Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215216607
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215216607.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: P. E. nar. XX.XX.XXXX, bytom W. R. XX,
o zaplatenie sumy 985,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 30. októbra 2017, č.k. 10C/469/2015-71 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa voči žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním uložil vo výroku I. žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 490,61 eur spolu s 8% ročným úrokom z omeškania od 21.07.2015 do zaplatenia, úrok
z omeškania vo výške 0,53 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu
zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 1, 3, § 2 ods. 1 písm. a), b), g), § 2
ods. 3, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, § 517 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 39, § 40

ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z.z., Článkom 1, 2, písm. a), b), c) Smernice
rady 93/13/EHS z 05.04.1993, Článkom 3 ods. 1, 2, Článkom 4 ods. 1, 2, Článkom 5, Článkom 6 ods. 1
citovanej smernice, § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že úverová zmluva uzavretá medzi sporovými stranami dňa
07.12.2012 neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a to najmä náležitosti podľa ustanovenia

§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
údaj o výške, počte a termíne splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov a s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 citovaného zákona súd preto
priznal žalobcovi len istinu vo výške 490,61 eur (2.000,- eur - 1.509,39 eur, ktorá bola uhradená, čo
vyplýva z č.l. 38) a vo zvyšku žalobu zamietol v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ priznal žalobcovi

úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 490,61 eur od 21.07.2015 do zaplatenia, vyčíslený úrok
z omeškania vo výške 0,53 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle
§ 255 ods. 1 CSP ako aj podľa § 262 ods. 2 CSP, keďže v danom prípade bol žalobca úspešný vo výške
48,09%, neúspešný bol vo výške 51,91% a pomer úspechu a neúspechu je 3,82%.4. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca a žiadal, aby
odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu

zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie ako aj na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

8.Predmetomkonaniapredsúdomprvejinštancievedenéhopodsp.zn.10C/469/2015jenávrhžalobcu,
ktorým sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 985,34 eur, úroku vo výške 34,37 eur, úrokov z
omeškania 0,53 eur, úroku vo výške 12,9% ročne zo sumy 985,34 eur od 21.07.2015 do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 985,34 eur, a nezaplatených úrokov 34,37 eur od
21.07.2015 do zaplatenia.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol (suma 494,73 eur,
úrok 34,37 eur, úrok vo výške 12 ,9% ročne zo sumy 985,34 eur od 21.07.2015 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 494,77 eur a zo sumy 34,37 eur od 21.07.2015 do zaplatenia)

a v závislom výroku o náhrade trov konania.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku
v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej

inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

11. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné.

12. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzavreli dňa 7.12.2012 úverovú zmluvu, ktorou
žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.000,- eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 12,90
%, pravidelnými mesačnými splátkami po 29,73 eur v počte 120 splátok, RPMN v sume 15,83%, priemernou RPMN 19,37 %, konečnou splatnosťou 15.11.2022. Žalovaná zaplatila žalobcovi z
poskytnutého úveru sumu 1.509,39 eur ( č.l. 38 v spise).

13. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva

o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona.
Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy,
postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu

k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami
niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje,
nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva

neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch,
preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi sumu 490,61 eur s príslušenstvom ako
rozdiel poskytnutého úveru 2.000,- eur a žalovanou uhradenou sumou 1.509,39 eur. Zároveň správne
žalobu v časti sumy 494,73 eur, úroku 34,37 eur, úroku vo výške 12 ,9% ročne zo sumy 985,34 eur od

21.07.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 494,77 eur a zo sumy 34,37
eur od 21.07.2015 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.

14. Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských

úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo
dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom
3 písm. m) nestotožnil.

15. Avšak zároveň rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia

byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré
náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy o úvere a
ďalšiesúvoOPaVOPatoodkazomnaanuitnésplácaniebod2.5.3OPaurčenieporadiauspokojovania
pohľadávkybod2.5.5OP,ktorépodľačl.1.1úverovejzmluvysúneoddeliteľnousúčasťouzmluvy,pričom

však v spise sú založené iba Všeobecné obchodné podmienky žalobcu v účinnosťou od 15.8.2012,
ktoré neobsahujú odvolateľom uvádzané body ale iba definíciu anuitnej splátky v časti V. Úvery pre
obyvateľstvo bod 3. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo
veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách
na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé

smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu,
aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel
ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele
nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto
dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky poplatkov).16. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová)
zo dňa 9.11.2015 (na ktorý poukázal v odvolaní žalobca), poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva

poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

17. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 17 vyslovil, že Smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtoSmernice,danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

18. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,

že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov

SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a
frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol
následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013,
čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.

19. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že

žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

20. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa

jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

21. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť

eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne

zásady, najmä zásadu právnej istoty.

22. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

23. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákono spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov.

24. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním napadnutý (čím odvolaciemu
súdu odvolateľ neumožnil sa s týmto výrokom konkrétne zaoberať), potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, preto jej vznikol nárok
na náhradu trov konania. Žalovanej však v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania, ktoré by boli
preukázané odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky (§ 251 CSP), nevznikli.
Ak strane podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov

Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok
na náhradu trov konania nepriznáva. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).