Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 14, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/140/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213207190
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8213207190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.
č. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Čurillom, so sídlom Hlavná 11, 080 01
Prešov proti žalovanému: W.. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XX, XXX XX J., právne zastúpenému
spoločnosťouEvaPetránová,Advokátskakancelárias.r.o.,sosídlomPuškinova16,08001Prešov,IČO:
36 854 581, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní oboch strán sporu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č. k. 5C/189/2013-170 zo dňa 05.06.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku II. ako aj v zamietavom výroku III.

Zrušuje rozsudok vo výroku IV. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„Konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi zastavuje.
Žalovaný jepovinnýzaplatiťžalobcovisumu472,00eursúrokomzomeškaniavovýške5,25%ročnezo
sumy 472,00 eur od 05.03.2014 do zaplatenia všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania“.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, podanou na súde dňa 09.09.2013
domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 472 eur s 8,75 % ročným úrokom
z omeškania od 03.06.2013 do zaplatenia, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur, aby súd
žalovanému uložil povinnosť písomne sa žalobcovi ospravedlniť a zaplatiť mu náhradu trov konania.
Žalobu odôvodil tým, že dňa 07.04.2013 v čase okolo 9.30 hod. v J. na ulici N. pred rodinným domom
č. XX po predchádzajúcich slovných nezhodách ho žalovaný fyzicky napadol, a to tak, že ho zozadu

udrel jedenkrát päsťou pravej ruky do oblasti pier, potom ho chytil rukami pod krk a opätovne ho udrel
do oblasti pier, následne ho sotil, v dôsledku čoho žalobca zakopol o kameň a spadol na zem, kde v
dôsledku pádu si udrel hlavu o drevenú paletu ležiacu na zemi a na chvíľu stratil vedomie, čím mu takto
svojimkonanímspôsobilzranenieatootrasmozgu,tržnúranunaspodnejpereaodreninuvoblastihlavy
vľavo s práceneschopnosťou v trvaní od 07.04.2013 do 15.04.2013. Vo veci bolo vedené aj priestupkové
konanie. Podľa znaleckého posudku zranenie, ktoré utrpel, bolo ohodnotené na 35 bodov, z dôvodu
náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví, má mu preto žalovaný zaplatiť 472 eur a keďže žalobca

má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, právo, aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie
ak niekto neoprávnene do týchto práv zasiahne a má právo tiež domáhať sa, aby sa od neoprávnených
zásahov upustilo a aby sa odstránili následky týchto zásahov.Súd konštatoval, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že medzi účastníkmi konania síce došlo
k nezrovnalostiam, ale tieto boli vyprovokované, preto došlo k zastaveniu priestupkového konania,
ktoré bolo vedené na Okresnom úrade Bardejov, nebolo preukázané, aby vyprovokoval alebo spôsobil

následok, ktorý by mal byť predmetom priestupkového konania, eventuálne nároku na náhradu škody.
Podľa žalovaného nie je dôvod na nemajetkovú ujmu, ani náhradu škody, keďže nebolo preukázané,
aby došlo k príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a následkom, ktorý uvádza žalobca. Žiadal,
aby súd žalobu zamietol, uviedol taktiež, že časť návrhu týkajúca sa ospravedlnenia je neurčitá a
nerealizovateľná.

Na pojednávaní dňa 13.02.2018 žalobca zobral žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému
písomne sa ospravedlniť žalobcovi späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť, žalovaný so späťvzatím
v tejto časti súhlasil.
Z rozsiahleho dokazovania, priebeh ktorého súd prvej inštancie podrobne opísal v bodoch 6 až 16 svojho
rozsudku, mal súd za jednoznačne preukázané to, že žalovaný dňa 07.04.2013 v čase okolo 9.30 hod.
v J., na ulici N., pred rodinným domom č. XX po predchádzajúcich slovných nezhodách fyzicky napadol

žalobcu, čo medzi stranami sporné nebolo. Spornou skutočnosťou bol samotný priebeh fyzického
útoku, v tomto smere výpovede strán sporu a svedkov v konaní pred súdom neboli úplne zhodné
s výpoveďami v priestupkovom konaní, ktoré boli vykonané bezprostredne po skutku. Uvedené súd
pripísal viacerým okolnostiam, predovšetkým tomu, že medzi stranami sporu bolo v minulosti niekoľko
podobných konfliktných situácií, ktoré mali vyústiť aj do fyzického útoku, a keďže výsluchy na súde boli

vykonané zhruba až 5 rokov od skutku, možno predpokladať, že jednotliví účastníci týchto udalostí ich
„zmiešavajú“. Súd prvej inštancie uviedol, že sám žalovaný vo výpovedi v priestupkovom konaní uviedol,
že ho správanie žalobcu tak rozčúlilo, že ho udrel pravou päsťou jedenkrát do oblasti ľavej sánky, pričom
v rámci výsluchu na súde už tvrdil, že žalobcu chcel udrieť, ale tento uskočil dozadu a do strany, čiže ho
iba „ľuftoval“ vo vzduchu, jemne žalobcu škrtol o sánku. Túto výpoveď žalovaného súd vyhodnotil ako

účelovú v snahe zmierniť priebeh jeho útoku na žalobcu, túto výpoveď mal za rozpornú s jeho vlastnou
výpoveďou v priestupkovom konaní, ako aj s ostatnými dôkazmi a výpoveďami svedkov, ako aj so
závermiznaleckéhodokazovania,zktoréhojednoznačnevyplynulo,žesnajväčšoupravdepodobnosťou
žalobca utrpel poranenia v dôsledku najmenej dvoch úderov do oblasti hlavy. Žalovaný taktiež potvrdil,
že žalobcu držal rukou pod krk, len s tým rozdielom, že pred súdom uviedol, že to bolo pravou rukou, pri

priestupkovom konaní, že ľavou. Súd uviedol, že pre naplnenie predpokladu zodpovednosti za škodu je
podstatné to, že žalovaný udrel päsťou pravej ruky do tváre žalobcu a že ho držal rukou za krk.
Výšku škody mal súd preukázanú znaleckým posudkom. Táto pozostávala z bolestného vo výške 472
eur, znalec v znaleckom posudku konštatoval, že žalobca utrpel kožnú odreninu v čelovo temennej
oblasti vľavo, otras mozgu ľahkého stupňa, tržnozmliaždenú ranu dolnej pery vľavo, pričom poranenia

boli spôsobené tupými predmetmi o užšej a širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili na oblasť hlavy
strednou silou a prudkosťou a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri najmenej dvoch
úderoch do oblasti hlavy poškodeného zatvorenou dlaňou (päsťou), spôsobených druhou osobou, s
následným pádom na zem, kedy mohlo dôjsť aj k udretiu hlavy o drevenú paletu. Znalec kožnú odreninu
v čelovo-temennej oblasti vľavo a otras mozgu ľahkého stupňa ohodnotil 30 bodmi a tržnozmliaždenú

ranu dolnej pery vľavo 5 bodmi, spolu teda zranenia ohodnotil na 35 bodov. V danom prípade dosahuje
výškaodškodneniazabolesťpriúrazepripredmetných35bodochacenebodu15,72eur,sumu 472eur.
Z dôkazov bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom
škody žalobcu. Svedčia o tom lekárske správy, znalecký posudok, pokiaľ tieto žalovaný spochybňoval
poukazujúc na to, že žalobca mohol poranenie utrpieť pri dopravnej nehode, súd uviedol, že uvedené

preukázané nebolo, nebola evidovaná žiadna dopravná nehoda u žalobcu, ani škodová udalosť, ktorej
by bol účastníkom, žiadne iné dôkazy žalovaný v tomto smere nepredložil. Preukázané bolo taktiež
zavinenie žalovaného na vzniku škodovej udalosti minimálne v podobe nepriameho úmyslu, žalovaný
musel vedieť, že svojim protiprávnym konaním môže zdravie žalobcu poškodiť a pre prípad, že ho
spôsobí bol s tým uzrozumený.

Nárok na náhradu škody mal súd prvej inštancie za preukázaný, dôvodne bol žalobcom taktiež žiadaný
úrok z omeškania, nie však v takom rozsahu ako žiadal. Úrok priznal až odo dňa nasledujúceho po
tom, čo bola žalovanému žaloba doručená, t.j. od 05.03.2014. Žaloba tým v časti úrokov z omeškania
nedôvodná bola za obdobie od 03.06.2013 do 04.03.2014 a taktiež nad 5,25 % ročne, keďže ku dňu
omeškania bola výška úroku z omeškania 5,25 % ročne.

Čo sa týka žaloby v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 1.500 eur, v tejto časti súd žalobu
zamietol, nakoľko v tejto časti žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu. V žalobe
vôbec neodôvodnil uplatnený nárok, ani len netvrdil, že v dôsledku konania žalovaného bola v značnej
miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. V žalobe opísal iba skutok, ku ktorémudošlo 07.04.2013 a uviedol bodové ohodnotenie poranení podľa znaleckého posudku. Ak aj z priebehu
vykonaného dokazovania vyplynulo, že spory medzi stranami trvajú už dlhší čas, a teda že malo
dôjsť k viacerým fyzickým útokom zo strany žalovaného, resp. k schválnostiam z jeho strany (napr.

namontovaním kamier namierených na dom žalobcu), na tieto skutky nemohol súd prehliadať, keďže
neboli predmetom žaloby, ani v priebehu konania nedošlo k rozšíreniu žaloby o tieto skutkové tvrdenia.
Preto žalobu v časti nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenie Občianskeho zákonníka - § 11, § 13
ods. 1, 2, 3, § 16, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, 3, § 444, § 517 ods. 2.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2. Konštatoval, že žalobca sa v konaní
domáhal náhrady škody titulom bolestného, nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti a písomného
ospravedlnenia, pričom úspech mal v časti o zaplatenie náhrady škody, neúspech v časti nemajetkovej
ujmy a písomného ospravedlnenia, kde zobral žalobu späť. Keďže každá zo strán mala úspech vo veci
len čiastočný, považoval za spravodlivé, aby žiadna zo strán nemala na náhradu trov konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidve strany sporu.

3. Žalobca podal odvolanie voči zamietavému výroku, t.j. výroku III. a voči výroku IV. o náhrade trov
konania, odôvodňujúc ho tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym právnym záverom. Podľa žalobcu je absolútne nesporné, že v dôsledku konania

žalovaného v prítomnosti syna žalobcu, ako aj jeho manželky došlo zo strany žalovaného k vážnemu
zásahudojehoosobnostnýchpráv,čímnespornebolazníženájehodôstojnosťalebovážnosťminimálne
v okruhu jeho rodiny a aj v dôsledku ďalších okolností manželka žalobcu opustila spoločnú domácnosť,
pričom hlavnou a zásadnou príčinou takéhoto jej konania bolo nesporne agresívne správanie sa
žalovaného, minimálne súčasťou ktorého bol fyzický atak žalovaného proti osobe žalobcu. Je len na

úvahe súdu v akom rozsahu došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu vo vzťahu k jeho rodine,
v dôsledku správania sa žalovaného. Vyústením uvedených právnych úvah súdu má byť priznanie
nemajetkovej ujmy, pričom samotná výška jej stanovenia vyplývajúca minimálne z prednesu oboch strán
je ponechaná na úvahu súdu, ktorý predmetnú právnu vec rozhoduje. Vo vzťahu k existencii samotného
fyzického ataku poukázal na výsluch manželky žalovaného v trestnom konaní vedenom na Okresnom

súde v Bardejove pod sp. zn. 2T/39/2018, kde manželka žalovaného 24.05.2018 poukázala na to, že
žalovaný jednoznačne žalobcu fyzicky napadol. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
rozsahu v akom ho napadol zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v časti o nemajetkovú ujmu a aby mu priznal
náhradu trov prvoinštančného konania. K dovolaniu pripojil zápisnicu o hlavnom pojednávaní v konaní
vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 2T/39/2018, zo dňa 24.05.2018.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že obsahom odvolania sú predovšetkým výhrady
k tomu, že súd zamietol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca predkladá názor,
že v dôsledku správania žalovaného malo dôjsť k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti vo vzťahu k
rodine, uvedené tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a žalovaný výslovne popiera, že

by v dôsledku jeho správania malo dôjsť k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu. Žalobca doposiaľ
nepredložil jediný dôkaz svedčiaci o údajnom znížení jeho dôstojnosti a vážnosti a tieto skutočnosti
nepotvrdili ani vypočutí svedkovia. Naviac podľa žalovaného ide o zmenu žaloby, ktorá v súčasnom
štádiu súdneho konania je už neprípustná pre rozpor so zásadou hospodárnosti a koncentrácie konania.
Žalobca ani v žalobe, ani neskôr počas konania nešpecifikoval v čom mal spočívať zásah do jeho

osobnostných práv, kde žalobca doposiaľ netvrdil, že bola znížená jeho vážnosť a dôstojnosť, hoci
mu v tom objektívne nič nebránilo. Na pojednávaní 15.12.2017 na otázku svojho právneho zástupcu
odpovedal, že incident mal negatívny dopad na jeho deti, ktoré však pri incidente neboli prítomné.
Žalovaný poukázal na to, že nové skutkové tvrdenia žalobcu údajným znížením jeho vážnosti a
dôstojnosti sú účelové a ako prostriedok procesného útoku neboli uplatnené včas. Navrhol preto, aby

na ne súd neprihliadol. Doplnil, že konflikt bol vyústením dlhodobého, pravidelného a neoprávneného
zasahovania do práv žalovaného a jeho rodiny, čo potvrdila i svedkyňa Ing. D.. Bolo to práve konanie
žalobcu, ktoré malo negatívny dopad na kvalitu osobného a rodinného života žalovaného a jeho rodiny.
Žalobca obmedzoval celú rodinu žalovaného tým, že opakovane úmyselne parkoval svoje autá tak,
aby tým znemožnil výjazd žalovaného od jeho domu. Provokácia a ustavičný tlak zo strany žalobcu do

značnej miery ovplyvňoval pokojný rodinný život a súkromie žalovaného a jeho vážnosť a dôstojnosť.

5. Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúci výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie a výrok IV. o
nároku na náhradu trov konania. V napadnutom rozsahu považuje rozsudok za nesprávny, v rozpore správnymi predpismi. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,
čím došlo k porušenie práv na spravodlivý proces, nesprávne právne posúdil listinné dôkazy a svedecké
výpovede strán sporu a svedkov. V rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s prevenčnou povinnosťou

žalobcu v súlade s ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Taktiež nesprávne právne nárok žalobcu posúdil.
Poukázal na to, že v priestupkovom konaní vedenom na Obvodnom úrade v Bardejove č. ObU-BJ-
OVVS-2013/05270-Mň bolo rozhodnuté tak, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, jemu preukázané
nebolo, preto bolo priestupkové konanie zastavené. Súd mal vychádzať z tohto rozhodnutia. Súd taktiež
nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov, ktoré jasne preukázali, že medzi žalobcom a žalovaným

dochádzalo ku konfliktom hlavne z dôvodu úmyselného opakovaného blokovania výjazdu z pozemku
žalovaného na cestu, ktorá je vo vlastníctve Mesta Bardejov. Teda skutočnosť, že žalobca zaparkoval
svoje motorové vozidlo tak, že žalovaný s autom nemohol vyjsť a ísť na omšu do kostola, spôsobila
vznik konfliktnej situácie, žalobca v celom rozsahu porušil svoju právnu povinnosť, tzv. generálnu
prevenciu. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného v zmysle
tohto zákonného ustanovenia každý je povinný počínať si vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby

nespôsobil vznik škody, jeho použitie prichádza do úvahy v prípade, ak neexistuje iná konkrétna právna
úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/253/2001. Podľa žalovaného, ak si tak
žalobca nepočínal, porušil povinnosť uloženú v § 415 Občianskeho zákonníka a z porušenia tejto
preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda mu vznikla všeobecná zodpovednosť za škodu podľa §

420 Občianskeho zákonníka. Poukázal taktiež na nezrovnalosti vo výpovedi žalobcu v priestupkovom
konaní aj vo výpovedi pred súdom žalobca má tri rôzne verzie o tom, ako sa mala škodová udalosť
odohrať. Rozporné sú jeho tvrdenia o tom keď išiel k lekárovi, nepravdivé sú tvrdenia žalobcu, že by mal
mať žalovaný na dome namontované kamery. Podľa žalovaného dôkazné bremeno v konaní bolo na
žalobcovi, všetky predpoklady zodpovednosti za škodu mali byť s istotou preukázané, žalobca ich však

nepreukázal. Žalobca svoje tvrdenia o tom, že žalovaný mu spôsobil poranenia, a to otras mozgu, tržnú
ranu na spodnej pere a odreninu v oblasti hlavy vľavo neoprel o žiadny hodnoverný dôkaz. Vypočutí
svedkovia verziu výpovede žalobcu nepotvrdili, preto s istotou nie je možné uzavrieť, že zranenia na
strane žalobcu zavinil žalovaný. Pokiaľ mal súd za to, že jeho výpovede boli účelové, tak účelové môžu
byť taktiež výpovede žalobcu a jeho svedkov. Ak súd uverí žalobcovi a žalovanému nie, mal by to

náležite zdôvodniť, na základe čoho dospel k takémuto záveru. Súd by nemal rozhodovať na základe
pocitu, ale preukázaného skutkového stavu. Je nutné vziať do úvahy silu žalovaného vzhľadom na
váhu tela 74 kg a vek 18 rokov, viac ako má žalobca, žalobca má váhu cca 100 kg. Uviedol taktiež,
že v rozsudku je uvedené, že žalobca s najväčšou pravdepodobnosťou utrpel poranenia, súd však
nerozhoduje s najväčšou pravdepodobnosťou, ale iba na základe dostatočne zisteného skutkového

stavu. Nárok žalobcu na bolestné podľa žalovaného teda nie je dôvodný. Ak by aj bolo rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku II. správne, tak súd nesprávne rozhodol o trovách konania. Žalovaný
bol v konaní úspešný vo väčšej miere ako žalobca. Bol totiž úspešný voči uplatnenému nároku na
ospravedlnenie, ako aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.500
eur.Taktiežsúdzamietolvčastinárokužalobcunazaplatenieúrokuzomeškania.Vychádzajúczpomeru

úspechu k neúspechu má patriť žalovanému náhrada trov konania. Žiadal preto, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania; žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaniach (§ 34 CSP),

vzhľadom na včas podané odvolania oboch strán sporu, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu, v
akom bol odvolaniami napadnutý, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Oznámenie o
verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu
v Prešove dňa 31.01.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel ku záveru o tom, že s výnimkou odvolania

žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania dôvodnými neboli, ani odvolanie žalobcu, ani
odvolanie žalovaného.

7. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s odvolacou
argumentáciou konštruovanou v zásade na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom

právnom posúdení, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná
odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS/78/05).8. Žalobcom aj žalovaným uplatnený odvolací dôvod, ktorý mal spočívať v tom, že súd prvej inštancie
mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil

po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávnymi sú aj také

skutkovézistenia,ktorésúdzaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,kdejelogickýrozporv
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli najavo inak
z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, prípadne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205
CSP.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový
stav rozhodujúci pre posúdenie veci a právne závery, ku ktorým dospel, sú v súlade so skutkovými
zisteniami. V rozhodnutí dal jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne a v logickej postupnosti

formulované vysvetlenie dôvodov rozhodnutia, ku ktorému dospel. Je evidentné, že sa podrobne
zaoberal všetkými tvrdenými skutočnosťami, dôkazmi a námietkami, správne ich v jednotlivosti, ako aj
vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a dospel tak k správnemu, presvedčivému právnemu záveru.
Na týchto správnych záveroch sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a k odvolacím

dôvodom žalobcu a žalovaného len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dodáva:

11. Žalobaje,čosaobsahutýka,úkonom,ktorýmžalobcavymedzujesubjekty,predmetaobsahžalobou
začatého súdneho konania. Právom žalobcu je, vyplýva to z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
domáhaťsazákonomustanovenýmpostupomsvojhoprávanasúde.Žaloboumôžeuplatniťskutočnosti,

ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam, to, či bude v spore úspešný, závisí od toho, či sa
logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho nároku, zhoduje
so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti preukáže.
Žalobca sa žalobou okrem náhrady škody domáhal aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu
k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, ani len netvrdil,

aká nemajetková ujma v zmysle ochrany jeho osobnosti mu mala vzniknúť, v tejto časti okrem odkazov a
citovania § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nič neuviedol, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nijako nezdôvodnil a takto koncipovaný žalobný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy zostal predmetom
konania až do času, než súd prvej inštancie o žalobe rozhodol. Zo spisu nevyplýva existencia žiadneho
takého procesného úkonu žalobcu, ktorým by žiadal o to, aby bola pripustená zmena žaloby, správny je

preto záver súdu prvej inštancie pokiaľ konštatoval, že žalobca v tejto časti žaloby nielenže neuniesol
dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. Odvolacia argumentácia žalobcu vo vzťahu k zamietavému
výroku rozsudku bola tak bez akejkoľvek relevancie.

12. Čo sa týka odvolania žalovaného vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku, žalovaný spochybnil

samotnú existenciu predpokladov zodpovednostného nároku, osobitne to, že zranenia žalobcu zavinil
on, to aj v súvislosti s tým, že v priestupkovom konaní mu spáchanie skutku preukázané nebolo. V
tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v občianskom súdnom konaní nie je súd viazaný tým, že proti
žalovanému bolo zastavené trestné stíhanie (R27/77), uvedené platí rovnako pre konanie priestupkové.
Z dôkazov vykonaných v priebehu celého konania nevyplýva to, ako žalovaný tvrdil v odvolaní, že

žalobca nepreukázal to, že mu vznikla škoda na zdraví v súvislosti s jeho konaním. Odvolací súd v zhode
s názorom súdu prvej inštancie má za to, že žalobca dôkazné bremeno uniesol. Protiprávnosť konania
žalovaného bola preukázaná už samotnou jeho výpoveďou do zápisnice o pojednávaní priestupku
na Obvodnom úrade Bardejov dňa 28.08.2013, kde priznal, že žalobcu udrel päsťou pravej ruky,lokalizujúc miesto úderu na oblasť ľavej sánky. Ak tento mechanizmus konania žalovaného mal vidieť
svedok Buffa, ktorý pred súdom vypovedal, že žalovaný mal žalobcu udrieť do tváre dva alebo trikrát,
uvedené zodpovedá aj mechanizmu príčiny poškodenia zdravia tak, ako ho z poranenia žalobcu

predpokladal znalec. Výška škody, bolestné, vyplýva taktiež zo znaleckého posudku, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody z komplexu dôkazov, ktoré boli v priebehu
konaniavykonané,uvedenésatýkaajexistenciezavineniažalovanéhonavznikuškody.Pokiaľžalovaný
argumentoval tým, že zásadný podiel na vzniku konfliktu mal mať žalobca, je potrebné uviesť, že
žalovaným opísaná príčina - parkovanie žalobcu na mieste znemožňujúcom mu pohyb motorového

vozidla z vlastného pozemku nemôže byť okolnosťou, ktorá by mala vyprovokovať u žalovaného také
konanie, dôsledkom ktorého je ujma na zdraví inej osoby. V tomto zmysle nie je možné konanie žalobcu
posudzovať,akožalovanýzrejmemienilvodvolaní,vzmysleporušeniaprevenčnejpovinnostiupravenej
v ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie ukladá síce každému právnu povinnosť počínať
si tak, aby nedochádzalo ku škodám, t. j. tak, aby škoda nevznikla jemu ani inému, všeobecná prevenčná
povinnosťjezdôraznenáajvPrincípocheurópskehodeliktnéhopráva(PETL),predstavujúcichpodporný

prameň v interpretačnej rovine, a aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve, treba ich vziať do úvahy
(Ústavný súd Českej republiky nález Pl. ÚS 16/04 zo 04.05.2005). Článok 4:103 Princípov upravuje
povinnosť chrániť ostatných pred škodou, povinnosť konať za účelom ochrany ostatných pred škodou
keď tak stanoví zákon, alebo keď konajúci vytvára alebo kontroluje nebezpečnosť situácie, alebo
keď existuje osobitný vzťah medzi stranami, alebo pokiaľ závažnosť ujmy na jednej strane a ľahké

odvrátenie škody na druhej strane nabáda k splneniu takejto povinnosti. Ako však už bolo uvedené,
parkovanie iného spôsobom, ktorý znemožňuje pohyb inému nemôže byť porušením prevenčnej
povinnosti vlastníka alebo užívateľa motorového vozidla a spúšťačom takej agresivity a zavineného
konania, ktoré vedie k ublíženiu na zdraví, v tomto zmysle a konkrétnych skutkových okolnostiach odkaz
na § 451 Občianskeho zákonníka nebol namieste.

13. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd má tak odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietavému výroku,
ako aj odvolanie žalovaného vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku za nedôvodné, v rozsahu týchto výrokov
rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP vo vzťahu k
týmto výrokom potvrdil.

14. Pokiaľ nebolo dôvodným namietanie nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej, uvedené neplatí pre
rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 2 CSP. Predmetom konania bol však nielen nárok na náhradu škody, nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ale aj návrh, aby súd uložil žalovanému písomne sa žalobcovi ospravedlniť, o ktorom

bolo v dôsledku jeho späťvzatia rozhodnuté tak, že konanie v tejto časti bolo zastavené. Rozhodovanie
o nároku na náhradu trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku. Náhrada trov
konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, vyplývajúcou z ust. § 255 CSP, doplnená je zásadou
zavinenia, vyplývajúcou z ust. § 256 CSP. Zmyslom aplikácie zásady zavinenia je sankčná náhrada
trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, v takomto prípade, napr. ak jedna zo strán

procesne zaviní zastavenie konania, prizná súd náhradu trov konania protistrane. Ako však vyplýva z
ustálenej judikatúry, termín zavinenie nie je možné interpretovať v jeho doslovnom jazykovom význame,
ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu, napr. prejav vôle
spočívajúci v späťvzatí žaloby či už vcelku alebo v časti.
Z rozsudku súdu nevyplýva, ako súd vo vzťahu k trovám konania hodnotil úkon, ktorým žalobca vzal

späť svoju žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému písomne sa mu ospravedlniť, absentuje v
tejto časti rozhodnutia konkrétne ustanovenie zákona a posúdenie toho, na ťarchu koho má ísť zavinenie
zastavenia konania v časti. Za tejto situácie nezostávalo odvolaciemu súdu iné ako rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 psím. c) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodne,
vezme pritom zreteľ na to, že jeho rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania nemôže byť
mechanickým posúdením výsledku sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia vo veci samej, ale
má byť rozhodnutím, ktoré bude vychádzať z posúdenia širších súvislostí nároku, ktorý bol predmetom
konania.

15. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.