Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 5, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/95/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118205744
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8118205744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: I. W., T.. XX.X.XXXX, H. C., U.

X, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66 p r o t
i žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, o primerané
finančné zadosťučinenie a prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 214,66 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej
istiny.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 23.5.2018 sa domáhal podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 434 Eur na základe toho, že právoplatným rozsudkom tunajšieho
súdusp.zn.19C/219/2015zodňa15.6.2017bolúspešnýpriuplatnenínárokunavydaniebezdôvodného
obohatenia a vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom administratívneho poplatku. Citoval
pritom časť odôvodnenia spomínaného rozhodnutia a poukázal na relutárnu a sankčnú funkciu tohto
inštitútu.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať
ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu a možno ho priznať len vtedy, keď porušenie práva
nie je možné napraviť inak. Žiadal tiež zohľadniť, že aj žalobca konal v rámci kontraktačného
postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol oboznámený so
všeobecnými podmienkami a nemá k ním výhrady ako aj to, že zmluvu uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie
v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Navyše žalobca so žalovaným uzatvoril v rokoch 2009

až 2013 až 7 zmlúv, takže zmluvné dojednania mu boli známe. Zaoberal sa aj posúdením vážnosti vôle
žalobcu uzatvoriť predmetnú zmluvu, ale v tejto súvislosti súd poznamenáva, že žalobca túto okolnosť
ani nenamietal.

3. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný poukázal na definíciu priemerného spotrebiteľa podľa európskej
judikatúry, ktorým je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný pri zohľadnení
sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, pričom v súčasnosti Súdny dvor EÚ uviedol, že od

spotrebiteľov sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil aký tovar vlastne kupuje.

4. Žalovaný poukázal tiež na článok 5 CSP, v zmysle ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva
právnu ochranu. Má za to, že ochrana spotrebiteľa bola dovŕšená vydaním rozsudku, ktorým bolopriznané žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca pritom nevysvetlil na základe
akých skutočností si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie. Opätovné sankcionovanie by bolo
vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne. Ak bol vyslovený v predchádzajúcom

konaním záver, že úver je bezodplatný, už bola nastolená v danom právnom vzťahu rovnováha
zmluvných strán.

5. Za spornú považoval žalovaný aj výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré žalobca
nijako nezdôvodnil. Žalovaný ďalej uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie má sankčnú funkciu,

nie reparačnú ako je to v prípade náhrady škody. Sankčná funkcia má trestať žalovaného za protiprávne
konanie a súčasne pôsobiť preventívne. Priznanie finančného zadosťučinenia aj subjektu správajúcemu
sa ľahostajne nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie.

6. Žalovaný tiež zdôraznil, že o ľahostajnosti žalobcu svedčí aj skutočnosť, že pri podpisovaní zmluvy
uviedol, že má záujem použiť úver k výkonu podnikania, čo urobil aj pri predchádzajúcich 5 zmluvách,

ktoré aj konkretizoval a v týchto zmluvách uviedol aj svojej obchodné meno a IČO. Žalovaný preto
nemohol mať vedomosť o tom, že žalobca použije úver na iný účel ako deklaroval v zmluvách. Žalobca
teda nebol v rámci kontraktačného postupu dobromyseľný a uviedol žalovaného do omylu a aj preto
mu nárok na primerané finančné zadosťučinenie nepatrí. V tomto spore súd je viazaný len výrokom
predchádzajúceho rozsudku a nie jeho odôvodnením a preto mal by sám posúdiť, či žalobca mal

skutočne postavenie spotrebiteľa pri uzatvorení predmetnej úverovej zmluvy.

7. Žalobca na vyjadrenie žalovaného už písomne nereagoval.

8. Na pojednávanie konané 5.10.2008 sa žalovaný nedostavil napriek riadnemu a včas doručenému

predvolaniu,alesvojuneúčasťpísomneospravedlnilasúhlasil,abysapojednávalovjehoneprítomnosti.
Boli preto splnené zákonné podmienky pre realizáciu pojednávania.

9. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, výsluchom žalobcu, spisom tohto súdu
19C/219/2015 a zistil tento skutkový stav:

10. Dňa 3.12.2012 bola medzi stranami uzavretá zmluva o úvere, v ktorej je žalobca označený
obchodným menom, IČOM, miestom podnikania a ňou žalovaný poskytol žalobcovi úver 350 Eur, ktorý
sa žalobca zaviazal vrátiť navýšený o poplatok 322 Eur, teda celkovo 672 Eur v 12 mesačných splátkach
po 56 Eur počnúc 12.1.2013. Dňa 12.1.2015 žalobca v celosti úver uhradil.

11. Žalobca podal dňa 15.5.2015 proti žalovanému žalobu, ktorej súd vyhovel, keďže rozsudkom č.k.
19C/219/2015 zo dňa 15.6.2017 zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške
434Eurajsúrokmizomeškania.Zároveňurčil,žezmluvnápodmienkavzmluveuzavretejdňa3.12.2012
č. zmluvy 806301074 uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach - bod 10 o tej časti poplatku,

ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súd totiž dospel k
záveru, že žalobca mal pri uzatvorení zmluvy status spotrebiteľa napriek jeho označeniu v zmluve ako
podnikateľa. Bolo totiž zistené, že žalobca pracoval ako murár, aj keď na živnosť a rozhodne v súvislosti
s touto formou podnikania nepotreboval finančné prostriedky, čo sa zhodovalo aj s jeho výpoveďou.

12. Následne súd sa zaoberal posúdením zmluvnej podmienky, ktorá bola predmetom žaloby a zistil,
že v úverových zmluvách žalovaného sa administratívny poplatok odvíja od výšky úveru, žalovaný sa
teda snažil vyvolať dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky
úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. V skutočnosti teda by úroková sadzba činila takmer 99% p.a.,

čo by deväťnásobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu v bankách (13,28% p.a.), čo je v rozpore s
dobrýmimravmi.Ztohovyvodil,žeideoneprijateľnúzmluvnúpodmienkuvovzťahukadministratívnemu
poplatku, ktorý nie je určitý, a správne by sa mal platiť len za skutočne dodané plnenie a musí byť aj
v primeranej výške. Zároveň konštatoval, že úverová zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. f/, i/, j/, y/ zákona č. 129/2010 Z.z., čo vedie k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Žalobca mal teda žalovanému vrátiť len istinu
úveru, t.j. 350 Eur a keďže mu zaplatil 784 Eur, súd ho zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 434 Eur.13. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 7Co/109/2017 zo dňa
25.1.2018, pričom súd druhej inštancie si osvojil právne závery uvedené v napadnutom rozsudku.
Rozsudok tunajšieho súdu tak nadobudol právoplatnosť 28.2.2018.

14. Žalobca vo svojej výpovedi v tomto spore zotrval na tom, že od žalovaného nikdy nebral úver
na podnikanie a aj pri uzavretí predmetnej úverovej zmluvy odovzdal zástupkyni žalovaného len svoj
občiansky preukaz a tvrdil aj to, že jej povedal, že úver potrebuje pre seba a pre rodinu. Nevedel
povedať, či podal aj ďalšiu žalobu o primerané finančné zadosťučinenie, keďže tieto záležitosti vybavuje

manželka. Dodal, že v súvislosti s danou úverovou zmluvou mu žiadna ujma nevznikla, a to ani
psychická. Uviedol však, že napriek právoplatnému rozsudku mu žalovaný sumu 434 Eur doposiaľ
nezaplatil. Prišla mu od neho len platba vo výške 298 Eur s poznámkou iného súdneho konania
16Csp/249/2017, ktoré však nevedel špecifikovať.

15. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

16. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

18. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností

ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti
podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o
spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka).

20. K tomuto záveru súd dospel logickým a gramatickým výkladom, keďže nemožno pochybovať o tom,
že týmito osobitnými predpismi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sú predpisy slúžiace na
ochranu spotrebiteľov. Aj právna úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a násl. Občianskeho zákonníka
pôsobí ako osobitný právny predpis (viď. Občiansky zákonník I. autorov Štefček a spol., vydavateľstvo

C.H.Beck str. 459). Logicky spomínané porušenie práva či povinnosti musí súvisieť s normami na
ochranu práv spotrebiteľov, veď preto je nárok zakomponovaný do zákona o ochrane spotrebiteľa. Ak by
zákonodarca mienil porušenie akéhokoľvek predpisu ako zákonnú podmienku pre úspešné uplatnenie
daného nároku, uviedol by to v texte zákonného ustanovenia a použil by inú formuláciu (porušenia práva
či povinnosti ustanovenej akýmkoľvek právnym predpisom), ale v zákone jasne vymedzil toto porušenie

a nepoužil spomínanú všeobecnú formuláciu.

21. Navyše je potrebné vychádzať aj zo systematického výkladu a v tejto súvislosti posúdiť a vyhodnotiť
formuláciu celého ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a vychádzať najmä z jeho prvej
vety, v ktorej je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi jeho práva alebo povinnosti

ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa na súde domáhať ochrany svojho práva. Vetu
tretiu citovaného zákonného ustanovenia je teda potrebné vykladať aj s ohľadom na znenie tejto prvej
vety § 3 ods. 5. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/389/2015
zo dňa 14.9.2016, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
trebarozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaprávaalebopovinnosti,napr.nároku
na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne

vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

22. Aj keď súd prvej inštancie zastáva názor, že keďže daný inštitút je satisfakciou pre spotrebiteľa,
má slúžiť ako nástroj na odstránenie spôsobenej ujmy spotrebiteľa. To napokon aj vyplýva z
dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu, kde sa uvádza, že finančné zadosťučinenie

je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie neplní svoj
účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky. Krajský súd v Prešove ako súd druhej inštancie
však s týmto názorom nesúhlasí a vo svojich viacerých rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol
spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa,
základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa
10.4.2018). Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd druhej inštancie preto

rešpektujevyslovenýprávnyzáver.Keďžežalobcaakospotrebiteľbolvpredchádzajúcomsporevpozícii
žalobcu úspešný voči žalovanému, pričom jednoznačne boli konštatované porušenia jeho práva ako
spotrebiteľa, boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku.

23. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že by mal aj v tomto spore znovu preverovať, či žalobca

bol v postavení spotrebiteľa pri uzavretí predmetnej úverovej zmluvy. Táto otázka bola už vyriešená v
predchádzajúcom súdnom spore, keď právoplatným rozsudkom boli priznané nároky žalobcovi právo z
dôvodu, že žalobcu súdy posúdili ako spotrebiteľa.

24. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, tú určuje voľnou úvahou súd. Krajský

súd v Prešove v už spomínanom rozhodnutí 17Co/17/2018 uviedol nasledovné: „Pri stanovení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy,
okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva
žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi
objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť

na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany“.

25. Súd poukazuje aj na právny záver, ktorý bol vyslovený v už spomínanom rozhodnutí Krajského
súdu v Prešove 9Co/50/2018, v ktorom odvolací súd uviedol, že zadosťučinenie je nárokom, ktorým

sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku, nie je preto
možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj
keď zaplatenie je finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej
nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ
„len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

26. Súd teda zastáva názor, že pri rozhodovaní o výške daného nároku musí vychádzať z konkrétnych
skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu
konaniu.

27. V danom prípade žalovaný sa podľa zistenia súdu v predchádzajúcom spore dopustil nekalej
obchodnej praktiky v súvislosti s označením žalobcu ako podnikateľa a účelu poskytnutia úveru, ktorý
nezodpovedal skutočnosti a ktorý bol žalobcovi nanútený v snahe vyhnúť sa aplikácii spotrebiteľských
noriem. Žalovaný v dôsledku takého postupu neuviedol v úverovej zmluve jej povinné náležitosti v

zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. Spomínané porušenie práva žalobcu ako spotrebiteľa súd hodnotí ako
vážne, na druhej strane však súd musel zohľadniť aj to, že žalovaný bol už za dané porušenie práva
postihnutýtým,žemánároklennaistinuúveruadohodnutúodplatubolzaviazanýžalobcovivrátiťtitulom
bezdôvodného obohatenia. Zohľadnil aj ľahkovážnosť správania sa žalobcu pri uzatváraní úverovej
zmluvy, ktorú podpísal napriek tomu, že v nej bolo uvedené, že úver potrebuje na podnikanie, ale určitú

ľahkovážnosť možno vyvodiť aj z jeho opakovaného sa zadlžovania úvermi, keďže len so žalovaným
uzavrel 7 úverových zmlúv. Reparácia majetkovej ujmy žalobcovi už bola priznaná predchádzajúcim
rozsudkom, pričom súd pripomína, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia nie je reparácia,
ale satisfakcia a poukazuje aj na výpoveď žalobcu o tom, že žiadna ujma mu nevznikla. Preto súdpovažoval za primeranú satisfakciu vo výške administratívneho poplatku, ktorý súd vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd preto považoval za dôvodné vyhovieť žalobe len čiastočne a to
ohľadom sumy 214,66 Eur, ktorá zodpovedá administratívnemu poplatku, teda 2/3 sumy 322 Eur.

28. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca bol úspešný približne v 1 uplatneného nároku, pokiaľ ide o jeho výšku, ale vzhľadom na to, že
rozhodnutie záviselo od voľnej úvahy súdu, súd považoval za spravodlivé priznať žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov konania trov konania, ale len z prisúdenej istiny.

29. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.