležitosť plní informačnú

funkciu vo vzťahu ku spotrebiteľovi a má spotrebiteľa informovať o tom, čo je spojené s platením
záväzkov. Závery Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10.2017, keď v § 9 ods. 2 písm. d) sa
vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie nežiadal od
žalovaného, aby do súdneho spisu doložil dokumenty týkajúce sa sporných okolností. Je síce pravdou,

že základné zásady, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok, ako aj ďalšie princípy majúce
svoj pôvod v ustanoveniach zákona a upravujúce civilné konanie, predpokladajú zodpovednosť strany
sporu za nepreukázanie určitej tvrdenej skutočnosti, no ani táto okolnosť nemôže smerovať k vzniku
formalistického rozhodnutia, ktoré sa jednostranne viaže na tvrdenia určitej strany - v tomto prípade ani
žalobca nedoložil spomínané dokumenty, preto žalovanému nie je zrejmé, na základe akých noriem súd

prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v predmetnom spore postupoval. Žalovaný si zároveň dovoľuje
dodatočne predložiť napádané dokumenty - nedoložil § 366 CSP. Súd prvej inštancie v ďalšej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia argumentuje tým, že v procese uzatvárania zmluvy o revolvingovom
úvere nebola dodržaná písomná forma právneho úkonu, čo podporuje tiež tým, že v bode 5 a v bode 6
sa mali nachádzať odlišné údaje o výške RPMN. Podstatné pre konanie je v tomto prípade ustanovenie

článku2.,ods.2.1zmluvnýchdojednanízmluvyorevolvingovomúvere,ktorétvorianeoddeliteľnúsúčasť
zmluvy a v zmysle ktorých: „Vyplnená Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná
Dlžníkom, Spoludlžníkom 1 a Spoludlžníkom 2 je návrhom na uzatvorenie Zmluvy o RU. Zmluva o RU
je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu Dlžníka, Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2
a Veriteľa. Dlžník vyplní do formulára Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/

Zmluvy o revolvingovom úvere nim požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že Veriteľ je oprávnený po
posúdení schopnosti Dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného
úveru ako Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom
úvere, pričom výška úrokovej sadzby a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného
Dlžníkom v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho,

aby to znamenalo porušenie povinnosti zo strany Veriteľa. V čase podania žiadosti o úver si zmluvné
strany stanovili, že žiadosť bude považovaná ako maximálne možná s poukazom na výšku a parametre
žiadaného úveru a následne po zhodnotení bonity a schopnosti splácať predmetný úver bude žiadateľovi
poskytnutý úver v takej výške, ako žiadal, resp. v nižšej sume. Samotný údaj RPMN sa dohodnúť
objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.), pričom táto skutočnosť vyplýva v prvom

rade z právnej úpravy, a tiež aj zo súdnej praxe. Zákon o spotrebiteľských úveroch a ani iný právny
predpis neurčujú, že údaj o „RPMN“ bude dohodnutý. Ak súd prvej inštancie uviedol, že tento údaj
medzi stranami dohodnutý nebol, potom by v prvom rade mal zdôvodniť, že tento údaj sa dá dohodnúť.
AkmábyťúdajoRPMNurčenýtak,žejevypočítanýnazákladeúdajovplatnýchvčaseuzavretiazmluvy,
potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto

údaje(viďpríloha č.2kzákonuč.129/2010Z.z.)patríajdátumprvéhočerpaniaúveru(ktorýjeznámyv
čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia
RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktorésú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne
stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom
podľa zákona o spotrebiteľskom úvere, teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného

zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou
RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákon o spotrebiteľských úveroch. Pretože
v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
(uznesenie KS v Trenčíne sp. zn. 5Co/839/2015 zo dňa 29.06.2016). Nestotožňuje sa so závermi súdu
prvej inštancie o tom, že v zmluve absentovala zákonná náležitosť adresy predávajúceho, na ktorej

môžespotrebiteľuplatniťreklamáciualebosťažnosť,nakoľkopriposúdenítejtonáležitostisúdvychádzal
opakovane z jednostranného posúdenia, ktoré však nebolo doložené dôkazmi podstatnými pre tento
právnyzáver,apreúčelyvyvráteniatohtozáveruodkazujenaobsahzmluvnýchdojednaní,ktoréprikladá
k podanému odvolaniu. Odplata na finančnom trhu v čase uzatvorenia zmluvy pripúšťala výšku RPMN,
ako bola dojednaná v zmluve o revolvingovom úvere. Ak súd prvej inštancie operuje s tými
okolnosťami, že priemerné miery bankových subjektov boli odlišné, potom žalovaný opätovne poukazuje

nato,žeaplikáciutohtopostupuvylučujeužsamotnézneniezákonnéhoustanovenia,ktoréakokritérium
posúdenia oprávnenosti nároku vymedzuje celý finančný trh, nielen časť zodpovedajúcu bankovému
sektoru (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoSr/1/2018). Konanie žalovaného
pri uzatváraní Dohody o poskytnutí služby z objektívneho hľadiska nenapĺňa predpoklad konania bez
odbornej starostlivosti, a to z nasledovných dôvodov: a) Predmetom dohody je samostatná služba v

podobe záväzku veriteľa poskytnúť odklad splatnosti splátok. Z právneho hľadiska je teda predmetom
plnenia právo dlžníka na splnenie uvedeného záväzku veriteľa. Dlžník podpísaním tlačiva Žiadosti/
Zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky Dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie Dohody
o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj grafické rozlíšenie Dohody o poskytnutí
služby od ostatného obsahu Zmluvy o RÚ a osobitná podpisová doložka, ktorá každému spotrebiteľovi

indikuje, že nejde o súčasť zmluvy. Odplata za uzatvorenie Dohody nemôže predstavovať obchádzanie
zákona o maximálnej výške odplaty za spotrebiteľský úver. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia
tiež nerozvádza dôvody, na základe ktorých dospel k právnemu záveru o neprimeranosti výšky odplaty
za uzatvorenie takejto Dohody, pričom jeho závery sú nejasné, nakoľko výška odplaty je nižšia ako
súčin troch mesačných splátok, odklad ktorých umožňuje; b) žalobca obsah dohody verifikoval svojím

podpisom, v priebehu zmluvného vzťahu inicioval odklad splátok, z čoho vyplýva, že si bol vedomý
následkov uzatvorenia a obsahových náležitostí dohody o poskytnutí služby; c) skutočnosť, že výška
odplaty v zmysle Dohody nebola započítaná do výšky RPMN nie je žiadnym porušením zákona, čo
korešponduje so znením § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Žalobca odvolanie nepodal a k odvolaniu žalovaného sa nevyjadril.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie ma zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie § 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom

rozsahu (I. a III. výrok) vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

16. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola pôvodne požiadavka žalobcu zaplatenie sumy
1.689,44 Eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.689,44 Eur od 20.1.2017 do zaplatenia).

Zamietajúcim II. výrokom okresný súd žalobu v časti úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.689,44
Eur od 20.1.2017 do 31.1.2018 zamietol, pričom tento výrok nebol stranami napadnutý odvolaním,
preto nadobudol právoplatnosť. Predmetom prieskumu odvolacie súdu je posúdiť či súd prvej inštancie
rozhodol I. výrokom správne, ak žalobe vyhovel (suma 1.689,44 Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zosumy 1.689,44 Eur od 1.2.2018 do zaplatenia), z dôvodu, že úver je bezúročný a bez poplatkov a to s
poukazom na odvolacie argumenty odvolateľa.

17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v podstatnom
zdieľa i jeho právny záver vo veci s výnimkou záveru o absencii náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9
ods. 2 písm. f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
v napadnutom rozsahu (s uvedenou výnimkou), s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd

konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na dostatočné, správne a presvedčivé odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu odchýliť a
nemôže, preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa
iba nasledovné:

18. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 20.4.2013 žalobca podpísal žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500024270, žalovaný dňa 22.4.2013 schválil
žalobcovi revolvingový úver. Bod 5 zmluvy obsahuje údaje o požadovanom revolvingovom úvere, podľa
ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 1.500,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok /splatnosť-
deň v mesiaci) 42/15. Mesačná splátka (vrátane úrokov) vo výške 80,37 Eur, celková čiastka, ktorú má

dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 Eur, predpokladaná RPMN za
úver 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru: 70,01 %, priemerná RPMN za úver 47,29 %. Ďalej boli
v zmluve uvedené údaje o poskytnutej čiastke revolvingu 790,84 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú
musídlžníkzaplatiť(t.j.revolving+úrokyzacelúdobučerpaniarevolvingu)1.928,88Eur,predpokladaná
RPMN po poskytnutí revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 Eur. Bod 6 zmluvy

obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere, podľa ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo
výške 1.500,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok /splatnosť- deň v mesiaci) 42/15. Mesačná splátka
(vrátane úrokov) vo výške 80,37 Eur, celková čiastka, ktorú má dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za
celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 Eur, RPMN za úver 65,70 %, ročná úroková sadzba úveru: 70,01
%, priemerná RPMN za úver 47,29 %. Ďalej boli v zmluve uvedené údaje o poskytnutej

čiastke revolvingu 790,84 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving +
úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.928,88 Eur, predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu
70,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 Eur, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania
5,75 %. V zmysle bodu 13 zmluvy veriteľ s dlžníkom uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane žiadosti/zmluvy). Zmluvné strany

prehlasujú, že si žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali....Súčasťou zmluvy bola v článku
8 aj Dohoda o poskytnutí služby, pričom žalovaný sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť po
splnení uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek
splátok úveru. Služba bola dohodnutá za odplatu vo výške 215,75 Eur za poskytnutie služby odkladu
splatnosti splátok úveru a vo výške: 112,08 Eur v prípade ak bude dlžníkovi poskytnutý revolving a bola

splatná dňom uzavretia Dohody o poskytnutí služby. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vyplatil
žalobcovi sumu 1.284,25 Eur, a žalobca na úver zaplatiť žalovanému sumu 2.973,69 Eur.

19. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi

žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv
sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti
zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej

zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah
zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera
zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar
alebo služby so zárukou kvality.

20. Je nesporné, že citované ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ
ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp.
priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže
rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úveredôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ

bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného
zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie,
ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti
v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov

- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

21. Výklad a aplikácia ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k

esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497
Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov.

22. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pristúpil k prieskumu,
či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch a správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, keď mal preukázané,

že predmetná úverová zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť, t. j. ročnú percentuálnu mieru
nákladov (podľa § 9 ods. 2 písm. j/) a zároveň podľa § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o spotrebiteľských
úveroch (adresu predávajúceho, na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť).

23. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe vzájomných a

obsahovo zhodných prejavov vôle (spravidla) dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv v zásade platí zmluvná
voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu.
To znamená, že účastníci potenciálneho zmluvného vzťahu si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah zmluvy
však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka <. Občianskeho zákonníka. Žalobca ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu, nemal
možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti

a vyjednávacej pozície slabšou stranou. V zmluve o revolvingovom úvere v článku 8 je upravená
„dohoda oposkytnutíslužby“.Užlensamotnézakotvenievrámciformulárovejzmluvynevyvoláva
žiadne pochybnosti o tom, že nejde zo strany spotrebiteľa o osobitne vyjednanú zmluvnú podmienku.
Žalovaný nepreukázal, že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienil žalobca anipoukazom na to, že uzavretie Dohody o poskytnutí služby je graficky rozlíšené od ostatného obsahu
zmluvy a obsahuje aj samostatnú podpisovú doložku. Aj odvolací súd má za to, že Dohoda o poskytnutí
služby je zmluvou závislou od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom takáto Dohoda bez uzavretia

zmluvy o spotrebiteľskom úvere stráca význam. Skutočnosť, že nejde o samostatnú zmluvu vylučuje
aj skutočnosť, že texte Dohody je súčasťou článkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ani námietka
žalovaného, že súd prvej inštancie neuviedol dôvody neprimeranosti výšky odplaty za uzatvorenie
Dohody o poskytnutí služby neobstojí, a to s poukazom na odsek 39 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, v ktorom okresný súd uzavrel, že odplata (za službu) vo výške 215,75 Eur dosahuje takmer 15

% z výšky poskytnutého úveru (s čím sa odvolací súd stotožnil), pričom na správnom závere okresného
súdunemávplyvaninámietkažalovaného,ževýškaodplatyjenižšiaakosúčintrochmesačnýchsplátok.
S ohľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že nezapočítanie
odplaty v zmysle Dohody do RPMN je v súlade so znením zákona o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm.
g/), naopak prisvedčil súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že účelom dohody (ako závislej zmluvy) bolo
navýšiť odplatu za poskytnutý úver a tým obísť § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný výšku

odplaty v zmysle Dohody o poskytnutí služby nezarátal do výšky RPMN, napriek tomu o sumu 215,75
Eur navýšil výšku odplaty, ktorú mal žalobca ako dlžník celkom žalovanému zaplatiť, čo nie je v súlade
§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže zákonodarca v uvedenom § 2 ustanovuje, čo sa
považuje za spotrebiteľský úver a čo je nákladom tohto úveru.

30. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 1.689,44 Eur ako rozdiel sumy uhradenej žalobcom žalovanému vo výške 2.973,69 Eur (80,37
Eur x 37) a sumy poskytnutého úveru vo výške 1.284,25 Eur (1.500,- Eur - 215,75 Eur), a to titulom
bezdôvodného obohatenia, pričom vyčíslenie priznanej sumy nebolo žalovaným spochybnené. Postup
súdu prvej inštancie, keď žalobe v sume 1.689,44 Eur vyhovel je teda správny.

31. Čo je príslušenstvom pohľadávky vyplýva z § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok za omeškanie a náklady spojené
s jej uplatnením. Záväzkovým právnym vzťahom je právny vzťah z ktorého veriteľovi vzniká právo
na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho

zákonníka). Pohľadávkou v zmysle tejto zákonnej definície je peňažné plnenie (istina), na ktorú má
veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (v zmysle nároku na sankcie pre
omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový
vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným hlavným záväzkovým vzťahom.
Prvoinštančný súd správne vyhovel žalobe aj v časti úrokov z omeškania 5 % ročne z prisúdenej sumy

1.684,44 Eur od 1.2.2018 do zaplatenia, keď výšku priznaného úroku z omeškania ani deň vzniku
omeškania žalovaný nenapadol osobitnou odvolacou argumentáciou, preto odvolací súd odkazuje na
odsek 47 napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil.

32. Podľa § 366 písm. a) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

33. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.

34. V súvislosti s tvrdením žalovaného o predložení písomností Zmluvných dojednaní a Oznámenie
veriteľa o schválení úveru spolu s odvolaním, odvolací súd nedoplnil dokazovanie týmito písomnosti,

keďže neboli splnené podmienky podľa § 366 CSP (pričom zo spisového materiálu ani predloženie
predmetných písomností spolu s odvolaním nevyplýva).

35. Napriek poukazu žalovaného v odvolaní na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 ako aj
na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 v súvislosti so záverom okresného súdu o bezúročnosti a

bezpoplatkovi úveru z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úverov, odvolací súd konštatuje, že touto námietkou žalovaného nebolo dôvodné sa nezaoberať, keďže
pre správny záver okresného súdu, ktorý uzavrel, že úver je bezúročný a bez poplatkov aj z iných
dôvodov, táto nemala žiaden význam.36. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej časti (I.
výrok) žalobe vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými

tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutom I. výroku, vrátane
rovnako vecne správneho napadnutého (závislého) výroku o náhrade trov konania (III. výrok), odvolaním
napadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov, potvrdil.

37. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

38. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom

prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalobca v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

40.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

41. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal

pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

42. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému nepriznal.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).